Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: humor, romantika

Obdobie: Po Rokforte

Prístupnosť: 15+

Ronovi a Harrymu ide len o Hermionino šťastie. Aj keby to malo znamenať Snapa.

Poznámka autorky: Pôvodne bola táto poviedka darčekom pre Zeegrindylows z Winter 2008 SSHG Exchange. Je to môj pokus o spojenie dvoch námetov:

1. V príbehoch SSHG sú Harry a Ron takmer vždy proti tomu, aby boli spolu. Chcela by som vidieť poviedku, kde sú to práve oni, kto ich dá dokopy a zariadi, aby sa to stalo (ideálne takú, kde to nerobia preto, že sú gejovia a nechcú Hermionu pre seba).

2. Sladké muchlovanie a romantika v knižnici.

-~| Ron |~-

Ronald Weasley sa oprel o stoličku a pošúchal si plné brucho, zatiaľ čo uvažoval, že si ešte pridá klobásu. Väčšina osadenstva Veľkej siene už dojedla raňajky a čoskoro sa študenti začnú rozchádzať, aby sa venovali aktivitám, ktoré im podľa nich pred vyučovaním ešte prejdú.

Spomenul si na niekoľko bezstarostných rán, keď sa chúlil v tmavom výklenku s Lavender a snažil sa ukradnúť si pár bozkov a možno aj o čosi viac pred veštením. Ešte lepšie boli chvíle, keď sa mu s Harrym podarilo nájsť hodinku na improvizovaný tréning na ihrisku a zadýchaní padli na svoje miesta len pár sekúnd pred začiatkom.

Nebolo to len o istej smrti a beznádejných vyhliadkach, zažili sme aj veľa dobrých chvíľ, pomyslel si, keď sa naťahoval po dupľu. Nemá zmysel uraziť niektorého z kuchynských škriatkov tým, že by neprejavil dostatočné uznanie za ich úsilie.

Napriek tomu, aké príjemné boli tie obdobia, keď sa nikto aktívne nesnažil Harryho zabiť, Ron zistil, že uprednostňuje rána ako toto.

Rána, keď sa mohol zo svojho miesta za profesorským stolom pozerať na všetkých tých mladých, ovplyvniteľných študentov a vedieť, že ho rešpektujú.

Dobre, možno nie všetci. Bol si celkom istý, že ho Marlow Draven minulý týždeň nazval neschopným idiotom, ale to malo pravdepodobne niečo spoločné so štyrmi faulmi, ktoré odpískal siedmakovi zo Slizolinu počas posledného metlobalového zápasu.

Ale rád si myslel, že väčšina študentov si ho veľmi váži.

Najlepšie na tom však bolo, že za ich rešpektom nestál fakt, že bol najlepší priateľ a čoskoro švagor Harryho Pottera, ani že bojoval v poslednej bitke, strávil niekoľko rokov ako auror či dokonca že má u majiteľa Vydarených výmyslov Weasleyovcov vždy dvere otvorené. Nie, rešpektovali ho preto, že to bol on, kto ich naučil lietať.

To, že dokázal predviesť Wollongongskú vlnu ako profík, mu rozhodne neublížilo.

Keď k tomu pridal svoje pohodlné izby na hrade, chutné jedlá a oddaných domových škriatkov, ktorí akoby žili len pre zbieranie jeho špinavých ponožiek a nahrievanie uterákov, Ron Weasley bol najspokojnejší za celých tridsať rokov života.

Ó áno, jeho život bol takmer dokonalý.

Takmer.

„Profesorka Grangerová, madam Pinceová spomenula, že ste si vyžiadali septembrové číslo Štvrťročníka elixírov. Smiem sa spýtať prečo?“ Spôsob, akým to povedal, viedol Rona k podozreniu, že podľa  Severusa Snapa, neexistuje žiaden dostatočne pádny dôvod.

Snape.

Jeden z kazov na Ronovom inak dokonalom živote. Jedno z prekliatí jeho existencie, otrava nad všetky otravy… jedna… jedna…

No dobre, aj Ron musel uznať, že teraz, keď bolo po všetkom a Voldemort hnil v hrobe, Snape už nebol až taký otravný.

Stále bol sarkastický a umastený a stále mal správanie jazveca s chrípkou, no aspoň už netrpel črevnými kŕčmi a dračími kiahňami.

Vlastne, keď sa nad tým teraz zamyslel. Snape sa za tie roky vyvinul v niekoho sotva znesiteľného.

Hermionin hlas prerušil Ronove myšlienky a jeho pohľad zaletel k začervenanej tvári jeho druhej najlepšej kamarátky. Čarovanie na Rokforte učila už niečo vyše päť rokov, čo bolo o tri roky viac, než mal Harry na starosti učebňu obrany proti čiernej mágii, a Ronove úbohé štyri mesiace na poste inštruktora lietania tým úplne schovala do vrecka.

„Tak ho teda máte? Zrejme preto som ho nemohla nájsť. Viete o tom, že to číslo hľadám už takmer dva mesiace?“

Ron si všimol, že vo Veľkej sieni zostala už len hŕstka študentov. Mal by asi ísť pripraviť metly na popoludňajšiu hodinu s prvákmi.

„Pravdaže ho mám. Je môj.“

Hermiona na moment zaváhala, akoby ju to vyviedlo z miery. „Och! To je zvláštne, bola by som prisahala, že ma Irma nechala v tom, že predplatné patrí škole.“

Ron ten tón poznal. Presne takto znela, keď poukazovala na slabiny v nejakom z jeho alebo Harryho uletených plánov.

Hoci Snape zostal sedieť, zdalo sa, že sa ešte viac vytiahol. Ako je možné takto sa nad niekým týčiť, keď sedíte na stoličke?

„Je to odborný časopis o elixíroch a hoci sa považujete za zbehlú v mnohých oblastiach, stále som tu na hrade jediným odborníkom na elixíry, takže–“

Hermiona prerušila Snapa skôr, než sa stihol poriadne rozbehnúť, a Ron odrazu so záujmom sledoval minidrámu, ktorá sa odohrávala len o dve miesta ďalej. „Aha, rozumiem.“

Z prchavého výrazu na jej tvári bolo jasné, že nielenže pochopila, kam tým mieri, ale ani na ňu nespravil veľký dojem. „Tak teda, môžem si ho od vás požičať?“

„Znova sa pýtam – prečo?“

Povzdychla si, odložila príbor a siahla po šálke čaju. „Ivanivich a Merkham experimentujú so zaklínadlami a zameriavajú sa na to, ako môžu kúzla ovplyvňovať iné oblasti mágie. Ich prácu sledujem posledných pár rokov. V tom čísle je článok o ich prvých pokusoch s jednoduchými elixírmi, a veľmi rada by som si ho prečítala.“

Hermiona sa k nemu úplne otočila, tvár jej ožila. „Ako ste poznamenali, vy ste odborník – rada by som si vypočula váš názor na ten článok. Čítali ste ho?“

Zjavne nie. Alebo, čo bolo oveľa pravdepodobnejšie, keďže išlo o Snapa, mal už na jedno ráno dosť polozdvorilej spoločenskej konverzácie. Pokrčil obrúsok, hodil ho na tanier a potom vstal. „Nechám ho u madam Pinceovej pred večerou. Snažte sa ho nepoškodiť a očakávam, že mi ho vrátite v primeranom čase. Dobrý deň, profesorka Grangerová.“

Snapov pohľad skĺzol za ňu k jediným dvom ďalším ľuďom pri stole. „Potter.“ Mierne prižmúril oči, keď ho Ron pozdravil, no neobťažoval sa odpovedať. Pred odchodom sa len pohŕdavo uškrnul a čierny habit za ním dramaticky vial.

Ron sa naklonil a uchmatol kúsok slaniny z Harryho takmer prázdneho taniera. „Hej, ako to, že ty dostaneš „Pottera“ a mne sa ujde len otrávený pohľad?“

Harry potisol tanier bližšie k Ronovi, očividne ochotný nechať hol dojesť zvyšky raňajok. „Jednoduché — nenávidí ma o niečo menej ako teba.“

Keď naňho Ron neveriacky vyvalil oči, pokračoval: „Vrátil som sa do Škriekajúcej búdy a zachránil mu život, pamätáš? To ma v jeho očiach robí o niečo lepším než červoplaz, a povedal by som, že ty si stále niekde na úrovni rozmliaždeného chrobáka prilepeného na podrážke jeho topánky.“

Ron počul, ako sa Hermiona zachichotala, hoci ju nevidel, pretože sedela na Harryho druhej strane. „To nie je smiešne.“

„Prepáč, Ron.“ Hermiona sa ďalej chichotala, kým starostlivo skladala obrúsok. Položila ho na stôl, a vstala. „Musím bežať. Pred prvou hodinou sa mám stretnúť s jednou siedmačkou,  chce so mnou prebrať projekt za bonusové body. Skús sa nenechať profesorom Snapeom vyviesť z miery, Ron.“ Zamierila k dverám na konci siene.

Ryšavec zamrmlal, keď ju pozoroval, ako odchádza. „Je to už viac ako desať rokov, čo som ho naposledy nazval ufňukaným bastardom, prečo si ma doteraz neobľúbil?“

„To je Snape. Ten si nikoho neobľúbi.“

Ron sa chystal súhlasiť, no niečo ho prinútilo prestať žuť, ústa mal stále plné Harryho slaniny. Pozrel sa na dvere, ktoré sa práve pomaly zavreli, potom na tie za profesorským stolom, ktorými pred chvíľou odišiel Snape, a zase späť.

„Myslím, že sa mýliš, kámo. Mám pocit, že si k niekomu predsa len našiel cestu.“

„Komu?“ Harry si všimol, kam Ron pozerá. Rýchlo mu to docvaklo a urobil grimasu. „Hermione? Vari si dnes ráno spadol z metly? Keď sa tí dvaja rozprávajú, je to ako stáť vedľa ľadovca. Celé je to mrazivo zdvorilé a škrobene korektné. Prepáč, ale nie je tam ani štipka vrelosti.“

„Presne tak,“ pokračoval Ron a Harryho nechápavé „Čo?“ úplne ignoroval. „Pri tebe je to sotva skrývané pohŕdanie. Pri mne sa ho ani neobťažuje skrývať. K zvyšku profesorského zboru – samozrejme okrem Minervy – je zdvorilý, ale odmeraný, takmer ľahostajný. Ale nie k Hermione. Dokonca ju oslovuje titulom a ani to neznie tak, akoby sa jej vysmieval.“

Harry naňho zízal dosť dlho, až si Ron začal myslieť, že má zasa celú tvár od džemu.

„Ujasnime si to. Len preto, že k nej nie je vyslovene hrubý a raz či dvakrát ju možno aj počúval, si myslíš, že je zamilovaný? Tebe už načisto preskočilo.“

Ron si odfrkol a  napokon odsunul stoličku od stola. „No, keď to podáš takto…“

-~| Harry |~-

Väčšina dňa ubehla bez toho, aby Harry venoval Ronovmu smiešnemu nápadu viac než jednu či dve letmé myšlienky v zmysle „Snape a Hermiona, hej, určite.“

Jeden z jeho študentov, Marlow Draven, napísal prácu, ktorá – ak bola chlapcova teória správna – bola o svetelné roky nad prácami jeho spolužiakov. Alebo, ako Harryho cynickejšia stránka rada zdôrazňovala, išlo pravdepodobne o ‚vypožičané‘ myšlienky nejakého neznámeho autora. Draven bol bystrý – hoci občas nemotivovaný – študent, takže existovala malá nádej, že tá práca je skutočne jeho vlastná. Harry si stále pamätal, aké to bolo, keď ho nespravodlivo posudzovali, preto tú prácu priniesol Hermione a spýtal sa jej, či si nespomína, že by niekedy čítala niečo podobné. Pred hodinou ju nechal v knižnici obklopenú hromadou odborných kníh a časopisov, a bol presvedčený, že ak pôvodný zdroj nenájde ona, tak už nikto.

Potom, krátko pred večerou, Harry uvidel niečo, čo by si inak ani nevšimol, nebyť toho zákerného semienka, ktoré mu Ron zasial do hlavy.

Práve zabočil za roh do chodby pred knižnicou, keď uvidel Snapa, ako postáva pri otvorených dvojkrídlových dverách tak, aby ho nebolo vidieť. Keďže si Harry nepamätal, že by ho niekedy videl váhať (sadistické naťahovanie už aj tak napätej situácie bolo niečo úplne iné), stiahol sa späť za roh, aby zostal nepozorovaný – pre prípad, že by hrozili problémy.

„Ty si vždy myslíš, že budú problémy. Hermiona hovorí, že je to asi pozostatok toho, že si bol počas rokov dospievania neustále v smrteľnom nebezpečenstve, alebo tak nejako. Tiež hovorí, že by si mal zvážiť terapiu.“

„Ron, chceš vedieť, čo som videl alebo nie?“ zasyčal Harry a snažil sa neupútať pozornosť ostatných profesorov, ktorí práve večerali.

Ron prevrátil oči, ale vidličkou s naloženou zemiakovou kašou Harrymu naznačil, aby pokračoval.

„Takže tam stojí tak, aby ho nebolo vidieť, a začne si upravovať oblečenie. Narovná si manžety, potiahne lem kabáta a tak.“ Harry začínal mať podozrenie, že na Rona to neurobilo patričný dojem. „Potom si skontroloval dych.“

„Ten bastard,“ zasyčal Ron s očami rozšírenými hrôzou. Vzápätí sa jeho výraz vrátil do normálu. „Objavil hygienu a veru už bolo na čase. Koľko má rokov? Päťdesiat? Šesťdesiat? Každopádne, to, že nechce smrdieť ako drak, nie je predzvesťou apokalypsy, dokonca ani u Snapa. Hermiona má pravdu, kámo. Terapia.“

„Ešte som neskončil. Potom vojde do knižnice a kým ho dobehnem, práve prechádza okolo stola, kde sedí Hermiona – tak blízko, že sa jeho habit obtrie. O jej. Stoličku. A on sa tvári, akoby ju ani nevidel. Myslím si, že je jednoducho zase za debila a naschvál ju ignoruje, jasné? Príde k pultu madam Pinceovej a povie – dosť nahlas na to, aby som to počul až pri dverách–“

„Počkaj, ty si nakúkal spoza dverí?“

Harry po Ronovi strelil nahnevaným pohľadom, ale inak prerušenie ignoroval. „Povie: ‚Priniesol som ten časopis, o ktorý profesorka Grangerová žiadala.‘ Vytiahne tú vec, o ktorej sa dnes ráno s Hermionou bavili a madam Pinceová sa po nej načiahne, ale on ju nepustí. Myslím to vážne – obaja ju držia, ona ju tak trochu ťahá k sebe a on ju odmieta pustiť.“

Harryho potešilo, keď videl, že teraz už má Ronovu plnú pozornosť. Ryšavec dokonca prestal jesť.

„Hermiona, samozrejme, začula svoje meno, tak prišla k pultu, asi aby si ten časopis vzala. Už som myslel, že sa z toho stane preťahovanie lanom v trojici, keď vtom Snape ním prudko trhol k sebe. Pinceová ho už neudržala a časopis dopadol na pult, odtiaľ skĺzol na zem medzi Hermionine a Snapove nohy.“

Harry sa ešte raz paranoidne rozhliadol, aby sa uistil, že ho nikto z ostatných profesorov nepočúva, naklonil sa bližšie a vyrukoval so svojím tromfom. „A zrazu vidím, že Snape kľačí pred ňou na jednom kolene, podáva jej ten časopis ako nejakú obetu a obaja sú červení až za ušami. Len čo ho Hermiona vzala do rúk, Snape bez jediného slova odišiel.“

„To ma poser!“ vydýchol Ron, ktorý vyzeral v tej chvíli zhrozene aj fascinovane.

„Radšej nie.“

„Mal som pravdu, fakt sa mu páči.“ Obaja na chvíľu zmĺkli a zvažovali dôsledky tohto zistenia. „A ak si správne videl to, čo si videl, tak si myslím, že aj on sa páči jej.“

„Tak čo urobíme?“ zašepkal Harry a pozrel sa ďalej pozdĺž stola, kde Hermiona sedela vedľa Snapa a očividne sa ho snažila vtiahnuť do nejakej debaty.

Musela cítiť, ako sa jej dva páry očí zabodávajú do zátylku, pretože sa k nim otočila a venovala im váhavý úsmev.

Ron jej úsmev opätoval a kútikom úst zašepkal Harrymu:: „No, my vieme, že sú do seba blázni, ale stavím sa s tebou o knut, že oni sami to netušia.“

„Beriem.“

-~| Ron |~-

Harry bol za to, aby ju po večeri zahnali do kúta a donútili ju vyklopiť čo si myslí o Snapovi, ale Ron ho presvedčil, že človek Hermionu Grangerovú nikam nezaháňa, ani od nej nič nežiada, ak teda nechce okamžitú a pravdepodobne dosť zdĺhavú návštevu ošetrovne.

Okrem toho, argumentoval Ron, keby sa jej len tak spýtali, či k Snapovi niečo cíti, nepochybne by to poprela. A kto nie? Obzvlášť keby sa na ňu s Harrym vyrútili takto hlučne a agresívne. Pravdepodobne by si myslela, že len hľadajú nejakú zámienku, aby si z neho strieľali alebo niečo podobné.

„Čo predsa nerobíme, však? Teda… aspoň nie tentoraz.“ Harry cítil potrebu overiť si to počas nasledujúcich dní ešte niekoľkokrát, len aby mal istotu, že sú s Ronom na rovnakej vlnovej dĺžke.

„V tomto prípade nie. Hermiona si zaslúži byť šťastná, a ak ju dokáže urobiť šťastnou Snape... nie je zlý človek.“

Ron pri tom skoro spadol z metly a Harry sa rýchlo ponáhľal svoje tvrdenie objasniť.

„Je to kretén, ale nie je to ten istý kaliber ako megalomanský psychopat odhodlaný ovládnuť svet pomocou genocídy. A úprimne, po tom všetko s Voldemortom ma už Snape nedokáže vytočiť ani zďaleka tak ako kedysi. Okrem toho si myslím, že Hermiona by ho v pohode zvládla, keby na to prišlo, nemyslíš?“

„Bolo by to tesné, to je fakt,“ súhlasil Ron.

Samozrejme, na tom, či by Snape urobil Hermionu šťastnou, vlastne vôbec nezáležalo, ak sa mýlili a ten chlap ju v skutočnosti nepriťahoval.

Čo bolo dosť možné. Snapa pravdepodobne nikdy nepožiadajú, aby pózoval pre časopis Playwitch alebo niečo podobné. Ronov vlastný výtlačok čísla „Fešáci z oddelenia aurorov“ — s ním na obálke a strategicky umiestneným cloniacim klobúkom, aby Molly Weasleyová nedostala aneuryzmu — visel zarámovaný na čestnom mieste nad kozubom v jeho izbách na Rokforte.

Ron sa rozhodol, že najlepší spôsob, ako na Hermionu, bude nenápadne a ľstivo. Alebo aspoň nejako tak, čo by sa k tomu v ich podaní vzdialene blížilo.

Pozorne sledovali, ako spolu Hermiona a Snape komunikujú na poradách profesorského zboru. K ich sklamaniu sa však nekonali žiadne zasnené pohľady ani túžobné povzdychy. Harry však tvrdil, že v jednom momente videl Hermionu otáľať pri podávaní akýchsi papierov Snapovi a trval na tom, že ich prsty sa dotýkali o pár sekúnd dlhšie, než bolo nevyhnutné.

Zlatý klinec však podľa Rona nadišiel na poslednej novembrovej porade, keď Snape ponúkol Hermione posledný koláčik na mise. Za normálnych okolností by sa na posledný kúsok občerstvenia vrhol sám – čisto zo starosti o domácich škriatkov, samozrejme – ale tentoraz ho Snape predbehol.

Skôr než stihol čo i len nespokojne zamrmlať, starší muž sa naklonil cez stôl a ponúkol pochúťku priamo Hermione so slovami: „Ak sa nemýlim, toto je váš obľúbený.“

„To bol Jaffský koláčik, Harry. Jaffský. Koláčik.“

„Nie každý je posadnutý jedlom, Ron. Napadlo ti niekedy, že jej ho dal len preto, aby ti ho vyfúkol?“

Ron pokrčil plecami, usadený na okraji Harryho stola v učebni obrany proti čiernej mágii krátko po tom, čo skončila porada. „No hej. Ale mohol ho pokojne zjesť sám, nemusel jej ho dávať.“

Harry dopísal známku na esej a s povzdychom sa oprel v kresle. „Dobre, beriem, máš pravdu. Takže kedy sa Hermiony spýtame, čo cíti k Snapovi?“

„No k tomu...“ Ron sa naklonil nad stôl a vykrúcal krk, aby prečítal, čo Harry načmáral na vrch pergamenu. „Vlastne neviem, či by sme to vôbec mali vyťahovať... Som si však celkom istý, že toto kúzlo pôvodne nemalo fungovať takto. Považoval by si to decko za divné alebo geniálne? Alebo oboje?“

Harry odsunul pergamen z Ronovho dosahu. „Ako to myslíš, že to nemáme vyťahovať? Veď to bol od začiatku tvoj nápad. Ty si si prvý všimol, že sa Snape správa čudne“

„Čo ak sa mýlim?“

„Tak sa mýliš a pár dní budeme vyzerať ako úplní idioti. Žiadna novinka.“

Ron siahol po kalamári na Harryho stole, no ten mu ho o chvíľu vytrhol z rúk. „Ide o to, že ak sa mýlim a nič nepovieme, nikomu sa neublíži, nie? Ale ak niečo povieme a oni o seba v skutočnosti nestoja, vieš, že Snape z toho narobí poriadny cirkus.“

„Opakujem, pár dní budeme vyzerať ako idioti.“

„Ja sa nebojím o nás, ty pako. Bojím sa o Hermionu. Čo ak – čo ak sa mýlime v Snapovi, ale nie v nej? Ak ešte netuší, že o ňu stojí, a my ju navedieme na to, aby tomu uverila, pričom to nebude pravda... mohlo by jej to zlomiť srdce.“ Ron si uvedomil, že sa nepokojne mrví.

„Medzi Hermionou a mnou to nevyšlo, ale to neznamená, že mi na nej nezáleží. Je to jedna z mojich najlepších kamarátok a mám ju rád ako vlastnú rodinu. Nechcem, ju vidieť trpieť. Dopekla, nechcem vidieť trpieť ani jedného z vás.“

„Och, Ron.“ Harryho hlas znel zvláštne, akoby bol úplne dojatý alebo čo. Ron sa k nemu otočil a stuhol pri pohľade na emócie na Harryho tvári. „Ron, ja... nevedel som, že ti na tom až tak záleží.“

„Samozrejme, že mi na tom záleží. Priatelíme sa odjakživa a chodil som s ňou viac než rok. Veď sme sa ani nerozišli v zlom, len–“

„Nie na Hermione. Záleží ti na mne, ty veľký pako.“ Harry teatrálne potiahol nosom a utrel si kútik oka. Práve keď Ronovi pri prvom návale paniky prudko vyskočil tep a už-už začínal protestovať, že to vôbec tak nemyslel, Harry žmurkol. „Aj ja ťa mám rád, Pavúčik. Ako strašne otravného brata, pre ktorého by som spravil čokoľvek.“

„Ty kretén.“

„Ale aj tak ma máš rád. A keď si mi vlepil jednu výchovnú a povedal mi, že si ničím život tým, že od seba stále odstrkujem tvoju sestru, chcel si, aby som bol šťastný — rovnako ako chceš, aby bola šťastná Hermiona.“ Harry vstal, obišiel stôl a postavil sa vedľa Rona. „Čo ak sa nemýliš, kámo? Čo ak toto — akokoľvek nepravdepodobne to znie — Hermionu naozaj spraví šťastnou? Nemyslíš, že to stojí za pokus?“

„Nemohli by sme jej radšej kúpiť ďalšiu mačku alebo tak niečo?“ Ron vedel, že prehral, ale musel to ešte skúsiť.

„Pozri,“ začal Harry a potľapkal Rona po chrbte. „Vravím, že sa zahráme na dohadzovačov, a ak to nevyjde, ak jej ten netopier ublíži, vypcháme mu všetky čižmy Hagridovým špeciálnym hnojivom a ja Hermione jednoducho poviem, že to bol od začiatku tvoj nápad, aby vedela, koho má viniť. Čo ty na to?“

„Si fakt kretén, Harry.“

-~| Harry |~-

Keďže Ron — hoci s veľkou nevôľou — súhlasil, že sa zahrajú na Kupida (za pevného predpokladu, že ide len o metaforu a nebudú v tom figurovať žiadne plienky ani očarované krídla), Harry strávil niekoľko voľných hodín kutím plánov.

Pôvodne chceli len zistiť mieru vzájomnej príťažlivosti medzi Hermionou a Snapom, ak teda vôbec nejaká existovala. Teraz, po niekoľkých týždňoch pozorného sledovania, ktoré Harrymu a Ronovi vynieslo pár paranoidných pohľadov od majstra elixírov a od Hermiony znepokojenú otázku o stave ich duševného zdravia. Harry dospel k záveru, že ak ich nechajú tak, táto spoločensky nemotorná dvojica bude vo svojom opatrnom „nedvorení“ pokračovať pravdepodobne donekonečna.

„Niekto musí niečo urobiť,“ zašepkal Harry a posunul pešiaka po šachovnici smerom k Ronovmu koňovi.

V zborovni hrali šach už takmer hodinu. Používali muklovskú súpravu, pretože Hermiona neznášala sledovať melodramatické smrteľné kŕče malých vyhodených figúrok.

„Vieš, že nás zabije. A ak to neurobí ona, urobí to on,“ odvetil Ron a strelcom mu vzal pešiaka.

„Odkedy si odišiel od aurorov, stala sa z teba riadna bábovka, čo?“

„O čom si tam vy dvaja šepkáte?“ Hermiona sa ani neunúvala zdvihnúť pohľad od knihy, ktorú čítala. Kým chlapci hrali šach, pohodlne sa usadila na pohovke pri kozube s dekou prehodenou cez nohy, aby sa chránila pred skorým decembrovým chladom, pred ktorým sa hradu nedarilo úplne ubrániť.

„O tom, ako sa Ron zmenil, odkedy začal učiť.“ Buď ho Ron pod stolom zámerne kopal, alebo mal v spodnej časti tela nejaký silný kŕč. Harry si odsunul nohy z jeho dosahu.

„V akom zmysle?“ Hermiona sklopila knihu a prvýkrát za celý večer im venovala plnú pozornosť.

„Napríklad je oveľa menej napätý. Pamätáš na minulé Vianoce, keď George odpálil ten cracker a Ron sa vrhol pod stôl s krikom, že sme pod útokom, a začal hlava-nehlava metať obranné kúzla?“

Hermiona len s námahou potláčala smiech, ktorý sa z nej dral von, kým sa snažila Rona brániť. „Bol to veľmi hlasný cracker. Bolo tam plno dymu a konfiet.“ Ronovo rozhorčené odfrknutie prelomilo poslednú hrádzu a Hermiona sa rozchichotala. „Och, pamätáte sa na Mollinu tvár, keď sa tá hus dostala do krížovej paľby a vybuchla? Tá... tá plnka... plamene... všade... bum!“

„Áno, náramne vtipné a pre mňa ani trošku ponižujúce. Takže vás prosím, nezabudnite to vytiahnuť na každom rodinnom stretnutí do konca môjho života.“

Harry sa nateraz vzdal šachovej partie, oprel sa v kresle a uchechtol sa. „Vzhľadom na výraz tváre Billovho najmladšieho? Kámo, príbeh o vybuchujúcej husi sa bude rozprávať ešte dlho po tvojej smrti.“

Akoby Hermiona vytušila, že sa v Ronovi schyľuje k búrke, rýchlo sa pokúsila odpútať jeho pozornosť. „Bolo to od Minervy veľmi milé, že nás prichýlila na hrade, kým sa Brloh poriadne nevyvetrá. A domoví škriatkovia sa očividne tešili, že sa v tú noc mohli starať o toľko nečakaných hostí.“ Posadila sa rovnejšie a naklonila sa k Ronovi. „A neboli jediní. Dokonca aj deti, ktoré tu zostali cez prázdniny, sa skvele bavili. Všetci sa nechali strhnúť sviatočnou atmosférou.“

Harry vycítil dokonalú príležitosť a hneď ju využil. „Dokonca aj Snape pôsobil tak nejako… menej snapovsky.“

„Na profesorovi Snapovi nie je nič zlé.“ Harry videl, ako Hermiona stuhla, akoby sa chystala na ich starú známu hádku.

„Veď nepovedal, že je na ňom niečo zlé. Len tvrdí, že nie je práve priateľský človek,“ zapojil sa Ron a Harrymu bolo jasné, že mu už odpustil tú historku s crackerom a husou.

Hermiona, trochu upokojená, bola ochotná pripustiť, že majú pravdu. „Ale prečo by sa vôbec mal snažiť byť priateľský? Ľudia sa k nemu vždy správajú ako k vyvrheľovi. Oficiálne ho vyhlásia za hrdinu a vzápätí dávajú jasne najavo, že s ním nechcú mať nič spoločné. Priznávajú, že bez neho by sme vojnu pravdepodobne nevyhrali a jedným dychom dodávajú, že keby sa viac snažil, určite by našiel iný spôsob. Akoby tie jeho rozhodnutia boli jednoduché. Akoby tie veci chcel robiť, akoby–“

„Hej, Hermiona! Sme na tvojej strane, pamätáš? Presviedčaš už presvedčených.“

Začervenala sa. „Prepáč, Harry, ja len…“

„Vieme, že keď obhajuješ niekoho, na kom ti záleží, zvykneš sa trochu nechať uniesť.“ Kútikom oka zazrel, ako sa Ron strhol. Zrejme to nebola jeho predstava o nenápadnosti či prefíkanosti. Ups!

„Presne, ja… počkať, nikdy som nepovedala, že mi… teda, samozrejme, že mi na ňom záleží, pretože je to kolega a – a prečo sa na mňa tak pozeráš, Ronald Weasley?“

„Len sa teším, že sa už nerozprávame o mne.“

Nervózne sa pomrvila a upravovala si deku, až kým nemala úplne zakryté prsty na nohách. „Niežeby som niečo priznávala – pretože nepriznávam – ale keby som raz, čisto hypoteticky, k niekomu prechovávala náklonnosť, dúfala by som, že vy dvaja sa zachováte zrelo a budete mi oporou. Alebo sa o niečo podobné aspoň pokúsite.“

Harry aj Ron vážne prikývli. „Vieš, že chceme len to, aby si bola šťastná.“

Hermiona sa usmiala a roztiahla ruky. „Poďte sem, vy dvaja. Skupinové objatie?“ Pohovka pod ich spoločnou váhou zastonala, ale trom priateľom sa nakoniec podarilo dostatočne sa potisnúť, aby sa na ňu všetci zmestili. Chvíľu sedeli mlčky a pozorovali oheň, až kým ticho neprerušil Ronov hlas:

„Takže ako dlho sa už chceš dostať Snapovi do nohavíc?“