Preklady fanfiction Harryho Pottera

„Hermiona, na to je ešte príliš skoro,“ protestuje Ron. Hermiona ho ako zvyčajne vôbec nepočúva a naďalej ho ťahá po chodbe. „Je piatok! Nemôže to počkať až po raňajkách?“

„Nie, lebo potom budú svedkovia,“ odvetí Hermiona bez toho, aby sa otočila alebo pustila jeho ruku. Ron pohne prstami, ktoré začínajú byť trochu znecitlivené. „Sme tu,“ oznámi, keď zabočia za roh do časti štvrtého poschodia, na ktorú si Ron nepamätá, že by niekedy videl.

„Kde to sakra sme... oh, ahoj!“ Ron zíza na portrét krásnej ženy v životnej veľkosti, ktorá je pravdepodobne asi taká vysoká ako bratia Slizolini. Má rovnakú farbu pleti ako oni, ale vlasy má čierne a oči hnedé. Je oblečená v štýle, o ktorom aj on vie, že je katastrofálnym stretom kultúr, ale portrétu to svedčí. „Kto ste?“

Portrét sa na neho usmeje. „Som Fortunata Constanza, mladý pán Weasley. Salazar Slizolin je môj otec.“

Ron na ňu naďalej zíza, hoci je to neslušné. „Áno, prepáčte. Prekonávam fakt, že Salazar Slizolin nie je diabolský, ale to, že má deti, je pre mňa stále trochu nepochopiteľné.“

„Neberte ho vážne,“ hovorí Hermiona a prevráti očami. „On je proste... Ron.“

Ron sa na ňu zamračí. „Ďakujem pekne!“

„To je v poriadku, pán Weasley. Vy ste vyrastali v nesprávnej kultúre od narodenia, zatiaľ čo slečna Grangerová sa s ňou musí vyrovnávať len od jedenástich rokov,“ hovorí portrét. „Teší ma, že vás znova vidím, slečna Grangerová. Je ešte dosť skoro na to, aby ste boli hore a na nohách, najmä ak idete sem.“

„Och. No.“ Hermiona sa narovná, ako keby sa na niečo pripravovala. Profesor Slizolin to nazýva prezradením a snaží sa ju to odnaučiť. Ron si musel opláchnuť tvár vodou, keď si uvedomil, že súhlasí so Slizolinom, ale to bolo koncom novembra. Ron sa v tomto smere naozaj zlepšuje. Keď posledný januárový víkend vošiel do tejto školy Salazar Slizolin ako keby sem patril, Ron nekričal, nepanikáril, neplakal, neskrýval sa ani sa nepokúšal toho muža zakliať. Vyzval ho na prekliatu šachovú partiu. Ak to nie je zlepšenie, potom Ron asi nechápe, čo to slovo znamená.

„Chceli by sme hovoriť s profesorom Salazarom, ak je to možné,“ hovorí Hermiona a Ron prekvapene niekoľkokrát zamrká. Obraz je v životnej veľkosti, pretože sú to sakramentské dvere.

„Na to je ešte veľmi, veľmi skoro.“ Portrét Fortunaty sa trochu zamračí. „Môj otec nikdy nebol ranné vtáča, slečna Grangerová.“

„Z toho, čo sme videli, ani jeden z nich nie je ranné vtáča,“ hovorí Ron. „Hermiona veľmi nechce, aby boli svedkovia toho tajomstva, o ktorom mi chce povedať.“

„Veľkého tajomstva.“ Fortunata zdvihne obočie. „Chápem. Počkajte tu, prosím.“ Zmizne zo svojho rámu.

„Mala si ma varovať, Hermiona,“ hovorí Ron. „Je brilantná a krásna. Myslím, že som sa zamiloval!“

Hermiona povzdychne. „Si taký beznádejný.“

„Nie je moja vina, že si mi predstavila takú krásku z portrétu, však?“ odpovedá Ron a usmeje sa, keď Hermiona na neho vrhne pohľad, ktorý by mohol chlapovi usmažiť gule.

Portrét Fortunaty sa vráti, stále s tým istým výrazom zdvihnutých obočia. „Poďte ďalej, ale ak bude vo vašej prítomnosti nadávať, neopovážte sa to povedať môjmu strýkovi.“

„Na čarodejnícku česť, nikomu to nepoviem,“ odpovie Ron. Hermiona na neho znova prevráti oči, ale Fortunate prikývne. Portrét sa ešte raz usmeje a potom sa dvere otvoria a odhalia jasne osvetlenú obývačku za rámom. „Super!“

„Poď,“ povie Hermiona, znova ho chytí za ruku a pretiahne ho cez prah. „Profesor Salazar vlastne nechce, aby celá škola vedela, kde býva!“

„A predsa sa s vami dvoma musím vysporiadať ešte pred raňajkami.“

Ron sa snaží nevydávať žiadny zvuk, keď si uvedomí, že ten muž stojí na konci dlhej chodby na druhej strane miestnosti. Salazar Slizolin nemá na sebe pyžamo ani čarodejnícke oblečenie, len tričko a džínsy, ktoré sú dostatočne pokrčené na to, aby v nich spal. Vyzerá tiež, ako keby s radosťou zavraždil všetko, čo mu stojí v ceste.

„Čomu vďačím za to potešenie, že som sa zobudil tak skoro?“ spýtal sa ich Slizolin.

„Ospravedlňujeme sa, pane,“ povedala Hermiona svojím najlepším hlasom Sme dobré deti, čestné slovo. „Je to len tým, že... portrét vašej dcéry mi minulý mesiac niečo povedal, ale nechcela som to príliš často opakovať na verejných chodbách, len pre prípad, že by to niekto počul. Tiež som si myslela, že bude ľahšie, ak si to Ron vypočuje od človeka a nie od portrétu.“

„Neviem, ten portrét Fortunaty by mi mohol povedať, že obloha je zelená, tráva modrá a hviezdy sú diery vo vesmíre, a ja by som tomu všetkému uveril,“ hovorí Ron.

Slizolin sa zamračí. „Správajte sa slušne, mladý pán Weasley – bola šťastne vydatá.“

Ron pokrčí plecami. „Áno, dobre, pane. Je to maľba a je o tisíc rokov staršia ako ja.“

Slizolin si pretrie oči. „Bože, na toto je ešte priskoro. Filky, drahá, prosím, daj mi kofeínovú smrť v úžasnej podobe čaju.“

Domáca škriatka sa objaví na dostatočne dlho, aby na Slizolina vrhla úplne pobúrený pohľad. „Filky dá kofeín, ale nie smrť!“ vyhlási a zmizne takmer skôr, ako Ron stihne zaregistrovať, že má na sebe bledomodrú utierku a náhrdelník z priehľadných sklenených korálikov na viacerých nitiach. To je úplne šialené... mimo to, že od Halloweenu je všetko šialené.

Všetko je šialené od Harryho posledných narodenín, ale snaží sa na to nemyslieť.

Slizolin im kývne, aby si sadli na jednu zo zelených pohoviek, ktorá je elegantná a pohodlná, ale nie na malfoyovskej úrovni bohatstva. Strieborné vankúše sú dosť luxusné na to, aby naznačovali opak, ale izba sama osebe je pohodlná a pekná, nie desivo prehnaná. Jeden výlet do Malfoyovho sídla ako dieťa v spoločnosti otca kvôli ministerstvu spôsobil, že Ron začal nenávidieť všetko, čo bolo príliš honosné.

Ich profesor histórie si sadne bez toho, aby sa obťažoval s ponožkami, topánkami alebo oblečením, v ktorom nespal. Chytí čajník, keď ho priniesli domáci škriatkovia, naleje si šálku a vdychuje vôňu, zatiaľ čo Hermiona ešte nalieva šálky pre seba a Rona.

„Tak je to lepšie,“ zamrmle Slizolin a hneď vezme čajník späť, aby si nalial ďalšiu šálku, keď ho Hermiona opäť odloží. „Teraz: čo mám potvrdiť mimo zvedavých očí a uší, slečna Grangerová?“

„Fortunata mi povedala, že... nie, počkajte, začnem od začiatku,“ ustupuje Hermiona. „Pane, Harry Potter je môj priateľ. Aj Ronov.“

„Najlepší priateľ,“ rozhodne sa dodať Ron a snaží sa nemračiť. „Aspoň ak je... ešte nažive.“ Tak, povedal to.

„Je stále nažive a v poriadku, pán Weasley,“ hovorí Slizolin, ale teraz je na jeho výraze niečo divné. Zvláštne. „A som si vedomý vášho priateľstva.“

„Ako by ste vy mohli vedieť?“ spýtal sa Ron. V jeho škole je dosť klebiet, takže je to ľahké uhádnuť, ale...

Ron sa v šoku odtiahne. „Vy ste ho uniesli!“ vykríkol a snažil sa ignorovať fakt, že jeho hlas je prenikavý a piskľavý.

Slizolin sa na Rona zmätene pozrie. „Viete, z tohto ma nikto počas celého tohto času ani raz neobvinil.“ Napije sa čaju. „Priznávam, som ten, kto odviedol vášho priateľa z toho hnusného domu.“

Hermiona akoby nevedela, čo povedať, tak Ron rozhodne, že je na ňom, aby pokračoval a vložil sa do toho. „Naposledy, čo som počul, je to stále únos.“

Slizolin vydá pobavený zvuk. „Nie, ak hovoríte o dobrovoľnom odvedení, pán Weasley – a áno, bolo to skutočne dobrovoľné. Úprimne neviem, či by váš priateľ prežil zvyšok leta, keby zostal v tom dome.“

Ron pozrie na Hermionu, ktorá si hryzie peru. „Horšie ako incident s mrežami a lietajúcim autom?“ spýta sa, neistý, či chce počuť odpoveď. Ron nerád hovorí o skutočných mrežiach, ktoré on a dvojčatá našli pripevnené na okne Harryho spálne v lete pred druhým ročníkom. Väčšinou o tom nehovoria, pretože nikto by s tým nič neurobil. Jeho vlastná mama a otec povedali, že profesor Dumbledore tvrdil, že problém je vyriešený. Ron sakra vedel lepšie, ale keď ide o Harryho a nebezpečenstvo, nikto Rona nepočúva, okrem jeho súrodencov a Hermiony.

Hermiona prikývne. „Áno, horšie ako mreže a auto.“

„Aspoň keď to bol len problém mreží, stále poskytovali jedlo, aj keď bolo mizerné,“ zamrmle Slizolin a zamračí sa na čaj, ktorý mu zostal v šálke. „V mladosti bolo oveľa ľahšie vysporiadať sa s takými odpornými bytosťami.“

Ron cíti, ako sa malé množstvo čaju, ktorý vypil, v jeho žalúdku snaží premeniť na kyselinu. „Och.“ Inštinktívne natiahne ruku; Hermiona mu ubezpečujúco stisne prsty.

„Vskutku,“ súhlasí Slizolin sucho.

„Vedela som, že ste vzali Harryho, pane,“ hovorí Hermiona. „Predtým to nebolo oznámené.“

Ron sa otočí a zíza na ňu s otvorenými ústami. „Čo?“

Hermiona ho ignoruje. „Uhádla som to, pane, keď Fortunata povedala, že vy a Harry ste vzdialení príbuzní.“

„Naozaj?“ Ron znova vykríkne. „Myslel som, že povedať niečo také o Slizolinovi môže len Vy-viete-kto!“

Slizolin pokrúti hlavou. „Nie, nielen on, hoci teraz je ich už veľmi málo. Voldemort je priamo z mojej línie vďaka žene, ktorú som v 15. storočí nikdy nechcel stretnúť. Tvoj priateľ je potomkom môjho mladšieho bratranca z otcovej krvnej línie, ktorý neniesol rodinné meno a oženil sa s najmladšou dcérou Godrika Chrabromila – ale vy ste tiež potomkom Godrika, pán Weasley, rovnako ako vaša vedúca fakulty, spolu s asi tromi štvrtinami populácie čarodejníckej Británie.“

„Ale nikto iný v Británii okrem Harryho a Vy-viete-koho si vás nemôže nárokovať, však?“ Hermiona vytrvalo pokračuje. Ron teraz chápe, prečo chcela, aby to počul od osoby a nie z portrétu, a najmä prečo to chcela urobiť súkromne. Ľudia sú dosť podivní, čo sa týka Harryho a Chlapca-ktorý-prežil, a niekedy sú posadnutí parselčinou. Aj keď sa veci zlepšili, Ron si stále myslí, že správa o tom, že Harry a Voldemort sú vzdialení bratranci, by len vyvolala paranoju a hlúposť u všetkých tých ľudí, horšiu ako u študentov druhého a štvrtého ročníka dohromady.

„Nie, vlastne nie,“ priznáva Slizolin. „Morové rany boli pre našu rodinu kruté a nemilosrdné.“

Ron sa vzdáva čaju, nechce pridávať nič ďalšie do kyslej kaluže vo svojom žalúdku. „Tak ak je Harry v poriadku, kde je? Prečo...?“ Niečo nepovedal? Neukázal sa v tejto prekliatej škole? Nenapísal im? Ron nevie, ktorú otázku položiť.

„Lebo to pre neho nebolo bezpečné a pre vás dvoch to rozhodne nie je bezpečné.“ Slizolin nadvihne obočie rovnako, ako pred pár minútami portrét jeho dcéry. „Viem, že napísal vám obom, okrem iných. Neviem, či majú tie listy stanovený termín doručenia, alebo či vám ich odovzdá osobne. Nepovedal to.“

„Ale je...“ Ron musel prehltnúť, aby sa opýtal. „Je v poriadku. Áno? Harry je v poriadku.“

Slizolin sa na neho pozrie tak dlho a prenikavo, až sa Ron začne nervózne vrtieť na mieste. Ak by profesor Salazar použil tento výraz v triede na výtržníkov, všetci by boli najposlušnejšími a najpozornejšími študentmi histórie, akých táto prekliata škola kedy videla. „A čo keby sa váš priateľ vrátil k vám a prijal vlastnosti mojej rodiny, namiesto toho, aby ich len toleroval, ako to robil predtým? Parselčina nie je jediná vec, ktorá sa v mojej rodine dedí, pán Weasley.“

„Oh. To vysvetľuje, prečo si triediaci klobúk zobral tak strašne veľa času,“ hovorí Ron. Hermiona vyzerá spokojná, že na to prišiel, čo znamená, že to už dávno vedela.

„Áno, vedela som to,“ hovorí Hermiona, ako keby mu čítala myšlienky. „Len som nikdy nevedela, prečo sa hádal s klobúkom. Harry nevedel nič o Rokforte. Nikdy nečítal Rokfort: História, nemohol vedieť...“

Ron prevráti oči. „Bol to Malfoy. Nebola si tam v ten deň vo vlaku, keď sa Malfoy rozhodol správať sa ako... no, povedal by som, že ako celý on, ale keďže sa konečne nespráva ako totálny idiot po celý čas, ďalším porovnaním by bol jeho otec. Ani ja by som nechcel zdieľať izbu s Malfoyom, keby sa tak správal. A stále ti hovorím, že Harry tú hlúpu knihu čítal. Lenže zakaždým, keď to skúsil, našiel som ho, ako nad ňou spí. Ja som ten, kto vie lepšie, ako sa pokúšať čítať tú prekliatu vec, Hermiona.“

„Aspoň nejakú pozitívnu vlastnosť má tá prekliata kniha, aj keď len ako liek na chronickú nespavosť,“ poznamená Slizolin s úškrnom. „Budem si to musieť zapamätať.“

Hermiona vyzerá prísne a nesúhlasne. „Profesor Slizolin hovorí, že ste ju podpálili, keď ste sa ju pokúsili prečítať od začiatku do konca, pane.“

„Tá kniha si to zaslúžila,“ oponuje Slizolin. „Nikdy som nemal rád ľudí, ktorí ma nikdy nestretli a hovorili mi, aký som človek.“

„Je môj kamarát v bezpečí?“ vyletí z Rona. V poriadku je jedna vec. Bezpečie sa vždy ukázalo ako niečo úplne iné.

„V bezpečí?“ Slizolin zvažuje otázku. „Aby som parafrázoval citát zo slávneho filmu, myslím, že to závisí od vášho pohľadu na vec. Teraz, prosím, opustite moju izbu. Chcel by som sa poriadne okúpať, než sa budem zaoberať triedou plnou tvrdohlavých miláčikov.“

„Ešte jedna vec. Nikdy nemôžem nájsť vhodný čas, aby som sa na to opýtala počas dňa,“ hovorí Hermiona a prekvapí Rona, ktorý sa práve snaží vstať a utiecť, ako mu bolo nariadené. „Ide o dress code 1) v škole, pane.“

Slizolin vyzerá zvedavo. „Nie som zástancom uniformy, ale vy ste na tento koncept už dávno zvyknutí.“

„Nie, nie uniformy, pane.“ Hermiona sa zamračí. „Ide o sukne.“

„Chápem.“ Slizolin vyzerá príliš pokojný na to, aby nebol podráždený. „Žiadna z mladých dám v tomto hrade sa nerozhodla nosiť sukňu k týmto uniformám, však?“

„Nie!“ vybuchne Hermiona. „My sme sa nerozhodli. Je povinné nosiť sukňu, pokiaľ nie ste muž alebo sa nehlásite k inému pohlaviu!“

„To je...“ Slizolin si priloží ruku na čelo. „To je smiešne. Porozprávam sa s vedúcimi vašich fakúlt, slečna Grangerová. Zatiaľ nemeňte svoj spôsob obliekania, kým nebude vydané oficiálne vyhlásenie, ale uistím sa, že pravidlá budú zmenené tak, aby každý bez ohľadu na pohlavie mohol nosiť uniformu Rokfortu podľa svojich preferencií.“

Hermiona sa s úľavou usmeje. „Ďakujeme, pane. Teraz už pôjdeme. Ďakujeme za váš čas!“

„Aký film?“ spýta sa Ron, keď sa vrátia do prázdnej chodby. Aspoň už nie je zmätený zmienkou o filmoch, keďže Hermiona ho cez leto zatiahla do muklovského Londýna, aby si pozrel pár filmov a odpútal pozornosť od starostí o Harryho.

„Jeden z filmov Star Wars. Sú tri.“ Hermiona sa znova zamračila. „To bolo od neho veľmi premyslené.“

„Myslíš?“ Ron nemal ani potuchy. Nevedel, čo je Star Wars, hoci to znelo ako paródia alebo tábor. „A sľúbila si mi raňajky, Hermiona.“

„Jednou z tém filmov,“ hovorí Hermiona, keď kráčajú k schodom, „je vykúpenie, ale je to akési skreslené.“

Vykúpenie. Ron chápe, ako to sedí, keď sa ľudia ako Malfoy snažia nebyť úplnými hajzlami. „Ako je to potom skreslené?“

„Maj na pamäti, že som ich nevidela, odkedy som mala deväť rokov.“ Hermiona zmĺkne, keď premýšľa. Ron ju nechá, spokojný s tým, že ju vedie cestou po schodoch do Veľkej sály. „Spočiatku je to ako keby bolo veľmi jasné rozdelenie na čierne a biele, zlo proti dobru. Ale potom, ako sa veci vyvíjajú, to nie je také jednoduché. Nie každý, kto je diabolský, bol vždy diabolský, a nie každý, kto je dobrý, bol vždy dobrý. Niektorí ľudia nechcú byť ani jedným, ale nakoniec... dobre, ak by som mala povedať, že filmy majú nejakú tému, tak by to bolo o rozhodovaní. Rozhodovaní byť diabolský. Rozhodovaní byť dobrý aj po tom, čo si zvolil byť diabolský. Zistení, že niekto, kto sa zdal byť diabolský, možno nikdy taký nebol. Myslím. Možno si to zle pamätám. Je to otec, kto miluje tieto filmy.“

„Nie tvoja mama?“ spýtal sa Ron a snažil sa o tom všetkom premýšľať. Rozhodnutia rozhodne dávajú zmysel. Ich profesor elixírov bol nedávno odhalený ako skôr zlomyseľný než úplne skazený, a to bolo určite jeho rozhodnutie.

„Mama má rada Star Trek, čo bol americký seriál v televízii. Bolo z neho aj niekoľko filmov. Ten je oveľa viac...“ Hermiona sa na neho slabým úsmevom pozrela. „Je to zložité. Keď som doma, pozerám epizódy novej verzie seriálu. Mama ich všetky získala prostredníctvom videopirátskeho softvéru, aby sme ich mohli pozerať, ešte predtým, ako sme si ich mohli kúpiť. Myslím, že to je jediný zákon, ktorý mama v živote porušila.“

Ron strávi väčšinu raňajok pohľadom na koniec stola pre zamestnancov, kde sedia Slizolini. Nie je to síce užitočný zdroj informácií, keďže obaja Slizolini doslova nenávidia rána rovnako ako profesorka McGonagallová. A Snape aj tak vždy vyzerá, ako keby chcel niečo zabiť. Žiaden z učiteľov nie je až taký hovorný až do obeda – ak si samozrejme profesor Slizolin spomenie na obed. Ron zistil, že profesor Slizolin sa nechá rozptyľovať a zabúda, podľa toho, ako Snape prevráti oči pri pohľade na prázdnu profesorovu stoličku. Aspoň je teraz v Rokforte šesťsto škriatkov, ktorí môžu podstrčiť jedlo svojmu učiteľovi obrany.

Stále sa potichu teší z toho, že nikto okrem Rokfortu už nemá domácich škriatkov. Žiadny z tých namyslených čistokrvných hlupákov z akejkoľvek rodiny sa nemôže nad neho vyvyšovať kvôli svojim sluhom. Teraz sa len chvália svojimi peniazmi, ale pre Rona je to stále zlepšenie.

„Och, Ron sa zamiloval?“

Ron zažmurká a otočí sa, aby sa na Georgea zamračil. „Si úplne šialený? Nie!“

„No, len si strašne intenzívne zízal na nášho Neohrozeného vodcu, nehovoriac o tom, že si zízal aj na dôvod, prečo Binns teraz všetkých nenávidí,“ hovorí Fred. „Merlin žehnaj nášmu novému historickému reliktu zo Slizolinu.“

„Naozaj si nevieme predstaviť, že by si zrazu prekonal predsudky voči Slizolinu a zamiloval sa do nášho obľúbeného Namosúreného netopiera,“ dodáva George. „A sme si celkom istí, že profesorka McGonagallová s niekým chodí.“

Chodí? Profesorka McGonagallová? Ron sa znovu pozrie na stôl učiteľov, uvedomí si, že Salazar Slizolin vždy sedí vedľa nej, a rozhodne sa, že bude predstierať, že to nepočul.

„Takže je to buď zamilovanosť, alebo sprisahanie,“ dodal Fred.

„Je to...“ Ron o tom premýšľal. Ak Fredovi a Georgeovi nedá nejakú odpoveď, nikdy ho nenechajú na pokoji. „Je to skôr sprisahanie, áno. Len ešte nemám všetky podrobnosti.“

„Prieskum terénu. Rozumný plán.“ Fred múdro prikývne Ronovi a vyzerá, že to myslí úplne vážne. Čo to sakra... Všetko a všetci sa v poslednej dobe úplne zvrtli. Harry bude poriadne zmätený, keď sa vráti.

No dobre, možno nie. Harryho nikdy nič, čo robia ostatní, príliš nerozhodí, pokiaľ to nie je nejaký hlupák, ktorý sa snaží niekomu ublížiť. Vtedy je len hlučný a trochu besný.

Harry by určite mohol byť príbuzný bratov zo Slizolinu. Nie je to tak, že by Ron podozrieval Salazara Slizolina z klamstva alebo že by portrét bol strnulý alebo niečo podobné, len... rád sa o takých veciach presvedčí na vlastné oči. Obaja ich noví starovekí profesori vyzerajú trochu ako Harry – profesor Slizolin vyzerá veľmi podobne ako Harry, ešte viac ako profesor Salazar.

Je to nos, naozaj. Ron musel počúvať Ginny, ako prakticky básnila o Harryho nose, keď bola v bezodnej hlbine tej hlúpej zaľúbenosti. Vďaka nej Ron strávil veľa času pozorovaním Harryho a snažil sa zistiť, prečo jeho malá sestra stráca rozum kvôli jeho najlepšiemu kamarátovi. Všetko, čo z toho zízania naozaj získal, bolo, že Harry sa čudoval, prečo na neho Ron zíza, a tiež uvedomenie si, že naozaj nemal rád chlapcov. Bolo dobré to vedieť, ale to Ronovi neodpovedalo na otázku, prečo je Ginny taká bláznivá.

Ron sa znova pozrie na stôl práve včas, aby zachytil Snapeov pohľad upretý na neho. Odolá nutkaniu okamžite odvrátiť zrak a možno sa schovať pod stôl, aby unikol.

Základy oklumencie a legilimencie. Mágia mysle. Akokoľvek to profesor Slizolin chce nazvať. Vďaka Hermione a dvojčatám o tom počul dosť. Neznie to až tak ťažko.

Ron sa zhlboka nadýchne a veľmi nahlas si pomyslí: ČO?

Snape sa zachveje. To je skvelé.

Samozrejme, neskôr sa Snape pomstí. Zízanie, pán Weasley, je nesmierne neslušné.

Do riti! Do riti, nečakal, že mu niekto odpovie! Do riti!

Výsledný úsmev na Snapeovej tvári je diabolský. Čisto diabolský. Ron sa nikdy nenechá presvedčiť, že Snape nie je do istej miery diabolský, nie keď robí také sračky.

„Ron, si v poriadku?“ opýta sa Ginny. „Zrazu si celý bledý.“

„On kurva hovorí!“ vykríkol Ron, čo vyvolalo okamžitý smiech. „Jebem vás všetkých!“

Hermiona si len položila hlavu do dlaní. „Ron, prosím, povedz mi, že si práve nevyzval jedného z profesorov, o ktorom je známe, že ovláda mágiu mysle.“

„Nevedel som, že Snape to ovláda!“

„Tak si to zaslúžil,“ hovorí George a poklepe Rona po hlave. „Chudák malý brat.“

„Do čerta, George!“

„Ron, prosím, prestaň nadávať pred mladšími študentmi!“ prosí Hermiona, ale štvrtáci a tretiaci sa už smejú. Profesorka McGonagallová musela byť úplne mimo, keď sa rozhodla, že Ron má byť prefektom.

Ron čaká, kým sa skončia jeho hodiny, hoci Hermiona je stále na starodávnych runách. Možno nie je najlepší študent, akého kedy Rokfort videl, ale dáva si záležať na tom, aby poznal úradné hodiny všetkých učiteľov – hlavne preto, lebo to znamená, že tí učitelia sú skutočne vnútri vo svojich kanceláriách a neblúdia po chodbách a nestrašia ľudí k smrti.

Hermiona išla priamo za zakladateľom, aby získala informácie. Chce vyskúšať Slizolina, ktorý od prvého novembra dokázal, že bude hovoriť o všetkom. Ron nepreháňal, keď povedal, že spravodlivosť profesora Slizolina môže byť ako ostrie noža, a to by mohlo byť naozaj užitočné.

Kráča k otvoreným dverám triedy a premýšľa, čo by mohol povedať. Kde je Harry? Zdá sa to trochu príliš zúfalé, aj keď to naozaj chce vedieť. Slizolin im povedal, že Harry je v bezpečí; Hermiona hovorí, že Harry dostáva vzdelanie, ktoré potrebuje, aby sa nestal obeťou Ty-vieš-koho. Nie je to skvelé, ale Ron to chápe – v každom prípade je to lepšie teraz, ako by to bolo pred prekliatym Trojčarodejníckym turnajom. Kedysi si myslel, že by chcel byť na Harryho mieste, kým nevidel, ako prebieha turnaj. Lekcia bola jednoznačne naučená, ale Ronovi to stále nehovorí, kde.

Profesor Slizolin sedí za svojím stolom v triede, ale tvrdo spí. Ron skloní ruku, skôr ako zaklepe na dvere, aby sa ohlásil, a premýšľa, ako je možné, že ten muž takto udrží rovnováhu. Profesor je zastrčený na stoličke tak, že jeho predné nohy nie sú na zemi, topánky má položené na stole a nejako sa mu darí nespadnúť na podlahu.

Už je na ceste von, keď ho zastaví syčanie. Otočí sa a vidí, že profesor sa nepohol ani nezobudil. Rozpráva zo spánku, rovnako ako Harry, v prekliatej parselčine. Je to známy zvuk, ktorý kedysi strašil v spálni.

Ron udrel Finnigana do jeho hlúpej tváre na začiatku semestra, keď Seamus povedal, že v ich spálni bude pekne a ticho bez tej prekliatej parselčiny. Aby sme boli spravodliví k Seamusovi, ospravedlnil sa, ale len preto, že Neville vytiahol prútik a zasiahol Seamusa nejakým divným kúzlom na báze rastlín, ktoré neprestalo pôsobiť, kým Seamus nepovedal tie slová a nemyslel ich vážne.

Ďalšia lekcia: nenaštvite Nevilla Longbottoma. Ten si vypestoval strašidelné gule, najmä potom, čo sa zbavili Ružovej ropuchy a získali najlepšieho učiteľa obrany, akého kedy mali okrem Remusa Lupina. Neville už ani nepanikári v triede elixírov a nikto nevie, čo si má o tomto zázraku myslieť.

Profesor Slizolin nevyzerá, že by sa mu páčilo to, o čom sníva. To, čo hovorí, je... áno, určite ide o krv, smrť a umierajúcich ľudí, aj keď Ron nerozumie podrobnostiam. Alebo je to možno nedostatok kontextu, vecí, ktoré by tým slovám dali zmysel.

Ron chvíľu premýšľa a rozhodne sa, že tentoraz bude ten, kto určite zasiahne. Harry mu vštepil zlé návyky, čo sa týka pomáhania ľuďom. Nebolo treba veľa povzbudzovania ani nič podobného, ale aj tak si vyhradzuje právo obviňovať Harryho.

Pristúpi k stolu a hlasno zakašle.

Profesor Slizolin sa prebudí a takmer spadne zo svojej vratkej stoličky, než sa zachytí okraja stola a udrží rovnováhu. „Pán Weasley. Môžem vám pomôcť?“

Poznámka prekladateľky: Muehehe, sem dám rozdelenie. Diabolsky sa pri tom smejem. Veľmi diabolsky. 

* * * * *

1) Pravidlá upravujúce spôsob obliekania: https://cs.wikipedia.org/wiki/Dress_code Inak za mňa, kebyže som na škole, kde by bola povinná sukňa, to by pre mňa bolo peklo. V živote som mala presne dve sukne a mala som ich na sebe možno tak desaťkrát v živote. Poslušne visia v skrini. :-D