Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 71. Zabini

Hľadanie Salsy a jej nájdenie, ako Harry čoskoro zistil, boli dve úplne odlišné veci. Neprichádzala, keď na ňu skúšal volať na chodbách – hoci hovoriť hadím jazykom na verejnosti bolo samo o sebe výzvou, keďže nemal na sebe školský habit a tak ani odznak svojej fakulty. Napokon musel prehľadávať prázdne učebne, aby našiel brko a pergamen, no bez úspechu. Až keď narazil na kúsok špagátu na podlahe, rozhodol sa, že ho použije.

Pomocou špagátu sa mu podarilo hovoriť hadím jazykom, no len ak naň sústredene hľadel a presviedčal sa, že je to had. Chvíľu mu to trvalo. Salsy však nikde nebola, a tak jeho snaha vyšla navnivoč.

Nakoniec zamieril do Slizolinu. Jeho malá hadica sa vedela do spoločenskej miestnosti dostať sama, hoci Harry netušil, kadiaľ sa prešmykne, a tak najprv skontroloval tam, znova použijúc špagát, aby na ňu jemne zavolal. Niekoľko slizolinčanov, ktorí sa v nedeľu potulovali po miestnosti, naňho vrhalo pohľady, ktoré sa zdali byť významné, no Harry cítil, že ich reakcie nesúvisia s hadím jazykom.

Mal pravdu. Skôr než stihol hľadanie vzdať a ísť hľadať Salsu na internát, jej druhé obľúbené miesto v Slizoline, začali k nemu prichádzať študenti, aby mu vyjadrili sústrasť nad smrťou jeho nevlastnej matky. A čoskoro sa z internátov valilo ešte viac študentov, aby urobili to isté.

Keď to začalo, Harry bol ohromený. Nečudoval sa ich gestu, ani tomu, že to malo nádych ceremoniálu. Prekvapilo ho však, že o Narcissinej smrti akoby už všetci vedeli. Draco určite nebol v Slizoline, aby to spomenul; každú chvíľu trávil s Rowan. A ani Severus nemal čas.

Harry usúdil, že Dumbledore musel urobiť nejaké oznámenie, možno vo Veľkej sieni počas jedla, ktoré vynechali, odkedy sa to stalo.

„Ďakujem,“ povedal asi po desiaty raz. Nikto naňho nepozrel podozrievavo, a tak usúdil, že sa od neho neočakáva nič špecifické. To dávalo zmysel – človek v hlbokom smútku nemusí mať silu na komplikované ceremónie. „Nie,“ odpovedal znova, „neviem, kedy by sa Draco alebo profesor Snape mohli zastaviť. Ale áno, poviem im, ako veľmi vás mrzí naša správa.“

Mandy Leightonová čakala na koniec, čo bolo logické, keďže študenti pristupovali k nemu v poradí od siedmakov po prvákov. „Harry,“ povedala, chytila ho za obe ruky, ako to urobili všetci. „Je mi veľmi ľúto, že si stratil svoju nevlastnú matku.“ Jemne posunula ruky na jeho zápästia. „A je mi veľmi ľúto Dracovej hlbokej straty jeho milovanej mamy.“ Potom ruky posunula na jeho predlaktia. „A veľmi ma mrzí, že tvoj otec stratil svoju čerstvo zobratú manželku.“

Jej slová, hoci podobné ako u ostatných, sa jemne líšili, no držali sa určitého vzoru. „Ďakujem, Mandy,“ povedal a mierne prikývol. „Poviem im, že si so mnou hovorila.“

Na rozdiel od ostatných ho nepustila hneď, ako uznal jej sústrasť. Tichým hlasom pokračovala: „Dúfam, že pani Snapová mohla odísť bez... prílišnej bolesti?“

Harry sa trochu strhol, cítil sa hrozne, že to vlastne nevie. Len pokrčil plecami, neistý, či by mal vôbec niečo povedať.

Mandy ostro prikývla. „Počuli sme, že dieťa je dievča?“

„Áno, Rowan Heather Malfoyová.“

„Je v poriadku? My... nepočuli sme podrobnosti, a nechcela som sa pýtať, úprimne,“ rýchlo dodala. „Ale ak sa niečo pokazilo tak veľmi, že... len som sa bála, či dieťa nie je zranené.“

„Zdá sa, že je úplne v poriadku,“ povedal Harry s úsmevom, spomínajúc na Rowan, blažene spokojnú pod prúdom teplej vody z Dracovho prútika. Mandy stále vyzerala znepokojene, a tak sa k nej sklonil, aby jej lepšie videl do očí. „Je absolútne rozkošná, milá ako gombíček. Voláme ju bábika.“

Mandy sa usmiala, oči jej žiarili. „To je skvelé počuť,“ vydýchla. „Som si istá, že Draco je... no, pamätám si, keď zomrel môj otec, viem, aké je to ťažké, a... nechcela by som sa vnucovať, ale mohol by si mu, prosím, povedať, že nám mnohým chýba a radi by sme ho občas videli v spoločenskej miestnosti?“

Povedala to, akoby sa bála kritiky. „Samozrejme mu to poviem,“ odpovedal Harry vrúcne, sklonil sa k nej, aby jej pozrel do očí. „Je veľmi zaneprázdnený s Rowan a vyrovnávaním sa s tým, čo sa stalo, ale určite by chcel vedieť, že ľuďom chýba.“

Mandy zdvihla pohľad cez mihalnice, jej pery sa zakrivili v plachom úsmeve.

To Harrymu pripomenulo, ako sa obával, že by mohla byť do neho zamilovaná.

Jeho obavy sa len prehĺbili, keď odpovedala: „Harry? Chápem, ak teraz nie je vhodná chvíľa, vzhľadom na okolnosti, ale... dostala som na poslednom teste z herbológie Vynikajúco. Ako si chcel.“

Harry sa nadýchol a pokúsil sa usmiať, no bál sa, čo by mohla chcieť ako odmenu. „Skvelé, Mandy. Rozhodla si sa, čo chceš?“

„No...“ Odkašľala si, očividne nervózna, čo jeho obavy ešte zvýšilo. „Viem, že som len prváčka a nemám povolené opustiť školské pozemky, ale dúfala som, že na najbližšiu sobotu v Rokville by si mohol získať povolenie, aby som mohla ísť s tebou?“

Harry takmer zaškrípal zubami. Trochu sa bál, že by mohla chcieť rande ako odmenu, no neveril, že by to naozaj požadovala – bolo to predsa absurdné. Bola len prváčka!

„Mandy...“

„Viem, že ty mi nemôžeš dať povolenie,“ rýchlo povedala. „Myslela som, že by si mohol požiadať svojho otca, keďže je vedúcim Slizolinu.“

To Harrymu dalo nápad. „Najprv by museli súhlasiť tvoji rodičia,“ povedal prísne. „Ani žiaci od tretieho ročníka nemôžu ísť bez podpísaného povolenia od rodičov.“

Hryzla si spodnú peru. „Nevysvetlila som to dobre. Získať povolenie nebude problém, Harry. Môj nevlastný otec ťa chce spoznať a dúfal, že by som vás mohla zoznámiť. Keď som spomenula, že si mi sľúbil odmenu za dobrý výsledok z herbológie, spýtal sa, či by som mohla požiadať o výlet do Rokvillu, aby ťa mohol stretnúť v dedine. V nejakom podniku, myslím, že sa volá Tri metly?“

Oh, to menilo situáciu. Pre istotu však... „Skontrolujem to so Severusom, či by s takým výletom súhlasil. Ale ak áno, požiadam ho, aby šiel s nami. Pravdepodobne by na tom aj tak trval, ak sa mám stretnúť s rodičom jedného z jeho študentov.“

Urobila grimasu. „Naozaj musí byť profesor Snape prítomný?“

„Samozrejme. Je tvojím vedúcim fakulty.“

„Nechcem, aby sa z toho stal rodičovský pohovor,“ zafrflala.

Harry len pokrčil plecami, narovnal sa.

Jej oči sa zúžili. „Dobre, dobre, dobre. Bude to stáť za to, ak prídeš a stretneš sa s ním.“

Harry zdvihol obočie. „Prečo, sľúbil ti odmenu, ak ma presvedčíš?“

„Nie, len povedal, že by ťa naozaj rád spoznal,“ odpovedala zmätene. „Nerobíš veci pre profesora Snapa, aby si ho potešil? Alebo... je to u teba iné, lebo si bol starší, keď si bol adoptovaný?“

Harry sa zasmial. „Nie, myslím, že je to podobné.“

Začala sa pohupovať na pätách. „Už sa neviem dočkať! Pôjdem do Rokvillu, o dva roky skôr! Mavis bude tak žiarliť!“

Harry zdvihol ruku. „Ešte nič nehovor. Najprv musíš získať povolenie od nevlastného otca, ja musím zistiť, či to profesor Snape vôbec dovolí, a chcem vidieť ten test na vlastné oči.“

Začala trepotať mihalnicami. „Harry! Neveríš mi?“

„Mal by som? Keď povieš niečo tak očividne manipulatívne?“

„Slizolin,“ zasmiala sa. „Hľadáš slovo Slizolin. Profesorka Sproutová má môj test, aby si vedel. Rozdáva ich, aby sme videli chyby, a potom ich zbiera späť, aby sme ich nemohli predať novým prvákom.“

Hm. Takto testy nevracala, keď Harry chodil na herbológiu. Možno odvtedy chytila študentov, ktorí podvádzali kúpou testov. Alebo zaobchádzala takto len so slizolinčanmi? Nie, to nemohlo byť pravda. Harry chodil na herbológiu so slizolinčanmi päť rokov a všimol by si, keby len polovica triedy mohla ponechať testy.

To však nevadilo. Situácia mu vyhovovala, lebo si mohol byť istý, že Mandy nezmenila T na E. „Požiadam profesorku Sproutovú, aby mi ukázala tvoj test,“ povedal.

Videl, ako preglgla. „Dobre. A... dúfam, že nebolo nevhodné, že som dnes spomenula test. Len... Draco nevidíme a nevedela som, kedy ťa stretnem, a keby som ti poslala sovu, nikdy by som to neprežila.“

„To je v poriadku,“ povedal Harry. „Teším sa na stretnutie s pánom Leightonom, ak to všetko vyjde.“

Vážne na neho prikývla, čo neladilo s nadšením v jej očiach. Harry nevedel, či je nadšená z Rokvillu, z výletu s Harrym Potterom, alebo z toho, že poteší nevlastného otca. Nezáležalo na tom. Jeho otec ten výlet možno ani neschváli.

Skôr než mohla niečo dodať, Gregory Goyle do neho narazil, zadychčaný, akoby bežal z Veľkej siene – alebo, ako sa ukázalo, zo siedmackého internátu. „Harry, Harry! Merlinovi ďakujem, že si tu, poď rýchlo, vráť sa so mnou, je to tvoj had...“

„Salsa je zranená?“ vykríkol Harry a rozbehol sa chodbami.

„Nechcem jej ublížiť, to je problém!“ zakričal Goyle za ním. „Má Blaisa a nepúšťa ho!“

Salsa pohrýzla Zabiniho? Hryzla už niekedy študenta? Harry si myslel, že nie.

Ale ona nehrýzla študenta, nie tak celkom. Bola stočená na podlahe, opakovane strkajúc čumák do priestoru v strede voľného kruhu. A v tom priestore? Krútiaci sa červ, tmavohnedý s čiernymi škvrnami. Červ, ktorého Goyle nazval Blaisom...

„Sssalsssa,“ zasyčal Harry okamžite. „Prestaň pichať do toho malého-mäkkého-hada, hneď teraz!“

Bolo to horšie než pichanie. Salsa vyplazovala jazyk, dotýkajúc sa Zabiniho, ktorý vyzeral znepokojivo mokro. „Sssalsssa!“ zvolal Harry, takmer kričiac hadím jazykom. „Choď k stene! Nie, nechaj toho malého-mäkkého-hada!“

Salsa sa trochu odvinula a zdvihla hlavu, aby sa pozrela na Harryho. „Ale chutí tak dobre, Harry.“

Bože. „Prosím, Sssalsssa,“ prosil, kľakol si bližšie k nej. Kútikom oka videl Goyla, ako máva prútikom, keby Harry nedokázal prinútiť hada správať sa. To sa nestane. Harry sa natiahol a zdvihol Salsa do náruče.

Goyle sa vrhol, aby zachránil Zabiniho, len aby zhrozene vykríkol. „Merlin, nie! Je mŕtvy, tvoj had zabil Blaisa!“

Harry pozrel a videl, že červ je zvláštne nehybný. „Len omdlel,“ zakričal, dúfajúc, že je to pravda. Nechcel ani pomyslieť, čo by Goyle urobil Salse, keby bol Zabini naozaj mŕtvy.

„Môžu červy omdlieť?“

Harry nemal potuchy, ale to určite neprizná. „Jasné, že môžu,“ odpovedal povzbudivo. „Najmä červí animágovia. Hlboko vnútri je stále čarodejník, nie?“

„Áno...“ povedal Goyle pomaly, akoby nad tým premýšľal.

Harry nečakal, kým zistí, či pochopí, že hovoril nezmysly. „Vyriešim to,“ sľúbil, strčil Salsu do škatuľky a ponáhľal sa cez izbu, škatuľku pod pazuchou, aby zdvihol Zabiniho-červa. „Do večere bude v poriadku, uvidíš. Uvidíme sa tam!“

S tým vybehol z internátu, uháňajúc späť do spoločenskej miestnosti a von na chodby podzemia.

****

„Zabini, no tak,“ prosil Harry, sklonený k stolu, kde položil malého červa. „Už dosť. Preber sa.“

Našiel zaprášenú, nepoužívanú kanceláriu a posledných desať minút skúšal prehováral nehybného červa. Salsa bola vo svojej škatuľke, začarovaná, aby nevyliezla. Nemalo zmysel vydesiť Zabiniho znova, však?

Za predpokladu, že je nažive. Ako to mal Harry vedieť? Nevedel ani, či červy dýchajú, alebo ako zistiť dych u niečoho takého drobného.

„No tak, Blaise,“ skúsil, mysliac si, že krstné meno by mohlo preniknúť na nejakú základnú úroveň. „Alebo chceš, aby na tvojom náhrobku stálo: ‚Zomrel ako červ‘?“

To zabralo.

Červ sa náhle začal znova krútiť a zrazu to bol Blaise Zabini, rozvalený na stole, ruky a nohy rozhodené, keďže plocha stola nestačila na takmer dospelého čarodejníka.

Zabini sa rýchlo pozrel vľavo, vpravo, hore, jeho tmavé oči žiarili panikou, dych mu šiel tak rýchlo, že Harry si myslel, že znova omdlie, tentoraz ako človek. Potom sa zošmykol zo stola, spadol na hromadu na podlahu a štvornožky sa dostal k stene, kde sa schúlil, chrbtom opretý o kamene, kolená pritiahnuté k hrudi, ruky pevne okolo nich.

Vyzeral, že je na pokraji panického záchvatu.

„Hej,“ povedal Harry jemne. „Už je to v poriadku. Všetko je v poriadku.“

Zabini ukázal zuby. „V poriadku, Potter? V poriadku? Si šialený, alebo hlúpy, alebo oboje?“

„Je to v poriadku,“ trval na svojom Harry, rovnako jemne. Pomaly obišiel stenu, približujúc sa k Zabinimu zboku, keďže sa zdalo, že by mohol vybuchnúť, ak by sa cítil ohrozený. A niet divu. Harry si nevedel predstaviť, aké to muselo byť. Salsa musela vyzerať obrovsky počas... no, Harry to nenazval útokom. Zdalo sa mu, že Salsa bola len zvedavá na čudné stvorenie. Hoci bolo pravda, že by červa nakoniec mohla zjesť, keby Goyle nezavolal Harryho.

Bože, čo ak by Harry nebol v spoločenskej miestnosti? Zabini by bol...

Nie, pravdepodobne by bola mŕtva Salsa. Goyle by zachránil Zabiniho, a ak by pri tom nezabil Salsu, Zabini by ju dorazil výbuchovým kúzlom, keď by sa znova stal čarodejníkom.

Harry pozrel na škatuľku. „Sssalsssa,“ zasyčal, „nikdy sa už nesmieš hrať s malým-mäkkým-hadom! Tento bol čarodejník, ako ja, a mohol by ti ublížiť, ak ho znova ohrozíš!“

„Potter,“ ozval sa Zabiniho nízky hlas. „Naozaj. Tvoje načasovanie je hrozné. Mohol by si teraz prestať s hadím jazykom?“

Aspoň znel trochu ako sám sebou. Harry sa uľavene usmial. „Áno, prepáč. Len som jej povedal, aby ťa v budúcnosti nechala na pokoji.“

Zabini vydal posmešný zvuk, no stále nevyzeral o nič lepšie. „Povedz tomu svojmu prekliatemu hadovi, že je mojím dlžníkom. A poriadnym.“

Očividne ešte nemyslel jasne, keďže len pred chvíľou Harrymu povedal, aby nehovoril hadím jazykom. „Neublížiš môjmu hadovi,“ povedal Harry. „Neurobíš to. Nemala v úmysle ti ublížiť, vieš--“

„Naozaj? Mohol by som prisahať, že to mňa jej odporné čeľuste obkľučovali!“

„Nesnažila sa ťa zjesť ani ublížiť, len ťa chcela vziať so sebou. Povedal som jej, aby šla k stene, a zle to pochopila!“

„Stále ma olizovala,“ povedal Zabini s triaškou. „Merlin, ten mihotajúci sa jazyk, taký obrovský, šmýkajúci sa po mne hore-dole. To je materiál na nočné mory.“

Harry prikývol. „Je mi ľúto, že sa ti to stalo, Zabini. Naozaj. Myslíš, že by si mohol mať nočné mory? Môžem požiadať otca o bezsenný spánok.“

Zabini naňho ostro pozrel, akoby stále cítil hrozbu. Harry sa posadil na podlahu, natiahol nohy, pár stôp od neho.

„Tvoj otec,“ uškrnul sa Zabini po chvíli. „Áno, čo tvoj otec? Prečo si ma nepriviedol rovno k Snapovi, Potter? Nemyslím, že spätná premena animága je tvojou silnou stránkou, keďže sám nie si animágus.“

„Ani môj otec,“ povedal Harry mierne, poklepávajúc prstami po kolenách. „A nevzal som ťa domov, lebo Severus má momentálne plné ruky práce.“

„Áno, jeho žena. Prepáč, zabudol som.“ Slová boli strohé, ale Zabini znel, akoby naozaj zabudol, a kto by ho mohol viniť po tom, čo prežil?

„Nie len to,“ povedal Harry. „Je tu aj Rowan. Tak pomenoval Draco dieťa.“ Plus Dracov smútok, momentálne odsunutý, ale stále silný, a jeho trvanie na vynechaní hodín. Ale to Harry Zabinimu nepovedal.

„Rowan, áno. Počul som, že tak sa volá,“ zamrmlal Zabini. Harry si vydýchol, lebo sa zdal pokojnejší. Nastal čas opýtať sa.

„Prečo si sa nepremenil späť, hneď ako si Salsu zaujal? Nie je jedovatá, takže aj keby ťa uhryzla, veľmi by ti to neublížilo. Musel si to vedieť.“

Zabini sa zamračil, otočil hlavu a prvýkrát sa na Harryho pozrel priamo. „Skúšal som. Verte mi, skúšal som. Keď si v stave úplnej hrôzy, je ťažké sústrediť sa. Nepočúvaš na transfigurácii? Premena tam a späť bez extrémneho sústredenia vyžaduje prax. Prečo som sa menil na červa na internáte, ak nie kvôli praxi?“

„Správne,“ povedal Harry. „Samozrejme. Niekedy mám problém s patronusom, lebo sa nemôžem sústrediť.“

Zabini na to nepovedal nič, len zazeral.

Oj-oj. Harry prehltol. „Nepôjdeš po Salse, však? Ona netušila, že si čarodejník. Je to poklona tvojim schopnostiam animága. Myslela si, že si skutočný červ a zaujal si ju. Len sa hrala...“

„Tvoj had je sakra idiot.“

Harry pokrčil plecami. Chápal, že to tak mohlo vyzerať.

„A ty si mizerný slizolinčan,“ pokračoval Zabini uštipačne. „Povedzme, že poviem, že tvojmu hadovi neublížim. Uveríš mi, len preto, že som to povedal?“

„No, nie, ale...“

„Ale neublížim tvojmu hadovi. Ani ho nezabijem. Spokojný?“

Ako by mohol byť, po tom, čo práve povedal? „Prečo by si to neurobil?“

„Myslíš, že chcem, aby si na mňa poslal svojho otca?“

„Ja som na teba Salsu neposlal!“

„Merlin, ty máš talent prehliadať pointu. Nechcem ďalších desaťtisíc riadkov, čo povieš, Potter? Tvoj otec je ochranársky až do šialenstva, pokiaľ ide o teba aj Draca. Je to trochu nechutné.“

Oh. Harry prehltol, lebo pochopil. Dôvod Zabinovej nevraživosti. Nevedel veľa o jeho rodine, ale počul klebety. Jeden nevlastný otec za druhým, každý zomrel krátko po svadbe za záhadných okolností. Žiadny z nich nežil dosť dlho, aby sa stal Zabinimu otcom.

Možno bol obzvlášť krutý k Dracovi, lebo keď ho Lucius vydedil, očakával, že Draco pochopí, čím si prešiel, strácajúc jednu otcovskú postavu za druhou. Ale Draco rýchlo našiel nového otca, ktorý ho adoptoval – niečo, čo si Zabini možno želal a nikdy nedostal.

Takže Zabini vybuchol. Aj na Harryho, čo dávalo zmysel. Bez otca, ale vo fakulte s mužom na čele, bolo prirodzené, že by sa snažil zapôsobiť na Snapa. No namiesto neho urobil prefektov zo svojich synov, hoci jeden ani nebol od začiatku v Slizoline.

Vidieť to tak jasne... Harry nevedel, čo povedať. Súcit by Zabini neocenil, videl by to ako ľútosť a vybuchol by ešte horšie.

„Ďakujem,“ povedal nakoniec. „Oceňujem to. A len aby si vedel, povedal som Salse, aby už neobťažovala červy. Pre istotu.“

„Ha, ako keby som ešte niekedy skúšal premenu na internáte!“

„A je mi ľúto, že som raz povedal, že som Salse prezradil, ktorá posteľ je tvoja. Naozaj som jej to nepovedal. Len sme kecali.“

Zabini naňho vrhol pochybovačný pohľad. „Čo môže had povedať, čo je také fascinujúce, Potter?“

Mal pravdu. „Je skvelá poslucháčka. Môžem jej povedať čokoľvek, nie? Žiadna šanca na klebety.“

Zabini sa neisto postavil, trasúc sa, kým sa Harry nepostavil. „Keď už hovoríme o klebetách, ocenil by som, keby si si túto príhodu nechal pre seba, Potter.“

Mal odvahu, po tom, ako šiel po Dracovi. Harry to odsunul a rozhodol sa. „Harry,“ opravil ho, podávajúc ruku. „Obaja sme slizolinčania, nie? Prestaňme s priezviskami.“

Zabini sa zamračil, premeral si ho. „Nesľúbil si, že nebudeš šíriť klebety.“

„Veril by si mi, keby som to urobil?“

Zabini si odfrkol. „Trefa.“

„Ale neurobím to,“ dodal Harry s úsmevom. „Ak chceš dôvod, spýtaj sa, či by som chcel, aby učitelia rozhodli, že Salsa je na hrad príliš nebezpečná.“

„To je slizolinské myslenie. Nikdy by som nepovedal, že sa toho dožijem.“ Zabini prehltol a stisol Harryho ruku. „Harry.“

„Blaise,“ odpovedal Harry. „Takže, keď je to vyriešené, chceš spoznať Salsu poriadne? Mohol by som ti ju dať podržať, videl by si, že nie je nebezpečná...“

Zabini zdvihol ruku. „Nie, a to je definitívne nie. Prosím, nenavrhuj to znova. Nikdy nechcem stretnúť tvojho hada, nieto sa ho dotknúť. Radšej by som, keby si ju do Slizolinu vôbec neprinášal.“

„Eh...“

„Viem, že si na ňu príliš naviazaný, aby si ju nechal v Chrabromile, Harry. Nie som idiot. Ale neočakávaj, že sa mi bude páčiť, že je tu.“

Fér, pomyslel si Harry.

„A čo Goyle?“ spýtal sa. „Videl, čo sa stalo, mohol by to niekomu povedať.“

Zabini mávol rukou. „Grega nechaj na mňa. A volaj ho Greg. Predtým si s ním vychádzal dobre. S Vincom nie, ale s Gregom určite.“

Harry prikývol a sledoval, ako Zabini odchádza, než si šiel po škatuľku so Salsou. Predtým, než stihol vykročiť k dverám, tie sa otvorili a ukázali Zabiniho aj Goyla.

Harry sa napäl, prsty sa mu sunuli k vrecku s prútikom.

Zabini prevrátil očami. „Uvedomil som si, že som na niečo zabudol. Nie, nebolo to tvoje začarovanie. Mohol by si na chvíľu odložiť hada?“

Harry urobil, ako žiadal, no stále naňho opatrne hľadel. Goyla sa menej obával, ten sa opieral o stenu, zadychčaný, akoby behal po hrade a hľadal Zabiniho.

Na Harryho šok, Zabini zabudol formálne vyjadriť sústrasť. Vykonal ceremoniál ako ostatní v Slizoline, chytil Harryho za ruky, posúvajúc svoje nahor, ako spomínal Harryho, Dracovu a Snapovu stratu.

Harry šokovane žmurkal. „Vďaka,“ povedal, trochu si odkašľal.

Zabini sa jemne usmial. „Myslím, že to je moja replika. Za...“ Urobil neurčité gesto, ktoré akoby zahŕňalo celú miestnosť, ale Harry pochopil. Nečudo, že Zabini radšej nepozrel na Salsu.

„Divy sa nikdy nekončia,“ pokračoval Zabini. „Ukazuje sa, že nie si až taký zlý, Harry.“

„Ty tiež nie,“ povedal Harry slabo.

Zabini ostro prikývol a ustúpil, aby uvoľnil miesto Goylovi, ktorý ponúkol svoju sústrasť. Bola menej súvislá, Greg sa potkýnal nad slovami, akoby ceremoniál nikdy nezvládol. Harrymu to bolo jedno.

Ani Zabini to nekritizoval.

„Oh,“ povedal Harry, keď sa chystali odísť. „Greg? Povedal som, že sa uvidíme na večeri? Neviem, prečo. Musím ísť domov k rodine.“

„Jasné,“ povedal Goyle, pokrčiac plecami. „Uvidíme sa s Dracom na hodinách.“

Nepravdepodobné, pomyslel si Harry, ale nepovedal nič o Dracovom odhodlaní vynechávať hodiny kvôli Rowan. Len prikývol, čakal, kým odídu, a potom vzal škatuľku so Salsou a zamieril domov.

****

Draco zostal doma s Rowan nasledujúci deň aj ten ďalší. Severus síce zamračene krčil obočie, no veľmi sa k tomu nevyjadroval, a tak Harry nasledoval jeho príklad. Ukázalo sa, že ani Snape nechodil na vyučovanie; Dumbledore na chvíľu prevzal hodiny elixírov. Podľa Hermiony riaditeľ vysvetlil, že profesor Snape si vzal smútočnú dovolenku.

Aj Draco mal na ňu nárok, a tak jeho neprítomnosť nikto príliš nekomentoval, len v tichosti hovorili o tom, aká tragická je celá situácia.

Harrymu opäť vyjadrovali sústrasť na začiatku rôznych hodín či na chodbách, keď stretol študentov, ktorí ho nevideli od metlobalového zápasu. Každý deň chodil domov na obed a večeru a spal tam, rána trávil raňajkami so svojou rodinou. Draco hovoril iba o Rowan – čo robila, kým bol Harry preč, a čo pre ňu musí urobiť ďalej.

Na vynechané hodiny sa vôbec nepýtal.

„Myslím, že sa sústredí na dieťa, aby nemusel myslieť na svoju mamu,“ povedal Harry Severusovi v utorok večer, keď mali chvíľu osamote. Dvere kancelárie boli pevne zatvorené, aby ich rozhovor zostal súkromný.

„Zajtra to bude náročné,“ zamrmlal Snape, oprel sa v kresle a povzdychol si.

Harry preglgol. Áno, pohreb. Snape strávil väčšinu času mimo vyučovania buď jeho prípravou, alebo štúdiom Charty Rokfortu. Smútočná dovolenka mu zrejme prišla vhod.

„Tvoj brat trvá na tom, že vezme Rowan so sebou,“ dodal Snape. „Nechce ani počuť o tom, že by ju nechal s niekým, hoci len na hodinu.“

To nebolo ideálne, no napriek tomu... „Nie je to tak, že by to dieťa traumatizovalo. Nikdy si na to nespomenie.“

„Nie,“ povedal Snape ticho. „Ale Draco tvrdí, že ak by Rowan neskôr zistila, že ju na pohreb nevzal, bude ho ‚navždy‘ nenávidieť.“

Harry si povzdychol. „Neviem. Možno by jej to trochu vadilo. Ja... ani neviem, či moji rodičia mali pohreb. Teta Petúnia o tom nikdy nehovorila. Keď nad tým premýšľam, cítim... akúsi prázdnotu, že som tam možno nebol.“ Zdvihol pohľad a preglgol. „Viem, že je to nelogické.“

„Ale veľmi ľudské,“ povedal Severus a natiahol sa, aby položil ruku na Harryho koleno.

Harry prikývol. Potom chvíľu sedeli v tichu, Harry lenivo sledoval, ako sa Sals kĺže okolo jeho zápästia a preplieta sa mu medzi prstami.

****

Pohreb bol, ako Harry predpokladal, krásny, no trochu ho prekvapilo, že sa konal na Rokforte a nie na Malfoy Manor. Na druhej strane, Draco pravdepodobne potreboval čas, aby upravil ochranné kúzla, a po jeho napätom vzťahu s oboma rodičmi by návšteva Malfoy Manoru mohla byť preňho teraz náročná. Obzvlášť v tejto chvíli.

Severus mu vysvetlil čarodejnícke pohrebné rituály, a tak keď narcisy a biele ruže prestali rásť okolo rakvy, Harry sa postavil spolu s ostatnými smútiacimi a pomohol vykonať kúzlo, ktoré premiestnilo Narcissinu rakvu do jej hrobu.

Draco stál vedľa neho, s Rowan v náruči, ktorá pokojne spala, jednou rukou ju pridŕžal, druhou mával prútikom. Jeho ruka sa však triasla a oči mal pevne zatvorené, kým odriekaval zaklínadlo. Napriek tomu mu slzy unikali spod pevne stisnutých viečok a stekali mu po lícach ako pomalý vodopád.

Na Dracovej druhej strane stál Severus, jednou rukou pevne držiac jeho lakeť počas celého kúzla.

Sedeli v prednom kruhu stoličiek, najbližšie k rakve, s veľkými medzerami, ktoré ich oddeľovali od ostatných smútiacich. Narcissina sestra Andromeda prišla na pohreb na Severusovo pozvanie, aby predniesla smútočnú reč po Dumbledorovom krátkom príhovore, no sedela ďalej v prednom kruhu, vedľa nej Tonksová a jej manžel.

Harry si nemyslel, že Tonksová vôbec niekedy stretla Narcissu, ale Severus mu povedal, že pohreby sú viac pre živých než pre mŕtvych. Sú spôsobom, ako sa rozlúčiť, začať sa uzdravovať a ukázať smútiacim, že vám na ich strate záleží. A Tonksová poznala Draca aj Snapa.

Keď rakva zmizla v žiarivom záblesku motýľov a kvetov, Harry nasledoval Snapa a Draca, keď zaujali svoje miesta v rade na prijímanie sústrastí. Zdanlivo nekonečne dlho ich vážne zdravili tí, čo sa pohrebu zúčastnili, a vyjadrovali im sústrasť. Harryho prekvapilo, koľko ľudí prišlo, no možno to nemalo byť prekvapujúce. Účasť bola veľká, vrátane všetkých slizolinčanov a každého člena personálu. To dávalo zmysel – kolega profesor utrpel stratu a oni tam boli, aby mu vyjadrili podporu.

Vedľa neho v rade Severus náhle strnul. Harry pozrel nabok a videl, že pred Snapom stojí Maura Morrighanová, ruky spustené po bokoch namiesto toho, aby ich natiahla a chytila jeho ruky, ako to bolo zvykom.

No ani Severus nemal ruky zdvihnuté.

Dlhú chvíľu na seba len hľadeli, potom Morrighanová prehovorila, jej hlas taký tichý, že Harry, hoci stál len kúsok od nej, musel napnúť uši, aby ju počul. „Severus,“ povedala. „Úprimnú sústrasť nad tvojou stratou.“

„Ďakujem,“ odpovedal rovnako ticho, no jeho hlas bol oveľa chrapľavejší.

Potom pokračovala, vyjadrila sústrasť Harrymu, ktorý nevedel, čo jej povedať po všetkom, čo sa stalo. Než si vybral najlepšiu odpoveď, už odišla a on musel odpovedať profesorke McGonagallovej, potom nejakému šiestakovi z Bystrohlavu, ktorého meno nepoznal, a ďalej profesorovi Flitwickovi, a tak to šlo ďalej.

Dumbledore prešiel radom ako posledný.

„Ďakujem, pane,“ povedal Draco, jeho hlas sa lámal, keď pokračoval. „Za to, že ste si našli čas a hovorili o spomienkach na moju matku, keď tu bola študentkou. Väčšinu vecí, ktoré ste spomenuli, som nikdy nepočul.“

„Samozrejme, môj drahý chlapec,“ povedal riaditeľ. Mal na sebe slávnostný habit, ktorý bol preňho pravdepodobne pochmúrny – tmavosivý, len jemne zdobený zlatými padajúcimi hviezdami. „Ak by si čokoľvek potreboval, čokoľvek, čo je v mojich silách poskytnúť, dúfam, že nebudeš váhať. Heslo je dočasne ‚karamelový bonbón‘.“

„Ďakujem, pane,“ zopakoval Draco.

„Severus, to isté platí aj pre teba,“ pokračoval Dumbledore. „Budem viac než rád pokračovať vo vyučovaní tvojich hodín...“

„Nie,“ prerušil ho Snape chrapľavým hlasom. „Zajtra sa vrátim k svojim bežným povinnostiam.“

„Nie je potrebné, aby si sa tak skoro vracal...“

„Už bolo rozhodnuté.“

Dumbledore pokojne prikývol. „Ako si želáš, môj chlapče.“

Chvíľu sa rozprával aj s Harrym, a potom bolo po všetkom. Z pohrebu nezostalo nič, len prázdne pódium obklopené desiatkami prázdnych stoličiek a oni traja, stojaci tam, bez nikoho, koho by ešte pozdravili.

„Poďme domov,“ povedal Draco náhle. „Už tu ďalej nevydržím.“

Jeho nepokoj sa zrejme preniesol na Rowan, ktorá sa v tej chvíli zobudila a hlasno zavyla, zrejme potrebujúc niečo – možno jedlo? Harry už počul jej krik veľakrát, no nebol si istý, či má madam Pomfreyová pravdu. Všetky jej výkriky mu zneli rovnako, či už bola príliš teplá, studená, hladná, alebo sa len nudila.

„Si v poriadku, Severus?“ spýtal sa Harry potichu, keď kráčali späť, on a Snape zaostávali za Dracom, ktorý uháňal dopredu zúrivým tempom.

Snape vydal zvláštny, zastenaný zvuk hlboko z hrdla. „Nie.“

Harry ešte viac stíšil hlas. „Ako dlho... ehm, ako dlho myslíš, že musíš čakať, kým... ehm...“

„Nedokončuj tú otázku,“ zasyčal Snape. „Čo ak by ťa Draco počul?“

„Ale...“ Harry sa zamyslel. „Nie je na to nejaké pravidlo? Draco by vedel, ako dlho je vhodné čakať, nie?“

Snape sa zastavil a zagánil naňho. „Toto nie je tvoja vec. Prestaň o tom hovoriť. Okamžite!“

Harry však nechápal. „Ale Draco vie, čo si obetoval, neočakával by, že...“

„Tvoj brat,“ odsekol Snape, „nie je pri zmysloch. Ako by si mal vedieť, po tom, koľkokrát vyhlásil, že je úplne spokojný s tým, že zahodí svoju budúcnosť, aby sa stal pestúnkou na plný úväzok!“

„Naplánuj mu stretnutia s Marshou,“ odsekol Harry späť. „Alebo si na to nepomyslel?“

„Už som to urobil!“

„Oh. No, to je dobre,“ odpovedal Harry vyrovnanejším tónom. „Takže, ohľadom profesorky Morrighanovej...“

Snape našpúlil peru. „Jej sústrasť, Harry. Jej najhlbšia sústrasť nad mojou stratou. To je všetko, čo mi dokázala povedať? Najfádnejšia, najsprávnejšia možná formulácia? Mohla by byť mojím starým profesorom elixírov, namiesto ženy, ktorú...“

Snape náhle prestal hovoriť.

Harry sa nadýchol. „Dobre, rozumiem. Ale bola na pohrebe tvojej ženy, vieš...“

„Áno, viem!“

„Nie, myslím,“ Harry pozrel otcovi do očí. „Naozaj by si chcel, aby sa správala inak? Čokoľvek iné by bolo úplne nevhodné. Chýbala by tomu... slušnosť, nie?“

„Nemám ako vedieť, či to bola slušnosť alebo niečo iné,“ povedal Snape porazene.

„Mohol by si sa s ňou porozprávať...“

„Nie.“

„Ale...“

„Nie, Harry.“

„Ale...“

Snape naňho zagánil. „Mám syna v hlbokom smútku a viacero vážnych záležitostí, ktoré si vyžadujú moju pozornosť. Nechcem o tom hovoriť. Mohol by si mi, prosím, urobiť láskavosť a nechať to tak?“

„Fajn,“ zamrmlal Harry.

Keď znova kráčali, v jeho hlave rezonovala jedna myšlienka: Draco nie je jediný, kto prišiel o rozum.