Preklady fanfiction Harryho Pottera

Martinovo kreslo nechcelo samo zdolať krátky kopček, takže Draco bol nútený tlačiť ho zozadu.

„Prídeme neskoro." Hermiona sa za nimi vliekla so sukňami v pästi. „Nie som si istá, ako tieto veci fungujú. Dúfajme, že nesedia už všetci za stolom a nezačali bez nás."

Draco sa naklonil dopredu a poriadne kreslo postrčil. „Nezaseklo sa pod tou vecou niečo? Pozrieš sa mi?"

Hermiona si čupla. „Vlastne áno. Je to poriadne veľký kameň." Vsunula si prsty do živôtika a vytiahla prútik.

Draco, ktorý sa pod námahou z presúvania Martinovho kresla začal slušne potiť, na ňu neveriacky pozrel. „Teraz si tam už pcháš veci len preto, že ťa to baví."

„Nemám žiadne vrecká! Margaret má vrecká v šatách, videla som, ako ich používa, ale ja nemám ani potuchy, kde nosia prútiky longbottomovské dievčatá. Magicky rozšírené kabelky? Nemám ani najmenšiu predstavu."

Zamierila na prekážku pod kreslom a vyslala doň krátky, tvrdý výboj, ktorý ho odkotúľal do podrastu pod hájik briez. Náhle oslobodené kreslo trhlo dopredu a Draco za ním zakopol.

„Kde berú ľudia drzosť nechávať na cestičkách takéto balvany?" hundral. „Nevedia, že tadiaľto chodia kreslá?"

Hermiona schovala prútik a zase za nimi poskočila, teraz sa pohybujúc podstatne rýchlejšie. „Asi na to nemyslia."

„Keď sa vrátime, rozbijem v Anglicku každý kameň."

„To je primeraná reakcia. Čo ti vlezie na nervy? Bol si úplne príjemný, kým som neprišla dolu."

„Som úplne príjemný aj teraz," povedal. „Martin, oči na dvanástu, mieriš do ďalšieho kameňa."

K predným dverám Bugg-Buntley Hall dorazili iba o dvadsať minút neskôr. Skôr než stihla Hermiona zaklopať, otvoril dvere domáci škriatok odetý do krásne vyšívaného kusu plachty.

„Tadiaľto, prosím." Škriatok sa zľahka uklonil a uhol rukou nabok.

Drevené trámy križovali strop vo vysokom klenutom vstupe a dubové panely pokrývali steny odhora nadol. Oproti dverám sa nahor rozprestieralo široké drevené schodisko, ktoré sa dvakrát stáčalo k poschodiu nad nimi. Dohasínajúce letné svetlo sa valilo cez obrovské okno s priečkami nad schodiskom a desiatky sviečok blikali v lustri a nástenných svietnikoch. Každý lahodný, zlatisto sfarbený prvok tvoril akúsi energetickú rezonanciu, ktorá ich vťahovala dnu so štedrou, rodinnou vrúcnosťou, ponúkajúc pokoj a odpočinok.

Nezameniteľný bombastický rev sira Thomasa vybuchol z chodby napravo a odrazil sa od drevených obkladov. Draco vystrel rameno a Hermiona sa ho chytila. Šli za Martinom, ktorý nasledoval škriatka, cez kľukaté súostrovie sýtočervených orientálnych kobercov plávajúcich na nekonečnom parketovom mori. Ako postupovali chodbou, Hermiona rozoznala ďalšie hlasy, väčšinu z nich ženské, a bola pripravená pozdraviť rodinu Longbottomovcov, keď ich škriatok doviedol do veľkého salóna. Dubové obklady stále prevládali, hoci strop sa znížil do ľudskejších rozmerov. Žlté svetlo sviečok sa odrážalo od stien a vrhalo na rodinnú spoločnosť ospalý jas, keď uviedli návštevníkov dnu. Bol to spôsobný, vznešený a hlboko pohodlný domov. Rodina Longbottomovcov, ku ktorej patril novomanžel Thomas Longbottom a jeho žena, pani Longbottomová, ako aj zachmúrene vyzerajúci William Avery, sedela rozsadená po izbe na hlbokých pohovkách a pohodlných kreslách obrátených k obludne veľkému kozubu.

„Grangerovci! Martin!" zaburácal sir Thomas a otvoril ruky na privítanie. „Práve sme sa chystali umrieť od hladu. Takmer sme úplne zanedbali naše spôsoby a začali bez vás."

Hermiona pukrla, kým Draco mierne kývol. „Ospravedlňujeme sa, sir Thomas," povedala. „Kreslo pána Martina sa na chvíľu zaseklo."

„Á! Zasekol si všetkých, Martin?" zakričal sir Thomas.

Martin naňho cez okuliare žmurkol. „Len čo by kameňom dohodil." Obrátil sa k Dracovi, vystrčil vráskavú ruku z balíčka diek a potľapkal Draca po nohavici. „Tu je náš statný mládenec. Metlobal, viete! Dievčatá."

„A som si istý, že ste sa neoneskorili preto, že slečna Grangerová vynaložila zvláštne úsilie na svoje šaty a účes!" zahrmel sir Thomas. Venoval Hermione šibalský úsmev a prehnané žmurknutie. „Mám štyri vlastné dievčatá. Nie som hlupák. Vyzeráte ako obrázok z učebnice, slečna Grangerová. Obrázok! Dúfam, že ste jej to povedali, mladý muž!"

Sir Thomas sa očakávajúco díval medzi Draca a Hermionu, ústa mierne, usmievavo pootvorené, ako labradorský retríver čakajúci, kým mu hodia loptičku.

Pravdupovediac, Margaret sa okolo nej motala oveľa dlhšie, než čakala.

Šaty boli pôsobivé. Boli biele ako jej denné šaty, no olemované výstražnou červeňou orientálneho maku a okolo poprsia, rukávov a okraja sukne vyšívané záplavou letných kvetov v modrej, žltej, červenej a ružovej. Vlasy mala vyčesané, no voľne, s prameňmi padajúcimi dolu po krku. Margaret jej do vlasov nahromadených vzadu zastrčila veľkú bielu sedmokrásku, potom jej narumenila líca a pery. Pomyslela si, že ak by cestou k Longbottomovcom narazila na škandinávsky rituál plodnosti, pri ktorom sa so zmyselným zanietením skáče okolo sugestívneho stĺpa, bola by naň dobre pripravená.

Draco zdvorilo kývol a obrátil sa k Hermione. Opäť mal ten utrápený výraz, akoby hľadel na poslednú sušienku na tanieri. „Vyzeráš neuveriteľne krásne."

Hermiona naklonila hlavu a anjelsky sa naňho usmiala, odhrnujúc si kučeru od oka. „Prehnané," zamrmlala pomedzi zuby, pohybujúc ústami čo najmenej.

Draco sa zamračil.

„Láskavý brat," potvrdil sir Thomas. „Chválim ťa, Granger! Chválim. A teraz jedzme!"

****

Drevom obložené steny jedálne nikoho neprekvapili.

Hermiona mala málo skúseností so slávnostným stolovaním 21. storočia, keďže nebolo Ronovou šálkou čaju, a žiadne so zastaranými zvyklosťami pri stole. Pravdepodobne by protokol katastrofálne zbabrala, keby ju Grix cestou von z dverí chalúpky neodtiahol nabok.

„Budete sedieť vedľa sira Thomasa, na konci stola so zvyškom žien. Predpokladám, že vás požiadajú, aby ste ich uviedli dnu, a budete sedieť po pravici sira Thomasa. Len ostaňte pokojná, a keď si sadnete, skôr než čokoľvek urobíte, sledujte všetkých ostatných. Nestarajte sa, s kým môžete a s kým nemôžete hovoriť. Jediný človek v tej domácnosti, ktorému by na tom mohlo záležať, je lady Longbottomová, a manžel a deti ju prinútili znížiť svoje nároky. Nekričte cez celý stôl a bude to v poriadku."

Hermiona naňho zízala.

„Oňho sa nebojím," povedal Grix a trhol hlavou Dracovým smerom. „To je typ, čo dopadne dobre, aj keby si vyložil nohy na stôl a začal si pohvizdovať Vládni, Británia! Len mu povedzte, nech dáva na Martina pozor s vínom. Bude mu z toho zle, a potom odo mňa nebudete počuť nič iné. Rozumiete?"

Hermiona si nepriala nič viac než spýtať sa ho, ako vždy vie, čo jej má povedať, no len prikývla.

„Naozaj neprídete?"

„Najem sa vlastné jedlo pri vlastnom stole," povedal Grix. „Ale ďakujem."

Hermiona pocítila k nemu príval náklonnosti.

Mal, neprekvapivo, pravdu.

V salóne sir Thomas vystrel rameno k Hermione. Chytila sa ho, kráčala s ním na čele spoločnosti do jedálne a úspešne sa zorientovala k miestu po pravici sira Thomasa.

Stôl bol prestretý prepychovo, s bielym obrusom, ligotavými svietnikmi, vázami pretekajúcimi júnovými kvetmi, pozlátenými taniermi a bezchybnými vínovými čašami so zlatým okrajom. Longbottomovci pre svojich hostí nešetrili úsilím a Hermiona sa od rozpakov začervenala, keď jej škriatok odsunul stoličku. Isadora, opäť bez okuliarov, si so svojou príznačnou nenútenosťou a gráciou sadla medzi Hermionu a apatickú Penelope. Hermiona ju nasledovala, keď si zo svojho taniera vzala plátenný obrúsok a položila si ho cez lono.

„Tak ako, mali ste ťažkosti s prechádzkou, Granger?"

Hermiona zdvihla zrak, aby zistila, kto na ňu prehovoril, len aby pochopila, že hovoriacim bol William Avery a jeho otázka bola namierená na Draca. Naklonila sa dopredu a pozrela hore po stole napravo. Draco bol po ľavici lady Longbottomovej a William Avery na mieste hneď vedľa neho. Obaja muži si rozprestierali obrúsky cez lono. Dracove pohyby boli, ako sa zdalo vždy, malátne a bezstarostné. Hermiona si s narastajúcim podráždením uvedomila, že dokázal aj proces pomalého rozkladania látkového obdĺžnika cez lono spraviť tak, aby pôsobil elegantne a príťažlivo, čo ešte zvýrazňoval William, ktorý si svoj obrúsok šklbnutím roztriasol a s drsnou nevôľou si ho položil cez stehná.

„Nič, čo by spôsobovalo priveľké ťažkosti," povedal Draco. „Hoci na cestičke medzi chalúpkou a týmto miestom boli pre kreslo pána Martina niektoré zbytočné prekážky. Ráno ju prejdem a postarám sa, aby bola voľná. Mal by sa môcť túlať, ako ďaleko sa mu zachce, bez toho, aby sa zasekol."

„Úplne s vami súhlasím." Cressida, ktorá sedela na opačnej strane stola než Hermiona, sa naklonila dopredu a so živým záujmom pozrela hore po stole. „Pán Martin by nemal mať vôbec žiadne problémy ísť, kam sa mu zachce. Vravím to už celé veky. Však, Penny?"

Penelope urobila gesto kdesi medzi pokrčením pliec a prikývnutím. „Asi si to raz spomenula."

Hermiona sa zaklonila a Dracovu odpoveď nevidela, no ružová farba rozliata po Cressidinej koži jej prezradila, že bola dostatočne srdečná.

Jedlo priniesli na servírovacích tanieroch a v táckach a polievkových misách a rozložili ho po povrchu stola do pôsobivo symetrického vzoru. Bola tam krásna gaštanová polievka a makrela s feniklom a mätou. Hermiona sledovala náznaky od ostatných stolovníkov, ako narábať s príborom a nespraviť zo seba somára. Pozorne sledovala aj Martina. Sedel hneď po pravici lady Longbottomovej, otáčal hlavu sem a tam, počúvajúc tiché rozhovory bzučiace okolo neho, a občas zdvihol pohár vína a malými dúškami sa napil.

„Dáte si rybu, pán Martin?" spýtal sa mladší Thomas Longbottom po jeho pravici.

„Áno! Všetko maslo!" súhlasil Martin a zľahka trikrát kĺbmi zaklopal o stôl.

Tom otvoril Martinov obrúsok a rozprestrel mu ho cez lono, potom naberal jedlo na Martinov tanier a trpezlivo sledoval, kým si vzal prvé sústa.

Cassandra sa naklonila ponad pravú ruku svojho brata a huncútsky sa usmiala. „Vravela som slečne Grangerovej, že sa vás opýtam na vaše elixíry, pán Martin." Zaklonila sa, kým sa pred ňou vznášala polievková misa, potom sa znova naklonila dopredu. „Aká bola tá najhoršia nehoda, akú ste kedy mali vo svojom laboratóriu v Oxforde? Prišiel niekedy niekto o ruku? Alebo aspoň o prst?"

„Cassandra." Lady Longbottomová bola stelesnením chladnokrvného pokoja. Aj keď karhala svoje morbídne zvedavé najmladšie dieťa, hlas mala mäkký a odmeraný a tvár jej zostávala dokonale vyrovnaná. Hermiona sa pokúsila predstaviť si ju kričať — a nedokázala to. Mala čosi po štyridsiatke, bola vysoká, štíhla a pôvabná, s tvárou zarážajúco krásnou: bledomodré oči s hustými riasami a záľahy lesklých zlatých kučier vyčesaných vzadu na hlave do aristokratického uzla. Bola očividne hlavnou autorkou výnimočnej krásy svojich štyroch dcér.

Martin sa chopil svojho pohára s vínom. Odpil si, úkosom pozrel na Cassandru a potom dvakrát za sebou zdvihol obočie. „O ruky nikto neprišiel," povedal. „Ale o prst!" Odlepil ukazovák zo stopky pohára a prudko ho vystrel. „Našli sme ho zavčasu." Priložil si pohár k perám a na dva glgy ho vyprázdnil.

Hermiona sa naklonila dopredu a pozerala pozdĺž stola, kým nezachytila Dracov pohľad.

Tváril sa nevzrušene, kým naňho významne gánila a trhala hlavou smerom k Martinovi.

„Víno," naznačila perami.

Pokrčil plecami.

Prevrátila oči a spustila ruku na stôl. Najprv z prvých troch prstov zložila M. Potom vystrčila malíček s palcom a naznačila pitie.

Martin. Víno.

„To je v poriadku," naznačil perami Draco.

„Nie, nie je," povedala nečujne.

Odvrátil sa od nej. „Lady Longbottomová, aranžmány na stole sú vaše dielo, alebo je to ďalší z talentov vašich dcér? Sú výnimočné."

Hostiteľka sa nad komplimentom usmiala a priznala, že ich aranžovala sama.

Hermiona presunula pozornosť na sira Thomasa — a oneskorene si uvedomila, že sa jej celý čas prihováral. „Prepáčte mi, prosím, sir Thomas, prepočula som, čo ste vraveli."

„Mačky, slečna Grangerová!"

Hermiona bola v koncoch. „Mačky."

„Veru tak. Máte nejakú?"

„Ó. Ja... áno, mám jednu. Kocúra. Už má svoje roky, ale je napoly knézl. Volá sa Krivolab."

„Krivolab!" vybuchol sir Thomas. „Po večeri vás predstavím."

„Predstavíte?" spýtala sa Hermiona.

Penelope zvrátila hlavu dozadu a zdvihla oči k stropu. „Otec, nesmiete," precedila. „Nechajte to tak."

„Ha!" odpovedal. „Ja si budem robiť po svojom, citrónček môj, ty si rob po svojom, a obaja budeme šťastní."

Penelope si pasívne-agresívne vzdychla a vrátila sa k popichovaniu svojej makrely vidličkou na ryby.

Isadora sa naklonila k Hermione. „Cítim povinnosť varovať vás, slečna Grangerová, že môj otec je vo svojom koníčku ojedinele zanietený."

„Určite je veľmi zaujímavý," povedala Hermiona.

Z druhého konca stola sa ozvali tri suché zakašľania a Hermiona sa naklonila, aby videla na Draca.

Bez toho, aby na ňu pozrel, sa dotkol nosa a potom palcami a ukazovákmi rýchlo a nenápadne zložil obdĺžnik.

Tabatierka.

Trhol hlavou smerom k pani Longbottomovej, čerstvej neveste, ktorá sedela priamo oproti Hermione.

Hermiona odmietavo šibla rukou.

Dobre, dobre, už na tom robím.

Pokúsila sa zachytiť pohľad pani Longbottomovej, no tá uprene civela do svojej polievky s výrazom študentky modliacej sa ku všetkým dostupným božstvám, aby učiteľ vyvolal kohokoľvek iného v triede.

„Blahoželám k sobášu, pani Longbottomová," povedala napokon Hermiona. „Hostina bola nádherná. Torta vynikajúca."

„Vynikajúca torta!" vybuchol Martin z opačného konca stola.

Pani Longbottomová zdvihla zrak a spokojne prikývla. „Mm," rozviedla to s obdivuhodnou stručnosťou. A strmhlav sa vrátila k svojim meditáciám nad polievkou.

Hermiona si vzdychla. Odkašľala si a Draco na ňu pozrel kútikom oka.

Dotkla sa ukazovákom pier a vystrela ho dopredu.

Spýtaj sa.

Potom natiahla ruky, akoby naťahovala karamel.

Long.

Odmlčala sa a rozvažovala. Napokon urobila oboma rukami nízke chmatavé gesto.

…bottom.

Draco sa pridusil vínom a nasledujúcu polminútu strávil kašľaním do servítky.

Keď sa spamätal, prikývol bez toho, aby na Hermionu pozrel, a oprel sa v stoličke.

„Nádherné počasie ste mali na svadbu," povedal Tomovi. „Jún vie byť dosť nevyspytateľný."

„Áno!" súhlasil Tom. „Bol to... nuž, bol to ten najkrajší deň." Hovoril zasnene a díval sa pozdĺž stola na svoju ženu. Opätovala jeho pohľady s lícami rozžiarenými doružova, potom uprela pozornosť na svoju rybu s tajnostkárskym úsmevom na perách.

„Malebnejšiu scénu ste si nemohli priať," dodala Hermiona, „s ružami rozkvitnutými v záhrade."

Mladá pani Longbottomová prikývla a cez prehlbujúce sa červenanie sa ďalej zdokonaľovala v umení konverzačnej zdržanlivosti.

„Množstvo darov," povedal Draco.

Hermiona zakašľala.

Veľmi nenápadné.

„Ó! Nuž," povedal mladší Thomas. „Áno, boli sme skutočne požehnaní v každom ohľade."

„Otvorili ste už všetky?" spýtal sa Draco. „Aj tie malé?"

Hermiona skočila do reči.

„Môj brat je nadšenec do tabatierok," povedala. „Takmer o nič iné sa nezaujíma." Ignorovala Dracovo odfrknutie. „Na svadbe som si na stole s darmi všimla veľmi pozoruhodnú tabatierku. Malého jazveca, myslím?"

Tom aj pani Longbottomová vyzerali, že vôbec netušia, o čom hovorí.

„Labuť to bola, Hermiona, som presvedčený," povedal Draco. „Veľmi elegantná. Tú si nemohla prehliadnuť."

„Ešte sme neotvorili všetky dary." Tom pokradmo pozrel na svoju ženu. „Boli sme..." zasekol sa a začal sa prudko červenať pre zmenu na vlastný účet. „Boli sme dosť zaneprázdnení."

Pani Longbottomová vyzerala, že každú chvíľu samovoľne vzbĺkne. Hermiona si vrazila polievkovú lyžicu do úst a civela na obrus, aby sa nerozosmiala od súcitných rozpakov.

„Úplne pochopiteľné. Ale tabatierku v tvare labute človek len tak neprehliadne, nie?" naliehal Draco.

„To ste teda dostali dve tabatierky?" spýtal sa Toma William. „Bola tam predsa aj tá v tvare schúlenej mačky, ktorú ste dnes ráno pri návšteve prenechali mojej matke."

Hermiona začala mať o pani Longbottomovú oprávnené obavy — bola už červená ako jablko a glgala víno.

„Mačky?" ožil sir Thomas.

„Nie skutočnej mačky, otec, falošnej," povedala Penelope.

„A načo by, dočerta, niekomu bola falošná mačka?" zahrmel sir Thomas. „Nezmysel!"

„Nie je to falošná mačka, ocko," povedala Cassandra, „je to tabatierka. Tomovi sa nepáčila, tak ju dal Williamovej mame."

„A čo bolo na tej tabatierke zlé?" Draco sa oprel v stoličke ešte hlbšie, prekrížil si ruky a zamračil sa. „A kto vôbec povedal, že je to mačka?"

„Nebol to váš dar, však, pán Granger?" Tom sa posunul na okraj stoličky, akoby z nej mienil každú chvíľu vyskočiť a utiecť do záhrady. „Ak áno, strašne ma —"

„My sme dar nepriniesli," povedala Hermiona. Vyhla sa Dracovmu vyčítavému pohľadu.

„Prišli sme bez toho, aby sme tušili, že ideme na svadbu," vysvetlil Draco.

„To je úplne v poriadku," povedal Tom. „A pokiaľ ide o tú škatuľku" — bezmocne rozhodil rukami — „ja šnupavý tabak neužívam?"

„Ja by som šnupavý tabak užívala rada," povedala Cassandra.

„Cassandra." Lady Longbottomová si odťapkala ústa servítkou.

„Tá tabatierka je teda u vás na panstve?" spýtal sa Draco a obrátil sa k Williamovi.

William prikývol a doglgal zvyšok svojho vína. „Zdá sa, že áno."

„Výborne." Draco sa načiahol cez stôl, vytrhol karafu s vínom z ruky pána Martina, nalial Martinovi na dva prsty a karafu si presunul na svoju stranu stola.

„Vravíte, že je v tvare mačky?" spýtal sa sir Thomas s rozžiarenými očami.

„Mne pripomína skôr ježa s poruchou trávenia," povedal William. „Matka trvá na tom, že je to mačka."

„Porucha trávenia! Ľahká pomoc. Viac vlákniny," prispel užitočne pán Martin. „Viac vína!"

„Nie! Vína už ani kvapku," povedal Draco. „Nemienim sa nechať vyhodiť z vlastnej postele pomstychtivým škriatkom, keď si chcem čítať."

Cressida sa zahľadela pozdĺž stola na Draca svojimi veľkými, vlhko sa lesknúcimi kravskými očami. „Ja veľmi rada čítam v posteli."

William si prekrížil ruky a vyfúkol vzduch tak prudko, až sa po hladine jeho polievky rozbehli drobné kruhové vlnky. „Všetci radi čítame v posteli, Cressida," povedal.

„Ja si v tom veľkú záľubu nenachádzam," dodala Penelope.

„Ty si nenachádzaš veľkú záľubu v ničom, Penny," povedala Cassandra veselo.

„Ja zase najradšej čítam vo vani," ponúkol sir Thomas.

„Ja knihy vo vani vždy utopím a potom si od Izzy vypočujem prednášku o úcte k majetku z knižnice," povedala Cassandra. „Teraz čítam muklovskú knihu o vezírovej dcére, ktorá rozpráva nádherné príbehy. Je tam jeden o rybárovi, ktorý nájde truhlicu s mŕtvolou, a k vražde sa priznajú dvaja muži, ibaže jeden z nich očividne klame —"

„Prepána, kdeže si vôbec našla takúto knihu?" prerušila ju Isadora a začervenala sa.

„Ça suffit, Cassandra." Lady Longbottomová sa nedala vyviesť z miery.

„Ten prst sme nakoniec našli," pripomenul stolu Martin.

Pokračovanie nasleduje.