Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 87: Tomoviny

„Hovoril som s tvojím bratom, no odmietol ísť s nami," povedal Severus, kým s Harrym rázovali klesajúcimi chodbami k miestu, kde držali Voldemorta.

Vzhľadom na to, čo si Harry teraz vedel vybaviť zo Samhainu, ho to neprekvapilo. Draco bol vo Voldemortovej prítomnosti úplne zhrozený — aj keď Harry si vtedy neuvedomoval, že ten nízky smrťožrút, čo sa neustále mykal, nebol nik iný než Draco Malfoy.

Harry v odpoveď prikývol. „Myslíš ale, že z istej osoby dostaneme nejaké užitočné informácie? Neviem si predstaviť, prečo by nám chcel povedať čokoľvek — hocičo."

Snape naňho cestou pozrel s nadvihnutým obočím. „Myslím, že zopár presvedčovacích metód by sa našlo. A pravdaže je tu vždy legilimencia, aby sme si overili, že hovorí pravdu."

„V podstate to, čo robil Dumbledore. Pokiaľ teda ‚presvedčovaním' nemyslíš, že ho plánuješ mučiť." Harry sa mierne mykol. „Neviem, či to riaditeľ spomenul, ale ehm... pokúsil som sa naňho zaútočiť, keď nechcel priznať, kde si. Dumbledore ma zastavil."

„Od Dumbledora iste veľmi chvályhodné," povedal Severus tónom, ktorý naznačoval, že si tým istý vôbec nie je. Harry dúfal, že to neznamená, že Snape mieni z Voldemorta informácie získať mučením. Teraz, keď už nebol bez seba od strachu o záchranu otca, videl Harry to, čo riaditeľ vedel od začiatku: mučiť bezbranného mukla zamknutého v cele je zlé — nech sa človek akokoľvek hnevá za jeho predošlé zločiny Temného pána.

Keď prišli do kamennej miestnosti hneď pred celou, bola tam zasa Tonksová — vlasy žiarivo narcisovo žlté, jednu nohu vyloženú na voľnej stoličke, ako oddychovala a čítala akúsi knihu, ktorá aspoň podľa obálky vyzerala ako muklovská sci-fi.

Zdvihla pohľad, keď ochrany okolo vonkajších dverí zapraskali a vpustili Harryho so Severusom. „Nazdar! Rada vás vidím, profesor. Vraj ste mali zopár drsných dní!"

Tentoraz mal Harry dosť duchaprítomnosti, aby si spomenul na Dudleyho. Švihol rýchle kúzlo súkromia na dvere vedúce do miestnosti s Voldemortovou celou — a v ďalšej chvíli si spomenul, že Dumbledore už takých ochrán zoslal kopu. Lenže — vždy existuje ďalšia mágia, takže aj tak radšej hovoril opatrne.

„Myslel som, že máš strážnu službu, Tonksová. Teda inde. Lebo smrťožrúti by sa stále mohli zaujímať o... veď vieš koho."

Vedľa neho Snape prehltol odfrknutie smiechu.

„Ó, ten je stále pod ochranou," povedala Tonksová, siahla do vrecka a vytiahla hladko vyleštený kameň. Hodila ho Harrymu — ten nadvihol obočie, keď v sivom povrchu uvidel odrážať sa rozmazaný obraz Dudleyho hľadiaceho na rozohranú Jengu. Keď kameň natočil, perspektíva sa trochu zmenila a zazrel Mundungusa Fletchera, ako špinavými prstami šťuchá do dreveného hranolčeka. Ten chlap vyzeral, že sa mesiac nekúpal — ryšavé vlasy ešte zlepenejšie než obvykle. Dudley však vyzeral dobre, o čosi štíhlejší než vlani v lete, hoci výraz mal dosť zachmúrený.

A niet divu, keď zase trčal s Dungom ako strážcom!

„Neboj sa," povedala Tonksová. „Vie, že naňho dávam pozor — a ak budeš chcieť poslať poštu, odnesiem ju osobne, aby už nemohol potiahnuť žiadne listy. Aj tak som tam šestnásť hodín denne."

„Ale on?" musel sa Harry spýtať.

Tonksová pukla žuvačkou. „No — je to tak trochu hnoj, a to nenarážam na prezývku, ale na zopár vecí sa hodí, takže hej. Albus chcel mať tu na pravidelnej rotácii užšie jadro Rádu, ako iste chápeš."

Harry jej pustil kameň do natiahnutej dlane. „Pekná kúzelnícka robota."

„Od riaditeľa by si nečakal nič menej, no nie?" mykla plecami Tonksová. „Remus a Kingsley majú každý tiež jeden — len pre istotu, kým sa všetko neusporiada. Kamene nás upozornia, keby nás bolo treba, to ti sľubujem." Mávla k druhým dverám. „Mimochodom, obaja sú dnu s ním."

Harry prikývol a obrnil sa.

Severus sa mierne zohol, aby sa mu pozrel do očí. „Nechcem urobiť tú istú chybu dvakrát za deň, Harry. Ak ho nechceš znova vidieť, alebo ešte nie si pripravený, stačí mi to povedať. Mal som byť k tvojmu rozpoloženiu vnímavejší už skôr — namiesto toľkého sústredenia na vlastné rozhorčenie nad tvorom, čo sa ti opovážil tak ublížiť."

Harry sa zhlboka nadýchol a snažil sa, aby to vyzeralo, že dýcha normálne. Otec mal svojím spôsobom pravdu. Harry sa rozhodne nehrnul do Voldemortovej blízkosti — už nikdy. Ani preto, aby sa mohol vystatovať, že Snape žije, je v poriadku a tak to aj zostane, lebo Voldemort zlyhal, zlyhal, a teraz je do konca života mukel, však, a... no dobre, možno bol Harry maličkú štipku ochotný vystatovať sa.

„Som v poriadku," povedal — hlas trochu drsný, ale netriasol sa.

„Ak si si úplne istý?"

Tonksová, videl Harry s pobavením, sa usilovne hľadela do svojho románu — no uši jej rástli a rástli, ako ich počúvala.

Ak si to Snape všimol, ignoroval to.

„Áno," povedal Harry. A keďže sa zdalo, že Snape sa nepohne, urobil to za neho — vykročil cez miestnosť k dverám, ktoré viedli do miestnosti s Voldemortovou celou.

„Prútiky von, myslím," zamrmlal Snape, len krok za ním. „Ten muž je prefíkaný, prinajmenšom."

Harry preglgol — spomenul si na ten strašný pohľad, ako sa Voldemort vrhol dopredu s rukami natiahnutými, aby uškrtil Dumbledora, keby naňho dosiahol. Okamžite vytiahol prútik z vrecka. „Hej. Dobrý nápad."

Keď vošli, Shacklebolt stál pri mrežiach, uprostred vety: „— všetko, čo chceš povedať, tak ťa asi pokojne môžeme umlčať na ďalšiu hodinu."

Prútik na to mal aj vytasený, no zastavil sa uprostred kúzla, keď Severus pokrútil hlavou. „To netreba. Budeme ho potrebovať schopného reči."

Remus vstal z čalúneného kresla zastrčeného v rohu. Vyzeral trochu strhane a Harry si spomenul, že od splnu prešlo len pár dní. Zamračil sa — rozmýšľal, či by otec nevedel namiešať dávku niečoho, čo by každý mesiac trochu pomohlo. Kedysi, vedel, by Severus tomu mužovi pomôcť nikdy nesúhlasil. Ale teraz... Harry si myslel, že stačí len poprosiť. Presne to je ten problém, spomenul si na otcove slová z čias, keď sa naozaj len začínali spoznávať. Ty neprosíš!

Lenže teraz Harry vedel, že môže. Konečne to vedel naplno.

Asi to nemalo byť ohromujúce zistenie. Ale pre Harryho? Hej, tak trochu bolo. Skoro sa pod jeho silou zaknísal na nohách. Skoro prepočul, čo hovorí Remus.

„Si si tým istý, Severus? Chce len chrliť žlč. Ahoj, Harry. Vidím, že už sa cítiš omnoho lepšie."

„Fit ako rybička," povedal Harry, strhol sa zo zamyslenia a zaškeril sa na Remusa. Hoci v skutočnosti boli jeho slová aj výraz určené Voldemortovi. „Mám späť ocka, zdravého ako repa — a žiadni smiešni Temní páni nás už neotravujú? Vyzerá to na skvelé časy."

„Dobrý večer, Kingsley, Remus," povedal Snape hladko. „Ďakujem za výpomoc — ale my s Harrym máme s pánom Riddleom čo-to na prediskutovanie, ak by vám to neprekážalo."

Pán Riddle. Harry skoro vyprskol. Ale potom si uvedomil, že Snape povedal „Remus" namiesto „Lupin" — a to bez akéhokoľvek podnetu — a vnútri sa mu rozlialo teplo, až mu oči jasne svietili, keď ich obrátil k otcovi.

„Na diskusie veľmi nie je," varoval Kingsley.

„A bol niekedy?" posmieval sa Snape. „Charakterová chyba spoločná všetkým smiešnym Temným pánom, tuším."

„Bývalým smiešnym Temným pánom, v tomto prípade," prihodil Harry. „Keďže, veď viete, teraz je mukel."

Bolo také zlé tešiť sa z toho, ako Voldemort zaťal päste a napoly skríkol — zvuk mu takmer zanikol v hrdle? Možno bolo. Momentálne pôsobil dosť úboho: čupel v rohu cely, mierne dychčal, lem habitu mal na zdrapy nad chodidlami, z ktorých akoby kvapkal pot.

Snape počkal, kým Kingsley s Remusom odišli a dvere sa za nimi s tichým cvengotom zavreli, ako sa zapojili umlčiavacie kúzla. Snape však nenechával nič na náhodu. A kedy vlastne nechával? Sériou svižných, nacvičených pohybov navrstvil vlastnú sadu kúziel súkromia, kým obrátil plnú pozornosť na Voldemorta.

Alebo nie celkom plnú, uvedomil si Harry. Oco očividne stále pozorne sledoval aj jeho. Čo bolo vlastne otravné. Veď povedal, že je v poriadku! Ale bolo to aj dosť milé, takže Harry usúdil, že sa sťažovať nebude. Ani teraz, ani nikdy.

Voldemort sa zdvihol na nohy, pery stiahnuté, akoby na nich chcel zavrčať, ako sa pomaly blížil k mrežiam. „Tak," povedal a slovo pretiahol, ako keď sa pokúšal o hadí jazyk. „Márnotratný syn sa vracia."

Snape odfrkol. „Akoby si mi niekedy bol čo i len náznakom otcovskej postavy, Tom."

„Som tvoj pán," odsekol Voldemort hlasom takým ľadovým, že Harrymu prebehli zimomriavky po chrbte. Ako mohol byť stále taký hrozivý — aj bez mágie, aj vo svojom úbohom stave, oblečený len v rozodratom habite — bolo vlastne pozoruhodné. „Na čo by si dobre urobil nezabúdať, môj niekdajší sluha. Lebo ja by som vedel porozprávať príbeh či dva, no nie? O tom, čo presne si ty urobil svojej vlastnej otcovskej postave, hm? Akosi pochybujem, že chceš, aby mladý Harry poznal všetky podrobnosti — také škaredé, aké boli."

„A ja akosi pochybujem, že ty chceš zomrieť na neporušiteľnú prísahu," odvrkol Snape. „Alebo stavíš život na to, že Regulusova smrť ju urobila bezpredmetnou?"

Voldemort zazrel. „Och, bezpredmetná je, ty imbecil. Momentálne nemám žiadnu mágiu!"

Momentálne. To sa Harrymu nepáčilo ani trochu.

„Veľmi milé, že to priznávaš," odvrkol Snape.

Potom Harrymu zišlo na um čosi iné a vybuchol do náhleho smiechu.

A to stačilo, aby otriaslo Voldemortovou sebaistotou — videl to okamžite. Muž sa raz striasol, potom sa zhlboka nadýchol, no veľmi to nepomohlo. Stále dychčal, akoby nevedel nabrať dosť vzduchu.

„Zväzovateľ, mágia, neporušiteľná prísaha — na ničom z toho aj tak nezáleží," potiahol Harry. „Viem všetko o tom, čo sa stalo Hostilianovi Snapeovi — vrátane podrobností. A toho muža nenazývaj ničím otcom. Nikdy neurobil nič, čím by si to slovo zaslúžil."

Voldemort sa vystrel do plnej výšky, ruky pevne zovreté na mrežiach, akoby tú oporu potreboval, aby sa udržal vzpriamene. Rozhodne nevyzeral dosť silný na výpad ako predtým. „Och, dosť pochybujem, že vieš veľa. Drahý Severus by nikdy nechcel, aby sa jeho vlastný syn dozvedel tie krvavé detaily —"

„O tom, ako si sa mu posmieval? Manipuloval ho? Až kým nehodil krutého, zlého človeka dementorovi a nezoslal na jeho telo vražednú kliatbu?"

Voldemort cvakol zubami. „To je celý Severus — prifarbiť pravdu vo svoj prospech. Manipulovaný, no iste. Chcel pomstu, vravím ti. A pri Merlinovi a Morgane — postaral sa, aby ju dostal."

„Celú tú škaredú scénu som videl v mysľomise," odsekol Harry chladne — len-len sa ovládol, aby nedodal Tak! „Viem presne, čo sa stalo."

Voldemortove oči sa rozšírili — a potom zrazu prižmúrili. „Och, Harry. Harry. Aké úbohé nevinniatko stále si. Pozoruhodné, naozaj. Nikto ťa nenaučil, že spomienky v mysľomise sa dajú upraviť? Ale, ale — úroveň vzdelávania v tejto inštitúcii naozaj upadla. Vina toho starého blázna, samozrejme. Keby sa aspoň raz dal presvedčiť, aby najal schopného učiteľa —"

„Ako napríklad teba?" posmieval sa Snape. „Dvanásť MLOKov — a aj tak si mi zhltol tú rozprávočku o čistých rukách!"

Voldemort hlboko v hrdle zavrčal. „Neuchádzal som sa o miesto učiteľa elixírov — ktoré sú napokon len vyšperkované varenie, čo medzi nami pretláčajú tí druhoradí!"

„Ako napríklad ty?" spýtal sa Snape znova. „Lebo ty sa predsa stále hlásiš k viere, že nečistokrvní sú menejcenní, nie? Napriek tomu, že sám si jeden z nich!"

„Iste — ani všetci čistokrvní nestoja za nič, Severus," povedal Voldemort, tentoraz hlasom takmer prívetivým. „Veru, na jedného z nedávna si spomínam — nechal sa nachytať na oznam o výpredaji v lekárni, prosím pekne. A nečistokrvní. Tu pred nami stojí jeden, čo nevedel rozoznať vlastného otca od potkana!"

„Teraz už mŕtveho potkana!" odsekol Harry. „Mimochodom, vďaka za to. Zradil mojich rodičov a potom ti pomohol vrátiť sa — takže sme sa ho radi zbavili, ak sa pýtaš mňa!"

„Och, tvoji rodičia," zašepkal Voldemort a po každej slabike mu tancovala škodoradosť. „Pettigrew ich zradil, vravíš? Dovolím si nesúhlasiť, Harry Potter. Ó áno, dovolím si nesúhlasiť veľmi." Zrazu sa prihnal o polkrok bližšie, červené oči uprené s laserovou presnosťou priamo na Snapea. „Nepošleme mladého von, Severus, kým budeme pokračovať v tomto príjemnom rozhovore? Lebo by som vedel povedať veci, ktoré by si bol — tým som si celkom istý — radšej, keby nepočul. Mmm, stavil by som sa, že ma znova nazveš pánom a splníš môj príkaz, nech bude akýkoľvek — radšej, než by si mu dovolil počuť, čo by som mu vedel povedať o jeho rodičoch."

„Už zase," vzdychol si Snape. „Ktovie, kedy pochopíš, že ti jednoducho nezostali žiadne karty, Tom. Nebolo to jasné už predtým? Pred svojím synom tajomstvá nemám."

Harry si pomyslel, že to je asi najväčšie klamstvo, aké kedy počul — no pokiaľ Snape netajil už nič dôležité, nemienil to Voldemortovi vyťahovať.

„Och, naozaj?" Voldemort blysol žraločím úsmevom. „On vie, akú rolu si zohral, Severus? Vie, ako si —"

„Povedal ti proroctvo, kvôli ktorému si šiel po Jamesovi a Lily Potterovcoch — hej," prerušil ho Harry. „Viem. Bol to ten špión, ktorého Dumbledore prichytil počúvať za dverami. A viem aj o elixíre, ktorý navaril, aby dal animágovi druhú podobu — a ako ho Pettigrew používal, aby sa menil na chameleóna a špehoval ho. Ešte niečo? Teda — chceš prezradiť, aký likér má najradšej? Počkaj, aj to viem — Galliano. A tuším, že jeho obľúbená farba je v skutočnosti modrá, ale ak mi to chceš potvrdiť naisto, počúvam."

Voldemort sa začal triasť, na čele sa mu perlil pot, celé telo sa mu zosúvalo od mreží — až sa pri cúvaní potkol o vlastný habit. S buchnutím dopadol na zadok, zohol sa nad rozhodené nohy a len sa triasol a triasol.

„Možno konečne chápe, že nás už manipulovať nedokáže — nikdy viac," zamrmlal Severus nahlas smerom k Harrymu. „Hoci by človek čakal, že byť bez mágie mu už dávno vtĺklo do hlavy, aký je teraz úplne bezmocný."

„Čo by sme s ním podľa teba mali urobiť?" spýtal sa Harry — ale len na efekt. Vedel, že Rád ešte nerozhodol. No hneval sa za tie vyhrážky, že mu povie veci, o ktorých si Voldemort myslel, že zničia jeho vzťah s otcom. To si zaslúžilo odplatu.

Severus to očividne cítil rovnako. „Zaujímavá otázka," dumal, poklepkávajúc si prstom o líce, habit sa mu zľahka vlnil okolo členkov, hoci nefúkal žiaden vietor. „Nedotknuteľní by jeho stratu mágie milerádi preskúmali. Prvý prípad v dejinách čarodejníckeho sveta, myslím. Mohlo by si to však vyžadovať vivisekciu — takže by sme možno mali najprv nechať prísť na rad ostatné oddelenia ministerstva."

Voldemort na to čudne nereagoval — len tam ďalej sedel a triasol sa.

Naozaj to bola nuda. A omnoho menej uspokojivé, než Harry čakal.

„Možno keby odpovedal na naše otázky a pozeral sa ti pritom do očí, aby si si odpovede vedel overiť — mohli by sme Nedotknuteľným povedať, že smú robiť všetko okrem vivisekcie," navrhol Harry.

Na to Voldemort konečne zdvihol hlavu, oči bezútešné a suché. „Budem s vami hovoriť pod podmienkou, že mi poviete o mojej Nagini."

Harry vyvalil oči. „O Nagini?" spýtal sa zarazene — to bola asi posledná vec, ktorú by čakal vo Voldemortovej hlave.

„Áno, môj had — možno si na ňu spomínaš? Veľká, zelená, hovorí hadím jazykom? Vie sa plaziť —"

„Drž hubu!" odsekol Harry. „Viem, kto je Nagini!"

„Tak prečo si sa pýtal?"

Harry len zazrel. Nemienil priznať, že ho prekvapilo, že sa Voldemort na ňu vôbec spýta.

„Dobre," povedal Snape a mávnutím prútika vyčaroval pohodlné kreslá pre seba a Harryho. Pekné, mäkko čalúnené, potiahnuté jemným modrým zamatom. Harry rozmýšľal, či tá farba nie je akýsi hold jeho skoršej poznámke. Tak či onak — kreslá boli len dve. Voldemorta nechal na zemi. „O Nagini ti poviem, keď budem plne spokojný s informáciami, ktoré hľadáme."

Voldemort stisol pery. „Najprv Nagini."

„Nie," povedal Snape, sadol si a súhlasne prikývol, keď Harry urobil to isté.

„Tak vám nepoviem nič."

„Tak ti odpovede násilím vytrhám z mysle — a ty sa nikdy nedozvieš, čo sa stalo s tvojou drahou, oddanou Nagini." Snape nadvihol obočie. „Dokážeš použiť oklumenciu bez mágie? Myslím, že nie. A dodnes by ti malo byť jasné, aký majster mysľových umení som. Mohol si na mňa nasadiť chameleóna — no nikdy si ma skutočne nepodozrieval, až do istého pekného samhainového večera. Pekné prehliadnutie, veru. Tsk, tsk."

Voldemort sa posadil trochu vzpriamenejšie a šúchal si zdrapy habitu, aby si ich zhrnul okolo seba — akoby si myslel, že v tomto štádiu môže na výzore ešte záležať. Bolo to vlastne dosť úbohé.

„Najprv Nagini," povedal znova.

„Nie."

„Povedz mi aspoň, či žije!"

„Nepoviem." Snape zdvihol prútik a namieril ho na bod medzi Voldemortove oči. „Tak teda po zlom?"

Voldemort zovrel ruky do seba. „Pýtajte sa."

Snape sa usmial — výraz skôr úskočný než potešený — a otočil sa k Harrymu. „Máš sa na čo spýtať?"

Och — Harry smie prvý? Doriti, že mal čo!

„Ale pozerať sa budeš na mňa, nie na Harryho," dodal Snape. „Inak zaručujem, že výsledky sa ti páčiť nebudú."

Harry počkal, kým Voldemort poslúchol — grimasu, ktorú pri tom pokyne urobil, ignoroval.

„Prečo si sa pri našom súboji správal tak čudne?"

„Neviem, čo tým myslíš."

„Naozaj nevie," zamrmlal Snape, uprene hľadiac Voldemortovi do očí.

„Nič si nezosielal! Len si stále rušil moje kúzla a posmieval sa mi, aké sú zlé!"

„Nuž, Harry Potter — tvoje pokusy proti mne boli také mizerné, že sa sotva zdalo potrebné zosielať niečo naspäť —"

„Pravdu!" zreval Snape. „Alebo žiadna Nagini!"

Voldemortovo čelo sa prudko zvraštilo — a Harrymu vtedy zišlo na um, že klamstvá a manipulácia sú preňho taká druhá prirodzenosť, že sa musí nútiť neprikrášľovať.

„Chcel som ťa frustrovať," povedal napokon a čelo sa mu trochu vyhladilo.

„Prečo?"

„Prečo nie?" No skôr než naňho Snape stihol znova zavrčať, dodal: „Viacero dôvodov. Počul som o tvojej hadej mágii a chcel som ju vidieť na vlastné oči. Myslel som, že budeš zosielať ako had, ak sa tvojim školáckym kúzlam dosť vysmejem. A tiež som ťa chcel duševne rozhodiť, aby ťa smrtiaci úder, ktorý som plánoval, zasiahol o to viac."

Dávalo to zmysel, ale aj tak... „Prečo zabiť otca, a nie mňa?"

„Zdalo sa to príhodné. Ale buď pokojný — ty by si bol na rade hneď potom."

„Je toho viac," povedal Snape ticho. „Povedz nám zvyšok."

Voldemort sa oprel dozadu o dlane. „Minule si vražednej kliatbe odolal. A teraz, s hadiou mágiou? Zdalo sa nerozumné zoslať na teba Avadu Kedavru bez nejakej poistky. Na základe informácií od toho bezcenného portrétu som veril, že krajný citový otras ťa vrhne do akéhosi záchvatu, ktorý umožní tvoju ľahkú smrť."

„Dobre. A ako sa presne Pettigrew dostal k zásobe ockovho špeciálneho všehodžúsu?"

„Á, dobrá otázka," zamrmlal Snape. „Pekné, že si si spomenul, Harry."

Harry pocítil, ako ho pri tom zahrialo.

Voldemort urobil ďalšiu grimasu.

„Tak teda?" pobádal Snape.

„Nuž — keď si svoje vzácne odvary nechávaš povaľovať po náhodných londýnskych rezidenciách, Severus, sotva môžeš čakať, že zostanú nedotknuté, no nie?"

Harry neznášal ten uštipačný tón. „Myslím, že všetci vieme, ktorý dom myslíš."

„A predsa ho nevieš vysloviť, čo?" posmieval sa Voldemort. „Úskalia Fidelia. Lenže žiadna mágia nevynahradí zdieľanie tajomstiev s nesprávnou osobou, Harry. Človek by čakal, že starému Albusovi to dôjde po fiasku takzvanej ochrany tvojich rodičov — ale nie. Znova dôveruje tomu istému kúzlu, ten egoistický, namyslený, sebou-takým-opojený, povýšenecký —"

Asi by dokázal Dumbledora ohovárať hodiny. Lenže Harry to nemienil počúvať. „Kto vzal z toho domu všehodžús?" dožadoval sa. „Kto!"

Voldemort zdvihol chudé plecia v pokrčení. „Ó, iba istý vlkolak —"

Harry cítil, ako mu zamrzol mozog. Alebo možno tvár a končatiny. Alebo duša. Remus? Och, Bože, nie! Remus?

„Tak ty nechceš vedieť o Nagini!" zasyčal Snape, každé slovo ľadové.

„Ale no tak, Severus — viem, že tú prašivú beštiu v láske nemáš. Je také ťažké uveriť, že zradca je tentoraz on? Pokiaľ si pamätám, nikdy si ho nemal rád — nechceš, aby bol zradcom práve on?"

„Ani za mak, prekliatec!" Snape vyletel na nohy. „Viem, že klameš. Vidím tvoje klamstvá. Pravdu, hneď — alebo ti to meno vyšľahám z mysle zubatým bičom!"

Voldemort zazrel. „Keď naliehaš. Mundungus Fletcher."

Harry sa cítil zamrznutý ešte okamih — a potom to meno preniklo dnu a akoby rozmrazilo jeho meravé myšlienky. Pozrel na otca, hľadajúc uistenie.

„Pravda," povedal Snape unavene a klesol späť do kresla, akoby mal deväťdesiat rokov, a nie menej než polovicu.

„Hneď som späť!" skríkol Harry, vyskočil a hnal sa k dverám — no nezabudol ich za sebou celkom zavrieť, kým kričal ďalej, tentoraz na Tonksovú. „Vráť sa k Dudleymu, okamžite! S Dungom nie je v bezpečí, Voldemort nám práve povedal —" Vtedy si Harry spomenul, že je tam aj Kingsley Shacklebolt. A Remus — ale to bolo vedľajšie. „Je to zložité, vysvetlím neskôr. Ale treba ho okamžite zatknúť a strážiť — a niekto iný musí zostať s Dudleym, keby sa objavili smrťožrúti. Dobre? Vysvetlím neskôr."

Nikto mu nepovedal, že to povedal dvakrát.

„Harry — ak mám toho muža zatknúť, budem potrebovať obvinenie a dôkazy proti nemu —"

Harry to chápal, ale aj tak! „Krádež," povedal. „Z veliteľstva. Elixír. Poviem ti viac neskôr — ale teraz ho len potrebujem mať poriadne ďaleko od Dudleyho! Nemôžeš to pre mňa jednoducho urobiť?"

Ku koncu znel jeho hlas prosebne. Ale bolo mu to jedno.

Kingsley ho potľapkal po pleci. „Tak dobre, Harry. S Tonksovou ideme hneď. Ona zostane s tvojím bratrancom, kým ja vybavím zatknutie."

Po tom, čo Harry práve počul, nechcel, aby ktokoľvek čokoľvek riskoval. „Je nebezpečný. Vezmite si Remusa ako zálohu."

„Mundungus — nebezpečný? Veď je to sebecké hovädo —"

„Pracuje pre Voldemorta! Nežartujem!"

Kingsley naňho vytreštil oči, potom raz rázne prikývol. „Tak dobre, Lupin pôjde tiež."

Remus sa mierne zohol, aby Harrymu povedal: „Nepáči sa mi, že ťa tu takto všetci nechávame."

Harry sa usmial. „Ale, budem v poriadku. Mám predsa ocka."

„To máš."

A to hovorilo veľa, naozaj. „Vďaka, Remus."

„Vrátime sa hneď, ako to pôjde," dodal Kingsley. „Okrem Tonksovej. Tá sa vráti na strážnu službu naplno."

Harry natiahol ruku. „Nechajte mi ten kameň, prosím. Musím mať istotu, že je Dudley v poriadku."

Tonksová ho vylovila z vrecka nohavíc a pustila mu ho do dlane. „Nech sa páči. Bude to len chvíľka, Harry. Musíme sa preletaxovať na veliteľstvo a odtiaľ sa vieme premiestniť k bezpečnému domu. Dobre?"

„Áno, dobre." A bolo. Harry rozhodne nechcel, aby Dudleyho strážili v bezpečnom dome s vlastným letaxom. Čím menej vstupov, tým lepšie. Aj s Fideliom.

Keď odišli, obrátil pozornosť na hmlistý obraz vlniaci sa po kameni. Už žiadna Jenga; Dudley ležal na chrbte na obdratom, roztrhanom gauči s komiksom v rukách. Podľa všetkého The Beano. Za ním v rovnako ošúchanom kresle sedel Dung s hlavou ovisnutou dozadu. Zdalo sa, že tvrdo spí. A chrápe.

To je mi strážca, pomyslel si Harry opovržlivo. Pozeral ďalej, kým trojica členov Rádu nedorazila. Kým Dunga neomráčili, nezviazali a Kingsley sa s ním nepremiestnil preč.

Až potom sa cítil bezpečne na to, aby sa vrátil k Snapeovi do druhej miestnosti — tentoraz si sám spomenul, že vytasený prútik je dobrá opatrnosť, nech je Voldemort akokoľvek mukel. „Čo mi ušlo?"

„Veľmi málo," povedal Severus pokojne. „Usúdil som, že bude lepšie nepokračovať bez teba. Hoci Tom ti chce niečo povedať."

Podľa toho, ako bol Voldemort znova zosunutý, o tom Harry dosť pochyboval.

„Tom?" pobádal Severus. A potom tónom o čosi nebezpečnejším: „Tom."

„Ospravedlňujem sa," vypľul Voldemort. „Bolo odo mňa veľmi nepekné očierňovať tvojho vlkolačieho priateľa — hoci ak sa pýtaš mňa, mal by si sa zamyslieť, načo ti je priateľ, ktorý skoro zožral tvojho otca a neurobil nič, aby zastavil šikanovanie, ktoré mu spôsoboval tvoj druhý otec. Alebo ho neľúbiš, ako tvrdíš? Ale áno — prepáč."

Harry si pomyslel, že nikto nikdy neznel menej kajúcne.

„Nemrzí ťa to," musel povedať. „Mrzí ťa len, že máme Nagini, ktorou ti vieme visieť nad hlavou."

„Kiežby Nagini visela nad tvojou hlavou."

„Povedz, že ťa to mrzí, a mysli to vážne!" zahrozil Snape.

Harry mávol rukou. „Pozri — to by nedokázal, ani keby ešte mal mágiu. A keďže je dnes taký bezmocný mukel... hej. Stačilo."

„Máš na Toma ešte nejaké otázky?" spýtal sa ho Severus.

„Chcem vedieť, čo mu Dung povedal!" povedal Harry s prižmúrenými očami. „Občas bol na schôdzach — a ktovie, čo ešte mohol zachytiť."

Voldemort mlčal.

„No?" naliehal Harry.

„Nič. S tým mužom som nikdy nehovoril."

„Klamstvá!" zakričal Harry.

Severus sa v kresle naklonil dopredu, čierne oči uprené do cely. Harry neisto pozrel na Voldemorta. Hm. Hľadel naspäť — červené oči pre jediný raz pokojné.

„Nie — hovorí pravdu," oznámil napokon Snape.

„Tak prečo to váhanie?"

„Nemyslel som si, že mi uveríte."

„Hej, no — neverím," zamrmlal Harry, hoci teraz už veril. Teda väčšinou. „Tak ako si sa teda dostal k ockovej verzii elixíru? Povedz presne."

„Doručila mi ho Alecto Carrowová — kúpila ho od lekárnika v Obrtlej uličke, ktorého Fletcher navštívil. Tvrdil, že ide o vylepšený všehodžús, no pôvod neuviedol. Lekárnik sa pokúšal odvodiť recept — zrejme aby si ho mohol vyrábať v neobmedzenom množstve sám — ale neuspel."

Kútikom oka Harry videl, ako sa Snape mierne uškŕňa.

„Nakoniec ho predal a Alecto mi ho priniesla v domnení, že by sa mohol hodiť." Voldemort sa mierne usmial. „Drahá Alecto — vždy myslela na mňa. A v rozpore s tvojou predstavou, že o varičskom umení viem málo, Severus — okamžite som vydedukoval, že pravdepodobný pôvodca vylepšeného všehodžúsu si ty. Rozpoznal som zopár tvojich... povedzme charakteristických rukopisov. Tvoja reakcia naň, keď som ťa mal v zajatí, moje podozrenie len potvrdila."

Harry si v duchu vzdychol. Takže Dung nebol až taký odpad, ako si myslel; ten muž v skutočnosti pre Voldemorta nepracoval. Bol to len malý úbohý zlodejíček, čo sa chcel obohatiť. Aj tak — Harry neľutoval, že tam poslal aurorov, aby ho zatkli.

„A prečo presne si sa pokúsil hodiť vinu na Remusa Lupina?" dožadoval sa.

Voldemort si odfrkol. „Naozaj, Harry? Nenapadá ti jediný dôvod, prečo by som chcel Remusovi Lupinovi narobiť problémy?"

„Takže vieš."

„Že v skutočnosti nepotrebuje palicu? Nuž áno. Istý čas som mal prístup k drahej Narcisse, ako vieš. Jej myseľ bola ako pavučinka — tak ľahko sa prepichla. Úprimná sústrasť k tvojej strate, Severus. Ako sa ti darí vo vdovstve?"

Snape nepovedal nič — len mierne pokrútil hlavou, keď sa zdalo, že Harry prehovorí.

„A to dieťatko," pokračoval Voldemort medovým hlasom. „Taká strašná tragédia — maličká bez matky. Ako jej to chcete vy traja vynahradiť? Možno by ste ju mali umiestniť do domova pre siroty. Spĺňa podmienky — obaja rodičia mŕtvi. Lucius už dávno, pokiaľ viem. Veru — možno môžem pomôcť. Poznám jeden taký domov, volá sa Woolov, nachádza sa v Londýne —"

Harry to už nezniesol. Prútik mu akoby sám od seba skočil do ruky — a aj mieril celkom sám. „Drž hubu, drž hubu! Lebo ťa umlčím ja!"

Voldemortove pery sa skrivili do úlisného úsmevu. „A to som si myslel, že chceš, aby som hovoril, Harry Potter —"

„Dosť tvojej žlče," povedal Snape s chvejúcimi sa nozdrami. „Kedysi som ťa pokladal za inteligentného, Tom. Vzal ti Harry okrem mágie aj rozum? Len imbecil by ho provokoval po tom, čo predviedol, čoho je jeho hnev schopný. A pokiaľ ide o to druhé — som si istý, že veľmi dobre vieš, že sirotince v Británii zrušili už dávno." Hľadel naňho s oboma obočiami zdvihnutými. „Deťom sa zjavne darí lepšie, keď žijú s rodinou. Predstav si to."

Voldemort mužov suchý, sardonický tón očividne neocenil. „Ty si to ne—!"

Snape to ignoroval. „Ešte niečo, Harry?"

Možno aj bolo — no v tej chvíli mal Harry pocit, akoby mu mozog vydrhli dočista. Drôtenkou. A namočili do bielidla. Mať do činenia s Voldemortom — hoci aj muklovským Voldemortom — bolo jednoducho až také nepríjemné. Možno mu niečo napadne neskôr. Hoci — čo by mohlo byť také dôležité, aby si tým prešiel znova? Ten muž bol skrátka pomätený zlom.

Pokrútil hlavou.

Snape však vedel, čo je dosť dôležité na pokračovanie. Oprel sa v kresle, prsty zložené do striešky, pokojne nimi o seba poklepkával a povedal: „Ak chceš vedieť o Nagini, odpovieš aj na moje otázky. Počnúc tvojimi bývalými spoločníkmi — smrťožrútmi aj ostatnými. Budem potrebovať úplný zoznam mien, popisov a posledných známych pobytov. A ver mi, Tom — spoznám, ak budeš čokoľvek zadržiavať. Takže? Začni."

Harry sa usadil v kresle, prekrížil si ruky a začal počúvať pravdepodobne najnudnejšiu prednášku, akú v živote počul.