Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Broken

10. IX. Rozhrešenie a rozmazané hranice

Broken
Vložené: Jimmi - 05.02. 2010 Téma: Broken
Jimmi nám napísal:

All Characters belong to JKR . Autor originálu  Broken  inadaze22

"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."

Ďalšiu časť kapitoly venujeme 32Jennifer2, 3lucky, Adelina, Amoneth, Any, anonym, Beruška, Carma, Caph, Cyrus, denice, doda357, Ela, eternallife, gama, Goody,  Hope, Inčika, Izzy, JSark, kometa, ladyF,  Leann, Natalie,  Nuviel, Maenea, maginy Monie, Petty002, Phee,  Rapidez, Sele, simasik,  soraki, teriisek, Vendy.

Špeciálne venovanie JSark za pomoc pri opravách tejto poviedky. Bohužiaľ už nestíha a odteraz (z tejto posledné dve časti) už ma musíte na chyby upozorňovať vy. JSark, opakovane ďakujem.

Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/10/Broken

Opravené 6.2.2010

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola deväť: Rozhrešenie a rozmazané hranice

(Na druhý deň: 3. Decembra)

Časť 1. Čo viacej sa dá stratiť, keď už ste stratili všetko?

Hermiona zízala.

Na nič konkrétne, sedela v pohovke na terase a hľadela na jazero a na šedú novembrovú oblohu. Asi bola zima, aspoň podľa toho, čo vravel meteorológ, ale Hermiona nedokázala cítiť chlad prenikajúci do kostí. Necítila nič, vôbec nič.

Vietor jej zafúkal vlasy do tváre a ona ich pokojne uhladila za uši a zízala. Jej oči zachytili výhľad na sťahovavé vtáky, a ona zízala. Jej myseľ unášalo preč, a ona zízala. Začala práve uvažovať, či jej život nebude, ako keby bola sťahovavým vtákom. Ale potom sa z toho prebrala. V jej živote boli príjemné spomienky, spomienky, ktoré by nevymenila ani za celý svet; spomienky, na ktorých zúfalo visela, keď zízala.

Rozstrapatila tie neskrotné hnedé vlasy, zľahka cez ne prehrabla prstami. Jeho vlasy boli vždy také jemné ako vyzerali a hoci sa trochu pomrvil, nemohla si pomôcť, aby sa ich naposledy nedotkla predtým než sa zdvihla z jeho postele v tvare vláčika Thomasa.

Skôr než sa otočila, aby odišla z izby, jej pery sa stočili k nebu a usmiala sa na spiace batoľa na posteli.

Pre nich oboch to bol dlhý deň, ale stálo to za všetku tú bolesť, ktorú tak dlhú dobu znášali. Vojna konečne skončila a oni zvíťazili. Nemohla tomu uveriť. Vyhrali.

A teraz mohla dýchať.

Hermiona zatvorila oči a načúvala.

Sedela s očami zatvorenými a ušami otvorenými a načúvala svetu okolo seba. Mohla počuť zavýjanie vetra, škriekanie vtákov a praskanie vetiev. Hermiona mohla počuť zvuky čeriacej sa vody, keď vtáky prelietali povrchom pri svojom pátraní po jedle. Dokonca počula zvuk svojho vlastného srdca.

Ale viac než hocičo iné počula tú nenávisť v Ronovom hlase v ten večer ich hádky... ten večer, čo odišla.

"Nechápeš, čo mi robíš?" Ronov hlas sa zlomil.

"Je mi to ľúto," plecia sa jej triasli, keď trhane vzlykala. "Dúfam, že mi raz odpustíš. Dúfam, že raz pochopíš, že som nemala v úmysle ublížiť ti... nikdy ti ublížiť."

A použila zvyšok svojich síl v tele, aby sa premiestnila z tej izby.

Smer, sústredenie, sila vôle.

Občas si Hermiona priala, aby bola hluchá. Potom by nepočula tie reči a tie urážky, ktoré obklopovali jej meno. Keby bola hluchá, nepočula by to, čo si o nej ľudia šepkali, keď si mysleli, že nepočúva.

Keby bola hluchá, nemohla by počuť to utrpenie v jeho hlase.

"Ale, ja-ja ťa milujem, Hermiona," znel panikársky, mučivé slzy naplnili jeho oči.

"Je mi to ľúto."

"Čo tým myslíš? Po všetkom, čím sme si prešli, toto jednoducho nemôžeš povedať, Hermiona."

Odhodlane prehovorila, ale jej rozhodnutie bolo načaté a slzy jej stekali po lícach divokým prúdom. "Ja môžem - a práve som to urobila. Je mi ľúto, že som ti ublížila."

A Hermiona túžila.

Sedela v kresle s očami otvorenými a sústredenými do priestoru, a ušami pevne zavretými. Túžila po úteche, po niekom, kto by ju objal a povedal, "všetko bude v poriadku, Hermiona," a naozaj to myslel vážne. Bez ohľadu na to koľkokrát si to sama v hlave povedala, neverila svojím vlastným slovám. Hermiona túžila po pokoji, po pleci, o ktoré sa dá oprieť, po ruke, ktorú by držala. Bolo jej jedno, skade to príde alebo aké budú podmienky; v tomto okamihu by zaplatila za spoločnosť.

Hermiona túžila po niečom lepšom. Po dni, kedy sa všetko konečne urovná a dýchať nebude tak veľmi bolieť.

Slnce už zapadalo, keď prišla s kyticou kvetín a jedným ťažkým a zlomeným srdcom.

Súkromná bohoslužba bola v ten deň už skôr a ona sa nedokázala prinútiť, aby sa rozplakala pred tými troma ostatnými, ktorí stáli pri jej boku, oblečení celí v čiernom.

Zadržiavala slzy, keď stála nad rakvou a nakúkala dole; nevyzeral mŕtvy, len spal. Stále kontrolovala svoj hlas, keď prednášala smútočnú reč pred neveľkým obecenstvom; keď o to pestúnka požiadala, Hermiona zdvorilo odmietla. Nikto ho nepoznal ako ona. Nikto.

Počas cesty na cintorín Hermiona sedela mlčky, zízala z okna a bojovala s nutkaním neprekliať toho mukelského šoféra, ktorý sa ju pokúšal rozveseliť. Jej život skončil, jej pýcha a radosť posledných štyroch rokov bola mŕtva a jemu sa chcelo rozprávať skurvené žarty. To bolo jediné, čo mohla urobiť, aby sa nezosypala.

Stála tam, keď kňaz preniesol tie slávne slová, "popol popolu, prach prachu..." Zľahka pobozkala mahagónovú rakvu po tom, čo na jej vrch položila ružu a zamrmlala, "už teraz mi chýbaš, Mathew."

A, snažila sa nezosypať, keď kráčala preč.

Ale vrátila sa. O menej než sedem hodín neskôr sa vrátila a sedela pri jeho náhrobnom kameni. Prstami na ňom obkresľovala tie veľké písmená: Granger. Hlina bola stále uvoľnená a keby dosť silno zatvorila oči, dokázala ho stále počuť, dokázala ho cítiť, ale počutie a cítenie nezmiernilo ten zármutok, ktorý pociťovala.

Nič nemohlo.

Viac než čokoľvek iné ich chcela späť: svojich rodičov a syna. Chcela, aby sa všetko vrátilo k normálu, a chcela vedieť, že nie je sama. Chcela vedieť, že smrť nie je koniec, a že tam vonku bolo niečo viac. Chcela vedieť, či oni všetci vedeli, ako jej je to ľúto, a chcela vedieť, či ich duše našli pokoj. Chcela vedieť, či má dôvod, aby žila po tejto hodine, tejto minúte, či tejto sekunde. Chcela vedieť, či jej srdce bude vždy tak strašne bolieť ako v tejto chvíli.

Ale ten okamih imaginárneho premýšľania a chcenia prišiel a odišiel, zanechajúc temnotu na svojej púti.

Jediné zvuky, ktoré bolo počuť na cintoríne, keď slnko zapadlo za horizont, boli vzlyky zúfalej ženy, ktorá stratila svoju cestu a svoje všetko.

A z tej spomienky Hermiona pocítila bolesť.

Pociťovala bolesť tak intenzívne, že sa jej roztočila hlava. Pociťovala bolesť, pretože poznala pravdu. Pociťovala bolesť, pretože vo svojom krátkom živote stratila tak veľa. Stratila svojich rodičov, svojich priateľov, svoju identitu, svoj domov a svojho syna. Bolo to všetko príliš veľký náklad, aby sa dal niesť sám.

Mala pocit, že je jej predurčené byť nenávidená každým človekom za tie lži, čo navravela. Mala pocit, ako keby jej bolo predurčené byť opovrženia hodná. Mala pocit, ako keby jej bolo predurčené vždy si pripadať sama a prázdna, ako bubon. A každý krutý čin a každý povýšený pohľad bol rezom priamo cez ňu, ďalšia rana k tomu, aby sa skryla za jej mlčanie. Každá spomienka, každé bodnutie viny, každý okamih každého dňa len ničil jej úbohú dušu. Bolo to ťažké. Stávalo sa stále viac a viac ťažšie ukryť tento druh bolesti pred všetkými teraz, keď už bola v Londýne.

"Si v poriadku?" spýtala sa kedysi Pansy, keď sa posadili za ich stôl.

Hermiona sa pozerala nešťastne na zem, stále príšerne vyvedená z miery. "Asi tak dobre ako môžem čakať, že budem."

"Nedovoľ Potterovi, aby sa k tebe dostal, Hermiona. Nevie... nikto z nich nevie."

"A nie je to nikoho chyba, len moja vlastná."

Začala plakať - mlčky.

Jej oči sa zaplnili slzami, keď sa jej hlava otočila. Kričala v duchu na niekoho, aby ju počul, ale nikto nemohol. Kričala tak nahlas po tak dlhú dobu, že si nemyslela, že by dokázala dlhšie kričať. Chcela byť počutá, potrebovala vedieť, že niekto načúva, a že sa niekto stará. Áno, prosila o pomoc, kričala o ňu, ale kričala mlčky, pretože to vedela robiť lepšie, než kričať nahlas.

"Ak takto zostaneš, Hermiona, prídeš o rozum."

Zízala na prázdnu stenu, nežmurkala, len zízala, a zvierala obrázok v ráme pri svojej hrudi, ako keby to ten najdôležitejší majetok, ktorý vlastnila. A bol. "Prísť o rozum? Myslíš, že zvysoka neseriem na svoju myseľ?"

Jej hlas prosil, "Her..."

"Pansy, povedz mi," pozrela sa na tú uslzenú čarodejnicu. "Čo viacej môžeš stratiť, keď si už všetko stratila?"

"Hermiona," upokojovala ju Pansy, keď sa dotýkala jej pleca, vlhké slzy stekali po jej tvári. "Len..."

"Práve som stratila svojho syna. A je to moja chyba. Keby som bola povedala pravdu, bola by šanca..."

"To nevieš, Hermiona - jednoducho nevieš."

Hermionine oči sa naplnili slzami a začala plakať.

Vzlykala, pretože vedela, že ju nikto nemôže počuť, pretože tá bolesť, ktorú cítila, bola taká intenzívna, že niekedy vďaka nej chcela padnúť mŕtva. Ten zármutok, ktorý pociťovala, nemohli vyjadriť žiadne slová. Tak veľa slz preliala, tak veľa tichých aj hlasných vzlykov, o ktorých nikto nevedel. Bola to jej nedokonalá očista, jej oslobodenie, a tá jediná vec, ktorá ju dostala na kolená.

Hermiona potrebovala plakať. Bol to jediný dôkaz, že bola, že stále je skutočná; jedine takto vedela, že je stále Hermiona Grangerová.

"Niekoľko dní je z teba chodiaci zombie, moja terapeutka..."

"Seriem zvysoka na tvoju terapeutku," odsekla trpko.

"Hermiona," vzdychla si tá čiernovlasá čarodejnica.

"Pansy," posmievala sa tá hnedovlasá, ale jej hlas mal dutý okraj.

"Nemôžeš žiť takýto život. Nemôžeš žiť život a všetko zadržiavať. Ty si nikdy neplakala, Hermiona. Ani raz. Ja plačem kvôli ľuďom, ktorých som stratila, po celý čas, robí to..."

Hermiona vypla, aby ju nepočula.

Ten večer sa Hermiona modlila.

Nebola si celkom istá ako, ale otvorila ústa a modlila sa k niekomu, aby jej konečne dal ruku a vytiahol ju z pekla, v ktorom žila.

Keď sa jej oči tuho zatvorili a slzy sa z nich preliali, modlila sa len za jedinú vec.

Hermiona chcela, aby ju niekto znova naučil cítiť. Chcela vykúpenie a odpustenie, tak aby mohla odpustiť sama sebe a oslobodiť sa od časti tej viny, ktorá na nej tak dlho visela. Chcela v noci spávať pokojne. Chcela súcit a pochopenie, chcela sa vysmiať svojej minulosti a neplakať nad ňou, chcela byť úprimná ku všetkým, vrátane seba a chcela cítiť všetky tie veci a všetky tie emócie, ktoré na tej ceste zabudla...

Áno, potom bude v poriadku.

Potom sa mohla obzrieť na svoju minulosť a nebyť prenasledovaná.

Potom mohla mať pokoj, po ktorom tak túžila.

Len myšlienka na to mať ten druh pokoja ju naplnila a spôsobila, že cítila väčšiu nádej než týždne pociťovala.

"Takže, rada by som vedela, kam ten rozkošný, malý chlapček Mathew ušiel?" pýtala sa Hermiona dosť nahlas ´prázdnej´ izby, keď si založila ruky vbok. Vedela, že miluje, keď z toho robí divadlo a ona zistila, že to miluje tiež. Po raňajkách z čokoládových palaciniek (lahôdka sobotného rána) mu povedala, že sa musia ísť prezliecť, aby šli k doktorovi na vyšetrenie. Ako vždy bol dosť neochotný.

Hermiona sa raz otočila chrbtom a keď sa otočila späť, bol preč a ona hneď vedela, kde je.

Hranie, došlo jej, bol spôsob ako sa Matthew zbavoval svojho strachu pred ich cestou k doktorovi. Bolo to lepšie než tie výbuchy hnevu, ktorú mal minulý rok.

Spod prikrývok na jej neustlanej posteli sa ozvalo slabé zapišťanie.

Nevinne sa spýtala izby, "je v skrini?" nakukla do skrine. "Nie, nie je. Premýšľam, kde je," povedala spevavým hlasom.

Ďalšie zapišťanie.

S úsmevom sa prikradla cez izbu k posteli. "Je pod posteľou?" Hermiona si kľakla a nakukla pod posteľ. "Nie, ani tam nie je. Ach, kde je?" vzdychla si dramaticky.

Hermiona sa pokúsila nezasmiať na tlmenom zachichotaní sa trojročného dieťaťa, ktoré sa triaslo pod prikrývkami. Naozaj bol hrozný v čomkoľvek, čo zahrňovalo ukrývanie. Bol ustavičným uzlíčkom energie, tak veľmi, že sťažka dokázal zostať bez pohybu a ticho dlhší čas. Nuž, s výnimkou tých prvých troch dní po jeho liečbe, ale potom sa vrátil k normálu: pobehovaniu po dome, strkania sa do všetkého, naháňania svojej lietajúcej metly na dvore, poskytujúc pestúnke možnosť zaslúžiť si jej peniaze, a všetko, čo robia malí hyperaktívni trojroční chlapci.

Pokrútila hlavou, stále sa snažila s celej sily, aby sa zasmiala nad jeho pokusom zostať ticho.

"Je v zásuvke?" nemusela sa tam ani načiahnuť, pretože ten spomínaný malý chlapec vyletel spod prikrývok; oči iskriace, na sebe pyžamko s vláčikom Thomasom, rozstrapatené vlasy, rozkošný úsmev, lepkavé prsty a to všetko.

"Tu, mami, tu!" a skočil jej do náručia.

Hermiona ho so smiechom tuho objala, schovala si prsty v jeho vlasoch, kým sa jej on tak silno držal. Bola dôverne oboznámená s jeho zverákovým zovretím. Vždy nenávidel, keď ráno odchádzala a išiel vyskočiť z kože, keď sa večer vracala, dusil ju objatiami a lepkavými prstami, ktoré zbožňovala. Bol jej srdcom, jej dušou, jej pýchou, jej radosťou a dôvodom, prečo každý deň žila.

Matthew Caleb Granger bol jej všetkým.

S postrčením sa vytiahla z kresla cítiac sa lepšie, než sa cítila mesiace a pozrela sa na hodinky.

12:45 PM.

Hermiona vbehla dnu, aby sa obliekla.

Nebude tu posedávať v takýto deň. Napokon, toto bol prvý deň jej oficiálnej slobody.

A bol to čas na zmenu scenérie.

oooo

(O dve hodiny neskôr)

Časť 2: Popis stalkera

PP:  stalker - osoba abnormálně posedlá zájmem o určitého člověka, kterého sleduje, obtěžuje a pronásleduje, provádějící stalking

PP: stalking  - cílevědomé, úmyslné, zlovolné a nebezpečné pronásledování a obtěžování jiných osob (původní význam slova znamenal stopování a přibližování se)

Draco Malfoy chcel len poukázať na to, že stalking nie je typická vlastnosť Malfoyovcov, a on žiadne prenasledovanie nerobil.

Stalking bolo príliš negatívne, aby ste tým označili niečo, čo sa udialo tak nevinne.

Keď premýšľal o stalkeroch - nie, nepremýšľal o nich často – vyskočili mu v hlave obrázky zlomyseľných, osamelých, pomätených a nespomínajúc pochybných charakteroch. On nič z toho nebol - okrem toho, že sa občas naozaj pokúsil byť zlomyseľný. Ale, práve teraz, nebol. Ani zďaleka.

Draco nemal dobrú predstavu o stalkeroch; tí jediní, ktorých kedy videl, boli v mukelských filmov, ktoré ho Blaise prinútil sledovať. Stalkeri  sa zakrádali okolo, prenasledovali cieľ, a skočili do najbližšieho krovia len okamih predtým, než ich prichytili. Stalkeri boli vždy oblečení v čiernom a zahalení v tajomnosti, vždy nasadili úchylne úškrny, keď zbadali, že sa ich cieľ obzerá s pocitom, že ho sledujú, svojim cieľom písali zamilované lístočky a potom ich pečatili bozkom, a často prehľadávali ich odpadky kvôli čudným veciam, akými bola stará spodná bielizeň a prázdne fľaštičky od parfumov, ktoré im pomáhali lepšie spoznať ich obeť.

Dobre, tak možno vďaka veľkému množstvu podradných filmov bola jeho predstava o stalkeroch deformovaná, ale bola v tom pointa.

To, čo robil on, nezodpovedalo kategórii stalkera.

Prenasledovanie? Možno - ak niekto chcel byť technický.

Dívanie sa? Možno - ale bez tých pletiek.

Ale Draco nebol stalker, ani zďaleka. Bol len pozorovateľ ľudí - a ona bola jeho cieľ.

To znelo oveľa lepšie.

V skutočnosti to bolo spôsobené tým, že zazrel Hermionu Grangerovú v Čarodejníckej literatúre; zhoda náhod a nepredvídaných udalostí, ktoré ich v rovnakú dobu priviedli na to isté miesto.

Okrem toho, on tam bol prvý, takže ju nemohol prenasledovať. To ona prenasledovala jeho! Správne? Dobre, možno nie.

Draco sa zastavil v Šikmej uličke na ľahký obed s Blaisom, len aby ho ten zrušil kvôli nejakej naliehavej schôdzke v práci. Pretože neskôr mali ísť na večeru s Grangerkou a Pansy, dal si len zákusok, v pokoji, a náhodou zašiel do Čarodejníckej literatúry kúpiť knihu, ktorú chcel večer Pansy dať. Len čo vošiel do obchodu, začalo pršať.

O desať minút neskôr ona vošla dnu z toho dažďa, vyzerajúc presne tak vychudnuto ako predtým, len teraz bola mokrá. V skutočnosti to dosť smutný pohľad. Potom otvorila škatuľu, čo držala, so svojím novým prútikom vykonala sušiace kúzlo na oblečenie a zrazu už viacej nevyzerala tak hrozne. Nechápte ho zle, vyzerala vyložene chudo a dosť smutne, ale nevyzerala ako zmoknuté kura v mokrých, vydutých šatách.

Chvíľu ju sledoval, keď vošla do antikvariátu s vlastnou knihou zastrčenou pod rameno.

Draco mohol odprisahať, že ju začul vydýchnuť úľavou, ako keby prebehla maratón a práve prešla cieľovou páskou.

Keď sa pozrela jeho smerom, iste len náhodou, samozrejme, Draco pred svoju tvár zdvihol knihu, ktorú si prezeral, aby Hermiona nezbadala, že sa na ňu pozerá. Keď dal knihu dole, bola preč. Samozrejme. Draco nemal žiaden dôvod, čo sa týka toho, prečo ju chcel nájsť, ani nevedel, čo jej povie v prípade, že ho prichytí, ale vydal sa na minipátranie, aby ju našiel.

Stačilo prejsť tri uličky, naraziť do štyroch čarodejníc s kučeravými, hnedými vlasmi a nakoniec si vyslúžiť pozornosť od predavača, aby ju Draco našiel. Kráčal popri uličke, v ktorej stála, ale zazrel jej husté vlasy a zacúval. Stála na druhom konci uličky Historická mágia a prezerala si rad kníh. Draco sa díval, keď sa načahovala po knihe, ktorá bola priveľmi vysoko. Tá kniha, s ktorou prišla, jej vykĺzla spod ramena, padla na zem  a otvorila sa. Vypadol malý obrázok a skôr než sa poň mohla Hermiona načiahnuť, urobil to niekto iný.

Pani Weasleyová.

Draco nevedel, na čo myslel, keď okamžite vošiel do vedľajšej uličky, ktorou bola sekcia Magické kulinárstvo; jediné, čo vedel, bolo, že musí vypočuť ich rozhovor. Takže kým načúval, predstieral, že hľadá knihu.

"Ach, drahá, vypadlo vám niečo - Hermiona?"

Grangerová znela trochu na omdletie. "Pani Weasleyová?"

Tá druhá žena znela jasne natešene. "Ach, matička skákavá! To si ty! Percy mi povedal, že si späť v meste a ja som tomu nemohla uveriť! Občas musíš zájsť do Brlohu, vyzeráš vyložene vyziabnuto, dieťa - mám v úmysle ťa okamžite vykŕmiť. Pred pár mesiacmi som ti poslala list, keď som zistila, že si sa vrátila, ale poznáš Errola, nemohol ťa nájsť. Naozaj začína byť starý na doručovanie pošty. Arthur a ja sme sa práve bavili, že ho asi musíme poslať do dôchodku, ale už je v našej rodine roky.... Napadlo ma, že si ho asi necháme ako rodinného miláčika. Vieš, že mal dlhý život. Naozaj ho mám rada, ale napriek tomu mi došlo, že keby si ma chcela kontaktovať, potom by si sa ozvala. Napadlo mi, že potrebuješ trochu času, aby si sa v Londýne znova usadila. Ako vidíš, Šikmá ulička sa vrátila k svojej pôvodnej nádhere..."

Draco už bol unavený z tej ukecanej ženskej.

Grangerová znela zmätene. "Ale - ale ja som vám včera poslala list, a vy..."

Teraz bola pani Weasleyová na rade, aby znela zmätene. "List?"

"Áno," zhlboka sa nadýchla. "List."

"Nie, nedostala som od teba žiaden list. Ginny mi odovzdala všetky listy, čo sovy doniesli. Tvoj list som nevidela. Ach, ale vadí to? Vidím ťa teraz."

Všetko na chvíľu stíchlo, keď Draco uvažoval o tom liste a čo to znamenalo. Uvedomil si, že keby Grangerka naozaj poslala list pani Weasleyovej, bola by Weslíčka tým  dôvodom, prečo sa nikdy nedostal k jej matke. Ach, keď si to uvedomil, zostal maximálne zaujatý.

Ale samozrejme tá ukecaná matinka to ticho ukončila.

"Ach! Zabudla som ti vrátiť tvoj obrázok." Nastala pauza. "Je to...?"

Grangerová znela, ako keby bola sekundy vzdialená od omdletia. "Áno," ale našla svoju silu. "Vrátite mi to?"

Pani Weasleyová zase znela, ako keby bola naplnená úctou. "Samozrejme, drahá. Je jednoducho príliš pekný. Ako sa volá?"

Nastala pauza, ale prehovorila s obrovskou námahou, skoro ako keby tá otázka bola rovnocenná s namierením kola skrz jej srdce.

"Matthew."

Draco premýšľal, kto do pekla Matthew je a prečo Grangerová vyslovila jeho meno, ako keby jej to spôsobovalo tak veľa bolesti.

Asi bývalý priateľ, dumal s prevrátením očí.

"Vieš, že ´Matthew´ je anglicky, muklovia vravia, že to znamená..."

Láskavo a skoro zlomene zašepkala, "dar od boha, viem."

"Nuž, kde je tento roztom..."

"Molly," prerušil ju neslávne známy radostný hlas pána Weasleyho. "Tu si. Práve som premýšľal, kam si zašla... Hermiona! Skvelé! Bol som zvedavý, kedy budeme mať šancu sa s tebou stretnúť, teraz, keď si späť v Londýne! Mala by si sa občas staviť v Brlohu! Molly ti pripraví tvoje obľúbené kura s haluškami, však Molly?"

"Samozrejme! Budeme radi, keď prídeš na návštevu. Môžem sa postarať, aby sme boli len mi traja," nastala pauza. "Ach, ako veľmi si mi chýbala."

Ozvalo sa slabé potiahnutie nosom a Draco by odprisahal, že tá ženská Hermionu objala, ale sám to nemohol vidieť.

Grangerová znela dosť nesvoja. "Ja - ja uvidím, či budem môcť. Viete, že mám strašne veľa práce."

Vedel, že klame, ale dvojica Weasleyovcov nie.

"Len mi pošli správu, kedykoľvek budeš mať možnosť, dobre? Nechcem, aby prešlo ďalších päť rokov bez toho, aby som ťa videla..." hlas jej zoslabol a naplnil sa emóciami. "Viem, že nie si zadobre s Harrym, Ronom a Ginny, ale ja nie som súčasťou vojny medzi vami štyrmi. Ja som neutrálna. Vždy som bola," uisťovala. "Vždy som ťa považovala za svoju vlastnú, Hermiona. A vždy budem... a ak sa chceš porozprávať so mnou o Matthewovi, alebo o niečom inom,  môžeš. Vždy tu budem pre teba. Len si to pamätaj, Hermiona, dobre?"

Nastalo slabé zalapanie po dychu, ale keď Grangerová prehovorila, vedel, že plače. "Ja bu-budem, ďakujem vám tak m-m-moc."

Vedel, že ju pani Weasleyová objíma, znova, keď začul utešujúci hlas. "Ach, no tak, no tak, moja, neplač - nie je nič, kvôli čomu smútiť. Toto je opätovné stretnutie."

"Ja nie som sm-smutná," bola tlmená odpoveď vzlykajúcej čarodejnice. "Mne sa tak uľa-uľavilo, že ku mne necítite ne-ne-nenávisť."

"Ja by som ťa nikdy nemohla nenávidieť, Hermiona, nikdy. Myslím, že začínam rozumieť, prečo si odišla, a len chcem, aby si vedela, že to nie je tvoja chyba. Jednoducho nie je. Urobila si, čo si musela pre seba a pre svoje dobro. Len si prajem, aby si nám dovolila byť toho súčasťou, ale necítim k tebe nenávisť ani na minútu... ani na jedinú sekundu. Nikdy."

Dopadli na nich okamihy ticha, kým Draco načúval Hermioniným zlomeným vzlykom s čudným pocitom v hrudi.

"Molly," ozval sa znepokojený hlas jej manžela.

"O chvíľočku sa s tebou stretnem vonku, drahý."

Draco krátko zbadal prejsť pána Weasleyho popri jeho uličke, ale jeho hlava bola zaneprázdnená myšlienkami a jeho hruď, nuž, tá sa necítila dobre. Ako keby zjedol priveľa chili papričiek. Viac než kedy predtým bol presvedčený, že nevie vôbec nič o všetkých tých ľuďoch, hlavne o Grangerovej.  Myslela si, že ju Weasleyovci nenávidia? Tá predstava bola pre neho absurdná. Rozišla sa s Weasleym a pred piatimi rokmi ich opustila, to je toho! To nestačilo, aby jej zabezpečilo ich nenávisť.

Ale Matthew, nech to bol ten chlapík ktokoľvek, naprosto zničil Hermionu Grangerovú; toľko vedel. Ale bol stále zmätený. Grangerka sa nezdala byť typom, čo sa nechá zlomiť nejakým chlapíkom. Bola to rozumná bytosť, vždy bývala. Rozumné uvažovanie  vždy stálo pred citmi. Čo ju zmenilo? Kým si dovolila stať sa trochu emocionálna nad Weslíkom počas jej hádky s tým Wesleyových dievčaťom, nezostala taká rozhodená, ako sa stala nad tým Matthewom.

Draco znova načúval, a áno, stále vzlykala. Bol zázrak, že jej zostali nejaké slzy k plaču. Tá úľava a smútok v jej hlase ho miatol ešte viac. Na chvíľu mu tá jeho rozumná časť vravela, aby odišiel, ale zvyšok z neho vedel, že je v tom prihlboko, aby sa zastavil.

Pátranie, ktorého východiskom bola zvedavosť, začalo žiť svojim vlastným životom. V tom okamihu si uvedomil, že to bola viac než zvedavosť a viac než rozptýlenie od svojich vlastných problémov. Premenilo sa to v ňom do skutočnej starostlivosti. Ale na čom presne mu záležalo? Nevedel.

Už viacej nevedel veľa vecí.

Hlavne to, čo cíti ku Grangerovej.

Očividne vo svojom živote po vojne prešla mnohým, viac než si prešiel on, to bolo isté.

Očividne Grangerová veľmi trpela, tak veľmi trpela, že Draco uvažoval, ako sa držala pokope tak dobre, ako sa držala. Austrália bokom, ona stratila celú svoju rodinu, vrátila sa do Londýna len, aby ukončila vzťah, ktorý jasne ukončiť nechcela a odtrhla sa od svojich priateľov a všetkého, čo poznala. To ho miatlo. Prečo odišla, aby sa o päť rokov neskôr vrátila? Nemusela sa vrátiť. Nemusela sa vrátiť do sveta, kde jej priatelia boli jej nepriateľmi a nepriatelia boli - niečo iné. Potterov výbuch hnevu, jej pobyt u Sv. Munga,  a tá donebavolajúca Weslíčkina nenávisť boli veci, ktorým sa Grangerová mohla vyhnúť. Tak prečo sa vrátila? Možno by na to mohol odpovedať ten chlapík Matthew.

Draco si pretrel spánky. Do pekla, len premýšľanie o jej živote ho vyčerpávalo. Ako s tým ona do pekla mohla prežiť každý deň.

To naozaj stavalo jeho vlastné problémy s otcom do inej perspektívy. Naučil sa žiť s mnohým, keď prišlo na jeho otca. Bolo to niečo, čo Draco robieval roky, ale v žiadnom prípade by nebol schopný zžiť sa s toľkým, ako sa zžila ona. Bolo to jednoducho nemožné. Tak veľmi bola Grangerová ako tikajúca časovaná bomba, rovnako ako bola záhadou a puzzle, ktoré skladal dohromady s ohromnými a osobnými ťažkosťami.

A čo sa stane, keď konečne tie kúsky zloží?

Draco tak dopredu nepremýšľal. Zdalo sa to na veky vzdialené.

Trvalo to pár okamihov, ale vytiahol sa z vlastného vnútorného monológu. Stretol sa s tichom. To bolo čudné.

Iste Grangerka neskončila s plakaním. Dal preč z police dosť veľkú knihu, na ktorú hľadel a dúfal, že uvidí skrz na druhú stranu. A uvidel. Nikto tam nebol. Nuž, to bolo dosť...

"Malfoy?"

Doprčíc.

Draco sa pokúsil zostať priateľský a zdvorilý, ale skoro vyskočil z kože pri zvuku Grangerovej hlasu. Neelegantne mu kniha vypadla z ruky a treskla na zem s hlasným bum. Rýchlo ju zdvihol zo zeme a strčil na miesto, skadiaľ ju vzal. Teraz bol čas dostať sa z tejto situácie. Trvalo mu asi desať sekúnd, aby vymyslel stodvanásť klamstiev, ktoré jej mohol povedať. To stačilo.

Nakoniec sa jeho oči posunuli jej smerom. "Grangerová," odsekol a dovolil svojim šedým očiam preniknúť tou čarodejnicou. Oči mala prižmúrené, ale červené od preplakaných sĺz. Okrem toho by Draco neusúdil, že niečo nie je v poriadku. Skúsene zakryl nervozitu vo svojom hlase a po krátkej pauze strelil úlisne spiatky. "Nie som prekvapený, že ťa tu vidím. Ty si stále otrokom svojich zvykov."

"To je pravda," jej hlas bol obranný a silnejší, než by kedy čakal od niekoho, kto si pred pár minútami práve vyplakal srdce.

"Ja som otrok zvykov, čo vysvetľuje, prečo som tu ja. Ty, na druhej strane, nuž - priznávam, že som trochu prekvapená z mnohých dôvodov. Nevedela som, že Malfoyovci čítajú kuchárky, aby si vylepšili svoje kulinárske schopnosti, ale na druhej strane som ani nevedela, že robia stalking.  Musí to byť novinka, ktorú zahŕňaš do malfoyovskej doktríny, však?"

Odmietol dovoliť svojej tvári, aby ho zradila a pokojne odsekol, "ja som nerobil stalking."

"Správne," zastrčila knihu do lemovanej kabelky, keď prevrátila oči. Všimol si, že v ruke držala nejaký obrázok a došlo mu, že to musí byť ten, čo jej vypadol. "Takže, sledovanie ma po Čarodejníckej literatúre a načúvanie môjmu rozhovoru nie sú dva znaky toho, že som obeťou stalkingu. Odpusť mi moje ponosy," vyšplechla uštipačne Grangerová.

"Je ti odpustené. Nikto z nás nemôže byť dokonalý ako ja," odpovedal povýšene Draco, skrývajúc fakt, že ho rozčuľovalo jej uštipačné správanie sa.

"Koľko si toho počul?"

"Nie veľa," odpovedal neúctivo.

Grangerová prižmúrila oči. "Klameš."

Blondiakovo obočie sa trochu nadvihlo. "Som si istý, že o tom ty vieš všetko, há?"

"Neviem, o čom hovoríš, Malfoy."

Naozaj si musela myslieť, že je ten istý idiot ako tamtí Weasleyovci. On prekliato dobre vedel, kedy sa mu klame. Nuž, on jej to predvedie. Všetky plány na rozhovor a rýchly únik boli preč a nahradilo ich nutkanie podpichovať ju dovtedy, až kým mu nepovie pravdu o svojich slzách, o Weasleyovcoch, a o Matthewovi. Chcela sa hrať na tvrdú. Fajn, tú hru môžu hrať dvaja.

A nech sa s ním jeho svedomie akokoľvek vadilo, zvysoka na to kašľal.

"Máš červené oči, Grangerová, plakala si?" spýtal sa jej s polovičným úškrnom na tvári.

Oči sa jej prižmúrili až tak, že vyzerali ako dve štrbiny; bol zázrak, že ho vôbec dokázala vidieť. "Nie, neplakala."

"Klamárka," hnusne vyšplechol. "Počul som ťa."

Rýchlo sa jej črty zmenili. Samozrejme, využil ten drastický okamih k tomu, aby sledoval tú zmenu s vyrovnaným výrazom. Jemne rozšírené oči, prihlúply pohľad, trasúca sa ruka s prútikom, vyhýbavé oči, napnutie tela a tá kniha, ktorá bola pevne zaseknutá pod jej silným ramenom... Hermiona Grangerová bola nervózna v jeho prítomnosti - a nepodarilo sa jej to dobre zakryť.

Draco sa pokúsil neusmiať sa nad svojím malým víťazstvom, ale vo vnútri tancoval víťazný tanec.

Grangerová sa pokúsila popri ňom prekĺznuť, ale on bol rýchlejší, a zablokoval jej cestu. Nahnevaná sa pokúsila prejsť vľavo, ale on ju zablokoval znova. Nenapadlo ju otočiť sa, ale on bol pripravený na okamih, kedy by to urobila. Považoval za zábavné, ako sa karta otočila. Ona ho prichytila, a teraz sa nemohla dostať preč. Zrejme jej irónia tej situácie docvakla. Draco sledoval tú širokú škálu emócii premývaných jej tvárou: podráždenie, bezmocnosť a hnev boli tie tri, čo zbadal skôr než sa znova zabarikádovala.

Skoro vzdorne zdvihla k nemu oči. Stále boli tak prázdne, ale jej hlas bol ostrý. "Čo chceš, Malfoy?"

Jednoducho sa rozhodol, že má dosť jej klamania. "Len sa porozprávať."

"Naposledy, čo viem, tak sme sa nemali o čom baviť."

Grangerová sa znova pokúsila okolo neho prekĺznuť, ale on bol na ňu pripravený.

"Máme toho množstvo k prediskutovaniu - ako napríklad, prečo si plakala na pleci pani Weasleyovej."

"To nie je tvoja vec."

"Nuž, ja z toho robím svoju vec."

Ako dieťa pripravené spustiť svoj výbuch hnevu, dupla nohou. "Čo odo mňa chceš?"

"Povedal som ti. Rozhovor. Chápem, prečo máš také obavy diskutovať o svojich slzách, takže sa poďme začať baviť o tom, čo bolo v tej knihe, na ktorej tak zúfalo visíš. Ešte lepšie, poďme sa porozprávať o tom obrázku v tvojej ruke."

Oči sa jej rozšírili, potom prižmúrili. "To nič nie je."

Bol nahnevaný jej klamaním a jej predpokladom, že je príliš zaujatý sám sebou, aby ju neprekukol. "Nuž..."

Drzo na neho zazrela. "Tvoja matka stále hovorí, že príliš do všetkého strkáš nos pre svoje vlastné dobro."

Draco jej hľadel plne do očí.  Jeho ďalšie slová neboli prehovorené zlomyseľným tónom, len skôr ľahostajným. "Nuž, ja aspoň nejakú tú matku mám..."

Zdalo sa, že sa drahocenný čas zastavil, keď sa obaja zachveli z jeho slov.

Nechcel to povedať, úprimne. S istotou mohol povedať, že vedel, že svojimi bezcitnými slovami urobil tragickú chybu v okamihu, keď vyšli. Akýkoľvek pokrok, ktorý sa mu podaril u Grangerovej, bol preč. Ďalších pár okamihov svojho života strávil sledovaním, ako sa Grangerovej tvár skrúca zistením, že áno, že vedel o jej rodičoch... potom k hnevu... potom k zármutku... potom späť k zmesi hnevu a hrôzy, ktoré tiež príliš dobre poznal.

Po prvý raz v živote Draca Malfoya sa cítil hrozne za niečo, čo povedal, dokonca aj keď to nemyslel celkom zlomyseľne. Bola to rana pod pás a ona si to nezaslúžila. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale zistil, že nemôže.

To málo farby, čo zostalo v Grangerovej tvári, zmizlo. Telo jej úplne stuhlo, ale prudko sa triasla; nedávalo by to zmysel, keby to nevidel rovno pred sebou. Vizuálne potvrdenie, že narazil na zlatú žilu a svojimi slovami trafil boľavé miesto, sa ukázalo v okamihu, keď zbadal vystúpiť slzy v jej očiach. Utrápené slzy jej stekali po lícach, zbierali sa na brade a padali na modrú blúzku.

Draco vyhral. Vyhral hru, o ktorej ona ani nevedela, že hrá, ale za akú cenu?

Prešla od príšerne bledej a tichej do otvoreného plaču. Pri Merlinovi, vyzerala ochotná hodiť sa pred Smrtiacu kliatbu; ten strápený výraz na jej tvári bol neznesiteľný. Draco zbledol pri tej myšlienke a pohľade na vzlykajúcu ženu pred ním. Stále dobre nezvládal slzy či plačúce ženy. Počas svojho detstva videl plakávať svoju matku, a keď bol už dospelý, vídaval ju plakávať ešte viac. Vídaval plakať Pansy v mesiacoch, ktoré nasledovali po jej návrate z Austrálie a to ho prinútilo zložiť osobný sľub, že nikdy žiadnu ženu nerozplače.

A zrazu si Draco uvedomil, že nie je lepší než veľa ľudí, na ktorých sa pozeral zvrchu: než Harry Potter, na začiatok. Potter sľúbil, že ako auror bude chrániť a poslúchať príkazy; niečo, v čom poriadne zlyhal v tú noc s Grangerovou. A Draco sľúbil, hoci len sám sebe, že nikdy žiadnu ženu nerozplače. A ako Potter zlyhal. A to ľutoval. Po druhé, uvedomil si, k svojej hrôze, že nielenže nebol lepší ako Potter... nebol tiež lepší ako jeho vlastný otec.

Slová boli mocné. Naučil sa od svojho otca presne ako ich používať, aby všetkým ublížil skôr, než mohli ublížiť jemu. Keby bol jeho otec pri zmysloch, bol by jasal nad Dracovom sedemslovnom totálnom verbálnom zničení Hermiony Grangerovej, ale jediné, čo Draco chcel, bolo vziať ich spiatky. Myšlienka, ktorá zanechala chladný pocit v jeho hrudi.

Srdce lámajúci zvuk, ktorý unikol z jej hrdla, to ešte zhoršil.

Bez ďalšieho premýšľania ju Draco schmatol za ruku a skôr než mohla protestovať, premiestnil ju do uličky pred Deravým kotlom.

ooo

Časť III. Slávne posledné slová

Povedať, že Malfoy zasiahol boľavé miesto, by bolo podcenením desaťročia, nie, storočia.

Hermiona mala pocit, ako keby ju zrazil Rytiersky autobus (cz: Záchranný). Jediné, čo mohla spočiatku urobiť, bolo na neho zízať, ale v hrudi sa jej rýchlo začali dvíhať emócie. Hermiona sa snažila. Naozaj sa snažila najlepšie, ako mohla, aby ukryla svoje sklamanie, vinu, a smútok za prázdnou tvárou, ale nedokázala to. Tá paľba emócii a poznania sa s ňou zrazili plnou silou.

On vedel.

On vedel o jej rodičoch, ale ako?

Len hŕstka poznala pravdu o ich smrti; dokonca ani to nové a vylepšené ´Zlaté Trio´ ju nepoznalo a Hermiona chcela, aby to tak zostalo. Nepotrebovala ničiu ľútosť, a nepotrebovala vidieť tvár svojich rodičov na prednej strane Denného proroka. Nepotrebovala, aby sa ktokoľvek rýpal v jej živote, snažil sa prísť na to, čo svojim rodičom spravila a prečo boli v Austrálii. Nie, ona urobila to, čo bolo najlepšie pre jej duševné zdravie a jej spomienky na rodičov a tajila to, nechávala to uzátkované vo vnútri svojho srdca.

Počas dní, ktoré nasledovali po smrti jej rodičov, s Pansy upravili pamäť niekoľkým Austrálčanom a pochovali ich pod hrobmi číslo 17834 a 17835 pod menom Wilkinsonovci. Potom o nich urobila čistku vo svojej zložke na ministerstve v tom okamihu, ako sa vrátila do Londýna. Po tom všetkom nemala žiadnych rodičov. Teraz bola všetka jej námaha zbytočná, Malfoy poznal pravdu, a chystal sa ju vykričať zo strechy. Chystal sa to použiť, aby jej ublížil väčšmi než už ublížená bola, ak to bolo možné. A prečo? Pretože bol tým typom človeka, ktorým bol.

Ale Hermiona sa vždy pýšila tým, že bola rozumná pokiaľ šlo o jej emócie.

Bez ohľadu na to, ako veľakrát boli jej city zranené, a bez ohľadu na, ako veľa krát bola ponížená, urazená, prehliadaná alebo dokonca ohováraná, vždy ich zvládala udržať pod kontrolou, pretože hlboko dolu, bez ohľadu na to, bola stále rozumná žena. Jednoducho ju žiadna hlúpa vec nerozplače.

Ale teraz bolo niečo na jeho slovách, ten chlad a ľahostajnosť v nich, ktoré sa naozaj dostali k boľavému miestu v jej srdci. Niečo, čo ju prinútilo zniesť sa v rekordnom čase nízko z výšin, kam sa dostala po rozhovore s pani Weasleyovou; niečo, čo ju pohlo k tomu, aby plakala slzami, o ktorých prisala, že pred ním nikdy nepreleje. Hermiona nebola hlúpa; vedela, že Malfoyove slová neboli prehovorené v zlobe, len v ľahostajnosti.

Hermiona by kedykoľvek radšej brala jeho krutosť než jeho nedostatok záujmu.

Malfoyova ľahostajnosť drvila každý jej kúsok viery v ľudskosť, ale nerozumela prečo.

Napokon, on nebol veľmi dobrým príkladom ľudskej bytosti.

Jednako to jej dobrú náladu zničilo a bolo to len ďalším príkladom toho, prečo si všetkých držala od tela. Ešte ďalším dôvodom, prečo si vybudovala tie opevnené hradby, za ktoré ju Pansy kritizovala. A ešte ďalším dôkazom toho, že všetkým bolo srdečne ukradnuté všetko okrem nich samotných a zničenia ostatných.

Tá pravda jej lámala srdce, a skôr než ho stratila úplne, pocítila to dôverné známe potiahnutie premiestnenia. Nečakané asistované premiestňovanie spôsobilo, že sa zapotácala a padla na všetky štyri na studenú, mokrú zem.

A priamo tam, v akomkoľvek pekle bola, Hermiona Grangerová stratila kontrolu nad svojimi emóciami.

Hermiona nebola tým, kto pred niekým ukazoval svoje slzy, ale bolo jej to jedno. Bola ublížená a do pekla, chcela plakať, pretože to je to, čo skutoční ľudia robia, keď sú zranení.

Bolo jej srdečne ukradnuté, či bol Draco Malfoy prítomný jej pádu alebo či sledoval jej plač s domýšľavým výrazom na tvári, pretože si myslel, že ju konečne zlomil. Nuž, mýlil sa. Bola zlomená už dávno predtým, než sa k tomu dostal on. Takže dovolila samej sebe plakať kvôli jej rodičom, kvôli svojmu vlastnému úpadku, kvôli  svojmu mŕtvemu synovi, a kvôli tomu všetkému, čo skrývala; jej teplé slzy stekali na už mokrý a studený chodník. Ale nedovolila si  plakať naveky. Nie. Bola silnejšia než to, silnejšia než aby utopila svoje srdce v slzách, silnejšia než aby dovolila Malfoyovi verbálne ju zašliapať.

Trvalo to niekoľko minút, ale Hermiona sa zozbierala, hoci len tak-tak. Presunula sa do sediacej pozície na studenej a mokrej zemi, pritiahla si kolená k hrudi a položila na ne hlavu, aby si ju podoprela. V ruke zvierala ten poskladaný obrázok, chcela ho otvoriť a pripomenúť si šťastnejšie časy, ale nedokázala to. Jedinú podporu, ktorej sa jej práve dostávalo, bola z nej samej - a to bolelo väčšmi, než kedy čakala.

Viac než predtým mala akurát plné zuby toho nezmyslu, ktorý nazývali životom. Mohli si ho vziať spiatky. Prekliato ju vyčerpával a ona už skončila s bojovaním, čo sa života týka.

Hermiona bola chorá a unavená zo žitia života, kde všetko bolelo. Bola chorá a unavená z toho, že je po celý čas smutná; bolo to vyčerpávajúce a ona mala pocit, že v jej vnútri už nič nezostávalo. Bola chorá a unavená z tej bolesti, nie len tej, ktorú prinášali jej takzvaní priatelia a Malfoy, ale aj z tej bolesti, ktorú zažívala po tak dlhú dobu, že sa stala súčasťou toho, akým bola človekom. Bola chorá a unavená z toho, ako sa cítila vinnou; chorá a unavená zo žitia života, v ktorom ju každý ubíjal k zemi svojím vlastným špeciálnym spôsobom.

Najprv opustenie Harrym, potom správanie Ginny, a potom Malfoyova krutosť - mala by sa poobhliadnuť za roh kvôli Ronovi? Uzavreli všetci nejakú dohodu, aby zistili, kto ju dokáže zničiť prvý? Nevedela, ale pripadalo jej to tak.

Ona jednoducho už viacej nemohla vydržať.

Bola preč všetka tá nádej, ktorú cítila, keď sa dnes ráno obliekala; bolo preč všetko šťastie, ktoré pocítila v náručí pani Weasleyovej. Všetko to bolo nahradené trýznivým pokušením jednoducho prestať, jednoducho sa vzdať...

Hermiona bola tak zahĺbená do svojej vlastnej bolesti, že skoro zabudla, že tam je Malfoy, až kým neprehovoril hlasom, ktorý veľmi slabo zakrýval jeho nepokoj. "Grangerová, pozri, ja..."

"Nie," prerušila hrozivo, ani sa na neho nepozrela. "Nepovedz mi nič ďalšie, Malfoy. Nepovedz žiadne prekliate slovo, nie o mne, nie o mojich rodičoch - nie o čomkoľvek."

Samozrejme, že nepočúval. "Pozri..."

Zazrela na neho a nechala každý kúsok utrpenia, ktoré cítila, prejaviť sa v slzami zmáčaných hnedých očiach. "Gratulujem, Malfoy! Dvadsať bodov pre Slizolin za rozplakanie humusáčky. Ďalších dvadsať za to, že si mi ukázal, kde je moje miesto! Dobrá práca!"

Vyzeral trochu zaskočený jej slovami, ale potom ten výraz zabarikádoval za chladnou stenou ľahostajnosti. "Ja..."

Hermiona odmietala dovoliť mu prehovoriť ďalšie kruté slová, tak ho znova prerušila. V jej hrudi rástol hnev a nenávisť, kým sa slzy stále prelievali z jej očí. Vykríkla: "Prečo si stále tu? Vyhral si! Zober si svoju výhru a choď povedať svojim malým priateľom v Dennom prorokovi o tom, ako tá humusáčka stratila svojich rodičov. Povedz im, že ona je dôvodom, prečo sú mŕtvi!"

Jeho ďalšie slová boli veľmi smutné a hlboké; vďaka tomu tónu znel jeho hlas skoro ako valiace sa hrmenie. "Počúvaj ma, krucinál, a nehovor. Keby som to chcel niekomu povedať, Grangerová, - čo sa nechystám - bol by som to už urobil. Už dosť dlho viem o tvojich rodičoch, aby som urobil, čo som mal urobiť."

Mala by byť povznesená, mala by sa ho spýtať ako, a mala by ho prekliať, ale jediné, čo mohla urobiť, bolo zízať k zemi. Jediné, čo dokázala cítiť, bol tlejúci hnev a bolesť.  "A prečo si nechať tento kúsok informácie pre seba? To nie je pre teba typické, Malfoy. Od teba sa očakáva, že urobíš všetko možné, aby si znepríjemnil chrabromilčanke život." Postavila sa na nohy, pripravená utiecť alebo sa možno premiestniť domov.

"Možno v šestnástich, áno, ale nie teraz. Vidím, že si už dosť smutná a patetická bez mojej pomoci."

Hermiona mala pocit, ako keby jej strelili facku. "Dosť smutná? Dosť patetická? Predovšetkým, ja nie som patetická, ty si! Ty si chladný, bezcitný netvor, ktorý nevie nič o mojom smútku - alebo o kohokoľvek smútku pokiaľ ide o to! Ty si asi nikdy tú emóciu necítil v celom svojom živote!"

Malfoya tvár sa rozpálila, keď vyšplechol jedovato. "Ja o nej viem dosť!"

Odfrkla. "To sotva."

Chladne sa uškrnul. "Ako som sa už predtým vyjadril, vieš o mne hovno, Grangerová."

Hermiona nahnevane odsekla. "Viem, že si žil privilegovaný život, kde ťa tvoja matka šťastne ochraňovala pred hrôzami sveta. Naozaj ti urobila láskavosť. Viem, že keby sa ti neudial šiesty ročník, bol by si pokračoval vo svojom blaženom..." Jej slová boli prerušené, keď ju prirazil silne chrbtom o stenu.

Ani jeden z nich si nevšimol ten obrázok, ktorý vypadol z jej ruky do vrecka jeho kabáta.

Bola príliš nahnevaná, aby cítila strach či bolesť z jeho činov. To bolo asi dobre.

"Varujem ťa, Grangerová," prehovoril potichu, tvár len kúsok od nej. "Prestaň, kým môžeš."

Vzdorne mu hľadela do očí. "Môžeš do mňa strkať všetkým, čo chceš, ja sa ťa nebojím. Ja sa nebojím nikoho!"

"Potom si blázon."

"Ach, a prečo to?" prevrátila oči.

"Jeden deň sa nebudeš schopná ukryť za tými hradbami, ktoré si si okolo seba vystavala," povedal jej pomerne úprimne. "Jeden deň budú tvoje lži vystavené svetu, aby ich uvidel."

Hermionina tvár sa nezmenila, ale srdce jej kleslo ku členkom. Aby pravdu povedala, Malfoy ju vystrašil až na kosť. Bola vydesená jeho blízkosťou a tou úprimnosťou v jeho hlase. Mal pravdu, a jej sa to ani trošička nepáčilo. Raz nastane ten deň, kedy sa už viacej nebude skrývať, a ona mala pocit, že sa ten deň rýchlo približuje.

"Prečo sa staráš o moje hradby?" spýtala sa zatrpknutým hlasom, zvedavo hľadiac do jeho očí.

"Nie som si viacej istý," bola jeho jednoduchá a predsa zložitá odpoveď.

Dlho na neho hľadela, emócie zakryté zmätením. "To malo čo do pekla znamenať?"

Malfoy sa tváril, ako keby si chcel vo frustrácii do niečoho kopnúť. "Neviem."

"Takže nechceš poznať moje tajomstvá, aby si sa mi mohol posmievať, že nie som tá dokonalá chrabromilská princezná a smiať sa na mojom nešťastí?" Hermiona si pomyslela, že jej hlas znie zvláštne priškrtene, ale obvinila z toho jednoducho svoje nervy - a pretože sa práve pokúšala vtlačiť sa do steny, aby sa vyhla kontaktu s ním.

Pol sekundy sa tváril zamyslene, než ukročil dozadu. Jeho hlas vyšiel v hrubom zatiahnutí. "Som z teba zhrozený, Grangerová. Nikdy som si nemyslel, že budeš schopná mýliť sa tak veľakrát v jednej vete."

"Mýliť sa?"

"Áno, mýliť sa. Viem, že ty nevieš, čo to slovo znamená. Viem to, pretože ty sa zriedkakedy mýliš, ale Grangerová, ty sa mýliš. Pochop, nezáleží mi na tom, aby som ti zrazil hrebienok, to nie je môj cieľ. Napokon, vyzerá to, že v tom už život odviedol skvelú prácu."

Malfoyove slová boleli a ani to nedokázala zakryť. Hermiona zavrávorala, "len vypadni, Malfoy. Nepotrebujem..."

"Nie, potrebuješ skoncovať s tými kravinami, Grangerová," prerušil s dôrazným vyhlásením.

Zdvihla svoj pohľad, aby sa stretla s jeho, šokovaná a zmätená, "čože..."

"Prestaň s tými lžami."

Jediné, čo mohla Hermiona urobiť, bolo zízať na neho. "Neviem, kde si dostal ten nápad..." jej hlas bol tichý a skoro vypočítaný, keď pomaly odovzdával každé slovo.

"Klameš. Klameš mne, svojím bývalým priateľom, tej žene, ktorá ťa považuje za svoje vlastné dieťa, Pansy..."

Hermiona skoro prišla o rozum vďaka jeho pravdivým slovám. "Buď ticho, Malfoy! Ty nič nevieš! K Pansy som bola jedine  úprimná!"

Z nejakého čudného dôvodu sa jeho hlas nezdvihol spolu s jej. "Ale čo všetci ostatní, Hermiona? Prečo nikto nevie o tvojich rodičoch? Prečo to ani tvoj ex-priatelia nevedia? Prečo to Weasleyovci nevedia, keď je zrejmé, že sa starajú? Prečo do pekla nikto nič o tebe nevie? Nielen o tvojich rodičoch, ale aj do pekla o tom, čo si robila posledných päť rokov a..."

"Pretože ja nechcem, aby to vedeli!" vybuchla. "Pretože to nie je ich vec! Pretože..."

Malfoy žiaril, "pretože sa cítiš vinná! Pretože sa cítiš vinná kvôli svojim rodičom a všetkých tých ostatných sračkách, čo držíš vo svojom vnútri, to je ten jediný dôvod, prečo všetkým o nich klameš! To je ten dôvod, prečo si v depresii! To je dôvod, prečo piješ, aby si zabudla na svoju vlastnú vinu! A to je dôvod, prečo som povedal, že si patetická!"

"Čuš!" jej hlas sa príšerne lámal.

"Nie, nechystám sa čušať! Ty nie si jediný človek, ktorý v živote trpel, Grangerová! Ty nie si jediný človek, ktorý sa musí vysporiadať s tými sračkami, ktoré nemôžeš kontrolovať! Pansy sa musí! Ja sa musím! Blaise tiež! Musíš prekonať to peklo a pohnúť sa ďalej! Musíš priznať to všetko, čo u teba sakra vyvoláva ten pocit prekliatej viny, pretože mne je z toho zle. Je mi zle z Pansy, ktorá sa k tebe chová ako k decku, je mi zle z toho, že s tebou zaobchádza ako s porcelánovou bábikou, je mi zle z tvojho obranného postoja, je mi zle z toho, že sa ku mne správaš, ako keby som bol nejaká posraná príšera, a je mi z toho zle, že si myslíš, že mi môžeš klamať a že ti to prejde!"

Jej hlas bol chladný. "Ja ne..."

"Neopovažuj sa povedať, čo si myslím, že sa chystáš povedať," varoval Draco takým hlasom, že pri ňom zbledla. "Či sa ti to páči alebo nie, si klamár. Ja to viem. Ty to vieš. Pansy to vie. Môžeš sa tým oháňať a uznať to, ale neklam sa ani na jeden posraný deň, že mňa dokážeš oklamať, pretože nedokážeš."

Bolo to, ako keby v jej vnútri nastala obrovská explózia, explózia, ktorú pocítila na úrovni buniek. Ten strom, ktorý reprezentoval jej duševné zdravie, tá patetická malá vec, ktorá sa ohýbala v tornáde pekla, ktorým prešla, ten malý strom konečne podľahol piatim rokom týrania, nie, bol tým zničený. Každá emócia, ktorú ukrývala, všetka bolesť, ktorú pociťovala, všetko to trápenie, zážitky, sračky, všetko, čo práve vyvrcholilo v niečo, čo mohla Hermiona popísať len ako - vlastne nevedela celkom ako to popísať.

Nemohla vidieť, nemohla hovoriť, nemohla dokonca počuť - všetko zbelelo, ale len na okamih.

Ale farby sa vrátili a mohla vidieť, ako na ňu Malfoy rozpačito hľadí. Stále nemohla premýšľať.  Jej myseľ sa doslova zmenila na kašu; jej nervy sa vyčerpali a jediné čo cítila, bolo to neuveriteľný otras emócii. A premýšľala, či naozaj bola taká priehľadná, ako ju nútil si myslieť, že je - alebo ju prečítal trochu lepšie, než kedy čakala. A obe tieto  možnosti ju vystrašili tak ako nič iné. Slzy padali a tie slová boli von z jej úst skôr, než ich mohla zatlačiť späť. "Máš pravdu, máš pravdu," vzlykala do rúk.

Nepozerala sa na neho, keď povedal, "ja viem," ale znelo to hrozne arogantne.

A práve to Hermione pripomenulo, s kým sa rozpráva. V polovici sekundy sa znova uzatvorila, ale tie slzy stále vychádzali. "Len choď preč," jej hlas sa triasol. "Povedal si všetko, čo si potreboval povedať."

Nepohol sa, v skutočnosti mala pocit, že sa dostal bližšie. "Ty si len naštvaná, že som sa ti dostal pod kožu."

Nie. Mýlil sa. Tá pravda bolela viac, než kedy mohla bolieť jeho prítomnosť.

Keď vzhliadla nahor, uvedomila si, ako je k nej blízko. "Zmizni, Malfoy."

"Nie, myslím, že chcem zostať práve tu."

Kolená sa jej zrazili dohromady, mala problémy stáť vzpriamene vlastnými silami. Potrebovala byť sama, tak aby sa mohla dať do kopy, takže by mohla vymyslieť niečo uštipačné, aby ho nahnevala a on by sa od nej stiahol, a tak by sa mohla dostať preč, kým vládala. Stála tam celú minútu a pokúšala sa zatratene usilovne dať sa dokopy a cítila sa skoro lepšie, kým neprehovoril.

"Ešte niečo chceš povedať, Grangerová?" Znel skoro domýšľavo za to, že ju dokázal na tak dlho umlčať.

To trápenie, čo pravidelne cítila, bolo evidentné v jej hlase, ale pripadala si tak ochromená, keď sa na neho pozrela. "Čo ešte iné je tu povedať? Urobil si úžasné pozorovanie, Malfoy. Som klamár. To pre mňa nie je žiadna novinka, je to môj život. Každý deň žijem vo svojich klamstvách. Moji rodičia sú mŕtvi a je to moja chyba. Jednoducho sa zdá, že všetko, čoho sa dotknem, sa zmení na sračky. To je to, čo si chcel počuť?"

"Ja..."

Nemohla si pomôcť, tie slová sa jednoducho valili z jej jazyka. "Mám dvadsaťštyri Malfoy a mám pocit, že môj život je zbytočný. Mám dvadsaťštyri a pripadám si ako nula, nič nevezme preč tú bolesť, v ktorej som. Mám dvadsať štyri a stratila som svoj svet, svoju cestu a zmysel mojej existencie," zlomila sa, šla si vyvzlykať svoje srdce. "Viem, že existujú ľudia, ktorým na mne záleží, ale mne na nich nemôže záležať, pretože vo mne nezostalo nič, čo by mi dovolilo starať sa o nich. Malfoy, mám dvadsať štyri a mám pocit, že mi je osemdesiat. Mám dvadsaťštyri a mám pocit, ako keby som prekonala svoje možnosti. Nič nezostalo. Som zlomená, mám dvadsaťštyri a som zlomená..."

A vtedy jednoducho stratila všetku kontrolu. Slzy už boli neustále, ale ona nechcela, aby boli, pretože to bola jej pravda; to bola jej realita. A hoci to bolelo ako peklo priznať to, po prvý raz za tak dlhú dobu sa cítila  podivne ľahšie.

Po tom, čo sa zdalo byť hodinami, Malfoy prehovoril. Jeho hlas nadobudol ten znepokojujúci tón, ten istý, ktorý mal, keď s ňou sedel na streche a keď ju odprevadil späť do jej izby hodiny potom, čo mlčky sedeli. "Grangerová..."

Rýchlo ho prerušila. "Čo ešte chceš, aby som povedala? Chceš, aby som sa ti ospravedlnila? To sa nestane. Nezaslúžiš si to. Chceš, aby som ti povedala všetko? Ani to sa nestane."

"To nie je to, čo chcem, Grangerová..."

"Potom mi povedz, čo chceš! Chceš ma prekliať? Chcel by si, aby som vyčarovala nejakú tehlu, aby si ma mohol fyzicky zraziť k zemi, ako si to urobil mentálne? A čo tak pálku alebo nôž? Môžeš zavolať Harryho, Ginny a Rona, aby sa zúčastnili tej zábavy, ako zraziť humusáčku k zemi, ja môžem počkať. Nezostalo mi nič iné okrem času. Som si istá, že ocenia to pozvanie; už si na to brúsia zuby niekoľko rokov. Možno si vy štyria môžete nad čajom a pečivom pospájať všetky tie dôvody, prečo ma nenávidíte," prehovorila ironicky, ale slzy sa jej valili po začervenaných lícach.

"To nie je to, čo som..."

Nešťastne zdvihla ruky. "Čo chceš odo mňa?"

"Pravdu."

Hermiona na neho zízala, triasla sa a slzy stekali. "Prečo sa staráš?"

Malfoy prevrátil oči, "sakra, ak viem."

"Choď preč, len ma nechaj samu. Dnes sa nedokážem zaoberať ani s týmto ani s tebou."

Slzy sa valili jej lícami, jedna za druhou.

"Myslím, že Pansy má pravdu. Bola si ponechaná sama strašne dlho."

Už viacej nevedela, prečo plače; jedine, že plakala a že neexistovalo nič, čo mohla urobiť, aby zastavila tie slzy. Zdalo sa to byť zmesou dôvodov. Plakala z tej pravdy, z faktu, že on poznal pravdu, a pretože jeho slová boli prehovorené tónom, ktorý Hermiona nepoznala; znel skoro nehrozivo a to ju šokovalo.

"Prestaň plakať," povedal dosť jemne, ale jeho hlas bol lemovaný niečím, čomu nerozumela.

Samozrejme, že to len spôsobilo, že tie slzy padali rýchlejšie. "Čo sa deje, Malfoy? Moje slzy sú pre teba príliš skutočné?"

Niekoľko minút nič nepovedal, len sa na ňu pozeral so zamračením kaziacim jeho črty, až kým: "Proste prestaň."

Zízala na neho, stále nechala tie slzy padať. "Proste choď preč," jej hlas bol zúfalý. "Prosím. Je mi zle z bojovania s tebou a so svetom," nariekala.

Nastala dlhá pauza, kým prehovoril: "Tak nebojuj."

Skôr než mohla spracovať jeho slová, Malfoy odišiel. A nie, neobzrel sa späť.

Ale keby sa, bol by uvidel totálne šokovanú čarodejnicu zízať za ním so širokými, neveriacimi očami.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Aeidaill - 18.07. 2023
| |
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 21.07. 2023
|
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Hanisko - 13.09. 2023
| |
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: jerry - 04.10. 2023
|
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Archivované komentáre (pôvodne v archíve)


Chudák Hermiona, prožila si toho fakt dost a k tomu ještě to nepochopení kolem... možná, že bylo dobře, že se do ní Draco pustil, snad nakonec skončí spolu a bude dobře. Jimmi, obdivuji tě za překlad něčeho tak emocionálního, já bych to asi nedala. Jen tak dál, těším se na další, i když zřejmě bude stejně smutná, jako tahle. Díky moc.

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: adelina - 08.02. 2010
Jaj, musím přestat číst v práci, protože jestli mě teď někdo uvídí asi si bude myslet, že jsem se zbláznila:) Opravdu nemám slov. Tahle kapitola byla.... Já ani nevím. Tak pravdivá a smutná. Hermioniny vzpomínky na Matthewa byly tak skutečné, tak hořkosladké, jak jen to jde, když myslí na své mrtvé dítě. Ještě, že tam byly ty úseky o Dracově šmírování :), jinak bych to snad ani nedočetla. Asi jsem slabá povaha. Ale myslím, že to jak jí Draco vmetl pravdu, by nakonec mohlo i pomoci, aby se nějak sebrala. Ale nevim, takovou situaci si jaksi neumím představit. To asi nikdo, kdo něco takového neprožil. Také jsem ráda, že s paní Weasleyovou jsem se nespletla a i v této povídce si zachovala to své velké dobrosrdečné srdce. Jinak by to snad ani nešlo :) Velmi děkuji za překlad i za věnování:) a těším se na další kapitolu, Jimmi. P.S. Měla si pravdu, minule jsem místo "Odoslať!" klikla na "Náhľad", což mě vlastně ani nepřekvapuje :)

Toto bolo jednoducho úžasné... Broken je ozaj jedna z mojich srdcoviek a toto bola jedna z najlepších doterajších kapitol... aj keď tu je to ťažké posúdiť lebo všetky sú podľa mňa na vynikajúcej úrovni a každá trošku osvetlí skutočnosti, ale táto bola excelentná... Vysvetlil sa nám list, vnieslo sa trošku svetla do vecí jej rodiny a tak a ten koniec ma úplne dostal... Proste to bolo úžasné, preklad opäť raz vynikajúci a nemôžem sa dočkať ďalšej kapitoly, asi sa zase raz pustím do originálu : ))) vŕta mi v hlave aj ta 16 kapitola o ktorej hovoríš : )))

No, páni, wau, no nemám vůbec slov. Chudáček Hermiona, nezasloužila si tolik bolesti. Její malý syneček Matthew, krásný jméno. Prostě nemám slov. Krásný překlad

musím upřímně napsat, že nemám slov, stále jsem krapet rozhozená, bylo to moc hezké, ale moc depresivní. Snad se dočkáme i nějaké "veselejší" kapitoly velmi tě obdivuji za překlad, jako vždy byl výborný. hodně sil na pokračování

Jsem unavená na nějaký extra komentář, takže jen děkuji za překlad.

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: eternallife - 06.02. 2010
Tahle povídka je opravdu krásná i když smutná hlavně ten děj musí čtenáře uplně vtáhnou a prožívat s Hermionou všechny její pocity. Moc se těšim na příští kapitolku sice jsem jí už četla v originále, ale na překlad nic nemá musim říct že mě opravdu dostala. P. S. opravdu když čte člověk napřed tak se dozví věci s kterých je pak v šoku ještě hodinu potom. Děkuji za krásný překlad a věnování.

to všetko čo sa stalo Hermione je smutné. dúfam, že časom sa jej život zlepší.

Myslím, že tuhle kapitolu jsem od začátku potřebovala, protože jsem si konečně uvědomila, čím si musela projít... Z jedné hloupé chyby mít dítě, pak u něho přijít, přijít o rodiče, o přátele, zabít člověka a snažit se ještě žít.. Nevím, co mě tady zasáhlo nejvíc, asi Matthew, přece jenom... Ten popis jeho chování, strašně reálný, a pak fakt, že přes to všechno, přes co se pro něho přenesla, umřel.. Nemám slova, několikrát jsem měla slzy na krajíčku, a to je u mě co říct.. Draco udělal chybu, že na ni tak naléhal, ale na druhou stranu nemohl předpokládat to všechno.. Každopádně věřím tomu, že jestli jí někdo pomůže se z toho dostat, bude to on, právě tím svým přístupem, kterým ji nutí cítit, i když třeba negativně.. Děkuju za překlad..

uff..uteklo hodně času, co jsem sem naposledy zamířila..nebyl čas ale už ted toho lituju, tolik mi toho uteklo:( nadruhou stranu ted můžu jen číst a číst:D...tahle povídka je vážně vyjímečná...a jsem moc vděčná, že jí překládáš a zcela chápu jakou to dá práci...těch pár kapitol jsem jen prolítla, takže si je zítra přečtu ještě jendou,a el i tak mě ohromily..ještě jednou díky za překlad a těším se na další .............................. http://decka-nad-kotlikama.blog.cz/

Uf, právě jsem dočetla a nemám slov, musím si usušit slzy a trochu se vzpamatovat, to byla zatím asi ta nejsmutnější kapitola a příští má být ještě horší? Tak to potěš koště. Skvělá práce a děkuju za věnování.

Uá, smoklím, vymíňala som balíček vreckoviek, Jimmi, si príčinou odlesňovania. :D Všimla som si: - Občas musíš zájsť na Brloh - zájsť do Brlohu - Draco načúval Hermioniným zlomeným vzlykom s čudným pocitom vo svojej hrudi - bez svojej - donebavolajúca Weslíčkina nenávisť - do neba volajúca Weslíčkina nenávisť ? - že robia stalking - že sa venujú stalkingu? Ale aj tak sa mi viac páči slovo šmírák, šmírovať. Šmírujem, šmíruješ, šmírujeme. :) - "Klamár," hnusne vyšplechol - Klamárka? - Nepotrebovala nikoho ľútosť - ničiu? - uzátkované vo vnútri svojho srdca - zazátkované? - pod menami Wilkins - Wilkinsonovci? - jej tzv. priatelia - takzvaní - z cítenia sa vinnou - z cítenia viny? - neobzrel sa preč - neobzrel sa späť? ??

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: Natalie - 05.02. 2010
za prvé: Ďakujem za venovanie! a ďalej: To bola tak úžasná kapitola!!!!! MNe sa to hrozne páčilo! Samozrejme...mohlo sa to skončiť bozkom :DD ale to by bolo asi príliš skoro :D V každom prípade! paráda a krásny preklad!

Tak Matthew, hm... Rozstrapatila tie neskrotné hnedé vlasy... to nevypadá na Rona, spíš na Harryho, ale vážně nevím. Snad se to brzy dozvíme. Příhoda v knihkupectví, vůbec nevim, co k tomu napsat. "Nuž, ja aspoň nejakú tú matku mám..."nejdřív jsem si řikala, že je Draco idiot, ale ve finále s tim Hermioně spíš pomohl, že si některé věci přiznala a že se vybrečela. A to, že mu vklouzla do kapsy ta fotka, takový nepravděpodobný, ale nějak to zjistit musel :) Je fajn, že Hermiona potkala Molly. Díky moc za překlad a věnování!
Mňa ti napadlo, či to nejako nezariadilo Hermionino podvedomie. Tak zúfalo volala o pomoc, možno podvedome cítila, že od neho ju získa. Určite to neurobila úmyselne, ale... Tiež som sa nad tým napremýšľala, či sa to nedá preložiť inak ale je tam fall from: Neither of them saw the picture fall from her hand and into his jacket pocket. Z jej ruky si to ešte viem predstaviť, ale jeho vrecko by muselo byť odškerené, vieš ako to myslím. Jediné, čo ma napadlo, tak že keď ju narazil o stenu, tak ruku s obrázkom mala vo výške jeho vrecka (musela by mať zohnuté ruky, lebo ju nenadvihol), a ako buchla o jeho kabát... možno nosí taký ten plášť s veľkými vreckami. Lenže ono je to skôr sako. To má úzke vrecká. Ach jo. Je to čarodejnícka fotka, možno tam skočila sama.
Ach jo. Je to čarodejnícka fotka, možno tam skočila sama. Tos mě fakt rozesmála :-D Ale překládat bych to nechtěla ;-)

Další nádherná kapitola, jsem ráda, že jsem se nezklamala v paní Weasleyové. Hermiona se dostala úplně na dno, ale mám možná absurdní pocit, že Dracův přístup je to jediné, co jí může dát šanci. "Čo chceš odo mňa?" "Pravdu." "Myslím, že Pansy má pravdu. Bola si ponechaná sama strašne dlho." To jsou pro mě klíčové věty. A těším se na pokračování...

Jimmi, tak jsem si říkala, že ti tu nechám zas dlouhý komentář, aby sis početla, a ve druhý třetině jsem si říkala "a pak že nebylo na co se těšit" ale pak mi vážně došly slova... Chudinka Hermiona, ta měla teda den! Nejdřív ty bolavé a zároveň sladké vzpomínky na malého Matthewa, pak úžasná Molly - úleva, objetí, láska, naděje a pak do toho šlápl Draco... :-( Ale ten konec byl navzdory té bolesti, co jí způsobil, lepší: "Je mi zle z bojovania s tebou a so svetom," nariekala. Nastala dlhá pauza, kým prehovoril: "Tak nebojuj." Nevím, nevím, jak dlouho bude Hermioně trvat, než mu uvěří, že není její nepřítel. A Pansy má pravdu - opravdu byla moc dlouho sama :-/ Jsi zlatá, že tuhle povídku překládáš! To je jako kurz terapie posttraumatické stresové poruchy... Drž se a díky moc za překlad, za věnování, za rozmazlování... a tak ;-) Fakt DÍK!

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: beruska1 - 05.02. 2010
jsem stejně zmatená jako Draco, i když toho vím víc:-D Tak Mathew, se jmenoval, ale je to Ronovo dítko nebo ne? Proč umřel? Co se stal Mioniným rodičům, že umřeli? Proč Ginny poslala list zpět? Ještěže Mia Molly potkala, alespoň něco dobrého. Molly věděla o Mathewi? Očividně ne o tom že zemřel. A spousty dalších otázek mi lítají hlavou, už aby byla další kapitola a odkryla další věci. Moc děkuji za překlad, pevné nervy Jimmy.

Tahle povídka stojí vyloženě na pocitech, každý kdo ji čte, tak ho musí vtahnout do té situace. Je to opravdu poutavě napsané a úžasně přeložené. Nejvíc mě zajímá, kdo je otcem toho dítěte... Není to Harry? To by vysvětlovalo její odchod a tu nenávist Ginny, ale na druhou stranu je to dost nepravděpodobné :(
Monie Od: Jimmi - 05.02. 2010
Odpoveď je plus mínus do 16. kapitoly, to ma na tom mätie, čo bude ďalších 20 kapitol. Odolávam sa kuknúť na originál, pretože ma to vtiahne a neviem prestať. Ach jo, to je ten bližší cieľ - 16. kapitola. Díky moc.

fuha, tak toto bolo teda vazne vela aj na mna. ale tesim sa na pokracovanie. som zvedava, ako to vymyslia s tou vecerou, na ktoru maju ist a ci hermiona dracovi nieco povie. vdaka sa preklad a venovanie :)
Ja viem, v originále to nemá taký dopad, prípadne pár odsekov preskočíš... ale poviedka je to krásna, aj keď smutná. Ale ďalší dôvod prečo ju budem po Brku striedať s niečím ľahším...
omyl Od: Jimmi - 05.02. 2010
To som bola ja, prepísala som nesprávnu kolonku, prepáč.

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: teriisek - 05.02. 2010
Celou dobu jejich rozhovoru jsem čekala, jestli Draco vypění a řekne jí o Luciusovi... vůbec nevím, co na to říct, tahle povídka je prostě neuvěřitelná. Nechápu, jak to mohla celé přežít a vůbec se nedivím, že teď nedokáže nic cítit... myslím, že kdyby dokázala, musela by umřít bolestí, protože už takhle je to nesnesitelné. Jsem ráda, že se to s paní Weasleyovou vysvětlilo, i když by mě zajímalo, proč se Arthur choval tak... nevím, přišlo mi, jako kdyby se bál, že je s Hermionou někdo uvidí... uff, ale řekla toho vážně spoustu, i když ještě víc toho nevíme - proč utekla, proč zemřeli její rodiče a syn, proč ji Harry a spol. tolik nenávidí - protože jednoduše nevěřím, že by takovou nenávist způsobila jen tím, že se rozešla s Ronem a odešla, to není možné! No, budu se moc těšit na další pokračování, díky moc za skvělý překlad!!!
terrisek Od: Jimmi - 05.02. 2010
Hm, to s Arthurom mi nedošlo... to je fakt. Možno sa len ponáhľal, veď sa s Hermionou pekne pozdravil. Díky moc

Inčika Od: Daisy - 05.02. 2010
Wau...poslednu stvrtinu kapitoly som prepalakala..:( v poslednej dobe som precitlivena..alebo co...ale uplne ma to rozplakalo...som zvedava ako to pojde dalej..chcem vedet s kym mala syna...ach...dakujem za venovanie a preklad:) inač extremne dlha kapitola...nemam slov...

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: simasik - 05.02. 2010
jezisi:(( toto je viac smutne, ako ked som to citala v originaly:(( uplne som pri tom plakala:(( fakt, fakt nikomu neprajem, aby za dozil smrti vlastneho babatka, neim si predstavit, ako nieco take musi boliet, pretoze sama si viem iba z casti predstavit, ako boli smrt niekoho blizkeho:(( a vsetko to ostatne na tejto poviedke je tiez tak strasne smutne:(( krasne prelozene, ako vzdy, len mi je luto, ze nemam viac casu a nemozem komentovat pravidelne:)) a diky za venovanie, potesi, ze ho tu najdem, aj ked sa viac ako tyzden vobec neozvem:D

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: 32jennifer2 - 05.02. 2010
Fu, tak toto som preplakala... muselo to byť pre ňu strašné, prísť o malého Mathewa. neviem si to predstaviť. celá táto kapitola bola taká.. presne ako sa Hermiona cítila. zlomená, srdcervúca, uplakaná. Spomienková. Tie jej spomienky som prerevala. nestíhala som meniť kapesníky... Myslím,ze z takéhoto hľadiska som ešte nikde o Hermione nečítala. Som rada,že pani Weasleyová ju má predsa len rada a nič jej nevyčíta. Ale zrejme nevie o tom, že chlapček umrel. čo sa mu stalo? Dokonale si viem Draca predstaviť "šmírovať" :D a to ako ho prichytila..na týchto pár viet som sa usmiala... ale potom to zase šlo do plaču... je to fakt krásna kapitolka... Ďakujem
Pracujem, občas len kuknem, či niečo nie je nové. Mne tiež tiekli slzičky a nakukla som na ďalšiu kapitolu a mám obavy, že to bude podobné. Už aby šli do tej reštaurácie, nech sa to trochu odľahčí. Stále premýšľam, o čom bude ten zvyšok, keď už teraz sa skoro všetky Hermionine prezradili. Asi o Dracových, ale to už som nie istá, či sa mi to nepletie s inou poviedkou. To o Molly mi v originále ušlo. Takže vôbec netuším, ale nevyzerala prekvapená, takže asi o dieťati vie. Ale Hermiona spomínala, že Ginny vedela aspoň o niektorých dôvodoch Hermioninho odchodu a ak nimi bolo to dieťa, tak jej to možno povedala Ginny. Díky moc.

Re: 10. Rozhrešenie a rozmazané hranice Od: doda357 - 05.02. 2010
Chudák Hermiona toľko toho musela v živote prestáť a Malfoy jej teda vôbec nepomohol. A kto by si bol pomyslel, že z Ginny bude až taká sviňa. Ďakujem za venovanie a za ďalšiu skvelú kapitolu. Obdivujem ťa, že túto poviedku prekladáš, lebo viem, že mne by sa to nechcelo. Len tak ďalej.
Dôvodom k prekladu je snaha pochopiť detaily, niežeby som sa vyžívala v takýchto scénach. Fakt nie. Najhoršie je keď to ešte aj dopadne zle, to by som fakt nemohla. Díky moc.

Prehľad článkov k tejto téme:

. Oznamy: ( Jimmi )01.09. 2021Oznam
inadaze22: ( Jimmi )30.09. 2010Broken: Epilóg
. Pdf na stiahnutie: ( Beruška1 )02.07. 2010Pdf na stiahnutie
inadaze22: ( Jimmi )30.06. 201036. XXXI. V popole polnočného slnka
inadaze22: ( Jimmi )27.06. 201035. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )22.06. 201034. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.06. 201033. XXIX. Držať sa v hurikáne za ruky
inadaze22: ( Jimmi )31.05. 201032. XXVIII. Za prítomnosti strachu
inadaze22: ( Jimmi )26.05. 201031. XXVII. Na milosť minulosti
inadaze22: ( Jimmi )18.05. 201030. XXVI. Okamih, keď zastal čas
inadaze22: ( Jimmi )04.05. 201029. XXV. Veľké veci vznikajú z maličkostí
inadaze22: ( Jimmi )25.04. 201028. XXIV. Záblesk v temnote
inadaze22: ( Jimmi )17.04. 201027. XXIII. Niekde inde hodiny tikali... časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )12.04. 201026. XXIII. Niekde inde hodiny tikali - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )05.04. 201025. XXII. Byť tvojimi hradbami
. Video k poviedke: ( Jimmi )02.04. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )01.04. 201024. XXI. Budem ťa nasledovať do temnoty - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )28.03. 201023. XXI. Skloň sa a priprav sa na neočakávané - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.03. 201022. XX. Žiadne cesty nezostali
inadaze22: ( Jimmi )14.03. 201021. XIX. Povedz niečo iné
inadaze22: ( Jimmi )11.03. 201020. XVIII. Dočasné šialenstvo
inadaze22: ( Jimmi )08.03. 201019. XVII. Spomenúť si ako žiť
inadaze22: ( Jimmi )01.03. 201018. XVI. Začiatok pravdy - časť druhá
. Video k poviedke: ( Jimmi )01.03. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )27.02. 201017. XVI. Koniec viery - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )25.02. 201016. XV. Situácia, v ktorej sa dá len prehrať
inadaze22: ( Jimmi )24.02. 201015. XIV. Tragická irónia v tom najlepšom
inadaze22: ( Jimmi )23.02. 201014. XIII. Šepot v noci
inadaze22: ( Jimmi )18.02. 201013. XII. Vôbec nič
inadaze22: ( Jimmi )16.02. 201012. XI. Domino efekt
inadaze22: ( Jimmi )11.02. 201011. X. Pokojná zmena paradigmatu
inadaze22: ( Jimmi )05.02. 201010. IX. Rozhrešenie a rozmazané hranice
inadaze22: ( Jimmi )01.02. 20109. VIII. Všetci sa mýlili
inadaze22: ( Jimmi )26.01. 20108. VII. Priznania na streche
inadaze22: ( Jimmi )19.01. 20107. VI. Bod zlomu
inadaze22: ( Jimmi )18.01. 20106. V. Zosobnenie stratenej nevinnosti
inadaze22: ( Jimmi )11.01. 20105. IV. Vzostup a pád jednoslovných odpovedí
inadaze22: ( Jimmi )10.01. 20104. III. Život všetko zmení
inadaze22: ( Jimmi )06.01. 20103. II. Skríženie paralelných životov
inadaze22: ( Jimmi )02.01. 20102. I. Dvaja samotári
inadaze22: ( Jimmi )23.12. 20091. Prológ
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )10.11. 2009Úvod k poviedke