Preklady fanfiction Harryho Pottera

 

Kapitola 85: Úskalia otcovstva

Harry sa zobudil zmätený a ospalo sa obzeral, kde to vlastne je. Potom pocítil mierny tlak čohosi na zátylku a spomenul si. Trochu nadvihol krk, mykol sa, lebo spal v čudnej polohe, a venoval otcovi krivý úsmev.

„Ráno," zamumlal.

„Veru dobré ráno. Myslím, že som ti včera zabudol poďakovať. Dosť nedbalé odo mňa."

Posadiť sa a ponaťahovať bolo naozaj príjemné, aj keď krk pri tom čudne pukol. To dobre padlo, tak sa Harry ponaťahoval znova, tentoraz úmyselnejšie. „Nemusíš mi ďakovať. Ty zo všetkých ľudí by si to mal vedieť. Koľkokrát si mi vravel, že nechceš poďakovania?"

Severus mierne naklonil hlavu. „Niečo na tom je. Ale keď som počul, čo všetko si podstúpil, aby si ma našiel? Som naozaj ohromený."

Harry cítil, ako mu tvár horí, a prehrabol si vlasy dozadu, aby ten pocit zahnal. Pochvala od Severusa bola dosť vzácna na to, aby naozaj niečo znamenala. „Vďaka," zamrmlal — a potom sa začervenal ešte väčšmi, keď si uvedomil, čo povedal.

Severusovi sa kútiky úst zdvihli nahor, celkom nepatrne. No Harry to videl a zaškeril sa.

Potom mu zišlo na um čosi iné. „Ako si sa dopočul, čo všetko som robil, aby som ťa našiel?"

Snape začal poklepkávať končekmi prstov o seba. „Možno som mal počas nočných hodín návštevu."

„Dumbledore?"

„Vlastne tvoj brat."

Harry sa zaškeril znova. „Dobre. Nechcel som, aby včera večer odchádzal. Priniesol aj Rowan?"

„Vraj jej nechcel rušiť spánok."

Hm. „Ale že ruší tvoj, to mu nevadilo?"

Snape sa odtlačil dlaňami a posadil sa trochu vzpriamenejšie. „Pravdu povediac, sedel pri nás potichu, kým som sa sám neprebral natoľko, aby som si ho všimol. A skôr než sa spýtaš — na náš rozhovor som zoslal tlmiace kúzlo, aby sme nerušili tvoj nadmieru potrebný odpočinok."

Harry sa zamračil. „To mal urobiť Draco."

„Harry, ja som v poriadku. Naozaj."

„Po — po — po takom dlhom čase bez jedla a vody? Vlastne — ako dlho ťa vôbec držali v zajatí?"

„Jeden týždeň," povedal Snape úsečne. „A nebol som celkom bez jedla a vody. Voldemort nastavil doplňovacie kúzla na oboje — skromný prídel každý druhý deň. To všetko, pravdaže, prestalo, keď si ho porazil."

Harry sa zamračil. „Hej, varoval ma, že zomrieš od smädu. Aj keď to bolo skôr posmievanie, ten hajzel. Ale aspoň ťa zo začiatku kŕmil a tak."

„Nuž, sotva si mohol dovoliť, aby som skonal. Mal so mnou plány, vieš —"

„Osobný zajatý varič elixírov?"

Snape nadvihol obočie. „Máš silnú intuíciu."

Harry mykol plecami, trochu skormútene. „To uhádol Dumbledore."

„Á."

Vtom sa veľké dvojkrídlové dvere nemocničného krídla rozleteli a dnu vkráčal riaditeľ v typicky krikľavej kombinácii farieb. Žltozelená a žiarivo oranžová, habit taký posiaty vyšívanými špirálami a hviezdami, že Harry musel odvrátiť pohľad.

„Poppy mi dala vedieť, že ste obaja hore," povedal Albus žoviálne, mávnutím ruky privolal do existencie vypchaté kreslo a s povzdychom si doň sadol. „Verím, že sa dnes ráno všetci cítime dobre?"

„Veru, hoci si netrúfam hovoriť za Harryho."

„Hej, som v poriadku." A bol — pokiaľ sa nepokúšal pozerať na riaditeľa pridlho. Ten úbor bola zaručená bolesť hlavy. „Oco mi práve rozprával zopár vecí o svojom, ehm, čase preč."

„Uväznení. Zajatí. Oubliette. Netreba to obaľovať do cukru."

Dobre, tak Harry nebude. Aj keď netušil, čo znamená oubliette. „Tak teda o uväznení."

„Niečo, čo by som mal vedieť?"

„Myslím, že nie," povedal Snape a každé slovo odsekol.

„Severus."

„To, čo som ochotný povedať svojmu synovi, a to, čo si želám prezradiť svojmu zamestnávateľovi, sú dve nesmierne odlišné veci!"

Tentoraz bol riaditeľov tón omnoho prísnejší. „Severus."

„Viem, čo chceš povedať," odsekol Snape. „Voldemort a jeho mágia bokom, väčšina smrťožrútov je stále na slobode, a Rádu by sa zle pracovalo bez všetkých podstatných informácií, a tak ďalej a tak podobne, ad nauseam, et cetera!"

Dumbledore nepovedal nič. Iba držal Snapeov pohľad — pevne a neúprosne.

Snape hľadel späť, obočie stiahnuté, pery skrivené v zamračení.

Harry sledoval, fascinovaný, kto prelomí ticho prvý.

Neprekvapilo ho, že to bol Snape — veď dôvody na podanie hlásenia boli očividné a Snape ich sám vymenoval. Neprekvapilo ho ani to, že Snape je v takýchto veciach zlý prehrávač.

„No tak teda dobre, starec! Dozvieš sa všetko! Keď tak nesmierne neslušne naliehaš."

Harry v sebe zadusil nutkanie zachichotať sa, no musel sa usmiať trochu priširoko, lebo otec sa k nemu prudko otočil a zazrel naňho.

„Kedykoľvek budeš pripravený, môj drahý chlapče," povedal Dumbledore a mávol rukou v elegantnom oblúku. Na Harryho úžas mu z končekov prstov, ako nimi zakrútil, popadali rôzne sladkosti. Bez námahy ich pochytal a hrsť natiahol k Severusovi. „Maškrtu?"

„Myslím, že nie!"

„Harry?"

„Bol by som ti povďačný, keby si môjmu synovi zaobstaral poriadne výživné raňajky, ak už cítiš takú potrebu kŕmiť ho, Albus!"

„Ale, ale, len málo vecí pokazí chuť do jedla zdravému, rastúcemu chlapcovi," žiaril Dumbledore. „A raňajky o chvíľu dorazia."

Snape prevrátil oči. „Áno, Harry, môžeš si vziať sladkosť."

Harrymu sa nepáčila predstava, že potrebuje povolenie — ani to, že si Snape myslí, že ho potrebuje — no usúdil, že muž je už aj tak dosť napnutý, tak nepovedal nič. Vzal si však tri z ponúkaných sladkostí namiesto jednej. Snape poňho strelil pohľadom, ale nekomentoval to.

„Tak teda, Severus. Kedykoľvek budeš pripravený, ako vravím."

Snape sa oprel o kovové čelo postele; hlava oň mierne buchla, ako sa dotkla. „Popravde, niet veľa čo prezrádzať. Týždeň ma držali v zajatí, v podmienkach, ktoré si sám videl — hoci takmer do konca mi dodávali skromné porcie jedla a vody, aby ma udržali nažive. Nagini nechali strážiť celu — pre prípad, že by sa mi predsa len podarilo nájsť spôsob úteku."

Dumbledore si hodil do úst chrumkavú karamelku a pomaly žuval, kým si rukou prechádzal po dlhej brade. „Neobával sa Tom, že by ťa ten had mohol zabiť, keby si naozaj nejakú cestu z cely našiel?"

„Myslím, že jej jed by nespôsobil nič horšie než kómu. Hovoril o akejsi tajomnej mágii, ktorú na ňu zoslal. Nepochybne je už späť vo svojej obvyklej zlostnej podobe, keď tie kúzla už nepôsobia."

„Nagini," uvedomil si zrazu Harry. „Nechal som ju ochromenú! Niekto po ňu musí ísť —"

Snape naňho vrhol neveriaci pohľad. „A čo presne, prosím ťa pekne, navrhuješ, aby sme s takou obludnou beštiou urobili?"

„Nie je beštia," povedal Harry a pokrútil hlavou. „Je to len had. Nemôže za to, že útočí na živú korisť, alebo... ehm... žerie ľudí, keď má príležitosť... teda, to by predsa mohol urobiť hociktorý veľký had, nie?" Spôsob, akým sa naňho ostatní pozerali, ho zarazil. „Veď je to len had, nie?"

„Pravdaže je, no had, ktorý bol takmer dvadsať rokov spoločníkom temného čarodejníka," povedal Snape. „Také tvory sa obvykle popravujú."

Harry vyskočil na nohy. „To je jednoducho zlé! Je to zlé a ja to nedovolím! Je nevinná, len bola hadom — a navyše ňou pravdepodobne manipulovala mágia! Patrí do zoo! Nechápeš to, oci? Veď ty si ten, kto mi toľkokrát vravel, aká zlá je pomsta. Zabiť nevinné zviera — no, ako inak by si to nazval než pomstou?"

„Harry, môj chlapče, takto sa tieto veci tradične riešia —"

Harry si prekrížil ruky. „To je mi jedno."

„Dávaj si, prosím, väčší pozor, ako hovoríš s pánom riaditeľom." Skôr než Harry stihol namietnuť, že Snape si ho teda rozhodne nedával, muž pokračoval. „Tradícia bokom, pán riaditeľ — myslím, že Harryho argument má váhu. Možno je pre nás dvoch ťažké dovidieť k jadru veci, lebo sme priveľmi ponorení do čarodejníckej kultúry. Harry nám ponúka nový uhol pohľadu."

„Takže ju necháte ísť do zoo?" spýtal sa Harry s nádejou. Potom mu napadla ďalšia myšlienka. „Och — a zhodou okolností som raz londýnskej zoo pomohol, ehm, stratiť veľhada kráľovského. Zdá sa mi celkom príhodné, že by som im konečne zaobstaral náhradu. Aj keď ona nie je veľhad."

„Vretenica je, obávam sa, omnoho, omnoho nebezpečnejšia. Pre čarodejníkov — a pre muklov tobôž," poznamenal Dumbledore.

„Veď v zoo majú kopu jedovatých hadov. Prisahám, že majú."

„Myslím, že nie," povedal Snape tónom, v ktorom čudne presvitalo pobavenie. „Ich hady sú nepochybne jedonosné, nie jedovaté."

„Aký je v tom rozdiel?" Harry otázku mávnutím zahnal. „Povieš mi to neskôr."

Dumbledore pozrel z Harryho na Snapea a späť, a napokon prikývol, výraz vážny. „Tak teda dobre. Pošlem Kingsleymu správu, aby ju vyzdvihol a vyčaroval všetky papiere potrebné na presun do zoologickej záhrady. Keďže má na ministerstve dobré kontakty, dokáže to skoordinovať so správnymi oddeleniami, keby boli potrebné mätúce kúzla a podobne. Okamih, prosím."

Pomaly vstal z kresla a vyšiel na chodbu. Harry sa medzitým naklonil bližšie k otcovi. „Môžeme mu veriť?"

„Môžeme," povedal Snape a mierne naklonil hlavu.

Harry mu v očiach prečítal otázku. „O tebe by som nepochyboval, že mi slovo dodržíš."

„Nadmieru cenený sentiment," povedal Snape potichu. „Ale bude to v poriadku, Harry. Keby bol Albus naozaj proti, presadil by si svoje — nezahmlieval by to pred tebou. Tým som si celkom istý."

„Veľmi prezieravé, že si touto vecou poveril Kingsleyho," povedal Snape hladko, keď sa Dumbledore vrátil.

„Áno, áno, on už bude vedieť Nagini trochu zamaskovať, aby ju v budúcnosti nik nespoznal. Len drobné úpravy sfarbenia a odtieňov, uisťujem ťa, Harry. Nič škodlivé."

„Tak dobre," povedal Harry a ponúkol Dumbledorovi jednu zo sladkostí, čo mu zostali. Snape s riaditeľom si pri tom vymenili pobavený pohľad — asi preto, že Dumbledore by si ich vedel vyčarovať, koľko by len chcel. Ale čo na tom — riaditeľ si čokoládový gombík aj tak vzal.

„Zvyšok tvojho hlásenia teda, Severus?"

„Niet veľa čo dodať. Prekvapili ma v Rokville — kúzlo ma zasiahlo uprostred veľkého davu. Nezostal som celkom v bezvedomí, len ma uviedlo do povoľného stavu, v ktorom ma mohli odviesť do ústrania. Potom som musel stratiť vedomie. Ďalej si pamätám len, ako sa preberám vo vonkajšej komore, kde ste ma našli. Bol tam Pettigrew spolu s Voldemortom. Predpokladám, že ma uniesol on, možno s Voldemortovou pomocou — obaja nepochybne v prestrojení."

„Pettigrew je mŕtvy," vyhŕkol Harry. „Och, počkaj. To vieš, myslím."

„Veru. Voldemort počkal, kým budem pri vedomí, aby mi Temné znamenie vyrezal z ruky. Lenže od môjho posledného takého počinu ešte nestihlo celkom dorásť, takže naň najprv rozotrel dosť odpornú zmes na dozretie." Snape sa striasol. „Kremelina. Cítil som každý jeden hrot, hoci sú voľným okom neviditeľné. Potom moje Znamenie preniesli na Pettigrewa a ja som sa musel prizerať, ako pije všehodžús a mení sa na moju podobu. Môj vlastný špeciálny odvar všehodžúsu, Albus! A celý ten čas sa Voldemort rehotal, vystatoval a oboznamoval ma so svojimi plánmi. Musel si byť veľmi, veľmi istý, že sa mi nepodarí ujsť a varovať ťa, Harry."

„Buď to, alebo je ako zle napísaný zloduch. Teda naozaj zle napísaný."

„Kremelina," zamrmlal Dumbledore. „Jedna záhada konečne vyriešená."

Snape si popod nos zahmkal. „Pokiaľ viem, veľmi sa s ňou neexperimentovalo. Mohla by to byť plodná oblasť výskumu, keď už tuším jej elixírový potenciál..."

„Tvoje hlásenie," presmeroval ho Dumbledore jemne.

Snape zvraštil čelo. „Počas celého môjho utrpenia som nevidel žiadnych iných smrťožrútov. Verím, že to miesto je už zabezpečené? Myslím, že vo vonkajších priestoroch mohli byť obrazy alebo portréty. Boli zastreté, takže neviem povedať, ktoré."

„Áno, miesto je teraz pod kontrolou Rádu."

„Nuž teda — zamurovali ma do tej cely, kde ste ma našli. Predtým neexistovala. Voldemort ma obmurovával, kým som sa prizeral, bezmocný zastaviť ho. Vlastne dosť ako z poviedky Edgara Allana Poea. A to je všetko, pán riaditeľ. Nemám čo viac hlásiť."

Dumbledore si zhrnul krikľavý habit do lona a naklonil sa dopredu. „Až na tú časť, pre ktorú sa ti do toho nechcelo."

Snapeove vlasy sa zakývali, ako pokrútil hlavou. „Tá je iste nepodstatná."

„Nepodstatná?"

„Irelevantná. Bezvýznamná. Nedôležitá, zanedbateľná, vedľajšia —"

„Severus!"

„No tak teda dobre," vzdychol si muž a mierne zazrel. „Tak teda dôvod, prečo som vôbec šiel do Rokvillu."

„Leighton!" zvolal Harry. „Ten potkan, ten had — a ja som si myslel, že Mandy môžem veriť! Vylákal ťa, aby ťa mohli zajať!"

Snape odfrkol. „Kiežby. Nie, Harry, on je úplne nevinný — ako si pred chvíľou tvrdil o doslovnom hadovi. Vlastne som to bol ja, kto si s ním dohodol stretnutie, lebo som už aj tak plánoval ísť v sobotu do dediny. Kvôli..." mierne sa mykol, potom si odkašľal. „Výpredaju v lekárni."

Harry si vtedy spomenul. „Pravda — vravel si, že tam majú pôsobivý výpredaj!"

Dumbledorove jasné modré oči sa zaiskrili jemným pobavením. „Och, Severus. Severus. Čo si s tebou len počneme? Prekabátený veľkým temným čarodejníkom Voldemortom, lebo ťa do mestečka vylákal výpredajom elixírových surovín?"

A s tým sa muž zohol v páse a rozchichotal sa.

Snape pozrel na Harryho, ktorý sa nesmial — aj keď to trochu smiešne bolo. „Bol to naozaj dobrý výpredaj," zamrmlal. „Chápadlo murtlapa po päť knutov za kus! Vlas graniana za jediný sikel za palec! Výťažok z gurdykoreňa, ktorý sa dnes nedá zohnať prakticky vôbec —"

„Znie to naozaj nadmieru pôsobivo," prerušil ho Dumbledore. „Až sa človek musí čudovať, hm?"

„Áno, áno, Voldemort — alebo skôr niektorý z jeho prisluhovačov — očividne dal úbohého lekárnika pod kliatbu Imperius. Odtiaľ reklamy na výpredaj, ktorý zaručene pritiahne dav — dokonalé miesto, kde omráčiť a uniesť obyčajného majstra elixírov bez toho, aby si ktokoľvek čokoľvek všimol."

„Och, sotva obyčajného," opravil ho Dumbledore. „Ale ani neomylného. Nuž, pošlem niekoho z Rádu, aby sa presvedčil, že je lekárnik v poriadku. Možno mu navrhne posilniť ochrany. Plán únosu, pravdaže, neprezradíme. Jeho utrpenie vysvetlíme ako obyčajný prípad smrťožrútov, čo si vyšli robiť neplechu."

Jeho ochrany — niečo o ochranách... „Ochrany!" zvolal Harry. „Takto sa Pettigrew dostal k nám domov, však? Mal tvoje Temné znamenie, takže ochrany prečítali tvoju magickú signatúru a mysleli si, že si to ty!"

Dumbledore so Snapeom si vymenili ďalší pohľad. Tým dvom to bolo zjavne také očividné, že to ani nepotrebovalo diskusiu. No, možno raz bude aj Harry natoľko ponorený do čarodejníckeho sveta, že mu takéto veci budú napadať samé.

„Ale ja som si myslel, že čítajú úmysel — a čo dverový pergamen, ten má predsa vidieť cez všehodžús, a... teda, čo všetka tá mágia?"

Dumbledore vstal, podišiel k Harrymu a položil mu uzlovitú ruku na plece. „Áno, všetka tá mágia. Ale práve o to ide, Harry. Nech je mágia akokoľvek veľkolepá, vždy existuje ďalšia mágia, hm? No to predsa musíš vedieť. Inak by si nebol dokázal poraziť Voldemorta. Dvakrát."

Harry prikývol — chápal. Bolo to ako to, čo povedal o Snapeovi. Nič nie je neomylné. Bude si to musieť pamätať. „A čo Voldemort, pane?" spýtal sa a zdvihol pohľad. „Čo sa s ním stane? Povedalo sa už niečo ministerstvu?"

„Ministerstvo budeme informovať, keď sa rozhodneme, čo s Tomom urobiť najlepšie. Zatiaľ poznám plnú pravdu len ja a tí, ktorým si to povedal ty. Poppy vie o Tomovom stave, no myslí si, že je to moje dielo — a niektorí ďalší členovia Rádu si myslia to isté."

Naposledy stisol Harrymu plece a potom prešiel k Snapeovej posteli, aby naňho pozrel zhora. „Pomohlo by, keby si mi dal vedieť, či sa chceš s Tomom rozprávať, skôr než padnú akékoľvek rozhodnutia. Ale neponáhľa to. Máme vec pevne v rukách."

Snape sa nad tým zdal zamýšľať, no odpoveď nedal — povedal len: „Prosím, nedovoľ Harrymu sa s ním stretnúť bez toho, aby si sa najprv porozprával so mnou."

„Och, môj drahý chlapče, to by som rozhodne nedovolil."

„Mne to vyhovuje," povedal Harry a plecami a potom rukami mu prebehol mierny chlad. „Aj bez mágie je to stále čisté zlo."

„Na tejto veselej nôte sa odoberiem," oznámil Dumbledore. „Je toho veľa na práci, ako si iste viete predstaviť. Nehovoriac o tom, že VČÚ a MLOKy budú tu, než sa nazdáme! Pá-pá!"

„Všimol som si, že to predsa len spomenul," povedal Harry — ale až keď riaditeľ odišiel a obrovské dvere sa za ním s buchotom zavreli. Zvyšok toho, čo chcel povedať, odložil príchod sľúbených raňajok.

****

„To bola teda hostina," vzdychol si Ron spokojne a veľkou rukou si krúžil po bruchu.

„A len si predstav," povedala Hermiona v počuteľnej poznámke smerom k Harrymu, „obaja sme raňajkovali vo Veľkej sieni, kým sme prišli hore za tebou. Nechceli sme prísť priskoro, keby tvoj otec ešte spal."

„Až taký nevládny nie som, slečna Grangerová —"

„Ale zábudlivý ste," odvrkla a nadvihla obočie. „Hermiona, pamätáte? Keď už spolu momentálne nemáme hodiny — a čoskoro už nikdy nebudeme."

„Na to by som sa na tvojom mieste nespoliehal," povedal Snape povýšeneckým tónom a nos trochu zdvihol.

Hermiona vrhla na Harryho ustarostený pohľad, kým sa vrátila očami k Snapeovi. „Čo to má znamenať, pane?"

„Všimnite si, že teraz som už pane," poznamenal Snape, očividne pobavený.

„Ale čo to má znamenať?"

„Žiadne kvílenie, Hermiona," oznámil Draco, ako vystúpil z letaxu s Rowan bezpečne zovretou v náručí. Zohol sa, vtisol Hermione krátky bozk na líce a usadil sa do voľnej stoličky vedľa Harryho. „Dobré ráno. Vidím, že banda je v plnom počte. Ešte lievance, Ronald?"

Ron sa namiesto urážania len prstami zakýval, aby mu ich podali. „Jasné. Sem s nimi."

Draco lenivo mávol prútikom a poslal tanier s lievancami vzduchom. Potom sa otočil k otcovi. „Všetko v poriadku, Severus? V noci sa zdalo, že sa máš dobre."

„Som celkom v poriadku — až na prebytok chrabromilčanov okolo mojej postele," potiahol Snape.

„Hej, rátam dokopy štyroch," zavtipkoval Harry.

„Štyroch?" spýtal sa Draco. „Nauč sa počítať, prosím ťa —"

„Ja, Ron, Hermiona a Rowan," povedal Harry a naklonil sa, aby pošteklil Rowaninu nôžku, ktorá jej trčala zo zavinovačky.

Draco sa naňho zaškľabil, s prehnanou starostlivosťou jej nôžku zastrčil a vrhol na Harryho hraný zúrivý pohľad. „Ak si myslíš, že mi čo i len trochu záleží na tom, že by mohla byť chrabromilčanka, si na hlavu, úplne pojašený. Môj brat je chrabromilčan a je v pohode."

„Hej, niektorí z jeho najlepších priateľov sú chrabromilčania," prihodil Ron a urobil grimasu.

Draco to ignoroval. „Dôležitejšie je nepredpokladať, že bude čarodejnica." Sklonil sa a začal sa s ňou maznať nosmi. „Možno nebudeš, ty moja malá bábika. A to je v poriadku. Všetci ťa budeme ľúbiť, ľúbiť, ľúbiť — presne tak isto."

Hermiona žiarila a vrhla na Rona dosť významný pohľad. Ten mierne mykol plecami. „Možno bude účtovníčka."

Draco zdvihol hlavu. „Nech bude čokoľvek, bude to nádherné. Ale čo je účtovníčka?"

Harry s Hermionou vybuchli do smiechu — a rozosmiali sa ešte väčšmi, keď sa to Ron pokúsil vysvetliť. Očividne ani on nemal veľkú predstavu.

„To máš z prílišného ponorenia do čarodejníckej kultúry," povedal Harry javiskovým šepotom.

„Nuž, ja osobne mienim byť čoraz väčšmi bikultúrny," vyhlásil Draco. „Muklovská veda ma tento rok nesmierne baví a nepochybujem, že moja nastávajúca mi pomôže ďalej objavovať jej dedičstvo. Keď už sme pri tom — kedy sa môžem zoznámiť s tvojimi rodičmi?"

Hermione padla sánka. „Povedala som ti, že ti dám vedieť, keď budem chcieť!"

„Ale ty si moju rodinu spoznala celú," povedal Draco a urobil všeobecné gesto dookola. „Ide o to, že potrebuješ prsteň namiesto náhrdelníka? Profesorka Burbageová vravela, že muklovia si takéto sľuby dávajú diamantovým prsteňom. Zaobstarám ti ho, ak to tvoji rodičia budú čakať —"

„Draco," povedal Severus napätým tónom, „myslím, že toto je rozhovor, ktorý sa najlepšie vedie v súkromí s tvojou petite amie."

„Veď som to skúšal, Severus. Viackrát — a ona to vždy len odsunie!" Draco sa potom zvrtol na Hermionu. „Nechápem, prečo nechceš, aby som sa s nimi zoznámil. Bojíš sa, že poviem niečo urážlivé? Obávaš sa, že nepochopia situáciu s Rowan?"

„Potrebujem len trochu času!" povedala Hermiona so zvýšeným hlasom.

Rowan prudko otvorila oči a roztvorila ústa dokorán — spôsobom, ktorý Harry poznal až pridobre. O sekundu neskôr sa spustil plnohrdelný plač.

„Merlin ma ochraňuj," zamrmlal Snape. „Podaj mi ju, Draco, ak môžeš. A ty by si mal ísť a vyriešiť to so svojou nastávajúcou."

„Nebudem jeho nastávajúca dlho, ak je jeho predstava riešenia problémov nátlak a manipulácia!" zvolala Hermiona a vyskočila na nohy. „Ako sa opovažuješ! Vytiahnuť to pred všetkými v domnení, že budem musieť súhlasiť!"

Draco podal bábätko Severusovi a ponáhľal sa za ňou.

„Problémy v raji," povedal Ron.

Rowan prestala vrešťať, len čo sa prisala na ponúknutý Snapeov palec. Harry si tých dvoch zmätene premeriaval. „Zoslal si kŕmiace kúzlo neverbálne?"

„Nie je hladná. Chcela len trochu útechy."

Z toho, ako Rowan žužlala jeho palec a takmer vrkútala, sa to naozaj zdalo pravda. „Ako si to spoznal?"

„Podľa zafarbenia jej kriku." Snape od nej na okamih odviedol pohľad. „Rovnako, ako počujem zaškrípanie jedinej žihľavy, keď zmení teplotu varu."

„Ja som si myslel, že úspech v elixíroch je len o vzhľade, vôni a chuti. No, a o dodržiavaní postupu."

„Plus intuícia a ostatné zmysly. Beriem to ako potvrdenie, že som sa rozhodol správne, komu ponúknem učňovstvo."

Chvíľu trvalo, kým mu to docvaklo. „Ach — preto si Hermionu doberаl, že ešte neskončila s hodinami u teba!"

„Ja si nedoberám."

„Hej, nikdy-prenikdy," prihodil Ron. „A pamätaj, Harry, on ani nespieva. On si iba hmká!"

Snape sa k nemu otočil tak prudko, že mu vlasy opísali oblúk. „Si zaviazaný mlčaním ohľadom navrhovaného učňovstva!"

„Áno, pane," povedal Ron a znelo to skoro, akoby salutoval. „Smiem vás ešte volať pane, však?"

„Všetci tvoji priatelia prejavujú poľutovaniahodný nedostatok úcty," posťažoval sa Snape Harrymu. „Je to tým, že sú chrabromilčania, alebo tým, že sú siedmaci, čo čoskoro opustia hrad?"

„Nie, hlupáčik — tým, že si môj oco a oni to vedia."

„Beda — nikto mi nevysvetlil všetky tieto úskalia otcovstva. Úrad pre čarodejnícke rodiny sa ma síce pokúšal osvietiť, no o tomto cmúľaní palca nepadlo ani slovo."

Harry sa zasmial. „Mám ti ju vziať?"

„Rozhodne nie!"

„Myslím, že vás dvoch nechám tak," povedal Ron, vstal a z taniera schmatol ešte jeden lievanec. „Naozaj rád vás vidím živého, pane. A skoro sa uzdravte."

„Obávam sa, že predvídam veľké množstvo rodinných večerí s tými dvoma ako hosťami," povedal Snape, keď odišiel.

„A to som si myslel, že z veštenia si mal trolla."

„Dodrží svoj sľub?"

Ron nič nesľúbil, ale... „Áno. Hermione o tvojej ponuke nepovie ani slovo."

„Prijme ju?"

Harry zdvihol plecia. „Neviem isto. Učenie ju zaujíma, lenže ju fascinuje každý predmet, nielen elixíry. Bude chcieť poznať tvoje dôvody. Teda — ak je to len preto, že chodí s Dracom... to neprejde dobre."

„To by som povedal, že nie. Hoci príležitosť vídať ho častejšie by mohla poslúžiť ako lákadlo, človek by dúfal."

Harry sa mierne zamračil. „Prečo by malo byť učňovstvo u teba znamenať, že ho bude vídať častejšie?"

„Pretože všetky tri moje deti budú so mnou bývať ešte poriadne dlho?"

Harry zažmurkal. „Och. Budem? Teda, budeme — Draco a ja? Ja... ja som si tak nejako myslel, neviem, vždy som tak nejako predpokladal, že byť dospelý a po škole znamená, že si budem musieť nájsť vlastné bývanie."

„Rovnako, ako si predpokladal, že si nemáš nechávať veci doma, keď si sa vracal bývať do veže?"

„Presne tak," vzdychol si Harry. „Hej, pamätám si tú batožinovú úzkosť, ako si to nazval. A asi z rovnakého dôvodu. Hlboko vnútri stále celkom nechápem, že mám domov — skutočný domov, kde budem vítaný navždy?"

„Šestnásť rokov o ňom nevedieť nepochybne zanechalo stopy. Ale uzdravuješ sa z toho."

„Lenže kedy budem uzdravený?" Harry mal skoro chuť plakať — akoby práve neuspel v nejakej skúške, omnoho dôležitejšej než tie zatratené MLOKy.

„Nuž, budem ťa jednoducho musieť ľúbiť, kým nebudeš," povedal Severus a prstom pohladil Rowanino líčko. „Ako to znie?"

Harry preglgol a slzu si predsa len utrel. „Ako nebo," zašepkal. „Ale skús nehovoriť šestnásť rokov len tak, dobre? Raz som mal dobrý rok a pol. Nemám rád, keď ho odpisuješ, a... teraz si ho viem vybaviť — veľa z neho, kopu nádherných vecí. Tie si mi dal ty, cez Pravdivé sny... a je mi jedno, že neznášaš ďakovanie — musím ti poďakovať znova. Naozaj, ani neviem povedať, koľko to znamená. Len... niekedy mám pocit, že všetko."

Doriti. Nechcel to všetko takto vyhŕknuť. Aj keď neľutoval, že Severusovi poďakoval. Bolo by lepšie zvládnuť to bez plaču, predpokladal — no možno to len dokazovalo, že sa stále uzdravuje, ako otec povedal.

„Prepánajána," povedal Snape. „Nechcel som ťa rozrušiť, Harry. Nechceš si predsa len podržať bábätko? Musím priznať — zistil som, že pritúliť si Rowan vie pomôcť, keď človek... potrebuje útechu."

Harry sa nemusel pýtať, ako na to Snape prišiel. Ale teraz asi nebola správna chvíľa vyťahovať Mauru Morrighanovú. Neskôr, doma. To bude lepšie.

Zhlboka sa nadýchol a vrátil sa k veci. „Takže — MLOKy. Dúfal som, že budeš súhlasiť, aby som pri nich mohol použiť hadiu mágiu. Veď ma, vieš, vlani aj tak všetci videli, ako ju používam. Nie je to žiadne tajomstvo."

Snape prudko schmatol prútik z malého stolíka pri posteli a zoslal niekoľko silných kúziel súkromia. „Nie, tá časť tajomstvo nie je. Lenže pri tom, ako šikovne to Albus celé zariadil, tvoje skutočné sily pozná stále iba zopár ľudí. To sa v budúcnosti môže ukázať ako neoceniteľné."

„Prečo? Voldemort už nie je problém — ach, myslíš, že Rád ma bude potrebovať na lov zvyšných smrťožrútov?"

„Zhodím riaditeľa z Astronomickej veže, ak na teba naloží takéto očakávanie! Pri Merlinovej brade, Harry! Nie si nástroj, ktorý sa musí dokazovať užitočnosťou! Skoro ma zabíja, že som nestál v bitke po tvojom boku, ako som sa zaprisahal!"

Och. Harrymu nenapadlo, že by sa Snape mohol kvôli tomu cítiť vinný. „Veď si za to nemohol —"

„Áno, aké nedbalé odo mňa zabudnúť, že to nebol ja, kto sa nechal vylákať do Rokvillu pod zámienkou takou chatrnou, že by ju prekukol každý imbecil!"

„Takže si omylný, ako vravel Dumbledore —"

Snape vyceril zuby. „To je vedľajšie. Pred chvíľou som myslel to, že tvoje Temné sily ti môžu zachrániť život, keď budeš v teréne ako auror. Ale nie, ak sa o nich dozvie každý druhý skôr, než vôbec doštuduješ!"

„Veľká vec," odfrkol Harry. „V momente, keď ich použijem v teréne, ako vravíš, bude tajomstvo aj tak vonku."

„Takže zachrániť si život čo i len raz nestojí za námahu? Okrem toho, ty pitomé decko — ak majú aurori aspoň štipku rozumu, udržia to tajomstvo prinajmenšom tak dobre ako Albus. Neporušiteľné prísahy medzi tvojimi druhmi a obliviácia temných čarodejníkov, s ktorými budeš bojovať — a je to vybavené."

„Aj keď vždy existuje ďalšia mágia?"

„Ak tajomstvo vydrží čo i len desaťročie — koľkokrát ti to dovtedy zachráni život?"

Harry vyfúkol vzduch. „Toto je tak trochu zbytočné. Ja... ehm, myslím, že na tom nezáleží, Severus. Nie na mojom živote, to nemyslím. Ale, hm... tak nejako uvažujem, že sa k aurorom nakoniec neprihlásim."

Snapeov hlas nebezpečne zmäkol. „A prečo by to tak malo byť, hm? Pokiaľ viem, je to tvoje vyhlasované predsavzatie už dávno predtým, než som ťa skutočne spoznal."

„Ani nie. Len od piateho ročníka — a tak trochu som to povedal len preto, aby som niečo povedal, keď sa ma McGonagallová pýtala na kariérne plány."

„Och," povedal Snape a tentoraz mal hlas takmer spevavý. „Aurora si si vybral z rozmaru, vravíš? A predsa sa toho cieľa odvtedy držíš — nebol si v jeho sledovaní nič menej než cieľavedomý. Pekný rozmar, veru."

„Nemôžem si to rozmyslieť?"

„Áno, pravdaže môžeš!" zreval Snape — a zrazu švihol nad Rowan prikrývku ticha. „Ale to nie je to, čo robíš! Ty stále túžiš byť aurorom, Harry! Neunúvaj sa mi klamať. Pravdu ti čítam v očiach!"

Harry prižmúril pohľad. „Hej — prestal som toľko oklumovať, len čo Voldemort prestal byť taký problém. Ani som sa pre to nerozhodol, proste sa to stalo. Ešte šťastie — inak by som možno bol žiaľ za tebou strčil za svoje múry. Ale aj tak je to od teba podlé. Asi budem musieť zase začať, keď budeš takýto!"

„Povedal som tvoje oči, nie tvoju myseľ," odvrkol Snape. „Poznám ťa, to je celé. Keby si si kariéru naozaj rozmyslel, nebolo by ti to napadlo až po tom, čo si ma považoval za mŕtveho."

„Začína byť dosť otravné, že všetko vieš," zamrmlal Harry. „Aj bez legilimencie. Vlastne to štve."

Snape len čakal.

„Tak dobre, fajn," odsekol Harry. „Máš pravdu, jasné? Pravdaže máš zatratene pravdu — a neopováž sa ma opravovať za vyjadrovanie, aj keď nie sme doma. Stále chcem byť auror! Ale, vieš, proste — možno by som nemal."

Rowan medzitým tvrdo spala, takže Snape rýchlo premenil provizórny košík a uložil ju doň. „Tak teda, Harry. Tuším, že viem celkom presne, prečo si zrazu myslíš, že by si kariéru na Odbore presadzovania čarodejníckeho práva sledovať nemal. Bojíš sa, že sa mi niečo stane, kým budeš celé hodiny či dni preč na výcviku. Je to tak?"

Harry sa necítil taký priehľadný od... hm. Asi nikdy. Znova tvrdo preglgol a rozhodol sa povedať aj zvyšok. Lebo načo mať skutočného otca, ak mu nepovieš pravdu — celú pravdu. „To nie je všetko," priznal pomaly. „Je to aj preto, že si pamätám všetko, čo si o tom kedy povedal. Polovica aurorov sú sadisti a dobrá časť zvyšku idioti —"

„A kam inam by moje pitomé decko patrilo?"

„Nie je to vtip!" odsekol Harry. „Neznášaš aurorov — a v tom prípade ním nechcem byť!"

Snape si vzdychol, vyhrabal sa z postele a sadol si na stoličku, ktorú Draco uvoľnil — no pootočil si ju tak, aby bol tvárou k Harrymu.

„Vráť sa pod prikrývku, máš odpočívať —"

„Ticho. Som v poriadku. Počul si Poppy. Mám povolené ísť s vami domov. Jediný dôvod, prečo sme ešte nešli, je, že nás zdržali priatelia a rodina. Tak ma, prosím, počúvaj. Je pravda, že som mal v živote s aurormi zopár nešťastných stretnutí. A je dvojnásobná pravda, že ťa ľúbim a bojím sa o tvoju bezpečnosť. Ale ľúbim ťa pre teba samého, Harry. Celého — ako si mi nedávno povedal ty. Neurobíš mi vôbec žiadnu láskavosť, ak to svoje ja stratíš v snahe vyhovieť mne."

Harry trhane prikývol. Znelo to vlastne celkom dobre. Múdro — ako niečo, čo by povedal Dumbledore. Akurát bez ponúkania čaju a sladkostí. „A tí sadisti a idioti?"

Snape zdvihol plecia, celkom nepatrne. „Nuž, povedal som ‚dobrá časť' zvyšku, Harry. Nie všetci. Hádam si nemyslíš, že do niektorej z tých skupín radím Kingsleyho?"

„Ehm... asi nie?"

„A tiež priznám istý sklon k hyperbole vo svojej reči. Najmä keď som... povedzme rozrušený."

Severus nerád prejavuje veľa citov, spomenul si Harry. Lenže — prejavoval ich. Všelijakými okľukami. A niektorými otvorenejšími — odkedy mu prirástli k srdcu Harry a Draco, a teraz aj Rowan. Inak by nikdy nepriznal, že si občas chce niekoho pritúliť, prepánajána.

„Hyperbola je... preháňanie, však?"

„Divoko nezodpovedné preháňanie, áno. Dotiahnuté do smiešneho extrému. Výstižnejšie by bolo bývalo povedať, že dvaja z aurorov, ktorí ma kedysi dávno zadržali, mi slovami aj činmi pripadali dosť sadistickí. A naozaj — len veľmi máloktorí môžu byť idioti. Už samotná tá predstava je smiešna. Keď som to hovoril, bol som nesmierne rozhorčený z udalostí, ktoré sa práve odohrali."

„Darswaithe, pravda." Harry si zahryzol do pery. „Lenže to vôbec nebola chyba aurorov."

„Odtiaľ môj výraz ‚nezodpovedné'. A ty, Harry, si všetko, len nie to. Som si istý, že z teba bude impozantný auror — a celkom určite taký, ktorého budem môcť rešpektovať. Nesmieš dovoliť, aby ťa odradila moja vlastná... trauma, myslím, že to je ten výraz. Tá je moja, nech si s ňou poradím sám."

„Myslel som si, že rodiny si s vecami ako trauma pomáhajú. Pre mňa si toho takého urobil veľa."

„A ty to smieš robiť pre mňa tiež — do sýtosti, ale nie za cenu obetovania samého seba. A skôr než namietneš, že ja som občas urobil presne to — dovoľ mi pripomenúť, že otec som tu ja. Sebaobetovanie je, myslím, právoplatnou parketou rodiča."

„Priveľa pekných slov."

„Prestaň sa vykrúcať."

Harry sa zhlboka nadýchol a vzduch vyfúkol ústami. „Tak teda dobre. Asi. Teda — chcem byť auror. V tom sa nemýliš. Len ťa nechcem sklamať."

Snape mu položil obe ruky na kolená. „Nesklamávaš a nesklameš. Trúfam si tvrdiť, že ani nemôžeš — nie nijakým podstatným spôsobom. Nie si ani zďaleka dokonalý, ale si nesmierne vzácny. Tak prosím — neuvažuj o použití svojich Temných síl na niečo také malicherné ako MLOKy."

Harry si stále myslel, že jeho hadie zaklínadlá by sa pri praktických skúškach zišli. „A čo keby som ich nepoužíval s prútikom? Potom by to bolo presne ako vlani, keď nikoho ani nenapadlo, že je za nimi niečo viac."

„Vlani šlo skôr o núdzový stav — tvoja svetlá mágia akoby zmizla a bolo nevyhnutné, aby si sa v záujme vlastnej bezpečnosti naučil čo najviac. Šmuklom si nikdy nemal byť. Ale povedz mi úprimne jedno, Harry. Nikdy, ani raz sa ti nestalo, že si omylom nasmeroval prútik zle a zoslal niečo prútikom, hoci si to nemal v úmysle?"

Harry sa zamračil. „Vieš, že stalo."

„Vieš zaručiť, že takú chybu neurobíš pod náporom a stresom skúšok, ktoré sa celkom oprávnene nazývajú Mimoriadne lopotné okultné kvalifikácie?"

To musel mať pravdu. „Nie, jasné, že neviem," povedal Harry úprimne. „Som si istý, že sa to nestane, ale absolútne to zaručiť neviem."

„Tak nechaj hadiu mágiu celkom bokom, kým ju nebudeš naozaj potrebovať," poradil Snape. „A Harry — na tieto skúšky ju nepotrebuješ, aby si uspel. Uspeješ aj tak."

Niekde v tých slovách Harry začul ozvenu čohosi, čo ten muž povedal pred vyše rokom. Harry, dovoľ mi byť ti v tomto otcom. A Harry dovolil — a bolo to skvelé. Snape naozaj dával dobré rady, veľakrát. Väčšinou. Alebo... skoro vždy, hoci ani on rozhodne nebol dokonalý.

Z náhleho popudu sa Harry naklonil dopredu a oprel si čelo o Snapeovo, oči zatvorené v akejsi úľave, ktorú by ťažko vysvetlil. Alebo vlastne pochopil. „Dobre," povedal potichu. „Použijem len obyčajnú mágiu, sľubujem."

„Veľmi dobre," povedal Snape a oprel sa dozadu. „Je dobré mať tieto veci vyriešené. Pôjdeme teda domov?"

„Ak si si istý, že si pripravený." Harry nemotorne siahol za seba a schmatol čisté habity, ktoré tam Pomfreyová naukladala, keď im povedala, že Snape môže odísť, kedy sa mu zapáči. „Tak na teba počkám vonku."

„Odletaxuješ sa domov bezo mňa a vezmeš so sebou Rowan. Ja prídem o chvíľu za vami."

Harry zaváhal — spomenul si, ako odmietol odísť z miestnosti s celou, pokiaľ otca nevezme so sebou. Ale... Snape mal pravdu; Harry nemohol dopustiť, aby jeho vlastný život ochrnul len preto, že sa odmietal pohnúť od mužovho boku.

„Dobre, tak sa o chvíľu vidíme," povedal napokon.

Jeho otec, pravdaže, počul aj to, čo nepovedal — a poďakoval mu pohľadom.

****

Nech Severus akokoľvek tvrdil, že je „v poriadku", doma sa rýchlo unavil. Harry usúdil, že sa to dalo čakať — po týždni v cele a po tom, čo ho Draco držal hore uprostred noci.

„Posilňujúci odvar?" navrhol Draco. „Hneď ti navarím čerstvú dávku."

„Alebo možno len obyčajný odpočinok," povedal Harry. „A trochu viac jedla."

Snape prikývol — a Harry si nebol istý, s kým z nich súhlasí, kým nezamrmlal: „Mágia, zdá sa, nie je vždy najlepšie riešenie. Uložím sa na pár hodín. Vo vlastnej posteli si oddýchnem lepšie. Draco, o päť minút mi, prosím, prines veľkú fľašu vody a čo sa hodí."

Ak Draca aj hnevalo, že Snape uprednostnil Harryho návrh pred jeho, tá posledná požiadavka mu rozhodne zdvihla náladu. Možno do otcovej spálne doteraz nikdy nesmel?

Otcovo jedlo sa ukázalo ako zemiaková kaša s cibuľovou omáčkou a poriadnou porciou mletého hovädzieho, k tomu tri rôzne džúsy. Pomarančový, paradajkový a... možno mrkvový? Keď sa Draco vrátil z donášky a usadil sa do kresla, aby nakŕmil Rowan, Harry mu vyrozprával všetky podrobnosti zo Snapeovho hlásenia Rádu.

„Takže podvodník tu bol celý týždeň," povedal Draco a pokrútil hlavou. „Ako sme si to nevšimli, Harry? Nepoznáme vlastného otca lepšie?"

„Jeho gestá a tón hlasu sedeli dokonale," podotkol Harry. „Pôsobil trochu zábudlivo, ale to som pripisoval tomu, že je —" Stíšil hlas, hoci Snape už dovtedy pravdepodobne tvrdo spal. „Veď vieš, rozrušený kvôli Morrighanovej."

„Všehodžús ti len dá niečí výzor. Spôsoby ti neprispôsobí!"

„Ach — asi som zabudol spomenúť, bol to ockov špeciálny odvar. Ten, čo Remus použil, keď napodobňoval tvojho otca. Teda tvojho biologického otca —"

„Ani Severusov špeciálny odvar nerieši problém napodobňovania gest, kadencie a výberu slov! Práve preto bola Lupinova herecká skúsenosť taká užitočná, keď hral Luciusa."

„Viem, viem, oco mi to celé vysvetlil. Vravel, že všehodžús je len kostým a nijako nepomáha hrať niekoho iného. Ale ide o to — myslím, že jeho elixír je lepší, než aj on sám chápe. Keď ho oco použil, aby predstieral Remusa a mohol so mnou ísť do Surrey, podpísal Remusovo meno do nemocničnej knihy skoro dokonale. Teda, bolo to vyslovene strašidelné. Hoci v iných ohľadoch Remusa veľmi nepripomínal."

„No, nezabúdajme, že strojcom tejto konkrétnej intrigy bol samotný Temný pán Voldemort," povedal Draco. „Ktovie, akú ďalšiu mágiu na Pettigrewa použil? Nejaké očarovanie, čo mu pomohlo hrať tú rolu? Alebo niečo celkom iné, čo vôbec nepoznáme?"

„Jedna vec tam bola," spomenul si Harry. „Naštepili Pettigrewovi ockovo Temné znamenie, aby napodobnilo jeho magickú signatúru a oklamalo dverový pergamen aj ochrany —"

„Očividne," potiahol Draco.

Harry to ignoroval. „Nie — ale ockovo Znamenie ešte nestihlo celkom dorásť a Voldemort použil akýsi elixír na jeho dozretie. Severus vravel, že obsahoval kremelinu. Možno ten elixír urobil viac, než len dozrel Znamenie? Možno doň nejako vlial ockove povahové črty, tón hlasu a podobne. Možno by Voldemort ten elixír na prenos použil, aj keby Znamenie bolo celkom dorastené."

„Možno," pripustil Draco. „Asi sa to nikdy nedozvieme. Pri spätnom pohľade si myslím, že som nemohol byť pri zmysloch, Harry. Uveriť dôkazu... mŕtvoly predloženej predo mňa, keď viem, že všehodžús existuje! Okrem toho — bolo kopu spôsobov, ako som si jeho smrť mohol skúsiť overiť. Pre začiatok, rokfortský zoznam zamestnancov sa pravdepodobne aktualizuje sám, ako záznamy žiakov. Mohol som skontrolovať, či jeho meno nezmizlo alebo nebolo preškrtnuté! Mohol som —"

„Draco," povedal Harry mäkko. „Bol si v hlbokom šoku. Nikto nemyslel jasne, a... no, nie je to tak dávno, čo ti zomrela mama, však? Niet divu, že si bol priveľmi zronený na to, aby ti toto všetko napadlo."

Draco sa usmial, no ten výraz bol akýsi vyblednutý. „Asi na tom už nezáleží. Nakoniec to dobre dopadlo. Som len sklamaný sám zo seba. Mám mať predsa to intuitívne chápanie mágie — a toľko stôp mi ušlo."

Harry sa natiahol a stisol bratovi plece. „Toto som si práve prešiel s ockom. Každý je omylný. Aj ty."

Dracov pohľad sa stretol s jeho — striebro v ňom bolo bezútešné. „Ja nechcem byť. Nemôžem si to dovoliť! Nechápeš to? Moje priezvisko ma značkuje, Harry — horšie, než by dokázalo akékoľvek Temné znamenie. To sa dá predsa zakryť rukávom. Ale moje meno poznajú všetci."

Harry o tom porozmýšľal. Mal nápad, čo by pomohlo — ale teraz nebola správna chvíľa o tom hovoriť. Doriti, Draco by mu asi povedal, nech to nerobí, takže by mal Harry možno konať na vlastnú päsť. Ale o tom môže premýšľať neskôr. Zatiaľ...

„Máš len splín, lebo si sa pohádal s Hermionou."

Draco odfrkol. „Nuž, príjemné to nebolo, ale všetko sme si vyriešili."

Harry sa rozžiaril. „Skvelé! Kedy sa zoznámiš s jej rodičmi? Sú naozaj milí."

„Zoznámim sa s nimi, keď ona povie, že je pripravená."

„Aha." Harry musel v sebe potlačiť úsmev. „‚Vyriešili sme si to' znamená, že hádku vyhrala Hermiona."

„Áno. A musel som sa ospravedlniť za nátlak. Obšírne ospravedlniť. A sľúbiť, že to už nevytiahnem. Ale mám plán, Harry."

Och, Bože. Harry sa už neusmieval. Draco bol slizolinčan skrz-naskrz, ale ak si myslel, že môže Hermionou ďalej manipulovať a pritom mu tento vzťah vydrží, čakal ho krutý náraz.

„Pôjdem k zubárovi!"

Dobre — toto Harry nečakal, naozaj nie. „Ehm... vážne?"

„Áno! Nechápeš — budem mať o čom hovoriť s jej rodičmi, keď sa s nimi konečne zoznámim. Niečo, čomu budú rozumieť. Pravdaže, prvá myšlienka bola objednať sa rovno do ich ambulancie, aby som ich spoznal aspoň v profesionálnej rovine — no po zvážení som usúdil, že to by Hermiona veľmi neocenila."

„Rozhodne neocenila."

„Stále sa však rozhodujem o zubnej stratégii. Mám si dať vytrhnúť zub, čo myslíš? Lebo potom by som si ho predsa mohol dať u Svätého Munga jednoducho dorásť."

Harry sa skoro rozosmial. „Nedávaj si trhať zub, Draco. Dajú ťa pod silné lieky, po ktorých by si mohol hovoriť čarodejnícke veci — a potom si pomyslia, že si blázon, a zavolajú úrady alebo čo. Pýtaj si len čistenie."

Dracovo obočie sa stiahlo. „Myslel som, že na to mukli používajú tie kefky a zubnú pastu. Ako ty — hoci by som si želal, aby si mi dovolil naučiť ťa poriadne hygienické kúzla."

„Tie kúzla poznám. Mám rád čistenie zubov kefkou. A áno, používajú kefky a tak — ibaže každých pár mesiacov má človek aj tak ísť k zubárovi na, asi je to niečo ako hĺbkové čistenie. Ja... ehm, vlastne som na ňom nikdy nebol, takže ti veľmi neviem povedať, aké to je."

„Ty si nikdy nemal poriadne muklovské čistenie zubov?"

Harry odvrátil pohľad. „No, Dursleyovci brávali Dudleyho —" A to mu pripomenulo: musí Dudleymu hneď napísať, alebo ešte lepšie, navštíviť ho osobne. „Ale, vieš, objednať aj mňa sa im nechcelo."

„Tak to je rozhodnuté," vyhlásil Draco. „Ideš k zubárovi so mnou."

To vlastne znelo dobre, takže Harry prikývol.

„Nateraz by sme sa však asi mali učiť na MLOKy."

Harrymu sa nechcelo, no usúdil, že by mal. Najmä teraz, keď sľúbil, že nepoužije žiadne hadie skratky. „Lenže knihy mám vo veži. A naozaj sa mi nechce trepať hore všetkými tými schodmi."

Draco naňho vrhol pobavený pohľad. „Vravel som ti, že náhradná sada tu doma sa zíde. Vďaka Merlinovi, že ju mám, hm?"

S tým si Draco privolal kompletnú sadu učebníc, vytiahol si z nej muklovskú vedu a zvyšok kopy posunul cez konferenčný stolík. „Poslúž si."

Tak teda premieňanie. Harry sa pustil do čítania — začal piatou kapitolou, lebo tam začínali byť teórie trochu záludné.

****

Snape vyšiel von akurát na večeru a vyzeral omnoho lepšie — pokožka sa mu vrátila do obvyklého žltkastého odtieňa namiesto tej smrteľnej bledosti, ktorú mal, odkedy ho Harry našiel.

Harry zdvihol pohľad od listu, ktorý písal. „Snažím sa to celé vysvetliť Dudleymu, ale mám otázku."

Snape sa odvrátil od letaxu, cez ktorý sa rozprával s kuchynskými škriatkami. „Kým Albus nerozhodne o stratégii, nespomínaj, čo sa stalo Voldemortovi. Tvoj list by mohli zachytiť."

Na to prišiel Harry aj sám. „Nie, myslel som — môžem mu napísať, že už môže vyjsť z úkrytu? Alebo myslíš, že radšej nie, kým sú smrťožrúti stále na slobode?"

Snape si sadol do jedálenského kúta oproti miestu, kde Harry pracoval, a kým premýšľal, prešiel si dlhým prstom po boku nosa. „Nejaký zatúlaný smrťožrút môže byť na slobode vždy, Harry. Teraz, keď všetky Znamenia zmizli, je pochybné, že to vôbec niekedy budeme vedieť naisto. Rád už zadržal niekoľkých známych Voldemortových spojencov, vrátane Rowla, Traversa, Yaxleyho a oboch Carrowovcov."

Harry zažmurkal. „Páni. To bolo rýchle. Ehm... ako si sa to dozvedel? Veď si spal!"

„Pred chvíľou som sa zobudil. Albus mi poslal striebornú správu, kým som bol v kúpeli."

Harry si nebol istý, ako by sa cítil, keby naňho vtrhol Patronus, kým sa kúpe — alebo horšie, kým je rovno na záchode. No možno keď bude taký starý ako otec, bude mu to jedno.

„Tak čo s Dudleym?"

Snape si prestal šúchať nos. „Jediná moja starosť je Bellatrix Lestrangeová, Harry. Všetci ostatní budú panikáriť nad zmiznutými Znameniami a zúfalo sa jeden druhého vypytovať, čo to znamená. Ona je však dosť šialená na to, aby sa utrhla z reťaze a zaútočila na kohokoľvek, koho nájde. Kým nebudeme vedieť viac, radil by som ti nedávať bratrancovi ani náznak, že už čoskoro nemusí potrebovať Tonksovú ako strážkyňu."

Harry sa zaškeril. „Urobím tak. Ale teraz si už ochotný otvorene priznať, že je to Tonksová, hm?"

„Áno," povedal Snape jednoducho a oči sa mu leskli dobrou náladou. „Tak teda — čo si bratrancovi napísal?"

„Hlavne o tom, že už nemám amnéziu — a dokázal som to tým, že som spomenul zopár vecí z tých zábavných chvíľ, čo sme spolu mali v lete. Že chcem s ním zažiť viac takých, a o pláne uchádzať sa o prácu v čarodejníckom presadzovaní práva, a trochu o tom, ako som si myslel, že si zomrel, ale nakoniec to dobre dopadlo. Ach — a novinku, že mám teraz malú sestru a aké úžasné je, že niekto taký malý a rozkošný vie byť zároveň taký hlučný a náročný."

„O Voldemortovi teda nič? Výborne."

Harry dopísal list. „Tak len skočím do soviarne a pošlem to školskou sovou. Pre prípad, vieš, že by Bellatrix striehla na Hedvigu. Možno sa zdržím. Ak tam Hedviga bude, budem sa s ňou chcieť chvíľu povenovať."

„Nechám ti večeru v teple. Pokiaľ by si radšej nejedol vo Veľkej sieni s priateľmi?"

„Nie, prídem domov."

„Veľmi dobre." Snape pohľadom prešiel po miestnosti, hlavu naklonenú, akoby načúval. „Kde je tvoj brat?"

„Asi v Chrabromile. Viem len, že chcel vidieť Hermionu. A skôr než sa spýtaš — Rowan zobral so sebou. Budeš na chvíľu celkom sám."

„Keď si pomyslím, že kedysi som si takú samotu hýčkal — a teraz stratila svoje bývalé čaro."

„Hej, si s nami v pasci." Harry si prehodil habit, lebo žalárne chodby nemali zohrievacie kúzla, ktoré Severus udržiaval doma. „Mimochodom — s Dracom plánujeme návštevu zubára, dať si vyčistiť zuby po muklovsky. Chceš termín aj ty?"

Nestávalo sa často, že by Harry dokázal Severusa pripraviť o reč — no toto sa rozhodne podarilo. Vychádzal z dverí s hlasným smiechom, list Dudleymu v ruke.