Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika, angst

Obdobie: Po Rokforte

Prístupnosť: 9+

Severus Snape čelí následkom kliatby.

Poznámka autorky: V nasledujúcom príbehu sa neberú do úvahy udalosti poslednej knihy.

Kiežby som len bol ostal stáť obďaleč

a nechal ťa pretancovať tú nevinno-vinnú-nevinnú noc,

striedajúc partnerov v tom vašom clivom kruhu.

Aké márne bolo znova do života pozvať si

ten pálčivý, zrýchlený dych mladosti.

 – Philip Larkin, „The Dance“

„Takto to bude lepšie,“ pomyslel si a sledoval ju, ako sa pohybuje v mihotavej žiare kozuba. Vyzerala šťastne, naozaj to takto bolo lepšie.

Mierne sa naklonil, aby Minerve dolial šálku, a už samotný tento pohyb ho prinútil potichu si vzdychnúť. Bol zmierený s ťažkosťami svojho nového tela, no potrvá ešte nejaký čas, kým si zvykne na to, že mu úplne chýba obratnosť. Kliatba, ktorú naňho zoslali, mu vnútila telo sedemdesiatročného starca. Pohyboval sa pomaly a pri každej, i tej najmiernejšej námahe sa zadýchaval.

A predsa sa zdalo, že tá kliatba nezostarila jeho srdce, pretože sa správalo ako srdce chlapca vždy, keď bola v miestnosti Hermiona Grangerová. Poskočilo, keď ju prvýkrát uvidel po prepustení z ošetrovne, a divoko sa rozbúchalo zakaždým, keď sa usmiala.

Kliatba zmarila jeho plány začať jej dvoriť po skončení učedníctva u Minervy, ale jeho srdce – ako to už u sŕdc býva – ho neposlúchalo. Túžilo zostávať v jej blízkosti a horelo hnevom i zúfalstvom, kedykoľvek ju videlo tu a teraz, ako sa potichu smeje s Ronaldom Weasleym. S tým Weasleym, ktorý sa postaral o vyzdvihnutie jeho dokatovaného tela (hoci mu už teraz bolo na nič) z miesta, kde ho zanechali v Zakázanom lese. Weasleyho ryšavé vlasy sa žiarivo leskli vo svetle ohňa a on si až príliš ostro uvedomoval tie svoje – takmer úplne biele, spľasnuté a nerovnomerne ostrihané okolo uší.

Prežiť život bez vecí, po ktorých najviac túžil, preňho nebolo ničím novým. Nútil sa veriť, že počúvať jej tichý smiech vo svojej obývačke ešte celé roky – pretože ona aj Weasley mu počas tejto prvej noci po prepustení z ošetrovne sľúbili, že ho budú naďalej navštevovať– je stále lepšie ako nič. Keď ho však srdce opäť odmietlo poslúchať, ospravedlnil sa a mlčky odišiel spať. Pri odchode z miestnosti sa jej ani len nepozrel do očí. Trúfalosť dúfať bola odjakživa tou najväčšou chybou jeho života.

* * * * *

V nasledujúcich týždňoch sa jej vyhýbal. Schyľovalo sa ku koncu druhého polroka a nebolo ťažké tváriť sa zaneprázdnene. Udržiaval sa v neustálom kolobehu práce – unavenými očami čítal eseje študentov s brkom pripraveným na opravy. Premýšľal, či sa mu zhoršuje zrak, alebo je písmo čoraz nečitateľnejšie. Bolo ťažké rozlíšiť, kde sa končia účinky kliatby a kde sa začína jeho vlastná nemohúcnosť. Chodil do knižnice, pretože tam bolo o niečo jasnejšie svetlo, no zakaždým, keď vkročila dnu, otočil sa na odchod.

Už nemusel hliadkovať po hrade, čo ho rovnako mrzelo, ako za to bol vďačný: jednak preto, že ho táto zmena pripravila o jedno z mála potešení, ktoré mu ešte zostávali, a jednak preto, že sa vďaka nej mohol vyhnúť nečakaným stretnutiam s Minervinou učednicou.. Teraz si uvedomoval, že sa radšej vzdá upokojujúcej rutiny tichého nočného hliadkovania po chodbách, než aby riskoval náhodné stretnutie. Vždy sa naňho usmiala a zdvorilo sa spýtala na zdravie, no spomienku na jeho sľub, ktorý medzi nimi visel, nebolo možné vymazať.

Občas – vlastne často, v osamelom šere svojich izieb na konci dňa – premýšľal, či je teraz s Weasleym. Hovoril si, že ona predsa musí mať viac rozumu. No to už až priveľmi pripomínalo len zbožné prianie.

* * * * *

Rozhovory pri raňajkovom stole sa točili okolo jedinej témy, ktorej sa zo všetkého najviac túžil vyhnúť. V to ráno dorazila k profesorskému stolu rozžiarená Minerva so správou, že Hermiona úspešne zavŕšila učedníctvo. Dokončila záverečný projekt z transfigurácie a práve odosielala rukopis odborného článku do významného časopisu, ktorý síce nikdy nečítal, no často o ňom počul.

Zvyšok profesorského zboru, z ktorého mnohí dúfali, že sa stane práve ich učednicou, Minerve len vlažne zablahoželal a sotva si všimol, ako sa Severus s ospravedlnením vzdialil od stola.

Na chodbe pred Veľkou sieňou sa zastavil s jednou nohou na schodoch vedúcich nahor. Pohrával sa s myšlienkou, že by ju mohol pred odchodom ešte naposledy vyhľadať – možno ju zastihnúť v soviarni, práve keď bude odosielať svoj článok. V duchu si tú scénu predstavoval – ich rozlúčku –, no v poslednej chvíli stratil odvahu a odišiel preč.

* * * * *

V knižnici vládlo ticho, ktoré prerušovalo len škrabanie brka. Telo mal unavené, no myseľ celkom bdelú. Nebolo to prvýkrát, čo trávil dlhé hodiny hľadaním lieku na svoj stav. Chápal, že je to márne a že len tým živí nádej, ktorá sa možno nikdy nenaplní, no zamestnávalo ho to počas bezsenných nocí a poskytovalo únik od jednotvárneho opravovania esejí.

Premýšľal, ako sa vlastne mohlo stať, že sa so svojím osudom zmieril až natoľko.

Ignoroval tiché zašuchotanie na koberci. Domnieval sa, že je to pani Norrisová na love polnočného sústa, a takmer zlomil brko, keď si niekto na druhom konci miestnosti odkašľal.

Spoza rohu nakúkala Hermiona a v jednej zo svojich ľaliovo bielych rúk zvierala prútik, ktorý žiaril jasným svetlom.

„Profesor Snape?“

Strnul a sťažka prehltol, keď vošla dnu a zavrela za sebou dvere. Prinútil sa pohnúť, otočil sa k nej chrbtom a rýchlo strčil poznámky do vrecka priveľkého županu. Už len to, že ho prekliali, bolo dosť ponižujúce; no vidieť ho takto – ako sa upína k čo i len nepatrnému záblesku nádeje na uzdravenie a návrat do pôvodného tela – bolo ešte horšie.

Skôr než sa k nemu stihla priblížiť, mávnutím prútika poslal knihy späť na police a otočil sa k nej tvárou. Nútil sa zachovať pokoj, zatiaľ čo mu v hlave ako splašené kolibríky krúžili milióny myšlienok. Čo tu robí? pomyslel si. Naozaj sa so mnou chce rozprávať? A prečo? Inštinktívne sa pripravil na odmietnutie, hoci jej nedal nič, čo by mohla odmietnuť.

„Dobrý večer,“ povedal, aj keď boli už možno dve hodiny ráno.

„Dobrý večer,“ odpovedala ticho. Všimol si, že sa jej jemne trasú ruky.

„Boli ste sa prejsť?“ spýtal sa. Ruky sa mu potili, akoby bol dospievajúci chlapec v prítomnosti pekného dievčaťa, a nie čarodejník v strednom veku uväznený v stareckom tele. „Alebo ste nemohli zaspať? Chápem, že dnešný deň bol pre vás významný.“

Podal jej bledú, povädnutú ruku. „Gratulujem k dokončeniu učedníctva.“

Prijala ju a on čakal – jednu, dve, tri sekundy –, kým ju pustil, odmietajúc vryť si do pamäti ten dotyk. Trochu clivo sa usmiala a on si bolestne uvedomil, ako veľmi mu chýbala od chvíle, čo sa jej začal vyhýbať. Takmer zabudol na prosté, no dlhotrvajúce potešenie z rozhovoru s ňou.

Očakával, že sa ospravedlní, no skôr než stihol spustiť ruku späť k boku, znova mu ju chytila do oboch dlaní. Obidvoch ich prekvapilo, keď jej prútik vykĺzol z prstov a s rachotom dopadol na podlahu. Jeho svetlo zablikalo a zhaslo, ako sa zakotúľal pod stoličku, a v miestnosti zostala len teplá žiara lampy na čítanie.

Neposlušné srdce mu divo búšilo.

„Musím sa za niečo ospravedlniť,“ povedala pomaly.

Mysľou mu prebleslo sto možností, napríklad: Prepáčte, vezmem si Rona Weasleyho. No všetky prerušila a jeho pád do zúfalstva zastavila tým, že mu do dlane vtisla zvinutý kúsok pergamenu.

Zmätene si ho vzal a vzápätí sa zamračil, keď spoznal atramentom nakreslenú a začarovanú mapu Rokfortu. V jej strede uvidel knižnicu s výklenkami a chodbou vedúcou do Oddelenia s obmedzeným prístupom... a potom bodku, pri ktorej bolo drobným písmom napísané jeho meno. Hneď vedľa nej sa nachádzala druhá bodka s jej vlastným menom.

Začala hovoriť veľmi rýchlo a nervózne, žmoliac medzi prstami látku rukáva. „Viem, že je to neodpustiteľný zásah do vášho súkromia, ale už celé týždne sa vás snažím zastihnúť a nikdy vás nemôžem nájsť osamote. Hľadala som vás celý deň a zajtra musím odísť, no jednoducho som sa s vami musela rozprávať. Bolo to také ťažké, keďže ste sa mi vyhýbali–“

„Vyhýbam sa vám?“ prerušil ju, zmätený, že si to vôbec všimla. „Prečo by som sa vám vyhýbal?“

„Neviem!“ vybuchla a náhlym výkrikom prekvapila jeho aj samu seba. Vyzerala, akoby mala od rozhorčenia každú chvíľu začať dupať nohami. „Práve na to som sa snažila prísť. Nie som hlúpa. Viem, že keď vojdem do miestnosti, o pár minút odtiaľ odídete… a teraz by som vás neobťažovala, keby… keby…“

„Keby?“ pobádal ju, keď sa zdalo, že z nej už nič nevypadne.

„Keby som vám nemusela odovzdať niečo dôležité,“ dokončila. V hlase jej stále rezonovala frustrácia, no teraz mala blízko k slzám z celkom iného dôvodu.

Cítil, ako mu začarovaná mapa vykĺzla z prstov, keď mu ju vzala a schovala do vrecka. Z druhého vytiahla ďalší pergamen, tentoraz hladký, čerstvo zvinutý a uprostred previazaný červenou stuhou. Podala mu ho a on si ho zmätene vzal, stále ohromený rozhovorom, ktorý sa medzi nimi odohrával.

Rozvinul ho.

Bol to certifikát podpísaný Minervou, ktorý potvrdzoval, že slečna Hermiona Jean Grangerová úspešne dokončila svoje učedníctvo z transfigurácie na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Držal ho bez slova, intenzívne vnímajúc jej pohľad. Takmer povedal: Myslím, že som vám už gratuloval. No bolo tu niečo, čo sa mu snažila naznačiť, niečo, čo sa pokúšala vysloviť, lenže on si pripadal nechápavý, ťažkopádny… a odniekiaľ z hĺbky hrude sa začínala šíriť jasná, bolestivá a opatrná nádej…

Počul ju hovoriť, akoby bola niekde ďaleko. „Dostala som ho dnes… a keď som sa dozvedela, že to Minerva už oznámila ostatným profesorom... myslela som si... očakávala som, že vy...“

Zdvihol zrak. Na tvári sa mu zračila nedôvera rovnako jasne, ako sa na jej tvári zračili rozpaky a strach. Líca mala žiarivo karmínové a pohľad upierala na svoje papuče. Znova sa prejavil nervózny zvyk, ktorý na nej tak často pozoroval – zvrtnúť prst pravej ruky medzi prstami ľavej –, zatiaľ čo mrmlala slová, ktorým síce rozumel, no ich skutočný význam si ešte nedokázal pripustiť.

„Viem, že je to už niekoľko mesiacov, čo ste mi… sľúbili... že v deň, keď sa moje učedníctvo skončí, ma… ale... ale viem, že by ste nikdy nič také nepovedali, keby ste to nemysleli vážne. A tak som... celý deň čakala, že vy...“

Zdalo sa, že nedokáže dokončiť vetu, a keď nič nepovedal, prudko k nemu zdvihla zrak. Vyzerala, akoby dostala facku.

„Ak... ak ste si to nerozmysleli?“

„Nie!“

Zranený výraz na jej tvári ho prinútil konať. Vykročil k nej, pričom na okamih úplne zabudol, ako teraz vyzerá a čo s ním kliatba urobila. Túžil ju upokojiť. Zdvihol ruku, aby sa dotkol jej pleca, no v poslednej chvíli ho odvaha opustila. Ruka mu bezvládne klesla k boku, zatiaľ čo srdce mu búšilo, búšilo, búšilo.

„Nie,“ zopakoval ticho. „To nikdy.“

„Tak prečo?“ spýtala sa. „Ako som si mala myslieť niečo iné? Vyhýbate sa mi, odkedy vás Ron našiel v Zakázanom lese. Prestali ste chodiť na obchôdzky, za posledné dva mesiace ste vynechali všetky porady a už nechodíte na čaj so mnou a Pomonou a...“

Keď jej napokon došli slová, nezmohol sa na nič, len na ňu bezmocne hľadieť. Naozaj to nevedela? Naozaj jej nezáležalo na tom, že ona je mladá žena prekypujúca životom a potenciálom, zatiaľ čo on bol čarodejník, ktorý nikdy nebol žiadnou výhrou – a teraz nedokázal ani rozhodovať metlobalový zápas bez toho, aby nelapal po dychu od vyčerpania?

Vykročila k nemu a takmer úplne zmazala vzdialenosť medzi nimi. Hľadela naňho s nádejou a chytila ho za ruku. Ani jeden z nich si nevšimol, kedy Minervin zvitok dopadol na podlahu.

„Ak ste si to teda nerozmysleli,“ začala potichu, „bola by večera v poriadku? Tento víkend?“ Stisla mu dlaň a jeho srdce – jeho neposlušné srdce – hrozilo, že mu vyskočí z hrude. „Zajtra musím odísť, ale v sobotu budem v Londýne… Takže ak budete mať čas, možno by sme mohli... alebo ak chcete, mohla by som prísť hop-šup sieťou sem a možno...“

Zatvoril oči, pretože ho premohol neznámy, hrejivý pocit – hlboký, pálčivý a zároveň povznášajúci. Možno práve takto vyzeralo šťastie.

„...alebo ak sa chcete stretnúť v Rokville, aj to by bolo v poriadku. Môžem stihnúť vlak o štvrť na päť a...“

Vzal jej ruku do dlaní. „Áno,“ povedal, prehltol a opäť na okamih privrel oči. „Áno. Ako si budete priať. Tento víkend. Teraz.“

Jej smiech plný úľavy bol jediným zvukom, ktorý sa niesol tichou knižnicou.

„Myslíte to vážne?“ spýtala sa a vtisla mu na líce bozk – krátky, nežný a plný radosti.

Ohromený a pohltený tým prudkým citom jej zdvihol ruku, ktorú stále držal, a pobozkal každú hánku. Cítil, ako strach, ktorý ho dovtedy ochromoval, pomaly ustupuje. Dôveroval jej priveľmi na to, aby nepochyboval, že by mohla hovoriť čokoľvek iné než čistú pravdu – akokoľvek nepredstaviteľné sa zdalo, že by ho mohla chcieť práve takto.

Šepkala ďalej: „Bola som vydesená… myslela som si, že by ste nikdy…“

„Vždy,“ povedal a jemne sa usmial. Keď mu padla do náručia a objala ho, nenašiel v sebe silu pustiť ju. Či už bolo jeho srdce neposlušné, alebo nie, vedel, že môže patriť iba jej.

Poznámka autorky: Toto je krátky, trochu nerozvinutý príbeh, ktorý mi napadol uprostred práce v laboratóriu molekulárnej biológie, čo je na inšpiráciu pomerne neobvyklé miesto. Možno ho v budúcnosti ešte rozšírim. Pôvodne som mala na mysli temnejší, podrobnejší a rozhodne smutnejší dej, a ak si cez leto nájdem čas, pravdepodobne ho prepracujem v tomto duchu. V tejto podobe som však chcela dopriať Snapovi trochu vianočnej radosti.

Dá sa, samozrejme, namietať, že mať telo sedemdesiatročného muža nie je pre čarodejníka žiadny dôvod na obavy. Na druhej strane sa však dá polemizovať aj o tom, či poloviční čarodejníci majú výhodu, vďaka ktorej pôsobia vitálne aj vo vysokom veku – to jednoducho nevieme.

Názov príbehu hovorí sám za seba, no myslela som aj na rozprávku „O Kataríne a jej osude“, ktorá rozpráva o dievčati odsúdenom v mladosti trpieť, no v starobe nájsť šťastie. Pri jej čítaní som si okamžite spomenula na Snapa. Počas písania sa mi navyše neustále vracala na um jedna myšlienka z filmu Penelope: „Nerozhoduje moc kliatby, ale moc, ktorú jej sám dávaš.“ Snapovo nešťastie tak pramení skôr z jeho vlastného strachu než z kliatby samotnej.

obrázok vytvorený AI