Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 17. ...V tomto najlepšom zo svetov

We're leaving together,
But still it's farewell
And maybe we'll come back,
To earth, who can tell?
— Europe „Final Countdown“

„Merlin, prečo je tu zakaždým taký nával?“ Draco si premeral očami pestrofarebný dav ľudí, ktorý zaplnil Čarodejnícku literatúru. „Prečo sa aspoň raz táto horda nemôže prísť zásobiť skôr?“

„Dobre vieš, že tie správne učebnice skôr v obchode nemajú,“ poznamenala Hermiona vecne. „Kira, zlatko, nedávaj si tie vlasy do úst, raz ti z nich nič nezostane,“ dodala, keď si všimla, že dcéra s očami rozšírenými úžasom práve žuje koniec svojho dlhého vrkoča. „Nevrč, prosím,“ obrátila sa opäť na manžela, „radšej vezmi Dominika na plecia — aj tak nič nevidí... Kira, prestaň už s tými vlasmi!“

Draco sa pozrel na synove topánky, nenápadným pohybom na ne namieril prútik, zašepkal pár slov a keď sa uistil, že podrážky sú dokonale čisté, zodvihol Dominika.

Hermiona sa s dcérou predrali k pultu a dôkladne, podľa dlhého zoznamu, vyberali knihy rôznych tvarov a veľkostí. Draco sa držal blízko východu a trpezlivo odpovedal na synove nekonečné otázky.

„...áno, samozrejme, o rok pôjdeš do Rokfortu aj ty, veď si čarodejník...“

„...nie, nemusíš byť nutne v Slizoline, s tvojím rozumom by si pokojne mohol skončiť v Bystrohlave...“

„...áno, Kira bude v druhom ročníku...“

„...nie, netuším, kam ju zaradí Klobúk...“

„...a áno, ty budeš v druhom, keď pôjdu do Rokfortu Bri a James...“

„...a nie, nemyslím si, že Bystrohlav, keďže obaja jeho rodičia sú z Chrabromilu...“

„...áno, samozrejme, že sa môžete kamarátiť, veď aj ja som sa skamarátil s tvojou mamou...“

Draco si vydýchol, keď sa Hermiona, spotená a pevne držiac rozrušenú Kiru za ruku, konečne vynorila z davu.

„No, teraz k Ollivanderovi a do Čarovného zverinca...“ zamračila sa a prešla si v duchu zoznam, ktorému dôverovala viac než pergamenu.

„Prútik, mami? Ideme vyberať môj prútik?“ zvolala Kira hlasom roztraseným od vzrušenia a poskočila od nedočkavosti.

„No jasné, mačiatko,“ odpovedala Hermiona vážne a vymenila si pohľad s Dracom. V jej očiach tancovali veselé iskričky. „Veď si čarodejnica a ideš na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.“

Kira to veľmi rada počúvala a odvtedy, čo dostala list s rokfortským erbom, neprestávala rodičov bombardovať otázkami.

Draco skôr vycítil než začul dotknuté odfrknutie zhora; obratne zložil syna z pliec, vzal ho na ruky ako malého a zašepkal mu do ucha:

„Chceš ísť v sobotu na metlobal?“

Dominik prekvapene otvoril ústa.

„A babka?...“

„Zoberieme aj babku. Nie som si istý, či si vôbec pamätá, kedy naposledy bola na zápase,“ Draco naňho žmurkol a chlapec sa zachichotal.

„Hej, vy dvaja sprisahanci!“ Hermiona sa naschvál zamračila. „Vaše plány nie sú pre dievčatá?“

„Nie pre všetkých!“ Dominik vyplazil sestre jazyk, za čo ho Draco postavil na zem a Hermiona mu uštedrila výchovné plesknutie.

Kira povýšene odfrkla a vztýčila nos. Po tomto geste rodina konečne opustila kníhkupectvo a zamierila do Ollivanderovej dielne.

V slávnom majstrovi, ktorý bol starcom už v detstve Draca a Hermiony, sa len s námahou dalo spoznať niekdajšieho tajomného a trochu čudáckeho pána Ollivandera. Vojna, zajatie, mučenie a roky, ktoré nasledovali, akoby v ňom ponechali živé len tie stále prenikavé oči – inak pripomínal zoschnutú múmiu.

Kira a Dominik vošli za Hermionou a zastali ako prikovaní, ohromene si obzerajúc nekonečné rady políc plných dlhých krabičiek, ktoré sa strácali v zaprášenom prítmí. Draco, ktorý vstúpil posledný, opatrne zatvoril dvere a povzbudivo potľapkal vystrašené deti po pleciach. Hermiona sa zahľadela do hĺbky obchodu a vtom sa majiteľ objavil – akoby odnikiaľ.

„Ó... aká česť. Slečna Grangerová,“ zachrčal Ollivander chrapľavým hlasom, keď si Hermionu dôkladne premeral vyblednutými očami. Potom opatrne pozrel na Draca a deti a s miernym úklonom sa opravil: „Prepáčte... pani Malfoyová?“

„Presne tak, pán Ollivander,“ odpovedal za manželku Draco s dôraznenou zdvorilosťou. „Sme tu kvôli prútiku pre našu dcéru – vo štvrtok nastupuje do Rokfortu.“

Hermiona naňho rýchlo pozrela, no nič nepovedala – len súhlasne prikývla. Ollivander sa zadíval na stíchnutú Kiru.

„Aká rozkošná mladá dáma,“ zašepkal, keď si ju skúmavo prezeral a akoby už ani nepotreboval žiadne meracie nástroje – tak, ako skúsení čarodejníci si už často vystačia bez prútika. „Hmm... céder... nie, nie – jún... december?“ mrmlal si starý majster popod nos, nespúšťajúc oči z očarenej malej klientky. Draco zmätene pozrel na Hermionu.

„December? A čo má byť s decembrom? Narodila sa v marci...“

„Ó, bez pochýb, pán Malfoy,“ zvolal Ollivander rozrušene, pričom jeho zoschnuté ruky vyleteli do vzduchu ako krídla. „Túto rybičku si s nikým nepomýlim...“ pozorne si Kiru obzrel a prikývol svojim myšlienkam. „A predsa... nie, nie je to vŕba, ani lipa, rozhodne nie... momentík, prosím,“ ustúpil do tieňa a akoby sa v ňom rovno rozplynul medzi starými regálmi.

Hermiona pohladila dcéru po hlave.

„Nežuj si vrkoč, zlatko.“ S úsmevom sa obrátila k manželovi a vysvetlila: „Hovorí o druidoch, Draco. Galský kalendár, pamätáš? Ach, nič, nechaj tak.“ S blahosklonným gestom mávla rukou a vtom sa z prachu opäť ticho vynoril Ollivander s troma škatuľkami v rukách.

„Tu máte...“ Starostlivo ich rozložil na pult. „Pochybujem, že bude treba viac,“ a presným pohybom otvoril prvú. „Nech sa páči, slečna, skúste túto.“

Hermiona povzbudivo postrčila Kiru dopredu. Tá nesmelo vystrela ruku a opatrne chytila vyrezávanú rukoväť.

„Zamávaj,“ zašepkal Ollivander a Kira urobila neistý pohyb rukou.

Z prútika vyšľahol lúč modrých iskier a vzduch zavial pach spálenej vlny; Dominik vykríkol a odskočil, Ollivander sa chytil za bradu, snažiac sa jej navrátiť pôvodný tvar. Kira sa zvedavo zadívala na neposlušný prútik.

„Nie, nie... to nie je ono,“ zamrmlal Ollivander, opatrne jej prútik vytiahol z ruky a rýchlo otvoril ďalšiu škatuľku.

Draco sa napol a oprel sa o pult, očividne pripravený v prípade potreby vziať dcéru a okamžite s ňou zmiznúť. No už druhý pokus bol úspešný: Kira zamávala prútikom – tentokrát oveľa istejšie – a z jeho hrotu vyletela drobná víla obklopená ružovým trblietavým závojom, zosadla Kire na plece, ticho sa zachichotala a rozplynula sa, zanechajúc po sebe len jemný pach ozónu.

Všetci, vrátane Ollivandera, ohromene hľadeli na prekvapenú, ale pyšnú Kiru. Prvý sa spamätal starý majster.

„Úžasné, dokonalé, mladá slečna, presne ako som si myslel: jabloň a dračia žila. Áno. S týmto prútikom vykonáte množstvo zázrakov... Opatrujte ho, mladá dáma.“

„Dobre,“ prikývla Kira s dôstojnosťou, len s námahou skrývajúc nadšenie, ktoré ju takmer roztrhlo.

Hermiona a Draco si vymenili pohľad. Ollivander si to všimol a prižmúril oči, akoby ukrýval iskričky v svetlých dúhovkách.

„Ako si pamätám, pani... Malfoyová, aj vo vašom prútiku je srdcové vlákno...“ — pozrel na Draca, — „rovnako ako v prútiku vášho otca, pán Malfoy, ktorý prešiel dlhú cestu.“

Draco stroho prikývol a vytiahol mešec – očividne netrpezlivý.

Ollivander sa ponáhľal zabaliť vybraný prútik, zatiaľ čo Hermiona nežne, ale rozhodne zarazila Kiru, ktorá si ho chcela okamžite nechať a čarovať po ulici. Dominik na sestru zízal s takou čírou, nevinnou závisťou, že mu v návale veľkodušnosti sľúbila, že mu pred odchodom do Rokfortu daruje svoj všehľad. Dominik hneď pookrial, a tak celá rodina, po poďakovaní Ollivanderovi, opustila obchod, preplnený nielen prútikmi, ale aj spomienkami.

Starý pán ich vyprevádzal zamysleným pohľadom a ešte dlho tam stál, zhrbený nad pultom, kým nezazvonil zvonček nad dverami a neoznámil príchod ďalších návštevníkov.

Večer nasledujúceho dňa sa Kira nadšene chvastala Narcisse sovičkou, ktorú si kúpila v Zázračnom zverinci, prútikom, plášťom a dokonca aj novými učebnicami. Dominik, zronený z blížiaceho sa sestrinho odchodu, sa to statočne snažil skrývať — no všehľad, ktorý dostal ako dar, nepúšťal z rúk. Lístky na sobotný metlobal ležali pripravené na nočnom stolíku a Hermiona sľúbila, že rok preletí rýchlo, a na Vianoce sa Kira vráti domov. Dominik jej veril — svojej adoptívnej mame veril vždy — a usmieval sa. Narcissa trpezlivo učila Kiru zapletať francúzsky vrkoč a chválila jej skromné, no vytrvalé pokusy. Hermiona každú chvíľu vstávala, akoby si zakaždým na niečo ďalšie spomenula; starý Toby pobehoval medzi ňou, Narcissou, deťmi a Dracom. Ten však, ako obyčajne, veľa starostí nenarobil — rovnako ako Oscar, driemajúci pri krbe. Ako pribúdalo šedín v psej srsti, stával sa čoraz flegmatickejší a odpočívať pri ohni, ďaleko od Kiriných a Dominikových vynaliezavých hier, sa už dávno stalo jeho obľúbenou činnosťou.

Draco, takmer v meditatívnom rozpoložení, sedel v kresle pri okne s pohárom koňaku a sledoval domácu vravu, premýšľajúc o blížiacom sa výročí ich svadby s Grangerovou.

Zosobášili sa pred siedmimi rokmi — v roku 2004. Kire dali ušiť očarujúce šaty — striebristé, splývavé, jednoduchého strihu, no neuveriteľne elegantné — presnú kópiu svadobných šiat Hermiony. Dominik dostal drobný, no luxusný oblek, aký mal Draco. Na svoju druhú svadbu si Malfoy pamätal do najmenších detailov, hoci bola len polovične tak veľkolepá a početná ako dávna ceremónia v Jurançone...

Priatelia zo strany ženícha sa medzitým stali nerozlučnými s priateľmi nevesty: Pansy a Weasley, Zabini a Lovegoodová… a, samozrejme, Potterovci. Draco sa pobavene zamyslel, čo by asi povedal jeho otec, keby — v inom živote — videl v Malfoy Manor hneď troch Potterovcov, vrátane malého Jamesa Siriusa… Draco bol v ten deň nervózny, neskutočne nervózny, a práve preto ho táto predstava tak rozosmiala, až sa pri pohári šampanského zakuckal — a bublinky mu vyšli nosom. Hermiona sa smiala až jej tiekli slzy: aj ona bola v ten deň napätá. Práve vtedy už definitívne prijala nové priezvisko — ako posledná z ich malej rodiny. Kira sa stala Malfoyovou skôr, než sa naučila vysloviť to meno — krátko po Dracovom návrate.

Narcissa sa na celý priebeh pozerala s olympijským pokojom a nežným polúsmevom. Hostia sa k nej správali zdvorilo a opatrne — všetci, až na Parkinsonovú. Tá jeho matku vždy mala rada, a Narcissa jej to opätovala, čo ich vzťahu dodávalo neobyčajnú ľahkosť. No všetko to bolo pre Draca v ten deň druhoradé. Bez problémov zniesol dokonca aj prítomnosť Ginny, ktorá mu inokedy liezla na nervy — a táto ich vzájomná nevraživosť bola už dlho zdrojom vtipov všetkých ich spoločných priateľov. V deň svadby ju však Draco nevnímal o nič viac než domáceho škriatka — taký bol pohltený okamihom, v ktorom sa Hermiona Grangerová konečne stala jeho ženou...

Tentoraz prísahu pred oltárom vyslovoval celým srdcom. A to najvzácnejšie, čo mal — okrem detských úsmevov — bolo to dôverčivé svetlo v očiach Grangerovej, ktorá sa nezvratne stávala Malfoyovou. Draco si to uvedomil naplno, keď jej navliekal prsteň, a srdce mu zľahka stislo, keď ona urobila to isté. A ten bozk — Merlin, ten bol akoby prvý pre oboch. Prvý v novom živote. Potom sa ozval potlesk. Draco zdvihol hlavu — a prvé, čo uvidel, nebola Pansy, ani Narcissa, dokonca ani Lovegoodová — bola to Ginny Potterová, ktorá naňho upierala pohľad a potlesk jej znel čisto a jasne, s jemným hryzom pier, akoby zadržiavala úsmev. Draco jej nebadane prikývol, opätujúc rovnako sústredený pohľad, a od toho dňa ich nepriateľstvo nadobudlo formu ozbrojeného prímeria… Po Ginny začali tlieskať prekvapený Potter aj Pansy, potom Zabini, Lovegoodová, Weasley, dojatá Narcissa, domáci škriatkovia… Draco zdvihol smejúcu sa Hermionu do náručia a zatočil sa s ňou: jej trblietavé šaty zažiarili v slnečnom svetle. Deti zareagovali rozdielne: Dominik sa rozosmial, no Kira sa z ničoho nič rozplakala. Hermiona sa rýchlo obzrela, no Narcissa bola okamžite pri vnúčatách a nežne im niečo šepkala, utišujúc ich. Medzi Kirou a Narcissou sa okamžite vytvorilo niečo ako mystické puto. Narcissa jej zapletala francúzske vrkoče a mimochodom ju počas hry učila dobrým spôsobom a ďalším dievčenským zručnostiam, zatiaľ čo Kira jej dôverne rozprávala o všetkých dôležitých udalostiach svojho malého sveta. Draco bol presvedčený, že o pár rokov sa z Narcisy stane dôverníčka najhlbších tajomstiev jeho dcéry...

Svadbu Draca a Hermiony si všetci zapamätali. Práve v ten deň totiž Ron Weasley požiadal Pansy Parkinsonovú o ruku — a ona súhlasila. Odkedy Weasley pre ňu vybavil povolenie na návrat do Británie — a ona sa vrátila — tí dvaja sa takmer nepohli od seba. Draca — a úprimne, aj všetkých ostatných — však neprekvapovalo ani tak ich neochvejná blízkosť, ako skôr fakt, že sa Pansy dokázala spriateliť s budúcou svokrou. Hermiona Dracovi spomínala, že raz pri debate o tom Molly rázne umlčala zvedavé otázky svojich príbuzných, vyhlásiac, že jej vlastná dcéra už vyletela z hniezda, zato ona získala ďalšiu — a navyše, od Parkinsonovcov v čase vojny osobne nič zlého nezažila, a koho už zaujíma, kto s kým bojoval alebo sa hádal v škole. Potter raz so smiechom zahlásil, že jeho svokra s vekom nabrala prekvapivo veľa tolerancie...

Weasleyho a Parkinsonovej svadbu oslávili v zime — na pamiatku osudového stretnutia. Otec Pansy sa ukázal len na pár hodín, vraj kvôli pracovnej vyťaženosti — a vskutku, jeho európsky biznis prekvital, čo mu umožnilo venovať mladomanželom sídlo na južnom pobreží. K zaťovi a jeho rodine sa Terence Parkinson správal zdvorilo, až ľahostajne — Dracovi sa zdalo, že mu to bolo úprimne jedno — tak veľmi dôveroval výberu svojej jedinej dcéry...

No s Pansyinou matkou to Molly nešlo tak ľahko. Akoby medzi nimi stála neviditeľná, no pevná priehľadná stena — boli jednoducho veľmi odlišné, tieto dve nečakane spriaznené ženy s tak odlišnými osudmi. S Arthurom si Alexandra rozumela bez problémov, ale bariéru medzi ňou a Molly zbúralo až narodenie spoločnej vnučky Brianny...

Zato Blaise a Lovegoodová sa so sobášom nijako neponáhľali. V skutočnosti boli tak prirodzene prepletení, tak hlboko vrytí jeden do druhého — inak sa to ani nedalo nazvať — že ich priatelia časom prestali vnímať, že nie sú manželia. Zdalo sa, že to vôbec nepotrebujú. Akoby sa Zabini a Lovegoodová dlho hľadali — v tme, so zaviazanými očami, ani nevediac, koho či čo vlastne — a našli sa čírou náhodou, čelom o čelo… Čo je vlastne presný opis. A keď sa našli, jednoducho vzlietli bok po boku ako dva holuby do nedosiahnuteľnej výšky.

Vtedy, v roku 2001, Draco, Hermiona, Luna a deti predsa len pricestovali za Blaisom, strávili na Sicílii nezabudnuteľný mesiac, a potom sa vrátili do manor — štyria. Lovegoodová zostala ešte na návšteve… A v Británii sa spolu s Blaisom objavili až o dva roky neskôr. Dva roky putovania po celom svete, exotické sovy z rôznych končín, nečakané odkazy zo všetkých možných kútov — z Európy, Ázie, severu aj juhu — to bolo všetko, s čím museli ich priatelia istý čas vystačiť, kým si na čudnú dvojicu jednoducho nezvykli.

Mimochodom, aj hrdinský Longbottom si našiel partnerku — Hanu Olmondovú, alebo Earhartovú… či niečo také — a pokiaľ Draco vedel, už im vyrastá druhý malý chlapec...

„…mne, kde lietaš? Draco?“ nežný hlas manželky vytrhol Malfoya zo spomínania a on sa usmial, pričom sa s praskaním ponaťahoval.

„Zdriemol som si, predstav si… Spomínal som na našu svadbu.“

„Ó!“ Hermiona mu hravo žmurkla. „To sa celkom hodí, mimochodom. Treba niečo povedať Lune a Blaisovi. Už sme sa na niečom dohodli?...“

Draco sa oprel v kresle a zasnene sa pozrel na manželku. Možno to znie ako klišé, no všetkých tých jedenásť rokov – od toho dňa, keď Hermiona Grangerová stála pred bránou Malfoy Manoru s náručou šarlátových ruží, až po dnešok, naplnený zhonmi a balením ich spoločnej dcéry na Rokfort – jeho láska k nej len silnela. Neznášal predstavu, aký by bol jeho život bez Hermiony, ktorá vpadla do jeho sveta so svojou bolestne úprimnou zásadovosťou. Občas sa o to síce pokúsil – a zakaždým tie myšlienky s poverčivým strachom zahnal.

Možno niekde v paralelnom svete existuje Draco Malfoy, ktorý do svojho života Hermionu Grangerovú nepustil; veľkolepý Malfoy, kráľ francúzskej smotánky, srdcom ničivo osamelý, premenený na vlastného otca. Alebo – ľahostajný a odmeraný, alebo dokonca – prečo nie, napokon? – svojským spôsobom šťastný... Nech si existuje. Skutočný Draco – Draco tu a teraz – si nevedel predstaviť žiadne iné šťastie ani nešťastie bez Hermiony. Bez nej by ho jednoducho nebolo – aspoň nie takého, akého sa konečne dokázal mať rád.

„No a čo mlčíš?“ oprela si ruku v bok. „Kde budeme siedmeho?“

Draco pokojne vzdychol a pokrútil hlavou, usmievajúc sa.

„Povedz im, že neprídeme. Nechaj ma ťa prekvapiť.“

Hermionine líca sa jemne začervenali.

„Dohodnuté!“ naklonila sa k nemu a letmo ho pobozkala na líce. „Prekvap ma...“

Z jej zachrípnutého pološepotu Draco úplne sčervenel, ale len jemne prešiel dlaňou po jej líci. Aj preto miloval svoju ženu ešte viac – s ňou bolo také zábavné hrať sa...

„Nezabudni, miláčik. Bude sa ti to páčiť,“ zamrmlal ticho a pohral sa obočím.

„Oci, nezabudol si na metlobal?“ – syn.

„Babi, prídeš k nám na Vianoce?“ – dcéra.

„Hermiona, zlatko, máš ešte ten elixír proti šedinám? Tvoj vydrží najdlhšie, to je hotový zázrak…“ – mama.

„Toby, prines, prosím, dva fľaštičky Canus Removeri z kabinetu… Nie, nie tie modré, tie akvamarínové!“ – manželka.

A portrét otca, ktorý sa s ním uráčil prehovoriť až po svadbe – po tom, čo sa Hermiona, žijúca v panstve, stala Malfoyovou... Draco s portrétmi nikdy veľmi nevychádzal.

Rodina...

King’s Cross ich opäť pohltil úžasne nervóznym chaosom zvukov a pachov, mihotajúcimi sa tvárami a pestrofarebným oblečením, neustálym ruchom okolo kufrov a vozíkov. Prechod na nástupište 9¾ vyvolal u detí nevýslovné nadšenie a pohľad na Rokfortský expres, pripravený na odchod, s dymom valiaceho sa z komína, dojal Hermionu i Narcissu k slzám. Dokonca aj Draco pocítil pichľavé bodnutie v hrudi.

Kým Hermiona dávala Kire nekonečné množstvo dôležitých inštrukcií a Kira poslušne prikyvovala, sotva skrývajúc nedočkavosť; kým Dominik s otvorenými ústami zízal na vlak a hemžiaci sa dav; kým Narcissa trpezlivo odpovedala na nekončiace otázky zvedavého vnuka, Draco sa len díval na svoju dcéru. Díval sa – a nemohol odtrhnúť pohľad, uvedomujúc si, že práve teraz pred jeho očami dospieva – ešte nemá ani dvanásť a už sa mení. Ďalších sedem rokov v tento deň bude odchádzať do školy, kde ju čaká nový život, noví ľudia, priatelia a – azda – aj nepriatelia... Nový život – jej a len jej. Hranice jej sveta sa prudko rozširovali, otvárali sa posvätné dvere, ktoré volali a lákali budúcimi pádmi i vzletmi... Krídelka sa ešte len rozvíjali, krehké a trasľavé, ale čoskoro naberie výšku – jeho dieťatko, jeho maličká, jeho rajský vtáčik.

V hrudi ho pichlo a Draco sa na okamih cítil starý a zbytočný. Hermiona sa zrazu otočila, akoby zachytila melanchóliu, ktorá ho zaliala, a v jej očiach našiel popretie tých obáv. Je dôležitý – nik iný nezaujme jeho miesto v ich životoch. Aj Kira sa naňho pozrela – jeho očami – a Draco sa zahanbil za svoju chvíľkovú, sebeckú slabosť. Vďaka Merlinovi za ne – možno by prežil aj sám, ale len s nimi mohol skutočne žiť. Tu a nikde inde bolo jeho miesto. Žmurkol na dcéru a poslal im obom vzdušný bozk.

Rokfortský expres vydal ohlušujúci signál na rozlúčku, ktorý vyzýval študentov a nováčikov, aby sa rýchlo rozlúčili s rodinou a zaujali posledné voľné miesta. Hermiona dcéru urýchlene objala, pobozkala ju na temeno a odovzdala ju Narcisse.

Draco si počkal na svoju chvíľu a keď si obe utierali nepozvané slzy do vreckoviek, kľakol si pred Kirou a zadíval sa jej do očí.

„Slizolin alebo Chrabromil, oci?“ na jej známej tvári sa zračil zmätok. – „Čo si mám vybrať, ak mi Klobúk ponúkne obe?!“

Draco jemne zovrel jej malé, od vzrušenia chladné rúčky.

„Hej, mačiatko! Neboj sa tak: pochopíš to sama. Len počúvaj svoje srdce...“ položil jej dlaň na svoju hruď a prikryl ju svojou rukou. „Počuješ?“

Kira po chvíli prikývla.

„To je moje srdce. Hovorí mi, ako veľmi ťa ľúbim.“ Dcérka sa usmiala a potiahla nosom, Draco pokračoval: „A toto je tvoje.“ Draco jej priložil ruku na vlastnú hruď. „A ty ho počúvaj. Vždy. Aj keď ti niekto starší a veľmi múdry povie: ‚Zabudni‘ alebo ‚Spamätaj sa‘. Prikývni, usmej sa – ale riaď sa len vlastným srdcom.“

Kira sa mu skúmavo zadívala do očí, niekoľkokrát prikývla a s hlučným povzdychom mu skočila okolo krku.

„Ľúbim ťa, ocko,“ zašepkala mu do ucha.

„A ja teba, mačiatko. Najviac na svete! Bež už… A nezabudni písať!“ zakričal za ňou, keď utekala k vlaku, pripomínajúc si Hermionu s jej nekonečnými inštrukciami, a zaškeril sa.

„Dobre! Určite! Pa, Dominik! Nezabudni na mňa!“ Kira im mávala z plošiny, a Rokfortský expres, vydajúc posledné, víťazné zatrúbenie, sa pomaly rozbehol.

Cestou z nástupišťa ich obklopil zvláštny opar zmesi pocitov: hrdá radosť z Kiry a smútok z jej odchodu. Dominik zveril Narcisse plány na sobotňajší metlobal, a tá prekvapivo ochotne súhlasila. Hermiona, sledujúc ich s úsmevom, jemne odmietla, odvolávajúc sa na obchod zanedbaný v posledných dňoch. Dominik sa na chvíľu hlboko zamyslel. Zrazu sa mu tvárička rozžiarila ďalším nápadom – a Dracova tvár okamžite nadobudla výraz pokornej rezignácie. Hermiona sa zasmiala, Narcissa zdvihla obočie s pobaveným záujmom a Dominik vyhŕkol:

„A môžem zavolať Jima s Alom?“

Draco si ťažko povzdychol. Môžem zavolať Jima s Alom nevyhnutne znamenalo Potterove: „Skvelý nápad, radi prídeme“ a možno, ak sa zadarí, aj Ginnine... a čakal ich rozkošný deň na štadióne s nemenej „rozkošným“ večerom na Grimmauldovom námestí či v panstve...

„Samozrejme, synu. Zavolaj ich. Bude to sranda.“

Narcissa s Hermionou si vymenili pohľady a ukryli rovnaké úsmevy, mysliac si, že si to Draco nevšimol. A on ten svoj ukryl tiež – len o čosi šikovnejšie...

Obchod so zázračnými elixírmi otvorili Hermiona a Draco v tom roku, keď sa vrátil. Príjmy z francúzskych viníc bohato postačovali na chod panstva aj dôstojný život celej rodiny, takže Hermiona necítila potrebu vrátiť sa do Munga. No neplánovala len tak nečinne sedieť a po zvážení viacerých možností, kde by mohla uplatniť svoj talent, nadchla sa pre nápad otvoriť obchod so zázračnými elixírmi, ktoré by sama vyrábala.

„Ty máš svoje vinice,“ presviedčala váhajúceho Draca s pokojnou vytrvalosťou, „máš svoje dielo, ktorému si sa venoval a venuješ, cestuješ, stretávaš nových ľudí, vidíš výsledky svojej práce a tešíš sa z nich. Aj ja to chcem. Chápeš?“

Samozrejme, že chápal – a napokon, aj keď so zaťatými zubami, urobil všetko, čo mu Hermiona dovolila, aby obchod v Šikmej uličke otvorili...

Obchod sa rozbehol rýchlo, Hermiona si vybrala šikovných pomocníkov a jej malý tím čoskoro prekvitol. Elixíry z „Felix Felicis“ sa vyznačovali kvalitou a rýchlo si získali povesť; sortiment sa neustále rozširoval, pribúdali spokojní zákazníci a dobré meno.

Do obchodu sa presťahoval aj portrét profesora Snapea a Draco podozrieval, že profesor je teraz spokojnejší, než keď mal sledovať zložitý vývoj Malfoyovho života priamo na panstve...

Už doma sa Hermiona zverila Dracovi s postrehom – na stanici bolo málo známych tvárí. Len málokto z ich generácie z roku deväťdesiatsedem mal deti v rovnakom veku ako Malfoyovci...

Vlastne – keď sa nad tým zamyslieť – nikdy sa príliš nehnali za rozširovaním okruhu známych. Draco, ktorý nemal prirodzenú potrebu spoločenského života, si všimol, že Hermiona, žijúc s ním, vedome či nevedome prevzala túto vlastnosť. Vojna a ťažké mesiace odlúčenia natrvalo pretvorili ich duše. Nie, neboli pustovníci – jednoducho im k vnútornej rovnováhe bohato stačili jeden druhý, deti a úzky kruh blízkych.

Narcissa, ktorá po skončení domáceho väzenia žila na striedačku v dvoch krajinách. Potterovci – so svojím hlučným potomstvom. Weasleyovci – Pansy, Ron a malá Brianna. Zabini a Lovegoodová. Náhodní ľudia sa v ich okolí nevyskytovali: k svojmu zložitému šťastiu sa prebojovali pomaly a tvrdo – často aj proti sebe samým –, a preto si ho tak veľmi cenili.

Keď prikázal Tobymu, nech je ticho, Draco potichu vyšiel po schodoch a zamieril k spálni. Spod dverí doliehal tichý spev Hermiony – podľa hlasu sa pohybovala po izbe. S úsmevom chvíľu načúval a potom jemne pootvoril dvere.

„Ty? A ostatní?.. A čo metlobal?“ zhíkla.

„A čo obchod?“ odvetil Draco s úsmevom.

„Podarilo sa mi to stihnúť skôr, než som plánovala...“ zamumlala Hermiona, a on len s námahou potlačil pobavený úškľabok. Jeho perfekcionistická manželka len zriedkakedy priznala, že obchod dokáže fungovať aj bez jej neustáleho dohľadu – a to pokojne aj niekoľko dní. Tak dôkladne totiž všetko zorganizovala a vybrala správnych ľudí. Jednoducho milovala svoju prácu, neustále sa zdokonaľovala a svojím nadšením nakazila celý tím. Dokonca uvažovala, že otvorí obchodík aj vo Francúzsku, aby tam mohla chodievať spolu s Dracom – ten to žartom nazýval „dobytie Európy“ –, ale zatiaľ zostávalo len pri úvahách.

„Normálne som to cítil, vieš?“ povedal nežným, hlbokým hlasom, a v jej očiach sa mihli tmavé plamienky. „Myslím, že máme pár hodín. Deti prehovorili Potterovcov, aby ich vzali po metlobale do lunaparku,“ zašepkal, keď sa k nej priblížil. Mávnutím prútika zatiahol ťažké závesy a na stenách sa rozžiarili sviece, premeniac deň na noc.

„A Narcissa to zvládne?“ zamrmlala Hermiona, zatvárajúc oči a zakláňajúc hlavu, keď sa Dracove pery rozbehli po jej krku.

„Musí,“ ticho odfrkol priamo jej do ucha a po jej tele prebehla triaška. Jej ruky obmotali jeho krk, potiahla za stuhu a svetlé vlasy sa mu rozpadli po pleciach. Milovala kaziť Dracov dokonale uhladený účes — a jeho to neuveriteľne vzrušovalo. Prudko ju zdvihol do náručia a vykročil k posteli.

„Oo, Draco...“ zastonala Hermiona, keď jeho prsty, chvejúce sa od netrpezlivosti, šikovne prešli po zapínaní blúzky a dotkli sa horúcej kože. Jej ruky zamierili k jeho opasku a Draco tlmene zastonal, keď jej prsty prenikli za pás nohavíc. Oprúc sa o lakeť, zbavil sa ich a pomohol Hermione zbaviť sa zvyšného oblečenia. Hermiona sa prehla, pritláčajúc sa k nemu celým telom, a Draco ticho zavrčal, strácajúc hlavu, keď jej telo zahŕňal dychtivými bozkami. Ona sa zmietala v jeho bezohľadných rukách, odpovedajúc stonaním a výkrikmi na jeho nástojčivé dotyky…

****

„Vieš, mám pocit, že aj my budeme horieť ako tieto sviečky,“ zamyslene povedala Hermiona. „Navždy…“
Jej hlava pohodlne spočívala na Dracovej hrudi a on bol pripravený, ak nie horieť, tak aspoň naveky takto ležať a vdychovať jablčnú vôňu jej vlasov.

Jej hlava pohodlne spočívala na Dracovej hrudi a on bol pripravený možno nie horieť, ale určite takto večne ležať – vdychujúc jablkovú vôňu jej vlasov.

„Súhlasím večne horieť hoci aj na hranici — ak budeš vedľa mňa horieť aj ty,“ povedal teatrálne, no so šibalským úsmevom, pretože vedel, že naň nevidí.
„Ó, veľmi si to cením, Draco,“ odvetila, a on zabudol, že Hermiona vôbec nemusí vidieť jeho tvár, aby presne vedela, aký výraz práve má. „Ak muklovia obnovia inkvizíciu, rozhodne budem trvať na tom, aby nás priviazali na susedné stĺpy.“

 Draco práve premýšľal nad vtipnou odpoveďou, keď sa Hermiona nadvihla a pozrela mu priamo do očí.

„Tak sa radšej priznaj – čo máš v pláne na siedmeho septembra? Kam ma chceš vziať?“

„Ha,“ usmial sa Draco tajomne. „Mama a Dominik odchádzajú v pondelok, a skôr než v utorok ti nepoviem ani slovo.“

Lístky do Ameriky boli starostlivo ukryté v novo začarovanej zásuvke komody – tam, kde Hermiona počas jeho ciest uchovávala prívesok s elixírom na odolnosť voči citom, ktorý jej kedysi daroval.

„Dobre teda, nech je to prekvapenie,“ povedala zmierlivo, ale v jej očiach stále niečo žiarilo – niečo, čo tajila.

Draco sa jej zahľadel do tváre a Hermiona náhle očervenela a sklopila pohľad.

„A ty čo mi chystáš za prekvapenie?“ spýtal sa, pritiahol si ju bližšie a so zaujatím skúmal jej zreničky, kde sa v dúhovke ligotali zlatisté bodky. Nikdy ho to neomrzelo.

Hermiona chvíľu mlčala a potom sa mu zadívala do očí žiarivým pohľadom.

„Som tehotná, Draco.“

Oscar, pes, ktorý doposiaľ spokojne driemal pred dverami spálne, pohol ušami, keď z izby zaznel prekvapený výkrik a šťastný smiech. Lenivo udrel chvostom o podlahu, spokojne si vzdychol a pohodlnejšie sa uložil.

V portrétovej galérii na treťom poschodí sa Lucius pyšne obrátil k Abraxasovi.

„Môj chlapec nesklamal. Vždy som ti vravel...“

Abraxas Malfoy spokojne prikývol a uškrnul sa, nepripomínajúc, koľko hodín presedel Draco práve v tejto galérii, kým sa otec konečne unúval prehovoriť... ako dlho nechcel uznať to dievča, ktoré prinieslo do rodu Malfoyovcov tak potrebnú čerstvú krv.

Všetko je, ako má byť – v tomto najlepšom z možných svetov. Starý Abraxas to pochopil skôr než jeho syn, a nehovoriac o vnukovi – a teraz aj o pravnúčatách.

Ďaleko od panstva – za lúkami – vyšla z lesa lane s dvoma jemnosrstými mláďatami. Ostražito perila ušami a pozrela smerom k sídlu. Vánok jej priniesol vôňu ľudského obydlia. Obrátila sa a ladne sa stratila v podraste, mávajúc bielym chvostíkom ako znamením. Jej mláďatá, ešte trochu nešikovné, ju nasledovali a o chvíľu už lúku krížil len vietor.

KONIEC

Srdečná vďaka všetkým, ktorí čítali a ozvali sa; všetkým, ktorí čítali a mlčali; všetkým, ktorí boli s nami a s nami naďalej zostávajú — ĎAKUJEME, drahí!

Autor

PS. Jeho záverečné slovo vystihuje všetko.

PSS. Ak ste to dočítali až sem, tak asi sa s ním ešte nelúčime, ale úplnou náhodou (vďaka pripomenutiu autorky v komentári), som zistila, že nemám preložené niečo, čo som chcela mať. Takže chvíľu – aby som to mala ľahšie – asi zostaneme pri angličtine. Plus mám iné dlhodobé resty. Takže tak. Teším sa na vaše komentáre.