Preklady fanfiction Harryho Pottera

piatok 19. októbra

Drahá slečna Grangerová,

prosím, odstráňte priložených pätnásť mien z vášho zoznamu vhodných čarodejníkov, keďže sme dnes ráno prijali a spracovali ich žiadosti a momentálne sú už spárovaní s vhodnými čarodejnicami.

S úctou

Lucius Malfoy,

referent pre dodržiavanie predpisov

nedeľa 21. októbra, 9:00

Pán Malfoy,

v prílohe zasielam príslušné formuláre pre mňa a Romaina Delacoura v súlade so štatútom Wizengamotu č. 116. S dotyčným mužom som sa nestretla, ale jeho sestra Fleur ma uisťuje, že je veľmi milý, a keďže on má v úmysle zostať vo Francúzsku a ja v Anglicku, verím, že si nebudeme navzájom príliš na obtiaž.

H. Grangerová

nedeľa 21. októbra, 14:00

Slečna Grangerová,

s poľutovaním Vám musím oznámiť, že Vaša žiadosť bola zamietnutá. Na neskorom sobotňajšom zasadnutí Wizengamot schválil dodatok k Š. W. 116, ktorý stanovuje, že manželstvá musia byť uzatvárané medzi občanmi Spojeného kráľovstva – teda Anglicka a Škótska*. Je zrejmé, že tým sa monsieur Delacour stáva neplatným kandidátom. V súlade s týmto rozhodnutím, prosím, odstráňte z posudzovania aj priložených dvadsaťosem mien.

S úctou

Lucius Malfoy,

referent pre dodržiavanie predpisov

*Pozn.: Ach, a samozrejme aj Walesu. Ospravedlňujem sa všetkým kymrickým kandidátom, ktorých azda zvažujete.

utorok 23. októbra

Pán Malfoy,

v prílohe zasielam príslušné formuláre pre mňa a Nevilla Longbottoma v súlade so Š. W. 116. Je dosť skľúčený zo zasnúbenia Luny s Rolfom Scamanderom a priateľstvo nie je najhorším základom pre manželstvo.

H. Grangerová

streda 24. októbra

Drahá slečna Grangerová,

hoci pán Longbottom pochádza z vynikajúcej a starobylej britskej čarodejníckej rodiny, Wizengamot nedávno schválil druhý dodatok k Š. W. 116, v ktorom sa uvádza, že v záujme zvýšenia genetickej rozmanitosti musia byť manželstvá medzigeneračné. To bolo definované ako vekový rozdiel najmenej pätnásť rokov. Žiaľ, v dôsledku toho bola Vaša žiadosť zamietnutá.

S poľutovaním nad akýmikoľvek nepríjemnosťami

Lucius Malfoy,

referent pre dodržiavanie predpisov

piatok 26. októbra

Neverím, že by ste „ľutovali akékoľvek nepríjemnosti“. Myslím, že si ich náramne užívate. V prílohe však zasielam príslušné formuláre pre mňa a Angusa McGonagalla v súlade so Š. W. 116. Pán McGonagall je bratrancom profesorky Minervy McGonagallovej, súčasnej riaditeľky Rokfortu. Určite spĺňa všetky vaše podmienky, keďže má stodvanásť rokov, a keďže je týmto smiešnym zákonom rovnako znechutený ako ja, máme aspoň spoločný základ, na ktorom môžeme stavať.

H. Grangerová

sobota 27. októbra

Moja drahá slečna Grangerová,

Angus McGonagall je síce čistokrvný, no jeho meno nebolo na Vašom zozname. Jeho neschopnosť v určitých oblastiach v dôsledku nešťastného zranenia spôsobeného jednorožcom je všeobecne známa. Keďže cieľom Š. W. 116 je zvýšiť čarodejnícku populáciu, dalo by sa usudzovať, že sa snažíte dodržiavať literu zákona bez najmenšieho úmyslu riadiť sa jeho duchom. Chrabromilčanka by sa predsa nikdy neznížila k takýmto slizolinským taktikám!

Aby sa v budúcnosti predišlo podobným nedorozumeniam, Wizengamot dnes ráno schválil tretí dodatok k Š. W. 116, ktorý stanovuje, že žiadateľský pár musí byť fyzicky schopný počať a porodiť deti. V súlade s tým, prosím, odstráňte priložených šesť mien z vášho zoznamu kandidátov.

S pozdravom

Lucius Malfoy,

referent pre dodržiavanie predpisov

pondelok 29. októbra

Čo majú znamenať tie nezmysly s dodatkami, Malfoy? Nápadne to pripomína Vaše zmanipulované odvolanie Dumbledora počas nášho druhého ročníka , ktoré, ak si dobre spomínam, zahŕňalo vyhrážanie sa členom správnej rady. Buďte si istý, že ak nájdem dôkaz, že sa opäť uchyľujete k takýmto intrigám, Rita Skeeterová bude mať dôkazy skôr, než stihnete povedať krčorohý chrapogot.

Zvažujem svoje možnosti

H. Grangerová

utorok 30. októbra

Slečna Grangerová,

naše záznamy ukazujú, že vzhľadom na prijaté dodatky a následnú neplatnosť kandidátov máte v skutočnosti iba dve možnosti: mňa alebo Severusa Snapa. Pre Vaše pohodlie pri vypĺňaní žiadosti - moja stredná iniciála je „A“.

S pozdravom

Lucius Malfoy,

referent pre dodržiavanie predpisov

* * * * *

„Neviem, prečo si tak trval na mojej dnešnej prítomnosti, Lucius.“ Severus sa podráždene prechádzal po orientálnom koberci v knižnici sídla. „Mám rozpracovaný experiment, ktorý sa práve blíži k zavŕšeniu, a nesmierne ma zaujímajú výsledky.“

„Aká náhoda,“ zatiahol Lucius. „Ja tiež.“

Druhý muž zastal a ostro naňho pozrel. „Čo máš zase za lubom?“

„Za lubom?“ Lucius udivene otvoril oči. „Zraňuješ ma. Zaujímam sa len o tvoje blaho.“

Severus sa zvalil do kresla ako vrana usadzujúca sa v hniezde. „Ak sa budeš vyjadrovať v hádankách, budem potrebovať pohárik.“

„Pravdaže,“ Lucius zazvonil na škriatka a o chvíľu už obaja držali pohár dvadsaťročného Baziliskovho oka. „Tak teda, určite vieš o nedávnej legislatíve Wizengamotu ohľadom manželstiev medzi čistokrvnými a muklorodenými.“

„Samozrejme,“ povedal Severus stroho a poriadne sa napil z pohára.

„Taktiež vieš, že ministerstvo stanovilo pomerne krátky termín v nádeji, že čo najrýchlejšie spáruje vhodných kandidátov.“

„K čomu smeruješ?“

„Tvoja slečna Grangerová je pozoruhodne tvrdohlavá.“

„Nie je to moja slečna Grangerová,“ podotkol Severus, hoci Lucius mal dojem, že sa pri tom privlastňovacom zámene predsa len o niečo dlhšie pristavil.

„Mohla by byť.“

„Nemohla.“

„Už je.“

Severus naňho zízal, akoby ho zasiahol Petrificus Totalus. „Čo…“ hlas sa mu zlomil a odkašľal si. „Čo tým myslíš?“

Lucius si odpil z Baziliskovho oka a vychutnával si tú chvíľu rovnako ako whisky. Severus mal vybudovaný taký arzenál obrany, že ho len zriedka človek videl vyvedeného z miery. „Mám z najpovolanejších miest potvrdené, že tvoj záujem o ňu je úplne a bezvýhradne opätovaný.“

Severus si oblizol pery. „Žartuješ.“

„Nežartujem. Zahráva sa s ministerstvom a odmieta sa podriadiť zákonu až do takej miery, že tým fakticky ohrozuje svoju kariéru. Tresty za neuposlúchnutie sú… prísne. Riešenie sa priam núka.“

„Aké riešenie?“

„Požiadaš o ňu.“

Severus sa odvrátil. „Nebuď smiešny. Nemám záujem o manželstvo, a aj keby som mal, určite by som si nevybral Herm–“ Zarazil sa. „Slečnu Grangerovú.“

Lucius pokrútil hlavou. „Týmto sme si už prešli, Severus. A poznám ťa až príliš dobre.“

„Aj keby to tak bolo – a ani na okamih nepripúšťam, že je – spojenectvo vynútené machináciami ministerstva sotva môže byť základom životaschopného vzťahu.“

Lucius mávol rukou nad jeho námietkami. „Nebuď taký skromný. Vždy si sa podceňoval. Navyše teraz si prekliaty vojnový hrdina.“

„Uctievanie hrdinov mi nie je po chuti, má prirodzene obmedzenú dobu trvanlivosti. Skôr či neskôr zistia, že som človek z mäsa a kostí, a potom, obrazne povedané, opadne počiatočné očarenie. Videl som až priveľa hrdinov na hlinených nohách na to, aby som sa chcel vystaviť niečomu takému.“

Lucius si dlho a utrápene povzdychol. „Nepočúval si vôbec nič z toho, čo som ti povedal?“ vyštekol. „Chce ťa. A viac než to – miluje ťa, akokoľvek zvláštne to znie. A ja som sa rozhodne snažil urobiť z teba najatraktívnejšiu možnosť.“

„Ty si sa…“ Severus nadvihol obočie. „O čom to hovoríš?“

„Ver mi,“ pokračoval Lucius a ignoroval nebezpečný záblesk v Severusových očiach, „nebolo ľahké presvedčiť ministerstvo, aby schválilo niektoré z týchto dodatkov. Najmä ten nacionalistický. Dumbledorove idiotské frázy o tom, že svet je jedna veľká šťastná čarodejnícka rodina, akoby nakazili prekvapivo veľkú časť–“

„Lucius.“ Severus hovoril pomaly a opatrne, akoby potláčal nutkanie kričať. „Snažíš sa mi povedať, že za manželským zákonom stojíš ty?“

„Lichotíš mi,“ povedal Lucius s úškrnom. „Zákon bol prijatý súčasne v šiestich krajinách. Ani môj legendárny, ehm, šarm by to nedokázal. Zákon však výslovne umožňuje signatárskym krajinám prijímať miestne úpravy a vylepšenia. S istou hrdosťou priznávam, že som autorom každého jedného z rôznych britských dodatkov.“ Vstal a naznačil malú poklonu. „Môžeš mi poďakovať.“

„Za čo?“ Severusov hlas znel trpko. „Nič z toho sa ma ani v najmenšom netýka.“

„Samozrejme, že týka,“ odsekol Lucius netrpezlivo. „Miluješ ju. Ona miluje teba. Obaja ste príliš tvrdohlaví na to, aby ste si to priznali, a ja som vám podal pomocnú ruku, aby ste prekonali tú vašu vzájomnú zaťatosť.“

Severus vstal zo stoličky a znova sa začal prechádzať sem a tam, čierny habit sa mu vlnil okolo nôh. „Nerozumieš.“

„Máš pravdu, nerozumiem. Vždy si bol považovaný za inteligentného muža, Severus – tak prečo je to, pre Merlina, také sakramentsky ťažké?“

Severus šmaril pohár o kamenný kozub a po ohnisku sa rozleteli trblietavé črepy. „Dočerta, pretože nie som čistokrvný!“ zreval zúrivo.

Lucius naňho vytreštil oči. „Ty… čože?“

„Si hluchý? Nie som čistokrvný! Môj otec bol mukel!“ Severus neprítomne hľadel pred seba, päste mal zaťaté, akoby sa chystal bojovať s niečím, čo videl iba on. „V deň, keď ten zákon prešiel, som stratil akúkoľvek šancu, ktorú som mohol mať...“

„Ale…“ Luciusova myseľ sa to zúfalo snažila spracovať. „Ale myslel som si, že tvoj otec bol šmukel. Správna krvná línia, len bez mágie.“

„Samozrejme, že si si to myslel.“ Severus klesol do kresla so sklonenou hlavou. „Všetci si to mysleli. Pri Voldemortovej nenávisti k muklom som práve netúžil, aby sa to rozkríklo.“

„Vedel to?“

Severus si prehrabol vlasy s roztržitým výrazom na tvári. „Neviem. Myslím, že áno. Ale rýpanie sa v mojom pôvode mohlo vyvolať nepríjemné otázky o tom jeho. Veď on sám sa vydával za čistokrvného. Predpokladám, že považoval za lepšie nechať hady spať.“ Pery mu skrivil bolestný úsmev. „Takže vidíš, bez ohľadu na to, ako veľmi by som chcel Hermionu zachrániť z tvojich pazúrov, som v skutočnosti nespôsobilý.“ Roztiahol ruky v geste bezmocnosti.

„Zachrániť ju predo mnou?“ vybuchol Lucius. „U všetkých rohatých, a čo tak zachrániť mňa pred ňou?“

„Ale no tak, je to povinnosť všetkých dobrých čarodejníkov a čarodejníc a tak ďalej, a tak ďalej,“ povedal Severus s viac než jasným náznakom zlomyseľnosti.

„Do psej matere!“ zaklial Lucius. „Všetky tie vlasy a ten rozum…“ Striasol sa. „Musíš mi pomôcť.“

Severus pokrčil plecami. „Prepáč, Lucius. Tú slučku si si uviazal okolo hrdla sám a potom si ju ešte pevnejšie utiahol. Ak si neprehliadol nejakú medzeru v zákone, sídlo Malfoyovcov bude mať čoskoro novú pani.“

* * * * *

streda 31. októbra

Slečna Grangerová,

z dôvodu nepredvídaných okolností sa okruh Vašich kandidátov zúžil na jediného: mňa. Nie som zvyknutý žiadať o láskavosti, no smiem Vás pozvať, aby ste so mnou dnes večer povečerali, nech to môžeme prebrať ako civilizovaní ľudia?

Lucius Malfoy

Hermiona pokrčila pergamen a žalúdok sa jej nepríjemne zovrel. Pred dvoma týždňami povedala Luciusovi pravdu, pripomenula si: nič ju nepresvedčí, aby sa pridala k tým, ktorí prinútili Severusa Snapa urobiť niečo proti jeho vôli. Ale on si mohol vybrať…

Nie, bola to pochabá nádej. O tom, že rešpektoval jej inteligenciu, nepochybovala, to, že mu v jej spoločnosti bolo dobre, sa zdalo nepopierateľné, no ich stretnutia boli zriedkavé a vždy na verejnosti. Ak by mu na nej záležalo viac ako len na priateľke, určite by niečo povedal ešte predtým, než ten zákon prešiel, kým ešte obaja mohli konať slobodne.

A teraz bolo jeho meno odstránené. Premýšľala, koho si vybral za manželku a či mu tá neznáma čarodejnica bude rozumieť, či bude mať trpezlivosť s jeho častými pochmúrnymi náladami a či ocení ten sarkastický dôvtip, ktorý bol zároveň jeho zbraňou a – aspoň pre Hermionu – súčasťou jeho príťažlivosti.

Či mu porodí deti.

Či ho bude milovať.

Hermiona prudko pokrútila hlavou. Dosť bolo fňukania, teraz sa s tým už nedalo nič robiť. Jej srdce sa nepochybne časom zahojí, aj keď sa v tejto chvíli cítila, akoby ho práve rozsekala Sectumsempra. Teraz musela zvážiť, čo urobiť s Luciusom Malfoyom – Luciusom A. Malfoyom, sucho sa opravila. Vydať sa zaňho neprichádzalo do úvahy. (Potlačila tichý hlások, ktorý povedal: Si si istá? Je celkom príťažlivý. A bohatý. A tie vlasy…) Rozhodne to neprichádzalo do úvahy: niektoré veci možno odpustiť v záujme mieru a povojnového uzdravenia, ale nikdy sa na ne nedá zabudnúť.

Jej jedinou možnosťou teda bolo opustiť Britániu. Čarodejnícke komunity vo väčšine ostatných krajín prijali manželské zákony podobné tomu britskému, no uplatňovali ich iba na vlastných občanov. Keďže vyhýbanie sa Š.W. 116 bolo občianskoprávnym priestupkom, a nie trestným činom, nehrozilo, že by ju vydali späť. Mala na výber ktorúkoľvek krajinu. Mohla by odísť do Austrálie – jej rodičia sa odmietli vrátiť do Anglicka,  takže by mala rodinu nablízku, a Čarodejnícka akadémia Woolloomooloo hľadala prednášajúcu pre štúdium muklov. Alebo, ak by to bolo príliš ďaleko, tak do Francúzska. Bibliotheque Alençon v Normandii vraj ukrývala rozsiahlu zbierku vzácnych textov prístupných iba magickým výskumníkom. A Apalačský región Ameriky bol zasa bohatý na ľudové piesne, možno by tam mohla pokračovať vo svojom výskume…

Bez ohľadu na to, kam napokon povedú jej kroky, musela Luciusovi povedať, že odchádza. Jej vrodený zmysel pre česť a slušnosť jej nedovolil ujsť ako zlodej uprostred noci. Narýchlo naškriabala krátky odkaz, v ktorom čo najstručnejšie prijala jeho pozvanie, a odoslala ho.

* * * * *

Hermiona dorazila na panstvo presne o siedmej a bola uvedená do malého – a prekvapivo príjemného – salónika. V kozube horel oheň, stálo tu niekoľko elegantných, no pohodlných kresiel, na taburetke boli nakopené knihy a obrazy na stenách zobrazovali pokojné vidiecke scenérie namiesto povýšeneckých predkov rodiny Malfoyovcov.

Na ten večer sa obliekla starostlivo, vybrala si róbu z vínovočerveného zamatu so zlatými doplnkami – farby Chrabromilu, aby jej dodali odvahu – a pocítila záchvev uspokojenia pri Luciusovom uznanlivom pohľade, keď vstal, aby ju pozdravil.

„Vitajte na tej prívetivejšej stránke sídla Malfoyovcov, slečna Grangerová,“ povedal a mlčky tak priznal ich spoločné spomienky na jej poslednú skúsenosť na tomto mieste. „Pohár vína?“

„Ďakujem.“ Pozrela sa na mahagónový stolík, na ktorom stáli dva strieborné podnosy so syrom a krekrami, misa s ovocím a niekoľko fliaš vína. Lucius si jednu z nich vybral a začal nalievať.

„Koľko odo mňa očakávate, že zjem?“ spýtala sa. „Dúfam, že práca domových škriatkov nevyjde nazmar.“

„Čoskoro sa k nám pridajú jeden či dvaja ďalší hostia,“ priznal a podal jej naplnený pohár.

„Pozval som vás skôr, aby sme mali možnosť prebrať našu… situáciu.“

Hermiona sa napila vína. „Pán Malfoy–“

„Prosím, volajte ma Lucius. Vzhľadom na náš blížiaci sa, ehm, intímny vzťah, určite môžeme upustiť od formalít.“

„Tak dobre,“ povedala cez zaťaté zuby. „Lucius. Prišla som dnes večer iba zo slušnosti, aby som vám oznámila, že zajtra mám v úmysle opustiť Britániu. Natrvalo, alebo kým tento hlúpy manželský zákon nezrušia.“

Oči sa mu rozšírili v predstieranej urazenosti. „Naozaj, moja drahá, človek by si takmer pomyslel, že si ma nechcete vziať.“

„Takmer?“ Úprimne, jeho drzosť nepoznala hraníc. „V tom prípade mi dovoľte rozptýliť akékoľvek pochybnosti. Nevydala by som sa za vás, ani keby ste boli posledným čarodejníkom na zemi!“

„Ach, nie posledným.“ Zdvihol kreker a položil naň plátok brie. „Len posledným slobodným plodným britským čistokrvným čarodejníkom mojej generácie.“

„Radšej by som sa vydala za škriatka.“

Nadvihol obočie. „Čakal by som, že Minerva naučila svoje levíčatá lepším manierom.“

„Prispôsobujem svoje správanie spoločnosti,“ odsekla.

Na tom sa nahlas zasmial. „Začínam chápať, čo na vás Severus vidí.“

„Kto čo vidí?“ Jej srdce vynechalo úder a potom sa vrátilo k normálnemu rytmu. „O čom to hovoríte?“

„Slečna Grangerová, myslím, že budete súhlasiť, že sme sa ocitli v nepríjemnej situácii. Ušetrím vás detailov o tom, ako k tomu došlo, okrem priznania, že za to nesiem – aspoň z malej časti – vinu.“

Hermiona prižmúrila oči. „Prečo ma to neprekvapuje?“

Urobil upokojujúce gesto. „Prosím. Mojím dnešným zámerom je túto situáciu napraviť, ak to bude v mojich silách.“ Ozval sa melodický tón. „Ach, náš malý dôverný rozhovor sa skončil,“ povedal. „Ostatní hostia dorazili. Dúfam, že vám ich spoločnosť bude príjemná.“

Začula hlasy v hale, z ktorých jeden – známy temný, zamatový tón – upútal jej pozornosť a vyvolal v jej žalúdku záchvev tepla. O chvíľu neskôr vošiel Kingsley Shacklebolt v živom rozhovore s Augustou Longbottomovou, ktorej nedávne zvolenie do Wizengamotu sa dostalo na titulné stránky novín, no Hermionin pohľad sa uprel na bledého tmavovlasého muža za nimi.

Keď ju Severus uvidel, na okamih zastal, no potom vošiel ďalej do miestnosti. Zo stola si nalial pohár vína a zostal stáť, akoby nevedel, čo si počať.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a pristúpila k nemu. „Myslím, že je na mieste zablahoželať,“ povedala a potešilo ju, že jej hlas znel takmer normálne.

„Odpusťte mi, ak tak neurobím,“ povedal chladne.

Hlas mal ľadový a ona premýšľala, či to bol hnev alebo ľahostajnosť, čo ho opäť zmenilo na hlas cudzieho človeka. Potom jej jeho slová došli. „Och, nie! Nechcela som, aby ste blahoželali mne!“

Severus si odpil z vína a uprel pohľad na Luciusa, ktorý Auguste a Kingsleymu práve ukazoval jeden z obrazov. „Získať bohatého a príťažlivého – aspoň tak sa hovorí – manžela si predsa zaslúži gratuláciu.“

„Ja som… teda, ja nie… nebudem sa…“ Rozčúlene vydýchla, znechutená vlastným bľabotaním. „Za nikoho sa nevydávam.“

„Nie?“ Teraz mala jeho plnú pozornosť a teplo v jej vnútri sa zmenilo na horúčavu, keď sa jej zadíval do očí. „V tom prípade,“ povedal pomaly, „vám možno predsa len zagratulujem.“

Hermiona odvrátila zrak, zmätená tým, čo sa jej zazdalo v jeho výraze. „Samozrejme, že nie. Ako ste si vy, alebo ktokoľvek iný, mohli myslieť, že by som si vzala Luciusa? Nie, tie gratulácie patrili vám.“

„Mne?“ Hľadel na ňu, očividne zmätený.

„Áno. Lucius povedal, že vaše meno už nie je na zozname vhodných čarodejníkov, takže predpokladám, že vaša žiadosť o sobáš… s niekým… bola prijatá.“ Namáhavo prehltla, pretože hrdlo sa jej náhle bolestivo stiahlo, a potom ticho dodala: „Zajtra odchádzam z Británie, aby som sa vyhla sobášu s Luciusom. Ale nemyslím si, že by som tu aj tak dokázala zostať. Nie teraz.“

„Hermiona…“ oslovil ju tichým, takmer nežným tónom, s väčším citom, než uňho kedy zažila. V končekoch prstov na nohách pocítila mravčenie a pulz sa jej zrýchlil. „Moje meno na tom zozname nikdy nemalo byť. Ja…“

Prerušil ho Kingsleyho dunivý hlas. „Lucius, myslím, že je najvyšší čas, aby sme sa dozvedeli podstatu tej záhadnej, no veľmi dôležitej záležitosti, kvôli ktorej si nás sem pozval.“

Severus prudko trhol hlavou a tmavé obočie sa mu zachmúrilo. „Myslel som si, že je to pozvanie na večeru,“ zamrmlal.

„Aj ja,“ zašepkala Hermiona a všetky zmysly mala zrazu v pozore. Malfoyovské intrigy – tie nikdy neviedli k ničomu dobrému.

„Súhlasím, Kingsley. Vysvetlím to.“ Lucius si znovu dolial pohár a potom sa rozhliadol po ich očakávajúcich – alebo v dvoch prípadoch podozrievavých – tvárach, očividne si vychutnávajúc napätie, ktoré vyvolal. „Všetci poznáte nedávno prijatý manželský zákon,“ začal. „No niektorí z vás možno nevedia, že sme sa so slečnou Grangerovou ocitli... spárovaní. Bez akéhokoľvek nášho pričinenia.“

Severus si odfrkol a Lucius naňho vrhol varovný pohľad.

Augusta obrátila svoje ostré starecké oči na Hermionu. „Čo je to za nezmysel?“ spýtala sa s hlbokým nesúhlasom v hlase. Kingsley vyzeral rovnako nespokojný a Hermionu na okamih povzbudila ich podpora, hoci vedela, že na veci nič nemení. Ani Kingsley nemohol zrušiť zákon Wizengamotu.

„Ako naznačujete, je to… neudržateľná situácia,“ uznal Lucius. „Preto som dnes ráno strávil dve hodiny v archívoch Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva skúmaním každého slova Š. W. 116, tri nekonečné hodiny som počúval profesora Binnsa, ako vysvetľuje históriu a legitimitu istej tradičnej výnimky z takýchto zákonov a minul som sedemsto galeónov na mimoriadne chúlostivú a urgentnú objednávku elixírov. A tiež som pozval dvoch bezúhonných svedkov – ministra mágie a najstaršiu členku Wizengamotu.“ Odmlčal sa a rozhliadol sa po miestnosti. „Slečna Grangerová, vraj ste inteligentná. Chápete, kam tým mierim?“

Hermiona sa zamračila a v duchu rozoberala jeho slová. Jedinou výnimkou zo zákona bola… och, to snáď nie! „Máte niekoho iného, koho si chcete vziať, a chcete sa s ňou pokúsiť o skúšku duševného puta, aby ste sa vyhli zákonu? Ale veď je to len romantická hra, to…“

„Nie, nie, nie,“ povedal Lucius netrpezlivo. „Chcem, aby ste to urobili vy.“

Cúvla a zazdalo sa jej, že Severus vedľa nej potlačil rozhorčené zavrčanie. „Vy a ja? Hádam si nemyslíte, že by dokázala, že sme si… súdení?“

„Najbystrejšia čarodejnica svojej generácie? Preboha, žena,“ zamrmlal Lucius. „Nie, vy hlúpe dievča. Nie vy a ja. Vy a Severus.“

Hermione padla sánka a vyjavene hľadela na Luciusa. Vzhľadom na absolútnu absenciu akejkoľvek zdrvujúcej repliky po svojej ľavici usúdila, že aj Severus onemel.

Po dlhej chvíli sa Kingsley rozosmial. „Lucius, si ten najprefíkanejší človek, akého som kedy stretol. Priviedol si nás sem, aby sme boli svedkami skúšky duševného puta? Je to detská hra, nič viac.“

Augusta však zamyslene prikyvovala. „Nebuď si taký istý, Kingsley. Ja sama som už stará žena a môžem vám potvrdiť, že na babských poverách niečo bude.“

„Ale ja by som to ani nevedel posúdiť!“ vykoktal Kingsley. „Ako by sa dalo niečo také hodnotiť? Veď je to úplne subjektívne!“

„To teraz nechajme tak,“ povedal Lucius ticho. „Najprv sa spýtajme, či sú vôbec ochotní.“

Hermiona cítila, ako jej srdce splašene búcha. Ocitla sa vo svojej najhoršej nočnej more: mala skladať skúšku, na ktorú sa nepripravila. Nedokázala sa na Severusa ani pozrieť. Čo ak by súhlasil len z ľútosti? Alebo z pocitu viny? A čo ak by – Freya chráň – zlyhala?

A čo ak by nezlyhala?

Čiasi ruka ju jemne chytila za rameno a otočila ju tvárou k očiam čiernym ako noc, ktoré jej hľadeli až do samotnej duše. Severusovi v kútiku úst zaihral nepatrný úsmev a akoby jej čítal myšlienky, naklonil sa k nej a zašepkal: „Na túto skúšku sa nedá nabifľovať, Hermiona.“

„Tak čo?“ zaburácal Kingsley.

Nevedela by povedať, kto z nich prehovoril prvý, tak tesne po sebe zazneli tie dve „áno“.

* * * * *

„V skutočnosti to vôbec nie je subjektívne: samotný zákon je sudcom a jediné, čo potrebujeme, sú dvaja neutrálni svedkovia. A vďaka profesorovi Binnsovi a usilovným zamestnancom apatieky v Šikmej uličke mám všetko potrebné.“ Lucius, očividne nadmieru spokojný sám so sebou, uvoľnil jeden zo strieborných podnosov, siahol do habitu a vytiahol fľaštičku z modrého skla, husto popísaný pergamen, malý strieborný nožík a dve stužky, jednu červenú a jednu zelenú. Všetko to rozložil na podnos. „Slečna – ach, ospravedlňujem sa, profesorka – Grangerová, nechceli by ste nám vysvetliť postup?“

Hermiona prikývla. Teraz, keď už v tom boli – ona aj on – až po uši, pocítila nesmiernu úľavu a slobodu.

„Každý účastník kvapne tri kvapky krvi na jednu zo stúh.“ Pobavene pozrela na Luciusa. „Predpokladám, že ste pre mňa vybrali červenú a pre Severusa zelenú ako odkaz na naše fakulty?“ Súhlasne prikývol. „Kópia zákona, ktorý napádate, sa poskladá okolo stúh, zapečatí a tento balíček podpíšu dvaja svedkovia. Účastníci vypijú elixír, ktorý spustí sériu spontánnych premien. Nie je jasné či sa ako prvý premení muž alebo žena – môže sa to striedať.“ Hoci sa tomu bránila, téma ju začala úplne pohlcovať. „V každom prípade zákon posudzuje druhú premenu podľa toho, ako dobre dopĺňa, podporuje alebo zodpovedá tej prvej. Proces pokračuje niekoľko minút, kým premeny neustanú rovnako spontánne, ako začali.“

„A ako sa dozvieme, či je rituál úspešný?“ spýtal sa Kingsley.

Zhlboka sa nadýchla. „Ak bude úspešný, kópia zákona, v ktorej sú stuhy zabalené, zhorí na popol, no stuhy zostanú nepoškodené – to je znamenie, že muž a žena sú zbavení zákonných obmedzení.“

„Ani samotný profesor Binns by to nevysvetlil lepšie,“ uznal Lucius. „Začneme?“

Slávnostne – no so šibalskou iskričkou v oku – zodvihol nôž a jemne pichol Hermionu do prsta. Tri kvapky jej krvi nechal stiecť na červenú stuhu a potom postup zopakoval so Severusom a zelenou stuhou. Vzal husto popísaný pergamen, v ktorom Hermiona teraz už jasne spoznávala overenú kópiu Š. W. 116, opatrne ho poskladal okolo stúh a zapečatil voskom. Kingsley vzal brko a na jeho okraj načmáral svoj výrazný, asi palec vysoký podpis. Augusta ho nasledovala, jej podpis bol drobný a čistý ako medirytina. Potom obaja odstúpili a nechali okolo stola veľký voľný priestor.

„Nádhera.“ Lucius položil štvorec pergamenu do stredu podnosu. Prelomil voskovú pečať na modrej fľaštičke, rozdelil jej obsah do dvoch čiaš a jednu podal Hermione, druhú Severusovi.  "Bonne chance," povedal so zlomyseľným úškrnom a odstúpil k svedkom.

Hermiona sa zadívala do svojej čaše. Elixír menil farby – od trávovozelenej cez striebristobielu, až po staroružovú. Stúpala z neho zvláštna vôňa, neidentifikovateľná, no nie nepríjemná. Naskočili jej z nej zimomriavky na zátylku a pokožka jej jemne brnela.

„Hermiona,“ povedal Severus potichu a ona slastne privrela oči. Bola slečnou Grangerovou, potom doktorkou Grangerovou, ale až do dnešného večera nikdy nebola Hermiona. Alebo možno aj bola, len o tom nevedela.

Otvorila oči a pozdvihla k nemu čašu. Zopakoval jej pohyb a potom sa súčasne napili.

Zalapala po dychu, oči sa jej na okamih rozšírili a vzápätí stratila kontakt s vedomím. Bolo to, akoby sa vesmír obrátil naruby, namiesto toho, aby bola súčasťou sveta, mala teraz celý svet v sebe. Neboli tam žiadne steny, žiadna miestnosť, no cítila tam prítomnosť niekoho iného.

Vzletom a švihom sa premenila na sokola, letela osamelo a rýchlo ako myšlienka, stále vyššie a vyššie do priezračnej modrej oblohy. Pod krídlami cítila vietor, ktorý ju podopieral, obklopoval a vynášal do výšin, no zároveň jej dovoľoval strmhlav padať podľa vlastnej vôle – divoký tvor, ktorý bol v jeho objatí doma.

Ďalším obratom sa premenila na zajaca uháňajúceho po zelenom poli. Vedľa nej bežal štíhly čierny chrt, no namiesto toho, aby sa ju snažil uloviť, hnal ju k ešte väčšej rýchlosti. Držal s ňou krok pri každom skoku aj každej kľučke – obaja bežali pre číru radosť z pohybu.

Bola jarným stromom, naťahovala konáre k nebu, slnko ju oslepovalo, hrialo… no pomaly ju začalo spaľovať, až kým neprišiel dážď a každá kvapka bola ako jemné prsty, ktoré ju hladili, upokojovali a osviežovali.

A potom sa všetko telesné vytratilo a ona nebola ničím iným než hudbou, tancujúcimi tónmi, ktoré z nej prúdili a stúpali do vzduchu. Napla svoje zmysly, siahala po tom druhom, o ktorom vedela, že tam musí byť, až našla čierne husle, ktoré ju hrali znova a znova v nekonečných variáciách. A tú melódiu poznala.

Vtom sa Hermiona ocitla späť v miestnosti na panstve a pred ňou stál Severus, ktorý jej zvieral ruky v teplých dlaniach. V očiach mal vietor, chrta, dážď aj hudbu a ona sa rozosmiala od čistej radosti. Ešte raz? spýtali sa jej oči a on sa usmial. Ich podoby sa plynulo preliali a zmenili: tam, kde predtým stála Hermiona, sa zrazu týčil vysoký tmavovlasý muž v čiernom habite s orlím nosom a očami ako atramentové tône. Tam, kde stál Severus, bolo zrazu štíhle hnedooké dievča s vlasmi, ktoré už ani v najmenšom neboli strapaté. Neschopní rozlíšiť, kde jeden končí a druhý začína, sa k sebe naklonili, pobozkali sa a opäť boli sami sebou.

Ani jeden z nich si nevšimol, že pergamen na striebornom podnose zhorel na popol a že červená a zelená stuha, obe stále žiarivé a svieže, sa do seba vplietli tak pevne, až bolo nemožné rozoznať, že netvoria jeden celok.

* * * * *

Neskôr v ten večer – veľmi neskoro – stál Lucius v hlavnej hale, aby sa rozlúčil so svojimi poslednými dvoma hosťami.

Kingsley a Augusta odišli krátko po úspešnej skúške duševného puta. Kingsley sľúbil, že hneď na druhý deň na ministerstve zaregistruje Hermioninu výnimku z manželského zákona. Augusta sa s Hermionou rozlúčila krátkym objatím a uznanlivým prikývnutím smerom k Severusovi. Severus a Hermiona zjavne ešte neboli schopní premiestniť sa, preto Lucius trval na tom, aby si dopriali aspoň hodinu pokojného zotavenia. S citlivosťou, ktorá mu nebola vlastná, sa ospravedlnil a nechal ich osamote

Teraz, keď ich videl spolu, unavených, ale očividne šťastných, nemusel hádať, čo si povedali.

Otvoril im dvere. „Šťastnú cestu.“

Severus mu podal ruku. „Ďakujem,“ povedal jednoducho.

Lucius prikývol, potom sa zohol a pobozkal Hermionu na líce. „Keď ste tu boli naposledy, môj dom a moja rodina vám nepriniesli nič len bolesť,“ povedal ticho a o úprimnosti v jeho hlase nebolo pochýb. „Som rád, že som vám tentoraz mohol priniesť radosť.“

O chvíľu boli preč. Lucius osamel vo dverách a načúval jesennému vetru, ktorý v tme rozháňal suché lístie po kamenných schodoch.

Poznámka autorky: Z troch uvedených výziev som skombinovala č. 2 a č. 3: (2) „Niečo inšpirované baladou The Twa Magicians“ – verše z Childe Ballad nájdete TU a parádnu verziu od Steeleye Span TU. (3) „Trapas s manželským zákonom“: Po skončení vojny sa čarodejnícka Británia obáva nárastu počtu šmuklov. Lucius v typickom slizolinskom štýle intriguje, aby svojmu priateľovi dohodil dievča snov. V zákulisí presadí schválenie manželského zákona, podľa ktorého sa všetky čarodejnice muklovského pôvodu musia vydať za čistokrvných čarodejníkov. Lucius, čerstvo ovdovený/rozvedený, sám požiada o Hermionu. Postupne jej odreže všetky únikové cesty, aby ju prinútil hľadať záchranu v Severusovej ponuke. Napokon, keď už čas neúprosne vyprší a Hermiona by musela prijať inú ponuku alebo sa vydať priamo zaňho, Luciusovi dôjde trpezlivosť a povie Snapovi, aby ju už konečne požiadal o ruku. Zdá sa však, že náš Sev si nechal niečo pre seba. „Ako to myslíš, že nie si čistokrvný?“ 

obrázok vytvorený AI