Preklady fanfiction Harryho Pottera

„Grangerová," povedala Hermiona skôr, než stihol Draco prehovoriť. „Toto je pán Granger," pokračovala, ukazujúc na Draca.

Sledovala, ako Dracovi od základne krku stúpa hore tvárou horúci gaštanovohnedý rumenec ako voda napĺňajúca vaňu.

„Skvelé! Výborne, pán Granger," povedal Longbottom bez zjavného dôvodu.

„Ďakujem." Draco ovinul jednu ruku okolo Hermioniných pliec a stisol ju oveľa väčšou silou, než bolo potrebné. „A toto je moja —"

„Sestra," skočila mu Hermiona do reči.

„— manželka," dokončil Draco.

Draco pozrel dolu na Hermionu a usmieval sa ako človek schopný zabíjať pre zábavu.

„Som jeho —" začala Hermiona.

„Manželka."

„— sestra."

Znova jej stisol rameno a ona sa nenútene presunula tak, aby celou váhou stála na jeho ľavej nohe.

„Toto je moja —"

„Sestra."

„Moja sestra-manželka. Je to moja sestra, ktorá je mi ako manželka," dokončil.

Pukrla, pravú nohu zaháknutú za ľavou, s krátkym poklonom a sklonením hlavy, tak ako sa to naučila počas jediného roka hodín baletu, ktorý absolvovala vo veku štyroch rokov. Usilovne držala lem na zemi, kým si pridŕžala sukne.

„Volá sa slečna Grangerová," povedal Draco. „Lebo Granger je naše meno. Jej meno aj moje." Jeho úsmev sľuboval precíznu a vykalkulovanú pomstu.

„Nebolo by veľa otázok, keby si mal nejaké iné meno?" Hermiona sa ľahko zasmiala hore do jeho tváre.

„Nuž, človek by nemal príliš lipnúť na svojom mene, no nie?" povedal Draco. „Ešte by ho začal nanucovať iným ľuďom."

„Ach! Oddanosť sestry, ktorá vedie bratovi domácnosť, kým sa nebude môcť oženiť, výborne!" povedal Longbottom.

Hermione klesla čeľusť a Draco ju silno štipol do hornej časti ramena.

„Granger, vravíte?" spýtal sa Longbottom.

Draco mu sentimentálne prikývol.

Longbottoma zrazu pochytil záchvat vzrušenia. „Hej! Hej! Pán Martin!" zaburácal, prudko sa obracajúc z jednej strany na druhú a prehľadávajúc areál. „Pán Martin!" zakričal znova a zamával na postavu zhrbenú v kresle.

Kreslo sa na prvý pohľad zdalo nehybné. No na zavolanie sira Thomasa sa začalo pomaly vznášať cez trávnik a Hermiona si uvedomila, že je očarované tak, aby sa vznášalo asi päť centimetrov nad trávou. Postava, čo v ňom sedela, zvierala akýsi ovládací gombík, ktorým manévrovala bližšie k sirovi Thomasovi, Dracovi a Hermione.

„Martin, ty prefíkaný starý blázon, máme tu vašich Grangerovcov!" zahučal Longbottom.

Pán Martin sa priblížil.

Bol neuveriteľne starý a chudý a zdalo sa, akoby ho čosi držalo v akomsi zastavenom zrútení.

Sediac vo svojom prútenom vznášajúcom sa kresle vystlanom snehovobielou ovčou kožušinou, bol napriek dennej teplote zabalený do ostro poskladaného origami balíčka tartanových diek. Spod ohrnutého okraja pletenej čiapky v žltých, červených, modrých a olivovozelených pruhoch unikali pramienky bielych vlasov; čiapka mala vpredu okázalo vyšité H zo žiarivej zlatej priadze. Mal okuliare s hrubými sklami a obrovskými okrúhlymi korytnačími obrubami, ktoré zväčšovali jeho oči do komicky veľkej veľkosti. K najvrchnejšej vrstve tartanového zábalu mal pripnutú obrovskú, barbie-ružovú pivonku do gombíkovej dierky.

Oči mal čierne.

Či skôr, mali neurčitú orieškovú farbu, no zreničky mal rozšírené tak doširoka, že dúhovky ustúpili do poznámky pod čiarou. Boli rovnako nezakalené a ostré ako u mladíka. Pohľad v nich bol zároveň prenikavo pozorný i blúdivý, ako u niekoho, kto sleduje jediného mravca, čo si robí svoje, v kolónii miliónov. Mali v sebe akúsi ligotavosť, nie povrchový lesk, ale vnútornú iskru, akoby si pri pohľade do čierne ich zreničiek našiel rozľahlé hviezdami posiate javisko vesmíru, a nie matné zadné steny očných buliev. Bol hlboko vráskavý, no jeho pokožka mala zdravú farbu a nejasnú priesvitnosť naznačujúcu, že väčšinu života ostával mimo slnka, alebo aspoň denne používal účinný opaľovací krém. Celkový dojem bol z krehkej živosti, štúdia kontrastov, ktorá príjemne dopĺňala podsaditú čulosť sira Thomasa.

Hermiona videla, ako by mohli byť priateľmi.

Pán Martin pozrel na Hermionu a Draca svojím prenikavým, neprítomným pohľadom.

„Predsa si mal pravdu, Martin! Vaši bratranci prišli! Sú tu Grangerovci, Martin!" povedal Longbottom, kričiac pánovi Martinovi do ucha a švihácky ho potľapkávajúc po pleci. Obrátil sa späť k Dracovi a Hermione. „Rozprával nám tu všetkým o nadchádzajúcom príchode svojich bratrancov, Granfieldovcov, Greshamovcov, Granthamovcov, Greyovcov, dokonca aj Griffithovcov. Welšania! Hej!" Ešte raz potľapkal pána Martina. „Pripisovali sme to jednému z jeho výletov fantázie, a teraz ste tu! Grangerovci!"

Pán Martin naťahoval svoju vetvičkovú šiju hore k Dracovi a Hermione a usmieval sa, odhaľujúc ústa plné zdravých, dobre udržiavaných zubov.

„Grangerovci!" povedal. Jeho hlas znel tenko a sucho, no príjemne, ako škrípanie píly ťahanej cez šírku borovicovej dosky za letného popoludnia. „Grangerovci, ako vidíš!" povedal znova, tentoraz Longbottomovi. Obrátil sa späť k Dracovi a Hermione. „Á, zdravím!" Usmial sa, potom prepichol Draca očami. „Francúz," zašepkal a poklepal špičkou vyschnutého prsta o bok nosa. „Hodím to na poštu," uzavrel, oprel sa a zatvoril oči.

Draco si odpil z tretieho pohára šampanského.

„Budem naň dávať pozor," povedal pánovi Martinovi a potom popod nos Hermione: „Neviem, kto to je, ale nesmierne mi prirástol k srdcu."

„Budete bývať s naším pánom Martinom v Twiggybroke, alebo...?" spýtal sa sir Thomas.

„Rozhodne budeme bývať s pánom Martinom v Twiggybroke," povedala Hermiona. Nenápadne si potiahla vrch jednej zo svojich vrecovitých pančúch. „Pokiaľ môj brat, pán Granger, nemá iné plány."

Draco na ňu pozrel kútikom oka.

„Nemám," pripustil.

„Skvelé! Skvelé!" zakričal Longbottom. „Budete s nami stolovať v sídle. Každý večer! Alebo tak často, ako vás len budeme môcť mať. Neznesiem žiadny odpor, okrem toho od mojej dobrej lady Longbottomovej, takže na to ani nepomyslite."

Draco vznešene prikývol a pozdvihol k Longbottomovi čašu šampanského.

Hermiona musela uznať, že Draco mal istú úroveň spôsobov, ktorá ho prenášala situáciou tak, akoby tam patril. Čo, plus-mínus dvesto rokov, podľa nej aj patril. Bol elegantný, ležérny, kým ona sa neustále zamestnávala vyťahovaním pančúch a snahou udržať si topánky zakryté lemom.

Longbottom ich previedol celou spoločnosťou a predstavil ich všetkým.

Bola tam lady Longbottomová, vysoká, chladná a šokujúco krásna, ktorá pôsobila roztržito kvôli dianiu okolo svadby, a po nej nasledoval rad ľudí s menami, ktoré Hermiona poznala z Rokfortu: Averyovci, Nottovci a viac než zopár Parkinsonovcov, plus skutoční Greshamovci, tucet ďalších rodinných mien, na ktoré Hermiona po štvrtom pohári šampanského zabudla, a trojica Walterovcov, ktorí vyzerali takí červení a vystresovaní, akoby v živote neboli vonku na slnku.

Longbottom práve oženil svoje najstaršie dieťa a jediného syna Toma, vysokého mladíka s veselými hnedými kučerami, príťažlivými hustými mihalnicami a pevne usadenými plecami. Mladý pán Longbottom strávil svoj svadobný obed potulovaním sa po areáli vedľa svojej pôvabnej nevesty, dievčaťa s olivovou pleťou, čiernymi vlasmi a pokojnou tvárou, vyzerajúc úplne omámene.

Mali, povedal Longbottom Dracovi a Hermione, bývať v chalúpke, ktorú Longbottom nedávno postavil na druhej strane lesa, a vychovávať tam svoju rodinu, kým nebude každá z longbottomovských dcér vydatá a poslaná preč do vlastnej domácnosti.

Boli to štyri dcéry, narastajúce vekom a veľkosťou v dokonalom poriadku ako sada matriošiek, od najmladšej, sedemnásťročnej, po najstaršiu, dvadsaťročnú. Všetky boli stavané ako bežkyne na dráhe, štíhle a ružovolíce, s veľkými kopami medových blond kučier a iskrivým smiechom. Každá mala zamatový altový hlas a mierne predimenzované zuby. Akosi privádzali na myseľ kone v tom zmysle, že človek si ich nutne spájal s lesklou srsťou, výborným zdravím a dych vyrážajúcou maximálnou rýchlosťou. Každučká z nich mala neobyčajne pôvabnú a výdatnú sadu žemličiek.

Boli neskutočne krásne.

Hermiona stála vedľa jednej zo stredných dievčat, tej s tmavohnedými očami orámovanými bujnými vejármi dlhých tmavých mihalníc, jednou rukou držala tanier s pečenými zemiakmi a roastbeefom a druhou sa babrala s vrchom svojich pančúch.

Draco prežíval blaženosť.

Mal tanier navŕšený jedlom, ktorý si už dvakrát doplnil z mís na bufetovom stole, a v ruke držal svoju nekonečnú čašu šampanského. Teraz už bol z toho druhého príjemne rozohriaty, dobre nakŕmený a mierne preliaty a premenil sa na uvoľnenejšiu, ležérnejšiu, škandalózne flirtujúcu verziu seba.

Hermiona ním pohŕdala.

„Tak koho ste to vraveli, že zajtra navštívite, slečna Cressida?" Nadvihol obočie a namieril svoj odzbrojujúco šibalský úškrn na čarodejnicu stojacu vedľa Hermiony.

„Ó, nikoho dôležitého," odvetila Cressida. Následný rumenec spôsobil, že vyzerala, akoby práve odbehala šprinty od altánku k opustenej chatrči na okraji lesa a späť.

„Cressy, ty klamárka." Ďalšia najmladšia sestra bola prefíkane vyzerajúca osemnásťročná deva. Venovala Dracovi pohľad, ktorý sa zdal byť trvalo znudený, a povedala: „Ideme navštíviť Averyovcov, lebo pán William Avery sa zajtra ráno vracia domov z Oxfordu." Prižmúrila oči a významne sa zahľadela medzi Cressidu a Draca. „A Willie Avery je Cressyin nápadník."

„Penelope," pokarhala ju najstaršia. „Prosím ťa."

Tá sa volala Isadora, bola o čosi vyššia a útlejšie stavaná než jej sestry. Obrátila sa k Dracovi a usmiala sa naňho tak miernym a úprimne zahanbeným spôsobom, že Hermione súcitne myklo perami.

„Smieme vás zajtra ráno navštíviť v chalúpke Twiggybroke?" spýtala sa Isadora. „Často chodievame k Averyovcom pešo a nesmierne by nás potešilo, keby ste sa k nám vy" — pozrela na Hermionu — „a slečna Grangerová pridali."

„S radosťou," povedal Draco.

Svoj rodený panský prízvuk vyšponoval do tých najnaškrobenejších výšok. Hermiona zúfalo túžila znova mu stúpiť na nohu.

„Pomôžete mi cez schodíky," povedala najmladšia longbottomovská dcéra, „hoci si trúfam povedať, že budete musieť pomôcť nám všetkým." Rozhliadla sa po svojich ružovolícich sestrách a skončila šantivým smiechom.

Hermiona si lokla zvyšok svojho posledného pohára šampanského.

„Cassandra." Isadora zatskala jazykom. „Pán Granger, prosím, ospravedlňte moje sestry. Pre nás všetkých to bol vzrušujúci deň."

„Niet sa za čo ospravedlňovať, slečna Izzy." Draco sa znova usmial tým svojím prekliatym úsmevom.

Isadore sa oči doširoka rozžiarili, potom cudne odvrátila hlavu.

Hermiona si nahnevane podrapkala lem pančuchy. „Ospravedlníte ma, prosím, a môjho brata na chvíľu?" Potom Dracovi zašepkala: „Myslím, že práve idú krájať tortu."

Draco sa otočil, aby sa pozrel. „Kde?"

„Tamto." Zabodla doňho významný pohľad a naklonila hlavu k bočnej strane domu. Potom položila pohár a tanier na blízky kaviarenský stolík, vzala mu jeho, schmatla ho za lakeť a odtiahla za roh.

„Kde je tá torta? Vravela si torta, Grangerová," povedal Draco výhražne.

„Nesmieš zviesť ani jednu z praprapraprapraprastarých tetušiek Nevilla Longbottoma," zasyčala a namierila prst do jeho uškŕňajúcej sa tváre. „Zakazujem ti to."

Oprel sa o stenu s trochou opileckého tresknutia, ktoré dobre zamaskoval, a vrazil ruky do vreciek. Hermiona si nebola istá, či pánske nohavice zo začiatku 19. storočia vôbec mali vrecká, no tie jeho mali.

„Prečo si myslíš, že niekoho zvádzam?"

Odmlčala sa.

„Tvoje — nuž, pre začiatok tvoje vlasy. A tvoje ústa, Malfoy. Nesmieš tie veci robiť ústami."

„Čo môžem robiť ústami?" spýtal sa.

Hnusil sa jej spôsob, akým sa mu zaligotali oči, a nenávidela ten pocit, aká je prekliato nesvoja, keď to spravia. Trochu si nadvihla šaty a naviala si vzduch pod spodničku.

„Nerob ústami nič," zúrila, „a hlavne sa nimi neusmievaj. Nie tak, ako sa usmievaš ty."

„Ako?"

„Tak, presne tak."

„Prečo nie?" Zakymácal sa na nohách, zachytil sa, potom nadvihol to svoje prekliate obočie.

„Lebo sú to tínedžerky," zašepkala-zakričala, „aspoň tri štvrtiny z nich, a píše sa rok 1804. Nepozeraj sa na mňa tak. To, že sú v tejto ére všetky právne schopné dať súhlas — a tie tri najstaršie aj v tej našej —, ale o to nejde. Nemôžeš si ich vziať, z očividných dôvodov, a čokoľvek iné — a myslím tým čokoľvek iné — by ich zničilo. Úplne. Nenávratne. Pred chvíľou som sa diskrétne spýtala jedného domáceho škriatka a sme takmer presne dvesto rokov v minulosti. Nezvedieš ani jednu čarodejnicu. Ani jednu jedinú!"

Jeho úsmev zrazu zprostopašnel a znebezpečnel. Hermione sa zadrhol dych.

„Ani jednu jedinú?" Hovoril potichu a zaklonil hlavu.

„Vôbec žiadnu."

„Ale čo ak sa budem správať slušne? Čo ak budem veľmi, veľmi dobrý?"

Hermiona otvorila ústa, potom ich zase zatvorila.

„A čo ak," takmer zašepkal, „sa ukáže, že si nemôžem pomôcť?"

Hermiona mu vrazila prst do hrude.

„Ak položíš prst na jednu jedinú z tých longbottomovských dievčat, prisahám ti, skoncujem s tebou v tejto časovej línii aj v každej ďalšej, ku ktorej sa dostanem."

Draco zdvihol ruky na znak kapitulácie. „Ani prst. A teraz, môžem už, prosím, dostať späť svoje pečené?"

Hermiona od neho odpochodovala. Keď zachádzala za roh, smerujúc späť do zadných záhrad, zrazu sa zastavila.

Draco do nej zozadu narazil.

„Čo sa deje?" spýtal sa. „Došla im torta?"

Hermionin hlas klesol do šepotu. „Je tam. Pozerá sa na nás."

Stôl s darmi stál šesť či sedem metrov ďaleko na okraji záhrady, navŕšený škatuľami a látkovými vrecúškami vyzdobenými pestrofarebnými stužkami. Tam, zastrčená za niekoľkými balíčkami, na mieste, ktoré dovtedy nemohli vidieť, bola tabatierka.

Jej prázdne kovové oči akoby na nich zízali zo svojej neurčitej hlavy.

„Nehýb sa," povedala Hermiona.

Draco stál nehybne ako pomerne opitá socha. „Čo budeme robiť?"

„Neviem."

„Myslíš, že ju môžeme len tak schmatnúť?" spýtal sa. „Nablízku nie je žiadny fungujúci obracač času, čo by nás šupol späť do roku 1602."

„Neviem." Hermiona si žmolila ruky v sukni. „Potrebujeme čas na rozmyslenie. Nemali by sme nič robiť bez plánu."

„Je na stole s darmi, nie je?" povedal Draco. „Takže musí ísť domov s Tomom a pani Longbottomovou. Ich chalúpka je nablízku, nemôžeme ju zachytiť tam, neskôr?"

Hermiona prikývla.

„To dáva zmysel." Zažmúrila oči v zamyslení. „Manipuloval si s ňou bez problémov, kým sa nedostala do laboratória. Logicky teda potrebuje obracač času na to, nech už robí čokoľvek, čo robí. Ak niekoho sekne, určite sa o tom dopočujeme."

Dracova ruka jej obkrúžila bok a zľahka ho zovrela.

„Je pravdepodobné, že ju bezpečne odnesú so zvyškom darov," pokračovala. „A ak budeme bývať na pozemku, určite nás pozvú na večeru s pánom a pani Longbottomovými. Ak nie, nazdávam sa, že môžem, ba dokonca by som mala, navštíviť pani Longbottomovú v jej novom domove, teraz, keď sme si boli predstavení. Zistím, kde ju uschováva, a potom sa rozhodneme, ako postupovať ďalej."

„Dobre."

„Dobre."

Opatrne sa prikradli okolo rohu domu, držiac sa nablízku a majúc tabatierku pevne v dohľade, kým neboli poriadne von v záhrade.

Krájala sa torta a roznášala a potom, čo Draco zhltol zvyšky svojho tretieho taniera jedla a dorazil ďalší pohár šampanského, Hermiona ho odtiahla, aby sa postavil vedľa ich bratranca, pána Martina, a zjedol kúsky jemného vanilkového piškótového korpusu s ľahkým maslovým krémom a čerstvými jahodami.

„Pod papučou!" povedal pán Martin, zahryzol si poriadne do torty a žmurkol na Draca svojím hviezdnym okom. „Mmm."

„Veru, bratranec." Draco potľapkal pána Martina po ruke.

Popoludnie sa vlieklo, šťastne dekadentné a presiaknuté šampanským, kým hostia nezačali odchádzať domov letaxom a premiestňovaním. Draco a Hermiona sa pristihli, ako vzdávajú poklony príjemne podnapitému a na driemanie pripravenému sirovi Thomasovi, jeho vyčerpanej manželke a ich pôvabným, smejúcim sa dcéram, skôr než sa vydali za vznášajúcim sa kreslom pána Martina po širokej cestičke lesom.

Chalúpka Twiggybroke sa krčila na dne otvorenej rokliny, na slnkom škvrnitom, lahodnom mieste plnom štebotavého vtáčieho spevu a poletujúcich bielych molí. Vedľa nej tiekol číry potôčik, preklenutý malým, machom porasteným dreveným mostíkom, natretým na modro ako drozdie vajce, aby ladil s lemovaním chalúpky.

Samotný dom bol zo žltkastého kameňa, jeho štíty boli pozliepané z medenej a umbrovohnedej bridlice a korunované niekoľkými komínovými vrcholmi. Pestovaná zelenina sa v takmer násilnej úrodnosti vylievala z kameňom ohraničených záhonov v prednej záhrade. Vzadu a po bokoch rástli ovocné stromy a bobuľové popínavé kríky, ako aj pokrútené stromy s hrubými konármi. Brečtan sa ako zelená maska držal jeho predných stien. Dalo sa k nemu dôjsť cez klenutú drevenú bránu osadenú do kamennej steny na konci uličky a k jeho na modro natretým dverám viedol machom porastený chodník z kamenných platní.

Ktosi postavil od chodníka z platní ku vchodu drevenú rampu. Pán Martin nasmeroval svoje kreslo hore po rampe a mávnutím krátkeho prútika z jabloňového dreva, ktorý vytiahol z hĺbky svojich zábalov, sa dvere otvorili a on vkĺzol dnu.

Draco a Hermiona ho nasledovali.

Vnútro chalúpky bolo takmer celé obložené knihami.

Boli tam, samozrejme, aj iné detaily: nízky strop s čiernymi trámami, hlboké pohovky v modrom zamate šperkového odtieňa, posiate vyšívanými vankúšmi, a v kozube svižne praskal oheň.

No všetko, čo Hermiona videla, bola rozsiahla knižnica obsiahnutá v skromných stenách Twiggybroke.

„Tak čo to máme?" ozval sa drsný hlas.

Hermiona sa odtrhla od skúmania najbližšej police. Pán Martin nasmeroval svoje kreslo k jednému z dvoch kresiel pri ohni a domáci škriatok v menčestrových bričesoch, tkanej károvanej košeli a krémovom pletenom kardigáne s vrkočovým vzorom mu pomáhal presadnúť doň z jeho vznášajúceho sa kresla. Na nose mal posadené okuliare so zlatými obrubami a polmesiačikovými sklami a na širokých nohách obrovský pár papúč z ovčej kože.

„Grangerovcov!" povedal pán Martin. Venoval Dracovi a Hermione žmurknutie a šibalský úsmev, usadil sa späť do kresla a zatvoril oči.

Domáci škriatok nespustil pohľad z Draca a Hermiony, kým stláčal ovládanie vznášajúceho sa kresla pána Martina a viedol ho do nenápadného kúta. Ťukol naň prstom. Kreslo sa znížilo na podlahu a akoby sa vyplo.

Presunul sa späť k pánovi Martinovi a začal preskladávať tartanové zábaly do ich predošlého úhľadného usporiadania.

„Je unavený. Nechali ste ho zjesť priveľa torty?" spýtal sa ich škriatok. „Nemá mať priveľa torty."

Dracovi sa hlava zaklonila a potom sa znova trhnutím predklonila, keď sa mu oči vrátili do zaostrenia.

„Tá torta," povedal, ohýbajúc sa v bezveternej miestnosti ako stebla pšenice, „bola vyslovene erotická."

„Hm," zavrčal škriatok.

Stál a zízal na nich dvoch, ruky vo vreckách menčestrákov.

„Jeho bratranec a sesternica," povedal sarkasticky, prežúvajúc to slovo. Hermiona takmer videla úvodzovky vo vzduchu, ktoré nenaznačoval. „Myslel som, že sa voláte Greenwoodovci."

„To si zjavne myslel aj každý iný," povedal Draco. „Ale my sme Graaangerovci." Roztiahol to a, akoby to vysvetľovalo celý rad vecí.

„Grangerovci. Dobre. Ostávate tu?"

„Áno, ostávame. S naším bratrancom, pánom Martinom," zamotane povedal Draco. „Takže tie blondínky," urobil gesto vo výške asi Cressidy Longbottomovej, „nás môžu ráno navštíviť. A potom, hneď ako budeme môcť, si vyzdvihneme tú škatuľku. A potom" — zakrúžil oboma rukami okolo seba vo vzduchu pred sebou — „ppsčšjú." Nadvihol obočie, akoby škriatka pozýval do obľúbeného sprisahania.

Škriatok sa obrátil k Hermione.

„Martina netreba obťažovať. Obťažujete Martina, obťažujete mňa."

„Samozrejme, pán...?"

„Len Grix. Vediem tichú, usporiadanú domácnosť. Rozumiete?" Významne pozrel na Draca.

„Áno, pán Grix," povedala Hermiona.

„Ukážem vám vaše izby." Grix sa popri nich pretlačil a vydal sa úzkou chodbou.

Na konci chodby bola malá kúpeľňa a dvojica spální s úhľadne ustlanými posteľami. Grix zahol doprava a otvoril úzke dvere na strmé schodisko bez osvetlenia. Vytiahol svoje chudé telo nahor a Hermiona s Dracom ho nasledovali. Draco sa pri šplhaní oboma rukami držal dreveného zábradlia osadeného do steny.

Na vrchu schodiska bola veľmi malá, tmavá podesta s dvoma zatvorenými dverami presne oproti sebe.

Grix otvoril dvere napravo a vošiel.

Bola to mimoriadne uprataná spálňa, a keď Grix prešiel cez miestnosť a otvoril vnútorné okenice, zaplavilo ju svetlo.

Mala posteľ s nebesami ustlanú čistou modro-bielou pruhovanou posteľnou bielizňou, s perinovými vankúšmi nadýchanými a rovnými, naukladanými po dva na seba.

„Postele robím ráno po raňajkách, takže buďte z nich vonku," povedal Grix. „Čaj spravím o" — vytiahol z vrecka kardigánu vreckové hodinky — „ďalšie dve hodiny, potom sú o siedmej raňajky. Načas. Vy" — ukázal na Draca — „sa budete správať slušne. Tieto veľké ovisnuté ušiská nemám pre nič za nič." Plesol si po jednom zo svojich obrovských uší.

Keď vychádzal z miestnosti, Draco vošiel dnu a spadol tvárou napred na posteľ.

Druhé dvere sa z podesty otvárali do ďalšej spálne. Svetlo, čo sa po otvorení okeníc valilo cez okno, malo teplejší nádych než v druhej izbe. Strop bol podobne šikmý a posteľ rovnaká, drevená a s nebesami, no ustlaná bola posteľnou bielizňou z pranej slonovinovej bavlny s bledoružovými kvietkami. Bol tam toaletný stolík s umývadlom a džbánom, malý písací stôl s brkom a kalamárom, dvojica kresiel pri malom kozube a knižnica s vlastnou úhľadnou malou zbierkou kníh.

Grix si prefíkane premeral Hermionu.

„Tie topánky sú zlé," povedal.

Hermiona sa naježila.

„Prosím?"

„Počuli ste ma," povedal. „V dedine je jedno dievča. Pošlem poňho."

S tým škriatok cúvol z miestnosti a zatiahol za sebou dvere.

Hermiona si sadla na okraj postele.

Na okennej rímse stála biela porcelánová váza. Kým sa Hermiona pozerala, naplnila sa kyticou bledoružových ruží popretkávanou vetvičkami levandule.

Mágia domáceho škriatka.

Cez podestu, na druhej strane dvoch zatvorených dverí, Draco začal chrápať.

Koniec kapitoly