Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: humor, dráma

Obdobie: Po Rokforte

Prístupnosť: 12+

Nech nikto netvrdí, že Hermiona Grangerová nevie, čo je to ničnerobenie.

Koniec.

Hermiona Grangerová uvažovala nad tým slovom zo svojej pozície na gauči (napoly na ňom, napoly mimo neho) a rozhodla sa, že už nemá ten istý radostný zvuk ako pred štyridsiatimi ôsmimi hodinami, keď Voldemort padol mŕtvy s výrazom úplného úžasu na tom, čo mu nahrádzalo tvár.

Všetci hovorili „je koniec“ – znova a znova – bez potreby vysvetľovať, že tým nemyslia len vojnu, ale aj ten hrozný, beznádejný strach, ktorý sa zákerne vkradol do každej stránky života. Ako mohla čakať, že niekto pochopí, že „koniec“ jej začína znieť skôr ako nárek?

Dlho a tvrdo pracovala, vlastne už od svojich dvanástich rokov, aby pomohla zabezpečiť tento šťastný koniec. Takže je po všetkom – a čo teraz?

„No toto!“ prerušil ju známy hlas. „Hermiona J. Grangerová sa povaľuje!“

Ron, pobavený a veselý, sa vynoril spoza dverí knižnice a usmieval sa na ňu tým spôsobom, ktorý ju zvyčajne nútil usmiať sa tiež. „Teraz už viem, že sa vojna skončila,“ dodal dramaticky.

„Och, Bože!“ zastonala a zakryla si tvár voľnou rukou.

„Včera večer si sa trochu zriadila, čo?“ ozval sa Fredov hlas. Alebo možno Georgeov. Nedokázala zdvihnúť ruku, aby sa pozrela.

George, alebo možno Fred, sa veselo rozosmial. „Možno by sme sa jej mali odvďačiť za všetky tie chvíle, keď nám odmietla namiešať niečo proti opici, braček môj. Príď len zamiešať mi kotlík…“

„Veď moja láska už v ňom vrie...“

„Hriať ťa bude tisíce dní...“

„Držte už zobáky!“ podráždene im skočil do reči Ron. „Nepila! Išla spať skoro, bolela ju hlava! Ehm,“ dodal a stlmil hlas v oneskorenej snahe byť ohľaduplný, „je ti lepšie, Hermiona?“

„Áno,“ odpovedala automaticky. Necítila sa o nič lepšie. Chcela len zavrieť oči a nechať svet chvíľu sa točiť aj bez nej.

„Tak raňajky?“

„Nie,“ odpovedala unavene.

Ron ju potľapkal po ruke. „No, myslím, že máš pred sebou asi týždeň dospávania. Ha! Skôr rok. Mala by si ísť hore – v tvojej spálni teraz nikto nie je,“ dodal s podráždenosťou čarodejníka, ktorý veľmi dobre vedel, že ju minulú noc zabrali jeho mladšia sestra a najlepší kamarát.

„Nie,“ povedala znova. Keď usúdila, že kvôli jasnosti bude musieť vynaložiť ešte trochu energie, dodala: „Myslím, že tu radšej zostanem.“

„Dobre,“ povedal a pokrčil plecami. „No tak, všetci von, lebo vás prekľajem!“

„Aká škoda,“ poznamenal Fred alebo George.

„Skutočná tragédia,“ súhlasil George alebo Fred. „Spievali by sme Hermione, kým by nezaspala.“

„Alebo kým by sa nezbláznila.“

„Podľa toho, čo by prišlo skôr.“

„Von!“ prikázal Ron a vložil do hlasu všetku autoritu, ktorú nadobudol za posledný rok. Očividne to zabralo, pretože dvere knižnice sa zabuchli a miestnosť sa opäť ponorila do blaženého ticha.

Povzdychla si a nechala ticho zahaliť ju ako prikrývka. Usúdila, že ničota má v sebe niečo zvláštne príťažlivé. Nikto nevyžadoval jej pozornosť, nebolo treba plniť žiadne úlohy, zmizlo napätie i úzkosť. Nič.

Nechala to slovo ozývať sa v hlave – jemné pohladenie zvuku, ani trochu (ha-ha) ako ten koniec, ostrý ako britva.

Po chvíli a po mnohých desiatkach opakovaní slova „nič“ jej vnútorný hlas trpko poznamenal, že ak nechce spať, mala by si aspoň prečítať knihu. Grimmauldovo námestie číslo dvanásť malo zaujímavú (hoci mierne znepokojivú) zbierku – ideálna príležitosť dohnať akademické medzery spôsobené lovom horcruxov a tesnými únikmi pred smrťožrútmi.

Videla chrbty kníh, ktoré si už dlho chcela prečítať. Ale – zvláštne – nedokázala v sebe nájsť vôľu vstať. Dokonca aj zdvihnúť ruku, načiahnuť sa po prútiku na stolíku vedľa a zoslať privolávacie kúzlo sa zdalo ako priveľká námaha.

Naozaj musela stále niečo robiť? Zaslúžila si prestávku. Mohla by tu ležať do konca života, a aj tak by dosiahla viac než väčšina ľudí.

V tej chvíli to znelo celkom lákavo. Potichu sa zasmiala.

O pol hodiny neskôr tú myšlienku stále nedokázala dostať z hlavy.

Možno to bolo presne to, čo potrebovala. Samozrejme, nie do konca života, len... na chvíľu. Bola vyčerpaná. Jej kedysi usporiadaná myseľ bola beznádejne preplnená. Hermiona Grangerová, ktorá si nikdy v nedeľu nezdriemla a nikdy v živote nezažila chvíľu, keď by nerobila vôbec nič – sa teraz pohrávala s myšlienkou, že práve preto by mala začať.

Bola by to zdravá mentálna dovolenka. Nie: výzva. Premýšľala, či to dokáže...

Existoval len jediný spôsob, ako to zistiť.

* * * * *

„Hermiona?“

Harryho hlas znel spoza dverí knižnice váhavo a znepokojene. Keď si uvedomila, že príčinou je ona, na okamih ju začalo hrýzť svedomie. Potom už cítila len podráždenie z vyrušenia.

Vysvetlila toho už toľko, koľko chcela – a potom, pre istotu, ešte desaťkrát viac. Pretrpela celý rad Kingsleyho testov, aby zistil, či nie je pod vplyvom nejakého temného kúzla alebo elixíru. Dokonca utešovala uplakanú Ginny, ktorá si myslela, že Hermiona nešťastne smúti za Harrym so zlomeným srdcom. (Harrym! Naozaj. Len preto, že sa minulú jar rozišli s Ronom…)

Chcela len, aby ju, preboha, nechali na pokoji.

„Hermiona?“ ozval sa Harry znova. „Môžem vojsť?“

„Nie,“ povedala čo najpokojnejšie. „Momentálne som trochu zaneprázdnená.“

„Her-mi-ó-na,“ povedal presne tým spôsobom, akým by podľa nej mohol hovoriť mladší brat, keby nejakého mala, „už desať dní ležíš na tom gauči. Nevieme si rady. Prosím! Aspoň na chvíľu vstaň a poriadne sa najedz…“

„Jedla som dosť. Dobby mi sem nosí jedlo.“

Harry sa toho chytil s pochmúrnym nadšením človeka, ktorý si bol istý, že debata sa konečne vyvíja v jeho prospech. „Aha, naozaj? A čo práva domácich škriatkov, Hermiona? Zamyslela si sa aj nad tým?“

„Nie, Harry,“ povedala tým svojím trpezlivým hlasom, ktorý jasne hovoril: Vôbec ma nepočúvaš. „Podarilo sa mi vydržať štrnásť hodín v kuse bez jedinej myšlienky, kým si ma neprinútil začať odznova. Samozrejme,“ dodala skromne, „väčšinu času som spala.“ (Človek predsa nechce preháňať svoje úspechy.)

„Do psej matere!“ vyhŕkol – a ak znel zúfalo, nebolo to nič proti tomu, čo pocítil, keď nepovedala ani slovo o jeho nevhodnom slovníku.

* * * * *

Hermionino skúmanie vlastných viečok prerušilo odkašľanie. Otvorila oči a prižmúrila ich smerom k zdroju zvuku – zavalitému mužovi sediacemu v kresle oproti jej gauču.

„Slečna Grangerová,“ povedal tichým, upokojujúcim hlasom a mierne sklonil hlavu. „Som Sig Borage a som hlavný liečiteľ Oddelenia Gaga Halfrunta v Nemocnici svätého Munga.“

Zvažovala, či nad ním nezdvihnúť obočie, ale nakoniec sa rozhodla, že to neurobí. Začínala zaostávať. Už z nej vytiahol dve myšlienky.

Zdalo sa, že Borage očakával, že sa spýta, prečo je tu, alebo aspoň čo je Oddelenie Gaga Halfrunta, pretože sa na dlhú chvíľu odmlčal, kým pokračoval. „Vaši priatelia ma požiadali, aby som sa na vás pozrel. Pracujem s depresívnymi a psychicky rozrušenými pacientmi, slečna Grangerová, a oni sa domnievajú, že ste oboje.“

„Ja si to nemyslím,“ povedala. Tie slová zneli zvláštne. Od chvíle, čo povedala pani Weasleyovej – ktorá sa vyhrážala, že zavolá jej rodičom –, aby sa aspoň raz v živote starala o seba, s nikým nehovorila. Bolo to pred piatimi dňami? Alebo možno šiestimi…

„Ľudia, ktorí sú úplne v poriadku, predsa netrávia celé týždne ležaním,“ poznamenal liečiteľ mierne.

Hermione sa slovo „týždne“ zdalo trochu prehnané. No dobre, technicky to bolo presné, keďže ležala na gauči už dvadsať dní – ak si dobre spomínala –, ale bolo to slovo, ktoré by si radšej nechala na neskôr. Možno, keď sa prehupne cez šiesty týždeň.

„Prečo nezačnete tým, že mi poviete, prečo sa nechcete pohnúť z miesta?“ povedal liečiteľ a spojil končeky prstov.

Pokrčila plecami. Harry tomuto mužovi nepochybne povedal viac-menej to isté, čo ona jemu. Nevidela dôvod rozoberať to celé odznova (koniec koncov).

„Nemôžem vám pomôcť, ak nebudete spolupracovať.“

Zívla a zavrela oči.

„Nie je nezvyčajné, že sa ľudia po traumatických zážitkoch uzavrú do seba. Dá sa cez to preniesť, slečna Grangerová. Musíte čeliť svojim najhorším spomienkam, postaviť sa im a zlomiť ich moc nad vami. Bude to trvať nejaký čas, ale s pomocou špeciálne vyškoleného…“

Odfrkla si. No vážne.

„Urobila som to pred šiestimi mesiacmi,“ povedala. (Bola to pravda. Vyzbrojená niekoľkými knihami o posttraumatickej stresovej poruche prinútila Fénixov rád, aby sa navzájom rozprávali o všetkých tých hrôzach, ktoré zažili, až kým nočné mory napokon neustúpili. Aspoň to všetci tvrdili. Možno trochu preháňali, len aby prestala. Ona sa každopádne cítila lepšie.)

V hlase liečiteľa Boragea znela pochybnosť. „Mám veriť tomu, že vás vojna ani trochu nepoznačila?“

„Samozrejme, že ma poznačila, vy nemožný idiot,“ povedala. Odmlčala sa, normálne by tú poslednú časť nevyslovila nahlas. No čo už.. „Lenže preto tu neležím.“

„Tak prečo?“

„Prečo nie?“

„Ale,“ povedal a jeho pokojná fasáda sa začínala otriasať, „čo vlastne robíte?“

„Nič,“ odpovedala s plnou vážnosťou.

Odmietla povedať ďalšie slovo, až kým to nakoniec nevzdal a neodišiel.

* * * * *

Tentoraz ju zobudili podpätky čižiem, nie odkašľanie. Nechala oči zatvorené, čakala na nevyhnutnú otázku alebo prosbu a premýšľala, ako dlho bude trvať, kým votrelec odíde, ak bude ignorovať... jeho? Ju?

Niekoľko minút plynulo v úplnom tichu.

Napriek dňom usilovného tréningu ju nakoniec premohla zvedavosť. Pootvorila jedno oko a to, čo uvidela, ju šokovalo.

Snape stál chrbtom k nej a prezeral si knižnicu. Akurát Snape. Vytiahol z police zväzok, v ktorom spoznala anotovanú verziu aritmantického rukopisu zo šestnásteho storočia, prudko sa otočil, strelil po nej pohľadom, ktorý jasne vyjadroval jeho názor na jej momentálnu činnosť, a odplachtil z miestnosti.

Nuž. Nápodobne. Zavrela oči a znovu sa ponorila do obzvlášť vydareného ničnerobenia.

Ale dotieravé myšlienky ju stále vyrušovali. Snape! Nemohla uveriť, že prišiel na Grimmauldovo námestie – Fénixov rád síce akceptoval, že v tú noc na veži plnil Dumbledorove rozkazy, ale Harry ho stále nenávidel a ten pocit bol vzájomný. Snape by predsa neprišiel len tak na návštevu, aby sa slušne spýtal, či si môže požičať knihu.

Práve tú si už dlho chcela prečítať. Vyzerala zaujímavo, ale keď jej padla do oka, jednoducho na ňu nemala čas. Škoda, že si ju vzal…

Zaškrípala zubami. Nič. Nerobila nič, dočerta! Ak nedokázala poriadne ani ničnerobiť, ako si mohla myslieť, že niekedy zvládne robiť… no… niečo?

Zaryto vytlačila všetky myšlienky z hlavy.

* * * * *

Bol späť.

Podráždene zaborila tvár do gauča. Potom potichu odrátavala od tisícky. Bolo to (deväťsto päťdesiat sedem) aspoň niečo, no, bohužiaľ, (deväťsto päťdesiat šesť) len veľmi nudné, a preto (deväťsto päťdesiat päť) oveľa prijateľnejšie než myslieť na Snapa. Napríklad prečo bol zasa na Grimmauldovom námestí – za tým sa nepochybne skrýval zaujímavý príbeh…

Dofrasa!

Vážne jej narúšal plán.

Otočila sa práve včas, aby ho videla s úškrnom na tvári a príručkou experimentálnych kúziel v dlhých prstoch odplachtiť preč. Aj tú si chcela prečítať. Preboha, uvažoval nad novou kariérou?

Napoly sformovaná myšlienka: Nemala by si robiť práve toto?

V ten večer premárnila znepokojivo veľa času tým, že naňho zúrila.

* * * * *

Na druhý deň, keď Snape siahol po knihe o starodávnych runách, ktorú začala čítať pred ôsmimi mesiacmi, no musela ju odložiť, vybuchla.

„Dobre!“ zachrípla v márnom pokuse zakričať. „Veľmi prefíkané! Chápem, čo robíte, ale nebude to fungovať, tak povedzte Harrymu, že ste urobili, čo sa dalo, a VYPADNITE!“

„Prečo, slečna Grangerová – vari vás otravujem?“

Prižmúrila oči a odmietla sa dať zastrašiť. „Ak pod ‚otravovaním‘ myslíte vyrušovanie, podpichovanie a obťažovanie, tak áno.“

Oprel sa plecom zahaleným v čiernom habite o knižnicu a nadvihol obočie. „V tom sa vy predsa vyznáte.“

„Och! Vy…“

„Netuším, prečo si myslíte, že som tu na žiadosť pána Pottera. Aj keby sa náš Spasiteľ znížil k tomu, aby ma požiadal o láskavosť,“ povedal s takým sarkazmom, až sebou trhla, „figu scvrkávaciu mi na tom záleží, ako naložíte so svojím životom.“

„No… verila som vám,“ bránila sa, hoci vedela, že sa necháva zatiahnuť do hádky, ktorú nemohla vyhrať.

„Áno, dokázali ste pochopiť to očividné, keď vám to bolo kompletne vysvetlené, aj s diagramami a podrobnými spomienkami z mysľomisy. Gratulujem.“

Ranilo ju to a zároveň rozzúrilo. Počas toho chaotického a desivého mesiaca pred samotným koncom sa k nej správal ako k dospelej – akoby si ju vybral ako prvú, komu zverí svoje tajomstvá a vlastný život. Aké typické pre Snapa, že to všetko vzal späť pri prvej príležitosti.

„Dávno mi došlo, že profesor Dumbledore umiera kvôli tomu prsteňu a elixíru!“ odsekla. „A nikdy by ste Harryho neprinútili sedieť dosť dlho, aby si od vás vypočul, čo sa naozaj stalo, keby som nezasiahla!“

„Ó, trúfam si povedať, že slečna Tonksová by to zvládla rovnako dobre. Veľmi schopná mladá dáma, slečna Tonksová. Dosiahla Vynikajúce takmer zo všetkých MLOK-ov, ak si dobre pamätám.“

Uškrnul sa. Nemusel dodávať „a koľko MLOK-ov máte vy?“. Pointa bola taká jasná, že by to bolo zbytočné.

S hrčou v hrdle naprázdno prehltla. Nútil ju premýšľať. A čo bolo ešte horšie – nútil ju premýšľať o budúcnosti.

„Vypadnite!“ povedala.

„S radosťou.“ Úškrn na jeho tvári nahradil pohŕdavý úškľabok. Chytila si rukávy, aby sa ovládla a nevrhla sa po prútiku.

„Mimochodom,“ dodal, keď prechádzal okolo, „mohol by som vám navrhnúť Dúšok živej smrti? Veľmi podobný účinok, bez… ehm… nepríjemnosti občasného sebauvedomenia.“

Bol preč skôr, než stihla zalapať po dychu, nieto ešte odpovedať.

* * * * *

Po tom už ničnerobenie neprichádzalo do úvahy. Snaha nemyslieť vyčerpala každú štipku jej výnimočnej schopnosti sústrediť sa a teraz bola úplne v háji. Jednou bezcitnou salvou na rozlúčku Snape neúmyselne dokázal to, čo sa všetkým ostatným nepodarilo ani všetkými argumentmi a naliehaniami: prinútil ju prehodnotiť, čo vlastne chcela týmto všetkým dosiahnuť.

Veľké nič, presne to.

Nebola to nijaká zenová cesta k sebazdokonaleniu ani žiadna posilňujúca očista mysle a duše. Ona, Hermiona Grangerová, strávila mesiac zaháľaním.

Zahryzla si do pery. Nie, bolo to oveľa horšie. Jej detstvo sa skončilo. Jediná náplň jej dospelého života zmizla spolu s Voldemortom. Nemala potuchy, ako prežiť zvyšok života, akoby niekedy mohla prekonať svoje doterajšie úspechy, a posledný mesiac strávila tým, že sa snažila vyhnúť akémukoľvek riešeniu – a pritom samu seba presviedčala, že namiesto toho robí niečo nesmierne náročné a dôležité.

Čo si vlastne myslela? Že to všetko zmizne, ak to bude ignorovať?

Čo som to za idiota?

Jej posledná myšlienka predtým, ako upadla do nepokojného spánku plného nepríjemných snov o neúspešných testoch a domácich úlohách pokrytých veľkými a špicatými písmenami H, bola, že bezúčelné ležanie na cudzom gauči je pravdepodobne dokonalou metaforou pre niekoho, kto zrejme dosiahol svoj životný vrchol v devätnástich rokoch.

* * * * *

Prebudila ju ohlušujúca rana. Napoly sa posadila, oči vytreštené, telo jej prvýkrát po týždňoch zaplavil adrenalín.

Snape vtrhol cez dvere. Rútil sa k nej, habit za ním povieval, zuby mal vycerené v zúrivom zavrčaní. Ani v boji nikdy nepôsobil tak hrozivo.

„Vstaňte, doparoma! Vstaňte, vstaňte, VSTAŇTE!“

To posledné zdôraznil pritlačením prútika do jamky na jej hrdle.

Hermiona, úprimne skôr zaskočená než vydesená, slabo vyhŕkla: „Inak čo?“

„Inak budem informovať Denného Proroka o nedávnych, šokujúcich aktivitách slávnej slečny Grangerovej. A potom vás prekľajem,“ dodal, akoby mimochodom.

„Tvrdili ste, že vás Harry nepožiadal, aby ste zasiahli!“ zvolala, teraz viac pobúrená než zaskočená.

„Nepožiadal,“ zasyčal Snape, čo bol vzhľadom na nedostatok sykaviek pozoruhodný výkon.

„Ach, vy ste sa do toho vložili osobne, je to tak? Vám“ – snažila sa rozpamätať na jeho slová – „vám figu scvrkávaciu na tom záleží, čo ja….“ Odmlčala sa, zrazu sa cítila veľmi hlúpo a mlado. „Vy ste ma len chceli odtiaľto vylákať.“

„Áno! A sakramentsky ma rozčuľuje čakať, kým vám to konečne dôjde!“ vyštekol a neodtiahol prútik.

„Prečo?“ spýtala sa podozrievavo.

„Z nejakého dôvodu – nepochybne ide o skorý nástup demencie – som prijal ponuku profesorky McGonagallovej stať sa zástupcom riaditeľky. Neprišiel som však úplne o rozum a absolútne odmietam vyučovať elixíry v plnom rozsahu a zároveň sa zaoberať tou podradnou administratívnou robotou.“

„Počkať – vy budete znovu učiť elixíry?“ prerušila ho zvedavo. „Myslela som si, že budete chcieť učiť obranu proti čiernej mágii, keď už tá kliatba pominula.“

„Už som mal preklínania ľudí na celý život dosť, ďakujem pekne,“ zamrmlal.

„Tak ma sotva prekľajete za to, že tu ležím.“ Pokúsila sa o povýšenecký pohľad, no pokazil ho úsmev, ktorý nedokázala potlačiť. Mať nad Snapom navrch sa stávalo len zriedka.

„Pri vás,“ povedal tichým hlasom, v ktorom zneli neopísateľné hrozby, „urobím výnimku.“

Nemyslela si, že by to naozaj urobil. Aj tak ju však striaslo.

„Ako som už povedal,“ pokračoval, zjavne spokojný s tým, že jej odpoveď prejavovala správny strach, „nemám v úmysle učiť nižšie ročníky. Vstanete z tej pohovky, pretože ich budete učiť vy.“

„Čože?“ spýtala sa a vyvalila naňho oči.

„Máte snáď na najbližšiu dobu iné plány?“

„N-nie…“

„Tak vstaňte,“ povedal ľadovo, pričom každé slovo prehnane artikuloval a zohol sa v páse tak, že sa jeho príliš veľký nos takmer dotkol jej nosa.

Mala šialené, prchavé nutkanie pobozkať ho. Nie preto, že by sa jej z neho rozbúchalo srdce – nie, samozrejme, že nie –, ale pretože jej dával presne to, čo potrebovala. Zmysel.

(Ako je možné, že ju poznal lepšie ako Ron, Harry alebo zvyšok Fénixovho rádu?)

Teraz už len stačilo prestať počúvať ten ostrý, kontraproduktívny vnútorný hlas, ktorý trval na tom, že všetko, čo urobí, sa skrátka pokazí. Ten, ktorý hovorieval: Och, toto bude zaujímavé, nikto ťa v škole nikdy predtým nepočúval, prečo si myslíš, že teraz začnú...?

„Dobre,“ povedala pevne a zaťala zuby. „Urobím to.“

„Už bolo, dočerta, načase,“ povedal mrzuto a ustúpil.

V momente, keď vstala z gauča, podlomili sa jej nohy. Chytil ju za ruku, oprela sa oňho a čakala, kým sa miestnosť prestane točiť.

„Viete, ešte som neskladala MLOK-y,“ povedala a jej slová boli tlmené jeho ramenom.

„Samozrejme, že viem, vy hlúpe dievča. Zariadil som, aby ste ich skladali na ministerstve v auguste. Máte dva mesiace – učte sa rýchlo. Dúfam, že ste použili správne kúzla, aby ste zabránili svalovej atrofii.“

Prikývla. „Aj aby som zostala čistá a… ehm… postarala sa o… nevyhnutnosti bez toho, aby som musela vstávať a chodiť na toaletu.“

Zasmial sa. Nevydal pritom ani hlások, no vibrácie jej telom prešli priamo. „Vy nikdy nič nerobíte polovičato, Grangerová.“

Najprv chcela povedať: „Musím si udržať reputáciu.“ V skutočnosti však povedala: „Pán profesor... nechcete vedieť, prečo som to urobila?“

„Viem prečo,“ povedal odmietavo.

„Nie, neviete…“

„Nie je nič desivejšie než prežiť,“ prerušil ju.

Povzdychla si a odstúpila, teraz už mala pocit, že ju nohy udržia. „Nie je to o návratoch do minulosti.“

„Nie je nič desivejšie než prežiť, pretože teraz musíte aspoň raz v živote urobiť nejaké zasrané rozhodnutie.“

„Ach,“ povedala potichu a prvýkrát si uvedomila, že po prijatí Temného znamenia a následnom prechode na Dumbledorovu stranu urobil aj on sám sakramentsky málo skutočne zásadných rozhodnutí, ktoré by sa týkali jeho samotného. „To je presne ono.“

„Len tak mimochodom, vôbec s vami nesúcítim,“ dodal, čo by ju za normálnych okolností rozosmialo, nebyť pocitu, že ide o vážnu chvíľu. (Kedy vôbec býval súcitný?) „Nemáte veľa čo ľutovať a podľa istej pani riaditeľky môžete dokázať ‚úplne čokoľvek‘.“

Potiahla nosom. „Ale presne o to ide: ‚Čokoľvek‘  je takmer rovnako zlé ako ‚nič‘. V treťom ročníku som si ani nedokázala vybrať medzi predmetmi – ako som sa mala rozhodnúť, čo urobím so svojím životom? A ako som mala – mám – naplniť očakávania všetkých?“

Snape vyzeral, akoby ho to ani v najmenšom neohúrilo. „A prečo by ste to, preboha, chceli?“

„Ale…“

„Serte na nich aj na tie ich posrané očakávania.“

Takmer jej zabehlo. Učitelia predsa nemali nadávať. (Zjavne však nadávali medzi sebou, čo ju prinútilo premýšľať, čo všetko ešte zistí o svojich bývalých profesoroch.)

„Istý čas budete učiť nižšie ročníky,“ pokračoval, „a potom sa buď rozhodnete, že ste našli svoje poslanie, alebo – ak nie ste masochistka – skúsite niečo iné.“

To znelo rozumne. Zhlboka sa nadýchla a pocítila, ako sa víriaci stres z konfrontácie s realitou trochu zmiernil.

„Môžete stráviť veľa času skúšaním rôznych iných možností,“ dodal sucho. „Od minulého mesiaca sa vaša predpokladaná dĺžka života exponenciálne zvýšila.“

„Myslela som si, že zomriem, viete,“ priznala a nepozrela sa mu do očí. „A myslím, že som – no, zdalo sa mi, že to znamená, že už nebudem len občasná otravná knihomoľka, čo obhrýzala brká, ale budem hrdinská mučenica a nebudem si môcť neskôr pokaziť život tým, že ho budem musieť žiť. Potom sa to celé skončilo a ja som tu stále bola. Nemám samovražedné sklony, prisahám, že nie, ale myslím, že som bola trochu... sklamaná.“

Pozrel na ňu s mierne pootvorenými ústami. Potom zaklonil hlavu a nahlas sa rozosmial. Pomyslela si, že je to od neho hrozné, no potom s potláčaným úsmevom povedal: „Ak založíte podpornú organizáciu pre sklamaných preživších, dožadujem sa predsedníckeho kresla. A tiež práva vybrať názov.“

Zamrmlal niečo, čo podozrivo pripomínalo „S.O.P.L.O.Š.“, a vytiahol z habitu zvitok pergamenu. Bola to učiteľská zmluva.

„Dajte to Minerve, keď to podpíšete, hoci na vašom mieste by som jej najprv poslal sovu s požiadavkou, aby vypustila tú časť o ‚nočných obchôdzkach po chodbách‘. Niežeby ste to,“ dodal s ľahkým zakašľaním, „počuli odo mňa.“

„Naozaj si myslíte, že by som bola dobrá učiteľka?“

Pozrel sa na ňu ponad svoj krivý nos. „Mali by ste byť – neustále ste sa snažili viesť moje hodiny.“

„Prepáčte,“ povedala. Chcela znieť kajúcne, no nepodarilo sa jej celkom potlačiť tichý smiech. „Ku koncu som sa naozaj zlepšila, naozaj…“

„Možno.“ Odmenil ju prekvapivo očarujúcim náznakom úsmevu.

Začervenala sa. Potom jej zišla na um hrozná myšlienka. „Neprijímate ma preto, že“ – hlas sa jej zlomil – „že ma ľutujete, však?“

„Slečna Grangerová,“ povedal dotknuto. „Ako dlho ma už poznáte?“

„Tak dobre,“ povedala s úľavou.

Zamrmlal niečo, čo podozrivo pripomínalo slovo Chrabromilčania.

„Prijímam vás – na Minervin návrh – pretože, po prvé, predmetu rozumiete dosť dobre na to, aby ste učili prvý až tretí ročník. Po druhé, zachránili ste Longbottoma pred niekoľkými veľkolepými explóziami, čo dokazuje, že máte správne bezpečnostné inštinkty. Po tretie, máte presne ten správny panovačný typ povahy na to, aby ste natlačili vedomosti do hláv študentov pevne rozhodnutých nič sa nenaučiť.“ Odmlčal sa. „A ak všetko ostatné zlyhá, sotva môžete byť horšia, než som bol ja vo vašom veku.“

Hermiona, ktorá nemohla uveriť, že to naozaj priznal, sa rozosmiala tak veľmi, až jej do očí vyhŕkli slzy. „No… profesor Dumbledore vo vás veril.“

„Áno,“ povzdychol si. V tom zvuku bola ľútosť, ktorá sa takmer určite netýkala tej konkrétnej spomienky.

Opatrne mu položila ruku na predlaktie, akoby skúšala nadviazať spojenie. „Viete, budete dobrý zástupca riaditeľky.“

Znovu zaostril pohľad a pery sa mu skrivili. „Ak pod slovom „dobrý“ myslíte ‚dosť hrozivý na to, aby zabezpečil, že všetky účty budú zaplatené do posledného knutu…‘“

„Myslím dobrý v zmysle ‚dokáže odviesť svoju prácu aj v mimoriadne náročných podmienkach‘... Keď už sme pri tom – ďakujem.“

„Keď začne semester, už mi ďakovať nebudete. Zapamätajte si moje slová – ja som z tejto dohody vyťažil viac.“

„Som si istá, že by som vedela vymyslieť spôsob, ako by ste mi to mohli vynahradiť,“ povedala skôr, než si uvedomila, ako to vyznelo, a prudko sa začervenala. „Knihy!“ vyhŕkla. „Myslela som tým, že mi dovolíte požičiavať si vaše... ehm... knihy.“

„Prirodzene,“ povedal a pozrel sa na ňu výrazom, v ktorom bolo pobavenie – a možno aj niečo viac. „Čo iné ste tým mohli myslieť?  A teraz,“ dodal rázne, čím prerušil kúzlo okamihu, „láskavo informujte Pottera a všetkých možných Weasleyovcov, že ste sa už prestali utápať v sebaľútosti. Merlin vie, aké šialené plány medzitým vymýšľajú.“

„Ach! Dočerta, áno – a musím navštíviť rodičov, nevidela som ich už od bitky – a potom by som sa mala okamžite pustiť do opakovania, mám obrovské resty – a prípravy na hodiny, ježkove oči…“

„Už ste si to rozmysleli, slečna Grangerová?“

„Nie,“ povedala a uvedomila si, že sa po prvý raz po dlhých mesiacoch cíti naozaj sama sebou. Neistá, úzkostlivá, plná očakávania…

Nažive.

„Nie, pán profesor,“ zopakovala s blaženým úsmevom. „Aspoň zatiaľ neexistuje nič, čo by som robila radšej.“

Poznámka autorky: 1. Hej, hej, dostala ma jedna výzva – konkrétne taká, ktorá vyzýva autorov, aby písali o siedmich smrteľných hriechoch. Prešla som si ich, rozmýšľala, ako by mohol niekto napísať príbeh o Hermione a lenivosti a... no, začala som ho písať.

2. „Oddelenie Gaga Halfrunta v Nemocnici svätého Munga“: Gag Halfrunt je psychiater Zafoda Beeblebroxa zo série Stopárov sprievodca galaxiou. (Ak je vôbec niečím známy, tak asi najmä výrokom: „Nuž, Zafod je skrátka taký týpek, veď viete.“)

3. A predovšetkým patrí moja veľká vďaka Sophierom, brilantnej bete, Tej-Ktorá-Dáva-Fanfiky-Do-Laty, a pánovi Deeblovi, ktorý číta všetko, čo napíšem, bez ohľadu na to, či sa mu to páči alebo nie. Všetky preklepy sú, samozrejme, moja vina.

Poznámka prekladateľky: Voľné pokračovanie tejto poviedky s názvom „Nemať strach“ (Have No Fear) zverejním o týždeň.

Preklady ďalších poviedok od Deeble nájdete TU a TU.

obrázok vytvorený AI