Preklady fanfiction Harryho Pottera

4. Rodinné záležitosti

Miestnosťou preblesklo oslnivé modré svetlo a ostré trhnutie za pupkom vytrhlo Severrusa z Medzinárodného terminálu príletov a odletov prenášadiel Farisa Spavina. Po dlhých desiatich minútach sa jeho nohy opäť dotkli pevnej zeme. Z celého zážitku mu bolo mierne nevoľno a ostré svetlo ho prinútilo prižmúriť oči.

„Prenášadlo z Londýna o 2.21 priletelo načas,“ zadunel hlas s nezameniteľným austrálskym prízvukom. „Žiadame cestujúcich, aby odstúpili od prenášadla a presunuli sa k colnej priehradke. Ďakujeme.“

Severus sa podľa pokynov vzdialil a rozhliadol sa. Prenášadlový terminál letiska Tullamarine sa nachádzal v obrovskej sklenenej kupole, ktorá ponúkala tristošesťdesiat stupňový výhľad na okolie. Stála na streche tradičnej letiskovej budovy a v jej tesnej blízkosti vzlietali a pristávali množstvá lietadiel. Colná priehradka sa nachádzala kúsok od stredu kruhovej miestnosti vedľa strieborného výťahu. Vyhradený priestor pre čakajúcich vyznačovalo niekoľko červených zamatových povrazov.

Snape sa opovržlivo pozrel na dve čarodejnice v strednom veku, ktoré sa vzrušene obzerali a namiesto racionálnej konverzácie si navzájom ukazovali na úplne samozrejmosti. Počkal, kým Grangerová obíde prenášadlo. Len čo sa dostala na dosah ruky, zvrtol sa a rázne vykročil k priehradke – chýbalo mu len známe zavlnenie habitu.

K radu sa dostali skôr než tie dve babizne. Muž v obleku pred nimi bol vybavený veľmi rýchlo, a tak o pár okamihov pristúpil k priehradke Severus s Grangerovou v tesnom závese. Snažil sa ignorovať mravenčenie, ktoré v ňom vyvolávala jej blízkosť.

„Vitajte v Austrálii. Váš prútik, prosím.“ Colný úradník mal bližšie k osemdesiatke než k sedemdesiatke, no stále pôsobil čulo. Na sebe mal uniformu Austrálskej colnej a pohraničnej ochrany a nad insígniou na náprsnom vrecku mu svietil vyšitý nápis Magické oddelenie.

Severus mu bez slova podal prútik a colník ho položil na malé váhy. Zo spodku prístroja sa vysunul tenký prúžok pergamenu a Severus si prečítal text: „Severus Tobias Snape, profesor. Ebenové drevo, blana z dračieho srdca, tridsaťsedem a pol centimetra, Ollivander“ vedľa malej podobizne svojej tváre a britskej vlajky. Colník zdvihol pergamen do výšky očí, aby portrét porovnal s reálnou tvárou.

„Veľmi dobre, profesor Snape,“ poznamenal, vrátil mu prútik a prúžok spustil cez tenkú štrbinu v doske stola. „Čaká tu na vás osoba z ministerstva.“ Nato sa otočil ku Grangerovej a s úsmevom ju privítal: „A vy musíte byť Hermiona Grangerová!“

„Správne,“ odvetila a podala mu prútik. Bol iný než tie, ktoré Severus u nej predtým videl, a tak si ho zvedavo prezeral. Bol vyrobený z veľmi bledého dreva a rukoväť mal zdobenú nádhernou rezbou.

„Tak sa pozrime,“ poznamenal colník a položil ho na váhy. „Hermiona Grangerová, slečna,“ prečítal nahlas. „Drevo zo zúrivej vŕby, pero z grifa, dvadsaťdeväť a štvrť centimetra, Ollivander. No teda! Aký zaujímavý prútik!“

Veru, zaujímavý prútik. Severus preniesol pohľad z prútika na Grangerovú, ktorá sa očividne nevedela dočkať, kým ho dostane späť. Netušil, že Ollivander vôbec vyrába prútiky s perom z grifa.

„Ehm, vďaka,“ odvetila. „Už ste s ním skončili?“

Colník jej ho neochotne vrátil. „Prútiky s perom z grifa sú mimoriadne vzácne!“ zvolal.

„Áno, viem.“ Grangerová sa zdvorilo pousmiala a zastrčila si prútik späť do rukáva, preč z dohľadu.

„Tak teda,“ nadviazal opäť čisto pracovným tónom a nacvičeným gestom vsunul identifikačný prúžok s údajmi o Grangerovej do štrbiny na stole. „Ako som spomínal, niekto tu na vás čaká.“ Ukázal ponad plece k vzdialenejšiemu oblúku sklenenej steny. „Choďte tamtým smerom.“

Grangerová vrhla na Severusa znepokojený pohľad a vykročila naznačeným smerom. Za koncom priehradky sa vynorila pohovka z červeného zamatu. Sedel na nej chudý mladík v lacnom, zle padnúcom obleku a nervózne si poťahoval riedke chlpy z rašiacej briadky tesne pod spodnou perou. Keď zbadal, že naňho hľadia, okamžite vyskočil na nohy a odhalil takmer dva metre vychudnutej tínedžerskej postavy. Golier košele mal na svoj štíhly krk minimálne o číslo väčší a kravatu pridlhú.

„P-p-p-rofesor Snape!“ vyjachtal. „A slečna G-grangerová!“

Prosím, nie, pomyslel si Severus. Toto si nezaslúžim.

Ich zatiaľ bezmenný sprievodca z ministerstva sa im pokúsil podať ruku, no najprv si musel prehodiť zložku z jednej ruky do druhej, pričom ju takmer pustil. Severus nerozvážne zachytil Grangerovej pohľad a uvidel, ako sa jej smiech nebezpečne tlačí na povrch.

„Som Lionel, Lionel Lightfoot,“ predstavil sa bez zajakania, hoci v tej fráze bolo toľko podobných spoluhlások, že to jeho rečovú vadu aj tak pripomenulo. Než mal ruku konečne voľnú, vhodný moment pominul a dlaň mu trápne visela vo vzduchu, kým sa nad ním Grangerová nezľutovala a nepotriasla mu ňou.

Snape len zdvihol jedno obočie a ruky nechal voľne pri tele.

„Nuž, ehm, p-p-pracujem pre austrálske M-ministerstvo m-mágie na O-oddelení medzinárodnej spolupráce.“

„Nechajte ma hádať,“ prerušil ho Severus, neschopný a možno aj neochotný počúvať, ako sa chlapec prediera na koniec pripraveného prejavu. „Poslali vás, aby ste nás privítali, zablahoželali nám k porážke lorda Voldemorta a pustili nás svojou cestou?“

„Ja, ehm, áno, nuž a v-váš m-minister Kingsley Shacklehorn–“

„Shacklebolt,“ opravila ho Grangerová dôrazne. „Kingsley Shacklebolt.“

„Ach, ehm.“ Lionela, Lionela Lightfoota omyl zjavne vyviedol z miery a chvíľu mu trvalo, kým sa znova chytil. „A, ehm, povedal, ž-že sa budete pokúšať vypátrať dvoch m-muklov… Dovolil som si, ehm, n-n-n-nájsť pre vás ich adresu.“

Severus vycítil, ako Grangerová zrazu znehybnela a kútikom oka si všimol, že nervózne zatína a uvoľňuje päste.

„Ďakujem,“ poznamenal zdvorilo a natiahol ruku.

Lionel požongloval so zložkou – nechýbalo veľa a rozsypal by jej obsah po celej dlážke – a napokon vylovil pergamen s menami „Wendell a Monika Wilkinsovci“ a melbournskou adresou.

„R-rád vás tam z-zaveziem…“

„Radšej pôjdeme sami.“ Snape ani na okamih nezaváhal hovoriť aj za Grangerovú.

„D-d-d-dobre.“ Lionel sa znovu prehrabával v zložke s tvárou zvraštenou úzkosťou. „T-táto karta vám umožní p-požičať si auto z Avisu hradené m-ministerstvom – predpokladám, že viete š-š-šoférovať?“

„Áno,“ odvetil Severus v tej istej chvíli, keď Grangerová povedala: „Nie.“

Otočila sa k nemu s obočím vysoko zdvihnutým od prekvapenia. Severus jej na ten úžas odpovedal vlastným nadvihnutým obočím – hneď si však pripomenul, že sa od nej snaží udržiavať odstup, a otočil sa späť k nešťastnému Lionelovi. Úbohý mladík tak musel zniesť nápor jeho zamračenia v plnej sile.

Severus prevzal plastovú kartičku s magnetickým prúžkom a logom autopožičovne a zamyslene sa na ňu zahľadel. Lionelovo rozvláčne vysvetľovanie, kde požičovňu nájdu a ako sa zorientovať na melbournských diaľniciach, pustil jedným uchom dnu a druhým von. Keď ten otravný mladík konečne dojachtal, Severusovi sa dokonca podarilo potlačiť úľavný povzdych. Nečakal, kým predloží k-k-kartu aj G-g-grangerovej, namiesto toho rázne zamieril k východu. Grangerová ho dobehla práve vo chvíli, keď prešiel cez okázalé sklenené dvere.

„No dovoľte, pán profesor!“ ohradila sa. „Veď sa nám snažil pomôcť!“

Pobavený tón v jej hlase mu brnkol na citlivú strunu – pripomenul mu dlhé dni rekonvalescencie a príjemné doberanie, ktorému sa vtedy oddávali.

Ibaže to bolo predtým, než sa znova stala mojou študentkou.

Severus nevedel, či by si želal, aby tie idylické dni nikdy nenastali, alebo či patrili k najvzácnejším chvíľam jeho života. Vedel len, že spomienka na ne bolela. Tri dni jej sústavnej prítomnosti stačili na to, aby si vystaval fantáziu takmer epických rozmerov. Stačili, aby začal veriť, že jej očividné potešenie z jeho spoločnosti je úprimné. Stačili na to, aby si zapamätal každý výraz jej tváre a uvedomil si, že jej úsmevy mu prenikajú až do špiku kostí. Túžil po nich ako po droge.

Keď sa za nimi zavreli dvere výťahu, Grangerová sa k nemu otočila s prekríženými rukami.

„Vážne,“ poznamenala a nadviazala na predošlú tému, „dal si tú námahu a našiel ich adresu…“

„Grangerová,“ skočil jej do reči, pohŕdal sám sebou, že sa do rozhovoru vôbec zapája, a ľutoval chýbajúci odstup, ktorý mohlo oslovenie „slečna“ udržať. „Za ten čas, čo mu trvalo tú informáciu odovzdať, sme si mohli zadovážiť telefónny zoznam a nájsť si ju sami.“

Grangerová si odfrkla a pokrútila hlavou, no Severus zachytil jemný záchvev v kútikoch jej pier a jeho zradné srdce poskočilo. Musel sa ovládnuť. Prišiel ju chrániť a pomôcť jej. Nič viac. Nemohol si dovoliť poľaviť v ostražitosti.

* * * * *

Požičať si auto sa ukázalo ako jednoduchá záležitosť. Pracovník pretiahol kartu od Lionela Lightfoota čítačkou, spravil si fotokópiu Severusovho vodičského preukazu a odviedol ich na parkovisko. Auto zo všetkých strán obišiel a na hárok kopírovacieho papiera zaznamenal niekoľko nezrozumiteľných značiek. O pätnásť minút už Severus sedel za volantom. Nastavil si spätné zrkadlá i polohu sedadla, vyšiel z parkoviska a vyrazil. Hoci nešoféroval celé roky, presný moment zabratia spojky mu bol dôverne známy a pohyby pri radení mal stále vryté v svalovej pamäti.

Keď auto na diaľnici dosiahlo povolenú rýchlosť, letiskové budovy za nimi zmizli a vystriedali ich šíre polia. Grangerová si vyzula topánky, vyložila si nohy na sedadlo, rukami si objala holene a bradu si oprela o kolená. Ponožky mala pruhované so širokými zelenými a modrými pásmi. Severus sa snažil nevšímať si to a sústredil sa na premávku.

Trvalo desať minút, kým jeden z nich prehovoril.

„Som nervózna,“ priznala sa.

„Vytiahnite mapu,“ odvetil, „a pozrite sa, kam máme ísť, keď sa priblížime k mestu.“

Vďaka muklovskej výchove nemala Grangerová najmenší problém zorientovať sa v autoatlase s veľkým nápisom Melways.

„Keď sa diaľnica skončí, pôjdeme rovno na Flemington Road, potom doprava na Curzon Street, doľava na King Street a po nej, kým sa na druhej strane centra nezmení na ďalšiu diaľnicu.“

Hľadanie cesty jej do hlasu vrátilo istú vyrovnanosť a Severus usúdil, že je bezpečné vrátiť sa k pôvodnej téme.

„Keď vašich rodičov nájdeme,“ poznamenal a očami letmo strelil k jej tvári a späť na cestu, „bude najlepšie počkať, kým si obaja sadnú, a až potom vysloviť spúšťaciu frázu. Ako by ste si mali pamätať z našich hodín oklumencie, proces vybavovania ukrytých spomienok ich vyvolá pred vnútorným zrakom do najmenších zmyslových detailov, môže ich to poľahky zahltiť.“

Grangerová sťažka preglgla. „Bude ich to bolieť?“

„Samotné uvoľnenie spomienok nie, ale nanovo prežijú každú emóciu, ktorú k vám kedy cítili, akoby po prvý raz: lásku, hrdosť, šťastie, sklamanie, bolesť, zradu. To všetko sa, pravdaže, odohrá v rýchlom slede, no chvíľu to potrvá.“

„Ako dlho?“ Hlas sa jej jemne zachvel.

Severus pokrčil plecami. „Osemnásť rokov spomienok je veľa na to, aby si ich človek vybavil naraz. Myslím, že to môže trvať tak pol hodiny.“

Auto ďalej uháňalo po diaľnici. Napravo sa červený múr rozpadol na rad oddelených stĺpov, ako sa okolo nich prehnali, a ponad cestu sa týčil obrovský žltý nosník. O pár minút Severus zišiel z diaľnice na Flemington Road.

Na chvíľu sa krátko spustil dážď, no hneď ho vystriedalo zimné slnko a pás modrej oblohy.

Ako šoféroval, ticho medzi nimi sa naťahovalo o čosi dlhšie, než bolo príjemné. Grangerová ďalej hľadela z bočného okna s tvárou odhodlane odvrátenou. Keď na semafore naskočila červená, Severus využil príležitosť a pohral sa s rádiom. K domu v East Malverne ostávalo dobrých štyridsaťpäť minút jazdy a potreboval niečo, čo by odviedlo jeho myšlienky inam.

* * * * *

Boston Avenue lemovali stromy a zdobil ju rad kalifornských bungalovov – starostlivo obmenené verzie tej istej základnej formy, no dostatočne staré na to, aby rokmi získali vlastný charakter. Na čísle osemnásť ktosi nahradil upravený trávnik lemovaný kvetmi plochou mulčovacej kôry a trsmi pôvodných austrálskych rastlín. Na príjazdovej ceste parkovalo červené kombi.

Severus sa otočil do protismeru a zaparkoval pred domom. Grangerová sedela bez pohybu, hľadela von a dlane mala zovreté v päsť.

„Čo ak je to zlá adresa?“ spýtala sa.

„Tak to skúsime inde.“

„Čo ak ich nenájdeme?“

„Celkom určite ich nenájdete, ak nedokážete vystúpiť z auta.“ Severus vyčaroval písaciu podložku a otvoril si dvere. Kým obišiel auto k obrubníku, Grangerová už stála vedľa neho a nervózne si utierala dlane do džínsov.

„Brava,“ poznamenal sucho.

Od príjazdovej cesty viedol krátky chodník k verande s masívnou betónovou balustrádou. Dvojkrídlové vchodové dvere kryla sieťka proti hmyzu; na ráme po ľavej strane svietil vyblednutý biely zvonček. Severus stlačil tlačidlo a chodbou sa rozľahlo elektronické cinkanie.

O chvíľu sa ozval škrabot pazúrikov na dlážke, rozhorčený brechot psa a tesne za ním aj ľudské kroky.

„Prestaň!“ Cez dvere bolo počuť autoritatívny ženský hlas – nepochybne patril doktorke Susan Grangerovej. „Sadni!“

O pár sekúnd sa vchodové dvere otvorili dokorán, hoci cez bezpečnostnú sieťku stále nebolo vidieť dnu.

„Dobrý deň, čo si želáte?“

Grangerovej matka bola zdvorilá a odmeraná, v jej hlase nebolo ani stopy po tom, že by ju spoznala. Severus sa na okamih odmlčal v domnení, že Grangerová azda prehovorí, no tá vyzerala zdrvene.

„Dobré popoludnie,“ odvetil teda úctivo. „Volám sa Severus Snape a toto je Hermiona Grangerová. Vašu adresu nám dali na britskom veľvyslanectve – robíme prieskum o význame politického diania vo vlasti z pohľadu občanov žijúcich v zahraničí. Prekážalo by vám, keby sme vošli a venovali ste nám pár minút?“

„Aké potešenie počuť známy prízvuk! Povedali ste ‚Hermiona‘?“

Žena sa naklonila bližšie k sieťke a jej silueta sa cez drobné otvory zväčšila. Grangerová nemo prikývla a namáhala zrak, aby rozoznala aspoň nejaký detail matkinej tváre.

„To je ale náhoda! Naša sučka sa volá Hermiona – to meno som vždy milovala.“ Susan Grangerová s cvaknutím otvorila sieťku smerom von, takže Grangerová musela o krok ustúpiť. „Poďte ďalej, dúfam, že máte radi psov.“

Spomínaná sučka bola dlhosrstý jazvečík a od číreho nadšenia sa krútila a natriasala, len čo vstúpili dnu. Chvostom mávala tak zúrivo, až sa jej vrtel celý zadok.

„Vy musíte byť doktorka Monika Wilkinsová,“ poznamenal Severus zdvorilo a podal jej ruku.

„To veru som,“ odvetila vrelo a potriasla mu ňou. Pokynula k dverám napravo a uviedla ich do malej obývačky s oknom do predzáhradky. „Sadnite si,“ vyzvala ich. „Skočím po Wendella; je vzadu.“ Hermiona – tá štvornohá – jej dychtivo cupkala v pätách, keď znova zmizla v chodbe.

V miestnosti stáli oproti sebe dve pohovky oddelené nízkym stolíkom a pri zadnej stene pianíno. Dlážku tvorili staré borovicové dosky vyleštené do sýtej medovej farby, steny mali tlmený vínový odtieň. Ozdobnú sadrovú štukatúru na strope hyzdilo škaredé žiarivkové svietidlo. Severus s Grangerovou si vedľa seba sadli na väčšiu z pohoviek. Sedeli mlčky a počúvali, ako Susan volá na Wendella a kým dáva variť vodu, vysvetľuje mu dôvod ich návštevy.

„To dievča sa volá Hermiona! Veríš tomu? Ten muž mal tiež nezvyčajné meno – už som ho zabudla, tak sa nezabudni predstaviť. Tu máš, vezmi tanier so sušienkami…“

Grangerová stuhla, keď sa k dverám obývačky priblížili otcove kroky. S malým náskokom pred ním do miestnosti vošiel jazvečík, taký sústredený na tanier v jeho rukách, že kráčal s hlavou vykrútenou dozadu. Vyskočil na pohovku vedľa Grangerovej, preliezol jej na lono a zastal vybalansovaný na jej kolenách s pozornosťou uprenou na stolík.

„Hups, prepáčte!“ zvolal muž, ktorý sa kedysi volal Terry Granger. „Hneď vám to šidlo Hermy zoberiem!“

Položil tanier čokoládových sušienok do stredu stolíka a zodvihol sučku z jej lona. Podľa výrazu Grangerovej tváre by sa Severus stavil o čokoľvek, že „šidlo Hermy“ bola prezývka, ktorú jej kedysi dal otec.

„Vraj sa tiež voláte Hermiona,“ pokračoval Terry priateľsky. „Také krásne meno – dúfam, že vás neuráža, že sa tak volá aj naša sučka! Vždy patrilo k našim najobľúbenejším.“

Grangerovej sa podarilo vyčariť úsmev, ktorý jej úzkosť zakrýval len horko-ťažko. Terry si zjavne pomyslel, že sa urazila.

„Som Severus Snape,“ poznamenal Severus zdvorilo. Vstal a podal mu ruku.

„Wendell Wilkins,“ odvetil Terry. „Teší ma; len sa posaďte. Dáte si Tim Tam?“

Severus netušil, čo je „Tim Tam“, no podľa toho, ako Terry ponúkol tanier so sušienkami, bol význam jasný.

„Ďakujem,“ odvetil a zdvorilo si jednu vzal. Vtom sa dnu prihrnula Susan s čajovým podnosom v rukách a vnútila mu šálku s tanierikom. Sušienku položil na okraj tanierika a ten opatrne odložil na stolík.

„Nuž teda,“ poznamenala Susan, keď vybavili zdvorilosti okolo mlieka a cukru, „čo ste to chceli vedieť do vášho prieskumu?“

Severus sa otočil ku Grangerovej. „Azda by bolo najlepšie, slečna Grangerová,“ povedal uhladene, „keby ste začali vy.“

Grangerová so zaťatou sánkou prikývla. „Ja…“ začala, no odmlčala sa, zhlboka sa nadýchla a skúsila to znova. „Som dcéra, po akej ste vždy túžili,“ povedala jedným dychom.

Kým hovorila, výrazy zdvorilého záujmu na tvárach oboch manželov sa zmenili na zmätené prekvapenie a vzápätí prešli do otvoreného zdesenia. Bolo šťastie, že ani jeden z nich práve nedržal horúcu šálku, lebo by im vypadla z rúk.

Terry s otvorenými ústami a prázdnym pohľadom civel na mladú ženu pred sebou, očividne zahltený spomienkami a výjavmi, ktoré sa mu preháňali mysľou. Susan sa zasa vrhla ponad stolík a pevne schmatla Grangerovú za ramená. Nohami pritom narazila do konferenčného stolíka, prevrhla vlastnú šálku a tekutinu vyšplechla aj z ostatných. Severus mal už prútik v ruke a rozliaty čaj odčaroval skôr, než mohol niekoho popáliť.

„Hermiona!“ vydýchla Susan. Upierala na ňu zrak a takmer celou váhou spočívala na dcére. Zjavne zápasila s tým, aby nestratila kontakt s prítomnosťou, kým sa cez ňu valila vlna vynárajúcich sa spomienok.

Severus vstal, chytil ju za plecia a jemne ju usadil na pohovku vedľa Grangerovej, jej zovretie pritom ani na okamih nepovolilo.

Sučka, citlivá na rozrušenie svojich pánov, položila predné labky Terrymu na hruď a ňufáčikom sa mu obtierala o tvár. Pritiahol si ju do náručia a sklonil hlavu k jej hrdzavej srsti. Hermiona-sučka sa raz pokúsila vykrútiť, no usúdila, že je to márne, a namiesto toho sa pustila do oblizovania jeho ucha. Oči mal pevne zavreté a v blízkosti zvieraťa zjavne nachádzal akúsi útechu.

Grangerová aj jej matka plakali – po lícach im tiekli tiché slzy.

„Snape?“ ozvala sa zlomene Grangerová bez toho, aby odtrhla pohľad od matkinej tváre. „Sú v poriadku?“

„Len im doprajte čas,“ odvetil. Slová mu vyšli z úst o čosi úsečnejšie, než zamýšľal, no Grangerovú akoby upokojili. Severus si sadol na miesto, ktoré Susan uvoľnila, a privolal si svoj čaj aj sušienku z náprotivného rohu konferenčného stolíka. Cítil sa ako votrelec v obzvlášť intímnej chvíli a svoje rozpaky sa pokúšal utopiť v šálke.

Prešlo vyše dvadsať minút, kým sa pohol niekto iný než on: Susan sa roztrasene nadýchla a pustila Hermionine plecia len natoľko, aby jej rukami zovrela tvár. Dotkla sa jej uši, líc, pohladila ju po vlasoch – akoby sa potrebovala presvedčiť, že tam naozaj je.

O chvíľu sa pohol aj Terry. Hrubo si prešiel rukávom po tvári a postavil sa.

„Poď, Hermy!“ prikázal, keď zamieril k dverám. Sučka ho poslušne nasledovala.

Grangerová odtrhla oči od matky, aby ho sledovala odchádzať, a potom obrátila ustarostený pohľad na Severusa. Z chodby počul, ako si Terry hlasno fúka nos. Do minúty sa vrátil do obývačky s fľašou škótskej a štyrmi pohármi.

„Neviem ako vy,“ oznámil všetkým v miestnosti, „ale ja by som si dal niečo ostrejšie.“

Ruka sa mu chvela len nepatrne, keď nalial štyri štedré dávky whisky a rozdal ich.

„Poď si sadnúť sem,“ povedala Hermiona. S matkou sa posunuli, aby si k nim Terry mohol prisadnúť.

Sadol si k Hermione tak tesne, že ostala vklinená medzi rodičmi. Jednou rukou ju objal okolo chrbta a jeho dlaň zovrela kus jej ramena aj Susanino plece. Severus uvažoval, či sa ešte vôbec niekedy pustia.

Susan sa pritisla k Hermioninmu druhému boku a voľnou rukou pevne zvierala dcérinu dlaň. Oči však mala uprené na Severusa – a zdvihla k nemu pohár.

„Na rodinu,“ povedala.

„Na rodinu,“ zopakoval Terry.

Grangerová plakala priveľmi na to, aby dokázala čokoľvek povedať, no pohár zodvihla aj ona – a všetci traja mu pripili. Severus nedokázal uveriť, že by sa mu chceli vysmievať, no aj tak to nechápal. Chcel tu byť pre Grangerovú, keby ho potrebovala – no cítil, že sem nepatrí.

Bol to rozorvaný Snape so zovretým srdcom, kto napokon prehltol dúšok whisky.

* * * * *

Keď sa všetci upokojili natoľko, aby sa dokázali rozprávať, Grangerovej rodičia chceli vedieť všetko, čo sa stalo počas roka, o ktorý prišli. Grangerová sa na takúto možnosť – neprekvapivo – pripravila a z vnútorného vrecka bundy vytiahla korálikovú taštičku. Vsunula do nej ruku až po plece a vylovila výtlačok Denného Proroka, v ktorom Rita zverejnila najúplnejšiu verziu udalostí.

Susan po ňom dychtivo siahla. Čítala presne ako jej dcéra: rýchlo a s jemnou vráskou medzi obočím. Terry jej čítal ponad plece, hoci to vzdal, len čo prišla na koniec strany oveľa rýchlejšie než on.

„Len povedz kedy,“ poznamenala. Jej zdvorilý tón však popieral netrpezlivý spôsob, akým sa pohrávala s rohom papiera, ako aj to, ako často jej zrak putoval od manželových očí k riadkom, ktoré práve čítal.

„Pokračuj,“ odvetil a mávol rukou nacvičeným gestom. „Prečítam si to, keď skončíš.“

Susan začala článkom o Potterovi a prečítala ho svižne. Keď prišla na koniec, zamračila sa a vrátila sa na začiatok. O chvíľu prehovorila.

„Tak kde je ten prútik teraz?“

„Brava, doktorka Grangerová,“ odvetil Severus. Urobilo naňho dojem, že problém – rovnako ako on – odhalila okamžite. „Nateraz sme ho uložili na bezpečné miesto. Napokon dúfame, že sa nám ho podarí zničiť.“

„Aspoň niekto tu má rozum,“ poznamenala sucho a nalistovala článok o Snapovi. Vedomie, že ten text číta, kým on sedí priamo pred ňou, mu nebolo príjemné, no našťastie sa zdržala komentára a hneď po dočítaní noviny podala manželovi.

„Ostanete, samozrejme, u nás,“ poznamenala tónom, ktorý nepripúšťal námietky. „Gauč sa dá rozložiť a máme aj hosťovskú izbu.“ Postavila sa a zamierila k dverám. „Idem skontrolovať stav špajze. Čo keby sme zašli na večeru na Lygon Street?“

Terry – jediný z prítomných, ktorý pravdepodobne vedel, čo alebo kde Lygon Street je – neurčito zahmkal od novín. Susan však odpoveď zjavne nepotrebovala. Podržala dvere otvorené, aby ju sučka mohla nasledovať, a vyšla z izby.

Keď odišla, v miestnosti zavládlo neprirodzené ticho. Severus na tvári zacítil Grangerovej pohľad a zdvihol zrak, aby sa stretol s jej očami.

„Ďakujem,“ bezhlasne naznačila perami.