Preklady fanfiction Harryho Pottera

1. kapitola: Výbuch

„Vieš, že máš v kútiku úst polevu, Malfoy?"

Draco Malfoy sa zámerne zadíval na Hermionu Grangerovú, ktorá stála na opačnej strane výťahu, a napchal si hubu posledným, obrovským sústom čokoládového donutu s polevou, ktorý zvieral medzi prstami s aristokratickou noblesou. Bez toho, aby z nej spustil oči, požul a prehltol. Potom si prešiel palcom po kútiku úst, vsunul si jeho špičku medzi pery a cmúľal. Keď si palec vytiahol z úst, ozvalo sa zreteľné, vlhké mľasknutie.

„Lepšie?" spýtal sa.

„Ty si hrozný."

„Každý máme svoje chúťky, Grangerová. Nemôžem za to, že tie moje sú trošku nezbedné. Čo si mala na raňajky? Ovsené vločky namáčané cez noc s chia semienkami, sezónnym ovocím a zaliate nesladeným vanilkovým mandľovým mliekom?"

„Radšej mám sójové," vyhŕkla Hermiona skôr, než sa stihla zastaviť, a potom potichu dodala: „Doparoma."

Výťah hladko zišiel na deviatu úroveň ministerstva a vychrlil ich oboch do ticha chodby.

„Tak čo, máš naplánovaný celý víkend?" spýtal sa Draco. „Možno trochu jogy, trochu vďačného písania do denníka, trochu vyvenčíš mačku?"

Hermiona mu odmietla dopriať to zadosťučinenie a neprevrátila oči. Bol piatok a posledný nerv jej minul už v stredu.

„Mám pred sebou úplne nádherný víkend, ďakujem za opýtanie. Ty plánuješ svoje obvyklé hýrenie na manore? Podpisujú všetci zúčastnení dohodu o mlčanlivosti, alebo sa môžu voľne podeliť o to, čo sa deje za zatvorenými dverami? Predstavujem si, že to môže byť poriadne... lepkavé."

„Ó, zakaždým nepriestrelná dohoda o mlčanlivosti." Draco otvoril dvere vedúce do Oddelenia záhad a podržal jej ich, pričom mu kútik úst vystrelil nahor do najranejšieho štádia úškrnu. „Hoci, žiaľ, všetkému tomu možno čoskoro odzvoní. Po šťavnatých detailoch budeš musieť pátrať niekde inde."

Hermiona vošla do okrúhleho predsália oddelenia. Kedysi neoznačené dvere sa voľakedy náhodne otáčali pozdĺž okrúhlych stien vstupnej miestnosti. Teraz stáli nehybne a po stranách ich lemovali úhľadné mosadzné tabuľky s názvami ako Magiko-neurológia, Afektívne štúdiá a Tanatológia. Vytiahla prútik z vrecka priliehavých skrátených nohavíc a pridržala ho na jednej z kľučiek, kým sa kúsok nad ňou nerozsvietilo malé zelené svetielko.

„Bože, odkedy ste to tu celé zariadili po muklovsky, je to miesto strašne všedné." Štuchol prstom do mosadznej tabuľky s nápisom Časopriestorový výskum a vývoj.

„Vládna transparentnosť si vyžaduje istú dávku privyknutia, to uznávam." Otvorila dvere dokorán a on vošiel za ňou. „Veci ako kontrola a všeobecne odsúhlasené pravidlá používania ľudských pokusných subjektov môžu byť pre etický rozvoj ľudského poznania nevyhnutné, ale chápem, prečo by sa ti mohli zdať otravné."

„Zdajú. No tento štýl, ktorý skúšaš, sa mi páči." Sledoval, ako si vyzlieka sako. „Tie nohavice, voľné, zastrčené — to je tričko, však? Také vycibrené tričko? Veľmi pohodové, kalifornská podnikateľka, ktorá sa púšťa do práce, ak vôbec v Kalifornii niekto podniká. Vyzeráš vyrovnane, sebavedomo a pripravená na poludňajšie mojito. Čakám, kedy sa zjavia zlaté melíry a uvoľnené plážové vlny." Cmúľal otvorom vo viečku papierového pohára s kávou so sebou a skrivil tvár. „Prečo je tá káva absolútna odpornosť?"

„Tvoja schopnosť sťažovať sa je vyslovene nadprirodzená," povedala Hermiona. „Stále ti hovorím, že ak počkáš, kým prídeme do kancelárie, uvarím poriadnu. Bosorka pri čajovom vozíku si myslí, že káva je muklovské sprisahanie, a podľa toho ju aj pripravuje. A prestaň čítať moje módne časopisy."

„Ale veď som už závislý," pretiahol svojím oblým aristokratickým tónom, „od tvojich odporných zŕn aj od Kto to mal oblečené lepšie?" Hodil koženú aktovku, ktorú niesol, vyrazenú čierne na čiernom s iniciálami nesmierne exkluzívneho čarodejníckeho módneho domu, na ošúchaný stôl na ľavej strane miestnosti. Potom odložil pohár s kávou, zhodil zo seba vrchný habit a zavesil ho na vešiak pri dverách.

Keď sa obrátil, Hermiona naňho zízala.

„Čo je?" spýtal sa.

„Nič. Len vyzeráš ako agent MI6, ktorý sa práve chystá premávať po Ríme na vespe a hľadať poriadne kapučíno. Chceš mať tie nohavice naozaj také tesné, alebo vojnové reparácie spravili z dostatočného množstva látky pre Malfoyovcov nedostupný luxus?"

Draco sa pozrel dolu na svoj oblek, priliehavú záležitosť z jemne tkanej matnočiernej vlny. „Volá sa to strih. Chápem, že priliehavosť je neznámy pojem, keď je človek zvyknutý na nadrozmerné svetre a blúzky z lacných reťazcov, strihané do samých pravých uhlov."

Zdvihol bradu a premeral si ju pohľadom. „Vieš, že som ťa onehdy počul, ako si pre seba mrmleš výraz ‚pulóver'? A čo je to vespa? Akýsi muklovský prístroj na zametanie ulíc? Pristalo by mi to na ňom?"

„Nie." Hermiona tresla svojou jednoduchou plátennou taškou v olivovozelenej farbe na rovnaký stôl na opačnej strane miestnosti a obrátila sa späť k nemu. „Nepristalo."

„Tak si nájdem niečo iné, na čom sa povozím." Nadvihol na ňu obočie.

Hermiona podráždene vydýchla, prešla k stolu uprostred miestnosti, na ktorom stál zložito vyzerajúci stroj, a začala sa babrať s radom gombíkov.

Prístroj pozostával zo série mosadzných rúrok a ligotavých sklenených šošoviek a v jeho strede boli upevnené malé presýpacie hodiny naplnené nenápadne presýpajúcim sa, žiarivým pieskom. Presýpacie hodiny obopínali do seba zapadajúce mosadzné prstence, ktoré sa začali pomaly otáčať, keď do nich Hermiona ťukla prútikom. Pod nimi visela priamo nad okrúhlou nádobou naplnenou nehybnou, tmavou tekutinou široká, vysoko vyleštená šošovka.

Draco otvoril aktovku, vytiahol z nej kovový predmet a priniesol ho k stolu. Hermiona prestala krútiť rytým mosadzným kolieskom.

„Ako to myslíš, ‚všetkému tomu možno čoskoro odzvoní'?"

„Začínaš sa zrazu naozaj zaujímať o to, čo robím po pracovnej dobe?" spýtal sa. Položil kovový predmet na koniec stola.

„Ani v najmenšom ma nezaujíma, čo robíš so svojím — ó, dobrý bože." Hermiona vyvalila oči. „Nehovoril si, že to má tvar labute?"

Draco sa pozrel na predmet. „Má."

„To nikdy v živote nevyzeralo ako labuť. Ako si mohol vôbec..." Vetu nedokončila a pokrútila hlavou, akoby si ju chcela prečistiť. „Ak už niečo — a teraz som mimoriadne veľkorysá — vyzerá to ako nedávno zdochnutý jazvec."

Skúmaný predmet bola malá krabička zo strieborného kovu, veľká zhruba ako ženská päsť. Vrchnú a spodnú časť spájali na jednej strane dva pánty a na opačnej strane ju držala zatvorenú bežná spona. Človek by musel uznať, že vo figúre bola istá črta krajného pokoja. Možno bola mŕtva, možno len spala, ale podstatné bolo, že dospela na svoje miesto odpočinku. Či to bol jazvec, labuť alebo nejaký doposiaľ neobjavený medzidruh, ostávalo predmetom živej debaty. Vo svetle dôkazov by sa muselo zhodnúť na tom, že to malo zhruba tvar žaluďa ležiaceho nabok, s drzou trojuholníkovou špičkou na širokom konci ako malý chvostík a so sériou hrboľatých, improvizovaných výčnelkov na úzkom konci. Po celom povrchu to bolo jemne ryté čímsi, čo mohli byť perá, ale aj husté pramene srsti, pričom ryhy oxidovali do čierna a dávali jemnú, dvojznačnú prácu remeselníka do ostrého reliéfu. Bol tam pár čohosi, čo boli zjavne vypúlené okrúhle oči — víťazný príklad umelcovej schopnosti bez slov sprostredkovať význam — a vznešene otvorené komory páru uší alebo azda nozdier, podľa toho, ktorá časť figúry mala byť hlavou. Páchlo to ako zatuchnuté cigary.

„Tento vzácny predmet je vo vlastníctve wiltshirských Malfoyovcov už najmenej osem generácií," povedal Draco s mračením a s nemalou dávkou povýšenosti.

„Každý jeden z nich ho nazýval prekliatou tabatierkou v tvare labute. Je to avantgardný objet d'art a sedí na poličke vo veľkom salóne v Malfoy Manor už dvesto rokov. Odpusť, ak dám prednosť odbornosti jej verných správcov pred kávu predávajúcim, muklovsky zmýšľajúcim šprtom, akým si ty."

„Nevedela som, že máš taký silný vzťah k tým prekliatým kovovým lasicovitým šelmám, čo necháváš povaľovať sa všade naokolo," odvetila, „ale ak je toto labuť, tak ja som harpia."

„Na to sa nedá povedať nič, čo by sa neskončilo tým, že prídem o čosi pre mňa veľmi anatomicky cenné."

Hermiona naňho pohliadla s pohŕdaním. „Pomôžeš mi už len doostriť ten potenciograf? Rozmazal sa."

„Naozaj? Mne pripadá v poriadku."

„Rozmazal. Vidím to úplne jasne. Daj ruku nad sklo a pomôž mi ho opraviť."

Draco sa priblížil k vyvýšenému sklenenému štvorcu na vzdialenom konci stroja a ťukol doň prútikom. Zrazu sa zospodu rozžiaril rozptýleným, jasne bielym svetlom. Premietalo sa nahor do dlhého radu sklenených šošoviek upevnených v rúrkach a popretkávaných šikmými zrkadlami, končiac pri obracači času zavesenom nad nádobou. Položil ruku nad sklo a pozrel na Hermionu. „Tak čo?"

Hermiona sa zahľadela dolu na odrazovú hladinu tekutiny v nádobe. „Ó!" povedala s úprimným prekvapením. „To je nezvyčajné."

„Čo je to?"

„Neviem."

„Ach. Povedz to ešte raz. Rád by som si to uložil na neskôr."

„Sklapni a poď sa pozrieť." Pokynula mu, aby si s ňou vymenil miesto. Spravil to. Strčila ruku nad sklo, kde práve bola tá jeho. „Čo vidíš?"

„Tvoju ruku. Je to štyridsaťpäť minút v budúcnosti tvojich nechtov a ty si si ich neprestala obhrýzať."

„A čo ešte? Pozri sa na pozadie, nie na ruku."

„Ó! No to je zaujímavé, nie?" Zvraštil čelo. „Je to... vyzerá to ako blato, možno? A dosť hlboké. U Merlina, ty z toho vlastne naberáš plnú hrsť, aké pastorálne od teba."

„Som si istá, že na to budem mať úplne dobrý dôvod," povedala dôrazne. „Až na tie blatové buchty som videla to isté, keď si ruku na plošinku položil ty. Zaujímavé, však?"

„Veľmi."

„Zastav obracač a potom ho znova spusti a uvidíme, čo sa stane. Možno len hnevá. Videli sme už aj čudnejšie veci," povedala.

Draco vytiahol prútik, ťukol ním, aby zastavil obracač času v srdci stroja, a potom ho znova naštartoval.

„A teraz?" spýtala sa Hermiona.

„Tvoja ruka je v laboratóriu. Robíš mi kávu."

Hermiona mu venovala osobne vypracovaný bezvýrazný pohľad.

„Vyzerá to len ako trocha unikajúcej potenciality. Nič, čo by sme už v tej či onej podobe nevideli. Dnes žiadne šantenie v poli plnom blata, žiaľ." Načiahol sa a poľahky pootočil ostriacim kolieskom. „Ostrosť je doladená. Pozrieme sa na tú prekliatu tabatierku?"

Hermiona sa zatvárila neisto. „Máš pri sebe núdzovú únikovú súpravu?" spýtala sa.

Draco pozeral kamkoľvek, len nie na ňu.

„U Merlina, Malfoy, to nemyslíš vážne. Hovorila som ti to aspoň tisíckrát. Musíš ich mať vždy pri sebe: obracač času, elixír na stabilizáciu veku. Oboje, neustále." Vytiahla z vrecka nohavíc ťažký kožený mešec a zatriasla ním smerom k nemu. „Naozaj, nahlásila by som ťa Shackleboltovi, keby si tým, že nemáš svoje poistky na mieste, neriskoval len vlastné, sebecké panské pozadie."

„Mať tú súpravu vo vrecku ničí líniu obleku." Položil si ruku ochranársky cez pás nohavíc. „A dobre padnúci oblek potrebujem na to, aby som lákal nič netušiace bosorky na svoje zvrhlé orgie."

Hermiona si odfrkla. „Na tomto ministerstve už nemôže byť ani jedna bosorka, ktorá by čokoľvek netušila."

„To je pravda. Každá bosorka v budove je dokonale informovaná o tom, čo stváram cez víkend."

„Chceš so sebou stiahnuť aj toto laboratórium?" spýtala sa Hermiona. „Pokojne si doži zvyšok dní ako rezač rašeliny v roku 1386, ak ti to vyhovuje, ale ja by som oveľa radšej ostala tu a pokračovala v práci. S obracačmi času máme za sebou len dva poriadne roky. Ak si spomínaš, najprv nám tri dosť frustrujúce roky trvalo, kým sme ich znovu vyvinuli."

„Áno, bol som pri tom."

„Ani sme nezačali škriabať po povrchu toho, čo sa s nimi dá robiť s tými magickými obmedzeniami, čo sú na ne uvalené, nieto ešte toho, čo by bolo možné, keby sme dokázali, že je bezpečné ich sňať."

„Dobre," povedal Draco. „Dám si elixír do vrecka, ale nie je potrebné, aby sme obaja nosili núdzový obracač času. Ak sa dostaneme do úzkych, použijeme tvoj." Vytiahol zo zásuvky stola fľaštičku s ligotavým, kalne ružovohnedým elixírom a strčil si ju do vrecka.

Hermiona podľahla pokušeniu a vychutnala si hlboko uspokojivé prevrátenie očí, potom sa presunula a naposledy doladila ostriace koliesko. „Dobre. Polož toho jazveca na premietaciu platničku."

Draco sa na ňu významne pozrel, položil tú príšernú ozdobnú tabatierku na rozsvietený sklenený štvorec a postavil sa vedľa nej, hľadiac do nádoby.

Dlhý okamih sa nedialo nič, a potom hladina tekutiny blysla poplašnou neónovo žltou. Prístroj sa zľahka zatriasol, obracač času vydal akýsi škrípavý zvuk a zdalo sa, že sa otočil dozadu. Vydal vysoký piskot, kovové cinknutie, potom sa úplne zastavil a zhasol.

Hermiona si po dlhej chvíli ticha uvedomila, že v poplachu zaborila prsty do odborne ušitého rukáva Dracovho saka. Pozrela naňho a odhákla sa.

„To nebolo nič, čo by sme už nevideli."

Striasol si rukáv a pozrel na potenciograf, akoby práve mal začať bláznivo chrliť živé mačiatka ako pukance vyskakujúce zo stroja na jarmoku. „Nerozumiem tomu."

Hľadiac hnevlivo na stroj namierila prútik na obracač času a poriadne doň ťukla. Ostal tmavý a nehybný. Potom sa naklonila a podráždene doň drgla ukazovákom. „Čo do prekliateho, zvädnutého — doparoma! Koľko lámaní kliatieb sme si už pozreli vopred?"

„Stovky."

Začala odpočítavať na prstoch. „Vykrvácanie, okamžitá smrť, vredy na guľkách — cez tú nešťastnú vec prešla každá známa rodina kliatieb. Lámačom kliatieb sme už dali predbežné poznatky o desiatkach predmetov a ani jeden z nich nikdy ten prekliaty stroj nerozbil. Vážne mi nenapadá, čo by mohlo byť také hrozné, že sa to jednoducho rozhodlo zložiť kramle."

„Nuž, asi bude najlepšie odložiť to nabok a dať vedieť lámačom kliatieb. Si už ochotná uvariť mi tú kávu?"

„Choď do kelu, Malfoy." Hermiona bola rozhorčená. Stroj bol nielen zjavne pokazený, ale aj zlyhal, a zlyhanie jej vŕtalo v hlave. A keď jej niečo vŕtalo v hlave, potrebovala pracovať. „Roztáčam dislokátor. Môžeme nadviazať tam, kde sme v utorok prestali pri jablkách."

Draco pokrčil plecami. „Dobre. Ten vzdorovitý stroj pošleme do kúta, nech rozmýšľa nad tým, čo vyviedol." Zdvihol svoju teraz už studenú kávu, napil sa a pohár odložil na roh stola s potenciografom. Potom sa obrátil k drevenej lavici, ktorá sa tiahla pozdĺž celej zadnej steny. Na ľavom konci lavice stál stroj. Bol postavený na podobnom princípe ako potenciograf, len bol oveľa menší a namiesto nádoby a šošoviek stál na mosadzných nohách nad prázdnou drevenou plošinou.

„Dnes šoférujem ja," povedal Draco.

Hermiona si dopriala ďalšie luxusné prevrátenie očí a šla si zo svojho stola po ligotavé mosadzné stopky. Mávnutím prútika sa do vzduchu vzniesol zvitok pergamenu a hopkal popri nej, s brkom, ktoré sa pripravene vznášalo nad jeho povrchom. Zaujala miesto na opačnom konci lavice než Draco, pred mierne vyvýšeným dreveným povrchom totožným s tým pod strojom dislokátora. Vedľa stroja stála misa jabĺk s hmlistou, bodkovanou žltou a ružovou šupkou.

Draco ťukol prútikom do obracača času v srdci zariadenia, potom kliešťami opatrne posunul jablko po drevenej plošine pod ním. Keď dospelo do stredu, akoby s tichým puknutím zhaslo z existencie. Draco vytiahol z misy obzvlášť veľké jablko a filozoficky naň pohliadol.

„Myslíš, že jedenie časovo posunutých jabĺk mi nejako uškodí?"

„Človek môže len dúfať," zamrmlala Hermiona.

Lenivo doň zahryzol, kým stroj naďalej veselo hučal.

„Žiadny strach," povedal, keď požuval a prehltol. „Popoludní zase rozbehneme potenciograf a pozrieme sa na niečo obzvlášť dobré. V sklade je pár prekliatych talianskych mokasín, ktoré by som si rád obul na ministerský večierok zimného slnovratu, a čím viac informácií o nich budeme mať skôr, než si ich obujem na nohy, tým lepšie."

Hermione podráždene myklo perami. Pozorne sledovala prázdnu plošinu pred sebou.

„Rozhodne sme mali aj horšie dni," povedal Draco. „Dnes idú všetci domov so všetkými osobnými súčiastkami na svojom mieste." Vytrvalo pracoval na svojom jablku, vytiahol z ohryzku semienko a potom ho tvrdo odpálil cez drevenú plošinu pod dislokátorom, kde počas letu zmizlo.

„Čo si tým predtým myslel? Tým, že tvojmu životu starého mládenca odzvoní." Hermiona prižmúrila oči, stále odmietajúc pozrieť sa naňho.

„Nemyslím, že som použil práve tieto slová," povedal opatrne. „V každom prípade je to nič, o čo by si sa musela báť, tým som si istý." Pohrával sa s dokonalým uzlom svojej elegantnej kravaty, potom sa zohol a vypálil druhé jablkové semienko do stroja pod stúpajúcim uhlom.

„Teraz sa o to bojím, lebo si to nadhodil."

„A teraz na to môžeš zabudnúť." Znel úsečne, dokonca aj na neho.

„Dobre, zabudnem."

„Dobre."

„Dobre."

Sekundovou ručičkou Hermioniných stopiek počuteľne myklo.

„Len je to tým, že žiješ pre svoje bujaré mládenectvo," zahundrala.

„Kto vlastne kedy povedal, že v Malfoy Manor usporadúvam sexuálne večierky?" Cez jeho slová sa prepletal smiech, no hlas mal ostrý rozrušením. „Pripadá ti to vôbec uveriteľné?"

„Dosť uveriteľné, áno. S tými..." mávla rukou hore-dolu jeho smerom, „...oblekmi."

„S mojimi oblekmi, Grangerová?"

Na plošine pred Hermionou sa objavilo jablko, dokonale okrúhle a bez otlačenia. „Štyri minúty, tridsaťsedem sekúnd." Stlačila tlačidlo na vrchu stopiek a brko si to poznamenalo.

„Starnutie?"

Zdvihla mosadznú rúrku s brúseným kryštálom na jednom konci, ako kaleidoskop, a pozrela sa cez ňu na jablko. „Päťdesiat... dva sekúnd." Brko poslušne škrabalo.

„Zlepšuje sa to."

„Výrazne." Presunula jablko do koša na podlahe a pozrela sa na čísla na pergamene.

Jablkové semienko priletelo cez plošinu vedľa Hermiony a zasiahlo ju rovno do ruky. O tridsať sekúnd neskôr preletelo vzduchom ďalšie pod prudkým stúpajúcim uhlom a trafilo ju do brady. Prehovorila, bez toho, aby zdvihla zrak od práce. „Si ako rozmaznané decko."

„A ty zaťatá vševedka." Draco zápasil s ďalším pučiacim úškrnom. „A tak ostávame takí, akí sme vždy boli."

Bez akéhokoľvek varovania sa na plošine vedľa Hermiony objavilo nové jablko.

„Jedno sme poslali späť," povedal Draco.

Hermiona nasmerovala brko, aby si poznačilo čas do iného stĺpca na pergamene, potom zdvihla nové jablko a zopakovala postup s mosadznou rúrkou. „Sedem celých dva."

Draco upravil sériu gombíkov na dislokátore, potom zopakovali experiment s posúvaním dopredu s ďalším jablkom, ktoré starlo o čosi pomalšie než to prvé.

„Skúsime teraz dozadu?" spýtal sa.

„Asi áno."

Draco ťukol prútikom do obracača času v dislokátore a ten sa zastavil. Znova upravil gombíky, potom druhýkrát ťukol do obracača a ten sa začal točiť opačným smerom. Zdvihol kliešťami jablko a posunul ho po plošine. Zmizlo presne tak ako predtým tie dve.

„Čas?" spýtal sa.

Hermiona sa pozrela na stopky. „Šesť minút." Poklepala si končekom prsta po spodnej pere. „To je... rýchlosť omladzovania nula celých nula dva."

„Výborne."

Cez plošinu vedľa Hermiony priletel mosadzný gombík a zasiahol ju do bedra.

„Au!" vykríkla. „Bože, to naozaj zabolelo." Pošúchala si miesto, kam ju to udrelo. „Strpela som tvoje prekliate jablkové semienka, ale toto je masívna mosadz. Akou silou si to musel hodiť?"

„Netuším. Ešte som to nespravil." Zatváril sa ustarostene.

„O necelých šesť minút sa budeš musieť vysvetliť." Zamračila sa. „U Merlina, z toho bude modrina."

Keď sa zohla v páse, aby zdvihla gombík, preletela cez plošinu mosadzná skrutka a presvišťala vzduchom rovno nad jej hlavou.

„Hermiona." Draco s očividným znepokojením hľadel na Hermionin koniec lavice. „Odstúp od cieľovej plošiny, prosím."

Hermiona vyhovela jeho žiadosti bez akéhokoľvek odporu. Vo chvíli, keď odstúpila, vyletela zo vzduchu nad cieľovou plošinou spŕška rozbitých úlomkov mosadze a skla a prešla priestorom, kde Hermiona pred chvíľou stála. Kým obaja, ona aj Draco, nemo civeli na trosky teraz pokrývajúce podlahu, vrútil sa do miestnosti z ponad plošiny prázdny papierový pohár na kávu s dierou vypálenou v dne, dopadol na podlahu a hojdal sa sem a tam v lenivom, čoraz menšom oblúku, kým napokon neostal nehybne a pokojne ležať, ticho dymiac.

„Odmietam uveriť, že som toto všetko nahádzal do dislokačného poľa," povedal Draco.

„To je dosť aj na teba."

„Tak čo sa to deje?"

Hermiona sa zamračila. „Neviem."

„Viac sa mi to páčilo, keď si to povedala predtým. Teraz je to už len znepokojujúce."

Obaja sa rozhliadli po miestnosti.

„Mám podozrenie," povedal Draco, „že nám teraz ostáva asi päť minút, kým sa budeme musieť dostať z miestnosti."

Hermiona vážne prikývla. „Musíme premýšľať. Čo je tu neobvyklé?" spýtala sa.

Obaja sa rozhliadli.

„Tá krabička," povedal Draco. „Nechali sme ju na šošovke potenciografu."

„Dobre. Lenže potenciograf je úplne tmavý." Hermiona zúfalo mávla rukou. „Nemalo by byť schopné spraviť vôbec nič. Asi tú krabičku aj tak presunieme?"

Draco sa pomaly priblížil k tabatierke v tvare labute. Keď sa okolo nej začali zatvárať jeho prsty, hlasno vykríkol a trhnutím odtiahol ruku, akoby sa popálil. „Seklo ma to," povedal a triasol prstami.

„Seklo ťa to?"

„Veď to vravím."

Hermiona schmatla kliešte ležiace vedľa dislokátora a šla nimi tabatierku chytiť.

„Pomaly, Hermiona, nie som si istý, či je to dobrý —"

Vo chvíli, keď sa kliešte dotkli nepravidelného povrchu škatuľky, vystrelil z nej žiariaci prúd čohosi, čo vyzeralo ako jedovatozelený blesk, a štipol ju do končekov prstov. Hermiona zvrieskla.

„Dobre. ‚Seklo' je výstižné. Žiadne chytanie," uzavrela. „Kúzlo?"

„Nie som si istý, či pridávať mágiu je rozumný plán. Myslím, že bude lepšie obostrieť stôl ohraničujúcim kúzlom, aby sme dokázali škody lokalizovať. Prešli sme si scenáre, tvoja aritmancia je spoľahlivá. Niet ničoho, čo by tieto stroje za akýchkoľvek okolností dokázali spôsobiť mimo bezprostredného okolia."

Hermiona vyzerala zdrvene. „A čo ak to nezaberie? Prídeme o všetko, Draco. Všetko, čo sme za posledných päť rokov spravili — bude preč. Všetko nám to zatvoria, kvôli tomu prekliatemu... jazvecovi!"

Draco prešiel jej taxonomickú chybu mlčaním a zdalo sa, že zvažuje možnosti. „Dobre. Skúsim ju privolať."

„A čo ak máš pravdu?" Videla, že ani za týchto okolností nedokáže zabrániť tomu, aby mu na tvári nevyrašil počiatok ďalšieho úškrnu, skôr než ho potlačil. „Vôbec netušíme, čo spraví, ak do tejto situácie pridáme ďalšiu mágiu priamo."

„Máš nejaké lepšie nápady?"

Hermiona zaváhala. „Nie, ale z toho nevyplýva, že —"

Skôr než stihla dokončiť, Draco namieril prútik na labuťo-jazveca, ktorý na plošine potenciografu predstieral nevinnosť. „Accio tabatierka."

To, čo nasledovalo, sa zdalo odvíjať v spomalenom zábere. Vzhľadom na povahu oddelenia, v ktorom sa to dialo, sa to pokojne aj mohlo. Keď zaklínadlo zasiahlo tabatierku, citrónovo-limetkové neónové svetlo, ktoré im predtým len varovne olízalo prsty, vybuchlo zo škatuľky vo vejári praskajúcich pruhov, pričom špička každého z nich chňapla buď po obracači času v srdci potenciografu, alebo po Dracovi a Hermione samotných. Keď dva z nich zasiahli Hermionu do hrude a do ruky, mala pocit, akoby ňou prevŕtavali dvojicu dier rovno naskrz, vysielajúc vibrujúce nárazy bolesti vyžarujúce až do končekov prstov a dolu cez chodidlá. Sledovala, ako sa Dracove mesačne bledé vlasy postavili dupkom a potom sa rozsvietili, akoby boli tvorené krehkými, do biela rozžeravenými vláknami tisícky muklovských žiaroviek.

Hermiona sa cítila pripútaná na mieste šokom z kliatby a pohyby, ktoré robila smerom k Dracovi, boli také pomalé a namáhavé ako brodenie sa čerstvo naliatym betónom. Keď zubaté žlté jazyky energie z kliatby zasiahli obracač času v potenciografe, ten sa prebudil k životu a začal sa točiť, najprv pomaly a potom čoraz rýchlejšie, až bolo počuť, ako jeho mosadzné prstence krájajú vzduch vo vysokom, oscilujúcom kvílení, ktoré bilo v dávivých vlnách o brehy ich ušných bubienkov.

„Chyť sa," skríkla Hermiona, hľadajúc Dracove končeky prstov tými svojimi. Zovrela mu ruku do pevnejšieho zovretia, pritiahla sa k nemu a napokon mu ovinula ruky zúrivo okolo trupu. Dvere boli vzdialené iba tri metre. Ak by sa pohli teraz, spolu, dokázali by zatlačiť proti obrovskému, drviacemu tlaku, čo sa v miestnosti hromadil, a dostať sa tam. Každé z laboratórií v Oddelení záhad bolo nad rámec chápania zabezpečené a očarované proti šíreniu dôsledkov z ktoréhokoľvek z projektov prebiehajúcich za zatvorenými a stále tajomnými dverami. Keby sa dostali von, výbuch — pretože celkom zjavne sa schyľovalo k výbuchu — by nastal, a potom by sa mohli vrátiť dnu a zhodnotiť škody.

Tri metre, teraz necelé... Hermionine ruky sa zúrivo zovreli okolo Draca, ktorého ruky boli ovinuté okolo jej pliec, tesne a vlastnícky. Pohybovali sa tak, ťahajúc, tlačiac a vlečúc jeden druhého cez čosi, čo pripomínalo bezsvetelné olovené závažie na dne oceánu.

Necelé tri... Dva a pol...

Keď boli Draco a Hermiona necelé dva metre od dverí, tabatierka zmizla s teatrálnym výbuchom hluku, akoby od života nechcela nič iné než úplnú pozornosť všetkých.

Potenciograf vybuchol.

Spustil sa prenikavý dážď mosadzných šrapnelov a črepín horúceho skla. Pozorovacia nádoba sa vymrštila do vzduchu, vďaka čírej dostredivej priazni osudu si udržala svoj lepkavý čierny obsah, kým plachtila cez horiacu mosadz všade naokolo, potom sa prevrátila a vyprázdnila sa po celom Dracovom stole a jeho drahej dizajnérskej aktovke. Keby boli ešte v miestnosti, Dracom a Hermionou by prestrelila rozbitá kovová triešť letiaca vzduchom vražednou rýchlosťou. Bolo azda najlepšie, že sa vytratili z existencie tesne za tabatierkou.

Keď bolo po všetkom hluku, zavládlo zdvorilé ticho, kým sa stôl, na ktorom predtým stál potenciograf, jemne parou dymil, akoby čakal na potlesk, ktorý nikdy neprišiel.

****

Bola tma. Tesne v pätách za tmou, ktorá bola bezhranične, dojímavo zbavená všetkého svetla, vstúpil do prežívania bez varovania pálčivý zeleno-bielo-modrý stroboskopický hviezdny výbuch, ktorý akoby prichádzal spoza očných buliev a trochu naľavo. Potom sa zase zatmelo a potom už farba nebola dôležitá, lebo všetko zahalila svet ohýbajúca závrať a pocit otáčania sa naraz v dvoch smeroch, zhora nadol.

Ďalej bolo blato.

Hermiona otvorila oči, alebo azda jej oči videli až po čase, keď nemohli. Sémantické detaily ustúpili do zanedbateľnosti v prázdne. Obloha bola veselo nevedomá klenba nad hlavou, modrá ako nezábudky a posiata okrúhlymi idiotskými chumáčikmi oblakov, ktoré by sa usmievali v samoľúbej spokojnosti samy so sebou, keby len vedeli, ako na to.

To blato.

To blato.

To blato smrdelo.

Bola to hustá, glgavá, ťažká hmota, takmer čierna, valiaca sa od Hermiony preč v hlbokých brázdach ako vlny na hladine pevného, smolovočierneho oceánu, ktorý páchol ako konský hnoj. Kúsok od seba začula stonanie a posadila sa.

Draco už sedel vzpriamene, čelom odvrátený od Hermiony, s nohami rozhodenými do nedžentlmenského véčka, a prudko krútil hlavou zo strany na stranu, akoby mal v uchu zachytenú vodu.

Hermiona pocítila, ako jej srdce vyskočilo a rozbehlo sa pri uvedomení si, že sú, nad všetku pravdepodobnosť, nažive, a v čomkoľvek toto bolo, spolu, rozvalení asi dva a pol metra od seba uprostred čohosi, čo vyzeralo zhruba ako pol hektára nedávno zoranej poľnohospodárskej pôdy. Súdiac podľa pornografického mľasknutia, ktoré vydala jej ľavá noha, nedávno pršalo.

Boli nažive.

Boli spolu.

Obaja, pod modrou oblohou, sediac na poli, ktoré páchlo konským hovnom.

Hermiona od úľavy takmer zavyla.

Draco sa otočil, aby sa na ňu pozrel, a nedalo sa zamaskovať výraz neudržateľnej radosti, čo mu prebehol po tvári, skôr než ustúpil prefíkanej a ostražitej obozretnosti.

Vlasy mal už niekoľko rokov po bokoch zostrihané nakrátko a dlhší vrch mu s privádzajúcou do zúfalstva bezmyšlienkovitou, nenútenou dokonalosťou večne padal raz cez jedno, raz cez druhé obočie. Bolo im dovolené nadobudnúť rozcuchanú nonšalanciu, pri ktorej človeku napadlo „Posteľ", a to spôsobom, z ktorého sa bedrá trochu zachveli, a prázdno im neuškodilo. Sedel v poli blata, a predsa akosi dokázal vyzerať otrasene a vyblednuto spôsobom suchotinárskym, poetickým, namiesto rozobratého a blatom zafúľaného, ako si bola Hermiona istá, že musela vyzerať ona.

Na pozadí čierneho blata jeho bledosť žiarila a striebornosivé oči mu odrážali nekonečnú modrú oblohy. Na okamih Hermiona voči nemu takmer pocítila čosi ako kladné city.

Potom sa, ako idiot, usmial.

Ten úsmev.

Tá trúfalosť toho nehorázneho, dráždivého, brilantného, neúctivého úsmevu.

„Ty grázel," povedala potichu. „Ty bezohľadný, namyslený, nabubrelý trkvas. Vyhodil... si... mi... do... vzduchu... laborku!" Začala na piáne, prepracovala sa rýchlym crescendom a skončila v divom fortissime.

Tvár mu opadla.

„Tvoju laborku? Ako to myslíš, tvoju laborku?" namietol osudovo.

Zdvihla sa na kolená, potom sa zohla a nabrala plnú hrsť toho polnočne čierneho, dažďom premočeného, plodného, poddajného, konským hovnom páchnuceho blata a mrštila ho rovno do krásnej, bledej, ješitnej, idiotskej tváre Draca Malfoya.