Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika, humor

Obdobie: muklovské AU

Prístupnosť: 15+

Párovanie :  Cormac McLaggen a Cho Changová

Je to sakramentsky dobrá noc — a to ešte predtým, než si to rozdá s nejakou miestnou babou v jednej zo sprchových kabínok pri móle.

Poznámka prekladateľky: Toto je ďalší z príbehov, ktoré boli napísané v rámci výzvy Rare Pair Spring Fling 2020 Summer Camp. Ide o ľúbostné romániky zriedkavých párov zo sveta HP fanfiction, ktoré sa odohrávajú počas leta 1988 v prostredí letného tábora Kvík. Tento tábor patrí Arturovi Weasleymu a nachádza sa na brehu Čierneho jazera v štáte New York.

V autobuse, ktorým musí Cormac ísť – v treťom autobuse, pretože tábor Kdesi-v-prdeli leží presne uprostred slovníkovej definície slova „zapadákov“ – nie sú žiadne ventilátory ani nič podobné. Keď konečne dorazí do chatky, je mu horúco, je unavený a pokrytý naozaj odpornou vrstvou lepkavého, napoly zaschnutého potu.

Ešte tam nikto nie je.

Zašomre a nechá slnečné okuliare skĺznuť nižšie na nos.

Nohou rozrazí sieťové dvere, vtiahne dovnútra cestovnú tašku a ani sa neunúva s vybaľovaním. Otestuje pružiny na všetkých matracoch a podľa toho si vyberie posteľ.

Vtom dnu vtrhne vysoký, afektovaný blondiak v lososovoružových tenisových šortkách a príliš tesnej bielej polokošeli. Povýšenecky zdvihne svoju bledú, špicatú bradu a znechutene sa uškŕňa pri pohľade na – no, Cormac si vlastne nie je úplne istý na čo. Prach? Pavučiny? Ihličie? Ten jemne znepokojivý bzučivý zvuk vychádzajúci zo smutnej, osamelej žiarovky, ktorá visí na reťazi zo zatváracích špendlíkov vedľa lacnej drevenej komody?

Možností je veľa.

Afektovaný blondiak sa predstaví najprv priezviskom – „Malfoy. Draco Malfoy. Ty si jeden z tých McLaggenovcov?“ – a po asi pätnástich minútach ubíjajúco trápnej, čoraz nepriateľskejšej konverzácie sa Cormac rozhodne, že by si radšej priškripol gule v rozštiepených a termitmi rozožratých schodoch na zadnej verande, než by mal stráviť čo i len ďalšiu zasranú sekundu počúvaním Malfoya, ako sa chvastá otcovou zbierkou veteránov Porsche.

„Pivo,“ povie Cormac rozhodne. „Potrebujeme pivo.“

„Hej? A ktorá z tvojich zostávajúcich mozgových buniek ti to poradila?“ zatiahne Malfoy a prevráti oči. Vkĺzne nohami späť do svojich mokasín Sperry a z predného vrecka vydoluje ošúchaný, mastný neónovoružový leták. Výraz na jeho tvári je len mierne vražedný, takže to nebude až také zlé.

„Začína sa to o deviatej. Nerob mi hanbu.“

* * * * *

Leták pozýva na otváraciu letnú párty, ktorá sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu koná na opačnej strane jazera, v akomsi polozabudnutom lesnom zákutí ako z Piatku trinásteho. Je tam sud – obitý, doškriabaný a polepený nálepkami Dead Kennedys* – čo je dosť divné, hoci Cormac sa to teda určite nechystá riešiť, a v korbe niečieho hrdzou posiateho pick-upu leží lesklé čierne vrece na odpadky plné ľadu a plechoviek lacného piva.

Všetko páchne spáleným cukrom a benzínom do zapaľovačov.

Cormac do seba prevráti pár pív a zoznámi sa s niektorými vedúcimi, potom do seba hodí ešte zopár ďalších a z druhej strany ohniska fascinovane a neveriacky zíza. Hryzie si do päste, aby nevybuchol do hlasného smiechu, zatiaľ čo Malfoy flirtuje agresívne – nepriateľsky? Neochotne? Tak trochu násilnícky? – s akýmsi tmavovlasým chlapom, ktorý síce nemá tričko, ale zato má okolo krku niečo, čo možno je a možno nie je väzenské tetovanie. Čas plynie pomaly, potom rýchlo, a neskôr v tlmenom, vznášajúcom sa opare minút, ktoré pôsobia ako sekundy, a hodín, ktoré pôsobia ako dni, Cormac všetko vníma rozmazane a zahmlene, no zároveň akosi príjemne a slastne intenzívnejšie než zvyčajne…

Je to sakramentsky dobrá noc — a to ešte skôr, než si to rozdá s nejakou miestnou babou v jednej zo sprchových kabínok pri móle.

Cormac si nezapamätá jej meno, ani predtým, ani počas, ani potom. Ale keď do nej prvýkrát prirazí, ona vydá taký zvuk – tichý, vysoký prerývaný nádych, akoby bola prekvapená, akoby ju to úplne zaskočilo, akoby si jednoducho nedokázala pomôcť, akoby jej vôbec nevadilo, že jej šortky stále visia na jednom členku, košíčky podprsenky má narýchlo a nešetrne stiahnuté dole a že neležia na posteli posypanej lupienkami ruží pri svetle sviečok alebo niečom podobnom.

Keď vyvrcholí, zovrie mu stehnami boky tak silno, že sa mu vytvoria modriny, a nechty mu zaryje do ramien tak, že po nich zostanú malé priehlbinky v tvare polmesiacov.

* * * * *

Fakt nečaká, že ju ešte uvidí.

* * * * *

Existujú aj horšie spôsoby, ako sa zoznámiť s dievčatami, tým si je Cormac istý.

Väčšinou istý.

Takmer istý.

Počul hororové príbehy o rozliatych drinkoch, o drinkoch šplechnutých do tváre aj o takých s rozkošnými pásikavými slamkami z bistier, ktoré človek nešikovne prevrhne alebo pustí z ruky – sódy, mliečne koktaily, limonády, všetko nevinné a milé. Videl svojich kamošov pohorieť v tieňoch tanečných parketov osvetlených reflektormi na školských plesoch aj stužkových, videl, ako sa im na lícach rozlievajú červené odtlačky dlaní po tom, čo až príliš tlačili na pílu. Trochu priveľmi dotieravo.

Rovnováha medzi mierením ku hviezdam a pádom na hubu je dosť vratká. Jemná. Skôr forma umenia než exaktná veda. Dievčatá sú jednoducho iný druh. Majú očakávania a predstavy o sexe a romantike – a tieto dve veci sa v ich hlavách podozrivo, zdanlivo ľahko zlievajú dokopy.

Takže áno, určite existujú aj horšie spôsoby, ako sa zoznámiť s dievčatami.

Len mu momentálne ani za boha nijaké nenapadnú.

* * * * *

„Hej, môžem sa s tebou porozprávať?“

Cormac chce povedať nie. Naozaj chce. Chce povedať nie – šarmantne, odzbrojujúco – a možno potom stiahnuť ďalšie pivo, či rovno päť, s nejakým nešťastným bastardom, ktorému dnes večer prischlo upratovanie jedálne. Pokiaľ to nie je Malfoy. Do riti s tým chlapom! Toto je celé jeho vina.

„Cormac?“ Hlas Cho Changovej sa chveje – je taký zvedavý a sladký. Och, áno. Cormac si ten hlas pamätá. Tú sladkosť. V explicitných, až príliš živých a sýtofarebných detailoch. „Ty… počul si ma?“

Strhne sa, prejde si dlaňou po ústach a zo všetkých síl sa snaží nepozerať dolu. Na ňu. Na jej tvár, oveľa krajšiu, než by bolo fér – tmavé, bystré oči a mäkké, plné pery. Dnes má vlasy zapletené do vrkočov, zviazané károvanými čipkovanými stuhami. Akoby sa prehrabala tými najšpinavšími, najodpornejšími zákutiami jeho podvedomia a prišla na ten najlepší spôsob, ako ho dráždiť – pokúšať – potrestať.

„Hej,“ nakoniec si povzdychne. Kriste. Na toto sa neprihlásil. Na druhé kolo. Na pokračovanie. Na citové namotávanie. Čo ak sa rozplače? Vyzerá ako ten uplakaný typ. „Jasné, počul som ťa.“

Cho zaváha. „Dobre.“

Cormac prestúpi z nohy na nohu, až schody na verande zavŕzgajú. V chatke sú zhasnuté všetky svetlá a vánok je vlažný, letne nehybný, len občas zašumí v korunách okolitých stromov. Sú sami. Bolestne sami. Len oni, oblaky, mesiac a neforemné hniezdo protivných, nezničiteľných ôs pod strechou.

„Ja som, ehm…“ začne Cormac a v duchu si nadáva. „Nevedel som, že tu budeš?“

Pery sa jej pootvoria. Plné, mäkké, lesklé od balzamu. „To bola otázka?“

Znova sa strhne. „Asi by som... teda, nehľadám nič vážne, takže...“

„Hej, ani ja,“ preruší ho a pohráva sa s lemom trička. Je to to isté táborové tričko, akých má tucet pohádzaných na podlahe okolo svojej postele, ale ona s tým svojím niečo spravila – niečo dievčenské a módne – takže prebytočnú látku pevne zviazala vpredu, čím zvýraznila krivku svojho pásu. Odhalila pritom úzky pásik hladkej bronzovej kože.

„Ja, ehm, mám tak trochu po rozchode? Takže. Áno. Nehľadám... nehľadala som nič vážne. S tebou. Vôbec.“

A to je...

No.

Cormacovi sa uľaví. Fakt. Akože, do riti, jasné, že áno. Žiadna druhá časť. Žiadne pokračovanie. Žiadne citové namotávanie. Žiadny plač. Na to, čo sa mohlo zvrtnúť na poriadne nepríjemný prúser, je to vlastne ideálny výsledok bez záväzkov. Lenže... okej. Fajn. Má to nejaký podtext, nie? To, čo práve povedala? Nejakú nenápadnú, úmyselnú urážku,? Nejaký ostrý náznak, že on nie je... čo? Materiál na frajera? Dosť dobrý? To si nenahovára, však? Nie. Nie. Do riti, nie. Nenahovára.

„No tak prečo nie?“ vyhŕkne a zamračí sa.

Zažmurká na neho. „Prečo nie... čo?“

„Prečo so mnou nehľadáš práve to?“ dožaduje sa odpovede, prekríži si ruky na hrudi a hneď ich zase spustí. „Som sakramentsky skvelý úlovok. Mala by si so mnou chcieť chodiť. Ja by som to na tvojom mieste bral všetkými desiatimi.“

Ešte chvíľu naňho len žmurká, viditeľne zaskočená, očividne bez slov, ale potom…

Mykne jej kútikmi úst.

Okolo očí sa jej spravia drobné vrásky.

Unikne jej smiech – nie, skôr zachichotanie, tlmené a melodické, také zadýchané, také bezmocné, až ho musí zakašľaním zakryť. Odkašle si. Nesmeje sa priamo jemu; nie je na tom nič zlomyseľné — ani na nej, ani na tom, aká otvorená, priateľská a ústretová je jej reč tela. Stále. Možno taká bude vždy.

Úprimne, je to trochu sakramentsky znepokojujúce.

„Ty si... och, toto nie je o tebe, Cormac,“ povie Cho takmer ospravedlňujúco. „Tak som to nemyslela.“

„Nie?“

„Nie, no, ty si veľmi...“ odmlčí sa, pohľad jej skĺzne z jeho tváre na ruky a hruď. Aj nižšie. Oveľa nižšie. „Ehm.“

Cormac zaváha. „Som veľmi čo?“

Líca jej zaleje sýty, horúci malinovoružový rumenec.

„Si veľmi, veľmi zlé rozhodnutie,“ povie pobavene, možno trochu sebaironicky, no vykročí bližšie, skloní bradu a prsty si zahákne do pútok na jeho nohaviaciach. Pomaly k nemu zdvihne pohľad spod hustého vejárika mihalníc, zahryzne si do pery a je to taký očividný, nacvičený ťah, také zasrané klišé, akoby sa ani nemusela snažiť…

Chápe to.

Dokonca to rešpektuje.

„Áno,“ súhlasí a bez hanby sa uškrnie, objíme ju okolo pása a pritlačí dlaň na jej driek, čím si ju pritiahne bližšie. „V tomto sme stopercentne na rovnakej vlnovej dĺžke.“

*Dead Kennedys – bola americká punková kapela, založená v San Fraciscu v USA na prelome 70. a 80. rokov. Rozpadla sa v roku 1986.

obrázok vytvorený AI