Preklady fanfiction Harryho Pottera

Après Ski

„Neville!“ zvolala Hermiona, keď vošla do preplneného baru na úpätí strediska. Prechod do vyhriateho, jasne osvetleného priestoru z chladného šera hôr bol takmer dezorientujúci a potešilo ju, že vidí známu tvár.

Neville sa otočil na stoličke. „Hermiona! Ahoj! Poď si sadnúť!“ povedal a širokým gestom ju pozval k sebe. Keď k nemu pristúpila, všimla si, že je v tvári poriadne červený.

„Nie, nevstávaj, zostanem stáť,“ povedala, no on už vystieral dlhé nohy a zliezal z barovej stoličky.

„V žiadnom prípade. Hop!“ Natiahol ruku, aby nestratil rovnováhu, a venoval jej pri tom žiarivý úsmev. „Prekliate lyžiarky. Čo piješ?“

„A čo piješ ty?“ spýtala sa Hermiona a opätovala mu úsmev. Neville bol napriek svojej mohutnej postave známy tým, že toho veľa neznesie.

„Ach, majú tu fantastickú horúcu čokoládu. Jednu ti objednám, ak dovolíš.“ Kývol na barmana.

„To znie dobre.“ Hermiona sa uvelebila na stoličke, zatiaľ čo Neville objednával, a sledovala barmana, ako do skleneného pohára namiešal zopár ingrediencií, ktoré zalial horúcou tmavou čokoládou a ozdobil šľahačkou. Nakoniec ho s frajerským švihom postavil pred ňu. Poďakovala mu a opatrne si odpila, zatiaľ čo Neville na ňu s očakávaním hľadel.

„Dokelu, to je sila!“ vyprskla. Barman na ňu žmurkol a otočil sa k inej práci.

„Aj ja som si to najprv myslel, ale postupne je to jemnejšie,“ zakričal Neville cez hluk v bare.

Hermiona sa zasmiala a dala si väčší dúšok. Proti gustu… „Aký si mal deň? Kde je Blaise?“ spýtala sa.

„Skvelý, skvelý – chcel si dať ešte jednu jazdu na druhej strane kopca.“ Neville pozrel na hodinky. „Ale mal by tu byť každú chvíľu. Je to blázon.“ Zhovievavo sa usmial.

„A ako vám to klape?“ Hermiona si znova odpila z čokolády. Bola naozaj lahodná a hrejivá. „Vy dvaja vyzeráte naozaj šťastne.“

„To aj sme.“ Na Nevillovej tvári sa objavil zasnený výraz.

„Teším sa s tebou. Zaslúžiš si to.“ Hermiona mu položila dlaň na ruku.

„Ďakujem, zlato.“ Prižmúril na ňu oči. „Tak, čo s tebou urobíme?“

„So mnou? Čože?“

„Musíme ti niekoho nájsť!“

„Naozaj musíme?“

„Áno. Patríš k tým najlepším ľudom, akých poznám, a chcem, aby si bola taká šťastná ako ja.“ Neville sa naklonil dopredu a pozrel jej hlboko do očí. Teda, ten už bol poriadne pod parou. Hermiona ho pozorovala a pritom usrkávala zo svojho drinku. „Myslel som si… a Blaise hovoril, no potom–“ Odmlčal sa, keď ich vyrušil barman s otázkou, či si dajú ďalšie kolo.

Hermiona prekvapene zistila, že svoju čokoládu už takmer dopila, a rýchlo súhlasila s ďalšou. Využila príležitosť, aby zmenila tému, a hoci sa Neville chytil a ochotne rozoberal plány na večeru (fondue), neustále ju upozorňoval na fešákov postávajúcich pri bare.

„Kto, ak sa smiem opýtať, je ten „riadny fešák“?“ ozval sa zrazu spoza nich Blaisov falošne dotknutý hlas, sprevádzaný závanom čerstvého mrazivého vzduchu.

„Tamten. Chcem ho pre Hermionu,“ povedal Neville nadšene.

Hermiona sa tam pozrela. „Och, to je ten chlap z radu na lanovku! Je to Francúz.“

„Ooh la la! Tak tam mašíruj, Grangerová. Je fakt kus. A chcem tvoju stoličku,“ povedal Blaise a jemne do nej drgol.

„Nie. Zožeň si vlastnú. Alebo si sadni Nevillovi na kolená.“ Vyplazila na Blaisa jazyk a snažila sa nemyslieť na to, že čím menej sa jej chce hovoriť s Francúzom, tým úpornejšie pohľadom skenuje vchod do baru a hľadá platinové blond vlasy.

Našťastie sa práve vtedy objavili Ginny a Harry s Daphne a Theom a objednali ďalšie kolo, čo spolu s rozhovorom o dnešných športových výkonoch poskytlo dočasné rozptýlenie.

„Kde je, dočerta, Draco?“ vyhŕkla po chvíli Hermiona, dopíjajúc posledné zvyšky svojej druhej (tretej) čokolády, keď konečne podľahla otázke, ktorá jej už nejaký čas vŕtala v hlave.

Ginny, ktorá sedela vedľa nej, na ňu uprela svoj soví pohľad. „Si pod obraz,“ povedala.

„Ale prosím ťa! Mala som len dve!“ protestovala Hermiona.

„Tri,“ vyhlásila Ginny a ukázala na ňu prstom. „A boli silné. Ja som mala len dve a už som skoro na mol.“

„To je fuk,“ povedal Harry rýchlo a začal zbierať bundy a rukavice. „Aj tak je čas ísť. Prechádzka nám všetkým prospeje.“

Hermiona sa neochotne navliekla do bundy, no stále Ginny sledovala prižmúrenými očami. Tá na ňu urobila grimasu.

„Ale kde vlastne je?“ spýtala sa Hermiona, keď sa vypotácali von.

„To je v poriadku, Grangerová,“ povedal Theo hladko a podržal jej dvere. „Povedal, že si potrebuje v dedine niečo vybaviť.“

„Príliš to riešiš, lebo si pod parou,“ zaspievala Ginny posmešne. „A pretože ho táááák ľúbiš–“

„Tak to by stačilo!“ zahriakol ju Harry, potom ju chytil pod pazuchu a ťahal preč, pričom ponad plece hodil na Hermionu znepokojený pohľad.

„Mne nič nie je, to ty si opitá,“ odsekla Hermiona a za chrbtom ukázala Ginny neslušné gesto. Samozrejme, vzápätí svoje tvrdenie spochybnila, keď sa pošmykla na zľadovatenom chodníku.

Vtom ju pod lakťom podoprela ruka a okolo pása objalo pevné rameno. „Pomaly, Grangerová,“ ozval sa jej pri uchu Dracov tichý hlas.

Zdvihla k nemu zrak a uvidela, že sa na ňu pozerá so zmesou pobavenia a obáv. Kde sa tu, sakra, vzal?

„Kde si sa tu, sakra, vzal?“ prižmúrila naňho oči.

„Užila si si dnešné popoludnie a večer?“ spýtal sa, presunul sa k nej a vzal ju pod pazuchu. Hermiona sa mierne odtiahla a on sa na ňu pozrel so zdvihnutým obočím. „Nie, radšej zostaň takto pri mne, Grangerová. Je to tu samý ľad, máš trochu špičku a máme pred sebou ešte kus cesty.“

Hermiona otvorila ústa, aby niečo namietla, no potom sa zamračila. „Fajn.“ Zvraštila naňho nos. „Ale ja nemám špičku Držím sa ťa len preto, že z teba sála teplo.“

Zasmial sa a prikývol. „Takže si si v après-ski bare dopriala nejaké drinky na zahriatie, čo?“

„Jeden či dva. A kde si vlastne bol?“ Zrazu ju poriadne dopálilo, že tam nebol.

„Tu, samozrejme– “ mávol rukou po okolí, ktoré vyzeralo ako pohľadnica z vianočnej alpskej dedinky– „kupoval som ti rukavice.“

Hermiona ho zastavila a pozrela naňho. „Och, ďakujem,“ povedala dojatá.

Chvíľu jej pohľad opätoval, potom len kývol hlavou a znovu sa pohli. „Držalo to kúzlo celé popoludnie?“

„Áno, bolo veľmi dobré.“ Spomienka na to, ako ho na ňu zosielal, zaplavila jej alkoholom presiaknutú myseľ a priniesla so sebou množstvo nebezpečných pocitov.

„Výborne. A teraz si po všetkých tých drinkoch pekne rozohriata! Weaslíčka vravela, že si mala tri?“ Uškrnul sa na ňu zhora.

„Bonzáčka,“ zamrmlala Hermiona a prebodla Ginnin chrbát pohľadom.

„Nie, nie, nemrač sa. Nechcem ťa karhať. Ups, pozor na obrubník!“ Pritiahol si ju bližšie, keď zakopla. Prekliaty Neville! Prekliate čokolády!

„Len aby si vedel, som úplne v poriadku.“

„Pravdaže si. Len do teba dostaneme niečo na večeru a možno aj šálku silného čaju.“

„Och, na večeru je fondue!“ Hermiona pri tej myšlienke ožila a žiarivo sa na Draca usmiala, keď sa blížili k uličke vedúcej k vile.

„Mmm,“ zamrmlal tak potichu, že ho Hermiona sotva počula, no znelo to, akoby vravel niečo o tom, že si sadne po jej ľavici.

„Čože?“

„Nič. Tu sme. Domov, sladký domov.“

Vôňa

„Nemôžem uveriť, že si to neuhádol!“ Ginny sa posadila a zazrela na Thea. „To je dokonale nakreslený drak.“

„Robíš si srandu. Určite si robíš srandu. Veď to vyzerá ako kôň nakreslený opitým trojročným dieťaťom.“ Theo jej pred tvárou zamával kúskom papiera. „Nikto by nepovedal, že je to drak. Moja skica Newta Scamandera bola však trefným majstrovským dielom a to, že si to neuhádla, svedčí o znepokojujúcom nábehu na tvárovú slepotu.“

„Trhni si, Nott!“ Ginny mu ukázala véčko len pár milimetrov od tváre a Hermiona sa od smiechu zvalila nabok na Harryho. Smiala sa tak silno, až si myslela, že sa pociká. Cítila, ako ju potľapkáva po chrbte, zatiaľ čo on sám sa nekontrolovateľne rehotal.

Daphnin nápad pomiešať všetkých tak, aby v tímoch na spoločenské hry po večeri neboli žiadne páry, sa ukázal ako nečakane geniálny – najmä preto, že sa v jednom tíme ocitli Theo a Ginny, dvaja najsúťaživejší ľudia zo skupiny. Neuškodilo ani to, že celé úsilie bolo hojne zalievané alkoholom, najprv kirschom k fondue a potom portským. Hermiona sa už pred nejakým časom posunula od povznesenej nálady k stavu, kedy bola úplne pod obraz.. Teraz len lapala po dychu a utierala si slzy z očí.

„Tak dosť vy dvaja!“ zamrmlal Blaise. „Sme na rade my s Dracom.“

Neville si mohutne zívol. „Zlatko, to nemáš šancu dohnať. Nikto z vás nemá šancu. Ja a Daph sme príliš vpredu. Všetci priznajte porážku a poďme už spať, pre Merlina.“

„Súhlasím všetkými desiatimi,“ ozval sa Harry, vstal a podal nie celkom pevnú ruku Ginny, ktorá sa po urazenom odfrknutí smerom k Theovi postavila.

„Dúfam, že si každý priniesol elixír proti opici,“ povedala Daphne so žiarivým úsmevom. Theo zastonal. „Obzvlášť ty.“ Postrčila ho. „To ty stále omieľaš, že musíme stihnúť ešte pol dňa, kým zajtra odídeme!“

Hermionine oči sledovali Draca, keď vstal a prešiel k obrovskému oknu v obývačke. „Neviem.“ Pozrel sa cez tmavé sklo. „Vyzerá to tam vonku šialene. Záveje sú obrovské.“

Hermiona sa šla tiež pozrieť. Sneženie počas dňa prichádzalo vo vlnách, no niekedy pred večerou sa zmenilo na poriadnu víchricu a odvtedy snežilo bez prestávky. „Fíha!“ povedala potichu. Scéna vonku bola takmer neskutočná – veľké biele útvary osvetlené modrobielym mesačným svetlom a obrovské vločky, ktoré na to všetko vytrvalo padali.

Draco k nej stočil pohľad. „Ideš hore?“

„Bože, áno.“ Zívla. Pohla sa od okna smerom ku schodom. Draco ju nenasledoval, tak sa otočila. „Ideš?“

Stále hľadel na tú zasneženú scenériu. „Hej,“ povedal potichu. „Hneď prídem.“

* * * * *

Hermiona sa striasla, keď vyšla z toalety – v miestnosti bola ukrutná zima. Radiátor na stene cvakal a kvílil, no zjavne nestačil na prenikavý chlad, ktorý sa usadil v chate.

Pozrela na krb v rohu, potom sa obzrela cez plece, siahla do tašky a nenápadne vytiahla prútik. Namierila ním na rošt a práve mumlala zaklínadlo, keď Draco otvoril dvere.

„Ale, ty malá porušovateľka pravidiel,“ povedal, oprel sa o zárubňu a prekrížil si ruky.

„Pst, zavri tie dvere!“ Zazrela naňho. „Vypúšťaš teplo!“

„Aké teplo?“ Zasmial sa a vošiel dnu. „Vieš, je osviežujúce vidieť tú tvoju delikventskú stránku,“ pokračoval, keď sa prehrabával v taške a potom vošiel do kúpeľne. O pár sekúnd vystrčil hlavu. „Plne to schvaľujem.“

Hermiona sa zarazila, keď sa chystala vliezť pod perinu. „Nevidím problém v porušovaní pravidiel, keď sú hlúpe,“ povedala rozhodne. „Alebo keď sa tom nikto nedozvie.“

Draco sa na tom schuti zasmial a humor mu premenil tvár podmanivým spôsobom. „To je moja Grangerová,“ povedal a zmizol späť v kúpeľni.

Hermiona sa snažila ignorovať teplo, ktoré v nej tá poznámka vyvolala, ale jej alkoholom potúžený mozog jej to nedovolil, a pár okamihov sa nechala unášať veľmi nevhodnými fantáziami, kým sa znovu neobjavil.

„Pre Merlina, je tu strašná zima!“ zvolal, keď vkĺzol pod prikrývku. „Ten oheň sotva niečo zmôže.“

„Ja viem.“ Hermione sa nepodarilo potlačiť drkotanie zubov, ktoré prerušilo jej slová.

Zacítila, ako sa k nej Draco prevalil. „Nechceš ísť sem?“ spýtal sa. „Je to jediný spôsob, ako sa zohriať.“

Dočerta, do riti, dofrasa, do prdele! Hermiona po ňom strelila krátkym pohľadom z miesta, kde ležala na chrbte, a snažila sa prinútiť samu seba zabudnúť, že tam vôbec je.

Bol neodolateľný – tie strieborné oči a rozstrapatené vlasy.

„No tak.“ Rázne potľapkal po posteli. „Neuhryznem ťa.“ Naklonil hlavu. „Ale môžem zamrznúť, ak neprídeš.“

Nespokojne čosi zamrmlala, no posunula sa o pár centimetrov a skôr, než sa spamätala, si ju k sebe pritiahol. Tvár mala len kúsok od jemnej pokožky pri jamke na jeho krku. Okamžite bolo teplejšie. A voňal sakramentsky úžasne. Nenápadne sa zhlboka nadýchla.

„Tak je to lepšie,“ povedal takmer s povzdychom. „Nechceš mať na svedomí moju smrť.“

Nutkanie pritlačiť pery k jeho krku bolo také silné, že sa odtiahla a obviňujúco naňho pozrela. „Prečo tak dobre voniaš?“

„Čože?“

„Je to kolínska?“

„Nie, kolínsku nepoužívam.“ Na perách mu začal pohrávať úsmev.

„Tak čo potom? Raz som ti prešla všetky veci v kúpeľni a nenašla som to.“

Sklonila hlavu a znova vdýchla jeho vôňu pri jamke na krku. Cítila, ako sa Draco chveje tichým smiechom.

„Grangerová, čo to robíš – ty si mi očuchala veci? Kedy?“

„Toto leto, na tej narodeninovej oslave, ktorú ti usporiadala Pansy.“

„Aha, keď si mala na sebe tie letné šaty. Vtedy som ťa naposledy videl poriadne opitú. Tak čo je to?“

„Čo je čo?“

„Tá nepolapiteľná vôňa?“

Prižmúrila naňho oči. „Neviem. Je taká mätová, ale zároveň hrejivá. Cítiť v nej rum, ale je svieža.“

Znova sa rozosmial. „Mám pocit, že ten rum je cítiť skôr z teba.“ Vnímala, ako ju jeho ruky pevnejšie objali.

„Som odhodlaná prísť tomu na koreň,“ povedala a zaborila tvár k miestu, kde sa jeho čeľusť stretávala s krkom. „Áno,“ dodala so zívnutím, „myslím, že sa to sústreďuje niekde tu.“ Pritúlila sa k nemu a zhlboka sa nadýchla, zrazu príjemne uvoľnená.

„Len pokojne pokračuj v prieskume, Grangerová. Rád ti akokoľvek pomôžem,“ zamrmlal a ona cítila, ako si oprel bradu o temeno jej hlavy.

„Je to jednoducho nefér,“ povedala a znovu zívla.

„Nefér? Voňať istým spôsobom?“ Rukou jej prešiel po vlasoch.

Hermione oťažievali viečka a cítila, ako sa realita pomaly rozplýva. „Aby jeden človek… voňal… tak dobre,“ vydýchla a pomaly upadala do spánku. Nedokázala zachytiť jeho odpoveď, keď sa prehupla do nevedomia, no jej posledný vnem (alebo možno začiatok sna) boli pery na jej čele a nežná ruka, ktorá ju hladila po chrbte.

Vyznanie

Hermiona otvorila jedno oko. Lúč jasného svetla jej prechádzal tvárou a prenikal priamo do neznesiteľnej bolesti hlavy, ktorá sa usadila medzi spánkami.

Posunula sa vyššie, aby mu unikla, a zmätene sa rozhliadla po neznámej izbe. Samozrejme – lyžovačka, chata, Draco – do prdele, Draco! Prudko otočila hlavu nabok – au – ale druhá polovica postele bola prázdna. Opatrne si ľahla späť – vo vzduchu však stále cítila neurčitý závan jeho vône…

Jeho vôňa.

Och, DO PRDELE!

Znova sa prudko posadila, z úst jej vyšiel zvuk – niečo medzi stonom a výkrikom.

Ona ho oňuchala.

Obtierala sa oňho, vykladala mu kadečo a potom ho celého oňuchávala ako nejaký čudný pes. A on sa len smial a znášal to.

Zvalila sa späť na vankúše.

Ako toto prežije? Bude musieť byť priama. Jednoducho vyložiť karty na stôl, ospravedlniť sa za to, že bola taká trápna idiotka, a dúfať, že to obráti na žart.

Alebo by mohla utiecť z izby, z chaty a Švajčiarska a potom sa mu vyhýbať do konca života.

Kde však je? Strelila pohľadom na hodiny na nočnom stolíku a videla, že ešte nie je ani deväť. Všimla si aj malú hnedú fľaštičku s opretou kartičkou, na ktorej stálo napísané známym elegantným písmom: Vypi ma! Zdvihla ju, otočila a uvidela ďalší elegantný odkaz: Je to elixír proti opici, Grangerová. Moja vlastná zmes. Vypi ho a prestaň byť taká nedôverčivá.

Zasmiala sa – nemohla si pomôcť. No od smiechu jej v hlave nepríjemne pulzovalo, takže odzátkovala fľaštičku a hltavo ju vypila. Osviežujúce, bylinkové tonikum jej okamžite stúplo do hlavy a vyslalo chladivé pramienky úľavy, ktoré uvoľnili zvieravú bolesť. Upokojil sa jej aj žalúdok a kým dopila, cítila sa svieža, ba priam plná energie.

A bola tiež hladná ako vlk.

Odhodila prikrývku s nejasnou myšlienkou, že pôjde do kuchyne pohľadať nejaké zvyšky zo včera, no vyľakane sa strhla, keď sa dvere rozleteli dokorán a Draco vcúval dnu s dvoma šálkami a bielym papierovým vreckom.

„Výborne. Si hore.“ Žiarivo sa na ňu usmial. Opäť mal na sebe džínsy a sveter, pôsobil upravene a príťažlivo. Hermiona si bola istá, že ona vyzerá ako živá mŕtvola.

„A vypila si ten elixír. Dobré dievčatko. Cítiš sa lepšie? Super! Mám silnú kávu a zopár tých lahodných hruškových koláčikov, čo tu pečú.“ Podal jej horúci hrnček a otvoril vrecko. Strelil po nej pohľadom a uškrnul sa. „Rozhodne do seba najprv dostaň trochu kofeínu, než sa vôbec pokúsiš o niečo také ako súvislá reč.“

Hermiona poslušne pila kávu, vychutnávala si jej hrejivé teplo a sledovala Draca, ako sa natiahol pri nohách postele a vreckovým nožíkom krájal koláčiky na polovicu. Keď k nej zdvihol zrak a s vrúcnym výrazom jej podal na servítke kúsok koláča, do čela mu padol prameň svetlých vlasov. Hermiona pocítila taký prudký nával náklonnosti, až sa jej zastavil dych.

Pretože ho očividne milovala – celým svojím srdcom – a pravdepodobne navždy bude. A kým zostanú takýmito priateľmi, bude totálne v prdeli.

Chcelo sa jej plakať.

Namiesto toho si vzala koláčik a povedala: „Prepáč.“

„Za to chrápanie?“ Strieborné oči sa na ňu zablysli. „Včera v noci to bolo rozhodne horšie.“

Hermiona sklopila zrak. Tentoraz sa z toho nevyvlečie žartom. Nie dnes. „Za to trápne oňuchávanie a za to, že som ti vliezla do osobného priestoru. Draco, ja–“

„Mám dojem, že to ja som ťa pozval prekročiť hranicu.“ Znova k nej zdvihol zrak s ľahkým úsmevom, no keď uvidel jej tvár, úsmev mu pohasol. „Čo sa deje?“ spýtal sa ticho.

Hermiona otvorila ústa, aby mu odpovedala, no v tej chvíli sa ozvalo hlasné búchanie na dvere. „Hej, vy dvaja! Cítim kávu, takže viem, že ste hore!“ Ginnin krik bol tlmený dvermi, ale stále dosť hlasný.

„Poď ďalej, ty trdlo,“ zavolal Draco, no nespustil znepokojený pohľad z Hermioninej tváre.

Ginnina ryšavá hlava vykukla spoza dverí. „Mám novinku!“ povedala. „Práve volali zo správcovskej spoločnosti – sme úplne zasypaní snehom. Žiadne prenášadlá ani muklovská doprava, minimálne do zajtrajšieho popoludnia. Víchrica všetko vyradila.“

„Dočerta!“ Draco zdvihol obočie. „Môžeme dať vedieť rodinám? Matka sa bude čudovať, keď sa zajtra neukážem na vianočnom obede.“

„Pravdaže, z britskej pobočky nám pošlú sovy. Už som ich požiadala o jednu pre seba aj pre teba. Hermiona, teba som samozrejme zahrnula do svojej.“

Samozrejme. Nemala kam ísť na Vianoce.

„Takže“ pokračovala Ginny. „Vianoce tu. Neville, Daph a Potter riešia jedlo. Blaise a ja máme pod palcom výzdobu a darčeky. Theo vyrazil po ďalšie víno. A vám dvom dávam na starosť stromček.“

„Stromček?“ Hermiona na ňu vrhla zmätený pohľad.

„Jasné. Pokiaľ viem, za chatou je hádam sto akrov jedlí, že? V kôlni som našla snežnice, sane a sekeru. Čas na vianočný stromček. Šup, šup, hýbte sa!“ Ginny rázne mávla rukami.

„Ginny, nemyslím si, že by sme mali rúbať stromy, ktoré nie sú naše!“ Hermiona bola očividne zhrozená.

„Sú ich tam vonku doslova tisíce. A nepotrebujeme žiaden veľký!“ Ginny si dala ruku vbok a prižmúrila oči.

„Ale na takéto veci existujú pravidlá!“ namietla Hermiona.

„Ktože to pred chvíľou hovoril, že je v poriadku porušovať pravidlá, ak sa o tom nikto nedozvie?“ zamyslel sa Draco a hladil si bradu.

Hermiona cítila, ako jej horí tvár pri spomienke na to, keď to povedala. Niekoľko sekúnd na oboch zlostne zazerala. „No dobre,“ povedala napokon. „Ale berieme si prútik, aby sme mohli zamaskovať, čo robíme.“

„To si píš. Nemienim tú vec vliecť celou cestou k chate bez mágie,“ povedal Draco.

„Fajn.“ Ginny na nich namierila prst. „Ale ak vás chytia, kauciu platíte vy.“

Draco prevrátil očami a gestom ruky ju vyhnal z izby.

* * * * *

„Grangerová, si šialená.“ Draco si ju premeral pohľadom. „Nie je absolútne žiadny rozdiel medzi týmto stromom, tamtým posledným alebo tým „dokonalým“, ktorý si videla pred hodinou. Všetky sú zelené a kužeľovité!“

„Lenže tento má vzadu dieru.“ Pozrela naňho spoza stromu, ktorý práve skúmala.

Zhlboka sa nadýchol. „Tak sa vráťme k tomu poslednému. Na tej čistinke dole pri chodníku.“

„K tomu obrastenému brečtanom? Veď si vravel, že sa s ním nechceš babrať!“

„Grangerová, som ochotný sa babrať s čímkoľvek, vďaka čomu sa vyzujem z týchto prekliatych snežníc a dostanem nás späť do domu pred teplý kozub.“

„Tak dobre. Budem s ním spokojná,“ povedala Hermiona pokorne.

„Ešteže ťa mám rád.“ Prísne na ňu pozrel.

Vrátili sa na chodník a chvíľu kráčali mlčky. Les bol tichý a biely, veľké stromy okolo nich pôsobili ako mohutní, inovaťou pokrytí strážcovia. Bolo príjemné byť vonku na čerstvom vzduchu, ktorý voňal ihličím a jemnou vôňou dymu. Hermiona bola vďačná, že prechádzka a váhanie nad stromčekom ju odpútali od predošlých pochmúrnych myšlienok. Oveľa radšej by behala po lese a naoko sa hašterila s Dracom, než by mu mala vyznávať svoje smutné, neopätované city.

Priblížili sa k čistinke a Draco spomalil. „Ktorý z nich to bol?“ zavolal cez plece.

„Tretí zľava.“ Hermiona k nemu podišla a ukázala na jeden zavalitý stromček s pekným tvarom. „Ale budeme musieť odstrániť ten brečtan. Tá malá sekerka v batohu by na to mala stačiť.

„Kašlem na sekeru, urobím to prútikom. Široko-ďaleko nikoho niet.“

„Dobre.“ Hermiona sledovala, ako Draco vyslal niekoľko presne mierených kúziel Reducto na výhonky ovíjajúce sa okolo kmeňa a potom stromček odlevitoval na sánky. „Čistá práca,“ poznamenala, kým on upravoval špagát, ktorý vyčaroval, aby stromček upevnil.

„Ani som netušil, že to v sebe mám.“ Stál k nej chrbtom. Ticho sa zasmiala sa a snažila sa nehltať očami každý detail jeho vysokej postavy.

Odtrhla od neho pohľad a oprela sa o blízky strom. „Čo myslíš, aké darčeky nájdu Ginny s Blaisom?“ spýtala sa. „Pri tých dvoch je vysoká pravdepodobnosť, že budú mať tvar penisu.“

„Ak pôjdu len na Weihnachtsmärkte, nebudú mať veľký výber. Drevené hračky alebo snežítka. Možno nejaká čokoláda.“

Hovoril ticho a stále sa k nej neotočil. Hermionu prekvapilo, že sa na jej očividnom vtipe nezasmial. Odrazu jej napadlo, že sa takto správal celé popoludnie, a niekde v hlave jej zaznel varovný zvonček. Naklonila hlavu, aby naňho lepšie videla, keď sa k nej náhle otočil s mimoriadne vážnym výrazom.

Sakra!

„Počuj.“ Prekrížil si ruky na hrudi a odvrátil zrak. „Keďže po návrate do chaty pravdepodobne nebudeme mať veľa príležitostí byť sami – aspoň nie bez toho, aby nám mozgy nezatemnil alkohol – chcel by som sa s tebou o niečom porozprávať.“

Dočerta!

„Áno?“ hlesla sotva počuteľne a srdce sa jej splašene rozbúšilo.

Tak a je to tu. Okamih, keď jej povie, že o všetkom vie, a šetrne ju odmietne. Takto to už ďalej nešlo. Vlastne by to bola úľava. Skutočné zmilovanie.

Pripravila sa na najhoršie a zdalo sa, že každá molekula okolo nej žiari s desivou, dokonalou jasnosťou.

„Nemohol som si nevšimnúť–“ pohľady sa im na chvíľu stretli a Hermiona videla, ako mu líca očerveneli, „–že sa mi vyhýbaš. Požiadala si, aby ťa stiahli z Crawleyho prípadu a aspoň z jedného ďalšieho. Za posledný mesiac si odmietla každé moje pozvanie na obed, drink alebo čokoľvek iné. Stále mi… unikáš… keď sa s tebou snažím rozprávať. A v našich rozhovoroch je niečo strojené, čomu celkom nerozumiem.“ Naklonil hlavu. „Už dlho sme sa spolu nezasmiali. A úprimne, nemyslím si, že som na tento výlet mal byť vôbec pozvaný. Potter vyzeral ako jeleň v žiari reflektorov, keď som mu to spomenul.“

Sklopil zrak a Hermiona tam stála ako skamenená, neschopná slova či pohybu.

„Každopádne,“ pokračoval po chvíli, „chcel som len povedať, že ak som ťa niečím urazil, správal sa ako kretén alebo ťa akýmkoľvek spôsobom odradil, tak po prvé: mrzí ma to, a po druhé: prosím, dovoľ mi to napraviť. Chýbaš mi.“ Urobil krok vpred. „Len by som rád vedel, či je možné, aby si ma nevytesnila zo svojho života.“ Znovu sklopil oči. „Pretože ja…“

„Som do teba zamilovaná.“

Náhle zmĺkol a prudko zdvihol hlavu, aby sa na ňu pozrel. Tvár mu zbledla a jemne pootvoril ústa.

Hermiona cítila, ako to v nej narastá. Narovnala sa a odtlačila od stromu. Bolo neprijateľné nechať ho v tom, že je to jeho chyba.

„Som do teba zamilovaná už veľmi dlho.“ Hlas mala tichý, takmer bez emócie. „Preto som sa držala bokom. Nebola to tvoja chyba ani nič, čo si urobil. Snažila som sa preniesť cez to, dať si život do poriadku, posunúť sa ďalej a nájsť si svoje vlastné miesto. Možno niekoho stretnúť a pokúsiť sa byť šťastná.“ Bola trochu prekvapená, ako ľahko tie slová plynuli.

Vyzeral rovnako zamrznutý ako ona pred chvíľou, tak sa zhlboka nadýchla a pokračovala: „A viem, že je toho na teba priveľa, najmä na Štedrý deň, keď sme tu spolu uviaznutí, ale cítim, že už je čas. Možno sa s tým môžeme začať vyrovnávať – časom sa stať skutočnými priateľmi bez všetkej tej mojej… záťaže.“

Sklopila zrak. „A mrzí ma, že som si to včera večer nechala prerásť cez hlavu. Zvyčajne sa ovládam, ale ten alkohol, posteľ a blízkosť.“ Pokrútila hlavou a znova naňho pozrela. „Bolo toho jednoducho priveľa. Dnes večer to zvládnem, sľubujem…“

Odmlčala sa, pretože sa konečne pohol. Vykročil zo snežníc a prešiel malou čistinkou tak rýchlo, že sotva stihla zareagovať. Než sa nazdala, bol pri nej, pritiahol si ju k sebe a pobozkal ju.

Jej telo na okamih stuhlo v šoku, než k nemu úplne priľnulo, než mu vzala tvár do dlaní v rukaviciach a jazykom vyhľadala líniu jeho pier. Ticho vydýchol a pritlačil ju ku kmeňu stromu, prehĺbil bozk a pritisol sa k nej. Rukami v rukaviciach niečo nahmatal pri jej páse a potom zacítila, ako jej jeho holá dlaň skĺzla po sánke do vlasov. Zaklonil jej hlavu a vyhľadal miesto, kde sa jej sánka stretala s krkom.

„Nikdy sa neospravedlňuj za včerajšiu noc,“ vydýchol.

„Dobre.“ Hermiona ticho zalapala po dychu, keď sa jej perami dotkol kože.

„Bola dokonalá a aj ty si bola dokonalá.“ Pritúlil sa k jej krku a cítila, že sa usmieva. „A mimochodom, aj ja ťa milujem.“

„Naozaj?“ Hermiona si pritisla líce k tomu jeho, oči mala zatvorené, premohol ju snový pocit.

„Áno,“ odtiahol sa a pozrel jej do očí. Pokrútil hlavou. „Zúfalo. A už celé veky. Úprimne, bol som z toho až chorý. Myslel som si, že to vieš a jednoducho to necítiš rovnako.“

„Cítila som to isté, ale v Barcelone…“

„Aha, vtedy, keď si sa ani neukázala?“

„Nie, keď si odišiel s tou ryšavkou!“

„Pretože si neprišla! A mal som zlomené srdce. Okrem toho sa nič nestalo. Nikdy sa nič nestalo, pretože žiadna z nich nebola ty.“ Oprel si čelo o to jej. „Sakra. Premárnili sme toľko času.“

Nadvihla sa a zmocnila sa jeho pier, bozkávala ho pomaly a nežne, vychutnávajúc si jeho aj svoje narastajúce šťastie. „Ale môžeme si to vynahradiť…“ zašepkala proti jeho ústam, stiahla si rukavice, vkĺzla rukami pod golier jeho bundy a vplietla prsty do vlasov na jeho zátylku. Jeho jazyk našiel ten jej a znovu ju k sebe pritisol, zatiaľ čo bozk naberal na intenzite a dych sa im zrýchlil. Prstami nahmatal zips jej kabáta, rozopol ho a vsunul ruky dnu, aby ju objal a pritiahol si ju k sebe ešte bližšie.

„Dopekla s tým zimným oblečením,“ zamumlal jej do vlasov. „Takmer ťa necítim. A ja ťa chcem cítiť.“

„Možno by sme sa mali vrátiť,“ zašepkala a jemne mu zasypávala krk bozkami. „Nenápadne sa vykradnúť do izby. Zapáliť oheň…“

Odtiahol sa tak prudko, až to bolo takmer komické. Mal tmavé oči, zreničky rozšírené. „Áno, prosím. Myslíš, že sa môžeme premiestniť?“ Rozhliadol sa zmätene okolo seba.

Hermiona sa naňho zasmiala. „S vianočným stromčekom? To sotva.“

„Kašľať naň.“ Znovu ju pobozkal, tentoraz naliehavejšie.

„Naozaj…“ Vyvádzal niečo hriešne s jej ušným lalôčikom. „…sa chceš dohadovať s Ginny?“

„Sakra.“ Odtiahol sa. „Nie. Dobre. Tak poďme. Rýchlo.“ Potiahol ju za ruku. Odlepila sa od kmeňa stromu a so smiechom krútila hlavou.

* * * * *

Dom bol tmavý a tichý, keď vošli dnu. Draco takmer hodil stromček do kúta obývačky a vyčaroval odkaz: Svoju úlohu sme splnili. Nepribližujte sa k našej spálni! a potom hnal Hermionu hore schodmi najvyššou možnou rýchlosťou.

„Pre Merlina!“ Smiala sa, keď ju vtiahol do spálne a zabuchol dvere.

„Čo? Nech sa prepadnem, ak dovolím niekomu z tých kreténov, aby sem vliezol a vyrušil nás,“ povedal, pritlačil ju k dverám a vrhol sa na jej pery, zatiaľ čo jej sťahoval kabát z pliec. Nejako sa zbavili čižiem, čiapok, šálov a rukavíc, zoslali umlčiavacie zaklínadlo a zapálili oheň v kozube, než sa zvalili na mäkkú posteľ.

„Môžem si ťa ešte raz ovoňať?“ spýtala sa Hermiona, keď mu stiahla pulóver aj košeľu cez hlavu a potom mu obsypala nádhernú hruď bozkami.

* * * * *

O hodnú chvíľu neskôr, Hermiona ani nevedela, o akú dlhú, zišli s Dracom ruka v ruke dolu schodmi. Vonku vládla tma, no vnútri sa rozlievalo hrejivé svetlo. V masívnom kozube praskal oheň a vzduchom sa šírila vôňa jedla. V rohu stál stromček ozdobený girlandou z jasne červených bobúľ a osvetlený niečím, čo vyzeralo ako začarované sviečky. Niekto zavesil na krbovú rímsu rad pletených ponožiek.

Príjemne unavená a uvoľnená po dvoch mimoriadne uspokojivých chvíľkach, dlhom, príjemnom rozhovore a veľmi vzrušujúcej sprche sa oprela o Dracovo plece a užívala si takmer hmatateľný pocit šťastnej spolupatričnosti aj mäkkú tkaninu jeho svetra – tentoraz z tmavozeleného kašmíru.

Zostúpili zo schodov a Draco sa na ňu pozrel so zdvihnutým obočím. Prikývla a on si odkašľal. „Môžem poprosiť o pozornosť, priatelia?“

Všetci sa otočili a prestali s tým, čo robili: Ginny vešala girlandy nad dverami, Neville a Harry polievali moriaka, Theo miešal nápoje v džbánoch, Blaise a Daphne prestierali stôl. Na dlhý okamih zavládlo úplné ticho, kým Ginny nerozhodila rukami a nezakričala: „No sláva!“ Vzápätí sa miestnosťou rozľahli úľavné výkriky, ktoré väčšinou pozostávali z rôznych obmien slova „konečne“.

„Takže predpokladám, že moje oznámenie o tom, že sa s Hermionou ľúbime a sme spolu, nie je ani prekvapujúce, ani potrebné?“ spýtal sa Draco a naklonil hlavu nabok.

Odpoveďou mu bol zbor pobavených protestov a na tvári sa mu usadil široký úsmev – presne taký istý, aký Hermiona cítila na tej svojej.

Ginny zoskočila zo stoličky, na ktorej stála, prešla k nim a pobozkala najprv Hermionu, potom Draca. „Dúfala som, že práve toto znamenal váš odkaz pri stromčeku,“ povedala a žmurkla na nich.

Harry pristúpil zozadu k Ginny. „Už bolo naozaj načase.“ Objal Hermionu a potom potľapkal Draca po pleci.

„To je hotový vianočný zázrak, nič iné!“ zakričal Blaise, keď vystrelil korok z fľaše šampanského. Nápoj zašumel a Daphne pribehla s pohármi, ktoré Neville vzápätí rozdal ostatným.

Hermiona si vzala ten svoj a pozrela na Draca, srdce jej až prekypovalo láskou. Zdalo sa, že zachytil jej rozpoloženie, pretože sa k nej sklonil a pobozkal ju – za búrlivého súhlasu ostatných.

„Na našich dvoch obľúbených kreténov!“ zvolala Ginny a zdvihla k nim svoj pohár. „A sakra šťastné Vianoce!“

Poznámka autorky: Ďakujem veľmi pekne za prečítanie. Ako vždy, aj teraz som k tomuto príbehu vytvorila nástenku na Pintereste a je TU.

Niekoľko ľudí sa zaujímalo o horúcu čokoládu, ktorú Hermiona Grangerová pije v bare, preto som pripravila recept a je TU.