Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika

Obdobie: Po Rokforte

Prístupnosť: 12+

Po odchode učednice.

„A snažil som sa uveriť,

že bez teba mi je lepšie.“

 – Jason Robert Brown, „Songs for a New World“

Snape zavrel dvere do svojho kabinetu. S tlmeným buchnutím za ním zapadli, no on to sotva vnímal. Pristúpil k písaciemu stolu a zdvihol hŕbu šiestackých esejí; pomyslel si, že by ich mohol opraviť. Vzápätí ich však položil späť. Možno neskôr. Možno zajtra.

Otvoril zásuvku a vytiahol inventárny zoznam súkromného skladu. Zničil včerajšiu várku experimentálnych elixírov, ich zvyšky stále ležali ako zrazený chuchvalec pod laboratórnym drezom. Potreboval aktualizovať inventár a zaznamenať straty. Napadlo mu, že to urobí v komnatách pred kozubom, s nohami vyloženými na stolíku. Prikývol. Prešiel päť krokov chodbou, kým nezastal a nepoložil záznamy na polkruhový stolík. V zrkadle nad ním zachytil vlastný odraz; odvrátil zrak a nechal poznámky tam.

Bol unavený, no nepokojný. Vlastná nerozhodnosť ho dráždila a prahol po nejakej zmysluplnej činnosti. Zaváhal, napoly otočený späť ku kabinetu; no napokon, premožený náhlou túžbou po poháriku brandy, pokračoval do svojich izieb.

Jeho obývačka bola zanedbaná. Pamätal si časy, keď to tak nebolo, no v posledných mesiacoch sa zdalo, že každý voľný povrch zaberajú napoly otvorené knihy, stohy poznámok, brká, ktoré už doslúžili, pretože sa až príliš často zastrkávali do vlasov, a tanieriky plné nedojedených sendvičov. Zelené kreslo najbližšie pri kozube bolo pokryté mačacími chlpmi. Napadlo mu, že by mal vziať metlu a miestnosť zamiesť. Domovým škriatkom prikázal, aby sa tejto izbe vyhýbali. Nedokázal zniesť, keď sa po nej tmolili a narušili mu poriadok v poznámkach.

Malo by sa tu aspoň trochu upratať. Povedal si, že je predsa dospelý čarodejník, ktorý túto všednú úlohu zvládne, a zdvihol tanier s omrvinkami. Zastal. Ak si dobre spomínal, pochádzali zo sušienok s malinovým džemom vtlačeným do stredu ako červené odtlačky palcov. Nikdy ich nemal rád. Tanier, zvyšné podšálky a pohár vlažnej vody z predošlej noci položil na podnos – jedinú vec, ktorej sa škriatkovia smeli dotknúť.

Ignorujúc pocit, že mu niečo rozožiera útroby, pokračoval v upratovaní. Jeho učednica, napriek všetkej snahe o dôkladnosť pri balení, po sebe predsa len zanechala neporiadok. Medzi rečou mu sľúbila, že nájde dostatočne veľkú krabicu na ich spoločné poznámky o vajíčkach popolplaza, možno na to v nadšení z odchodu zabudla. Poznámky ležali na konferenčnom stolíku, jeden roh vrchného listu bol pofŕkaný od jeho čaju. Nemohol jej to zazlievať. Aj tak to bolo nepodstatné. Mohol jej však vyčítať tú otrasnú ceruzku, ktorú nechala založenú v jednom z jeho odborných časopisov o elixíroch. Bola celá obhryzená a on sa zachvel, keď sa jej dotkol. Zohol sa a hodil ju do koša. Keď sa narovnával, na okamih zaváhal a takmer sa načiahol, aby ju znovu zdvihol. Potom sa otriasol a vystrel.

Zvyšok hodiny uplynul. Na jeho konci vyhodil prázdny obal od citrónového dropsu, zastarané poznámky z elixírov a konzervu mačacieho jedla, stále zabalenú v hnedom papieri. Svoje poznámky usporiadal do troch kôp a knihy vrátil na ich miesto v policiach. Napokon si sadol a hľadel na svoju obývačku. Bola prázdna. Oheň vyhasol. Vlastne na tom nezáležalo.

Vždy si veľmi zakladala na udržiavaní ohňa. Niekedy prerušila rozhovor len preto, aby si kľakla pred kozub a zakryla mu výhľad na plamene, kým ich znovu rozdúchavala. Miestnosť vtedy stmavla, no jej vlasy sa rozžiarili ako divoká svätožiara. Raz si nad tými plameňmi opiekla crumpet…*

Vstal a odišiel do svojej izby.

Neobťažoval sa rozsvietiť lampy v nástenných svietnikoch. Otupene vykonával svoju večernú rutinu v tme. Prvý krok: vyzuť si čižmy. Druhý krok: vyzliecť si zvyšok oblečenia, úhľadne ho poskladať a odložiť do koša. Tretí krok: vziať si čistú nočnú košeľu. Štvrtý: obliecť si ju. Piaty: vojsť do kúpeľne, vyčistiť si zuby a umyť si tvár.

Obliečky boli studené, keď do nich napokon vkĺzol a pomyslel na hrejivé kúzlo. Načiahol sa po prútiku, ale bol mimo dosahu. Nechal ruku klesnúť späť na matrac a hľadel na strop. Tancovali tam tiene. Počítal praskliny v omietke.

Dovolil si pomyslieť na predmet vo svojej ruke. Zdvihol ho pred oči a uchopil oboma rukami. V tme to bola len takmer beztvará silueta, no vedel, čo to je. V obývačke si nechala šatku, zabudnutú pod podložkou na písanie a záhybmi jeho plášťa. Napokon podľahol. Priblížil si ju k tvári. Keby tam bolo svetlo, videl by jej vzory a farby, no aj tak ju poznal naspamäť. Ale tá vôňa… nosom sa dotkol látky a bola teplá. Tú vôňu stále poznal, poznal ju aj v tej chvíli, no bál sa, že by na ňu jedného dňa mohol zabudnúť. Nerozumel sám sebe.

Ležal v posteli, ktorú mal už dvadsať rokov, na mieste, ktoré považoval za domov, obklopený vlastnými vecami… ležal tam, kde mu bolo všetko dôverne známe, a predsa sa cítil stratený. Nerozumel si. V tej chvíli pocítil nutkanie vyskočiť z postele a zapísať si každý jeden rozhovor a každú prchavú spomienku, a horúčkovito pracovať až do rána. Myslel na hmyz a jeho krehké, štíhle nôžky a krídla uväznené v jantári farby jej očí. Zároveň však túžil zavrieť oči a vymazať z mysle posledné dva roky. Chcel sa zobudiť bez jedinej spomienky. Aký vlastne bol predtým? Sotva si to pamätal.

Bola to vôňa frézii, levandule a pomarančov. Nič iné tak nevoňalo.

Zaboril si tvár do vankúša a v jeho hlbinách hľadal tú istú vôňu. Mal pocit, že tam ešte doznievajú jej stopy. Bol to ten istý vankúš, na ktorom mala položenú hlavu v tú jedinú noc, keď spala v jeho komnatách. Dobre si na to pamätal. Varenie jej posledného elixíru trvalo celú noc a vyžadovalo si aspoň dvoch ľudí, aj keď sa snažila postup zjednodušiť.

Spomenul si na ten vďačný pohľad, keď súhlasil, že jej pomôže, s poznámkou, že už nemieni plytvať prísadami kvôli nešikovnosti neschopných asistentov. Spomenul si aj na to, ako unavene miešala a hľadela na hodiny, ktoré ukazovali pol tretej ráno. Vzal jej z ruky miešadlo a nechal ju si oddýchnuť. Keď sa k nej znova otočil, spala – jednu ruku mala voľne natiahnutú na stole pred sebou a hlavu položenú na predlaktí druhej.

Pomyslel si, že by ju mal zobudiť – bol to napokon jej elixír. Bolo by to správne. Ale bola taká unavená a zoslať kúzlo Stasis bolo také prosté. Pristihol sa, ako ju nesie chodbou do svojej spálne – akási trpká paródia na svadobnú noc. Keď ju držal v náručí, jedno z bŕk, ktoré mala zapichnuté vo vlasoch, takmer spadlo na zem, no podarilo sa mu ho zachytiť a položiť na polkruhový stolík, než pokračoval ďalej. Uložil ju do svojich perín, prikryl ju a vyčaroval ohrievač. Bol to jediný raz, čo sa jej kedy dotkol.

Pamätal si, že po tom túžil. Bolo to minulé leto, keď profesorský zbor obedoval vonku pri jazere. Aký čertovsky hlúpy nápad. Flitwick a zopár mladších kolegov si chceli zaplávať a Flitwick vo svojich staromódnych plavkách vyvolal salvy smiechu. Minerva každému nanucovala dezert, no rozptýlilo ju, keď sa spomedzi stromov vynorila slečna Grangerová, ťažko oddychujúc pod váhou košíka s ovocím. Automaticky vstal, aby jej ho vzal, no predbehol ho nový metlobalový tréner. A vtedy pochopil prečo.

Spomenul si na jej biele šaty a na to, ako sa nad nimi Minerva a Poppy rozplývali, zatiaľ čo ona sa červenala a jachtavo im ďakovala. Aj na to, ako sa zdalo, že všetci mladí muži na nej môžu oči nechať. Jej obnažené ramená, drobné škrabance na nohách, kde ju poškriabalo lesné krovie. Utiahol sa s knihou do tieňa pod stromom, no neprečítal ani riadok. Nedokázal sa sústrediť pre zvuk jej smiechu, ktorý k nemu prinášal vietor. Užívala si slobodu mimo dusných žalárov a v ten deň bola taká krásna – vždy bola krásna.

Čo by dal za päť minút jej času.

Späť v prítomnosti sa Snape pokúsil vyprázdniť si myseľ od zbytočných spomienok. Nedokázal sa prinútiť pustiť jej šatku, no mohol sa aspoň pokúsiť zaspať. Zajtra nadíde nový deň a bola už takmer polnoc. Starý čarodejník ako on si už nemohol dovoliť mrhať spánkom.

Zavrel oči a vdýchol vôňu vankúša. Je to len prvý deň, povedal si v duchu a cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo a v kútikoch očí ho začína pálčivo štípať. Zajtra to bude lepšie.

* * * * *

Zobudil sa na to, že ho niekto hladí po tvári a v okamihu bol na druhom konci postele s prútikom v trasúcej sa ruke. Snívalo sa mu to, alebo naozaj sedela na okraji jeho lôžka? Mohlo ísť o ilúziu, všehodžús alebo len sen. Ubehol sotva deň. V tejto chvíli si jej črty pamätal ešte tak jasne, že by ich dokázal bez námahy vyčarovať, dokonca by im vedel vtisnúť ten nežný výraz. Stačilo by len mierne zalomiť obočie, zjemniť líniu úst, pridať zopár vrások do kútikov očí – a bolo by to. Nemohlo to byť skutočné. Premýšľal, ako mohol stvoriť niečo také uveriteľné, keď ten pohľad nikdy nezažil na vlastnej koži, uvažoval, ako si dokázal predstaviť to zvláštne svetlo v jej očiach pripomínajúce lesk nevyronených sĺz alebo odraz plameňa v šálke kávy.

To zjavenie prehovorilo. „Prišla som si po šatku.“

Pozrel sa dole. Ruka, ktorá nedržala prútik, stále zvierala ten usvedčujúci predmet a hánky mu zbeleli. Pomaly mu dochádzalo, že to nie je výplod jeho fantázie a že tá učednica, ktorá  predošlého dňa odišla – odišla za kariérou, čo s ním nemala mať nič spoločné – odišla, ako veril, navždy – bola tu. Naozaj sa vrátila. Zabudla si niečo? Ach, áno. Šatku. Podal jej ju. Zrazu sa zahanbil, že ho vidí len v nočnej košeli. Ona bola zababušená proti chladu a celá zahalená, zatiaľ čo on sa cítil obnažený a bezbranný aj v slabom svetle prútika, ktorý si oprela o vankúš. Mal pocit, že mu vidí priamo do duše.

Vzala si šatku. Hoci cítil letmý dotyk jej prstov, nemohol si dovoliť uveriť, že je skutočná. Myslel si, že ju už nikdy neuvidí, a teraz tu bola – taká živá a hmatateľná ako v tie večery pri ohni či v laboratóriu, taká, akou bola v ten dávny letný deň. Akoby jej odchod nebol ničím viac len nepríjemným snom.

Stále stála pred ním a nechystala sa odísť. Natiahla ruku, aby sa dotkla jeho tváre a on, prekonajúc prekvapenie, prinútil sa zostať nehybný a hľadieť na ňu uprene, bez výrazu. Bol to len jediný deň, a predsa sa cítil ochromený jej neprítomnosťou – a po tomto okamihu ho tá prázdnota pohltí znova. Bojoval so zvieravým pocitom v hrudi a snažil sa nemyslieť na sny, ktoré v ňom ten dotyk vyvolá.

„Nič mi nepovieš?“ zašepkala. „Tentoraz naozaj odchádzam.“

Nepovedal nič. V jej očiach sledoval trosky svojho šťastia.

„Prosím, povedz mi, že som si to všetko len nenamýšľala,“ prosila ho a rukou mu prešla po čele až k oblúku líca.

„Neviem, o čom hovoríš,“ dostal zo seba. V tichu izby znel jeho hlas ako zachrípnuté kvákanie žiab. Cítil sa presne ako v ten letný deň – spaľovaný horúčavou a skľúčený vlastnou neschopnosťou dotknúť sa jej.

Otvorila ústa a znova ich zavrela. Na chvíľu sa odmlčala, akoby zvažovala každé jedno slovo. Medzitým mu zovrela ruku vo svojich dlaniach a on cítil, ako v ňom pri tom dotyku zmysly zaplesali. Prijal by – úboho a nenásytne – čokoľvek, čo by mu bola ochotná dať.

„Prosím, povedz mi,“ vydýchla napokon, „či sa mýlim. Ak je to tak – ak som úplne vedľa a povieš, že som ťa zle pochopila – už o mne nikdy viac nebudeš počuť.“ Pristúpila bližšie, no preňho bola tá vzdialenosť medzi nimi priepasťou medzi galaxiami. Nikdy by k nemu nemohla prísť dosť blízko. Hlas mala tichý, no bol v ňom smútok, aký u nej doteraz nepoznal.

A vtedy tá otázka prišla neúprosne a desivo. „Miluješ ma?“

* * * * *

Bolo to jediné skutočne správne a dokonalé rozhodnutie jeho života. Prežil toľko rokov a videl toľko rozličných vecí, až bolo zvláštne, že tým, čo si bude chcieť navždy uchovať v pamäti – na čo nikdy nebude chcieť zabudnúť – bude okamih v prítmí izby, kedy načúval vzlykom a úľavnému smiechu dievčaťa, ktoré bolo jeho študentkou a neskôr učednicou.

Kým mu slzami šťastia zmáčala tenkú látku nočnej košele, našiel v sebe odvahu dotknúť sa jej, snažiac sa presvedčiť samého seba, že sa to naozaj deje. Vôňa, ktorá ešte zotrvávala na jeho vankúši, teraz plnou silou zaútočila na jeho zmysly a on bol závratne šťastný. Bola skutočná. A už nikdy neodišla.

*crumpet - tradičné britské kysnuté pečivo okrúhleho tvaru. Podáva sa najčastejšie na raňajky alebo ako sýty doplnok k popoludňajšiemu čaju. Pred konzumáciou sa vždy opeká v hriankovači alebo pod grilom, aby bol zospodu a na okrajoch chrumkavý.

Poznámka autorky: Toto som napísala za hodinu a pol v rámci jednej výzvy. Chcela som zachytiť ten pocit, keď vás opustí niekto, koho milujete – keď sa cítite stratení, nerozhodní a neviete prísť na nič, čo by vám prinieslo úľavu, keď prechádzate izbami svojho domu a dotýkate sa svojich starých vecí, no nič už nie je také ako predtým.

Tento príbeh bol inšpirovaný muzikálom „The Last Five Years“ od Jasona Roberta Browna. Názov pochádza z piesne „These Foolish Things“. Dúfam, že sa vám táto poviedka páčila.

Poznámka prekladateľky: Ďalšie preklady poviedok od tejto autorky nájdete TU.

obrázok vytvorený AI