Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 80. Leightonovci musia počkať

Do piatkového večera bol Harry tak trochu otrávený a začínal sa pýtať, či neurobil obrovskú chybu s tými elixírmi. Mal kopu príležitostí pripojiť sa späť k triede, ktorá sa pripravovala na MLOKy, hneď ako sa so Snapom zasa zniesli — a ten dal jasne najavo, že takúto zmenu v Harryho rozvrhu by uvítal. A čo Harry? Pri každej príležitosti ho odbil.

Nebolo to práve to, prečo bol naňho Snape v týchto dňoch trochu podráždený? Asi nepomáhalo ani to, že koncoročné skúšky sú už len pár týždňov ďaleko. Možno si Snape uvedomil, že na to, aby Harry stihol zložiť MLOK z toho predmetu, je naozaj príliš neskoro. Harry vedel, ako veľmi si to otec želal — a nielen preto, že to kedysi bolo podmienkou na aurorský výcvik.

Vzdychol si a odsunul esej z čarovania, na ktorej aj tak v skutočnosti veľmi nepracoval. Aspoň že na zajtra mali so Severusom dohodnuté doučovanie z elixírov. Možno by mohol pri ňom utrúsiť náznak, že by sa najradšej k elixírom vrátil. Spätne to naozaj vyzeralo ako detinské rozhodnutie. Vtedy sa to tak ale vôbec nezdalo.

Pravda, možno za Severusovou náladou nestál Harry, ale niečo úplne iné. Tlak z toho, že pomáhal Dracovi prekonať žiaľ. Alebo ťažkosti, čo na človeka dopadnú, keď sa zrazu stane osamelým otcom. No, osamelým otcom dojčaťa, aspoň. To muselo byť úplne iné než adoptovať dvoch synov, ktorí sú už takmer dospelí. A potom tu boli Severusove vlastné pocity z toho, ako prišiel o manželku — aj keď manželku, ktorú nikdy nechcel a celkom určite neľúbil. Bola to predsa Dracova mama.

Alebo s ťarchou toho, že prišiel o Mauru Morrighanovú.

A to sa, aspoň podľa Harryho, dalo ľahko vyriešiť. No z dôvodov, ktoré boli zjavne Severusove vlastné, to riešiť nechcel. Radšej sa utápal v... no, Harry si nebol istý v čom. Možno vo vine, že nedokázal zachrániť Narcissu, tak ako pred rokmi nedokázal zachrániť svoju mamu. Ako to vtedy povedal? Keď mi zomrela matka, prisahal som, že nikto, koho mám rád, už nikdy neutrpí pre nedostatok nevyhnutného elixíru...

Snape Narcissu neľúbil — no Draca áno, a Draco trpel. Pravda, nebola to Severusova vina, žiaden elixír by tu nepomohol. Ale taká je vina. Iracionálna. Nerozumná. Nikoho z nej nevyhovoríš. To Harry vedel lepšie než ktokoľvek iný.

Severus sa toho bremena bude musieť zbaviť sám. A potom sa možno popasuje aj s druhou starosťou — s obavou, že sobášom s Morrighanovou ublíži Dracovi.

Aj to bolo iracionálne. Tým, že bude Severus nešťastný a sám, Narcissu späť neprivedie ani Dracovi nepomôže.

Harry sa zhlboka nadýchol, zdvihol brko a pokúsil sa znovu sústrediť na čarovanie.

****

Plán porozprávať sa so Severusom počas zajtrajšieho doučovania sa rozpadol skôr, než stihol začať. Harry práve dojedol raňajky vo Veľkej sieni a stúpal hore do Chrabromilu, aby si vyzdvihol Salsu na debatu — do žalárov mal ešte takmer hodinu času. Vyšiel sotva pár schodíkov na prvom schodisku, keď sa z tieňa pri stene vynoril Snape a pokynul mu.

„Á, tu si. Tak poď už, nesmieme meškať."

Harry sa trochu zamračil a zišiel o dva schody, akurát aby bol s otcom v jednej výške. „Dobre. Ale myslel som, že začíname až o pol?"

Snape prižmúril oči. „Prečo by si si to myslel?"

Harry sa skoro spýtal, či neužil nápoj zábudlivosti, no usúdil, že to nie je správna chvíľa na žarty. „Lebo to je obvyklý čas, kedy mávame doučovania."

V Snapeových očiach čosi blyslo. Možno podráždenie. „Hovoríme každý o niečom inom," povedal ostro. „Nesmieme prísť neskoro na stretnutie s Nicholasom Leightonom."

Aha. Dobre, že si dnes ráno nezabudol pripnúť na habit prefektský odznak. Aspoň sa preň nebude musieť vracať — Leightonovi tak veľmi záležalo na tom, aby Harryho videl ako prefekta.

„Myslel som, že si vravel, že to bude až potom."

Ďalší záblesk. Rozhodne podráždenie, pomyslel si Harry. „Nie, to si povedal ty. Ja som len povedal, že sa to pokúsim zariadiť. Čo som aj urobil. Alebo si si to s odmenou pre slečnu Leightonovú za jej dosť úbohé výkony v... bylinkárstve rozmyslel, bolo to v ňom?"

Harry rozmýšľal, ako môže byť otec presvedčený, že boli úbohé, keď si nie je istý ani tým, o ktorom predmete je reč. Hoci možno si to myslel o prvákoch ako takých. Čo bolo trochu zlomyseľné, dokonca aj na Snapea.

„Nie, stále ju chcem odmeniť."

„Dobre. Lebo v jednej veci budem od teba potrebovať zhovievavosť — ide o Draca."

Harry žmurkol, mal pocit, že rozhovor mu uniká. „Draca?"

„Áno. Ukázalo sa, že Leighton by chcel, aby šiel s nami aj on."

Mandy o Dracovi nepovedala ani slovo. „Ehm, dobre, asi. Ale prečo?"

„Zrejme ho fascinuje ten nedávny úkaz, že sa slizolinčania pridávajú k svetlej strane," povedal Snape sucho. „V Dracovom prípade dosť zdanlivý — činy jeho otca mu sotva nechali na výber. Ale je to tak."

Zdanlivý? Snape bol dnes ráno naozaj v zlomyseľnej nálade.

„Tak teda — sotva by oficiálne predstavoval muklorodené dievča svojej matke, keby bola jeho oddanosť svetlej strane stále len niečo účelové," odsekol Harry.

Snape sa naňho zaiskril. „Vskutku. Pekne povedané, Harry."

Harry sa skoro spýtal, čo sa s ním dnes deje. Ale veď to predsa vedel — bol to nahromadený tlak posledných týždňov, ktorý z neho vytekal v rezavých poznámkach a v britkých zábleskoch zubov. A kto bol Harry, aby súdil? Sám ešte nedávno vypustil vlastný stres v záchvate hnevu, ktorý sa skončil miskou lepkavej kaše prevrátenou na bratovej hlave.

„Kde sa máme stretnúť s Dracom?" spýtal sa namiesto toho.

„Touto chvíľou by už mal čakať vo vstupnej hale. Najprv musel utíšiť malú Rowan. Dnes ráno kvílila ako banší."

To možno vysvetľuje aj Snapeovu náladu, pomyslel si Harry.

„Dobby ju nedokázal upokojiť, keď ju prišiel postrážiť, aby mohol Draco ísť s nami?"

Snape odfrkol. „Tvoj brat trval na tom, že ju utíši sám. Hrdosť, zjavne."

To znie celkom ako Draco.

Harry zišiel ešte o dva schody, došiel na kamennú podlahu pod schodiskom a zamieril do chodby, čo viedla k veľkým dverám hlavného vchodu. Severus k nemu prispôsobil krok. „Zasa Tri metly?"

„Áno. Kančej hlavy si nateraz, predpokladám, videl už dosť."

Harrymu to nepripadalo vyslovene vtipné, ale aj tak sa prinútil zľahka zasmiať — nebolo to ani naozaj zlomyseľné. Možno to znamenalo, že sa Severus snaží.

Aspoň v to dúfal.

****

Boli takmer v polovici cesty do Rokvillu, kráčali po prašnom chodníku a Draco celý ten čas rozprával ako mlyn.

„A potom Rowan vydala taký drobný grgľavý zvuk, a ja som hneď vedel, že sa jej tá pesnička naozaj páči — tak som pričaroval gitaru, aby ma sprevádzala, naozaj užitočné kúzlo, slečna Burbageová nás ho naučila, hoci funguje len pri When I'm Sixty-Four — a prisahám, Harry, Rowan sa skoro-skoro zasmiala!"

Harry odolal nutkaniu prehodiť povýšeneckým tónom To je pekné, Draco. No otázke neodolal: „Nie je trochu primladá na to, aby sa vedela smiať? Kedy sa vlastne bábätká po prvý raz naučia smiať?"

„No, podľa knihy, čo mi odporúčala Hermiona, sa to zvyčajne stane až okolo štvrtého mesiaca, možno aj neskôr — ale nechápeš to? Rowan musí byť na svoj vek strašne vyspelá!"

Možno bola, Harry to nemal ako vedieť. Vedel ale, že teta Petúnia tvrdila to isté o Dudleym, akokoľvek smiešne to bolo. Asi to robí každý rodič. A starší brat zjavne tiež.

„Čo sa stalo s tým, že ju nebudeš zaťažovať očakávaniami?" upozornil ho Harry. „Pamätaj, prisahal si, že ju budeš ľúbiť rovnako, či bude čarodejnica alebo šmukel."

„Pravdaže si pamätám —" povedal Draco práve vo chvíli, keď Severus zakašľal.

„Jarná prechladnutosť?" spýtal sa Draco a okázalo odvrátil tvár od Harryho.

„Skôr len chvíľkové šteklenie v hrdle."

„Si si istý? Pri raňajkách si nezjedol ani sústo, a ak ochorieš, vieš, že ťa budeme musieť držať preč od Rowan, kým nepominie všetko nebezpečenstvo nákazy."

„Ty si zasa prestal jesť?" spýtal sa Harry zhrozene.

„Len jedny raňajky," odsekol Draco. „Čo by si vedel, keby si s nami jedával častejšie!"

„Hej, veď je to len pár dní!" bránil sa Harry. „Chcel som sa stretnúť s pár kamarátmi!"

„Merlin, vy dvaja sa škriepite priveľa," precedil Snape.

Práve v tej chvíli sa okolo nich začal víriť náhly poryv vetra, taký prudký, že nadvihol prach, hlinu aj vetvičky. Harry zaprskal, potom zakašľal, mávol si rukou pred tvárou v snahe vyčistiť vzduch a zaškúlil oči proti tomu drobnému smetiu.

A potom, rovnako náhle, víchor ustal, kamene aj konáriky dopadli na zem s tlmeným buchnutím. Harry rozžmurkal oči — a uvidel postavu v čiernom habite, čo stála pred nimi sotva tucet stôp od nich, šarlátové oči jej horeli zúrivosťou a uspokojením.

„No, no, no. Koho to tu máme — či to nie je Harry Potter," povedal pomaly, každá slabika ako hrozba.

Harry kričal v rovnakom okamihu, slová rýchle a useknuté panikou.

„Draco, choď! Hneď!"

Draco vytiahol prútik.

„Nie!" skríkol Harry. „Kvôli Rowan, Draco! Musíš prežiť kvôli nej! Toto nechaj na ocka a na mňa!"

Draco zaváhal už len o okamih dlhšie, potom sa zvrtol na päte a odmiestnil sa preč. Harry nevedel kam. Možno do Londýna, aby vošiel do čísla dvanásť a letaxom sa vrátil do Severusových komnát. Možno len k rokfortským hraniciam.

Harry už dovtedy zosielal svoj najsilnejší štít a dôveroval, že Severus robí to isté.

„Dosť toho!" zvolal Voldemort, kostnatá tvár sa mu kŕčovito stiahla. Stačilo jediné mierne gesto jeho ruky a Harry pocítil, ako zem pod jeho nohami akoby praskla pod náhlym napätím. „Vystrašený, Harry Potter? Ó, áno. Vidím ti to v očiach — presne ako som to videl v jej —"

„Klamár!" skríkol Harry, zaprel sa nohami a stisol prútik, kým voľnou rukou šmátral vo vrecku po cukríku. Stačil jediný cukrík a mal by takmer desať minút prútikovej hadej mágie. Ale dofrasa, dofrasa, dofrasa — vrecká mal prázdne! Pomaly sa v ňom začalo dvíhať desivé poznanie. Pred raňajkami si na to ani nespomenul! Plánoval sa pred odchodom z hradu vrátiť hore do Chrabromilu — a do internátu sa nakoniec ani nedostal!

„Harry, odmiestni sa!" zvolal otec. „Hneď, choď! Ako Draco!"

„Ó, hlúpy Severus," pokarhal ho Voldemort, urobil krok bližšie a pokýval na nich skriveným, kostnato-bielym prstom. „Tak veľmi, veľmi hlúpy. Netrávil si priveľa času hlavou v kotlíku, hm? Necítil si moju kliatbu proti odmiestňovaniu? Ó, nie. Vy dvaja tu zostanete, kým s vami neskončím — navždy. A potom vystopujem milého, oddaného Draca. A tú vašu Rowan tiež. Rodinná záležitosť, takpovediac!"

Tá hrozba voči Rowan Harrymu zovrela vnútornosti a hlava mu skoro vybuchla. Bábätko. Nie. Nie. Absolútne nie.

„Odmiestni sa!" zareval Snape znova. „Klame, Harry! Odmiestni sa hneď! Hneď teraz!"

Harry nechcel, nechcel nechať Snapea samého — no z Voldemortových slov spanikáril tak, že si sotva vedel vybaviť čo i len jediné zaklínadlo. Možno to bola dobrá rada. Mohol by sa dostať do Londýna a odtiaľ rovno späť do Rokfortu, letaxom priamo do riaditeľovej pracovne, ak ho ohne pustia — a priviesť pomoc!

Lebo vždy predtým mal pomoc, nie?

„Vrátim sa po teba," skríkol a zvrtol sa na päte, ako predtým Draco.

No nestalo sa nič.

Vôbec nič.

Voldemort napokon predsa len neklamal.