Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 14. Legilimencia

Bolo to nádherné. Vietor jej udieral do tváre a rozvieval vlasy, až sa jej tajil dych. Odložila bokom rozpaky a nahlas sa rozosmiala, pobádajúc Azraela, no vnímavé zviera rozpoznalo neskúsenú jazdkyňu a šlo rovno a opatrne, bez pokusu prejsť do cvalu. Dominique to však vôbec nevadilo.

Ledva zbadala záblesk na okraji zorného poľa — a už vôbec ho nestihla s ničím spojiť — keď sa Azrael zrazu potkol, hlasno zaerdžal a prudko sa vzopäl. Dominique vykríkla a kŕčovito sa chytila jeho hrivy, úplne zabudnúc, že nesmie pustiť opraty. Kôň hrôzostrašne zafŕkal, ešte raz sa postavil na zadné a zrazu vyrazil tryskom. Zvierajúci strach jej zablokoval hlas a len bezmocne otvárala ústa, lapajúc po vzduchu. Vietor jej hádzal vlasy do tváre, a takmer nič nevidela — len mihajúce sa rozmazané fľaky navôkol. Kôň bežal čoraz rýchlejšie, vôbec nereagujúc na jej zúfalé pokusy udržať sa v sedle. Takmer z neho vypadla. Predná časť sedla sa jej bolestivo zaryla do brucha, až sa jej zatmelo pred očami, ale celkom jasne si uvedomila: vpredu je jarok. Nie veľký a hlboký, ale Draco ju ešte nestihol naučiť skákať...

Malý a plytký, ale Draco ju ešte nestihol naučiť skákať...

****

Ich stretnutia sa nebadane stali častejšími a rozhovory — zaujímavé, hlboké a rôznorodé až na hranici šialenstva. Raz jej Ron rozprával o čudnom muklovskom zvyku pochovávať zosnulých na tretí deň. Pansy si už nepamätala, ako na to došli, ale jeho otec bol skutočnou studnicou vedomostí o muklovskom svete — a Ron si čosi z toho zapamätal...

A teraz, stojac v chladnom, nepokojnom vetre, obklopená šuštivým, trúchliacim davom — takmer úplne čiernym — si Pansy predstavovala, ako Dominique leží v jednej z luxusných izieb na zámku, alebo v izbe nemocnice Saint-Nizier: deň, dva, tri... taká krehká, bledá, drobná — a neodvolateľne, nezvratne mŕtva. Pansy striaslo a potlačila ďalšie slzy. Od včerajška, keď sa s Blaisom bleskovo premiestnili za Dracom, akoby prešla celá večnosť. Všetci tí ľudia, čo začali prichádzať ešte pred svitaním... strnulí ako zasiahnutí znehybňujúcim kúzlom, de Chantalovci... plačúca Narcissa. A Draco — bledý ako stena, s planúcimi očami a horúčkovitou potrebou konať.

„Bojím sa pozrieť vlastnému synovi do očí, Pans...“ zašepkal jej Draco ako v blúznení, a ona ho striedavo napájala ohnivou whisky a utišujúcim elixírom, kašlúc na ich nekompatibilitu — na Malfoya aj tak nič nezaberalo. Nechala ho Blaisovi a išla utešiť Narcissu, len čo stihla poslať matke správu po Horáciovi. Pohrební majstri v izbe Blanche čarovali nad nehybným telom so zlomeným krkom — nad bezvládnou bábikou, ktorá len pred pár hodinami bola živou mladou matkou. Osirotený malý Dominik, zverený armáde zdrvených domových škriatkov a Narcisse, ktorá za ním chodila každú hodinu, sa budil a tíško plakal, a znovu zaspával v slzách — netušiac, ale akoby zázrakom cítiac, že sa v jeho svete niečo navždy pokazilo.

Tá šialená noc sa zdala nekonečná — ale prežili ju. Merlin vie ako. A teraz tu stáli — na veľkolepom, pochmúrnom rodinnom cintoríne de Chantalovcov, medzi hrobmi a pomníkmi, starými aj novými, vo vetre, ktorý napokon predsa priniesol nešťastie, presne ako to Pansy tušila.

Dívala sa len na dvoch: Dominique a Draco, Draco a Dominique. Za života sa to dievčatko usmievalo tak často, že Pansy podvedome čakala, že sa usmeje aj teraz, každú chvíľu — stačí len chvíľku počkať... No ľudia — plačúci aj bezvýrazní, šepkajúci i mlčiaci, ženy aj muži — prichádzali, lúčili sa, odchádzali... a Dominique sa neusmievala. Rovnako ako Draco. On — celý v čiernom, až po krk zapnutý — jej neuveriteľne pripomínal seba samého v šiestom ročníku Rokfortu. Žiaľ ho akoby omladil, okrem očí... Pansy sa dívala na mladého muža so starými očami a cítila, ako sa v nej pomaly a neodvratne zhŕňa tieseň. Vojna už bola dávno za nimi... a predsa mladí a krásni stále zomierali. Nie je to fér, ozývalo sa jej v hlave ako zacyklený refrén. Nie je to fér, nie je to správne, dočerta...

A potom tá myšlienka, chladná ako ľad: Niekto za to zaplatí. Niekto musí. Ten, kto je vinný — ten zaplatí.

Myšlienka nahliadnuť do Azraelových spomienok napadla Malfoyovi okamžite, len čo neskôr popoludní po pohrebe zazrel nové vydanie „Magique de Paris“. Ako úder do žalúdka, ako výstrel do chrbta — pohyblivá fotografia na pol strany… zasnežený Malfoy Manor, Hermiona, oslepená bleskom, ako si pred telom chráni balíček zabalený do pestrofarebnej deky, presne ako ju kedysi on chránil vlastným telom — pri colnom termináli v lete deväťdesiat deväť... A pod tým ďalšia snímka: vraník vzpriamený na zadných, svetlovlasá postava s vlasmi vejúcimi vo vetre.

Draco sa s chorobnou posadnutosťou díval na fotografie a znova a znova čítal výkrik v titulku, až mu Pansy ten prekliaty výtlačok vyrvala z rúk. Vtedy odišiel do stajní — nedokázal vydržať v dome, ktorý bez Dominique znepokojivo ohluchol. Pansy zostala s Narcissou a Blanche, no Blaise ho nasledoval — a to, čo tam uvidel, preňho znamenalo zjavenie.

Za iných okolností by ani jemu, ani Dracovi vôbec nenapadlo prehrabávať sa v spomienkach koňa, ale Malfoyom lomcovali silné sily: nenávisť a zúfalá túžba po pomste. Dve smrti za posledné dva roky v jeho najbližšom kruhu — a ešte predtým matka, ktorá sa len zázrakom vrátila z onoho sveta — toho bolo priveľa. A ešte niečo, tušil Zabini, dodalo Dracovi odvahu: správa o dcére. Akoby niekto zapálil zápalnú šnúru a prvý výbuch spustil reťazovú detonáciu dávno nastražených mín...

Cestou do stajní Draco stručne vysvetľoval Blaiseovi, že zviera myslí v obrazoch, a teoreticky na tom nebolo nič nemožné. Azrael mu jednoducho ukáže, čo ho tak vydesilo v domácom — chránenom! — sídle. A ak to bol len nešťastne vyplašený vták, Draco osobne koňa zastrelí. Na Avadu nebude mať k milovanému žrebcovi dosť nenávisti... ale nechať Azraela žiť po smrti Dominique — hoc aj nechcenej — jednoducho nedokáže.

Blaise ho mlčky počúval a pri tej desivej Malfoyovej logike mu behal mráz po chrbte. Dominique mu bolo nesmierne ľúto — k tej jasnej, ako lúč slnka, dievčine si stihol vytvoriť nežný vzťah — a teraz jej meno pretriasajú všetky bulvárne denníky. No zabiť koňa — keď vedel o nepochopiteľnom pute medzi Dracom a Azraelom — sa mu nezdalo práve rozumné. Ale od Malfoya sa dnes zdravý úsudok čakať nedal, a tak sa Blaise rozhodol jednoducho byť nablízku... a pripravený na všetko.

Pri vchode do stajní Draco ani nespomalil a posunkom prikázal stajňovému škriatkovi ísť za ním. Rýchlo prešiel dopredu a zastal pred Azraelovým boxom. Minútu tam len tak stál — nehýbajúc sa, hľadiac na nehybného koňa — a potom vošiel dnu a zavrel dvere.

Blaise zmeravel: Azrael ani nebol priviazaný! A kto vie, ako zareaguje na vpád do vedomia? No výkrik mu uviazol v hrdle, nedokázal prehltnúť ani slovo a po celom tele mu naskočila husia koža. Spomenul si na praskajúci pohár v „Ustrici“ a pomyslel si, že Draco, celý rozladený, pravdepodobne podvedome potlačil jeho vôľu — rovnako ako vôľu škriatka, ktorý otváral a zatváral ústa ako nemá žaba.

Zabini by prisahal: kôň sklopil hlavu až k podlahe, akoby previnilo. Draco mu potichu povedal pár slov — Blaise nerozumel — a Azrael zdvihol hlavu. Zabini onemel: vedľa mocného zvieraťa Draco vyzeral ako bledý tieň s očami planúcimi horúčkou. A koňovi by stačil jediný úder tými obrovskými kopytami, aby z neho vyrazil život.

Draco oboma rukami nežne pohladil hodvábne líca a pritlačil čelo k konskej hlave. Žrebec stíchol, zamykal ušami a načúval pre Blaisa nezrozumiteľnému šepotu svojho pána. Malfoy sa pritlačil ešte silnejšie, Azrael sa strhol, tlmene zafŕkal a Zabiniho premkla hrôza. Vedľa sa starý škriatok -kočiš skrútil na podlahe a v nemom zúfalstve búchal hlavou o podlahu posypanú pilinami. Kôň sa celý triasol, ale Draco jeho hlavu nepustil — obaja akoby upadli do tranzu. Blaisovi sa na sekundu zazdalo, že postavy v stajni zahalil jemný, trblietavý opar, no žmurkol a prízrak zmizol. Napokon Malfoy Azraela pustil a tackavo ustúpil. Kôň tiež ustúpil k opačnej stene, neisto sa podlamoval, ako novonarodené žriebä. Draco vytiahol z vrecka nevedno ako sa tam ocitnuté kúsky cukru a v otvorenej dlani ich podal Azraelovi. Ten krátko zaerdžal a švihol chvostom po bokoch. Draco ho nežne oslovil — raz, druhýkrát — a žrebec, opatrne vystierajúc krk, pozbieral mäkkými pyskami cukor a začal ho chrumkať, šibalsky na pána poškuľujúc. Jeho boky sa ešte nervózne pohybovali, no kôň sa upokojoval. Malfoy ešte minútu zostal v stajni, potom vyšiel von — k ohromenému Blaisovi.

Starý kočiš, keď znovu našiel reč, vrhol sa Malfoyovi k nohám a nezrozumiteľne lamentoval. Zabini zachytil útržky kajúcich slov: „...malá panička...“, „...pán Draco riskoval...“, „...nezadržal som, nezadržal...“. Malfoyovi sa skrivila tvár, kľakol si, silno škriatka potriasol a jasne, dôrazne povedal:

„Upokoj sa, Alzan. Malá panička sa rozhodla sama, rozumieš? Viem, že si sa ju pokúšal zastaviť. Ale rozhodla sa sama.“ Kočiš naňho pozrel so slzami v očiach a Malfoy ešte raz tvrdo zopakoval: „Stačilo, Alzan. Hovorím, že to nie je tvoja vina. Postaraj sa o Azraela,“ dodal, postavil sa a kývol smerom ku koňovi: ten sa ešte stále triasol a jeho koža sa leskla od potu, akoby ho večer poriadne hnali.

Škriatok horlivo prikyvoval a ako tieň sa prešmykol späť do boxu. Malfoy sa dotkol ruky Blaisa, ktorý stále neprehovoril:

„Poďme...“

„No... a?“ spýtal sa Blaise, až keď vyšli zo stajní, a odkašľal si: hlas mu znel zachrípnuto.

„Mizerne,“ odpovedal po chvíli Draco. „Ale Azrael za to nemohol.“

Blaise si pomyslel, že keby to bolo inak, Malfoy by bez váhania zastrelil aj milovaného koňa, ale úľava, ktorá zaznievala v jeho hlase, bola úprimná.

„Draco... uvedomuješ si vôbec, že si to urobil bez prútika?“ — nevydržal Zabini, oči rozšírené, civiac na vyčerpaného Malfoya. Ten naňho hľadel prázdnym pohľadom.

„Bez prútika?... Tak teda bez...“ Cudzí, neprítomný hlas — momentálne ho to netrápilo. „Záblesk...“ Draco si pošúchal čelo a prešiel si dlaňou po vpadnutej tvári. Po zvláštnej seanse legilimancie vyzeral rovnako zničene ako jeho kôň. „Bol to záblesk čarokamery, Blaise, áno. Už prvý ho vyľakal, ale oni spravili ešte pár snímok. Chápeš — aby mali z čoho vyberať...“ Malfoyov hlas sa zlomil od zúrivosti, ktorá ho dusila.

Zabini ho objal okolo ramien a Draco sa zhlboka nadýchol, snažiac sa upokojiť.

„Supy. Vrahovia...“ Malfoy zahrešil cez zuby a vytiahol z vrecka cigarety. „Dáš si?“

Blaise si vzal jednu, zastavili sa a zapálili si, obaja mysľou pri ranných novinách.

„Do dračej matere!“ vyhŕklo z Malfoya. „A kde bol Potter, keď sa tie hyeny dostali až k manoru?“

Zabini mu poklepal po pleci.

„Stavím sa, amico, že okolo manoru už stoja ozbrojené stráže.“

Malfoy odpľul k zemi.

„Viem... Len je to... na hovno.“

Blaise mu znovu položil ruku na plece. Plané utešovanie by Dracovi nepomohlo, ale Blaise vedel: dôležité je, aby priateľ cítil, že nie je sám... že to zvládne. Malfoy sa trhane nadýchol a dvoma hlbokými potiahnutiami dofajčil cigaretu.

„Poďme...“

Domov šli mlčky a až pri vchodových dverách sa Draco pozrel Blaisovi priamo do očí a potichu, no s citom povedal:

„Ďakujem.“

Ten mlčky objal priateľa. Draco sa niekoľkokrát celý zachvel — bezhlučne, pripomínajúc Blaisovi úbohého Azraela —, na pár okamihov stíchol a jemne sa vyslobodil. Zabini s obavou sledoval, ako si opäť pretrel tvár a prudko vydýchol, zdvihnúc hlavu k nebu. Na noc prituhlo a dych sa mu v chladnom vzduchu menil na obláčiky pary.

„Ďakujem,“ zopakoval Malfoy. „Za včera, za dnes… za všetko.“

Blaise — po ktoviekoľký raz — ho potľapkal po pleci. Draco sa slabo usmial a obaja vošli do smútočne vyzdobeného domu.

„Viem, kto to bol,“ prehovoril Draco tlmene, nehľadiac na nikoho, „viem, kto nás zradil. Kto na nás poštval tých pisálkov.“

Pansy s Blaisom si vymenili pohľady a ten druhý sa opatrne spýtal:

„Vieš? A… kto teda?“

Malfoy konečne zdvihol zrak.

„Jedna naša spoločná známa, Blaise. Povedal by som… viac než známa.“

Zabini trochu cúvol, keď mu to došlo. Pansy nedôverčivo prechádzala pohľadom z jedného na druhého.

„To myslíš vážne? Ale prečo?“

„Hneď pochopíš,“ a Draco stručne, bez viditeľných emócií, porozprával o stretnutí s Astóriou a o tom, ako sa skončilo.

„Veď si jej predsa vymazal pamäť!“ zvolal šokovane Zabini a trel si čelo, akoby ho Dracove slová zasiahli.

Malfoy sa nepríjemne uškrnul.

„Ó, moja bývalá… naša bývalá vždy mala slabosť pre všelijakú spodinu, akú nájdeš napríklad na Farfelle. Mám ti vysvetľovať, že za peniaze sa dá zariadiť takmer čokoľvek… ak máš dosť rozumu a vôle?“

„Dokonca aj odstrániť Obliviate…“ vydýchol Blaise, pochmúrne hľadiac na Draca.

„Presne tak,“ potvrdil ten a oprel sa o operadlo pohovky.

„Dočerta!“ zahrešila Pansy, prudko vstala a začala kráčať sem a tam po izbe. Draco bez záujmu sledoval jej nervózne pochodovanie. „A čo s tým môžeme spraviť? Veď predsa nebudeš sedieť so založenými rukami, keď vieš, kto… kto zabil tvoju ženu?“

Malfoy sa zachvel a pokrútil hlavou. Blaise na Pansy vrhol varovný pohľad, no tá len vzdorne pohodila vlasmi a pozrela na Draca.

„Nie. Nebudem sedieť. Tá suka si zaslúži Avadu, nie Obliviate. A musí byť potrestaná.“

„Draco!“ Pansy klesla na zem k jeho nohám, s obavami sa mu zahľadela do očí. Malfoya zaplavil pocit deja vu: už takto sedeli — v ich byte v Lyone — a medzitým možno Astória práve donášala tomu slizkému pisálkovi, čo bol posadnutý senzáciami, všetko, čo len vyčmuchala, domyslela a povymýšľala svojím malým, no pomstychtivým rozumčekom.

„Upokoj sa, Pans,“ povedal mäkko cudzím hlasom a pohladil kamarátku po vlasoch. „Povedal som ‚zaslúži si Avadu‘, nie ‚idem zabiť tú beštiu‘.“ Pansy naňho hľadela s nedôverou, očividne si predstavujúc práve tú druhú možnosť. „To je prvá vec — a na tú druhú… na tú budem potrebovať… Pottera,“ dodal Draco zamyslene.

Pansy trochu očervenela a Blaise sa zachvel.

„Čo?“ spýtal sa Malfoy podozrievavo a premeriaval si ich pohľady. Pansy vstala, posadila sa na pohovku vedľa neho a začala si upravovať bezchybnú manikúru.

„Nič,“ odvetil Zabini a prekvapene hľadel na Pansy. Veď on sám mal tú „česť“ stretnúť sa s Potterom — a to dosť zblízka — len nedávno, tak čo ju to zrazu berie? To jej nie je podobné. „Nič, len… len som sa práve cez Nový rok videl s Potterom.“

Blaise si odkašľal a odmlčal sa. Dracova tvár sa mierne zmenila.

„Videl si sa kde? V manore?..“

„Aj v manore… tiež,“ priznal Zabini. „Vieš, bolo to také… nečakané. Celý čas, čo som tam bol, Potter držal stráž pri Grangerovej ako nejaký strážny pes. Akoby nestačila tá beštia,“ dodal tichšie. Malfoy sa proti vôli usmial, spomínajúc na Oscara. Ten už musel pekne podrásť. „Inak, ten pes Pottera neznáša,“ poznamenal Blaise.

„No jasné, má na to svoje dôvody,“ uškrnul sa krivo Draco, vybavujúc si scénku z manoru — šteňa, ktoré sa mu zavesilo na nohu, a ufňukané zapišťanie, keď ho Potter odkopol k stene. „A čo Weasleyová? Stavím sa, že tej to nevadilo. Sväté putá priateľstva,“ natiahol Malfoy pateticky a pocítil bodnutie žiarlivosti, ktoré vzápätí vystriedal stud hanby: veď on predsa nemal o nič horších priateľov. Asi to napokon ani nebola žiarlivosť, skôr… závisť. Hoci na to nemal dôvod: Draco Hermionu poznal dobre a o Potterovi mal tiež svoje predstavy. Žiarliť na ňu kvôli nemu bolo prinajmenšom smiešne. Malfoy sa v skutočnosti zožieral tým, že Potter mal možnosť Hermionu vidieť, počuť, byť s ňou — kedykoľvek. On nie. A cítil, že jeho zásoby trpezlivosti zmieriť sa s tým faktom, sa vyčerpali.

„Evidentne,“ prikývol Zabini. „No a keď som sa chystal domov, on sa tiež so všetkými rozlúčil a vyšli sme spolu. A nejako to dopadlo tak... že sme sa premiestnili do krčmy.“

Malfoyove obočie vyletelo nahor.

„Hej,“ potvrdil Blaise a pokračoval: „Do Deravého kotla — áno, takto neoriginálne. Ak to mám zhrnúť... Amico, vieš, on je k tebe celkom lojálne naladený,“ Zabini pozrel na Malfoya: ten skepticky pokrútil hlavou, ale v očiach mu zaiskril hladný záujem. „Povedal niečo v zmysle... no, že by bol ochotný pomôcť, lenže ty si vtedy ešte...“ Blaise sa zarazil, nevediac, ako nahlas vysloviť „veď si bol ešte ženatý“, ale Malfoy ho pochopil. Po pohasnutom tvári mu prebehla kŕč a gestom ho zastavil.

„Tak teda,“ povedal po chvíľke ticha, ovládnuc emócie, „teraz už... A je najvyšší čas Potterovi pripomenúť jeho vznešené úmysly.“

„Ja možno môžem,“ pomaly prehovorila Pansy a váhavo sa obrátila na Malfoya.

„Čo môžeš?“ nechápal, otočiac sa k nej.

„Môžem ti zariadiť stretnutie s Potterom,“ rovnako pomaly, akoby váhala, odpovedala Pansy. „A teraz musím ísť, večer... ti pošlem sovu. Dobre?“

„No... jasné, samozrejme,“ vytiahol zo seba ohromený Draco. „Budem čakať. Len nechápem, ako ty...“

„Netreba nič chápať,“ prerušila ho Pansy, „zatiaľ nie. Všetko vám vysvetlím... neskôr,“ letmo pozrela na vyjaveného Zabiniho a pevne dodala: „Teraz to nie je najdôležitejšie. Musím ísť. Drž sa, Draco. Čoskoro sa uvidíme.“ Pansy ho rýchlo pobozkala na líce, kývla na rozlúčku Blaisovi a zmizla za dverami.

Draco s Blaisom si vymenili pohľady a bez slova mykli plecami.

****

Draco potichu privrel za sebou ťažké dvere a v rozpakoch zostal stáť. Blanche sedela pri okne, hlavu zloženú na prekrížených rukách, z účesu jej vypadli pramene vlasov, čo zakrývali tvár. Nevedel, akými slovami by mohol požiadať o odpustenie ženu, ktorá práve prišla o jedinú dcéru. Teraz už Malfoy vedel, čo znamená mať dieťa — a desil sa čo i len náznaku myšlienky, aké by bolo oň prísť.

Nabral odvahu, potichu pristúpil k nehybnej postave a kľakol si vedľa nej, opatrne sa dotýkajúc bezvládne zvesenej ruky na parapete. Blanche sa mykla a zdvihla hlavu.

„Draco...“

Malfoy prikývol a snažil sa poskladať slová. Suché, zapálené oči svokry, akoby mu na tvári zanechávali popáleniny. Pozerajúc do zeme, začal ťažko hovoriť:

„Blanche, neviem... neviem, či mi niekedy dokážete odpustiť...“ odmlčal sa, keď pocítil na líci dotyk studenej dlane.

„Vstaň, chlapče môj,“ potichu požiadala Blanche a kývla smerom ku kovanej lavici. „Sadni si, prosím ťa.“

Malfoy poslúchol a znova prehovoril — tentoraz bez uhýbania pohľadom. Tak či tak, tento rozhovor už nemohol odkladať.

„Blanche, chápem: Dominique bola pre vás všetkým, čo vám po dcére ostalo, ale...“

„Nie po dcére,“ prerušila ho Blanche a zdvihla pohľad, plný nevýslovného smútku. Draco si pomyslel, že sa asi prepočul, ale ona zopakovala: „Dominique nebola naša vlastná.“

Tieto slová ju stáli strašné úsilie, no zneli zreteľne, a Malfoya akoby niečo udrelo po ušiach. S hrôzou si pomyslel, že sa svokra práve pred ním zbláznila — priamo tu, pred jeho očami — ale Blanche nevyzerala šialene.

„Colloportus!“ mávla prútikom smerom k dverám a bezvládne spustila ruku, zatvárajúc oči. „Muffliato,“ dodal Draco bez slova, akoby ho niečo nútilo.

„Domovu už nemôžeme veriť,“ zašepkala Blanche s horkosťou a pokrútila hlavou. Draco preglgol a mlčal.

„Dominique bola mukelka,“ pokračovala Blanche o niečo hlasnejšie. „Bola... mukelka. Ja som nemohla mať deti... a Philibert ma veľmi miloval. Na rozdiel od jeho rodičov.“ Ťažko si vzdychla, zrejme si spomínajúc na niečo, čo Malfoyovi zostalo neznáme. „Rozhodli sme sa spolu. Nikto sa to nemal nikdy dozvedieť — a nikto sa to ani nedozvedel.“ Blanche na chvíľu stíchla a skúmala vlastné ruky. Draco v otupení čakal. „Vybrali sme si zámerne muklovský sirotinec — aby sa dali ťažšie vystopovať stopy, keby sa niekto rozhodol vŕtať v minulosti... Nemyslela som si, že ten deň niekedy príde.“

Draca striaslo — nová vlna viny ho zaliala ľadovým prúdom, ale Blanche si to nevšimla. Bola úplne ponorená do vlastnej minulosti.

„Dievčatko bolo sirota. Jej úbohá matka zomrela hneď po pôrode... Stihla jej len dať meno – Dominique a odovzdať ju do Božích rúk,“ Blanche sa slabo usmiala. „Bola nádherná, to moje dievčatko, skutočný anjelik. Tak sa na nás pozerala – akoby len na nás čakala, aby sme prišli a vzali ju k sebe, tú úbohú maličkú, takú osamelú, Merlin... Sotva uzrela svetlo sveta – a už bola sirota. Nemohla som ju tam nechať,“ Blanche bezmocne pokrčila plecami. „A tie jej oči? Vieš, akej farby boli… čo je to, ak nie osud? Vzali sme ju, a ona si nás s Philibertom úplne získala. Nikdy nás už nepustila…“ stratene pokrútila hlavou a zhlboka sa nadýchla. „Tvoja žena bola mukelka, Draco, a tvoj syn je… muklorodený.“

Malfoy sa pristihol, že ho tieto fakty až prekvapivo málo rozrušili — zato ich význam… Muklorodený syn. Srdce mu bodla ostrá ľútosť, premiešaná s dávnym strachom. Na Draca dýchlo vojnovou minulosťou. Musel vynaložiť úsilie, aby si pripomenul: vojna je dávno za nimi, muklorodeným už nehrozí prenasledovanie a vyhladzovanie… A keby aj, Malfoy urobí všetko pre to, aby sa to jeho dieťaťa nikdy netýkalo. Nebál sa, čo by na to povedal jeho otec — Lucius Malfoy by tiež obetoval vlastnú kožu, len aby zachránil syna. Ostatní nečistokrvní a muklorodení sveta mu boli ukradnutí, ale pokiaľ išlo o jeho krv — hoci zriedenú muklovskou — rozhodnutie bude jasné… rovnako ako teraz pre Draca.

„Viete čo, Blanche,“ pomaly prehovoril, rozhodne zaháňajúc myšlienku, že by jeho slová mohli vyznieť cynicky, „ono to vlastne mnohé zjednodušuje.“

Blanche naňho pozrela — vyčerpane, bez prekvapenia.

„Za všetko môže moje klamstvo. Vedela som, že raz zaň budem potrestaná,“ s trpkým úsmevom dodala: „Nemyslela som si, že ten trest príde... v podobe teba.“

„Blanche…“ Draco si pretrel spánky. „Dominik je váš vnuk. A ním aj navždy zostane. Samozrejme, že mu to povieme. A vy ho budete môcť vídať.“ Na chvíľu sa odmlčal, hľadajúc správne slová, Blanche mlčky čakala. „Ale beriem ho domov. Merlin je svedkom, že urobím všetko, aby som sa mohol vrátiť do Británie, a môj syn pôjde so mnou.“

Blanche pomaly prikývla. Nepovedala už nič — slov už padlo viac než dosť. Nastal čas konať.

Rozhovor s Philibertom bol menej emotívny a viac vecný. Za dverami zapečatenými Colloportusom prebrali detaily žalôb, ktoré rodina de Chantalovcov a Malfoy podali na „Magique de Paris“ — prvý plátok, ktorý zverejnil škandalózne fotografie sídla, Hermiony — v spoločnosti tej malej Weasley-Potterovej — a Dominique. Draco s horkosťou pomyslel, že snímky jeho nešťastnej ženy teraz musia ísť na dračku: veď čo by nie — urobené len pár minút pred jej smrťou… Prekliate supy! Otec kedysi držal novinárov pevne na uzde a tí mu žrali z ruky. Draco na to nemal najprv peniaze, potom vôľu. Už dávno netúžil po sláve či pozornosti, chcel len pokoj. Pokoj a lásku. S ambíciami stať sa druhým Luciusom sa dávno rozlúčil. Manželka-mukelka — mŕtva manželka-mukelka, nemilosrdne sa opravil — muklorodená milenka, nečistokrvné deti… Lucius sa v hrobe isto obracia. Hoci — kto vie… Snape mu raz z portrétu povedal, že odtiaľ sa na veci pozerá úplne inak. Nech je ako chce — toto bol život Draca Malfoya a on pred ním už nehodlal utekať. Nastal čas chytiť ho pevne do rúk a skrotiť — ako splašeného koňa.

****

Dominique — z latinčiny dominicus, čo znamená „patriaci Pánovi“, v tomto prípade Bohu, Hospodinovi.