Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika

Obdobie: Po Rokforte

Prístupnosť: 12+

Hermiona ide za Severusom po radu pred svadbou s Ronom. Ten ani len netuší, ako jeho slová ovplyvnia jeho budúcnosť.

Poznámka prekladateľky: Malý darček k veľkému výročiu - ďalší príbeh do vašej magickej zbierky.

Poznámka autorky: Tu je jedna krátka jednorázovka, ktorá mi napadla včera večer. Veľká vďaka darnedchild, že mi ju opravila. Je úžasná! Nevysvetľujem, ako Severus prežil. Na to naozaj nie je čas. Ale prežil, to je isté.

Nevlastním nič. Prajem príjemné čítanie. Lil

„Pán profesor,“ ozvala sa Hermiona a pritiahla jeho pozornosť od toho, čo vyzeralo ako účtovná kniha.

„Slečna Grangerová, s čím vám dnes môžem pomôcť?“ spýtal sa. Brko odložil na pult vedľa knihy a sústredene sa jej zahľadel do očí.

Byť pod skúmavým pohľadom temného mága bolo zastrašujúce aj po stovkách rozhovorov, ktoré spolu viedli za šesť rokov od konca Druhej čarodejníckej vojny.

„Ja, ehm... prišla som sa poradiť,“ vysvetlila a zo všetkých síl sa snažila, aby jej hlas znel pokojne, bez stopy strachu.

Obišiel pult a založil si ruky na hrudi, čím pôsobil ešte impozantnejšie. „Ide o elixír alebo prísadu?“

„A-ani jedno,“ zajachtala a spravila krok vpred. V duchu sa pochválila za odvahu. „Je to osobná záležitosť, pane.“

Prižmúril oči. „Som si istý, že existujú vhodnejší ľudia, s ktorými by ste to mohli prebrať, slečna Grangerová...“ Pozrel na ňu spýtavo a dodal: „Ste ešte stále Grangerová, však? Alebo mi uniklo radostné oznámenie?“

Hermiona sklopila pohľad k dlážke lekárne, no vzápätí znova pozrela na bývalého profesora elixírov. „Zatiaľ ešte... Grangerová, pane.“

Pobral sa späť k pultu. „Nuž, ak ide o radu ohľadom nadchádzajúceho sobáša, možno by bola vhodnejšia vaša bývalá vedúca fakulty...“

„Obávam sa, že nie.“ Zhlboka sa nadýchla a pristúpila o krok bližšie. „Ľutujete to, pane?“

Zastal uprostred pohybu, no neotočil sa. „Prosím?“

„Ľutujete to, ako ste sa v minulosti rozhodli?“ Napokon sa obrátil jej smerom. Všimla si, ako zaťal ruky do pästí, no pokračovala. „Alebo... to, keď ste sa možno nerozhodli. Nemám na mysli veci, ktoré ste urobili. Nejde o Riddla ani Dumbledora. Netýka sa to vojny.“

Tvár sa mu prvýkrát od jej príchodu do obchodu zachmúrila. „Kam tými vašimi dotieravými otázkami mierite?“

Musela zostať silná, bolo to príliš dôležité. „Keby ste mohli vrátiť čas, povedali by ste jej to?“

Hermiona si všimla, ako mu na chvíľu vyrazilo dych. Zdalo sa, že bledne priamo pred jej očami. Nikdy predtým ho nevidela takého vyvedeného z miery. Bolo to naozaj pozoruhodné. Obávala sa, že jej neodpovie, a tak rýchlo dodala: „Nechcem strkať nos do vašich vecí, ale... musím sa rozhodnúť, pane, a bojím sa, že sa chystám spraviť najväčšiu chybu svojho života.“

Obaja sa naraz obzreli, keď ich na príchod nového zákazníka upozornil zvonček nad dverami. Hermiona začala skúmať fľaštičku s kĺbovou výživou.

Snape sa ponáhľal ku dverám. „Prepáčte, máme zatvorené,“ oznámil, keď viedol čarodejníka späť von.

„Ale tá ceduľa...“ Hermiona zachytila zákazníkov protest.

„Je zle otočená,“ trval na svojom Snape. Potom dvere zatvoril, zamkol a zoslal na ne ochranné kúzla. Presunul sa k stene a oprel sa o ňu chrbtom. „Slečna Grangerová, ako som už spomenul, nemyslím si, že som ten správny človek, ktorý by vám v tejto veci mohol pomôcť. Možno Minerva...“

„Premýšľala som o tom veľmi dlho, pán profesor. Vy ste jediný, s kým o tom môžem hovoriť. Viete, dôvod, prečo váham, je ten, že moje srdce patrí inému. Mám Ronalda rada, ale sa obávam, že by bol vždy až na druhom mieste.“ Pozbierala odvahu na ďalšiu časť priznania, pretože bola najodhaľujúcejšia. Sklopila zrak k rukám a pokračovala: „Čarodejník, ktorému patrí moje srdce, ľúbi inú. Bola by som uňho na druhom mieste rovnako, ako Ron u mňa. Keby mu na mne aspoň trochu záležalo.“ Vzhliadla k nemu a dúfala, že si nevšimne slzy v jej očiach. Nemohla pred ním prejaviť slabosť. „Čo mám robiť?“

„On... nevie o vašej náklonnosti?“

Hermiona nesúhlasne pokrútila hlavou.

„A ste si istá, že ľúbi tú druhú čarodejnicu?“

„Som.“

„Sú spolu?“

„Nie.“

Vyzeral zmätene, ako keby už tušil, kto by to mohol byť. Nepochybne si myslel, že hovorí o Harrym. Nemala v úmysle mu to potvrdiť priamo, ale nechcela klamať. Vyznelo to, akoby si prišla po radu, ako si získať Harryho Pottera.

„Takže je šanca.“ Priblížil sa o krok. „Možno opätuje vaše city.“

Nemohla uveriť, že ju skutočne počúva a neodohnal ju posmeškom či rovno kliatbou. Roky ju naučili, že sa naozaj zmenil – a tento rozhovor len potvrdil, do akej miery. „Veľmi malá šanca, pane. Jeho láska je hlboká. Neochvejná.“

„Ste s pánom Weasleym šťastná?“

„Ronald sa snaží. Máme toho málo spoločného okrem minulosti a vzájomného rešpektu. Ako som povedala, mám ho rada. Ale...“

„Nie je to tá láska, na ktorej ste si predstavovali vybudovať manželstvo?“

„Nie som romantická.“ Presunula sa, aby si obzrela krásnu kobaltovo modrú fľaštičku. Dokonale by sa vynímala na jej toaletnom stolíku. „Viem, že nie všetky manželstvá sú plné lásky a vášne. Ale mala som o niečo väčšie očakávania.“

„A ten druhý čarodejník vo vás prebudil vášeň?“

Hermionina tvár sa rozžiarila úsmevom „Je skvelý! Zanietený! Pod tou dobre udržiavanou maskou plápolá oheň...“ Uvedomila si, že prezradila viac, než chcela. „Netuší, že existujem.“

„Pozná vás predsa každý, slečna Grangerová. Ste jednou z najznámejších postáv v našom svete.“

„Nie som tou, na ktorú by myslel. Nikdy... Samozrejme, že ma pozná, ale nemá záujem vedieť o mne viac.“

„Ako ste sa potom do neho mohli zamilovať?“

„Ach, pán profesor... ako by som nemohla?“ Slzy jej zastreli zrak. Musela rozhovor nasmerovať k rozuzleniu, inak by určite zlyhala. „Keby ste jej to povedali,“ odmlčala sa. Vedela, že mu ubližuje a nenávidela sa za to. „Zmenilo by to niečo?“

Snape sa mierne uškrnul, v hlase sa mu zaznel starý známy  tón prísneho profesora: „Bojíte sa, že ak si to necháte pre seba, vyvoláte tým ďalšiu vojnu, slečna Grangerová?“

Naozaj sa považoval za príčinu všetkého? Tento muž, tento úbohý utrápený muž... „Nie pane. Bojím sa, že stratím lásku svojho života a zničím Ronovu jedinú šancu na šťastie.“

„V stávke sú dve srdcia. A čo so srdcom toho druhého čarodejníka? Možno by preňho bola táto informácia bremenom.“ Pristúpil k pultu so zamysleným výrazom na tvári a potom opäť pozrel na ňu. „Na druhej strane by to preňho mohla byť šanca oslobodiť sa od tej beznádejnej lásky.“

„Môžem o tom aspoň snívať.“

„Ale dokázali by ste žiť s tým, že budete v jeho srdci na druhom mieste?“

„Tak ako aj Ron by bol v mojom srdci na druhom mieste.“

„Pán Weasley by však žil v sladkej nevedomosti, zatiaľ čo vy by ste plne poznali srdce svojho milenca.“

Smutne sa pousmiala. „Iste. Chápete moju dilemu.“

Snape sa k nej priblížil a súcitne prikývol. „Nezávidím vám, slečna Grangerová.“

„Ak by ste mohli vrátiť čas, povedali by ste jej to? Dali by ste jej aspoň na výber?“

„Viete, čo sa hovorí – po vojne je každý generál.“

„No čo ak by ste nevedeli, koho by si vybrala?“

„Ale viem!“

„Nie, neviete. Nedali ste jej na výber.“

„Urobil som priveľa chýb,“ zašepkal takmer pre seba.

„Keby ste ich však mohli napraviť?“

Snape uprel pohľad do prázdna a dlho mlčal, kým odpovedal. Najskôr sa na Hermionu ani nepozrel. „Povedal by som jej to. Bol by som jej to povedal, keby som mal viac odvahy. Keby som bol lepším človekom. Aj tak by ma odmietla, ale zomrela by s tým vedomím... alebo by možno nezomrela. No aspoň by vedela, že ju milujem.“ Jemne pootočil hlavu, a Hermiona zbadala, koľko úsilia ho tie slová stáli. Dar jeho priznania.

Rozhodla sa.

„Nedokážem vám povedať, ako veľmi si to vážim, pane. A prosím, verte mi, že vám vždy budem dôverovať. Nepoviem to nikomu.“

Zamierila ku dverám. Keď stlačila kľučku, dvere sa vzopreli.

„Kedy máte svadbu, slečna Grangerová?“

Keď vzhliadla, videla, že sa presunul a teraz stojí pri nej, odomyká dvere a odstraňuje ochranné kúzla.

„O dva týždne.“

„Prajem vám všetko šťastie na svete,“ zaželal jej a odišiel do zadnej časti obchodu.

* * * * *

 O dva dni neskôr stál Severus Snape vo svojom obchode, čítal list od svojej bývalej študentky a sotva dokázal uveriť jedinému slovu na pergamene.

Pán profesor Snape,

pripadá mi čudné oslovovať Vás takto v tomto liste vzhľadom na to, čo Vám musím povedať. V prvom rade sa Vám chcem ešte raz poďakovať za Vašu úprimnosť pri tak osobnej téme nášho rozhovoru. Rozhodla som sa riadiť Vašou radou a priznať svoje city dotyčnému čarodejníkovi.

Som do Vás zaľúbená. Veľmi sa ospravedlňujem, že to robím takto v liste, ale chrabromilská odvaha siaha len po určité hranice. Musím sa priznať, že stále neviem, čo mám robiť so svojou blížiacou sa svadbou. Milujem dvoch mužov, dvoch veľmi odlišných mužov, z dvoch veľmi odlišných dôvodov, dvoma veľmi odlišnými spôsobmi.

Ron mi ponúka istotu a zaručenú náklonnosť. Nemám pochybnosti o tom, čo ku mne cíti. Hovorí mi to každý deň. Je milý a nežný. Je jednoduchý. Nenáročný. Samozrejme, hádame sa, ale nakoniec mi vždy ustúpi. Je to takmer, akoby aj po všetkých tých rokoch stále žasol nad naším vzťahom. Môj kamarát z detstva sa stal mojím milencom. Každé dievča by snívalo o takomto živote.

Ja však nie som len hocijaké dievča.

A potom ste tu Vy. S najväčšou pravdepodobnosťou ma nemilujete a nikdy by ste ma nemohli milovať, najmä tak, ako ja milujem Vás. Došlo k tomu postupne a takým nečakaným spôsobom, že keď som si uvedomila, kam sa moje srdce zatúlalo, už som nemala žiadnu nádej, že ho získam späť.

Stalo sa to počas našich dlhých rozhovorov a sporov. Stalo sa to pri sledovaní, ako sa po vojne pomaly meníte, a keď som videla, koľko ste toho obetovali, aby ste nás všetkých zachránili. Nepozerám sa na Vás ako na nejakého hrdinu, hoci ním ste. Ale skôr ako na statočného muža, ktorý skvele hral svoju úlohu.

Nie ste jednoduchý ani nenáročný. V priebehu rokov sme sa na stretnutiach rádu mnohokrát pohádali (a pri viacerých príležitostiach takmer došlo k taseniu prútikov). S Vami sa cítim bezpečne, akoby som v dospelosti nemusela byť za niekoho zodpovedná. Vaša prítomnosť a autorita pôsobia nielen upokojujúco, ale, ak mám byť úprimná, aj neuveriteľne príťažlivo.

My dvaja sme si oveľa rovnejší, než som kedy bola s Ronom. Už len to napísať je ako zrada. Nie je idiot (alebo tupá hlava, aby som použila Vaše slová), no nie je ani mysliteľ. Nie je ten, kto by hľadal vedomosti. Vy považujete získavanie informácií za privilégium, tak ako ja. Vždy som to obdivovala.

Tam, kde sa Ronald zo všetkých síl snaží, aby ma potešil, Vy by ste očakávali, že sa zlepším. Tam, kde by mi položil k nohám celý svet, Vy by ste mi povedali, aby som sama zistila, ako ho získať, a potom by ste ma nasmerovali späť, keby som zišla z cesty.

Fyzicky by ste už nemohli byť odlišnejší.  Ron s jeho chlapčenským šarmom a Vy s vaším temným, zamračeným vzhľadom. Ťažko povedať, ktorý sa mi páči viac, keďže Ronalda dobre poznám, ale o Vás a o tom, čo sa skrýva pod Vaším redingotom, som vždy len fantazírovala. Mali by ste vedieť, že som nad tým mnohokrát uvažovala. Môžem však povedať, že ma zarmucuje pomyslenie na to, že nikdy nebudem mať šancu to zistiť osobne.

Čo ma privádza k tomu nevyhnutnému. Povedala som Vám to. Teraz to už viete. Musím sa rozhodnúť v najbližších dňoch. Ak Vám tieto slová nič nehovoria, prosím, nenechajte ma v neistote. Aspoň mi vráťte list, aby som vedela, že niet nádeje. Ak však existuje čo i len najmenšia šanca, že by ste mohli opätovať moje city, príďte ma navštíviť. Priložila som svoju adresu a budem čakať na odpoveď.

Navždy Vaša (chcená či nechcená)

Hermiona J. Grangerová

Severus si po prečítaní listu sadol a nalial si poriadny pohár whisky.

* * * * *

Hermiona mala za sebou vyčerpávajúci deň v právnickej firme Grangerová & Goldstein, ktorú minulý rok založila s Anthonym  Goldsteinom. Konečne si získali slušnú klientelu a ona strávila celý deň prípravou spisov. Prsty ju boleli z kilometrov pergamenu, ktoré popísala.

Ešte si nezačala baliť veci, odkladala to na poslednú chvíľu, čo bolo veľmi nehermionovské.

Bola na dne, pretože od chvíle, čo Severusovi v liste vyliala svoje srdce, o ňom nepočula ani slovo. Uvedomovala si, že šanca je len mizivá, ale bola skľúčená, že nerešpektoval jej žiadosť o vrátenie listu, ktorá by jej umožnila celú záležitosť uzavrieť, aj keď s pocitom sklamania.

Práve sa prezliekla z pracovného habitu do pohodlných džínsov a mäkkého svetra, keď pocítila, že sa ochranné kúzla zavlnili. A potom začula klopanie na vchodové dvere. Srdce jej vyskočilo do hrdla, pretože ticho dúfala, že osoba za dverami je jej bývalý profesor.

Keď otvorila dvere, našla presne jeho.

„Slečna Grangerová,“ povedal s nečakane nervóznym výrazom na tvári.

„Pán profesor...“

„Myslím, že môžeme zabudnúť na profesorské tituly, keďže máme o čom hovoriť. A okrem toho, už roky nie som vaším učiteľom.“

„Nevojdete?“ Ustúpila nabok. „A ak je to tak, mali by ste ma volať Hermiona.“

„To nebude potrebné.“

Krv jej stuhla v žilách. „Rozumiem.“

V ruke držal pokrčený pergamen, ktorý ihneď spoznala. Keď vyšli z predsiene, otočil sa k nej, mávol pergamenom a spýtal sa: „Čo to má znamenať?“

„Povedala by som, že je to celkom jasné. Pán profesor... Sev...“ povzdychla si. „Pán Snape.“

„Je to smiešne.“

„Moje pocity sú smiešne?“

Odfrkol si. „Zbláznili ste sa?“

„Môžem vás uistiť, že som úplne príčetná,“ odvetila stroho.

„Nie ste, ak sa týmto slovám dá veriť,“ odsekol a opäť zodvihol list ako dôkaz.

„Viete, že to nebolo nutné. Stačilo ho vrátiť. Nemuseli ste sem chodiť a ponižovať ma.“ Prešla okolo neho do kuchyne, aby si urobila čaj, aby mala jednoducho niečo na práci, čo nezahŕňalo Severusa Snapa.

Bohužiaľ ju však nasledoval. „Slečna Grangerová, čo vás viedlo k napísaniu takého listu?“

Prudko sa k nemu zvrtla. „Máte ho už takmer týždeň! Prečo ste sem, pre Merlina, prišli práve teraz?“

Zaváhal, z nejakého dôvodu vyzeral previnilo. „Potreboval som odpovede. Potreboval som vedieť, čo sa stalo s najbystrejšou čarodejnicou svojej generácie, že sa zrazu zbláznila.“

Slzy mala na krajíčku, len tak-tak ich zadržala. „Nie som blázon, pane! Požiadala som vás o radu a potom som sa ňou riadila! Je zrejmé, že to nedopadlo tak, ako by som si priala. Svoje pocity – alebo skôr ich nedostatok – ste dali jasne najavo. Teraz môžete odísť.“ Opäť sa venovala sporáku.

„Ešte som neskončil!“ zavrčal.

Bez toho, aby sa k nemu otočila, mu povedala: „Myslím, že áno.“

V miestnosti vládlo niekoľko minút ticho, narúšané len zvukmi prípravy čaju. Vedela, že neodišiel, že sa dokonca ani nepohol. Prečo je tu? premýšľala, keď jej začali tiecť slzy. Prečo sa s ním šla porozprávať a prečo, pre drahého Merlina, mu poslala ten trikrát prekliaty list?

„Slečna Grangerová,“ ozval sa hlasom takým tichým a láskavým, že tým vyvolal ďalšie slzy. „Ehm...“ Sťažka si povzdychol. „Predsvadobný stres je za takýchto okolností celkom normálny. Alebo si to aspoň myslím.“

„Nemám predsvadobný stres.“ Utrela si tvár, aby nevidel, že plače, aj keď to bolo očividné. Dôležité bolo zachovať si zdanie statočnosti.

„Využívate túto... zdanlivú náklonnosť práve... ku mne, aby ste si našli dôvod, prečo si nevziať pána Weasleyho.“

Hermiona sa zasmiala chladným a trpkým smiechom, až to znelo nepríjemne aj jej samej. „Vedela som, že si to budete myslieť.“

„No, je to celkom očividné.“

„Nie je to však pravda.“

„Nemôžete si skutočne myslieť, že ste do mňa zaľúbená,“ povedal prosebným hlasom. Konečne dokončila prípravu svojej šálky, obrátila sa k nemu a podala mu tú jeho. Keď ho počas rokov na desiatkach stretnutí rádu sledovala, ako si pripravuje čaj, dobre vedela, ako ho má rád. „Poznám svoje srdce, pán Snape. Myslela som, že som vám to už jasne dala najavo. Nie som dieťa. Toto nie je impulzívnosť ani strach. Kedy ste videli, že by som nebola úplne informovaná predtým, ako sa rozhodnem?“ Pozrela sa na šálku, z ktorej stúpala para. „Okrem niekoľkých prípadov počas samotnej vojny,“ zamrmlala. Nakoniec k nemu vzhliadla, odhodlaná povedať mu, čo má na srdci, a pozrieť sa mu priamo do očí. „Neprečítala som za tie roky, čo sa poznáme, všetky knihy a nepoložila všetky otázky skôr, než som vypracovala plán alebo napísala správu? Nehľadala som vždy všetky odpovede?“

Zrazu pôsobil rezignovane a porazene.

„Musela som to vedieť skôr, než urobím možno najdôležitejšie rozhodnutie svojho života. Teraz to už viem.“

„A vydáte sa za neho?“

„Áno.“

„Za muža, ktorého máte v srdci až na druhom mieste?“

Smutne sa pousmiala. „Áno. Za muža, ktorého mám v srdci na druhom mieste.“

„A budete šťastná?“

„Pokúsim sa. A vy?“

Neodpovedal hneď, len sa na ňu díval, akoby jej hľadel až do duše. Možno aj naozaj. „Mohol som byť,“ odvetil napokon. „Ale urobil som priveľa chýb.“

„Ako ste už povedali.“

Napil sa čaju a potom položil šálku na pult. „Prajem ti všetko dobré...“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby premýšľal, vzápätí sa mierne sklonil a zľahka ju pobozkal na líce. „...Hermiona.“

Zostala stáť ohromená v tichu a sledovala, ako odchádza, kým jej znovu nezačali tiecť slzy. Dopila čaj a rozhodla sa, že je načase pobaliť si veci.

* * * * *

O tri dni neskôr si Severus vychutnával svoju rannú kávu (ráno vždy kávu, nikdy čaj – ten bol vyhradený na popoludnie), keď dorazil Denný prorok. Nadpis okamžite upútal jeho pozornosť.

Lámačka sŕdc Hermiona Grangerová má na konte ďalšiu obeť. 

Menej než týždeň pred tým významným dátumom Hermiona Grangerová – jedna z členov Zlatého tria – zrušila svoju svadbu s Ronaldom Weasleym. Keď sme kontaktovali pána Weasleyho, odmietol sa vyjadriť, čím dokázal, že je skutočne ten veľkodušnejší. Slečnu Grangerovú sa nám do času vydania článku nepodarilo zastihnúť, aby sa zodpovedala za svoje očividné zneužitie mladého muža. Naši čitatelia si určite spomenú aj na jej predchádzajúce zneužitie samotného Záchrancu čarodejníckeho sveta Harryho Pottera, ako aj metlobalovej hviezdy Viktora Kruma...

Severus šmaril noviny cez miestnosť a postavil sa. Začal sa nervózne prechádzať po izbe. Čo len to dievča posadlo, že po ich rozhovore zrušilo svadbu? Vyjadril sa predsa úplne jasne, o tom nepochyboval. Nemienil ju nijako podporovať v tej jej bláznivej predstave, že je doňho... zaľúbená. Aká absurdná myšlienka! Aj keď zdôraznila, že má nutkavú potrebu poznať všetky odpovede a všetko si dôkladne overiť, ani na okamih si nepomyslel... No dobre, možno to nebola tak celkom pravda. Premýšľal o tom. Na chvíľku. Pripustil si tú možnosť, že k nemu predsa len niečo cíti.

Ale prečo?

Čo by mohla vidieť v odpísanom starom majstrovi elixírov, v bývalom smrťožrútovi? Bolo to znepokojujúce.

Chcel ju vidieť vydať sa za Weasleyho? Nie, samozrejme že nie. Bola hodná desiatich takých. Mala však vlastnú hlavu, nehovoriac o svojej úspešnej advokátskej kancelárii. Ak niekto dokázal zostať verný sám sebe uprostred tej ryšavej záplavy, bola to Hermiona Grangerová. Tým si bol istý. Nemienil sa vzdať svojej slobody a budúcnosti len preto, aby ju zachránil pred osudom Molly Prewettovej. Hermiona to musela zvládnuť sama.

A vyzeralo to, že to aj urobila.

Len nechápal prečo. Veď sa zdalo, že si toho idiota vezme, ak ju on odmietne.

Spýtala sa ho, prečo mu trvalo takmer týždeň, kým odpovedal na jej list. Bohužiaľ, ten kus pergamenu ukončil jeho sedem rokov trvajúcu triezvosť. Od konca vojny nevypil ani kvapku a nenávidel sa za túto slabosť. Štyri dni bol na mol opitý a ďalšie dva sa z toho zotavoval, a úprimne, aj sa utápal v sebaľútosti. A prečo všetka tá ľútosť? Pretože to bolo také sakramentsky lákavé! Krásna, inteligentná a úspešná čarodejnica bola presvedčená, že ho miluje. JEHO! Severusa Snapa! Ach, aký život mohol mať...

V triezvom dennom svetle bez oparu ohnivej whisky a pochybností videl všetko tak, ako to naozaj bolo: dieťa, ktoré sa bojí pohnúť vpred vo svojom živote a používa ho ako ospravedlnenie. Rozzúrilo ho to.

Potom, čo ju konfrontoval, necítil žiadne uspokojenie, žiadne sebaisté presvedčenie, že urobil správnu vec, pretože sa zdalo, že plne verila vo svoje šialenstvo.

A na kratučký okamih aj on.

Odišiel s ťažkým srdcom a miernym mravenčením na perách. Vtisnúť jej bozk na líce bolo očividnou chybou. V tej blízkosti cítil jej sviežu vôňu orgovánu, pretrvávajúci nádych starých kníh a slabý závan pergamenu a atramentu.

Voňala ako jeho amortencia.

Vôňa elixíru sa zmenila rok po skončení vojny. Alebo aspoň vtedy si to uvedomil. Otvoril si lekáreň a len tak z rozmaru uvaril elixír lásky. Aká chyba! Bol zdrvený, keď si uvedomil, že už viac nevonia po zemoleze, tráve a bergamote. Ako to, že Lily už viac nebola jeho najväčšou túžbou? Bola jeho skutočnou láskou – to bolo nad slnko jasné. Od toho dňa si dal osobitne záležať, aby, no, pre nedostatok lepšieho slova, očuchal každú čarodejnicu, s ktorou prišiel do kontaktu. V ten deň, keď ho navštívila slečna Grangerová, mal pocit, že zachytil slabý závan svojho elixíru, ale bol zaneprázdnený, a tak si povedal, že to mohla byť hociktorá čarodejnica.

Teraz však už poznal pravdu.

No niečo vedieť a niečo s tým spraviť boli dve úplne odlišné veci.

Jeho telo a myseľ bzučali energiou, keď meral krokmi svoj malý dom. Na druhej strane jeho mágia sa prakticky dožadovala, aby vyhľadal to dievča... nie, tú ženu, a porozprával sa s ňou. Ťahalo ho k nej niečo hlboko v ňom, čo nevedel pomenovať, ani keby mu mierili prútikom na hlavu. Netušil, kedy sa vlastne rozhodol, že k nej môže niečo cítiť. Hovorili spolu často a, ako sama povedala, roky sa hádali a preli (rád ju vytáčal ohľadom práv magických bytostí, len aby videl, ako jej kučeravé vlasy praskajú od mágie, keď bola rozzúrená). Musel však cítiť náklonnosť dosť silnú na to, aby ovplyvnila jeho amortenciu. Bol v rozpakoch. Bola o polovicu mladšia – no dobre, takmer – a jeho bývalá študentka. To bolo nad rámec všetkého, čo kedy zvažoval. Samozrejme, teraz mu neustále behala po rozume myšlienka na ten prekliaty list a na to, že ukončila svoje zasnúbenie s Weasleym.

Nakoniec, keď sa už nedokázal zastaviť, obliekol si redingot a premiestnil sa do uličky v jej štvrti.

Keď zabočil za roh pred budovu, v ktorej  Hermiona bývala, našiel tam húf nahnevaných reportérov, ktorí sa tam hemžili. Mohol by sa cez nich pretlačiť (a prekliať ich), no to by len prilialo olej do ohňa, a tak sa rozhodol ísť inou cestou.

* * * * *

Hermiona bola vo svojej spálni už od predošlej noci, po rozhovore s Ronaldom (a prekvapivo dostala od Molly len malé pokarhanie, skôr kvôli nákladom a starostiam než zlomenému srdcu jej najmladšieho syna). Ron sa k celej záležitosti postavil až šokujúco chápavo, akoby to očakával. To bolo to najťažšie. Vedel to. Bola taká priehľadná? Už na tom vlastne nezáležalo, ich zasnúbenie sa skončilo a nateraz aj ich priateľstvo. Požiadal ju o trochu času, vraj si potrebuje zvyknúť na to, že s ňou už nie je. Chápala to. Bolo to niečo, čo potrebovala aj ona. Spýtal sa jej, či je v tom niekto iný, a ona jednoducho nedokázala klamať, ale dala mu jasne najavo, že ten druhý jej city neopätuje.

Aké patetické, pomyslela si. „Ach, ako mi chýba Krivolab!“ zamumlala do prázdnej izby. Hoci si bola istá svojím rozhodnutím zrušiť svadbu, stále sa cítila ako ten najhorší človek, pretože sklamala toľko ľudí, na ktorých jej záležalo, vrátane Rona.

Vstala a odšuchtala sa do kúpeľne, aby sa na seba poriadne pozrela. Pri pohľade do zrkadla sa jej urobilo zle. „Mala som prijať ponuku Harryho a Ginny a prespať v ich hosťovskej izbe.“

Rozhodla sa osprchovať. Pustila vodu a zo skrinky za zrkadlom vytiahla novú fľašu svojho obľúbeného šampónu. Keď stála pod prúdom vody, uvedomila si, že sa rozhodla správne. Jej mama vždy hovorievala, že horúca sprcha „všetko napraví“. A presne to aj robila. Dávala veci do poriadku a začínala odznova. Žiadny Ron, žiadni Weasleyovci, žiadny Severus. Nie som ten typ čarodejnice, ktorá potrebuje muža, aby ju definoval, pomyslela si, keď si vmasírovala šampón do dlhých kučeravých vlasov. A to bola pravda. Nikoho nepotrebovala. Svoju firmu rozbehla len s úsporami, slušnou prezentáciou a poriadnou dávkou odvahy. Úplne sama oslovila Anthonyho a presvedčila ho, že jej podnikanie je dobrá investícia. Nikto jej vtedy nepomohol a nikto jej nepomôže ani teraz. Pár rokov bez priateľa – čarodejníka – v jej živote by jej len prospelo. Mohla by sa sústrediť na prácu a naozaj meniť svet. Toto bola jej šanca dokázať, že je sama sebou.

Vyžmýkala si vodu z vlasov a potom na ne naniesla muklovský olej proti krepovateniu. Nechala ich uschnúť na vzduchu (žiadna mágia – o tom sa poučila veľmi tvrdo). Vyšla zo sprchy, zavinula sa do nadýchanej bielej osušky, natrela si ruky a hruď telovým mliekom a vrátila sa do izby. A vykríkla ako o život.

* * * * *

Severus okamžite vstal z okraja postele a zodvihol ruky v predstieranej kapitulácii. „Slečna Grangerová, prosím, upokojte sa.“

„Merlinova chlpatá brada! Čo robíte v mojej spálni?“ zvolala.

„Vyletel som hore a vošiel cez okno, aby som sa vyhol horde novinárov, čo čaká pred dverami.“

„Vyletel?“ Rozhliadla sa po miestnosti.

Povzdychol si. „Ako bývalý... smrťožrút si zachovávam schopnosť lietať bez metly.“

„Aha,“ hlesla a potom si zhlboka povzdychla. Ruku mala stále na takmer holej hrudi. „Pokračujte.“

„Cestou dovnútra som sa potkol o veľmi neprakticky umiestnený stolík pod oknom a odrel si holeň. Na vašej posteli som sa zastavil iba na okamih, aby som zistil rozsah svojho zranenia.“ Vytiahol si nohavicu, aby jej ukázal zakrvavené predkolenie a dokázal pravdivosť svojich slov.

„Pre Merlina!“ Klesla na dlážku a ticho si privolala prútik. Z nočného stolíka jej vletel priamo do ruky. Po švihnutí zápästím a zamrmlaní zaklínadla škrabanec zmizol spolu s bolesťou. Pozrela na neho zdola a usmiala sa. „Tak ako?“

„Tak ako...“ Snažil sa usporiadať si myšlienky, ale opantala ho jej vôňa. Najsilnejší bol, samozrejme, orgován, keďže práve vyšla zo sprchy, ale stále cítil pergamen a atrament a pretrvávajúci závan starých kníh. „Slečna Grangerová... Hermiona, ja...“ Pokľakol a zovrel jej holé plecia vo svojich veľkých dlaniach. „Ukončila si to.“

Prikývla.

„Prečo?“

„Nemohla som Rona nechať byť druhým. Radšej budem sama.“

„Naozaj si myslíš, že ma miluješ?“

„Prosím, nerobte to. Mala som zlý deň.“ Pokúsila sa odtiahnuť. „Nechápem, prečo ste tu.“

„Hermiona, miluješ ma?“

Vytryskli jej slzy, ale nechcela sa na neho pozrieť. Sklonila hlavu a prehovorila do podlahy. „Neurobila som to kvôli vám...“

„Na to som sa nepýtal. Prosím, len odpovedz na otázku.“

„Áno,“ šepla zlomeným hlasom.

„Pekne voniaš,“ povedal a pritiahol si ju k hrudi.

Prekvapene zapišťala, keď ju objal okolo chrbta. „Čože...?“

„Ty, Hermiona Grangerová, voniaš presne tak, ako máš.“

„J-ja tomu nerozumiem,“ zašepkala a kŕčovito sa pridŕžala jeho kabáta.

Položil jej ruky na líca a odtiahol sa, aby sa jej pozrel do očí. „Voniaš ako láska.“ Pobozkal ju na čelo. „Ani teba nenechám byť druhou.“ Pobozkal jej slzami zmáčané líca. „Druhá nebudeš. Nikdy.“

Nadýchla sa tesne predtým, ako sa ich pery stretli. Bozk s Hermionou bol niečím, čo ešte nikdy nezažil. Bol vzrušujúci a zároveň upokojujúci. Pripadal mu takmer desivo dokonalý – akoby bol roky preč z domu a teraz sa vrátil k teplému ohňu a svojej obľúbenej knihe. Hoci prinášal úľavu, zároveň v ňom zapálil oheň, ktorý ho poháňal k dávno driemajúcim citom. Jej pery boli sladké a mäkké, keď ich obchádzal jazykom, a ona ich ochotne pootvorila, aby sa s vrúcnosťou spojili.

Bozk pokračoval, až kým sa neodtiahol a nepresunul na jej krk, kde cmúľal drobné kvapky vody z jej stále mokrých vlasov.

„Bože, Severus! Č- čo sa zmenilo?“ vydýchla a zastonala, keď sa prisal na citlivé miesto.

„Nič, práve som prišiel k rozumu,“ zašepkal a odklonil sa. „Aký blázon by odmietol krásnu, schopnú čarodejnicu, ktorá tvrdí, že je doňho zaľúbená?“ spýtal sa a prešiel palcom po jej napuchnutých perách. „Okrem toho, ako som povedal, páči sa mi, ako voniaš.“ Všimol si, že osuška z nej už takmer skĺzla.

Hermiona sa zachichotala, no vzápätí sa jej na tvári rozžiaril výraz pochopenia. „Si majster elixírov.“

„Som,“ povedal s úškrnom. „Tebe nič neunikne.“

Prižmúrila oči. „Nebuď protivný.“

„Ale práve v tom som dobrý.“

„Má to niečo spoločné s istým elixírom lásky?“ opýtala sa, vykĺzla mu z objatia a napravila si osušku. Pohľad na to v ňom vyvolal túžbu zamračiť sa. Samozrejme, neurobil to – ale ten pocit tam bol.

„Nikdy by som žiadnej čarodejnici nedal elixír lásky. Som urazený...“

„Presne vieš, o čom hovorím. A vstávam, strašne ma bolia kolená.“

Bol za to rozhodnutie vďačný, aj jeho už začínali bolieť. Sledoval, ako si vzala župan z konca postele a vkĺzla doň, osušku nechala spadnúť. Dopekla!

„Chceš počuť pravdu?“

Obrátila sa k nemu, no nič nepovedala. Iba prešla k toaletnému stolíku a vzala si čelenku, aby skrotila nepoddajné vlasy. „Chcem.“

Vykročil k nej a postavil sa priamo za ňu, v zrkadle bol jasne viditeľný ich odraz. „Nevedel som, že si to ty, až kým som ťa pred pár dňami nepobozkal na líce. Odvtedy ma to privádza do šialenstva.“

„Svoje rozhodnutie zakladáš len na vôni amortencie?“ spýtala sa. Z jej tváre sa vytratil všetok úžas. Teraz vyzerala vzdorovito a rozhorčene.

Ach, tá čarodejnica! Bude pre neho výzvou po zvyšok života.

„Pravdaže nie. Vo svojom liste si uviedla rozumný dôvod.“

Jej šibalský úsmev mu rozbúšil srdce a nohavice mu boli zrazu o čosi tesnejšie.

„Som advokátka. Viem dobre obhájiť svoj názor.“

„Tak som počul.“

Keď si upravila vlasy, otočila hlavu a pozrela naňho. „Kedysi ten elixír voňal ako ona?“

„Roky. Dokonca aj po jej smrti,“ odvetil úprimne.

„A teraz?“

„Hermiona...“

„Len to chcem počuť,“ povedala so strachom a pochybnosťami v očiach.

„Teraz vonia ako ty. Orgován, knihy, pergamen a atrament.“ Vzal jej tvár do dlaní. „Vonia ako moja čarodejnica. Teda ak ma budeš chcieť.“

Vyskočila zo stoličky a objala ho okolo krku. „Ach, Severus!“ zvolala a zaborila tvár do jeho hrude. „Som tvoja.“

obrázok vytvorený AI