Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: humor

Obdobie: Rokfort

Prístupnosť: 9+

Snapova odbornosť je potrebná, ale je možné ho nejako dotlačiť k tomu, aby pomohol?

Poznámka autorky: Tu je ďalší príspevok do Highly Unlikely Challenge (výzvy Veľmi nepravdepodobné). Platia zvyčajné vyhlásenia o autorských právach. Veľká vďaka Marianne za to, že bola ochotná skontrolovať moje hlúposti.

Snape vtrhol do zborovne a prítomných si premeral mrazivým pohľadom. Boli prázdniny, takže škola ostala takmer prázdna.

„Minerva, hľadala si ma?“

„Áno, Severus. Nesadneš si?“ Profesorka McGonagallová bez veľkej nádeje pokynula k voľnej stoličke.

„Mám rozrobených niekoľko elixírov a nemienim si zničiť najlepší kotlík. Čo chceš?“ Ani sa nesnažil skrývať netrpezlivosť.

Zhlboka sa nadýchla. „Ide o domáce zviera Amosa Skeegansa.“

Severus zdvihol ruku. „Nie! Už som ti vravel, že nebudem strácať čas s nejakou prašivou mačkou. Ak prepáčiš, som profesor elixírov, nie poondiaty veterinár. Je škoda, že Hagrid odišiel, no ak je to zviera také choré, navrhujem ukončiť jeho trápenie.“

McGonagallová v duchu napočítala do desať a pripomenula si, že presne k tomuto smerovala.

„Práve preto som s tebou chcela hovoriť. Domnievame sa, že utratenie toho malého stvorenia je najlepšie riešenie. No… nikto z nás na to nemá žalúdok. Chceli sme sa spýtať, či by si...“ Zadržala dych a čakala na výbuch.

Keď napokon prišiel, bol dokonale ovládaný a ľadový. „Takže. Teraz som oficiálnym vrahom mačiatok, však? Nová práca pre starého smrťožrúta? To je presne pre mňa.“ Otočil sa k profesorovi čarovania. „Si Skeegansovým vedúcim fakulty. Filius. Prečo to neurobíš ty?“

Flitwick sa nepohodlne zavrtel na stoličke, no neprehovoril. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.

Severus sa na každého z nich zamračil, ostatní však naďalej mlčali.

„Dočerta!“ ticho zaklial. „Zo všetkých slabochov, bezchrbtových... Kde je to zviera?“

„V klubovni.“ Flitwickovi viditeľne odľahlo.

„Heslo!“ vyštekol naňho.

„Rukola.“

Snape si odfrkol a odkráčal so zavlnením čierneho habitu.

Všetci v miestnosti si naraz vydýchli.

„Dúfam, že máš pravdu, Minerva.“ Flitwick si utrel orosené čelo veľkou farebnou vreckovkou.

Tvárila sa neoblomne. „Ten muž nie je až taký krutý.“ Ostatní uhýbali pohľadom. „Nie je!“ Privolala si pohár so štedrou dávkou whisky. „Ak toho drobca zabije... no, možno je to tak najlepšie, ale stavím sa, že tá výzva ho dostane.“

Hoochová zdvihla zrak a uškrnula sa. „O koľko?“

* * * * *

Snape prešiel laboratóriom, upravil teplotu pod jedným kotlíkom, na ďalší elixír zoslal udržiavacie kúzlo a zamieril do bystrohlavskej klubovne.

„Strata času,“ šomral si pod nos a netrpezlivo čakal, kým sa jedno z pohyblivých schodísk presunie na správne miesto.

„Teraz vraždíme mačiatka, čo?“ Uškŕňal sa portrét po jeho ľavici. Bol to obzvlášť otravný obraz – jeho vzdialený príbuzný.

„Aspoň raz v živote držte jazyk za zubami,“ zamrmlal bez veľkej nádeje.

„Ach, ako mocní padli.“ Muž sa škodoradostne zachechtal.

„Zmiznite!“

Severus vystúpil na schody a smiech nechal za sebou.

Pred dverami klubovne vyslovil heslo a vošiel dnu. Bola prázdna, až na drobného prváka schúleného na koberci pred kozubom. Na vankúši v lone držal malé klbko zabalené v uteráku a vzlykal.

„Čo je to za hluk? A čo má znamenať táto haraburda?“ Špičkou čižmy štuchol do škatule vystlanej prikrývkou.

Chlapec vyľakane zapišťal a vyskočil na nohy, pričom sa mu na tvári zračila hrôza.

„P-pán profesor! Čo tu robíte?“

„Robím to, čo váš bezchrbtový vedúci fakulty nedokáže. Dajte mi to zviera.“

Chlapec pevnejšie zovrel svojho miláčika. „Nie, prosím, pán profesor, nezabíjajte ho!“

Severus pocítil prílev podráždenia, že to bola chlapcova prvá myšlienka. Hoci sa nemýlil.

„Ten tvor je chorý. Nemá zmysel strácať s ním čas.“ Siahol po malom zvieratku, ovinul dlhé prsty okolo jeho drobného hrudníka a vzal mu ho.

„Prosím!“ Chlapec sa k nemu natiahol, no zastavil sa tesne predtým, než sa dotkol jeho ruky. Našťastie pre toho malého spratka.

„Strhávam Bystrohlavu päť bodov za to, že zvyšujete hlas na učiteľa,“ vyštekol naňho.

„Prosím, pane!“

Prečo sa nevzdal? Prebodol trasúceho sa prváka svojím najobávanejším pohľadom.

„Prosím, nenechajte ho trpieť, pane,“ zašepkal chlapec.

Skvelé. Teraz bol z neho mučiteľ chorých zvierat a vrah detských miláčikov.

Otočil sa na päte, opustil klubovňu a zamieril späť do svojho útočiska v podzemí. Čo dočerta mal s tým tvorom robiť? Zvažoval, že ho jednoducho hodí do odpadu. Mačiatko sa mu však v dlani pohlo a slabo zamňaukalo.

Zdvihol ho a prezeral si bezvládne telíčko. Čo mu vlastne bolo? V duchu sa vrátil k rozhovorom zo zborovne. Dýchacie problémy, bezpochyby. Možno spojené aj s nervovou poruchou? Študoval to chudé, úbohé stvorenie. Pravdepodobne malo aj parazity.

Vsunul mačiatko do ohybu lakťa a kráčal ďalej. Čo bolo na tom také zložité, že ho ostatní nedokázali vyliečiť? Veď mali zásoby liekov na všetky bežné neduhy študentských miláčikov. Prečo pri tomto zlyhali? Zastavil sa pod fakľou a mačiatko si prezrel lepšie. O zvieratách toho veľa nevedel, no aj hlupákovi by bolo jasné, že má problém s ušami, a nie nervovú poruchu. Hagrid si vybral sakramentsky nevhodný čas na voľno.

Zabočil ku knižnici. Zamieril rovno do Oddelenia s obmedzeným prístupom, tam mu však skrížila cestu madam Pinceová.

„Nemôžete to zviera vziať do Oddelenia s obmedzeným prístupom!“ zasyčala naňho.

„Ako prosím?“

„Povedala som,“ zopakovala so svojím najprísnejším knihovníckym pohľadom, „že to zviera tam vziať nemôžete!“

„Máte pravdu.“ Vtlačil jej mačiatko do náručia. „Podržte ho!“

Otočil sa k jej zdesenej tvári chrbtom a zmizol hlboko medzi regálmi.

O hodinu neskôr si vsunul niekoľko poznámok do vrecka, vybral mačiatko z hniezda, ktoré mu madam Pinceová spravila zo svetra v spodnej zásuvke stola, a odkráčal späť do laboratória vedľa svojich izieb.

Skontroloval, či sú jeho elixíry v poriadku, a pozrel na zvieratko. Ležalo na boku so zatvorenými očami a sotva dýchalo.

„Strata času,“ zahundral a začal zbierať prísady na recepty, ktoré si vyhľadal.

Opäť strelil pohľadom po mačiatku natiahnutom na pracovnom stole.

„Len zavadzia,“ zamrmlal si popod nos, keď zo škatule vybral nový pár čižiem a naplnil termofor vodou. Nastavil teplotu podľa vyššej telesnej teploty mačky a zoslal naň trvalé ohrievacie kúzlo. Vložil ho do škatule, obalil uterákom a položil ku kozubu. Zvieratko uložil do teplého hniezda a zamračil sa naň.

„Prekliata otrava.“

Príprava elixírov netrvala dlhšie ako dve hodiny. Opatrne ich ochladil, vzal malé zvieratko a pipetou mu do papuľky nakvapkal pár kvapiek prvého lieku. Mačiatko sa zakuckalo a tekutinu vypľulo. Skúsil to znova – držal mu hlavičku zaklonenú a jemne ho hladkal po hrdielku, kým neprehltlo.

„No vidíš. Nebolo to také zložité, však?“ Netušil, že hovorí nahlas, kým doňho trpezlivo nedostal aj trochu druhého elixíru. Potom čo najdôkladnejšie vyčistil zapálené uško a nakvapkal doň pár kvapiek odvaru zo svojich vlastných zásob.

Zdvihol bezvládne telíčko a preskúmal ho. „Tak. Myslím, že zlý majster elixírov už pre dnešok dosť trápil drobné bezbranné stvorenie.“ Zamieril ku škatuli pri kozube. „V tvojom treste budem pokračovať neskôr.“ Chvíľu ho ešte pozoroval a potom sa vrátil k práci.

O štyri hodiny neskôr mu dal ďalšiu dávku.

O polnoci bolo mačiatko dostatočne silné na to, aby sa postavilo a prenikavo zamňaukalo. Severus roztlačil trochu zvyšného pečeného hovädzieho mäsa, zmiešal ho so smotanou na kašu a ponúkol mu trocha zmesi zo špičky prsta. Zviera sa do nej hladne pustilo a hlasno priadlo. Dal mu ešte trochu a zamračil sa nad tým, ako hltá.

„Pomaly. Ak to vyvraciaš, poletíš von.“ Mačiatko vďačne vydalo akési chrapľavé mňauknutie.

Dal mu poslednú dávku elixíru, na škatuľu zoslal zadržiavacie kúzlo, aby sa nepotulovalo po miestnosti, a pobral sa spať.

* * * * *

Mačiatko ho ráno privítalo hlasným, hladným mňaukaním. Zdvihol ho a položil na pracovný stôl. Kým sa prehrabával v zásuvke, malý tvor začal labkou šibrinkovať po hrnčeku s brkami. Keď Severus našiel malú zelenú fľaštičku, pozorne si prečítal etiketu.

„Dnes,“ oznámil, keď zdvihol drobné zvieratko, „ťa otrávim.“

Položil ho na váhu, zistil jeho hmotnosť, vypočítal presnú dávku a vstrekol mu do hrdla trochu tekutiny. Mačiatko takmer ani neprestalo priasť. Podal mu aj ďalšie elixíry a opäť mu nakvapkal odvar do uška.

Zo škatule vybral teplý pelech a nahradil ho natrhaným pergamenom. Zviera hlasno protestovalo proti uväzneniu, preto naň asi po troch minútach zoslal umlčiavacie kúzlo. Sedel za stolom, opravoval eseje a čakal. Do dvoch hodín vyvrátilo polovicu svojej váhy v červoch a druhú polovicu zo seba vylúčilo. Severus znechutene zvraštil nos a kúzlom škatuľu vyčistil.

„Nechutný tvor.“ Mačiatko nahlas mňaukalo.

Nechal ho čakať ešte hodinu, aby sa uistil, že zo seba dostalo všetky parazity, a až potom ho znova nakŕmil. Pri jedle spokojne priadlo.

„Dobre ti tak, ak sa zadusíš,“ zahundral.

Vrátil pelech do pôvodného stavu a pripravil ďalšiu menšiu škatuľu s natrhaným pergamenom ako mačací záchod.

Mačiatko sa v nej chvíľu prehrabávalo a potom vyskočilo von.

„Použiješ ju, ak vieš, čo je pre teba dobré,“ pohrozil mu prísnym hlasom Drobné stvorenie ho namiesto toho caplo labkou po leme nohavíc.

Bol úplne pohltený nemilosrdným opravovaním esejí druhákov, keď mu čosi zaútočilo na nohu drobnými pazúrikmi.

„Dočerta!“ Siahol nadol a opatrne odtrhol mačiatko od jemnej vlny. Chytil ho za šiju a podržal si ho pred tvárou.

„Zabíjal som aj za menej,“ zavrčal. Mačiatko spokojne priadlo.

„Neznesiteľná potvora.“ Zviera ho caplo drobnou labkou po nose.

Položil si mačiatko na plece, kde sa chvíľu hralo s jeho vlasmi, potom sa na tom vratkom bidielku schúlilo a zaspalo. Severus opatrne otočil hlavu, aby naň zlostne zazrel. Tá prekliata vec dokonca priadla aj v spánku.

Neskoro popoludní mu podal ďalšiu dávku a ešte raz mu ošetril uško. Kým odmeriaval elixíry do malých fľaštičiek a zreteľne ich označoval, mačiatko naháňalo po stole zátku. Chytil ho práve vo chvíli, keď sa išlo zošmyknúť z okraja, a zdvihol ho do výšky očí. Stále bolo vychudnuté a škaredé, no bezpochyby živé a s najväčšou pravdepodobnosťou to tak aj ostane.

„Nebolo na tom nič zložité,“ zamrmlal. Zviera otvorilo neúmerne veľkú papuľku a zapišťalo.

„Neviem, prečo museli mrhať mojím drahocenným časom kvôli takej malichernosti. Hlupáci, všetci do jedného.“

Strčil to otravné stvorenie do veľkého vnútorného vrecka habitu, odkiaľ sa mu okamžite začalo škriabať nahor po hrudi. Prudko nasal vzduch, keď mu ostré pazúriky prenikli cez látku až do kože, vrátil zviera späť a zoslal kúzlo, aby ho tam udržalo. Ešte chvíľu sa vrtelo, no potom sa uložilo a zaspalo.

Severus si do vrecka strčil tri pripravené fľaštičky a zamieril ku dverám.

Chlapca našiel v knižnici.

„Pán Skeegans.“ Sadol si na stoličku vedľa neho.

Prvák vyľakane vykríkol.

„Ticho!“ zasyčal naňho. Siahol do plášťa, vytiahol mačiatko a pustil mu ho do lona. Ignoroval jeho ohromený výraz a poukladal fľaštičky s elixírmi na stôl.

„To stvorenie už dnes dostalo všetky lieky. S týmto začnete zajtra. Prvá fľaštička, modrá. Budete mu dávať tri kvapky dvakrát denne počas ďalších dvoch dní. Druhá, hnedá. Dve kvapky dvakrát denne po zvyšok týždňa. Toto,“ zdvihol zelenú fľaštičku, „dve kvapky do ucha – do ľavého ucha – večer počas ďalších štyroch dní. Všetko je zreteľne označené; takže aj vy by ste to mohli zvládnuť bez chyby.“

Nesúhlasne sa zahľadel na chlapca. Prečo tam sedí s otvorenými ústami ako ryba na suchu?

„Ak to pokazíte,“ dodal dôrazne, „zabijete ho. Hoci by si to zaslúžilo.“

Prvák sa pozrel na svojho pradúceho miláčika a potom zdvihol k Snapovi rozžiarené oči.

Severus sa znechutene zamračil.

„Je vám to jasné? Veľmi ma nahnevá, ak to pokazíte a ja zistím, že som tu len mrhal časom.“

„Á-áno, pane.“

Naozaj, ten chlapec vyzeral, akoby bol natvrdnutý. Ako sa vôbec dostal do Bystrohlavu?

Severus zamieril k dverám.

„Pán profesor Snape!“ zavolal chlapec tichým, no naliehavým hlasom.

Prudko sa otočil a spravil k nemu krok späť.

„Čo je?“

„Ď-ďakujem, pane.“

Snape sa naňho chvíľu iba díval.

„Myslím, že toto si necháme pre seba, pán Skeegans. Ak započujem čo i len slovo, budete až do konca štúdia drhnúť podlahy u pána Filcha.“

„Áno, pane,“ zašepkal chlapec.

Severus vo svojom najlepšom teatrálnom štýle vyplachtil z knižnice a kráčal chodbami. Škoda, že nablízku neboli nijakí študenti, ktorých by mohol zastrašiť.

Profesorka McGonagallová vyšla zo svojej učebne a pridala sa k nemu. Zo zdvorilosti trochu skrátil krok a pokračovali spolu mlčky.

„Takže… dopadla tá záležitosť s mačiatkom dobre?“ Jej otázka znela nanajvýš nevinne.

Strelil po nej nevraživým pohľadom. „Vieš, ako neznášam, keď mnou niekto manipuluje, Minerva.“

„Ale no tak, Severus!“ Zovrela pery, aby skryla úsmev. „To by som si nikdy nedovolila. Na to je tu Albus.“

Zamračil sa. „A ty si jeho zástupkyňou z dobrého dôvodu.“

Chvíľu kráčali bez slova.

„Dnes som si v Rokville kúpila fľašu Glenfiddichu. Dáš si pohárik?“

„To si sa teda buchla po vačku.“

Pokúsila sa potlačiť úsmev, no nepodarilo sa jej to. „Vyhrala som stávku.“

Prižmúril oči a podozrievavo si ju premeral. „Chcem to vôbec vedieť?“

„Pravdepodobne nie.“

Zastavili sa pred vstupom do jej kabinetu.

„Čo povieš, Severus? Albus je ešte na konferencii a študenti prídu až zajtra. Dáme si poslať niečo z kuchyne a strávime večer tým, že si poriadne vyhodíme z kopýtka?“

Tentoraz bol jeho úsmev úprimný. „Prečo nie?“

Veď v žalároch ho aj tak nič nečakalo.