Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka prekladateľky: Letmo bude spomínaná bude téma LGBTI+. Ale ozaj len letmo v rámci behu života.

Salazar to vedel už od mladosti, ale dlhé roky mu to len potvrdili: vojna je vyčerpávajúca. Nie je to len čas strávený bojom. Od chvíle, keď sa vypustia šípy alebo zaklínadlá, odpočinok nie je nikdy skutočne možný. Vždy čaká na ďalšie stretnutie s nervami spievajúcimi na hrane, lieči sa z predchádzajúceho, má poškodenú myseľ, srdce aj telo, ale vie, že nikdy nebude dosť času na zotavenie, kým si každú ranu neroztrhne nanovo.

"'Praky a šípy nešťastia', naozaj," zamrmle si popod nos a opäť sa pobaví. Napriek tomu, že William Shakespeare nikdy nemusel vziať do ruky zbraň, chápal, akú únavu to môže spôsobiť. Chápal únavu zo zle stráveného života - a ako ju využiť - spôsobom, s akým sa Salazar doteraz stretol iba u Myrddina, ale Shakespeare sa aspoň na to nepozeral ako prekliaty debil.

Ešte stále je prekvapený, keď sa Nizar v ten večer premiestni do jeho komnát a vyzerá oveľa napätejšie, než by si situácia zaslúžila. Jeho brat vie o tejto vojne doslova celý svoj život a nemalo by ho prekvapiť, že v ňom vyvolala nové obavy.

Nizar často nachádzal kúsok radosti v tom, že dokázal Salazarovi, že sa mýli. Salazar si nemyslí, že by ho to dnes večer znepokojovalo. "Potrebujem, aby si pre mňa niečo urobil."

"Čo je to, hermanito? Lebo ak ide uvarenie dúšku, viem, že si schopný urobiť to sám," odpovie Salazar.

"Aj keď viem, že si nadšený, že som konečne majster elixírov bez toho, aby som sa musel učiť udržiavať rastliny pri živote..." Nizar sa zmätene odmlčí. "Vieš, myslím, že konečne chápem, prečo to tak je."

Salazar sa zamračí. "Ktorá časť? Tá, na ktorú si sa ma prišiel opýtať, alebo rastliny?"

"Rastliny. Urobili z toho dieťaťa svojho domáceho škriatka - Dursleyovci, idiota, drž krok," dodá Nizar skôr, ako sa Salazar stihne spýtať. "Videl som záhradnícke práce okolo ich hnusného domu. Sú príliš staré na to, aby boli nedávne, čo znamená, že záhradu udržiavalo to dieťa, čo znamená, že to dieťa udržiavalo tie rastliny pri živote..."

"Aha, chápem. V okamihu, keď si sa oslobodil od toho, že pre tvoje blaho je nevyhnutné, aby sa im darilo, rozhodol si sa, že si všetky zaslúžia zomrieť," povie Salazar sucho.

Nizar prevráti oči. "Necítim k rastlinám nenávisť. Mám rád najmä tie, ktoré mi pomáhajú udržať sa pri živote. Myslím, že ide skôr o to, že tá schopnosť nikdy nebola prirodzená. Ak to dieťa používalo inštinktívnu mágiu, aby sa tým rastlinám darilo..."

"Magické vyčerpanie v podobe bylinkárstva?" Salazar sa nad tým zamyslel. "Už som sa stretol s magickým vyčerpaním špecifickým pre nejaký druh mágie, ale nikdy nie pre rastliny."

"To však neznamená, že sa mýlim."

"Nie. myslím, že máš úplnú pravdu," zamrmle Salazar. "Trápila ťa takáto nezrovnalosť, braček?"

"Nie, vlastne som sa tým vôbec nezaoberal, ale nemôžem spať. Takéto myšlienky sa mi jednoducho prihodia," vysvetlí Nizar a rozptýlene mávne jednou rukou vo vzduchu.

To vysvetľuje, prečo sa Salazar pristihol, že sa zaoberá vyčerpaním z vojny. Podarilo sa mu zabudnúť, že Nizarova nespavosť nepozná hranice, keď každú chvíľu hrozia bitky. U Godrika to bolo rovnaké. Tvorilo to z nich celkom dobrú dvojicu a celkom zábavné počúvanie po tom, čo sa skončili dni bojov a tí dvaja si stále nemohli oddýchnuť. Študenti ich často považovali za smiešnych; aj keď zablúdili k témam o krvi a smrti, spôsoby, akými Godric a Nizar o takýchto veciach hovorili, boli komediálnou poéziou a závidela im ich nejedna hŕstka bardov.

"Povedz mi, čo potrebuješ. Mám sa pripojiť k levici, keď sa na večer odoberie na odpočinok." Salazar rád trávil čas v jej komnatách, keď im to rozvrh dovoľoval. Minervin domov jej menej pripomína, že sa stretáva so starobylou relikviou. Odmieta pripustiť, že jeho komnaty sú zastrašujúce, ale on vie, že sú. Salazarovi to nevadí; napriek tomu, že si je istý svojimi citmi, to, čo sa skrýva v ich srdciach, je stále nové.

"Aha. Správne." Nizar klesne na pohovku oproti oknu, radšej má za chrbtom obrazy ako okná. "Potrebujem, aby si opäť nazeral Voldemortov osud."

Salazar nestráca čas. Vyčaruje z poličky misku a náhla túžba mu prinesie vodu, aby ju naplnil bez potreby prútika. "Prečo?"

"Prišiel za mnou - Voldemort. Prišiel k ochranám na okraji Zakázaného lesa," vysvetlí Nizar. "V nedeľu neskoro večer, v pondelok skoro ráno. Nie som si istý, kedy to bolo, nekontroloval som čas."

Salazar prikývne. Voldemort vždy túžil po uznaní, po potrebe ukázať svoju inteligenciu. Neprekvapuje ho, že vyhľadal Nizarov názor. "O čom chcel hovoriť?"

"Ach, chcel, aby som mu dal Harryho Pottera výmenou za menšie krviprelievanie počas jeho vojny. Akoby som mu dovolil spôsobiť toľko utrpenia, že nevinný by mi niekedy stál za výmenu," povie Nizar s rozhorčením. Salazar opäť prikývne a dúfa, že keď sa Nizar rozhodne podeliť o túto informáciu s Dumbledorovým Rádom, nikto nebude taký hlúpy, aby navrhol, že zváži presne to. Okrem toho, že Nizar nie je ochotný vydať sám seba, jeho brat by nikdy neschválil obetovanie nevinného, aby utíšil strach a zbabelosť iného. Ani Salazar by to neurobil. Urobiť to by znamenalo zabudnúť na zmysel boja proti zlým činom na prvom mieste.

"To nie je to, čo ťa trápi."

"Nie." Nizar sa zamračil. "Povedal som mu, že Harryho Pottera už do svojej smrti neuvidí, a to je ten problém. Spomenul som jeho smrť a cítil som..." Jeho brat zatne čeľusť. "Tušenie. Ľad v chrbtici. Nepríjemnosť. Neviem, či to posral, alebo to bolo len... neviem, čo to znamená. Nie som majster veštenia."

Salazar sa naňho zadíva. "Ty a tvoj zasraný temperament, braček. Čo ťa to posadlo povedať takú vec?"

"Keby som to vedel, vedel by som, čo to znamená, a nechal by som ťa v pokoji pokračovať v dvorení," odsekne Nizar. "Prosím ťa, pokračuj v tom. Chcem vedieť, čo sa zmenilo."

"Ja tiež." Salazar sa posadí na pohovku vedľa brata a položí misku na stôl. Chvíľu sa sústredí na priezračnú vodu a potom trikrát poklepe prútikom na okraj misky.

Vlnky ustúpia, hladina je opäť ako zrkadlo. Salazar sa po prvý raz po stáročiach ocitne v rozpakoch nad svojím nazeraním. Je sivá, ale nie je to hmla, ktorá skrýva osud mŕtvych.

"Čo? Čo je to?" Nizar sa spýta a nakloní sa dopredu, aby sa pozrel do misky. "To nie je hmla."

"Nie, to nie je." Salazar nakloní hlavu a skúma hladinu vody zo všetkých uhlov. Bez ohľadu na to, z ktorej strany sa na ňu pozrie, to, čo vidí, je jednoliata sivá. Akoby túto misu namiesto vody zrazu naplnila farba. "Nikdy som nič podobné nevidel."

"Nikdy?" Nizar chvíľu uvažuje nad vodou, kým strčí ukazovák priamo do misky. Keď ruku odtiahne, z prsta mu nekvapká číra voda, ale tá istá sivá hmota podobná farbe. Predpokladám, že ani toto.

Salazar si takmer želá, aby to jeho brat neurobil. "Nie. Aký je to pocit?"

"Ako blato bez zrnitosti. Možno ako veľmi jemný nános hliny vystavený príliš veľkému množstvu vody." Nizar sa zamyslel, kým si k zvyškom čuchol. "Ale vonia to ako nič. Dokonca ani minerálny nádych vody či vôňu zeme."

"Prosím, odstráň si to z ruky. Znervózňuje ma to," prizná Salazar. Nizar sa naňho pozrie, ale vreckovkou vytiahnutou z vrecka habitu si utrie ruku. "A potom si to umy. Vydrhni to pemzou, ak nejakú máš."

"Sám som rozmýšľal, že strčím prst do plameňa sviečky. Čo?" Nizar sa spýta, keď sa naňho Salazar pozrie. "Už som strčil celú ruku do horiaceho krbu, odkedy som vypadol z obrazu. Sviečka je v porovnaní s tým trochu mierna."

"Samozrejme. Filky, miláčik, mohla by si sem prísť, prosím?" Salazar čaká, kým sa škriatka objaví, a vyzerá, že sa teší, že ju zavolal. "Potrebujem sa ťa na niečo opýtať a obávam sa, že by ťa to mohlo znepokojiť."

Filky zúži oči. "Filky sa môže sama rozhodnúť, či je otázka znepokojujúca, profesor Salazar."

"Dobre." Salazar dúfa, že mu škriatka odpustí. "Kedy zomrie Voldemort?"

Filky otvorí ústa a potom ich zavrie. Niekoľkokrát zažmurká, šklbne ušami a pokrúti prstami. Krehké retiazky v jej ušiach vydávajú cinkavý zvuk, ktorý akoby sa nikdy neskončil.

"Filky nemôže povedať. Filky nevie," povie škriatka so široko roztvorenými očami. "Nie je to niečo, čo by škriatok mohol vidieť!"

"Ďakujem, Filky," povie Nizar, zatiaľ čo Salazar na ňu stále hľadí. "Môžeš ísť. Prosím, nikomu inému sa o tom nezmieňuj, iba ak by sa chcel poradiť s iným škriatkom - a požiadať ho, aby urobil to isté. O tom by sa nemalo diskutovať."

Filky prikývne a zmizne. Salazar zo seba striasol pretrvávajúce prekvapenie a pokúsi sa nechať zmiznúť obsah misky.

Nejde to.

"Aha, tak to je ešte sľubnejšie." Nizar sa zamyslí nad sivou tekutinou a potom nakreslí vo vzduchu nad misou zeleno lemovanú runu. Tekutina sa zapáli, horí strieborným svetlom, až kým misa nie je opäť prázdna a čistá. "Nie som si istý, či Neviem, je lepšie alebo horšie ako Nikdy."

"Ja sám nemám veľmi rád ani jednu z týchto možností." Salazar prezrie misku, ale necíti žiadne zlé zvyšky. Dúfa, že to, čo sa stalo, ju neovplyvnilo; táto misa je oveľa staršia ako on, doslova poklad jeho rodiny, taký starý, že si nikto nepamätá, kedy sa im dostal do rúk.

"Nie, som rozhodnutý. Oveľa radšej som mal odpoveď Nikdy," zašepká Nizar.

Salazar sa obzrie a zistí, že Nizar zbledol. "Čo? Prečo by to, pri všetkých bohoch, malo byť zlepšenie?"

"Nie hmla, ale pevná sivá, Sal." Nizar prehltne. "Inštinkt. Keď domáci škriatok nedokáže vystopovať jednu niť života, potom to podľa mňa hovorí o toľkých úmrtiach, že nedokáže pochopiť nič z toho, čo vidí."

"Voldemort nemá schopnosť urobiť niečo také. Ani by sa mu to nepáčilo. Už by nemal komu vládnuť," pokúsi sa Salazar o upokojenie. Asi to veľmi nefunguje. Rozhodne sa necíti istý.

"Ibaže by to bola nehoda."

Salazar sa zahľadí na Nizara. "Nikomu nepoviem, že existuje šanca, že Voldemort náhodou zničí svet, braček."

"To je v poriadku. Ani mne sa nepáči myšlienka, že by som sa mal o takéto veci deliť." Nizar si ohrýza necht na palci. "Rozmýšľam, či práve preto by som ho mohol informovať o totožnosti dieťaťa. Odvedenie pozornosti od toho, že urobí nejakú hlúposť, a tak skutočne zomrie, namiesto... čohokoľvek, čo predstavuje ten sivý hnoj."

"V tom prípade, Nizar, dúfam, že mu tú konkrétnu pravdu vypľuješ do jeho arogantnej, beznosej tváre."

* * * * *

Blake Shelby vyhľadá Minervu až v utorok ráno po raňajkách, keď ju nájde, keď sa chystá vymeniť svoju kanceláriu za triedu. Nizar včera pri obede predniesol veľmi dobrú poznámku, príklad, ktorý napodobnila. Minerva očakáva ďalší deň študentov so zvedavými otázkami o transfigurácii - tých, ktorí sa chcú rozptýliť - a s otázkami o poslednej vojne - tých, ktorí chcú byť pripravení. Hnusný druh otázok býva od tých, ktorí ešte nepoznajú bolesť zo straty, alebo od malých smrťožrútov, ktorí sa tvária, že ničím takým nie sú. Minerva dala jasne najavo, čo si myslí o tých druhých otázkach, a málokto sa odvážil urobiť ďalší pokus po tom, čo ich bolo vyslovených niekoľko prvých.

"Môžem vám pomôcť, p. Shelby?" Minerva sa spýta a vráti sa na svoje miesto za stolom. Ak to má byť ďalší rozhovor ako ten, ktorý viedla s pánom Creeveym predošlý večer, chce medzi nimi mať trochu zdvorilého odstupu. Pri raňajkách sa Colin zdal byť odhodlaný, ale Dennis je v porovnaní s ním stále tichý malý duch - a Colin sa postavil medzi Dennisa a každého, kto by mohol jeho mladšieho brata podpichovať z nesprávnych dôvodov.

"Áno, profesorka." Blake sa usadí, akoby v sukni, hoci má oblečené nohavice. Minerva má podozrenie, že sa nedokáže zbaviť akéhosi mladíckeho výcviku vyššej triedy v tom, ako by sa malo dievča správať, napriek tomu, že s väčšinou vecí považovaných za tradičnú ženskú oblasť nechce mať nič spoločné. Takisto nemá poriadne upravenú košeľu podľa štandardov uniformy a na prsiach vidno horný okraj bieleho korzetu, ktorý preferuje. Minerva krátko uvažuje, že sa ozve, ale rozhodne sa, že úprava šatníka môže počkať.

"Tak do toho," povie Minerva a usmeje sa. "Máme celý deň, ale desím sa, keď si predstavím, čo by sa mohlo stať s mojou triedou, keby som sa z nej vytratila na príliš dlho."

Blake sa krátko, unavene a bolestne usmeje. "Áno, profesorka. Som tu a chcem vám oznámiť, že moja teta a strýko si formálne nárokujú moje opatrovníctvo - hoci to vlastne nie je to najdôležitejšie. Hádam čoskoro dostanete list z ministerstva."

"Viem si to predstaviť, áno," odpovie Minerva potichu. "Týka sa to pohrebných záležitostí, p. Shelby?"

Blake prikývne, zahryzne si do pery a statočne sa pustí do práce. Triediaci klobúk urobil pri tomto zaradení skutočne dobré rozhodnutie. "Rozhodli sa dodržať tradičných sedem dní, takže to bude tento piatok. Nemajú prostriedky na to, aby ma vyzdvihli zo školy, takže sa pýtam, či - ak budete mať čas po raňajkách v piatok ráno - ma môžete odprevadiť letaxom do ich domu? Samozrejme, že návrat môžem zvládnuť bez vás..."

Minerva zdvihne ruku skôr, ako sa Blake zarazí. "Chcete aj sprievod na samotný pohreb? Môžem si urobiť čas vo svojom rozvrhu, ak o spoločnosť máte záujem." Vyžadovalo by si to použitie obracača času, ktorý má zamknutý vo svojich komnatách, pamiatku na jej zamestnanie na Ministerstve mágie, ale tuší, že v najbližších dňoch by sa mohol dosť využívať.

Zdá sa, že Blake ponuka zarazí. "Ja... nie, ďakujem, profesorka. Moja rodina nie je... Budem v poriadku. Ale možno by ste to mohli ponúknuť Vanity? Myslím, že nechce ísť sama a byť jediným Chrabromilčanom medzi svojimi príbuznými, aj keď väčšina z nich sú slušní ľudia, ale ona je..."

"Mladá," dokončí Minerva láskavo. Napriek tomu, že Vanity Jugsonová má za otca smrťožrúta, je stále nevinná spôsobom, ktorý Blake podľa Minervy nechápe. "Ponuku urobím po obede, ak si myslíte, že by vaša priateľka mohla potrebovať varovanie pred mojimi úmyslami."

Blake sa postaví a rukami si prejde po nohaviciach, snaží sa uhladiť sukňu, ktorá tam nie je. "Ďakujem vám, profesorka - a ďakujem za váš čas."

V utorok popoludní k nej Katie Bellová a Jack Sloper prichádzajú každý zvlášť, aby Minervu informovali, že pohreby ich starších súrodencov, ktorí boli aurormi, sa uskutočnia v sobotu. Vzhľadom na to, že pohreb staršieho brata Richarda Vaiseyho zo Slizolinu, ktorý bol aurorom, sa koná v rovnakom časovom období, Minerva bude rozhodne potrebovať časovrat, aby mohla vzdať úctu všetkým trom padlým členom z oddelenia, v ktorom kedysi pracovala.

Kellah Shafiqová zdvorilo odmietne Minervinu ponuku sprevádzať ju na otcovom pohrebe, pretože ju bude môcť sprevádzať jej matka, profesorka Shafiqová. Minerva neprekvapená prikývne. Cassandra má od nedeľného rána na hlave hidžáb 1) a dodržiava zvyky svojej viery, ktorými sa zvyčajne nezaoberá - Minerva si myslí, že ju k tomu vedie smútok, hoci sa môže úplne mýliť. V súvislosti s niekým, kto zastáva aj miesto vo Wizengamote, treba vždy brať do úvahy aj politiku.

Raza Mohammad zabehne za Minervou tesne pred večerou, aby jej oznámil, že jeho matku prepustili z nemocnice u Svätého Munga o deň skôr, ako sa očakávalo. "Tak dobre sa jej darí?" prekvapene sa spýta Minerva.

Raza nadšene prikývne. "Áno! Teda, je to úplne na nič, čo sa stalo s domom, ale mama hovorí, že britská vláda nám našla miesto v tej istej dedine a že nám ho jednoducho dajú! Verili by ste tomu?"

Minerva sa usmeje. Keď Nizar a madam Tylerová smerujú k Hadriánovmu valu, naozaj tomu môže veriť. Pripúšťa, že Nizar by podľa nej požadoval, aby dom Mohamedovcov obnovili vlastnými prekliatymi prútikmi, ak by sa nedali zohnať iné zdroje. "To je výborná správa, pán Mohammad."

"Aha, a mama chce vedieť, či nebude problém poslať ma domov na veľkonočné prázdniny letaxom," pokračuje Raza. "Uisťuje sa, že nový dom napoja na letaxovú sieť a... vlakom." Jeho výraz ochabne. "Viete."

Minerva to zváži, kým sa natiahne, aby ho krátko potľapkala po pleci. "Pán Mohammad, pochybujem, že budete jediný študent s takouto požiadavkou. Uistite sa, že mi vaša matka napíše, aby to bolo oficiálne, ale inak je to v poriadku."

Vicky Frobisherová poďakuje Minerve s ľadovou zdvorilosťou a chladnou konečnosťou, keď jej Minerva ponúkne sprievod do rodinného domu na nadchádzajúci pohreb jej tety. Minerva si povzdychne, keď slečna Frobisherová odchádza; tá sa rozhodla byť smrťožrútkou do špiku kostí a je takmer plnoletá na prijatie temného znamenia. Hoci by Minerva tú hlupaňu najradšej zavrela do skrine, kým nedostane rozum, vie, že sa to nedá.

Minerva nezávidí Pomone, ktorá má teraz problém utešiť Justina Fincha-Fletchleyho. Mladík predvádza pekné divadlo aristokratickej strnulosti, ale keď sa v nedeľu celý profesorský zbor zúčastní na hromadnom Finch-Fletchleyvskom pohrebe, Minerva očakáva, že sa táto fasáda rozpadne ako zatuchnuté sušienky.

Dean Thomas jej odovzdá priamo list od svojej tety, v ktorom sa táto žena domáha zákonného opatrovníctva po smrti jeho matky Louise. "A vy s tým súhlasíte, pán Thomas?" opýta sa Minerva. Od tohto mesiaca má šestnásť rokov, a teda je dosť starý na to, aby sa k takýmto veciam mohol vyjadriť.

Dean pokrčí plecami. "Pokiaľ sa nikdy nedozvie, že som gej, bude to v poriadku. Som si celkom istý, že si tú bombu aj tak môžem nechať pre seba, kým neodmaturujem."

"A po maturite?" Je to zvedavá otázka, ktorú by nemala klásť, ale vždy mala pre pána Thomasa slabosť.

"No, Seamus skutočne očakáva, že ho rodičia vykopnú, keď sa o mne dozvedia, takže predpokladám, že budem bývať s ním. Mama mala..." Deanovi sa zlomí hlas. "Je tu nejaké dedičstvo, také, ktoré by mi zabezpečilo začiatok slušného bývania, a je moje od chvíle, keď dovŕšim sedemnásť rokov. Teta Margaret sa ho nemôže dotknúť. Budem v poriadku, profesorka, naozaj."

Minerva prikývne, hoci má stále obavy. "A čo ak vaša teta vašu náklonnosť k pánovi Finniganovi objaví pred maturitou?"

"Už sme o tom hovorili. Nasťahujem sa k Seamusovi. Aj tak budeme na Rokforte, keď budeme mať sedemnásť. Potom bude dosť času na nájdenie bytu, profesorka."

Minerva zdvihne obočie. "Prosím vás, hľadajte si iné miesto, kde by ste mohli tráviť leto až do maturity, ak sa vám nepodarí dohodnúť bývanie s vašou tetou, pán Thomas. Viem, že sa k sebe s pánom Finniganom dobre hodíte, ale na spoločné bývanie ste ešte trochu mladí."

Dean sa na ňu usmeje. Jeho oči sa vďaka tomu zdajú byť o čosi jasnejšie. "Už teraz spolu žijeme desať mesiacov v roku, profesorka."

"A ak niekedy zistím, že ste sa na tých internátoch dostali k niečomu inému ako k malému objímaniu, nebudete už ani na tomto hrade bývať spolu," odvrkne Minerva. Dean zasalutuje, prisahá na svoju česť, že si tieto vylomeniny nechá do kumbálu - za to mu takmer strhne body, darebák jeden - a ide si po svojom.

Pohreby niekoľkých zosnulých smrťožrútov prichádzajú až po pohreboch ich obetí, na Minervinu úľavu. Zamestnanci sa krátko poradia a potom stanovia zákon - každého študenta, ktorý sa zúčastní na niektorom z týchto rodinných pohrebov, bude priamo na pohreb sprevádzať člen personálu. Tento zamestnanec zostane na pohrebe počas celého jeho trvania a po skončení všetkých súvisiacich pohrebných aktivít privedie študenta späť do školy. Väčšina tých, ktorí budú odchádzať, sú čistokrvní z rodín, ktoré majú tendenciu dodržiavať špecifické tradície. Často je obrad len o málo viac ako príhovor, pohreb a krátka rozlúčka. Až o niekoľko mesiacov neskôr sa uskutoční riadna smútočná slávnosť bez obmedzení, ktoré si čistokrvní ukladajú z úcty k mŕtvym.

Minerva si pri tej myšlienke odfrkne. Pre väčšinu z nich nebolo vytváranie týchto tradícií ničím iným než prejavom zdvorilo falošnej solidarity pre tých, ktorí nemajú dostatok majetku na to, aby mohli hneď po smrti blízkeho človeka usporiadať rozsiahlu smútočnú slávnosť. Pochybuje, že tie obmedzenia voči bohatému jedlu a pitiu sa dodržiavajú v súkromí.

To traja slizolinskí učitelia trvajú na tom, aby každý zamestnanec a študent, ktorý sa zúčastní na pohrebe smrťožrúta, bol po návrate na Rokfort skontrolovaný, či nemá známky zaklínadiel alebo kliatob, najmä kliatby Imperius. Minerva sa proti tomuto kúsku zdravého rozumu neohradí a na jej prekvapenie ani nikto iný. Dokonca ani Albus Dumbledore, hoci si všimne jeho nesúhlasné zamračenie a odfrkne si. V tejto škole majú študentov so znamením, a hoci uprednostňuje, že sú na Rokforte, než aby stáli s Voldemortom, nemusia si tie ťažkosti ešte znásobovať tým, že nebudú robiť opatrenia! Určite majú dosť malých smrťožrútov, ktorí vykonávajú nekonečné tresty za svoje výčiny; nevidí zmysel v tom, aby z túžby vyzerať altruisticky privolávali ešte väčšie problémy.

"Aspoň nebudeme musieť riešiť tieto ťažkosti do budúceho týždňa," zamrmle si Severus popod nos, keď v utorok večer odchádzajú zo salónika. Stretnutia celého personálu sa stali takmer samozrejmosťou, a to ešte neuplynul ani týždeň od začiatku vojny.

"Vezmem slečnu Frobisherovú na pohreb jej tety, hoci bez okolkov priznávam, že sa na to neteším, a ona tiež nie. Slečna Frobisherová už celkom jasne povedala, že moja spoločnosť nebude vítaná," povie Minerva.

"Filius sa zúčastní na pohrebe Jeroma Bluebella, ale predpokladám, že bude dúfať, že sa mu podarí zahliadnuť slečnu Victoriu Bluebellovú." Severus sa zamračí. "Myslím, že je to márna nádej, ale je to jeho rozhodnutie. To ty máš na starosti väčšinu študentských pohrebov, keď odhliadneme od slečny Frobisherovej."

Minerva prikývne. "Požiadali ma, aby som sa zúčastnila len na pohrebe Jugsonovcov a Creeveyovcov, keďže ostatní sa chcú so svojimi rodinami vysporiadať sami." Na pohreb Creeveyovcov sa neteší. Colin a Dennis budú potrebovať srdečnosť a starostlivosť, o ktorých Minerva nie je presvedčená, že je ich schopná. "A čo ty?"

"Nemám študentov, ktorí by sa museli zúčastňovať na pohreboch, ale..." Severus sa zachmúril. "Marcus Flint. Už nebol mojím študentom, ale zmaturoval len vlani v júni. Mám pocit, že by som sa mal zúčastniť. Možno tam budem jediný, vzhľadom na to, že jeho otec zomrel a matka je vo väzení."

Minerva si pána Flinta pamätá ako dosť nepríjemného jedinca, ale zúčastňoval sa na vyučovaní a v jej prítomnosti sa správal ako džentlmen. Smrťožrút, ale džentlmen. "Je mi to ľúto, Severus."

Severus jej venuje kyslý pohľad. "Nechaj si svoju ľútosť pre iných. Študenti, ktorých rodinných príslušníkov čaká súd, ho budú potrebovať."

*          *          *          *

1) Moslimská šatka, ktorou si žena zahaľuje vlasy, krk a poprsie: https://cs.wikipedia.org/wiki/Hid%C5%BE%C3%A1b