Preklady fanfiction Harryho Pottera

IV. Z Pýchy a predsudku

Viem, čo si práve teraz myslíte. Myslíte si, že ja, Draco Malfoy, som ten najúžasnejší chlapík v celom vesmíre. Koniec koncov, ja... čistokrvný slizolinčan... som sa za dva týždne ochotne naučil celé učivo Štúdia muklov, len aby som ohromil humusáčku. Fajn, tak sa pripravte na ešte väčší šok. Práve som z police Hermiony Grangerovej ukradol zaľúbený román... a mám plne v úmysle prečítať ho.

Už samotná krádež bola dosť výzva. Po tom, čo priznala, že ju ohromili moje vedomosti o svete muklov (pozri predchádzajúci spôsob ako ohromiť humusáčku), si odišla ľahnúť do svojej izby. Ja som ostal v spoločenskej miestnosti a medzitým sa v mojej brilantnej mysli zrodil smelý plán. Povzbudený svojim predchádzajúcim úspechom som sa rozhodol realizovať ho.

Asi po dvoch hodinách čakania, aby som si bol istý, že tvrdo spí, som po špičkách prešiel až k jej dverám, len aby som zistil, že sú zamknuté. Žiaden problém. Použil som veľmi užitočné kúzlo Alohomora a vkĺzol som dovnútra. Úplne som očakával, že sa stretnem s akousi formou nástražnej míny, ktorá by mi zabránila pokračovať v ceste.

Keď sa nič neprihodilo, precupital som po kobercom pokrytej podlahe a schmatol som náhodnú knihu z jej police. Potom som jednoducho vytvoril duplikát, vrátil som ju na miesto a odišiel som tak rýchlo, ako som prišiel.

Nie, nezízal som polhodinu na jej spiace telo pri svite mesiaca. Hmm.

Už je zase ráno a o chvíľu sa začne vyučovanie. Vo svojej taške mám strčený muklovský román, nazvaný Pýcha a predsudok a napísaný nejakou muklovskou spisovateľkou, ktorá sa volá Jane Austenová. Zamaskoval som ju tak, že teraz vyzerá ako 100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov. Ako keby som ja takúto knihu čítal... Už takto mám kúzla až-až. Prepáčte, nepodarená slovná hračka.

Práve vtedy prišla Hermiona dole zo svojej izby, zívala a naťahovala sa. „Dobré ráno, Malfoy,“ povedala dobre naladená

„Ránko, Grangerová,“ odpovedal som. „Dnes máš dobrú náladu, však?“ Prehodil som si tašku cez plece a chystal som sa odísť na hodinu.

Prikývla trochu roztržito. Zrazu ukázala na moju tašku. „Čo je tamto?“

„Čo je čo?“ odvetil som a nenútene som strkal 100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov do tašky. Snažil som sa vyzerať pokojne, ale vo vnútri som panikáril. Ako by to mohla vôbec vedieť?

„Tá tmavomodrá kniha. Z nejakého dôvodu mi pripadá povedomá,“ odvetila. Sakra. Vedel som, že som mal zmeniť farbu obalu. 

 „Och, len nejaká kniha, ktorú som si kúpil v Rokville,“ odpovedal som ledabolo. „100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov“

„Oooch!“ Hermiona zapišťala. Áno... Ja viem. Tá baba práve zapišťala nad nejakou knihou. Typická Grangerová. „Už celú večnosť si chcem tú knihu prečítať,“ nadšene pokračovala. „Čítala som na ňu recenzie. Vravia, že sa bez nej nezaobídeš, ak chceš získať na MLOKoch dobré známky.“ Civela na moju tašku s akousi túžbou. Nepohodlne som sa pomrvil. „Môžem si ju niekedy požičať?“   

Musel som vykorčuľovať z tejto prekérnej situácie. „Poviem ti niečo, Grangerová. Ak budeš dobré dievčatko, dostaneš odo mňa svoju vlastnú, keď pôjdem tento víkend do Rokvillu.“

Hermiona prekrútila očami, ale usmievala sa. „A čo obnáša byť dobrým dievčatkom?“

Vykročil som dopredu a chytil som ju za plecia. Zalapala po dychu. Jednou rukou som kĺzal cez  jej hodvábne kučery, zatiaľ čo druhá putovala po jej kľúčnej kosti, po štíhlom krku a ostala odpočívať na jej líci. Jej viečka sa zatrepotaním zavreli.

„Poď so mnou do Rokvillu,“ vdýchol som jej do ucha pred tým, ako som ju pustil.

Otvorila oči a zapýrila sa krásnou ružovou. „Ja neviem, Malfoy,“ povedala dosť rozpálená. Ošívala sa so svojou taškou a pozerala všade inde, len nie na mňa.

Uškrnul som sa. Znervózňoval som ju. „Len si to premysli,“ povedal som hlasom, ktorému by žiadne iné dievča na Rokforte nedokázalo odolať.  

„Och. Okay. Och, ehh, vyučovanie sa čochvíľa začne. Uvidíme sa neskôr, Dra- eh, Malfoy.“ Prešla okolo mňa so sklonenou hlavou.

Takže zatiaľ si neprizná svoje city ku mne. Ale nepochybujte o mojich schopnostiach. Nakoniec si to prizná. Viem to.  Musí, ináč by som teraz nepísal tohto sprievodcu, či hej?

…

Tá kniha vypaľovala dieru do mojej tašky. Musím si ju čo najskôr prečítať, inak by sa pokrok, ktorý som len nedávno a tak dôkladne urobil vo vzťahu s humusáčkou, úplne stratil. Počas obeda som mal prvú príležitosť začať čítať. Ďalšiu hodinu som mal Čarovanie s trpaslíkom profesorom Flitwickom, takže by nevyzeralo podozrivo, ak by som si vytiahol knihu 100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov.

Ale akonáhle som ju vybral, pritiahol som pozornosť vždy tak na nervy idúcej Pansy Parkinsonovej.

 „Čo to čítaš, Dráčik?“ Zapišťala s prihlúplym úsmevom.

 „Len nejakú nudnú knihu o kúzlach,“ stroho som odvetil, dychtivý po tom ukončiť tento rozhovor.

K môjmu zdeseniu sa poponáhľala naprieč lavičkou, až kým mi prakticky nesedela na kolenách a prečítala mi cez rameno.

„Je všeobecne uznávanou pravdou, že slobodný mladý muž s veľkým...“ začala Pansy až príliš nahlas.

 „Drž hubu!“ Vyštekol som a zatreskol som knihu, zatiaľ čo moja myseľ bežala na plné obrátky. Slobodný mladý muž s veľkým čím? Musím si prečítať ďalšie slovo!

Pansy vystrúhala ksicht, ktorý vôbec nepomohol jej výzoru. „Posledné dni si taký hrubý, Dráčik. Pôjdem sa porozprávať s Blaisom.“ Zdôraznila Blaisovo meno, ako keby to malo u mňa vyvolať žiarlivosť.   

„Len choď,“ rozhnevane som odpovedal. „Je mi to srdečne jedno.“

A urazene odišla. Tajne a šibalsky som sa rozhliadol. Theodore Nott sedel oproti mne a vyzeral byť hlboko zaujatý svojím steakom v cestíčku. Pomaly som opäť otvoril Pýchu a predsudok.

Je všeobecne uznávanou pravdou, že slobodný mladý muž s veľkým majetkom nevyhnutne potrebuje ženu.

Ja rozhodne som mladý slobodný muž s veľkým majetkom, ktorý potrebuje istú humusáčku. Jane Austenová skutočne vedela, o čom rozpráva!

Theodore vzhliadol od svojho obeda a zvedavo na mňa civel. „Čo si hovoril, Malfoy?“

Povedal som tú poslednú časť nahlas? „Heh? Nič som nepovedal, Nott. Asi ti začína hrabať.“ S tým som si strčil do úst rolku chleba a opustil som slizolinský stôl a išiel som si hľadať pokojnejšie ovzdušie. Preto som sa vybral do knižnice.

…

A koho celkom určite vždy nájdete v knižnici? Nuž, humusáčku samozrejme. Vstúpil som do knižnice a ihneď som ju zbadal, spolovice skrytú za kopou kníh. Bola úplne sama. Spokojne som sa uškrnul a razil som si cestu bludiskom políc a stolov k Hermione.

„To je ale náhoda, že sa tu stretávame, Grangerová,“ ležérne som povedal, vytiahol som stoličku oproti nej a posadil som sa.

Prekvapená pozrela hore. „Och, to si ty,“ odpovedala, nie príliš milo.

„Nepáči sa mi tón tvojho hlasu,“ povedal som pomaly, pričom som klopkal prstami o stôl.

„Čo tým myslíš?“ Rozhnevala sa a posunula kopu kníh tak, že mi zablokovala výhľad na ňu.

To ma nahnevalo. „Čo do pekla je s tebou?“ Zložil som hornú polovicu kopy, len aby som ju videl zízať na mňa.

„Počúvaj, Malfoy,“ odvetila štýlom, ktorý zrejme považovala za vyhrážajúci. „Harry a Ron začínajú byť podozrievaví...“

„Ohľadom čoho?“ Prerušil som ju.

„Ohľadom... ohľadom teba a mňa,“ odvetila a zrazu znížila hlas. „A úprimne, chápem, prečo k tomu dospeli. Boli sme nepriatelia celých šesť rokov. Neveria ti... a ja si tiež nie som istá.

„O čom to hovoríš?“ odpovedal som a pokúšal som sa udržať môj hnev na uzde.

„Hovorím, že by sme sa mali vrátiť k tomu, ako to bolo. Prestaň mi motať hlavu, Malfoy.  Posledné dni už neviem, čo si mám myslieť.“ Začala si baliť svoje veci, ale ja som ju schmatol za zápästie. 

„Pusť ma, Malfoy,“ zúrivo povedala a bojovala voči môjmu zovretiu.

Pustil som ju a hodil som jej 100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov.

„Ja si môžem kúpiť svoju vlastnú,“ vyštekla.

„Prečítaj si ju,“ precedil som cez zuby. „Hneď teraz.“ Nalistoval som jej prvú stranu a ona automaticky zohla hlavu a začala čítať. O tri sekundy neskôr som vedel, že som vyhral.

„Čo je to?“ Zašepkala.

„Pýcha a predsudok,“ odvetil som.

„Viem,“ povedala rozpačito. „Ale ako... prečo...“

„‘Požičal’ som si ju z tvojej poličky s knihami,“ netrpezlivo som odpovedal, pričom som pri slove požičal použil vzdušné úvodzovky.

Bola taká sústredená na to prečo, že na mňa úplne zabudla vyletieť za to ako. „Prečo pri Merlinovi čítaš Jane Austenovú?“ Opýtala sa nedôverčivo.

„To všetko kvôli tebe,“ odvetil som.

Trochu pootvorila ústa. Skoro som ju okamžite priamo tam pobozkal.

„Naozaj?“ Neisto vykoktala.

Prikývol som, stále som sa jej pozeral do očí. Vykukla ponad horu kníh, ktoré blokovali náš výhľad a potom mi zašepkala: „Fajn. Ale mali by sme to udržať ako tajomstvo, okay?“

„Konkrétne aké tajomstvo udržať?“

„Toto,“ odpovedala, vyzerala zmätene. „Mňa... a teba... eh, nás. Chcem povedať, naše priateľstvo.“  

„Správne.“ Uškrnul som sa, kým si ona hrýzla spodnú peru a ostražito na mňa zazerala. „Takže teraz sme priatelia.“

„Správne,“ pomaly odpovedala.

„A tak, ako priateľka, pôjdeš so mnou tento víkend do Rokvillu?“ Opýtal som sa lišiacky a veľmi okúzľujúco som sa usmieval.

„Čože?“ odvetila, ako keby bolo pre ňu prekvapením, že by som sa pýtal priateľa, či pôjde so mnou do Rokvillu.

„Povedz, že pôjdeš,“ povedal som napoly prikazujúco a napoly prosebne.

„Nie!“

„Áno!“

„Nie, Malfoy!“

„Nie, Grangerová!“

„Áno!“ Hermiona si rukou zakryla ústa, keď si uvedomila svoju chybu. Uškrnul som sa na ňu.

„Tak teda pôjdeš? Vynikajúce! Stretneme sa presne o deviatej ráno v našej spoločenskej miestnosti. Pôjdeme kúpiť tú knihu, ktorú tak zúfalo chceš.“ Povedal som to všetko bez toho, aby som jej dal čas protestovať. 

„Malfoy,“ odvetila vážne, „ja s tebou nepôjdem do Rokvillu.“ Hneď na to zazvonil zvonček a ona vyzerala byť vďačná za to prerušenie. „Zbohom.“ A zdupkala.  

Čo sa mňa týka, oprel som sa na svojej stoličke a škeril som sa na strop ako idiot. Dočítal som vôbec Pýchu a predsudok? Fajn, nie. Ale aj tak sa mi podarilo urobiť obrovské pokroky v mojom vzťahu s Grangerovou. A na túto sobotu máme naplánované rande v Rokville. Okay, tak možno ju tam budem musieť dotiahnuť a technicky to ani nie je rande, ale jednako. Ostaňte naladený na piaty spôsob ako ohromiť humusáčku!

Poznámka PP. Originálny citát z Pýchy a predsudku je: "It is a truth universally acknowledged, that a single man in possession of a good fortune, must be in want of a wife."

Český preklad od Evy Kondrysové: "Světem panuje skálopevné přesvědčení, že svobodný muž, který má slušné jmění, se neobejde bez ženušky."

Slovenský preklad z r.2005 od Beáty Mihalkovičovej: „Je všeobecne uznávanou pravdou, že slobodný mladý muž s veľkým majetkom nevyhnutne potrebuje ženu.“

Slovenský preklad z r.1968 od Rudolfa Koštiaľa: „Všeobecne prevláda názor, že slobodný muž so značným majetkom nevyhnutne potrebuje ženu.“

Je to hneď prvá veta na prvej strane. Takže ak máte doma knihu, pozrite sa, či nemáte ešte nejaké iné vydanie. Len pre zaujímavosť...