Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika, priateľstvo

Obdobie: Po Rokforte

Prístupnosť: 15+

Ginny si prenajala chatu vo Švajčiarsku na predvianočný víkend s priateľmi. Je nádherná, útulná a sviatočne vyzdobená, ale nie je v nej dosť postelí, čo znamená, že Hermiona a Draco sa o jednu budú musieť (neochotne) podeliť. A potom ich tam, samozrejme, sneh nadobro odreže od sveta...

Bombová správa

„Takže príde aj Draco.“

„Čože?!“ Hermione takmer vypadol z ruky pohár s vínom.

„Nepozeraj sa tak na mňa,“ povedala Ginny. „Ja som ho nepozvala.“ Významne pozrela na Harryho, ktorý práve vyťahoval z rúry pečené kura.

„Harry!“ Hermiona s buchnutím položila pohár a prebodla mu chrbát pohľadom.

„Už sa o tom dozvedel od Thea!“ bránil sa Harry. „Čo znamená, že ty si mu zabudla povedať, aby držal jazyk za zubami.“ Ukázal na Ginny, ktorá začala niečo habkať. „Čo som mu mal asi tak povedať?  Všetci ideme na vianočnú víkendovú lyžovačku do zasrane veľkého domu, kde je miesta až-až, a áno, to „všetci“ zahŕňa aj tvojich dvoch najlepších kamošov, ale ty pozvaný nie si. Prepáč, kámo!“

„Och, takže Neville so sebou berie Blaisa?“ skočila mu do reči Hermiona a jej nahnevaný výraz vystriedal pátravý pohľad smerujúci k Ginny. „To sa vyvíja dosť rýchlo, nie?“

„Viem!“ zapišťala Ginny. „Strašne sa z nich teším.“ Žmurkla na Hermionu a hneď sa oborila na Harryho. „Potter, dôvod, prečo som nemala šancu povedať Theovi, aby to držal v tajnosti, je ten, že je v redakcii posledné dni trochu rušno kvôli voľbám a tomu prúseru so Zákonom o utajení. Sotva som ho stihla pozvať, keď už bežal von pokryť horúcu novinku.“

„Dobre, no potom ma neobviňuj, že sa to Draco dozvedel.“ Harry položil misku s varenými zemiakmi o niečo prudšie, než bolo potrebné.

„Fajn, nechajme bokom otázku, kto za to môže, faktom zostáva, že tam bude.“ Ginny sa zaškľabila na Hermionu. „Prosím povedz, že aj tak prídeš.“

Hermione klesli plecia. Znovu zdvihla pohár a poriadne sa napila. „Myslíš, že niekoho privedie? Možno tú liečiteľku s tými dlhými nohami?“

„Nie. To úplne vyšumelo už pred týždňami,“ povedala Ginny rýchlo. „Tipujem, že nebol dvakrát nadšený z dĺžky jej sukne na ministerskom podujatí.“

„Nebola to sukňa,“ ozval sa Harry a o niečo jemnejšie položil kura na stôl. „Išlo o to, že si myslela, že Prufrock* je nejaká firma na ťažbu štrku…?“ Pokrčil plecami smerom k Ginny a tá urobila to isté.

Hermiona vyprskla od smiechu a obaja na ňu zmätene pozreli.

„Nič, len taký náš interný vtip – každopádne… môj plán držať sa od neho bokom, funguje celkom dobre,“ povedala Hermiona. „Už takmer šesť týždňov sa mi darí vyhýbať sa prípadom, na ktorých pracuje, takže v kancelárii sme sa takmer nevideli. A v spoločnosti som ho nestretla aspoň mesiac. Vydržala som takmer celé dni bez toho, aby som naňho pomyslela. Len sa obávam, že toto by ma mohlo vrátiť na začiatok.“

Nastala krátka odmlka a potom Harry pokynul k jedlu. „Tak, pustite sa do toho.“

Hermiona si odhryzla z kuraťa. „Výborné, Harry.“

„Hej, fakt skvelé, zlatko,“ povedala Ginny a otočila sa späť k Hermione. „Pozri, chápem, čo hovoríš, ale je to veľký dom a veľký kopec. Sotva ho uvidíš. Celý deň budeme lyžovať a jedlá budú neformálne, hlučné záležitosti.“

„Najmä s tebou a Blaisom v jednej miestnosti,“ zamrmlal Harry popod nos.

Hermiona potlačila chichot a Ginny im obom ukázala prostredník. „Každopádne. Budeš mať vlastnú izbu, takže môžeš ísť spať skôr, ak nebudeš chcieť chľastať do noci.“

Hermiona si zhlboka vydýchla. „Myslím, že by som sa mu mohla len… pokúsiť vyhnúť.“

Nastalo dlhé ticho.

„Alebo by si mu mohla len… povedať, ako sa sakra cítiš,“ povedala Ginny napokon. Harry zastonal.

„Ginny! No tak! Pamätáš sa, čo sa stalo v Barcelone! Bolo to úplne jasné.“

„Vôbec to nebolo jasné! Vlastne stále tvrdím, že to bol prúser, a keby ste vy dvaja neboli takí vyhýbaví, už by ste si to vyjasnili.“ Ginny sa napoly zdvihla zo stoličky. „Normálne mám chuť ho hneď teraz kontaktovať cez hop-šup sieť a opýtať sa ho sama.“

„Ginevra Molly Weasleyová, prisahám, ak sa pohneš čo i len o kúsok, prestávame byť kamarátky.“ Hermiona namierila nôž na Ginny. „Sľúb mi, že nič nepovieš.“

Ginny sa zvalila späť na stoličku a vyzerala ako neposlušná tínedžerka. „Jasné, že nepoviem.“ Narovnala sa. „No aj tak si myslím, že by si mala vyložiť karty na stôl. Nie ako v Španielsku: žiadne polovičaté náznaky a signály. Myslím tým, aby si si ho posadila a povedala mu, čo cítiš. Myslím, že by si bola prekvapená.“

Hermiona pokrútila hlavou. Nemyslela si, že by bola vôbec prekvapená. Už to mala pred očami. Videla, ako by prešiel od šoku k pocitu viny a súcitu, okoreneným štipkou… zľutovania? Nie, ďakujem. Radšej by si zachovala ich priateľstvo a svoju hrdosť nedotknuté – aj keby to znamenalo stiahnuť sa.

Aby sa mohla pokúsiť o skutočný život.

Spoznať niekoho.

Byť šťastná.

Zhlboka si povzdychla a pozrela na Ginny a Harryho. „Budem mať vlastnú izbu?“

„Áno!“ zvolala Ginny.

„Tak fajn. Pôjdem.“

Stretnutie

Hermiona otáčala v prstoch lepkavú stopku svojho koktailového pohára a premýšľala, ako dlho musí zostať na tejto akcii, aby bola zdvorilá. Ubehlo tridsaťštyri minút, vypila jeden drink a prehodila pár slov s tromi ľuďmi. Pritom s Helgou, ktorej odchod do pobočky v Bruggách bol dôvodom tohto stretnutia, si neboli veľmi blízke.

Kde dopekla je tá Daphne? Sľúbila predsa, že tu bude o šiestej… Hermiona preletela pohľadom po pube, vnímala jeho červené zamatové steny dotvorené dúhovými svetielkami a gýčovými muklovskými vianočnými ozdobami. Bolo zvláštne, ako sa všetko muklovské stalo po vojne také populárne… Miestnosťou sa dokonca rozliehali tóny naozaj hroznej vianočnej koledy. Hermiona si odfrkla do pohára, nie všetko, čo sa prebralo z jej kultúry, stálo za to.

„Čo je také vtipné?“ ozval sa za ňou známy hlboký hlas a Hermiona stuhla. Veľmi pomaly zavrela oči a nenápadne sa nadýchla, než sa otočila.

„Ahoooj!“ pozdravila a cítila, ako jej tvár stiahol kŕčovitý úsmev. „Netušila som, že tu budeš.“

„Vtipné. Ja som vedel, že ty áno.“ Draco pri úsmeve jemne prižmúril oči a Hermiona pocítila v kolenách slabosť, ktorú tak dobre poznala už päť rokov.

Dnes večer mal na sebe muklovský oblek. Ten krásny striebrosivý, ktorý mu zvýrazňoval oči. A samozrejme, aj snehobielu košeľu. Kravatu si však nedal a vrchné gombíky mal – och – rozopnuté. Svetlé vlasy mal nakrátko a dokonale ostrihané, kratšie, než keď ho videla naposledy.

„Dal si sa ostrihať,“ zamumlala a takmer ju premohlo až hriešne nutkanie natiahnuť ruku a dotknúť sa ich lesku.

„Drahá, ty si si všimla.“ V prítmí sa mu zaleskli biele zuby.

Zasmiala sa. Nemohla si pomôcť.

„Takže dnes večer oslavujeme… Harriet?“ Sprisahanecky sa k nej naklonil a zrazu ju úplne pohltila jeho vôňa – tá prchavá, teplá, zimná, ktorú nikdy nedokázala presne identifikovať. Raz na večierku, trochu pod parou, mu prehľadávala skrinku v kúpeľni, aby zistila, čo to je, ale bezvýsledne. Teraz sa pristihla, ako jemne nasáva vzduch, kým sa rýchlo nespamätala.

„Helga. Z administratívy. Sťahuje sa do Brúgg.“

„Pravdaže, Bruggy. Krásne mesto. Prečo som ťa nevidel štyri týždne?“

Hermiona si odkašľala. „Je to už tak dlho?“

„Štyri týždne a tri dni.“

„Ach, pozri, tam je Daph!“ Hermiona zamávala na vysokú blondínku, ktorá sa predierala davom s pohárom šampanského v ruke. Draco sa dosť teatrálne nadýchol a vydýchol.

„To nič,“ zamrmlal a znovu sa sklonil, aby jej zašepkal priamo do ucha. Hermiona cítila jeho dych na svojej pokožke až po končeky prstov na nohách. „Budúci víkend budeme mať dosť času dobehnúť zameškané. Nechám ťa vyhrať v muklovských spoločenských hrách a vždy sú tu ešte tie dlhé jazdy na lanovkách.“

Hermiona naňho ostro pozrela. „Žiadne nechávanie ma vyhrať nebude. A nie som si istá, že budeme na rovnakých lanovkách. Ja som poctivá modrá lyžiarka. Predpokladám, že ty vyhľadávaš len čierne zjazdovky s bubnami.“

„Viem sa prispôsobiť. Ahoj Daph, rád ťa vidím.“ Draco sa sklonil a pobozkal Daphne na líce.

„Draco, Hermiona. Prepáčte, že idem neskoro. Práve keď som bola na odchode, dorazil jeden fakt hnusný obežník.“ Daphnino jemné líce sa obtrelo o Hermionino.

„Nerieš to.“ Hermiona sa usmiala na kamarátku. „Aj tak som už hľadala spôsob, ako odtiaľto vypadnúť, ešte kým ste dorazili.“

Dracove oči sa rozžiarili. „Tak poďme. Harriet si to ani nevšimne. Hneď za rohom v Zašitej je jedno skvelé malé bistro.“

„Choďte vy dvaja. Som úplne hotová,“ zívla Daphne. „A keďže odchádzate, nájdem tých troch ľudí, ktorých musím pozdraviť, dopijem tento pohár a potom pôjdem domov. Theo vraj uvaril polievku.“ Obzrela sa cez plece. „Do prdele, tam je DuValle. Ten rozhodne musí vidieť, že som tu bola. Prepáčte, že mám tak naponáhlo. Vidíme sa v Davose?“ Krátko im zamávala a ponáhľala sa preč.

Hermiona sa na Draca nepozrela, ale cítila na sebe jeho pohľad.

„Ideš do toho, Grangerová?“ spýtal sa ticho. „Pamätáš si tú reštauráciu.“

Hermiona počula v jeho hlase náznak úsmevu a áno, čertovsky dobre si pamätala tú romantickú reštauráciu osvetlenú sviečkami. Ísť tam teraz s ním sama by bolo veľmi zlé pre jej plán. Pre jej vnútorný pokoj. Pre jej šance na dlhodobé šťastie v budúcnosti. Narovnala plecia a zahľadela sa na bod tesne za jeho ľavým uchom.

„Ach, prepáč. Musím ešte dokončiť nejakú prácu. Naozaj už musím letieť.“ Rýchlo sa k nemu naklonila, perami sa takmer obtrela o líce a prakticky odtiaľ ušla.

Keď odchádzala, začula ešte jeho zmätený hlas, ako volá jej meno, ale tvárila sa, že ho nepočuje.

Chata

„Je o niečo menšia, než som si myslela,“ ozval sa Ginnin napätý hlas zhora zo schodiska, po ktorom práve schádzala. Hermiona sa zarazila uprostred odkladania potravín do skriniek v alpskom štýle. „Ako to myslíš?“

Harry, ktorý vchádzal do dverí ovešaný taškami a batožinou, dupol, aby sa zbavil snehu na topánkach. „Mne sa zdá sakramentsky veľká!“ Pozrel sa hore na dvojpodlažnú spoločenskú miestnosť s oknami od podlahy až po strop.

Ginny bola v tvári trochu bledá, keď zišla zo schodov a zamierila do kuchyne. „Ide o spálne,“ povedala a zahryzla si do vnútornej strany líca. „Sú tam len štyri.“

Hermiona tresla pohár marmelády tak silno, až Ginny myklo. „To si to, do prdele, takto naplánovala?“

„NIE! Pravdaže nie. Muselo to byť nejaké nedorozumenie. Pani zo správcovskej spoločnosti hovorila len po francúzsky a moje prekladateľské kúzla nikdy neboli bohvieaké. Prepáč.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a otočila sa späť, uprene hľadiac na venček bielych kvetov na dvierkach skrinky pred sebou. „Sú tam aspoň dve postele?“ spýtala sa potichu.

„Nie. Je tam len jedna.“ Ginny bola nezvyčajne mĺkva. Harry v pozadí zakašľal.

Hermionine plecia sa pomaly sunuli až k ušiam. Dočerta!

Vtom sa od kozubu ozval kultivovaný hlas, ktorý zahrešil. Hermiona sa obzrela a uvidela zelený záblesk a Thea Notta, ktorý sa elegantne vypotácal z kozubu a oprašoval si klopy na kabáte. Daphne mu bola v pätách.

„Dokelu, to bola ale drsná jazda. Verejná hop-šup sieť. Fuj!“ Theo sa znechutene striasol. „Dobre si urobil, že si stavil na muklovské auto, Potter.“ Harry prikývol a priskočil Theovi na pomoc s taškami, ktoré vyťahoval z plameňov.

„Chúďatko moje.“ Daphne potľapkala Thea po chrbte a obišla ho. „Ahojte všetci! Teda, toto miesto je úžasné!“

„Všakže?“ povedala Ginny slabo a pobrala sa ich privítať. Hermiona tiež pozdravila priateľov, hoci mala pocit, akoby bola v akomsi tranze. Našťastie nemusela veľa hovoriť, pretože kozub opäť zaburácal a ozval sa nezameniteľný hlas Blaisa Zabiniho.

„Ahoj, no to je nádhera!“ zvolal. „Pozri, miláčik!“ Trhol rukou, ktorú držal, a Neville Longbottom sa vpotácal cez plamene priamo do neďalekého kresla.

„Je to tu pekné,“ zalapal po dychu Neville. „Prešli tašky v poriadku, Harry?“

„Hej, mám ich v predsieni. Aká bola cesta prenášadlom?“

„Trochu sa mi z neho dvíhal žalúdok, ale inak v pohode.“

„Je v tomto blázinci miesto ešte pre jedného?“ ozval sa od dverí pobavený, ležérny hlas. Hermiona sa prudko otočila a žalúdok sa jej zovrel.

Mal na sebe džínsy, akýsi pletený sveter a krátky kabát s takým dokonalým strihom, až sa jej chcelo plakať.

Teplé sivé oči sa upreli priamo na ňu a on sa usmial, takže rýchlo zmizla späť do kuchyne a začala sa nezmyselne prehrabávať v nákupných taškách. Priestorom sa niesla vrava o tom, ako kto cestoval, a ktosi otvoril fľašu vína. Niekto strčil Hermione do ruky pohár a ona si pripila s ostatnými, hoci jej srdce stále búšilo a myšlienky chaoticky uháňali.

Keď rozhovor na chvíľu utíchol, ozval sa Blaisov hlas. „Tak kde spíme? Rád by som si odložil veci.“

Hermione sa opäť zovrel žalúdok, tentoraz však o niečo nepríjemnejšie.

„No,“ povedala Ginny. „Sú tam, ehm, štyri spálne. Všetky na poschodí, v každom rohu domu jedna. Vlastne je to vymyslené celkom šikovne. Každá má vlastnú kúpeľňu a výhľad.“

„Štyri?“ Hermionine uši zachytili Dracovu tichú poznámku ako sonar. Pohľad jej k nemu strelil skôr, než tomu stihla zabrániť, a cítila, ako jej po krku stúpa červeň. Naklonil hlavu a skúmavo sa na ňu pozrel.

„Hej, došlo k zámene,“ pokračovala Ginny. „Rozhodovala som sa medzi touto a ešte jednou chatou. Myslela som si, že táto má podkrovie s ďalším miestom na spanie, ale bola to tá druhá. Takže vy dvaja,“ očami prebehla medzi Dracom a Hermionou, „sa budete musieť podeliť o izbu.“

V chate zavládlo hrobové ticho.

„Alebo by som mohla spať na gauči,“ vyhŕkla Hermiona a znova sa odvážila pozrieť na Draca. Zdvihol obočie a ona preletela pohľadom po obývačke. Všetky pohovky boli dosť krátke. Skôr len také súpravy dvojsedačiek.

„Grangerová, pochybujem, že by sa na ne zmestila aj taká Weaslíčka,“ poznamenal Draco, podišiel k nej a oprel sa o pult. „Bude to v poriadku,“ dodal tichším hlasom. „Budem spať na zemi. Alebo si medzi nami môžeš postaviť stenu z vankúšov.“

Hermiona si pobavene odfrkla. „Dobre, tak teda platí.“

„Výborne, tak to je vyriešené,“ zatlieskal Blaise. „Idem si hore vybaliť veci z kufra, kým sa nepokrčia. Možno si stihnem dať aj rýchlovku…“ Žmurkol na Nevilla, ktorý očervenel ako rak. „Stretneme sa tu o polhodku na koktaily?“ Veľavýznamne pokýval obočím na ostatných a keď všetci súhlasili, začali sa štverať hore schodmi.

„Pamätajte, žiadne čarovanie!“ zavolala za nimi Ginny. „Je to muklovský majetok a hoci je prenajímajúca agentúra čarodejnícka, žiadajú nás, aby sme nerobili žiadne nápadné kúzla. Ak by museli niekomu upravovať pamäť, prídeme o kauciu!“

Zo schodov sa ozývalo zborové „áno“ a „jasné“.

Hermiona sa pozrela na Draca, ktorý s prekríženými rukami stále postával pri pulte vedľa nej. „Takže stena z vankúšov, hm?“ poznamenala so slabým úsmevom.

„Musím predsa ochrániť svoju cnosť pred tvojimi dravými útokmi, Grangerová.“ Venoval jej ten svoj typický malfoyovský úškrn a ona sa zasmiala – potom však jeho pohľad zmäkol. „Ale vážne. Pokojne budem spať na zemi. Správcovská spoločnosť si nejaké malé tlmiace kúzlo nikdy nevšimne.“

„Nie, nie. To je hlúposť!“ Hermiona odmietavo zdvihla ruku. „Je to v pohode.“

Štuchol ju do ramena. „Aj tak by som sa pri tom tvojom chrápaní poriadne nevyspal.“

„No dovoľ, ja nechrápem!“ Hermiona mu namierila prst priamo do tváre.

„To si len myslíš. Ale ja som spal na posteli nad tebou v tom parížskom hosteli, pamätáš?“ Uškrnul sa na ňu zhora a zachytil jej prst, ktorý zostal uväznený v jeho teplej dlani.

Hermiona nasucho prehltla. Úsmev mu pomaly mizol z tváre a díval sa jej do očí s nečakanou intenzitou. Medzi obočím sa mu objavila jemná vráska a nadýchol sa, akoby chcel niečo povedať.

„Hej! Draco! Grangerová!“ Zhora sa niesol Blaisov príjemný hlas. „Vylezte sem a poďte si ťahať zápalky, inak vám automaticky zostane najmenšia izba.“

Hermiona sa mykla a vytrhla si ruku. „Radšej poďme!“ vyhŕkla až príliš bodro, otočila sa a zamierila k schodom.

Svah

Hermiona si pripla lyže a postavila sa do radu pre jednotlivcov pri lanovke. Bolo tak skoro, že takmer nemusela čakať a už sa viezla hore na svah cez nádhernú švajčiarsku krajinu – celú oslepujúco bielu, prerušovanú zhlukmi tmavozelených jedlí a skalnatými štítmi. Ten pohľad v nej vyvolal horko-sladké spomienky na rodičov a lyžovačky, na ktoré chodievali každý rok pred vojnou a ich presťahovaním do Austrálie. Vtedy si boli všetci takí blízki a teraz ich neuvidí ani na Vianoce – na tie Vianoce, ktoré sú už, dočerta, pozajtra.

Pre Merlina, ďalší rok takmer za nami.

Ďalší rok, počas ktorého len prešľapovala na mieste, zatiaľ čo jej priatelia sa posúvali vpred. Harry a Ginny sa berú budúce leto. Theo a Daphne pravdepodobne každým dňom oznámia zásnuby – dokonca aj Neville a Blaise si sadli tak dokonale, až sa zdalo, že je to niečo trvalé.

A potom tu bola ona a jej hlúpe pobláznenie.

Skôr posadnutosť. Už päť rokov. Draco prišiel pracovať na Oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva kedy, tri roky po vojne? Nasledoval rok opatrnosti, ktorá sa pomaly zmenila na priateľstvo a potom… no… A teraz sa delili o posteľ v nádhernej spálni s kozubom a nejakým prekliatym kobercom z ovčieho rúna počas romantického víkendu na lyžiarskej chate. Hermiona pokrútila hlavou a sľúbila si, že sa hneď po tomto výlete pousiluje nájsť vlastnú známosť. Nech sa prepadne pod zem, ak bude o rok na vianočnej oslave u Weasleyovcov znovu to sedemnáste koleso na voze.

Povzdychla si a jej dych sa v mrazivom vzduchu zmenil na obláčik. Aspoňže včerajšia noc dopadla dobre – bola stresujúca, ale v poriadku. Prísne si strážila vypité poháriky a po večeri a šarádach išla rovno do postele s výhovorkou, že je po ceste vyčerpaná. Samozrejme, v skutočnosti vôbec nebola unavená a ležala s otvorenými očami, zdanlivo čítala, no väčšinou sa trápila, až kým asi o hodinu nezačula na chodbe kroky. Jej predstieraný spánok však zrejme fungoval, pretože Draco po krátkej návšteve kúpeľne bez slova vkĺzol na svoju stranu (našťastie obrovskej manželskej) postele. Hermiona zostala nehybne ležať, kým sa mu neustálil dych, a potom nejako zaspala aj ona – nie však skôr, než na seba zoslala kúzlo, aby sa zobudila veľmi skoro.

Dnes ráno sa jej podarilo vykĺznuť z domu skôr, než sa v ňom – a pravdepodobne aj v celej dedine – niekto pohol.

Vŕzganie lana nad hlavou ju vytrhlo z myšlienok, sedačka sa už blížila k výstupu. Zosadla a len mierne sa zakolísala, keď prechádzala traverzom na začiatok zjazdovky. Namierila lyže cez hranu svahu, zhlboka sa nadýchla a odrazila sa – pevne odhodlaná utiecť pred svojimi pochmúrnymi myšlienkami.

* * * * *

Hermiona sa krátko pred obedom ocitla v hlavnom rade na lanovku. Po niekoľkých jazdách s Harrym a Ginny si vydýchla, že je opäť sama. Nech si odvážlivci pokojne užijú previsy a bubny, ona bola spokojná na miernejších svahoch. Opatrne sa presúvala k radu pre jednotlivcov (ha), a práve keď takmer stratila rovnováhu na zľadovatenom úseku, šepol jej do ucha známy hlas: „Baf!“

Prudko sa otočila a ocitla sa v tesnej blízkosti páru sivých očí, ktoré šibalsky iskrili spod vkusných okuliarov vyložených na prilbe. Draco vyzeral sviežo, ošľahaný vetrom a absurdne príťažlivý, keď tam stál oproti nej za oddeľovacou páskou.

Bolo vôbec možné, aby sa človeku žalúdok zovrel panikou a zároveň poskočil od radosti?

„OCH!“ vyhŕkla brilantne. Samozrejme, bol celý v čiernom, jeho lyžiarske oblečenie pôsobilo akosi štýlovo a lichotivo. Zamračila sa a premerala si ho od hlavy po päty. „Ako to robíš?“

Naklonil hlavu.

Zamávala palicou smerom k nemu. „Že si taký elegantný a šik, zatiaľ čo mi ostatní vyzeráme, akoby nás niekto nafúkol hustilkou na dvojnásobok našej normálnej veľkosti?“

„Myslím, že vyzeráš pôvabne. Vieš, čo so mnou robí červená, keď ju máš na sebe.“

Hermiona zdvihla ruku a dotkla sa svojej červenej pletenej čiapky, neschopná vydať zo seba slovo.

„Pardon,“ ozval sa hlas za ňou. „Idete do radu pre jednotlivcov?“

Otočila sa a uvidela pekného tmavovlasého muža – podľa prízvuku zjavne Francúza – ako sa na ňu usmieva.

Úsmev mu opätovala a chystala sa odpovedať.

„Nie, nejde.“ Draco podliezol pásku. Hermiona naňho vrhla prekvapený pohľad a potom kývla Francúzovi, aby šiel v rade pred ňu. Usmial sa, keď prechádzal okolo, a ona sa prinútila úsmev mu opätovať. Toto predsa mala robiť, však? Flirtovať s ľuďmi? Nadväzovať kontakty?

„Si pripravená?“

Hermiona zdvihla zrak a uvidela Draca, ako na ňu hľadí a ukazuje na rad pre skupiny. Spamätala sa, posunula sa dopredu a mlčky postupovali vlniacim sa radom.

„Len vy dvaja?“ spýtala sa obsluha lanovky, keď sa dostali na rad.

„Áno,“ odvetil Draco. Hermiona sa naňho zamračila, ale on hľadel bokom k radu pre jednotlivcov.

Nasadli na sedačku a chvíľu sa ticho viezli. „Aké si mal ráno?“ spýtala sa Hermiona. „Dobre si si zalyžoval?“

„Áno, vstal som skoro. Aj keď zjavne nie tak skoro ako ty.“

„Veď ma poznáš,“ nervózne sa zachichotala. „Chcela som byť prvá na svahu!“

„To si nepochybne bola.“ Stále sa jej vyhýbal pohľadom.

„A ako si spal?“ spýtala sa po chvíli. „Dúfam, že dobre. Žiadne chrápanie, čo by ťa budilo…“

„Fajn. A ty?“ Sklopil si okuliare.

„Dobre, veľmi dobre!“ Hermiona pozrela na oblohu a striasla sa. „Do kelu, to je ale kosa, však?“ Ranné slnko zmizlo a nahradili ho oceľovosivé mraky a jemné, vytrvalé sneženie. Pošúchala si ruky. „Mala by som si zaobstarať lepšie rukavice. Myslím, že podšívka v nich je roztrhnutá, no vždy na to zabudnem, až kým nie som na svahu a nemám ruky na kosť zmrznuté.“

Draco sa na ňu pozrel, znovu si zodvihol okuliare a povzdychol si. „Daj mi ruky.“

„Čože?“ Hermiona zažmurkala.

„Tvoje ruky. Viem zoslať hrejivé kúzlo bez prútika. Zdokonalil som ho, keď som minulú zimu pracoval na tom prípade v Moskve.“

„Aha.“ Dočerta!

Rýchlo si stiahol rukavice a zastrčil si ich pod stehno. „Aj tie tvoje musia ísť dolu,“ povedal a potiahol za ne.

Hermiona nenatiahla ruky.

„Nehanbi sa,“ Pritiahol si ich prakticky do lona a ukryl ich vo svojich dlaniach. Prsty mal príjemne teplé a Hermiona pri tom pocite ticho zastonala. Jeho pohľad preletel k jej očiam a na okamih sa do nich vpil, potom sklopil zrak. Videla, ako sa zhlboka nadýchol a vydýchol, kým prehovoril. „Nie je to okamžité,“ povedal napokon. „Najlepšie to funguje, keď tak trochu–“ a začal jej palcami trieť dlane a prechádzať po prstoch, teplo sa šírilo všade, kde sa jej dotkol.

Bolo to šialene dobré.

„Aj zápästia máš studené,“ povedal ticho a najprv jedno, potom druhé obopol ukazovákom a palcom. Hermiona si zahryzla do pery. Silno. „Naozaj musíš investovať do lepších rukavíc.“ Pozrel na ňu, tentoraz trochu prísne. „Muklovia majú v tejto oblasti dômyselné technológie. Nejaké kúpime v dedine.“ Na záver len zľahka prešiel palcami po vnútornej strane zápästí. Hermiona nedokázala potlačiť hlasný výdych. Ich oči sa znova stretli, ten ich obvyklý, sivo-tmavý pohľad. Zrazu pocítila takú intenzívnu túžbu, akoby ju k nemu priťahovala magnetická sila.

Uvedomila si, že sa k nemu skutočne nakláňa presne vo chvíli, keď prešli cez hrb, ktorý signalizoval blížiaci sa výstup.

„Dočerta!“ zamrmlala, prudko odtiahla ruky a snažila sa natiahnuť si rukavice. Boli stále mokré, ale kúzlo fungovalo ako účinná bariéra. Cítila, že ju Draco pozoruje, no nepozrela naňho, radšej sa zamestnala upravovaním palíc a lyží.

„Ideme?“ Jeho hlas znel napäto, keď skĺzli zo sedačky. Pre Merlina, bola fakt nemožná! Jej reakcia ho musela úplne odradiť. Presne preto potrebovala ten prekliaty odstup.

„Nemusíš ísť so mnou po modrej zjazdovke.“ Snažila sa o bezstarostný a veselý tón.

„Chcem ísť s tebou.“

„Naozaj, Draco. Nevadí mi…“ Zmĺkla, keď sa odrazil a prefrčal okolo nej.

„Tak poď, Grangerová!“ zakričal na ňu cez plece.

Hermiona chvíľu s obdivom sledovala ladnú líniu, ktorou preťal zjazdovku, než sa pustila za ním, snažiac sa potlačiť rozpaky, ktoré ju prenasledovali cestou dole. Tak dobre, s tou reakciou na platonické držanie sa za ruky to prehnala – možno by to mohla uhrať na náhlu výškovú chorobu.

Našťastie ju od vysvetľovania zachránil fakt, že takmer celá partia z chaty postávala v hlúčiku pod kopcom a len čo sa s Dracom priblížili, začali na nich pokrikovať. Následná debata o tom, kam sa ísť najesť, samotný obed a neskoršie premiešanie skupiniek spôsobili, že sa úspešne vyhla akýmkoľvek ďalším trápnym momentom.

Len dúfala, že to tak ostane.

*Prufrock je hlavná postava básne The Love Song of J. Alfred Prufrock, ktorú napísal T. S. Eliot v roku 1915.