Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika

Obdobie: muklovské AU

Prístupnosť: 15+ 

Párovanie :  Millicent Bulstrodová a Oliver Wood

Zrýchlili a teplý vietor sa začal naplno preháňať autom, nadvihoval jej vlasy a strapatil ich.

„Ach!“ nespokojne vyhŕkla a snažila sa ich skrotiť. Stiahla si ich nabok a pridŕžala ich tam.

Oliver na ňu pozrel. „Tvoje vlasy sú skutočne čierne,“ povedal. „Nie je v nich ani trocha hnedej. Na slnku sú takmer modré.“

Millie prekvapene otvorila ústa. Všimol si jej vlasy? Až natoľko, že zaregistroval ich presný farebný odtieň? V hlave jej vírili myšlienky, no zmohla sa len na: „Áno. Sú naozaj tmavé.“

„Hej.“ Znova upriamil pohľad na cestu a prižmúril oči pred ostrým poludňajším slnkom. „Sú naozaj krásne.“

Poznámka prekladateľky: Toto je ďalší zo série príbehov, ktoré boli napísané v rámci výzvy Rare Pair Spring Fling 2020 Summer Camp. Ide o ľúbostné romániky zriedkavých párov zo sveta HP fanfiction, ktoré sa odohrávajú počas leta 1988 v prostredí letného tábora Kvík. Tento tábor patrí Arturovi Weasleymu a nachádza sa na brehu Čierneho jazera v štáte New York.

1. deň

Obr. 1: Tajomstvo je v otáčaní

Millicent Bulstrodová sa vyteperila po vratkých drevených schodoch chatky a s treskom otvorila sieťové dvere. Cestovnú tašku šmarila s takou silou, že na najbližšej posteli (mizernej, tenkej a vŕzgajúcej) až nadskočila. Tak toľko k predstave, že ubytovanie bude lepšie, keď je vedúcou. Vedúca.

Zasraná táborová vedúca.

V zasranom tábore Kvík.

AKO?

Ako sa to mohlo stať? Zvalila sa na najbližšiu posteľ a rozvírila obláčik prachu, ktorý tancoval v slnečných lúčoch prenikajúcich cez malé špinavé okno. Ako sa ocitla tu, kde ju hrubá vlna škriabala na stehnách aj cez pevný denim džínsov a kde sa prach miešal s plesňou do nezameniteľného pachu, ktorý jej bude po zvyšok zasraného života pripomínať, aké to bolo byť nešťastná, túžiť po domove a umierať od nudy?

Ľahla si dozadu a zastonala.

Samotná cesta sem bola dosť jednoduchá: vlak, dva autobusy a pol kilometra chôdze. Ešte dnes ráno bola na Manhattane, hoci sa jej to teraz zdalo ako nereálny sen. Ešte minulý týždeň si myslela, že tam strávi leto – na čiastočný úväzok bude pracovať v kaviarni a naplno sa venovať svojmu umeniu.

Ale Vanessa mala iné plány. A práve v tom tkvelo to skutočné „ako“.

„TY SI MA PRIHLÁSILA ZA VEDÚCU?!“

Millie sa pri rozhovoroch s matkou zvyčajne prísne ovládala – ak ju Vanessa označila za „problematickú“, nikdy to nedopadlo dobre. Tentoraz to však nedokázala udržať v sebe. Rozhovor sa tak hneď na začiatku zvrtol: Vanessa stisla pery a v očiach sa jej objavil ten známy neústupčivý výraz.

„Bude to zábava, zlatko. Len si predstav – vedúca! Po toľkých rokoch ako obyčajná táborníčka.“

„Ale ja ten tábor úplne NEZNÁŠAM!“ Millie počula vo vlastnom hlase vzdor a uvedomovala si, že znie asi ako dvanásťročná, no nedokázala s tým nič urobiť.

Tábor Kvík bol sedem rokov prekliatím jej letných prázdnin, miestom nespočetných nepohodlí a ponížení – nekonečnou sériou drobných bodnutí hanby. Myseľ ju bolestivo vrátila k spomienke na mladšie ja, ako sa zadýchane štverá do kopca na konci celej turistickej skupiny. Stehná mala od tvrdého lemu táborových šortiek zodraté do krvi a bola presvedčená, že každú chvíľu ZOMRIE. Za ňou sa vliekol znudený vedúci, z ktorého doslova vyžarovalo podráždenie, zatiaľ čo ostatné deti ju už míňali na ceste dolu. 

„Prosím, mama…“ začala.

„Bolo by naozaj skvelé, keby si kvôli tomu nebola hneď protivná, Millicent,“ prerušila ju Vanessa a pomaly strácala trpezlivosť. „Potrebujem priestor na prípravu svojej výstavy. Vieš, koľko to pre mňa znamená.“

Skôr priestor na to, aby si sa mohla bez vyrušovania vyspať s Julianom.

Vanessa si v rámci príprav na augustovú samostatnú výstavu v Saatchi ulovila mladého manažéra galérie. Tá výstava bola naozaj veľká udalosť, lenže išlo o retrospektívu – jej matka teda nemusela spraviť veľa práce. A Millie vedela byť mimoriadne nenápadná.

Vanessine nozdry sa rozšírili a oči zúžili, preto Millicent vynaložila obrovské úsilie, aby sa ovládla. Zhlboka sa nadýchla a ticho povedala: „Ale sľubujem, že o mne ani nebudeš vedieť. Vezmem si v práci viac zmien. Tri noci v týždni budem prespávať u Flory. Ani ma neuvidíš.“ Len prosím, prosím, dovoľ mi zostať.

Samozrejme, prehrala. Z rozhovoru sa stala riadna hádka plná kriku a skončilo sa to tým, že sa jej Vanessa vyhrážala, že ju na budúci rok stiahne z Prattu, ak do soboty „dopekla nevypadne“.

A tak tu bola. S pichľavou vlnou, prachom a všetkým, čo k tomu patrilo. Mala zatvorené oči a ani sa neunúvala zdvihnúť zrak, keď sieťové dvere zaškrípali.

„Millicent, myslel som si, že si to ty.“ V tichej miestnosti sa ozval strohý hlas Percyho Weasleyho.

„Ahoj Percy!“ Nadvihla sa na lakťoch.

„Je skvelé, že ťa máme v tíme. Vždy ma teší, keď sa bývalý táborník vráti ako vedúci.“ Millie vydala priškrtený zvuk, ktorý si zrejme vyložil ako súhlas. „Mám tu pre teba erárne táborové oblečenie,“ povedal a podal jej dvoje poskladaných tričiek a dvoje červených šortiek. Pri dotyku tuhej karmínovej bavlny pocítila čistý odpor. „Všetko veľkosť L,“ zamrmlal a niečo si odškrtával na podložke s formulármi.

„Nemohla by som dostať šortky veľkosti XL? Mám ich radšej voľnejšie.“ Millie sa naňho nedokázala pozrieť.

„Och, ehm.“ Percy znel na okamih nezvyčajne neisto. „To je najväčšia veľkosť, akú máme.“ Hlas mu zrazu znel až priveľmi veselo. „Bude to vyhovovať?“

„Áno, bude to v poriadku.“

„Očakávam, že ich budeš nosiť neustále, s výnimkou voľných pol dní. Od zajtra.“ Vstal a zamieril k dverám. „Táborníci prídu presne o jedenástej.“

Millie zamrmlala na znak súhlasu a Percy jej cez plece zasalutoval podložkou s formulármi, mysľou už pri ďalšej úlohe.

Schmatla cestovnú tašku, vstala z postele a otočila sa, aby za sebou uhladila prikrývku. V skutočnosti chcela hornú posteľ – aspoň kvôli štipke súkromia. Tá pri okne vyzerala, že si ju ešte nikto nezabral, a tak na ňu hodila tašku a vyšplhala sa za ňou.

Otvorila ju, vytiahla skicár a uhlíky na kreslenie a šortky spolu s táborovými tričkami napchala do najvzdialenejšieho kúta. Nebude na ne myslieť, kým to nebude absolútne nevyhnutné. Vrava zvonku sa postupne zmenila na vzrušený štebot, ako sa skupinka približovala k chatke. Millie sa upokojujúco nadýchla, práve keď sa sieťové dvere opäť otvorili.

* * * * *

„NO POĎ UŽ!“ Pansy Parkinsonová, jedna z tých, ktoré v priebehu rokov spravili tábor Kvík o čosi znesiteľnejším a ktorá sa – vďakabohu – tiež vrátila ako vedúca, chytila Millie za ruku a vytiahla ju z chatky.

„Kam ideme?“ zahundrala Millie, skôr zo zvyku než zo skutočného odporu.

„Netuším. Hocikam, len nie do tej zasranej smradľavej nocľahárne. Dúfam, že niekto priniesol vonné tyčinky,“ zamrmlala Pansy a ďalej ju ťahala za ruku smerom k parkovisku, kde sa zhromaždila malá skupinka.

Bola tam Daphne Greengrassová vedľa dievčaťa s nádhernými tmavými vlasmi. Hermiona Grangerová vyzerala napäto – ale nebola taká hádam vždy? – a Harry Potter, ktorý Millie krátko zamával. Samozrejme aj Percy s jedným zo svojich bratov. A to bol Neville Longbottom? Millie prižmúrila oči. Bol to Neville, ale zmenil sa na nepoznanie… fíha. Od minulého leta z neho očividne vyrástol poriadny chlap. Otočila sa, aby to spomenula Pansy, ale niečo v kamarátkinom výraze ju zastavilo.

Vtom sa na parkovisko prirútilo auto – nejaký sedan zo sedemdesiatych rokov s kalifornskou značkou – vytrubujúc s rádiom pusteným naplno. Malá skupinka sa otočila ako na povel a vzápätí začala jasať a mávať, keď sa z okna na strane vodiča vystrčilo opálené, dokonalé predlaktie a ukázalo gesto mieru.

Millie sa prudko nadýchla. Akoby sa v tej chvíli všetko spomalilo – sledovala, ako auto zastavuje, vnímala ticho, keď zhaslo rádio a videla, ako sa otvárajú dvere vodiča. Zaťala ruky do pästí a srdce sa jej rozbúchalo až v hrdle.

Mala sa na to pripraviť lepšie, lenže sa zo všetkých síl snažila na to nemyslieť. Napoly samu seba presvedčila, že tam nebude. Kalifornia bola predsa tak ďaleko. Alebo v to skôr tajne dúfala – že keď ho znovu uvidí, všetko bude inak. Že rok na umeleckej škole, pocit, že konečne niekam patrí, jej nový štýl, účes a presný odtieň červeného rúžu, ktorý jej naozaj pristane, nejako odplavia staré pocity aj ich intenzitu.

Ale nie. Nezdalo sa, že by sa čokoľvek zmenilo.

Vystúpil z auta s gráciou atléta, opálený do zlatista a vysoký… Už si s každým tľapkal na pozdrav, krátko a prudko objal Nevilla a ponad jeho hlavu zakričal na Weasleyovcov. Pod bielym tričkom sa mu črtali široké plecia a vlasy sa mu v posledných lúčoch slnka leskli sýtym bronzovým odtieňom, hoci Millie vedela, že do konca leta ich budú pretínať svetlejšie, takmer platinové pramienky. Ešte mu ani nevidela tvár, no mala ju vypálenú v pamäti. Úprimne povedané, pravdepodobne bola vyleptaná niekde hlboko v tej najprimitívnejšej časti jej mysle, kde sídlili jej najzákladnejšie túžby – bez ohľadu na to, koľkými chalanmi z umeleckej školy a muzikantmi z kapiel sa ho za celé roky snažila nahradiť.

Oliver Wood. Dokonalý zlatý chlapec tábora Kvík.

Celé Milliino telo si povzdychlo, keď jej mysľou prebehlo jeho meno. Už sedem rokov ho milovala z diaľky.

Dokonca aj Pansy vykročila k autu, aby ho pozdravila a zavolala naňho s nezvyčajným úsmevom na tvári. Millie však zostala prikovaná na mieste. Ruky jej mimovoľne skĺzli na stehná a prešli po nich starým, dávno navyknutým pohybom. Pozrela sa dolu a zrazu bola neskutočne rada, že má na sebe svoje obľúbené džínsy a tmavozelenú košeľu, vďaka ktorej jej oči krásne vynikali – a že ju po prvý raz neuvidí v tých príšerných šortkách. A hoci sa v duchu karhala za to, že sa jej myšlienky opäť uberajú týmto smerom, ruka jej podvedome zablúdila k vlasom a stlačila pery k sebe, aby sa uistila, že rúž je stále na svojom mieste.

Oliver sa otočil za Pansiným hlasom a Millie konečne uvidela jeho tvár. Bolo to, akoby ju niečo zasiahlo priamo do hrude – alebo možno ešte nižšie. Tie výrazné lícne kosti, teplé oči a tmavé obočie a známa jamka v líci… Pansy venoval široký úsmev, no potom sa pozrel ponad ňu priamo na ňu. Nemala čas odvrátiť zrak, a tak sa ich pohľady stretli. Len tam stála, neschopná pohybu. Úsmev mu zmizol z tváre a vykročil k nej.

„Millie?“ Naklonil hlavu.

Ostatní akoby v tej chvíli zmizli. Niečo v jeho tóne, postoji či sústredení živilo tú úplne nepravdepodobnú nádej, ktorá sa v nej pred chvíľou prebudila. Pozeral sa na ňu, akoby tam nikto iný nebol, ako...

Vtom sa otvorili dvere spolujazdca a vystúpilo z nich najkrajšie dievča, aké kedy v živote videla.

Tvrdo sa vrátila späť do reality. Samozrejme. Samozrejme, že si z Kalifornie priviezol svoju nádhernú, dokonalú priateľku. A Panebože, tá azda ani nemohla byť jej väčším opakom. Bola drobná a elegantne stavaná – Millie ju prevyšovala asi o dvadsať centimetrov – s nádherne tvarovanou tvárou a očami takej hlbokej modrej, až to vyrážalo dych aj z tejto vzdialenosti. Pruská modrá, ochotne dodal jej umelecký mozog. Vlasy mala v najsvetlejšom odtieni zlata a plné pery tmavoružové. A hoci ju okamžite nenávidela každou bunkou svojho tela, prsty ju zároveň svrbeli od túžby načrtnúť si ju do skicára. Pretože črty toho dievčaťa neboli len krásne. Boli zvodné. Podmanivé.

S bolestne ostrým pocitom nespravodlivosti si tiež uvedomila, že toto zjavenie má na sebe obyčajné obnosené džínsové šortky, tričko a ošúchané tenisky. Žiadny premyslený outfit. Žiadna námaha.

A napriek tomu žiarila akýmsi nadpozemským leskom. Prítomnosť dievčaťa umlčala celý dav, no ona sa len rozhliadla s akýmsi znudeným odstupom, cez ktorý sa zjavne nikto neodvážil preniknúť. Dokonca ani Oliver, poznamenal jej prekvapivo jedovatý vnútorný hlas.

Keď Percy Weasley vykročil vpred, natiahol ruku, aby ju privítal svojím úradníckym tónom, Millie to zrazu nedokázala ďalej počúvať. Otočila sa a so zrýchleným dychom zamierila k chatke.

Čo si to, doparoma, namýšľala?

* * * * *

„PROSÍM, prosím, poď! No tak! Čo iné chceš, dočerta, robiť? Ležať v posteli a počítať komáre? Zostavovať s Percym rozpisy služieb?“ Pansy stála na spodnej posteli, ruky mala prekrížené na Milliinej prikrývke a bradu opretú o predlaktia.

„Áno, vážne,“ ozvala sa Daphne z druhej strany izby. „Niežeby sa niektorej z nás na tú párty dvakrát chcelo, ale alternatíva je príliš deprimujúca.“ Mávla rukou smerom k interiéru chatky.

„Hovor za seba!“ zvolala Lavender Brownová, keď si na nechty na nohách nanášala vrstvu žuvačkovoružového laku. „Ja sa na prvú párty vedúcich teším od svojho tretieho leta v tábore. Je to tradícia Kvíka!“ Zavrela fľaštičku, prevalila sa na brucho a veselo mávala nohami vo vzduchu, aby lak rýchlejšie uschol. „Okrem toho tam budú chalani a pivo.“

Pansy sa na ňu pozrela a potom teatrálne prevrátila oči smerom k Millie. „Každopádne. Mala by si ísť. Nenúť ma to prežiť bez teba.“

Millie sa na ňu pozrela. Pansy jej pohľad opätovala.

„DOBRE!“ odvrkla napokon a v kútiku úst sa jej objavil úsmev.

Lavender a Daphne zajasali a Pansy víťazoslávne vystrela päsť do vzduchu, potom zoskočila dolu. „Odchádzame o desať minút, mrchy,“ povedala cestou von.

Millie sa zosunula zo svojej palandy a prešla k hlboko poškriabanému kusu ocele, ktorý v chatke slúžil ako zrkadlo. Hľadela z neho jej okrúhla, bledá tvár orámovaná dlhými čiernymi vlasmi. Posúvala si pramene ofiny sem a tam, nahnevaná na seba, že je taká zbabelá. Nebolo to tým, že by nemala rada večierky, rozhovory s ľuďmi alebo spoločnosť. Práve naopak. Ale predstava, že bude musieť sledovať Olivera a jeho priateľku...

„Fleur,“ predstavilo sa to dievča stručne, keď predtým vbehlo do izby, hodilo tašku na posteľ najbližšie k dverám a vzápätí sa opäť vyrútilo von.

„Páni,“ poznamenala vtedy Pansy, „pri nej vyzerám ako zasraný uvítací výbor.“

Millie však chápala, že Fleur – samozrejme, že sa musela volať tak jemne a francúzsky – sa pravdepodobne vybrala hľadať Olivera. Ktorá priateľka by k nemu nechcela byť neustále pritúlená?

Millie si otrávene vzdychla. S týmto hlúpym zrkadlom nemohla nič urobiť.

„Tu máš, použi môj kozmetický kufrík,“ povedala Lavender zo svojej postele. „To zrkadlo je aj tak nanič.“

„Vďaka.“ Millie sa usmiala, sadla si oproti nej a vysunula rúž.

„Tá červená ti dokonale pristane, Millicent,“ povedala Lavender a naniesla si ďalšiu vrstvu maskary na svoje už aj tak tmavé, zlepené mihalnice. Otočila zrkadielko na kufríku k Millie. „Vlastne tento rok vyzeráš naozaj skvelo. Páčia sa mi aj tvoje vlasy.“

Millie si odfrkla, Lavender bola síce vždy netaktná, ale úprimná. „Ešte raz ďakujem. Myslím, že mi vysokoškolský život svedčí.“

„Ach, jasné, ty si začala o rok skôr! Už sa neviem dočkať, keď nastúpim aj ja. Budem študovať predškolskú pedagogiku na Diablo Community v Newarku.“

„To je skvelé, Lav. Budeš v tom naozaj dobrá.“ Millie sa jemne dotkla Lavenderinej ruky a pocítila k nej náhly príval náklonnosti.

„Sme pripravené?“ Pansy strčila hlavu do dverí.

„Hej.“ Daphne prehodila svoje dlhé nohy cez okraj palandy a zoskočila dolu.

Lavender vstala a s rozžiarenými očami vystrela k Millie ruku. „Poďme!“

* * * * *

Po hodine či dvoch na párty Millie usúdila, že to bolo celkom fajn. Dav tvorila nesúrodá, no zábavná zmes vedúcich, miestnych a všelijakých povaľačov. Niekto založil obrovskú vatru a niekto iný priniesol vychladené pivo a vínne koktaily. Veľký kazeťák bol naladený na miestnu stanicu. Z reproduktorov sa niesli úvodné tóny Cruel Summer* a Millie sa v duchu zasmiala.

Stále nevidela Olivera ani Fleur. Zachmúrene si predstavila ich prepletené telá na nejakej posteli, alebo možno v jeho aute. Potom pokrútila hlavou, aby tie predstavy zahnala. Posledných dvanásť mesiacov na Olivera Wooda takmer nemyslela, takže sa teraz nenechá strhnúť žiarlivosťou.

Teda, až tak často naňho nemyslela.

Zamračila sa a rozhliadla okolo ohniska. Priala si mať pri sebe skicár, aby sa mohla rozptýliť a zachytiť, čo plamene a tiene robia s ľudskými tvárami. Najmä jeden chlap ju zaujal – mal tmavé vlasy, veľa tetovaní a nesmierne zaujímavú tvár. Sedel vedľa Draca Malfoya, ktorý by bol tiež skvelým námetom: tvár samá ostrá hrana a výrazné lícne kosti, no s večne našpúlenými perami.

Millie sa Dracovi predstavila hneď po príchode, Pansy medzitým odišla za Lavender, ktorá sa očividne zamerala na Nevilla. Millie si Draca nepamätala, a tak usúdila, že je nový. No už po dvoch minútach rozhovoru pochopila, že jeho rodina vlastnila veľkú časť okolitej pôdy už celé generácie, takže nikdy nemusel chodiť na nič také obyčajné, ako letný tábor, a už vôbec nie v ňom pracovať.

Bol však roztržitý. Očami neustále blúdil ponad oheň, zatiaľ čo do seba obracal jeden vínny koktail za druhým, a tak sa ospravedlnila a odišla pozdraviť Ginny Weasleyovú. Potom si s Harrym dala pivo, keď sedeli na korbe pick-upu s nohami visiacimi vonku. Bol to taký dobrý chlap, len keby bol trochu vyšší... Millie sa zasmiala a odmávala mu, keď sa objavil ten dlháň z rodiny Weasleyovcov.

A teraz stála pri ohni po troch vypitých pivách. Buď bol čas odísť – obzrela sa po Pansy, ale nevidela ju –, alebo mohla byť dobrou kamarátkou a počkať. A dať si s'more**. Marshmallowy ležali hneď vedľa, a tak jeden vytiahla z vrecúška, napichla ho na obhorenú palicu a podržala nad plameňmi. V tomto bola vždy hrozná. A presne podľa očakávania sa celý marshmallow vzápätí vznietil. Millie naň fúkala, ale bolo to zbytočné. Striasla ho do ohňa a vzala si ďalší.

„Máš ho príliš blízko pri plameni,“ ozval sa spoza nej hlas. Millie stuhla, keď Oliver nakukol ponad jej plece so svojím rozkošným (a úplne zničujúcim) úsmevom.

„Ahooooj!“ vydala zo seba ako hlupaňa. Alebo hyena. Hlúpa hyena.

„Môžem?“ spýtal sa. Jemne jej vzal palicu z meravej ruky a sadol si vedľa nej. „Musíš ho držať tam, kde žiaria uhlíky, nie priamo v plameňoch. Usmial sa a v líci sa mu objavila jamka. „A tajomstvo je v otáčaní.“

Millie naňho len zízala. Úsmev sa mu rozšíril a preložil si palicu do druhej ruky.

„A tiež,“ voľne jej prehodil ruku okolo pliec, „ahoj.“

Stisol ju a zacítila omamnú vôňu žuvačiek Juicy Fruit a jemného mydla. Vtom si uvedomila, že má mokré vlasy a že sa, bože, práve sprchoval. No on už znovu hovoril, a tak sa pokúsila vytrhnúť z omámenia a sústrediť sa na jeho slová.

„Predtým si tak rýchlo zmizla. Ani som sa s tebou nestihol porozprávať. Ako sa máš?“

„Ja, ehm...“

Pri spomienke na to, prečo predtým utiekla, pocítila nepokoj a očami začala hľadať krásnu Fleur.

„Kde je Fleur?“ vyhŕkla. Nenápadnejšie to už nešlo. 

Rozlomil grahamový keksík a opatrne naň položil štvorček čokolády.

„Och, asi je v tábore. Leží na posteli a číta si alebo tak niečo. Takéto akcie nemá rada.“

Na čokoládu položil dokonale opečený marshmallow, prikryl ho druhým keksíkom a celý ten výtvor stlačil medzi dlhými opálenými prstami. Millie si zahryzla do pery.

„Tu máš. Ochutnaj.“ Podal jej ho.

„Ale jej nevadí, že ty...“ Millie si ho opatrne vzala. „Ehm, ďakujem.“

S očakávaním ju sledoval, a tak si odhryzla, než pokračovala. Bolo to dokonalé. Čokoláda sa rozpúšťala v lepkavom marshmallowe, opečenom bez náznaku spálenej chuti. Bolo to také dobré, že úplne stratila niť. Zavrela oči a z úst jej unikol zvuk – niečo medzi spokojným zamrmlaním a stonom.

V tej chvíli sa strašne zahanbila. Prinútila sa otvoriť oči a zistila, že sa na ňu pozerá. Jeho obvyklý úsmev zmizol. Prehltla a sklopila zrak, celá vyvedená z miery.

„Takže, Fleur. Nevadí jej, že ju necháš samu počas prvej noci na novom mieste?“

Urobil drobný pohyb a prižmúril na oči.

„Je v poriadku. Je to samotárka. Taká bola už vtedy, keď sme boli decká.“ V kútiku úst sa mu objavil úsmev. „A prečo sa vlastne tak zaujímaš o moju sesternicu? Určite sa o seba vie postarať.“

Jeho sesternica? Jeho sesternica?!  Čo to, dopekla? Milliine myšlienky sa rozbehli miliónmi smerov. Pery sa jej pohli, ale nedokázala zo seba dostať jediné slovo. Našťastie jej ešte zostal kúsok s'more, a tak si ho strčila do úst, aby nemusela hovoriť.

„Ahaaa.“ V líci sa mu opäť objavila jamka. „Ty si si myslela, že… Ha! Nie. Fleur je dcéra maminej sestry. Býva v Los Angeles a toto leto nemala čo robiť, tak som ju presvedčil, aby prišla sem. Povedal som jej, že to bude najväčšia zábava, akú kedy zažila.“

Millie sa naňho po očku pozrela. Bol strašne zlatý. A to, že on aj Fleur boli neuveriteľne krásni, zrazu dávalo ešte väčší zmysel. Muselo to byť v génoch.

„No, dúfam, že nebude sklamaná.“ Millie sa úprimne usmiala a šťastie sa jej rozlievalo v žilách skôr, než ho stihla potlačiť.

„Ani náhodou.“ Pokrútil hlavou a biele zuby sa mu v žiare ohňa opäť zaleskli.

5. deň

Obr. 2: Získaj vlajku

Millie si nenápadne potiahla lem šortiek, ktoré sa jej vyhŕňali na vnútornej strane stehien, keď kráčala za Fleur a ich táborníkmi z výtvarnej učebne. Hnusné šortky! Keby neexistovali, tábor by sa možno aspoň blížil k tomu, aby bol znesiteľný. Byť vedúcou bolo z viacerých dôvodov oveľa lepšie než byť táborníčkou a stretnutie s profesorom Lupinom bolo práve teraz veľmi príjemným prekvapením – úplne zabudla, že v tábore Kvík občas vyučuje.

A bolo zaujímavé, že pre Fleur bol zrejme o niečo viac než len prekvapením, pretože mu venovala až podozrivo veľa pozornosti. Bol veľmi príťažlivý. Cestou na hlavný trávnik sa s Fleur o ňom rozprávali, zatiaľ čo viedli svoju skupinu z výtvarnej na voľný program pred obedom.

Keď dorazili, Milliin pohľad okamžite a celkom prirodzene padol na Olivera, ktorý práve organizoval hru Získaj vlajku. Táborníci sa okolo neho zhromaždili v nadšenom hlúčiku, zatiaľ čo ich rozdeľoval do tímov a na pomoc privolal Nevilla a Ginny.

Millie zostala trochu bokom, pozorovala ich a želala si, aby mohla mať svoj skicár stále pri sebe.

Nemala veľa príležitostí porozprávať sa s ním po ich stretnutí pri vatre, ktoré sa skončilo hneď po opekaní s'more, keď si medzi nich prisadla Lavender a začala neprestajne štebotať. Potom nastal poriadny zhon, keď dorazili táborníci, a okrem toho bolo veľmi pravdepodobné, že si akúkoľvek intenzitu medzi nimi len namýšľala.

Chalani ako on si dievčatá ako ona nevšímali. Aspoň nie takto. Vedela to. Žiadny nový účes ani vrstva rúžu to nezmenia. Musela zostať realistická.

To však neznamenalo, že ho musí prestať pozorovať.

Premerala si ho pohľadom, keď klusom zabehol na druhý koniec ihriska, aby presunul jedného z táborníkov na správne miesto. Už začínal chytať bronz, pokožka na jeho bicepsoch a predlaktiach sa leskla ako satén a jemné chĺpky na nich pripomínali zlatý poprašok. Ale tie šortky mu sedeli dokonale.

Práve vtedy si pretiahol tričko cez hlavu a zastrčil si ho za pás šortiek. Millie potlačila mimovoľný povzdych a prsty ju priam svrbeli po kresliacich uhlíkoch. Jasné, po uhlíkoch. Určite.

Možno intenzita jej pohľadu upútala jeho pozornosť, pretože sa na ňu práve v tej chvíli pozrel.

„Ahoj, Millie!“ Zamával a rozbehol sa k nej. Na čele pod vlasmi sa mu perlil pot. „Nechceš si zahrať?“

Ha, nie.

„Nie, myslím, že tentoraz vynechám.“ Slabo sa naňho usmiala. „Dnes popoludní vediem kurz batikovania a musím sa ísť uistiť, že je všetko pripravené.“

„Fíha, to znie super.“

Millie počula, ako ho táborníci volajú späť, no on zostal stáť s rukami prekríženými na hrudi, čo ju dosť rozptyľovalo. „Nevidel som ťa už pár dní. Ako to zatiaľ zvládaš?“

„Hm, skvelo, hej.“ Bez mihnutia oka zaklamala.

„Fleur vravela, že si k nej bola fajn. Ďakujem za to. Niekedy môže byť trochu ťažké spoznať ju.“ Pozrel sa smerom k mólu, kde jeho sesternica sedela otočená chrbtom k dianiu.

„Je úžasná!“ Okamžite si uvedomila, ako prehnane nahlas a nadšene to vyhŕkla, a v duchu sa zháčila. „Teda,“ stíšila hlas, „rada sa s ňou rozprávam. Je inteligentná. A super.“

„Presne tak.“ Len sa na ňu pozeral s miernym úsmevom na tvári a Millie si nebola istá, čo má ďalej robiť. Jeho blízkosť a odhalená hruď jej úplne poplietli hlavu.

Zrazu začula svišťanie niečoho, čo letelo vzduchom. Oliverovi sa rozšírili oči a v zlomku sekundy zachytila jeho ostražitý pohľad tesne predtým, ako pred ňu skočil, aby ju kryl. Zdvihol ruku a bez najmenšej námahy chytil loptu, ktorá oblúkom mierila priamo na jej ľavý spánok. Zamračil sa, zovrel ju v dlani a mierne sa otočil.

„Hej, JOSH!“ zakričal nahnevanejšie, než ho kedy počula hovoriť. „Nehádžeme veci po ľuďoch, keď sa nepozerajú, kámo!“ Rýchlo po nej strelil pohľadom. „Si v poriadku?“

„Áno, áno, samozrejme.“ Millie zdvihla ruku a dotkla sa líca. Keby ju tá lopta trafila, fakt by to poriadne bolelo. Nehovoriac o tom, aké by to bolo trápne. Zamračila sa na Josha – malého zasrana – a potom sa znovu pozrela na Olivera. „Ďakujem.“

Žmurkol na ňu. „Kedykoľvek.“ Druhou rukou pleskol po lopte a rozbehol sa späť. „A ešte, Josh, musíš popracovať na rotácii lopty. Trik je v tom, že končeky prstov na nej necháš čo najdlhšie, než ju pustíš. Poď, ukážem ti to.“

Millie sa potichu zasmiala, keď ho sledovala odchádzať.

10. deň

Obr. 3: Trefa do čierneho

„Videla som ťa pred pár dňami rozprávať sa s Oliverom,“ povedala Pansy, zatienila si oči rukou a sledovala táborníkov, ako sa zoradili a zdvihli luky.

„Áno.“ Millie vkladala šípy do košíkov.

„Myslím, že sa mu páčiš.“ Pansy prižmúrila oči. „Kristy! Natiahni ten luk poriadne! Ak to budeš robiť len tak halabala, šľahne ťa tetiva!“

„Ani náhodou,“ povedala Millie sucho. Tento rozhovor už absolvovala sama so sebou.

„Prečo?“

„Pansy.“

„Čo?“ Pansy naklonila hlavu nabok a vystrčila bradu, potom vyzvala táborníkov, aby vystrelili prvú salvu.

„Pozri sa na mňa.“ Millie to povedala, hoci vedela, že Pansy to aj tak nedocvakne. Stála tam drobná a dokonalá, jej štíhle boky a roztomilé kolená boli ešte zvýraznené tými prekliatymi šortkami.

„Áno?“

„A teraz si v duchu predstav, ako vyzerá Oliver…“ dodala Millie s poriadnou dávkou sarkazmu.

Pansy na ňu nechápavo zažmurkala.

„Dievčatá ako ja chalanov ako on jednoducho nepriťahujú,“ pokračovala Millie, zatiaľ čo sledovali, ako si táborníci zakladajú na tetivy ďalšiu sériu šípov. Pansy sa už-už nadýchla, zjavne pripravená namietať, no Millie ju prerušila.

„Pozri, viem, že v niektorých prostrediach si nevediem zle. Tento rok som mala na Pratte celkom úspech a cez zimné prázdniny som dokonca mala, ehm, niečo s chalanom z punkovej kapely.“ Mávla rukou. „Ale chalani ako Oliver? Dokonalí športovci a obľúbení zlatí chlapci skrátka neletia na baby ako ja.“.Millie sa snažila znieť ľahkovážne, no aj sama počula horkosť, ktorá jej presakovala do hlasu.

„To ti uznávam – pri väčšine športovcov,“ začala Pansy, no potom prižmúrila oči ponad Milliino plece. „Marcy! Drž ten luk vyššie! Budeš strieľať rovno do zeme!“ Urobila grimasu. „Hneď som späť. Ešte sme neskončili,“ zavolala cez plece a ponáhľala sa k bezradnej táborníčke.

Millie si pre seba pokrčila plecami. Pansy by to naozaj nikdy nepochopila. Mohla mať kohokoľvek, koho chcela.

Millie sa pozrela pozdĺž radu a všimla si, že ďalšie dievča – Beatrice? – sa trápi, a tak jej išla pomôcť. Nevedela však, ako to urobí. Na lukostreľbu bola úplné drevo. Odjakživa.

„Hej, Beatrice,“ povedala, keď sa priblížila. „Myslím, že by si ho mala držať vyššie?“ Nervózne pozrela na Pansy, aby od nej odkukala správny postoj. Vzala luk dievčaťu, ktoré bolo samá ruka, samá noha a vyzeralo príliš krehko na to, aby ho vôbec udržalo. „Takže, ehm, sprav to takto.“ Neisto zdvihla luk a natiahla tetivu.

Práve keď sa chystala vystreliť šíp, začula spoza terčov výkrik.

„Stop!“ zakričala Pansy na celý rad táborníčok. „Môžeš, Blaise!“ zvolala a mávla rukou smerom k okraju lesa, odkiaľ sa vynoril Blaise Zabini so skupinou táborníkov v záchranných vestách. Zdvihol ruku a viedol svoju skupinu k nim. Keď sa dostali mimo dostrelu, Pansy dala znamenie, aby pokračovali.

Millie sklopila zrak, aby si upravila úchop, a takmer si nevšimla Olivera, ktorý hnal decká na koniec radu. Mal síce na sebe tričko, no bol celý mokrý.

„Pár deciek sa prevrátilo, tak sme skončili skôr,“ oznámil Blaise Pansy.

„A ako si skončil celý mokrý?“ zacmukala Pansy, keď sa k nim Oliver priblížil.

Usmial sa a potriasol hlavou, pričom okolo seba rozprskol kvapky vody ako nesmierne roztomilé šteniatko zlatého retrievera. Pansy zapišťala a Millie sa rozosmiala.

„Nemohol som predsa nechať Ethana a Jeremyho vo vode samých, no nie?“ Ukázal na dvojicu premočených táborníkov, ktorí boli očividne členmi tohtoročnej partie šprtov: jeden chudý s dlhým, neupraveným chvostíkom na zátylku a druhý bacuľatý, ktorý sa široko škeril na Olivera.

„Jasné, kámo, normálne skočil rovno za nami!“ povedal ten bacuľatý s obdivom v hlase.

Millie pokrútila hlavou a zachytila Oliverov pohľad. Šibalsky na ňu zdvihol obočie a ona sa rýchlo znovu sústredila na Beatrice, aby zakryla rumenec, ktorý jej zrazu vystúpil až na krk.

„Dobre, ehm, takže, Beatrice. Luk držíš takto. A tetivu naťahuješ takto.“

„Bože môj, Millie. Si beznádejná!“ ozval sa Pansin hlas, príliš hlasný a okatý. „Kiežby ťa niekto naučil, ako sa luk drží správne.“

Millie vrhla na kamarátku vražedný pohľad. Pansy vyplazila jazyk a za Oliverovým chrbtom urobila prehnanú grimasu. Už kráčal k nim.

„Dovoľ mi pomôcť ti s úchopom,“ povedal, keď sa priblížil.

Millie sa zhlboka nadýchla a on sa postavil za ňu a pritisol svoje (mokré, BOŽE) telo k nej. Neuniklo jej, že je od nej o dosť vyšší. Tak meter osemdesiatosem, možno aj cez sto deväťdesiat, pohotovo zahlásil jej pobláznený mozog. 

„Dobre, takže luk drž tu.“ Prešiel dlaňou po jej ľavej ruke, aby ju narovnal, a jeho dych jej ovanul ucho. Dočerta.

„A potom…“ Objal ju zozadu, aby jej napravil aj druhú ruku a pomohol jej natiahnuť tetivu. Millie si kútikom oka všimla Beatrice, ktorá na nich hľadela s otvorenými ústami. Chápem ťa, sestra.

„Dobre, teraz natiahni tetivu jedným plynulým pohybom. A dýchaj pritom. Skúsme si to párkrát.“ Viedol jej ruku tam a späť. „Nádych a výdych. Výborne.“

Zo smeru, kde stáli Pansy a Blaise, sa neozval ani hlások a Millie si vedela živo predstaviť výraz na kamarátkinej tvári.

„Dobre, teraz skúsme vypustiť šíp.“ Jeho sykavé „s“ jej opäť zavanulo pri uchu a ona sa zachvela. Vedela, že si to všimol, pretože v jeho hlase sa ozýval náznak úsmevu, keď povedal: „Nádych, výdych a vypusti!“

Šíp vyletel z luku a na jej veľké prekvapenie zamieril rovno a presne. Zapichol sa len pár kruhov od stredu terča.

„Bože môj! Dokázala som to!“ Millie zabudla na rozpaky a celá nadšená sa otočila k Oliverovi.

„Dokázala si to,“ povedal potichu a usmial sa na ňu. Dočerta.

„Dobre, chalani, poďme!“ ozval sa Blaise, akoby len s námahou potláčal smiech, keď sa snažil zhromaždiť táborníkov. Oliver otočil hlavu.

„No tak, Oliver!“ zakričal chlapec s chvostíkom.

„Kto bude prvý, Ethan?“ Oliver na ňu žmurkol a rozbehol sa, pričom vtipne predstieral, že Ethana nedokáže predbehnúť.

Millie sa obrátila späť k Beatrice a podala jej luk.

„Videla si, čo máš robiť.“

Beatrice len prikývla s novonadobudnutým rešpektom v očiach.

Millie sa pomaly vracala k Pansy a snažila sa na ňu nepozerať, no len čo sa priblížila, Pansy sa sprisahanecky uchechtla.

„Ja. Som. Ti. To. Hovorila.“

Millie jej ukázala prostredník, ale aj ona sa usmievala.

11. deň

Obr. 4: Svetlo v chatke

Ale nemohol ju mať naozaj rád, však?

Millie si odfrkla, keď na prázdnu stranu načrtávala výrazné, pevné línie. Dážď sa lial tak silno, že to znelo, akoby mal každú chvíľu preraziť plechovú strechu chatky. Nič sa nevyrovnalo búrkam v tábore Kvík – boli to jediné dni v tábore, ktoré mala ako dieťa rada, pretože to znamenalo, že mohla stráviť celý deň vo výtvarnej učebni. Za leto sa na ne dalo spoľahnúť aspoň trikrát či štyrikrát.

Millie zdvihla zrak od skicára, nad ktorým sa hrbila, k stropu, ktorý mala len asi desať centimetrov nad hlavou. Naozaj to znelo, akoby sa dážď snažil dostať dovnútra.

Sklopila oči a myšlienky sa jej vrátili do dobre vyjazdených koľají – k Pansiným rozosmiatym slovám.

Jasné. Vlastne nie.

Oliver bol jednoducho taký. Ku každému. Vždy priateľský, neochvejne láskavý. Skrátka dobrák. Príkladov bolo nespočetne veľa: nedávno večer po pracovnej dobe dával Ethanovi rady k bejzbalovému odpalu; pomáhal jednej malej táborníčke upliesť táborovú šnúrku, keď ju prepadol smútok za domovom; a keď sa Draco Malfoy včera vôbec neukázal, hoci mal viesť ich túru, kto ho zastúpil? A potom, celkom podľa očakávania, zaostal chudák bacuľatý Jeremy. Oliver ho však namiesto hnusného správania radšej povzbudzoval. Chlapec sa usmieval celú cestu do kopca, hoci šiel úplne posledný.

Millie si vzdychla. Bol skvelý. Skvelý k outsiderom a smoliarom – k ľuďom, ktorí boli menej dokonalí než on, k ľuďom, ktorí ho potrebovali. A ona určite patrila do viacerých z týchto kategórií, však? Len sa ju snažil povzbudiť, byť jej priateľom. Robiť jednoducho tie svoje oliverovské veci.

Pod jej rýchlou ceruzkou sa začali rysovať línie, z ktorých postupne vystupovali črty jeho tváre a potom jeho nádherné ramená. Dočerta. Bolo až žalostné, že hoci to všetko veľmi dobre vedela, nedokázala ho prestať kresliť. Prsty jej akoby automaticky tieňovali záhyby jeho úsmevu, žily na zápästiach aj priehlbiny nad kľúčnymi kosťami.

Profesor Lupin ju pred pár dňami požiadal, aby mu ukázala skicár, a ona si musela vymyslieť výhovorku. Nemala mu čo ukázať okrem kresieb Olivera. Snažila sa sama sebe nahovoriť, že za tým stojí len jej umelecký inštinkt, ale bola to úplná kravina.

Ach!

Stále kreslila. Na tomto obrázku bol on a Ethan za súmraku – chlapcove vychudnuté ruky zvierali pálku úplne nesprávne a Oliver sa k nemu skláňal, aby ho jemne opravil –, ale podobných kresieb bolo oveľa viac.

Vtom sa dvere so škrípaním otvorili a dnu vošla Padma.

„Ahoj, Millie.“ Mávla rukou.

Millie odzdravila a dívala sa na ňu, kým si Padma zbierala zubnú kefku a žinku, pričom jej dlhý čierny vrkoč prepadol cez plece. To bol predsa skvelý námet! Svetlo holej žiarovky pôsobilo naozaj dramaticky a vrhalo na Padmine líca ostré tiene rias.

Millie odhodlane otočila stránku a začala zachytávať základné línie výjavu skôr, než ten okamih pominie. Dokáže to. Naozaj to dokáže. Dokáže myslieť na niečo iné než naňho. Kresliť niečo iné ako jeho.

Ruka jej rýchlo kĺzala po čistom papieri a ona sa celkom ponorila do práce. Sotva vnímala Padmino veselé rozlúčenie.

17. deň

Obr. 5: Svätojánske mušky

Svätojánske mušky.

Dnes večer ich bolo tak veľa. Možno to bol následok dažďa. Millie prešla rukou cez ich mračno, keď sa po večeri vracala do nocľahárne. Šepkalo sa o ďalšom neformálnom stretnutí vedúcich, keď už bolo opäť sucho, ale možno ho tentoraz vynechá. Cítila sa inšpirovaná nádherným obrazom, ktorý drobný hmyz vytváral. Zrýchlila krok, dychtivá dostať sa ku skicáru. Profesor Lupin ju už nejaký čas nabádal, aby skúsila aj niečo iné než uhlík, a hlboká modrá s trblietavou žltou boli v tejto scenérii neskutočne krásne.

Tiež by to bola ďalšia šanca nenakresliť Olivera. Ha.

Millie sa dostala do chatky skôr ako ostatné vedúce a rýchlo vyliezla na posteľ po veci. Nechcela, aby ju tentoraz niekto prehováral, nech ide na večierok, hoci si spoločnosť pri táboráku naozaj užívala.

Zoskočila dolu, vykĺzla z dverí a zamierila k veľkému ihrisku. Bolo tam nainštalovaných niekoľko svetiel a bude ich potrebovať, aby vôbec videla, čo robí. Keď zabočila na chodník vedúci k rozľahlej ploche sviežej zelenej trávy, začula hlasy a pocítila sklamanie.

Dočerta, chcela byť sama.

Zaváhala a uvažovala, že pôjde niekam inam. Ale nie. Ak chcela na kreslenie vidieť, muselo to byť tu. Rýchlo ich pozdraví a potom si ich prestane všímať.

Jeden z hlasov sa rozosmial, keď sa priblížila, a uvedomila si, že nie, ich skrátka nedokáže ignorovať. Pretože to bol Oliverov smiech. Stál tam s niekým ďalším na okraji ihriska, ožiarený jasným svetlom. Možno by sa mala jednoducho otočiť a nechať to na inokedy.

Začala sa obracať, no pod nohou jej praskla vetvička. Oliver sa otočil, zahľadel sa jej smerom a zatienil si oči rukou.

„Millie? Si to ty?“

Pomaly zdvihla ruku.

„Áno. Ahoj. To som ja,“ zavolala.

„Čo tu robíš?“

Vykročil k nej a ona si všimla, že má v ruke golfovú palicu.

„Chcela som kresliť. Tie svätojánske mušky...“ Mávla rukou smerom k drobnému, blikajúcemu hmyzu.

„Ach, áno. Sú také krásne.“ Oliver sa rozhliadol. „Vieš, že v Kalifornii ich nemajú? Nedokázal by som si predstaviť leto bez nich.“

„To som nevedela,“ povedala Millie a pozorovala ho, teraz úplne pohltená túžbou načrtnúť jeho profil v tom hlbokom súmraku.

„S bratmi a so sestrou sme ich rozpučili a maľovali si tváre ich vnútornosťami,“ ozval sa z tmy druhý hlas. Vošiel do svetla a Millie zistila, že je to ten vysoký Weasley, ktorého vídavala len zriedka. Ron. Myslela si, že pracuje v tábore, ale nebolo celkom jasné, čomu sa tam vlastne venoval.

„Teda, Charlie nie,“ opravil sa. „Tvrdil, že je to kruté. A vlastne ani Percy nie. Ten zase hovoril, že je to nechutné. Ale my ostatní sme sa pri tom náramne bavili.“

„Ahoj, Ron,“ povedala Millie a mávla rukou.

„Ahoj,“ odzdravil.

„Takže vy tu hráte golf?“ Millie ukázala na palice v ich rukách.

„Len si precvičujeme odpaly,“ povedal Oliver. „Sľúbil som Ronovi, že mu ukážem pár trikov.“

„Teda, ja som celkom dobrý golfista...“ začal Ron.

„Áno, áno, človeče. Si úžasný. To bol brutálny odpal. Stačí trochu uvoľniť boky a len nepatrne lepšie preniesť váhu a získaš ďalších dvadsať metrov. To už budeš odpaľovať ako profík,“ prerušil ho Oliver.

Millie nedokázala potlačiť smiech.

Otočil sa k nej so spýtavým úsmevom: „Čo?“

„Si dobrý v každom športe?“ spýtala sa a aj na jej tvári sa objavil úsmev.

Ron sa zasmial. „Jasné, že je.“

„No…“ Oliver si tým svojím roztomilým spôsobom pošúchal zátylok. „Myslím, že nie som veľmi dobrý napríklad v zápasení? Alebo v niektorých atletických disciplínach?“

Ron a Millie sa na seba pozreli a rozosmiali sa.

„Stavím sa, že je hrozný aj v bobovaní a stolnom tenise,“ poznamenal Ron s kamennou tvárou smerom k Millie. Vlastne sa jej zdal celkom v pohode.

„A curling?“ dodala Millie vážne. „V tom je úplné drevo.“

Ron si odfrkol, keď Oliver namietol: „Vieš, že som vlastne celkom slušný hráč ping-pongu,“ čo po krátkej pauze rozosmialo všetkých troch.

„Hej, dáš si pivo?“ spýtal sa Ron Millie, keď zamieril ku golfovému vozíku zaparkovanému pri ihrisku. Vzadu mal chladiaci box a bolo vidieť, že sa často používa.

„Jasné,“ povedala Millie. „A nenechajte sa mnou vyrušovať. Len si tu sadnem a budem kresliť.“ Sadla si a oprela sa o stĺp osvetlenia. Keď jej Ron podal studenú plechovku, poďakovala mu, otvorila ju a poriadne sa napila. Pivo chutilo dobre, sviežo a ostro kontrastovalo s vlhkým nočným vzduchom. Keď spustila plechovku, zistila, že ju Oliver pozoruje.

Ron si odkašľal. „Takže, ehm, môj odpal?“ spýtal sa zvláštnym tónom. Millie sa začervenala a bola rada, že svetlo bolo príliš slabé na to, aby to niekto videl.

„Hm. Áno.“ Oliver krátko pokrútil hlavou a obrátil sa od Millie k Ronovi. „Tak ti to ukážem.“

20. deň

Obr. 6: Kalifornská značka

„Ach, a ešte jedna vec,“ Percy zdvihol zrak od svojej podložky na písanie k zhromaždeným vedúcim na pravidelnom piatkovom rannom stretnutí. „Zásielka marshmallowov dorazila na poštu v meste namiesto toho, aby ju doručili sem.“ Zamračil sa. „Napriek mojim úplne jasným pokynom na prepravnom formulári. Každopádne, na dnešnom večernom spievaní pri táboráku ich nebudeme mať, pokiaľ ich niekto nepôjde vyzdvihnúť. Kto má auto?“ Rozhliadol sa po miestnosti. „Oliver?“

„Áno, iste, Percy. Samozrejme.“

„Skvelé. A vezmi si so sebou ešte niekoho na pomoc. Je to naozaj veľká zásielka.“ Percy sa znova pozrel na papiere a Millie sa rozbúchalo srdce. Dnes mala na starosti všeobecnú výpomoc – nemala pridelené žiadne konkrétne kurzy ani aktivity.

„Millicent,“ povedal Percy a zdvihol k nej bledomodré oči.

„Áno,“ povedala Millie trochu prirýchlo. „Áno, pôjdem.“ Kútikom oka videla, ako Pansy otočila hlavu, no zámerne sa na ňu nepozrela.

„Výborne,“ Percy si niečo poznačil. „Vy dvaja môžete odísť, keď sa skončia ranné aktivity. Ale hneď sa vráťte. Popoludní vás budem potrebovať.“

Millie prikývla a letmo pozrela na Olivera. Bol opretý o stoličku, ruky mal prekrížené na hrudi a nohy natiahnuté pred sebou, a keď sa naňho dívala, nadvihol sa mu kútik úst. Srdce jej poskočilo a stisla pery, aby sa neusmiala tiež.

* * * * *

„Prezliekla si sa.“ usmial sa na ňu Oliver, keď kráčala k nemu na parkovisku.

„Áno,“ zasmiala sa a pozrela sa na svoje džínsy a čižmy. Sakramentsky rýchlo. Do chatky sa hnala skoro šprintom, hneď ako sa skončila ranná hodina plávania. „Nie som práve veľká fanúšička uniformy Kvíku.“

„No tak,“ jemne ju štuchol do ramena, keď sa pobrali k jeho autu. „Je to klasika.“ Samozrejme, stále bol v plnej paráde.

„Klasická urážka môjho módneho vkusu aj pohodlia, že?“ odfrkla si a on sa rozosmial, pričom sa mu v líci objavila jamka. Panebože.

„Toto je tvoje?“ ukázala na sedan zo sedemdesiatych rokov s kalifornskou značkou.

„Áno, kúpil som ho od spolubývajúceho tesne predtým, než sme sem s Fleur vyrazili. Nikdy predtým som auto nemal a je to hotová beštia. Žerie skoro dvadsať litrov na sto kilometrov a často nechce naštartovať. Dúfajme, že sa nám podarí vyjsť z parkoviska.“

Otvoril jej dvere, Millie vkĺzla dnu a ovanula ju vôňa rozpáleného vinylu.

„No, ja ani neviem šoférovať,“ povedala. „Takže odo mňa neočakávaj žiadne rady.“

Oliver naklonil hlavu. „Nevieš šoférovať? Budeme to musieť napraviť.“ Nadvihol obočie, keď sa zasmiala a prevrátila oči, potom zavrel dvere, obišiel auto a sadol si za volant. Niekoľkokrát zošliapol plynový pedál a otočil kľúčikom.

„No uvidíme.“

Starý veľký motor však prekvapivo naskočil a ona potichu zajasala. Oliver na ňu letmo pozrel a stiahol okienko.

„Ty asi nosíš šťastie,“ povedal, keď ich vyviezol z parkoviska.

„Pochybujem,“ odfrkla si, stiahla aj svoje okienko a vychutnávala si vietor na tvári. Keďže tábor bol toto leto sotva znesiteľný, naozaj jej dobre padlo na chvíľu odtiaľ vypadnúť.

Pozrela sa na Olivera. Ľavý lakeť mal opretý o rám okna a pravú ruku položenú na volante. Rukávy toho hlúpeho trička mu presne obopínali bicepsy a línia jeho čeľuste bola jednoducho nádherná. Mierne pokrútila hlavou a odvrátila zrak. Ďalší náčrt, ktorý skrátka bude musieť nakresliť. Vyzeral úžasne, nech robil čokoľvek.

Zrýchlili a teplý vietor sa začal naplno preháňať autom, nadvihoval jej vlasy a strapatil ich.

„Ach!“ nespokojne vyhŕkla a snažila sa ich skrotiť. Stiahla si ich nabok a pridŕžala ich tam.

Oliver na ňu pozrel.

„Tvoje vlasy sú skutočne čierne,“ povedal. „Nie je v nich ani trocha hnedej. Na slnku sú takmer modré.“

Millie prekvapene otvorila ústa. Všimol si jej vlasy? Až natoľko, že zaregistroval ich presný farebný odtieň? V hlave jej vírili myšlienky, no zmohla sa len na: „Áno. Sú naozaj tmavé.“

„Hej.“ Znova upriamil pohľad na cestu a prižmúril oči pred ostrým poludňajším slnkom. „Sú naozaj krásne.“

* * * * *

Millie sa sotva stihla spamätať z poznámky o krásnych vlasoch, keď zastavili pred poštou.

„Idem sa pozrieť, o čo ide,“ povedal Oliver a vyskočil z auta. O pár sekúnd neskôr vykukol z dverí a kývol na ňu, aby vošla dnu.

„Budem potrebovať pomoc,“ povedal, keď sa priblížila.

„Samozrejme!“ Dychtivo vkĺzla do chladného interiéru a uvidela dve obrovské škatule. Našťastie boli neuveriteľne ľahké a spoločnými silami sa im ich podarilo vtesnať na zadné sedadlo. Keď už boli vnútri, Oliver sa narovnal a skúmavo sa na ňu pozrel. Oprela sa o blatník veľkého sedanu, založila si ruky na hrudi a ležérne prekrížila členky.

Naklonil sa k nej a znova ju štuchol do ramena. „Povedal by som, že si po tom herkulovskom výkone zaslúžime dobrý obed, však?“

„Nebolo by to porušenie pravidiel?“ Po očku naňho pozrela a zdvihla obočie.

„Myslím, že sme si už vyslúžili trochu voľnosti. A úprimne, nechcem premárniť príležitosť zjesť konečne niečo iné než jedlo z Kvíka.“

Millie doslova spadla sánka a otočila sa k nemu: „Oliver Wood. Bola to práve kritika tábora Kvík?“

Zdalo sa, že vlastné oblečenie spolu s faktom, že označil jej vlasy za krásne, jej dodali dosť odvahy na jemný flirt.

„Možno.“ Aj on sa otočil k nej, oprel si lakeť o strechu auta a na perách sa mu objavil šibalský úsmev. „Nie som vždy ten vzorný, vieš?“

Bola rada, že sa stále opierala o auto, pretože sa jej zrazu trochu zatočila hlava.

„Ehm,“ vydala akýsi nezrozumiteľný zvuk. „Kam pôjdeme?“

Pozrel sa dolu ulicou.

„Fleur mi hovorila o jednom bistre. Myslím, že je na konci tejto ulice. Si za drobné porušenie pravidiel?“

„Jasné.“ Narovnala sa a statočne sa pokúsila spamätať. „Chcem povedať, je to len obed, nie banková lúpež.“

Zasmial sa. „Tak poďme.“

* * * * *

„Prečo UCLA? Prečo tak ďaleko?“ Millie si vložila do úst dokonale osmažený a osolený hranolček a vychutnávala si ho.

Oliver si cez slamku potiahol zo svojho kokteilu.

„Bože, to je dobré.“ S úctou sa pozrel na pohár a potom späť na ňu. „UCLA. No, asi to bol najlepší program s najlepšou ponukou. Teda,“ pošúchal si zátylok, „chcelo ma získať niekoľko škôl.“

„Veľa škôl.“

„Áno, dobre, veľa škôl.“ Zasmial sa. „A niektoré z nich mi ponúkli plné štipendium.“

„Veľa z nich.“

Usmial sa na ňu a pokrútil hlavou.

„Áno. Ale UCLA ponúkala najviac vzhľadom na úroveň svojho programu. Sú v prvej päťke v USA a veľké percento hráčov sa odtiaľ dostane do MLB. A bol som zvedavý.“ Pokrčil obal do guľôčky a vystrelil ho smerom k odpadkovému košu. „Vieš, žiť v inej časti krajiny.“

„A ako sa ti tam páči?“

Odvrátil zrak.

„Je to naozaj iné. Páči sa mi tam, ale cnie sa mi za domovom. Raz sa sem chcem určite vrátiť.“

„No, možno ťa draftujú Yankees.“

„Ale kdeže, radšej Mets. Národná liga. Veční outsideri. Veď vieš.“

„Samozrejme.“ To mala vedieť.

Millie z neho nespúšťala oči, zatiaľ čo sa jej v hlave odvíjala pomerne detailná fantázia o tom, ako sa naňho pôjde pozrieť, keď bude hrať na štadióne Shea, a on na ňu z ihriska ukáže alebo niečo podobné.

„Millie?“

Dočerta, položil jej otázku.

„Prepáč. Zasnila som sa.“ (O tebe. Bože, to je trápne.) „Čo si hovoril?“

„Pýtal som sa, ako sa ti darí na umeleckej škole. Minule som sa rozprával s profesorom. Vraj si tam za hviezdu.“

Srdce sa jej radostne rozbúchalo. Pýtal sa na ňu profesora Lupina?

„No, o tom neviem. Myslím, že sa mi tam páči a že sa mi darí celkom dobre.“

„Vždy si bola úžasná umelkyňa. Som rád, že oceňujú tvoj talent.“

„Ďakujem.“

Millie cítila teplo jeho komplimentu až po špičky nôh.

Chvíľu sa na ňu usmieval a potom vstal, aby odniesol ich prázdne tácky k okienku.

„Toto leto si v tábore veľa kreslila. Rád by som videl niečo z tvojej tvorby.“

Hahaha! No super!

Hľadela naňho so stuhnutou tvárou. Mala presne dve skice, na ktorých chýbal: tú s Padmou a tú z večera so svätojánskymi muškami, ktorú vytvorila až po tom, čo ho nakreslila z profilu. A obe boli na tej istej dvojstrane v skicári.

„Áno, určite!“ vyhŕkla až priveľmi veselo, keď sa mu po jej pridlhej odmlke objavila drobná vráska medzi obočím. „Pracujem na sérii...“ Millie si lámala hlavu. „Ehm, portrétov táborníkov. Zopár ti ich ukážem, keď budú hotové.“

Sakra, teraz bude musieť nakresliť kopu deciek.

„To je úžasné. Nemôžem sa dočkať, kedy ich uvidím.“

Natiahol k nej ruku, aby jej pomohol vstať z lavičky.

„Pripravená na odchod?“

„Nie, ani nie.“ Bez rozmýšľania mu podala ruku a prekvapilo ju, aký elektrizujúci pocit ňou prešiel, keď sa ich pokožka dotkla. Zdvihla zrak a uvidela, že sa na ňu pozerá s tým istým sústredením ako v prvý deň. Stále ju držal za ruku a čas sa akoby spomalil. Vnímala každý svoj nádych. Všimla si, ako mu slnko šikmo dopadá na tvár, prebúdza bronzový tón v jeho hnedých očiach a zvýrazňuje zlaté končeky tmavých mihalníc. Otvoril ústa a zdalo sa, že sa chystá niečo povedať.

Potom sa spoza jeho ľavého ramena ozval hlas a Millie sa prudko vrátila do reality. Oliver sa otočil a jemne pustil jej ruku. Cítila mravčivé teplo tam, kde sa jej pred chvíľou dotýkal prstami.

„Áno, stôl je voľný,“ povedal niekomu, kto vyzeral ako jeden z miestnych, ktorí boli na párty prvú noc.

Potom tam chvíľu stál, mierne odvrátený, a keď sa na ňu znovu pozrel, pôsobil trochu zmätene.

„Pripravená na odchod?“ spýtal sa znova.

„Hej. Dobre,“ povedala Millie, hoci sa jej vôbec nechcelo odísť.

* Skladba „Cruel Summer“ (Kruté leto) od britského dievčenského tria Bananarama z roku 1983 je dnes klasikou synth-popu a novoromantickej éry 80. rokov.

** S’more je tradičná cukrovinka zo Spojených štátov a Kanady. Pozostáva z marshmallowu pečeného na ohni, štvorca čokolády a dvoch kúskov grahamových krekrov, ktoré tvoria vonkajšiu vrstvu.