Preklady fanfiction Harryho Pottera

II. Knihy a svaly
Vitajte späť pri desiatich spoľahlivých spôsoboch Draca Malfoya, ako urobiť dojem na humusáčku! Pokračujeme presne tam, kde sme skončili a to s druhým krokom, ktorým je: odniesť za ňu jej knihy, aj keby ste ich museli vziať násilím.

Po prvé, odniesť dievčaťu knihy ju ušetrí od tej obrovskej záťaže, hlavne ak sa volá Hermiona Grangerová a má asi tak dvadsať predmetov, z ktorých každý vyžaduje minimálne dve viac-než-tisíc-stranové knihy.
Po druhé, vaše slušné správanie a ochota zájsť si, aby ste ju odprevadili až do triedy, na ňu urobia dojem.

A posledné, keď už ju raz odprevadíte do triedy, možno vás odmení nejakým rande. Či prinajmenšom to je to, čo som dúfal, že sa stane.

V každom prípade, v druhej časti tejto taktiky stojí, že by ste sa mali uchýliť k násiliu, ak vám nedovolí odniesť za ňu jej knihy. Táto rada sa vám zíde, obzvlášť keď tá humusáčka je prekliato tvrdohlavá  a až priveľmi pyšná chrabromilčanka.

....

Vrhol som sa na Hermionu v tej sekunde, ako prešla dverami učebne Elixírov v žalároch. Našťastie, jej dvaja bodyguardi (ona ich možno nazýva svojimi priateľmi) pri nej neboli. Myslím, že Potter pálil po nejakej ryšavke, zatiaľ čo Weasley bol prilepený k boku dožadujúcej sa Lavender Brownovej. Mojim šťastím takisto bolo, že jej prútik bol bezpečne zastrčený v habite, čo ma chránilo pred tým, aby ho vytiahla a prekliala ma k zabudnutiu. Ďalším pridaným bonusom bolo to, že Hermiona bola posledná, ktorá sa balila (určite všetky tie príliš ťažké knihy) a nebolo tam žiadnych slizolinčanov, aby boli svedkami toho, čo sa bude diať.

V každom prípade, vyskočil som na Hermionu. Od prekvapenia nadskočila a civela na mňa. Nič nové.

„Čo pri Merlinovi robíš?“ Vyprskla, snažila sa skryť svoj šok, zatiaľ čo sa pokúšala strčiť svoju knihu Elixírov do viditeľne prepchatej tašky.

„Nechaj, nech ti to odnesiem,“ odvetil som, keď som jej vytrhol knihu z ruky.

 „Malfoy! Vráť mi to,“ vybafla Hermiona a naťahovala sa po knihe. Držal som ju nad hlavou a ona ťahala rukáv môjho habitu. Medzitým sa jej taška zošmykla z ramena a dopadla na zem s hlasným prásk. Po zemi sa rozsypalo zopár kníh. Všetky nesmierne hrubé, ťažké a už na pohľad nudné.

„Malfoy, úprimne, na toto naozaj nemám čas.“ Stála s rukami v bok, pozerala na mňa a pritom netrpezlivo klopkala nohou.

Rýchlo som pozbieral popadané knihy a úhľadne ich poukladal na seba. Podarilo sa mi udržať ich jednou rukou. Asi sa čudujete, ako toto človek dokáže. Takže, ja mám veľmi dobre vypracované bicepsy vďaka každotýždenným  metlobalovým tréningom a plus je tu ešte taká vecička, ktorá sa volá Kúzlo redukcie hmotnosti. Pokračoval som tým, že som jej podal tašku, ktorá bola teraz oveľa ľahšia.

„Okay, čo plánuješ robiť s mojimi knihami?“ Vyštekla, zobrala si tašku a márne sa pokúšala vziať si späť svoje knihy.

„A čo akože vyzerá, že robím?“ Odvetil som. „Nesiem ti tvoje knihy. Musí to byť namáhavé vláčiť ich všetky na každom kroku. Kde máš ďalšiu hodinu?“

Okamžite odpovedala: „Staroveké runy. Je to až na štvrtom poschodí. Som si istá, že sa ti nechce vyšliapať všetky tie schody, zvlášť keď tvoja ďalšia hodina je Herbológia, čo je totálne opačným smerom.

„Takže ty si sa naučila naspamäť celý môj rozvrh, hm?“ Odvetil som a blyskol som po nej svoj povestný úškrn. Pre ten úškrn by väčšina dievčat zomrela. Pre Hermionu je to, samozrejme, základný zdroj zlosti. „Ty ma sleduješ?“ Opýtal som sa hravo.  

„Nie,“ odvetila a civela na mňa. Evidentne nemala náladu na takéto žarty. „A ak tu niekto niekoho sleduje, tak si to ty.“

Predstieral som, že ma to ranilo. „Ja nie som sliedič. Ja som len obyčajný nevinný dospievajúci kúzelník, ktorého zaujala istá Hlavná prefektka a chce ju lepšie spoznať.“

„Fajn, takže takto je to,“ odpovedala, teraz už úplne nahnevaná. Vytiahla svoj prútik. „Accio knihy!“ Knihy sa elegantne odplavili z mojich rúk do jej tašky. Strelila po mne ešte jeden pohľad a začala svižne dlhými krokmi kráčať preč. Ja som medzitým obdivoval výhľad na ňu zozadu. Kockovaná sukňa z uniformy sa jej hojdala nad kolenami. Pančuchy objímali jej úžasné nohy. A jej krásne kučeravé vlasy (raz som ich nazval ‛huňaté’ a ‛neskrotné’) poskakovali, keď kráčala.

Och, do pekla! Zlyhal som vo svojej úlohe odniesť jej knihy. Zrazu som sa nahneval. Ja som sa jej tu ponúkal byť kvôli nej podradným oslom a ona ma vďaka tej svojej prekliatej chrabromilskej pýche odmietala.

Och, počkajte. Nosenie kníh by sa dalo považovať za chrabrý čin. Nie je chrabrosť chrabromilská záležitosť? Nuž, do čerta s tým. Dokonca aj slizolinčan dokáže byť chrabrý raz za čas. Tak či tak znova som prehodnotil svoju súčasnú situáciu a zistil som, že Hermiona už zmizla. Bežal som po chodbe a šmykom som zabrzdil tesne pred schodmi, ktoré viedli zo žalárov. Dostal som sa tam práve včas, aby som ju videl, ako berie posledný schod a kráča preč.

Za dve sekundy som vyšprintoval hore schodmi a dohnal som ju. Pár otravných prvákov, ktorí sa nevedeli venovať svojim veciam, na mňa zvedavo zízalo. Hrozivo som na nich zazrel, čím som spôsobil, že sa okamžite rozpŕchli a moje prenasledovanie Hermiony pokračovalo.  

Zahol som za roh a zbadal som ju presne predo mnou. Bohužiaľ, vďaka tomu, ako som bol rozbehnutý, nedokázal som zastaviť a tak som treskol do steny a omráčený spadol na zem. Z môjho miesta na zemi som videl Hermionu, ako sa neveriacky pozerá cez rameno. Jej kroky zaváhali a chrabromilská stránka musela spôsobiť, že zvažovala, že mi pomôže, zatiaľ čo jej racionálna časť na ňu musela kričať, aby využila moje dočasné zdržanie a utiekla, veľmi rýchlo.

Racionálna stránka vyhrala a ona opäť začala kráčať. Akonáhle hviezdičky okolo mojej hlavy zmizli, vyskočil som na nohy a naháňal som Hermionu po chodbe.

Keď som bol od nej sotva meter či dva, v rozbehu som vyskočil a zvalil ju na zem, zatiaľ čo som vyčaroval Tlmiace kúzlo. Síce nie príliš pôvabne, ale podarilo sa mi prišpendliť ju k zemi. Jej prekrásne vlasy boli rozložené okolo jej hlavy. Jej čokoládové oči na mňa civeli, i keď nie veľmi láskavo. Tvárila sa, že je pripravená chladnokrvne ma zavraždiť.

„Čo do horúcich pekiel robíš, ty hlúpa fretka!“ Zajačala. Bojovala, aby sa mohla postaviť a zvíjala sa podo mnou.

Sústreď sa, Draco, sústreď. „Len som ti chcel odniesť knihy,“ odvetil som prosebne.

Práve vtedy zazvonilo na ďalšiu hodinu. Och, do pekla aj s Herbológiou a so všetkými tými prekliatymi rastlinami. Mal som dôležitejšie veci na práci.

 „Ak ťa nechám, len pre tentokrát, odniesť moje knihy, necháš ma potom na pokoji?“ Povedala Hermiona na hranici svojej trpezlivosti.  

„Možno,“ odvetil som s úškrnom. Stále som na nej ležal. Pohrával som sa s myšlienkou, že ju udržím v tejto pozícii.

„Okay, vyhral si,“ povedala rozhnevane Hermiona. Len som sa na ňu zaškľabil. Venovala mi mrzutý pohľad predtým, než mi to trklo a zliezol som z nej, aj keď trochu neochotne. 

„Pri Merlinovi!“ Mumlala si Hermiona popod nos, posadila sa a masírovala si ruku, kde som videl tvoriť sa krásnu modrinu. „Čo si ty za preliateho blbca.“

Ponúkol som jej svoju ruku. Podozrievavo na mňa civela.
„Ale no tak poďme, Grangerová. Je to len pomocná ruka.“ Zdvihol som na ňu obočie. Prekrútila očami a schmatla moju ruku. Postavil som ju a predtým, ako sa ma mohla striasť, pritiahol som si ju k sebe a pritisol. Zistil som, že sa nedokážem kontrolovať, aby som to neurobil.

 „Čo do prekliateho pekla!“ Prskala Hermiona a odtláčala sa rukami od mojej hrude. Jej hlas bol tlmený, kvôli faktu, že jej tvár bola pritlačená na moje rameno. Užíval som si ten pocit tak dlho, ako to trvalo.

„Malfoy! Nemôžem dýchať!“ Uvoľnil som ju a žoviálne som sa usmial. „Len priateľské objatie, Grangerová,“ povedal som a celú čas som sa uškŕňal.  

Hermiona potriasla hlavou, zreteľne rozzúrená. Ale videl som ju trošku utíchať. Ja som sa na ňu škeril ako slniečko. Ale to len dovtedy, kým nezachytila čas na vysokých stojacích hodinách. „Merlinove gate! Sakramentsky meškám na Staroveké runy!“ Zanariekala a stískala si ruky v nešťastí. „Nikdy predtým som nemeškala na hodinu! Vďaka tebe Malfoy, som zničila svoj dokonalý záznam! Ty ma tak prekliato rozčuľuješ!“

Ejha. Uisti sa, priateľu, že kvôli tebe humusáčka nepríde neskoro na hodinu, keď jej ponúkneš, že jej odnesieš knihy. Obzvlášť keď tá humusáčka absolútne miluje školu a radšej by zomrela, než by meškala na hodinu. Fajn, škoda už bola urobená. Mohol som rovnako dobre uzavrieť obchod a dokončiť prácu.

„Takže...“ Povedal som, pokúšal som osud. „Keďže už aj tak meškáme, prečo sa rovno neulejme z celej hodiny?“

Vyzerala vydesene. Oči mala dokorán a sánka jej padla, čo vyzeralo dosť komicky. „To odmietam! Ja sa nemôžem uliať z hodiny! Som hlavná prefektka... a ty si hlavný prefekt! Čo do pekla robíme?“ Naslepo sa načiahla za svojimi knihami, ktoré som príhodne odstránil, keď sa nepozerala.

 „Hľadáš niečo?“ Lišiacky som povedal. Viem. Toto bolo odo mňa veľmi kruté. Humusáčka ako Hermiona zbožňuje knihy a ja som ich jednoducho odstránil. Plus teraz sa určite nikdy nedostane na vyučovanie.

„Malfoy!“ Zajačala. „Kde sú moje knihy?“

„Poď so mnou a ukážem ti,“ odvetil som a zvodne som žmurkol.

„Nie! Prekliato ťa neznášam,“ zastonala a rozhodila rukami. Vzal som to ako gesto kapitulácie a bez váhania som sa predklonil a plne som ju pobozkal na ústa. Zakňučala a pokúsila sa ma odstrčiť, ale moje metlobalové svaly premohli jej silu z nosenia kníh.

Zo začiatku, aspoň čo sa mňa týka, bola ta pusa veľmi jednostranná, ale čoskoro sa uvoľnila a začala mi opätovať ten bozk. Jej ruky sa ovinuli okolo môjho krku a jedna z nich si našla cestu do mojich vlasov. Užíval som si každý moment hrýzkania jej jemných ružových pier a vychutnávania jej sladkých úst. Pomaly sa oprela o stenu na opustenej chodbe. Nasledoval som ju, prilepený k jej perám.

Nakoniec, po minúte alebo dvoch, počas ktorých bol svet ako v ohni, sme znova začali dýchať. Civela na mňa, omámená. Vlasy strapaté tam, kde som skúšal ich jemnosť. Bielu košeľu mala nakrivo takisto ako červeno-zlatú chrabromilskú kravatu.
„To bolo za čo?“ Lapala dych a snažila sa vrátiť späť na zem.

 „Čo myslíš, Grangerová?“ Odpovedal som s úškrnom. „Som do teba bezhlavo zamilovaný.“

„Ako je to vôbec možné? Odvetila priškrteným šepotom.

Odpovedal som jej ďalším dych berúcim bozkom. „Teraz mi veríš?“

Zareagovala tak, že ma odtlačila nabok, pokrútila hlavou, zdvihla svoju odhodenú prázdnu tašku na knihy, pomaly kráčala preč a povedala, „neviem, čo to do teba vošlo, Malfoy, ale teraz som skutočne zmätená. Prosím nechaj ma pokoji.“

Sledoval som, ako odchádza. Moje srdce klesalo ku dnu ako kameň. Nie len, že som zlyhal v misii odniesť humusáčke knihy do triedy, ale teraz, kvôli tomu bozku, sa mi určite bude vyhýbať, ako by som mal mor.