Menu

Snamione solace III.

Aritmantické rovnice ako druhý jazyk

Snamione solace III.
solace nám napísal:

Aritmantické rovnice ako druhý jazyk

Autor: absolute_tash    Preklad: solace

Originál: Arithmantic Equations as a Second Language

Žáner: romanca, dráma, angst

Obdobie: AU

Prístupnosť: 15+

Chýbajúce spomienky, alternatívna budúcnosť a starodávna sila aritmancie sa spájajú, keď Hermiona Grangerová sľúbi Severusovi Snapovi, že ho príde zachrániť.

 

 

UPOZORNENIE: Sexuálne situácie, implicitné mučenie, smrť postavy, matematika 

Poznámka autorky: Páni! Bola to pre mňa veľmi náročná, no nesmierne obohacujúca výzva v rámci tejto exchange (výmeny). Ďakujem, writerdragonfly, tvoje zadanie ma draplo za srdce a nepustilo! Dúfam, že mi odpustíš tú drobnú odchýlku od pôvodného zadania; jednoducho som nedokázala zniesť predstavu, že by som Hermionu pripravila o jej spomienky.

Tento text som napísala za 48 hodín pri neustálom počúvaní troch nádherných inštrumentálnych skladieb od Maxa Richtera. Možno zistíte, že strhujúca intenzita a melancholická krása jeho skladieb ešte viac umocnia váš zážitok z tejto poviedky:

Last Days

I Swam Out to Sea

The Twins (Prague) 

Názvy jednotlivých častí sú zapísané v binárnom kóde – nemusíte ich prekladať, no verím, že vďaka tomu sa v nelineárnom deji lepšie zorientujete. Binárny kód si môžete ľahko preložiť napríklad TU.

Pre kontext dodávam, že ide o príbeh typu AU (alternatívny vesmír) – po dlhej a vyčerpávajúcej vojne Voldemort porazil Harryho a čarodejnícka Británia je pod jeho nadvládou. Najskoršie scény – ktoré však nemusia byť tými, čo si prečítate ako prvé – sa odohrávajú v čase, keď má Hermiona niečo vyše dvadsať rokov. Snažila som sa pohrať s myšlienkou, čím presne aritmancia je, a samotný formát príbehu predstavuje akúsi rovnicu, ktorú treba vyriešiť – verím, že napokon sa jednotlivé časti spoja do dôkazu o tom, akí úžasní naši dvaja hrdinovia v skutočnosti sú. Objavuje sa tu aj trocha matematickej teórie – ak ste matematický génius, vopred sa ospravedlňujem za všetko, čo som prípadne poplietla. Ak ním nie ste, buďte bez obáv, nie som ním ani ja a nebudem od vás vyžadovať, aby ste vypočítali neznámu X.

A ako vždy, patrí moja srdečná vďaka úžasným organizátorom, ktorí neúnavne pracujú na tom, aby bola táto výnimočná exchange (výmena) možná.

Poznámka prekladateľky pre tých, čo ešte váhajú: Táto poviedka patrí k tomu najlepšiemu a najviac atmosférickému, čo v Snamione fandome kedy vzniklo. Po dočítaní som zostala sedieť s otvorenými ústami nad tým, aké majstrovské dielo autorka vytvorila. Pre fanúšikov Snamione je to povinné čítanie. A ja ako hudobný podmaz k čítaniu odporúčam orchestrálnu verziu soundtracku k filmu Interstellar.


01010000 01110010 01110110 11000011 10101001 00100000 01101110 11000011 10100001 01110011 01101100 01100101 01100100 01101011 01111001 00001010

Severus Snape bol muž, ktorý nestrácal prehľad o čase ani o veciach. Zmocnil sa ho však znepokojivý pocit, že v oboch ohľadoch čosi chýba.

Videla, že je celý nesvoj, aj ona mala rovnako nepríjemné pocity. Kradmo ho sledovala, zatiaľ čo malou metličkou zmetala sýtomodré črepiny na lopatku. Bolo ich priveľa na to, aby ich spočítala, hoci sa o to snažila. Možno sedemdesiatosem, no mohlo ich byť aj viac – fľaštička sa roztrieštila o stenu a rozprskla po miestnosti v žiarivej spŕške skla. Postupovala opatrne a dôkladne, no nemohla si byť istá, či sa nejaký úlomok nezakotúľal za knižnicu. Či nezmizol v prieduchu kúrenia. Či nezapadol tak hlboko pod jeho posteľ, že naň jej pátrajúce prsty nedosiahli. Upratovanie bez prútika bolo oveľa náročnejšie. Nevadí. Sedemdesiatosem bol dobrý začiatok. Svoje výpočty bude viesť v stále sa rozširujúcej špirále. Špirály boli veľmi užitočné.

Prechádzal sa. Znervózňovalo ju to, no nedala na sebe nič znať. Vysypala obsah lopatky do koša a presunula sa k pracovisku na prípravu elixírov. Pozbierala kvety ibiša lekárskeho roztrúsené po doske na krájanie. Deväť kvetov, štyridsaťpäť lupeňov. Štyridsaťtri stále držalo na stonkách, dva boli pomliaždené a púšťali šťavu na starobylom, začarovanom dreve.

Tie dva rozdrvené lupene, oddelené od ostatných, sa jej páčili. Bolo na nich čosi bytostne správne. Vibrovali správnosťou. Súčet si vryla do pamäti. Prstami hladila ich stonky, prehľadávala ich sem a tam a pátrala. Chýbala.

Prízrak paniky jej zašepkal pri líci a prešiel jej po hrudi chladnými, zvráskavenými prstami. Nebola tam. Sústredila sa na dych a snažila sa zachovať pokoj. Bola taká zabraná do svojho snaženia, že jej trvalo niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, že zastal. Koľko sekúnd? Štyri a sedem desatín?

Stál pri posteli, otočený k nej chrbtom. Význam jeho postoja dokázala vyčítať aj cez hrubý čierny habit a vedela, že celú pozornosť venuje záležitosti pred sebou. Ruky mal zopnuté vzadu, prsty zvláštne roztiahnuté. Medzi ich končekmi si roztržito s niečím pohrával. Uvedomenie ju zasiahlo ako páliaca facka. Z dlane mu visel nepatrný kúsok striebornej stužky.

Musel cítiť, ako naňho uprela zrak. Otočil sa tak prudko, že rýchlo ustúpila, aby doňho nevrazila. Kovový odlesk stuhy mu zmizol za chrbtom. Spoza jeho pleca zahliadla to, čo pred chvíľou pútalo jeho pozornosť. Dva kalichy, oba spolovice naplnené tmavočervenou tekutinou – vedela, že ide o znamenité bordeaux. Zrejúce dvadsaťtri rokov, päť mesiacov, devätnásť dní, šesť hodín, tri minúty a päťdesiatjeden sekúnd. Dva poháre, spolovice plné. Premýšľala, či tie dve polovice tvoria jeden celok. Bola taká zabraná do úvah o tejto premennej, že prepočula, čo povedal.

Trhla sebou, keď jej dlhé, obratné prsty pevne zovreli bradu. Cítila, ako jej po líci kĺže stuha (tridsaťdva a pol centimetra!) – prekvapivo chladná vzhľadom na teplo jeho dlane. Prikoval ju na mieste, oči mal také tmavé, až z miestnosti vysávali všetko svetlo. Čakala na ostré slovo či podráždený tón. Nič také neprišlo. Len jej pustil bradu a podržal stuhu pred sebou. Nechal ju spadnúť do jej nastavených dlaní.

„Zbavte sa toho, Grangerová.“

Stále ju oslovoval priezviskom. Aj to bolo niečo.

„Áno, pane.“

Stuha zmizla v jej dlani, keď ju s úľavou zovrela.

„Vráťte sa do svojej spálne. Postarajte sa, aby bolo prerozdelenie vašej magickej energie dokončené do poludnia. Obedovať budem o jednej v riaditeľni.“

Počítalo sa to teda ako dvanásť? Alebo sa to použitím slova ‚poludnie‘ anulovalo? Jednej rozumela. Jedna sa počítala. Jednu si zapamätá. Pamätala si všetko. Pamätala si jeho.

Do vrecka obnoseného sivého habitu ukryla úzku striebornú stužku. V hlave sa jej cez synapsie špirálovito šíril obrovský vesmír čísel a pulzoval v krvi, zatiaľ čo jej pred očami vybuchovali permutácie.

 

01001110 01100101 01110011 01101011 11000011 10110100 01110010 00100000 01110110 00100000 01110100 01101111 00100000 01100100 01101111 01110000 01101111 01101100 01110101 01100100 01101110 01101001 01100101

Rozplakala sa, keď na ňu strážca zoslal zaklínadlo Incarcerous. Bolo bezpečné plakať, kým z nej odčerpávali mágiu – v očiach smrťožrútov na to mala dôvod, a hoci by s ňou možno zaobchádzali o niečo drsnejšie, nevideli by v tom nič podozrivé. Neplakala preto, že cítila, ako z nej mágia vyteká ako čosi ohavné a navíja sa na strážcov prútik. Neplakala ani za priateľmi, o ktorých prišla v dôsledku vojny, táborov a „prerozdelenia magickej energie“ – čo bol až príliš nevinný výraz pre takú brutálnu praktiku. 

Nesmútila za tým opojným vzrušením, ktoré kedysi cítila priamo za hrudnou kosťou, keď švihla prútikom a vyslala svoju mágiu do sveta. Už ju v sebe nepotrebovala. Pochopila, že sa ukrýva v samotných číslach a na to, aby sa jej prihovorila, jej stačí vlastná myseľ, vnímanie a záplava dát, ktoré okolo nej prúdia každú sekundu každej minúty každej hodiny každého dňa.

Neplakala ani za ním. Plakala preto, lebo bolo také ťažké udržať si v hlave systém vo všetkých tých číslach.

 

01010000 01110010 01100101 01100100 00100000 01100100 01110110 01101111 01101101 01100001 00100000 01110010 01101111 01101011 01101101 01101001

Začalo sa to vo štvrtok. Pamätá si presný dátum, no ukrýva ho v mysli spolu s množstvom ďalších. Svoju časovú os s nikým nezdieľa. Je príliš vzácna – a nebezpečná.

Vysilený vošiel do kuchyne domu na Grimmauldovom námestí, zničený únavou a s ranami, ktoré ho síce nezabijú, no spôsobovali mu značnú bolesť. Bola tam vtedy jedinou ďalšou členkou rádu a ticho pracovala so zápisníkom plným aritmantických rovníc. Náhodnému pozorovateľovi mohla pripomínať školáčku, ktorá sa trápi nad domácou úlohou. Hoci monografia, na ktorej pracovala, bola útla a nemusela pôsobiť ako významný príspevok k vojnovému úsiliu, verila, že jedného dňa môže byť veľmi užitočná.

Bola taká ponorená do práce, že si spočiatku neuvedomila rozsah jeho zranení. Nikdy nepatril k ľuďom, ktorí by dávali najavo slabosť, no tlmené zastonanie, ktoré mu uniklo pri sadaní na stoličku ku kozubu, jej naznačilo, že niečo nie je v poriadku. Zvuk bol taký tichý, že ho mohla ľahko prepočuť, no u takého zdržanlivého a tajnostkárskeho muža prezrádzal veľa. Zatvorila tenký zápisník, vložila si ho pod pazuchu a váhavo k nemu pristúpila.

Nebola pred ním vyslovene v strehu. Už niekoľko rokov nebola jeho študentkou a mrzutý na ňu býval len zriedkavo. Nepochybovala o jeho oddanosti rádu a jeho odvahe nebolo čo vytknúť. Išlo skôr o jeho uzavretú povahu – akýkoľvek pokus priblížiť sa k nemu pôsobil ako narušenie jeho odmeranosti Prirodzene mala sklon rešpektovať jeho odstup. Chápala, že dôstojnosť je v jeho hierarchii potrieb prvoradá. No nechcela zostať stáť bokom, keď išlo o utrpenie. Vyčarovala pohár vody a podala mu ho.

Spočiatku si ju nevšímal a ona takmer stratila odvahu. Stála tam s pohárom v ruke a počítala ubiehajúce sekundy. Jedna. Dve. Tri. Štyri. Pri piatej zacítila, ako sa jej prstov dotkol štíhly, chladný prst, a odovzdala mu vodu. Ukázalo sa však, že príliš skoro. Jeho ruka povolila a pohár sa roztrieštil na podlahe. Nemotorne sa poň vrhla, no bola príliš pomalá. Zápisník jej vykĺzol spod pazuchy a dopadol do rozliatej vody medzi črepiny. Potichu zahrešila a klesla na kolená, aby si pozbierala prácu. Voda sa vpíjala do otvorenej strany a rozmazávala úhľadne zapísané číslice, ktorým venovala celý večer. Položila zápisník ku kozubu v nádeji, že uschne. Keď sa znova obrátila k Snapovi, mlčky ju pozoroval. Pod nosom mal zaschnutú šmuhu krvi.

„Nemali by ste byť v Nemocnici svätého Munga?“

„Asi áno.“

Z jeho tónu bolo viac než zrejmé, že sa v dohľadnom čase nechystá opustiť dom na Grimmauldovom námestí a vyhľadať lekársku pomoc. Napriek tomu nebol práve drsný, všetka bojovnosť z neho vyprchala. Nenazvala by ho zraniteľným, no zdalo sa, akoby nemal energiu na budovanie svojej zvyčajnej odmeranosti. Vyzeral unavene.

Školáčka v nej chcela pozbierať poznámky a ustúpiť, no ona už školáčkou nebola. Stretla sa s jeho pohľadom a podala mu ruku. Jedna. Dve. Tri. Štyri. Päť. Šesť. Pri siedmej sa jej chytil. Prehodila si jeho rameno cez plece a voľnou rukou ho objala okolo pása. Oprel sa o ňu, zatiaľ čo ho viedla cez kuchyňu. Byť tak blízko pri Snapovi bolo menej nepríjemné, než sa obávala. Nebol typ, čo by robil drahoty alebo zo seba robil chudáka, no videla, že pri došľapovaní na ľavý členok trpel. Napriek tomu schody do jeho izby zvládli rýchlo. Pomohla mu usadiť sa na posteľ.

Nečakala poďakovanie, a tak keď sa uistila, že cez noc neskoná, rázne sa otočila na päte. Prešla až k dverám jeho izby, kým ju nezastavil jeho tichý hlas.

„Je zničený?“

Spýtavo zdvihla obočie.

„Váš zápisník.“

„Myslím, že jedna alebo dve strany.“

Prikývol. „Ospravedlňujem sa.“

V nasledujúcich rokoch sa pri všetkých výpočtoch vždy vracala práve k tomuto okamihu – nie k prvému bozku, nie k tej prvej, prekvapivo opojnej chvíli milovania. K jednoduchému ospravedlneniu pozostávajúcemu z dvoch slov, ktoré vo svojej stručnosti obsahovalo uznanie, že aj tých pár rozmazaných strán jej práce má svoju hodnotu. Spomínala si na každú červenú čiaru v školských esejach, na každý trochu nedokonalý elixír, na tých zopár chvíľ, keď sa v predpokladoch mýlila – a to všetko jej bolo odpustené. V tomto odpustení našla iskru lásky.

„Ďakujem, pán profesor.“

Zatvorila za sebou dvere a ticho zišla po schodoch. Keď sa vrátila do kuchyne, vzala si zápisník. Existovali kúzla, ktorými mohla napraviť zvlnené strany, no rozhodla sa ich nepoužiť. Mohla ich vytrhnúť a začať s výpočtami nanovo. Aj túto možnosť zavrhla. Namiesto toho ponechala poškodené strany na mieste a dopriala im čestné miesto.

Počas temných nocí – a v ešte temnejších rokoch, ktoré nasledovali –, keď spávala natlačená medzi množstvom neumytých a brutálne týraných muklov, spomínala na tieto tri zvlnené strany. Aj keď ju bolela hlava pod tlakom nepredstaviteľne zložitých rovníc, vybavovala si ich nerovný povrch. Keď sa na ňu pozeral, akoby cez ňu videl a nepoznal ju inak než ako mierne otravnú študentku, spomínala na rozmazaný atrament. Vedela, že jej práca má hodnotu, a nachádzala útechu vo vedomí, že aj keby na to zabudol, kedysi to vedel tiež.

 

11000100 10001100 01100001 01110011 00100000 01101111 01100010 01100101 01100100 01100001

S jeho obedom meškala tridsaťdeväť sekúnd, no zdalo sa, že si to nevšimol. Nevyčítala mu to – príliš ho zamestnávali všednejšie záležitosti na to, aby vnímal more čísel víriacich okolo. Bol majstrovským dvojitým agentom; keby si odboj po Harryho smrti dokázal udržať aspoň akú-takú existenciu, nepochybovala o tom, že by Snape ušiel s nimi a plánoval protiútok. Teraz však bol naozaj sám, jediný odporca medzi lojálnymi smrťožrútmi, ťažený vedomím, že akékoľvek dobro, ktoré by mohol vykonať, musí byť ešte nenápadnejšie než predtým. Muselo byť lákavé so všetkým skoncovať vo veľkom štýle a vziať so sebou čo najviac z nich. Namiesto toho si zvolil pomalú cestu.

Keďže ho považovali za jediného čarodejníka vo Voldemortových radoch, ktorý bol dostatočne mocný na to, aby prinútil prastaré ochranné kúzla hradu podriadiť sa, vymenovali ho za veliteľa Rokfortského internačného tábora pre muklov. V skutočnosti však tušila, že nešlo ani tak o podriadenie, ako skôr o spoluprácu. Hrad mal akési skryté vedomie. Hrad veci chápal. A v tých najtemnejších časoch od položenia svojich základov mu dôveroval.

Informácie si vždy našli cestu a muklovia za hradbami vedeli, že Snapov tábor je najmenej krutý. Všetci strážcovia boli sadisti, no on sa ich snažil držať na uzde pod zámienkou, že čím menej budú väzni týraní, tým kvalitnejšiu magickú energiu z nich získajú. Bol uväznený v začarovanom kruhu. Dobro, ktoré mohol vykonať, bolo takmer zanedbateľné. Keby urobil viac, vzbudil by pochybnosti. A spochybnenie lojality by znamenalo istú smrť. Mŕtvy by už nemohol urobiť vôbec nič. Ba čo viac, jeho nástupca by nemal žiadne zábrany ukojiť svoje chúťky na zajatcoch. Bol väzňom vlastných dobrých úmyslov a každý deň kráčal po ceste vydláždenej do vlastného pekla.

Na tanieri mal osemdesiatšesť hráškov. Štyri jahňacie kotlety. Štyridsaťosem gramov mätového želé. Osem pečených nových zemiakov. Nič z toho však nezjedol. Povedal jej, aby si to vzala, a bolo jasné, že s jedlom môže naložiť podľa uváženia.

Keď cítila, že ju ťaží váha informácií vrytých do pamäti, uzemnila sa spomienkou na jeho údel. Kedysi sa ju pokúsil zachrániť za cenu tej najotrasnejšej obete. Oplatí mu to rovnakou mierou, či už sa jej za to poďakuje, alebo nie.

 

01010000 01110010 01100101 01100100 00100000 01110010 01101111 01101011 01101111 01101101 00100000 01100001 00100000 01110000 01101111 01101100

Dialo sa to postupne. Keď si pripravovala čaj, priniesla šálku aj jemu. Sedával vedľa nej v príjemnom tichu, kým usilovne pracovala na svojich čoraz rozsiahlejších rovniciach. Zvykla naňho čakať, keď sa zúčastňoval na temných zhromaždeniach smrťožrútov. Hneď po návrate ju vyhľadal. Drobné zranenia ošetrila ona, pri vážnejších mu držala ruku, kým ho madam Pomfreyová dávala dohromady.

Raz sa stalo, že zmizol – neprítomnosť, ktorá mala trvať len hodinu, sa pretiahla na niekoľko dní. Prechádzala sa sem a tam. Trápila sa. S o to väčším úsilím sa snažila rozlúsknuť obzvlášť zložitú aritmantickú vetu, ktorej dôkaz stále nemohla nájsť. Až keď sa bezpečne vrátil – hoci trochu doriadený, no živý –, dovolila si naplno priznať intenzitu svojho zúfalstva. Jemne ho pobozkala na ústa, a hoci on pery neotvoril, ani ju neodstrčil. Na druhý večer jej na stôl položil kyticu ibiša lekárskeho s odkazom, v ktorom ju pozýval k sebe do izby. Tentoraz jeho bozky neboli ani v najmenšom cudné. Milovali sa dlho do noci, a keď sa spýtala, či má ísť spať do svojej izby, odpovedal jej tak, že jej zovrel štíhle zápästie a jemne ju stiahol späť k sebe.

Nemohla síce povedať, že nasledujúce mesiace boli tými najšťastnejšími v jej živote – vojna vedená nárazovo neustále vrhala na ich vzťah znepokojivý tieň. No šťastie, ktoré našli, bolo také nečakané, že sa stalo o to vzácnejším. Noci, ktoré netrávil so smrťožrútmi, trávil s ňou. Nie vždy v jej objatí – občas len tak odpočíval vedľa nej s pohárom bordeaux v ruke, zatiaľ čo ona bez prestania čmárala po stranách zápisníka. Pýtal sa na jej výskum a prstami jej pritom lenivo kreslil krúžky na krížoch. Jej milenec mal bystrú myseľ, no jeho odborné zameranie sa od toho jej výrazne líšilo; základy aritmancie chápal ľahko, no nad jej praktickým využitím príliš neuvažoval.

„Veď napokon, Hermiona, je to predsa len forma veštenia.“

Stisla si koreň nosa, tento rozhovor už spolu viedli.

„Napokon, všetka matematika je formou veštenia. Pozri. Vo svete muklov štúdium matematiky zahŕňa množstvo, štruktúru, priestor a zmenu. Ak máme súbor premenných, matematika nám poslúži na predpovedanie výsledku. A plus B sa rovná C. Aritmancia berie do úvahy všetky tieto faktory, no zároveň ich presahuje tým, že zahŕňa premennú, ktorá v tradičnej muklovskej matematike nie je definovaná.“

„A tou je?“

„Prapodstata.“

„A čo presne ti tá prapodstata umožňuje predpovedať?“

„Všetko.“

„Ach, len tak – všetko.“

„Áno.“

Vie, že verí v jej schopnosti, no zdráha sa vstúpiť s ňou na takú neistú a neprebádanú teoretickú pôdu. Nemá mu to za zlé. Časť z nej by najradšej odložila zápisník a venovala večer radovánkam, no práca, ktorej sa venuje, je dôležitá a chce, aby to pochopil. Skúsi to znova.

„Dobre, Severus, pozri sa na to takto – čo robíš pre rád?“

Odfrkne si. „Všetko.“

„Dávaj teraz pozor. Poskytuješ im informácie. Prijímaš ich premenné a snažíš sa ich pretaviť do pevných dátových bodov. Robíš to prostredníctvom pozorovania a jemného ovplyvňovania. V každej situácii existuje obrovské množstvo premenných. Vďaka tvojim pozorovaniam ich berieme do úvahy čo najviac a robíme kvalifikovaný odhad, ako bude protivník postupovať. Je to však len odhad, pretože ty – jediný človek – dokážeš zohľadniť len bolestne malé množstvo premenných. Keby sme poznali všetky, mohli by sme vypočítať všetky možné výsledky. Ale nepoznáme ich. Žijeme v dynamickom systéme.“

Neprerušuje ju, a tak pokračuje.

„Keď som mala jedenásť rokov, vyšla jedna kniha – nebola bohvieaká, ale spomínala sa v nej oblasť matematiky zvaná teória chaosu. Vtedy to bolo veľmi módne. Každý ten pojem sem-tam utrúsil, len aby dokázal, aký je nesmierne múdry. Ale na tom nezáleží. Teória chaosu sa zaoberá štúdiom deterministických systémov, ktorých správanie sa nedá predvídať, pretože aj nepatrné odchýlky v počiatočných podmienkach vedú k výrazne odlišným výsledkom. Tá myšlienka mi však utkvela v hlave. Keby sme dokázali zohľadniť všetky počiatočné podmienky a následné premenné, mali by sme byť schopní predvídať výsledky. Vždy.“

„Nikto nedokáže zohľadniť všetky premenné, Hermiona – ani tá najambicióznejšia vševedka.“ Pobozká ju na čelo, aby zmiernil svoje slová.

„Ja verím, že to dokážem.“

Zasmeje sa a objíme ju. Vezme mu tvár do dlaní a pozrie sa mu do očí. Nepohne sa a poddá sa jej vážnemu pohľadu.

„Aritmancia je veľmi stará a veľmi mocná mágia. Nezávisí od schopností čarodejníkov, Severus. Jej moc spočíva v rovniciach. Stačí len vypustiť do sveta tie správne čísla a verím, že nielenže dokážeme zohľadniť všetky premenné, ale získame aj zbraň nesmiernej sily. Zohľadniť premenné. Určiť želaný výsledok. Konať podľa toho, kam nás vedie tok informácií.“

V jeho očiach, keď na ňu hľadí, žiari zvláštny svit – premenná, ktorú nedokáže zaradiť. Cíti jeho dych na líci a vyhodnocuje frekvenciu jeho dýchania: šestnásť nádychov a výdychov za minútu. V jej mozgovej kôre čosi zapadne na svoje miesto. Úžas. Hľadí na ňu s úžasom. Zmenšuje vzdialenosť medzi nimi; jeho ústa sa otvárajú pod jemným skúmaním jej jazyka. Keď sa mu poddáva, zhadzuje z postele zápisník. Počíta dĺžku ich bozkov, mapuje črty jeho tváre, určuje objem vzduchu unikajúceho z jeho pľúc. Keď do nej vniká, zaznamenáva uhol a hĺbku jeho pohybov. A keď ju vyvrcholenie vrhne cez hranicu, za posledné zvyšky vedomého uvažovania, prepadá sa do tajomného sveta vlastného bytia – vníma každú bunku, každý atóm, každý pulzujúci impulz, z ktorých sa skladá ona, galaxia i ten nesmierny, víriaci prúd dát.

Potom sa všetko zmenilo. Ona sama sa začala meniť.

 

01010000 01101111 01110011 01101100 01100101 01100100 01101110 11000011 10111101 00100000 01100100 01101001 01100101 01101100 01101001 01101011 00100000 01111010 01100001 01110000 01100001 01100100 01101110 01100101 00100000 01101110 01100001 00100000 01110011 01110110 01101111 01101010 01100101 00100000 01101101 01101001 01100101 01110011 01110100 01101111

Usilovne sa snaží nedotýkať stien hradu. Je ťažké ovládať prúd dát, ktoré sa do jej vedomia valia zo všetkých strán, no väčšinou sa jej darí zatlačiť ich do úzadia mysle. So stenami hradu je to však iné. Sú také staré a mocné, že jediný dotyk okamžite vyradí všetku jej kontrolu. Informácie obsiahnuté v samotných atómoch sú také husté a natesnané, že považuje za najlepšie udržiavať si odstup. S takýmto účinkom nepočítala – keď sa len letmo dotkla rukou steny jeho pracovne, zostala tam ako prikovaná a lapala po dychu, zatiaľ čo sa stovky rokov histórie drali do jej mysle. Prudko ju odtiahol od kameňa a ona sa zachvela, keď príval dát ustúpil. Jemne položila ruku na tú jeho a stisla ju.

„Preboha, Severus. Ani netušíš, aké mocné je toto miesto.“

Trhol rukou preč, akoby sa popálil. Keď sa k nemu otočila, zvláštne na ňu hľadel. Pamäť jej opäť zapadla na svoje miesto a uvedomila si, že tento Severus nie je zvyknutý na to, aby ho oslovovala tak dôverne.

„Odpusťte mi, pane. Dnes... sa necítim celkom vo svojej koži.“

Naďalej ju ostražito pozoroval a siahol do vrecka habitu. Pred očami sa jej mihali premenné a musela odvrátiť zrak, aby si nevšimol potláčané slzy, ktoré sa jej hromadili v kútikoch očí. Vložil jej do dlane malú fľaštičku s Hrejivým odvarom.

„Ďakujem.“

„Obedovať budem o jednej v riaditeľni.“

Keď odchádzala, stále cítila na sebe jeho pohľad. Neskôr večer podala elixír Ariste Grumgoldovej. Hermiona vedela, že presne o tri päťdesiatsedem ráno bude mŕtva, no myslela si, že elixír by jej počas tých zostávajúcich hodín mohol trochu spríjemniť chvíle.

 

01010101 11000100 10001101 01101001 11000101 10100101 00100000 01110011 01100001 00100000 01101000 01101111 01110110 01101111 01110010 01101001 11000101 10100101

Starostlivo ovinula striebornú stužku okolo deviatich kvetov ibiša lekárskeho. Výsledná kytica bola jednoduchá, ale správna. Získať ich bolo takmer nemožné, no podarilo sa jej to. Podplatila Timothyho Morana, spoluväzňa, ktorému bolo dovolené vychádzať z hradu a zbierať prísady do elixírov. Bola to nebezpečná práca – kradnúť prísady priamo pred nosom stráží –, no jeho manželka bola chorá. Hermiona by jej aj tak dala jedlo navyše, ktoré dostávala od Snapa, no nemohla si dovoliť priznať to Timothymu.

Kyticu si ukryla do vrecka a ponáhľala sa do Snapových komnát. Žiadny zo strážcov ju na chodbe nezastavil. Bolo známe, že je veliteľovou osobnou slúžkou, poslíčkom a v podstate dievčaťom pre všetko. Vedela, že si myslia, že s ňou spí. Vlastne túto predstavu živila – často si rozstrapatila vlasy a pokrčila habit, keď vychádzala z jeho komnát, a osvojila si zachmúrený, šuchtavý spôsob chôdze. Chodbami prechádzala bez toho, aby ju niekto obťažoval.

Keď sa blížila k jeho miestnostiam, spomalila. Načasovanie muselo byť správne. Presné. Vedela, že tento rituál možno vykonať len dvakrát. Samozrejme, na nekonečnej časovej osi by mala množstvo príležitostí. Žiaľ, vedela, že jej časová os sa nevyhnutne chýli ku koncu. Zavrela oči, upokojila dych a uvoľnila krehké zovretie rovníc pulzujúcich v mysli. Vzduch okolo nej zapraskal a po koži jej prebehlo zvláštne mravčenie statickej elektriny. Uvidela ten presný, osudový okamih a zaklopala.

Jedna. Dve. Tri. Štyri. Päť. Šesť. Na sedem otvoril dvere. Vystrela pred seba ruku s kvetmi.

„Priniesla som kvety, o ktoré ste žiadali, pane.“

Mohol jej zabuchnúť dvere pred nosom, povedať jej, že o nič také nežiadal, či jej vylepiť facku za drzosť. Vedela, že to neurobí. Jej dáta boli neúprosné.

Vzal jej kvety z ruky. Jeho prst sa dotkol jej prsta! Prebehlo ňou vzrušenie! Ustúpil nabok, aby mohla vstúpiť. Dvere sa za ňou zavreli a cítila, ako sa po nich šíri mágia, ktorá ich chránila a uzatvárala vnútri. Bolo zrejmé, že to cíti aj on. Priložil ruku na dvere, akoby ich skúšal. Po ramene mu prebehlo jemné mravčenie a otočil sa k nej. Ústa sa mu pootvorili, črty tváre ochabli a z hrdla sa mu vydral pridusený výkrik prekvapenia a potláčanej úzkosti.

Hlas sa mu zlomil: „Hermiona.“

Vrhla sa k nemu. Jej hladné, naliehavé pery našli tie jeho a navzájom sa do seba vpíjali. Triasol sa. Vedela, že to tak bude. Dlho nevyužívané nervové dráhy v jeho mysli zrazu ožili. Obnovené spomienky sa valili späť do jeho vedomia. Hruď ho bolela z návalu zabudnutých citov. Držal ju tak pevne, akoby ju už nikdy nechcel pustiť. Keď sa napokon s nevôľou odtrhol od jej pier, pritisol ústa k jej uchu a zašepkal: „Ako som na toto mohol zabudnúť?“

„Na tom nezáleží. Teraz si už pamätáš.“

Chcela mu povedať všetko, no vedela, že priveľa poznania naraz by tú chvíľu zničilo. Možno to bolo sebecké, no bolo jej to jedno. Čas na to príde neskôr. Mali pred sebou dve hodiny, šestnásť minút a tridsaťjeden sekúnd.

Zaviedla ho k posteli, padla na prikrývku a stiahla ho na seba. Roky bojovala v tejto vojne. Nosila v sebe oveľa viac vedomostí, než na aké bola jej myseľ stvorená. Zaslúžila si chvíľu blaženosti, ktorú by nerušili žiadne myšlienky, a aj si ju dopraje. O pätnásť sekúnd neskôr bol v nej. O sedem minút spoločne prekročili hranicu extázy.

Vyčerpaní klesli na posteľ. Neunavil ich samotný fyzický akt, ale intenzita emócií. Prešli roky, odkedy to naposledy zažila – no neprešiel deň, kedy by si nespomenula na jeho vôňu, na spôsob, akým sa nad ňou pohyboval, či na tichý, chrapľavý zvuk jeho dychu na líci. Premýšľala, či je to preňho teraz intenzívnejšie, keď sa s touto spomienkou a realitou stretáva takmer v rovnakej chvíli. Nechcela sa však týmito myšlienkami príliš zaoberať.

Keď sa im dych upokojil a lesk potu na jeho čele začal schnúť, podoprel sa na lakti a zahľadel sa jej do tváre. Dlhými prstami ju pohladil po líci v geste nefalšovanej náklonnosti. Zastavila mu ruku a pevne si ju pritisla k srdcu. A potom prehovorila.

„O hodinu si na to nebudeš pamätať.“

Práve táto časť ju znepokojovala najviac. Nechcela mu to povedať. Premýšľala, či na ňu nahnevane skríkne, či sa ju bude snažiť presvedčiť, že existuje iná cesta, či ju priviaže k posteli a nechá ju tam, aby situáciu vysvetlila, keď kúzlo vyprchá. Vedela však, čo o jeho reakcii hovorili rovnice, a napokon jej nezostávalo nič iné, než im dôverovať.

Spočiatku mlčal. Nechal jej slová chvíľu doznievať. Vstal, nalial do dvoch pohárov svoje obľúbené bordeaux a odpil si. Až potom našiel hlas.

„Prečo?“

Vydýchla si úľavou. Jej dôvera bola oprávnená.

„Objavila som hlavnú rovnicu, ktorá mi umožnila na krátky čas odomknúť tvoje stratené spomienky. Je to prvá z troch takýchto rovníc, na ktorých som roky pracovala.“

„Ako?“

„Teraz vidím tie premenné, Severus; preháňajú sa mi hlavou každú sekundu, keď bdiem. Niekedy dokonca aj v spánku. Vidím, ako sa správa čas a ako funguje pohyb, a chápem, ako sa uplatňuje sila. Ale čo je dôležitejšie – takmer som našla kľúč k ovládnutiu prapodstaty.“

„Nerozumiem.“

„Dnes je výročie chvíle, keď sme sa prvýkrát milovali. Poznám polohu hviezd na oblohe, poznám ich pohyb odo dňa, keď si sa narodil. Poznám objem krvi v tvojom tele. Dokážem určiť, ktoré tvoje bunky existovali už vtedy, keď sme sa prvýkrát pobozkali, a ktoré sú úplne nové.“

Potlačila slzy, pretože chcela, aby to úplne pochopil, no vedela, že na to nie je pripravený – a možno ani nikdy nebude. Čas sa krátil. Jemne jej nadvihol bradu a pozrel sa na ňu s tým istým výrazom úžasu. Cítila, ako v nej rastie sila. Jej hlas nadobudol prorocký tón, pretože vedela, že hovorí pravdu. Bola dosť mocná na to, aby svojim slovám vdýchla život.

„Severus Snape, viem, že si zajatcom vo väzení, ktoré si si sám vytvoril, a prichádzam ťa zachrániť.“

„Čo mám robiť?“

„To, čo si robil doteraz. Trochu dobra, každý deň, kde len môžeš. Čakaj na mňa.“

„Milujem ťa.“

„O chvíľu už nebudeš. No to nič nemení na tom, aká vzácna je táto chvíľa.“

Pobozkala ho a zašepkala ospravedlnenie, keď mu vykĺzla z náručia. „Nemôžem tu zostať, keď kúzlo vyprchá. Nie tentoraz. Prepáč, Severus.“

Sledoval ju, kým za sebou nezatvorila dvere. Slabé mihotanie mágie v jej stopách pomaly mizlo.

Podišiel k stolu, vzal brko a fľaštičku s modrým atramentom. Vyčaroval kúsok pergamenu, priložil k nemu brko a... zastal. Zúfalo chcel zanechať sám sebe odkaz – čokoľvek, čo by mu pripomenulo tú sladkú, doznievajúcu bolesť v hrudi. Nerozumel však jej mágii a nedokázal predvídať následky takéhoto činu. Dôverovať nebolo v jeho povahe. Napriek tomu sa rozhodol veriť jej. Prudko odhodil fľaštičku s atramentom. Skôr než sa roztrieštila o stenu, zabudol, prečo ju vlastne hodil.

 

01011010 01100001 01100010 01110101 01100100 01101110 01110101 01110100 01101001 01100101

Len čo s dupotom vybehol po schodoch domu na Grimmauldovom námestí, vedela, že sa deje niečo strašné. Vrazil do spálne. S vytaseným prútikom bleskovo skontroloval všetky štyri kúty miestnosti, až potom sa jej prihovoril.

„Vedia o tomto mieste.“

Skôr než jej tie slová stihli dôjsť, schmatol ju za zápästie a rozbehol sa dolu schodmi. Potkla sa, no získala rovnováhu, keď pochopila, že kvôli jej kratším nohám nespomalí. Len čo vybehli na ulicu, pritiahol si ju k sebe a premiestnil ich.

S hlasným prasknutím sa ocitli v Deanovom lese. Odstrčil ju nabok, prútik mal pripravený v ruke. V chladnom nočnom vzduchu bolo vidieť jeho dych. Až keď sa uistil, že sú sami, obrátil pozornosť na ňu.

„Je čas utiecť, Hermiona.“

Šok z toho, že ju v takú neskorú hodinu vytiahli zo spálne a v nočnej košeli sa ocitla v tmavom, chladnom lese, balansoval na okraji vedomia. Potlačila ho.

„Čo sa stalo?“

„Dostali Kingsleyho. Je mŕtvy. Všetko, čo vedel, z neho... vytiahli.“

Smútiť bude neskôr. Teraz si musela zachovať chladnú hlavu a nedovoliť, aby ju ovládla sentimentálnosť.

„Vedia o dome na Grimmauldovom námestí?“

„Vedia takmer všetko. Koľko členov odboja zostalo, naše plány, naše úkryty. Nikde nie je bezpečne.“

Srdce sa jej zovrelo. „Vedia o tebe?“

Jeho výraz sa nezmenil, no poznala ho dosť dobre na to, aby vedela, že je otrasený.

„Neviem. Nemyslím si. Verím, že Kingsley zomrel pri obrane toho posledného tajomstva.“

Prikývla. Pocit viny, ktorý v sebe nosil, jej trhal srdce. „Máš nejaký plán?“

„Utiecť. Proste... utiecť.“

Lapala po dychu, keď ju zasiahlo náhle uvedomenie – tak silno, až jej vyrazilo dych z pľúc.

„Môj zápisník.“

„Nechaj ho tak.“

Vlhké, slizké chápadlá paniky sa jej drali do hrude. „Nemôžem. Severus, nemôžem. Musím sa poň vrátiť.“

„Nestojí za tvoj život.“

Do očí sa jej tlačili slzy. „Vôbec si ma nepočúval, ty nemožný chlap? Má oveľa väčšiu cenu než môj život.“

Obzrel sa cez plece a uistil sa, že sú stále sami. Pristúpila k nemu bližšie, no on na ňu ostro vyštekol: „Zostaň tu!“ A vzápätí jej priamo pred očami zmizol.

Jedna.

Dve.

Tri.

Štyri.

Päť.

Šesť.

Sedem.

Ani si neuvedomila, že zadržiava dych, kým jeho návrat neoznámil ohlušujúci tresk. Namieril prútik na zápisník, ten sa zavlnil, rozžiaril a premenil sa na lesklú striebornú stuhu dlhú tridsaťdva a pol centimetra. Dvakrát jej ju ovinul okolo zápästia a narýchlo zauzlil.

Zachvela sa úľavou – ten nesmierne dôležitý zápisník mala bezpečne pripevnený k ruke. Zasunula si ho pod rukáv.

„Ďakujem.“

Nepáčil sa jej spôsob, akým sa na ňu díval. Jeho postoj bol strohý a podráždený, no v utrápených očiach mu plápolalo desivé poznanie. Mlčal. Vystrela ruku v nádeji, že prelomí neprirodzené ticho, ktoré sa usadilo v lese.

„Kam teraz?“

„Odíď z krajiny. A ak sa dá, tak aj z kontinentu. Je menej pravdepodobné, že by ťa Voldemort hľadal napríklad v Afrike. Pôsobí tam celkom odlišná, mimoriadne ochranná mágia.“

„Takže Afrika?“ Nervy mala čoraz napätejšie. Pokúsila sa o letmý úsmev. „Na africké slnko si príliš bledý, Severus. Budeme musieť minúť kopu peňazí na opaľovací krém.“

Priblížil sa k nej tak rýchlo, až sa takmer mykla. Jeho pery boli drsné, naliehavé a nevýslovne smutné. Prerušil bozk, no stále si ju tisol k hrudi. Pokúsila sa odtiahnuť a pozrieť mu do očí, no neuvoľnil zovretie. Zamrmlal jej do ucha hlbokým, zvučným hlasom, ktorý sa ozýval v komorách jej srdca: „Vieš, že s tebou nejdem, Hermiona.“

Zovrela päste a pokúsila sa ho udrieť do hrude. Pritisol si ju pevnejšie k sebe a pokračoval vážnym hlasom: „Si bystrá, silná a nesmierne odvážna. Nikoho nepotrebuješ.“

Nezáležalo jej na tom, ako blízko bola k jeho ušným bubienkom. Vykríkla: „Ako sa opovažuješ! Ako sa opovažuješ niečo také povedať! Ako si môžeš myslieť, že by som ťa opustila!“

Odstrčil ju od seba a teraz už kričal aj on. „Myslíš si, že by ma Temný pán niekedy prestal hľadať? Ak vie, že som zradca, som v podstate mŕtvy – a úprimne, som už taký unavený, že mi tá predstava pripadá až zvrátene lákavá. No možno to nevie. Kingsley možno zomrel v mukách, aby som ja mohol pokračovať v boji – v tej pomalej, namáhavej, dušu otupujúcej vojne, ktorú vediem už celé desaťročia! Sama máš šancu. Ak utečiem s tebou, obaja zomrieme. A on zvíťazí.“

„Ale ja...“

„Buduje TÁBORY, Hermiona!“

Nechala na seba doľahnúť hrôzu celej situácie. Vedela, že má pravdu a že nemá na výber, no stále nedokázala prinútiť nohy k pohybu. Vedieť to a opustiť ho boli dve odlišné veci. Vystrela k nemu ruku, no pred jej dotykom sa odtiahol. Nemohol si dovoliť v tejto chvíli zaváhať. Neodtrhol zrak od jej očí, keď vyťahoval prútik. Keď prehovoril, v hlase nemal ani stopu po emócii.

„Uľahčím ti to.“

S hrôzou sledovala, ako si prudko pritisol hrot prútika k spánku.

„Severus, nie!“

„Obliviate!“

Zvuk, ktorý z nej vyšiel, keď sa zrútil na zem, sa ani nedal nazvať ľudským. Klesla k nemu na kolená, nevnímala ostré konáriky ani suché, praskajúce lístie. Položila mu ruku na hruď a cítila, ako sa dvíha a klesá v rytme jeho dychu. Keď mu na tvár dopadla jedna z jej sĺz, trochu sa pohol, no oči neotvoril. Prežije.

Hermiona Grangerová sa postavila na nohy. A rozbehla sa.

 

01001111 00100000 01110100 01110010 01101001 00100000 01101101 01100101 01110011 01101001 01100001 01100011 01100101 00100000 01101110 01100101 01110011 01101011 11000011 10110100 01110010

Uplynuli tri mesiace, kým ju našla potulujúca sa skupina smrťožrútov. Sedela pod dubom a pôsobila prekvapivo pokojne. Ruku mala jemne položenú na kôre toho prastarého stromu a zrak upretý do prázdna – na pevný bod, ktorý nikto iný nevidel.

Jeden z mužov ju kopol do rebier a zrazil do prachu. Tvár mala pritisnutú k zemi, z pery si len sfúkla lístok, hlas mala tlmený a nezrozumiteľný. Keby napäli sluch, možno by začuli, ako šepká: „Je úžasné, koľko toho stromy vidia. Tento má tristošesťdesiatosem rokov. A sedem mesiacov. A šesť dní. A...“

 

01010011 01110000 11000011 10100100 11000101 10100101 00101100 00100000 01110011 00100000 01101011 01101111 01101110 01100011 01101111 01101101 00100000 01101110 01100001 00100000 01100100 01101111 01101000 11000100 10111110 01100001 01100100

Nepozrel na ňu, keď pred neho kládla tanier s pečeným hovädzím. Bol myšlienkami celkom inde. Z jeho pliec vycítila napätie. Najradšej by mu z boľavých svalov vyhnala bolesť, odhrnula vlasy z čela a obsypala mu oči jemnými bozkami. Namiesto toho však ustúpila a vyšla po schodoch na galériu nad jeho pracovným stolom. Otvorila okno práve včas, aby cezeň mohla vletieť jeho krahuľa. Raz zakrúžila po miestnosti a potom pristála na starom Félixovom bidle. V jednom pazúre zvierala úradne vyzerajúci list, zapečatený voskovým odtlačkom masky smrťožrúta.

Hermiona sa zastavila na schodoch. Snape bol stále za stolom a uprene sa na ňu díval. Vždy ho znervózňovalo, že akoby vedela o prílete sovy ešte skôr, než dorazila. Veľmi rozvážne zdvihla ruku a priložila ju na stenu hradu. Možno to bol len klam svetla, no zdalo sa mu, že z jej kože vyžaruje slabá žiara.

Chcel vstať, no jej hlas ho zastavil.

„O tri týždne sem príde Voldemort vykonať inšpekciu. V skutočnosti si chce len vychutnať pohľad na to, ako sa pred ním plazí toľko muklov. Hrozne sa nudí, keďže už vyhral všetky bitky. A práve preto, že sa nudí, je nebezpečnejší. Už pokukuje po iných krajinách. Budeš si myslieť, že táto inšpekcia je tvojou šancou pokúsiť sa ho zabiť. Ale nie je. Neuspel by si. Si nesmierne mocný čarodejník, Severus, no tvoja sila spočíva vo vytrvalosti. Pokračuj po tej pomalej ceste, ktorou si sa vydal. Naďalej konaj drobné dobré skutky, kedykoľvek môžeš. Toto nie je tvoja chvíľa.“

Neodvrátil od nej pohľad, ani keď preberal list od sovy. Až keď sa mu pečať pod prstami rozdrobila, sklonil zrak, aby si prečítal správu. Keď skončil, v očiach sa mu objavil zvláštny svit. Chcel sa jej na niečo opýtať, no slová mu uviazli v hrdle. Skôr než opustila pracovňu, zľahka sa prstami dotkla jeho ruky. Pocítil doznievajúce pulzovanie zvláštnej, neznámej mágie.

„Prosím. Dôveruj mi.“

Nevedel presne prečo, no dôveroval jej.

 

01000010 01101001 01101110 11000011 10100001 01110010 01101110 01111001

Nasledujúce tri týždne sú pre ňu náročné, no zvláštnym spôsobom. Strážcovia už pre ňu nie sú problémom – dokáže pred nimi zostať takmer neviditeľná, keďže ich vníma ešte skôr, než sa vynoria spoza rohu. Teraz už hradu rozumie a cíti, ako ju vedie, bez toho, aby ju premohol a stratila v ňom samu seba. Rovnice v mysli ju už tak netrápia – zvyká si na ich zvláštnu ťažobu a pocit plnosti je znesiteľnejší. Permutácie ju už nezahltia – mozog ich takmer bez námahy preosieva. Problém nespočíva v neistote, ale v istote.

Tak si zvykla na záplavu premenných preháňajúcich sa mysľou, že ju zaskočí zistenie, že jej osud má binárny charakter. Nie multivesmír. Ani len zopár možností. Rozprestierajú sa pred ňou len dve cesty a jasnosť, s akou ich chápe, vyráža dych.

Predstavuje si, že takto človek vidí svoj život, keď mu v okamihu smrti prebehne pred očami – lenže ona namiesto minulosti vidí svoje budúcnosti. Dve odlišné cesty. Dva životy v ich celistvosti. Je naplnená svojím potenciálom až po okraj. Rozsah jej vízie vyráža dych.

Večer pred Voldemortovou návštevou si do zápisníka zaznamená posledné rovnice. Premení ho späť na striebornú stužku a ovinie si ju okolo zápästia. Spí presne šesť hodín, tridsaťosem minút a dvanásť sekúnd. Keď sa zobudí, strážcovia práve ženú väzňov do Veľkej siene, aby sa tam triasli pred svojím premožiteľom. Kráča chodbami bez toho, aby ju niekto zastavil, a dokonale uniká pozornosti strážcov. Obratne sa pohybuje na hranici ich periférneho videnia. Hrad ju neomylne vedie.

Zastaví sa pred dverami do Snapových komnát – musí sa rozhodnúť. Položí ruku na starobylý kamenný múr a cíti, ako ňou preteká moc. Hrad k nej prehovára. Znovu jej pripomína, že má na výber, že je to jej voľba a že nijaké množstvo mágie ju k nej nemôže prinútiť. Pohladí kameň – takmer s láskou – a poďakuje sa mu. Odtiahne ruku a zdvihne ju pred seba. Ochranné kúzla na jeho komnatách sa rozpadnú. Dvere sa samy otvoria. Vstúpi dnu.

Snape stojí vedľa postele. Habit má čerstvo vyžehlený, čižmy vyleštené; vyzerá ako stelesnený smrťožrút. Mykne zápästím a prútik mu vletí do čakajúcej dlane. Je naňho taká hrdá. Usmeje sa. „Hovorila som ti, že toto nie je tvoja chvíľa.“

Prekoná vzdialenosť medzi nimi a vystrie ruku, akoby chcela upokojiť cudzieho psa. Nechá ho pocítiť statický náboj hromadiaci sa v jej dlani. Chce, aby pochopil, že mu nechce ublížiť. Keď neustúpi, jemne priloží končeky prstov k jeho spánku a nechá mu mágiu prúdiť do vedomia. Zalapá po dychu, keď prenikne do jeho mysle a prepisuje zakrpatené úseky pamäti. Objíma ho, kým jeho spomienky ožívajú. Sleduje, ako sa mu do očí vracia svit lásky. Pritisne pery na jeho.

Bozk je krátky, no jeho krátkosť ho nerobí o nič menej vzácnym. Cíti, ako v nej mohutnie mágia, a vie, že jej zostáva už len málo času. Poddá sa jej; hlas má pozdvihnutý a posilnený prapodstatou prúdiacou v žilách.

„Severus Snape, prišla som ťa oslobodiť. Myslíš si, že dobro, ktoré si v tomto živote vykonal, je mizivé, no mýliš sa. Chránil si ma – až do tejto chvíle – a osud nášho sveta závisí práve od tohto okamihu.“

„Nerozumiem.“

„Aritmancia je najpravdivejším jazykom čistej mágie a ja som sa ním naučila hovoriť. Všetka tá moc – ochotná a schopná – a nikto, kto by k nej prehovoril. Je zdrvujúco čistá, taká čistá, že čakala, kým ju niekto osloví. Čakala na niekoho, kto jej dá súhlas, pretože neznesvätí právo žiadnej živej bytosti na voľbu. Každý strom, každé mláďa, každý človek – to všetko je pre ňu posvätné. Hovorí ku mne, Severus. Prúdi cezo mňa. Vidím všetko.“

Hľadí na ňu s takým úžasom, až jej takmer puká srdce. No v duši jej zároveň vyviera obrovská radosť.

„Život má toľko premenných a každá ovplyvňuje tú ďalšiu – ako vlnky rozbiehajúce sa po hladine jazera. No v tejto chvíli existujú len dva smery. Dva nemenné osudy. A ja vidím, ako sa oba odvíjajú až do konca vekov. Mágia mi dovolila vidieť ich, pretože verí, že mám právo voľby. Môžeme utiecť, Severus. Ty a ja. Môžeme odísť hneď teraz a už sa nikdy nevrátiť. Bože, ten život, ktorý máme... Je taký krásny. Mágia nás zahalí a ochráni pred ním. Strávime spolu ďalších šesťdesiat rokov – budeme sa rozprávať, smiať a milovať. Je to až bolestne nádherné. Kiež by si to teraz videl aj ty. No má to svoju cenu. Necháme ho tu bez dozoru a on bude čoraz nepokojnejší a divokejší. Bude ďalej pustošiť krajinu, kontinent i celý svet. A desaťročia po tom, čo my pokojne skonáme v spánku, ho pohltí do posledného kúska.“

Do očí sa mu tlačia slzy, zatiaľ čo ju hladí po tvári. Zovrie jej ruku ako vo zveráku; práve preto ho miluje ešte viac. Voľnou rukou rozviaže uzol na stužke ovinutej okolo zápästia. Jemne mu ju uviaže okolo krku a zastrčí pod golier.

„Je v nej celá moja práca, Severus. Je ohromne zložitá a privedie ťa takmer do šialenstva, no sľubujem ti, že keď ju budeš dostatočne dlho a usilovne študovať, uvidíš aj náš spoločný život. Nie je o nič menej krásny len preto, že sme ho neprežili.“

Cíti, že je od neho už napoly preč, a nakláňa sa k nej po posledný bozk. Skôr než sa ich pery spoja, strhne sa od bolesti, ktorá mu vystrelí po šľachách v ruke. Jemne mu vyhrnie rukáv a prstami prejde po sinavočiernom navretom obryse Temného znamenia. Pod jej dotykom zmizne.

„Milujem ťa, Severus Snape, a dávam ti slobodu.“

Skôr než zo seba dostane slová vďaky, ona je už na nohách a prechádza dverami. Rozbehne sa za ňou chodbou.

Uháňa vpred a zdá sa, akoby jej samotná podlaha dodávala rýchlosť. Zaplavuje ju radosť, keď cíti, ako v nej prúdi moc – telom, vedomím i samotnou dušou. Splynie s mágiou a nikdy predtým nebola tak sama sebou. Cestou do Veľkej siene sa rukou dotýka steny. Hrad jej zašepká zbohom z hĺbky srdca.

Vpadne do Veľkej siene a zbadá tú temnú ohavnosť v podobe čarodejníka, ktorá tróni nad kľačiacim zhromaždením vydesených a zúbožených muklov. Pár krokov za ňou zvolá Severus: „Hermiona!“

Voldemortove hadie oči pomaly žmurknú. Neunúva sa prehovoriť k humusáčke, ktorá stojí pred ním. Na tvári sa mu rozleje karikatúra úsmevu, keď ponad jej plece osloví Snapa.

„Stále naháňaš humusáčky, Severus? Po všetkých tých rokoch?“ Zasmeje sa – suchým, chladným smiechom pripomínajúcim smrteľné zachrčanie. Toto je tá zábava, v ktorú dúfal.

Stojí ho to všetko sebaovládanie, no Severus sa prinúti mlčať. Akokoľvek veľmi by si to želal, toto nie je jeho chvíľa. Láme mu to srdce, no dôveruje jej. Hermiona sa naňho naposledy žiarivo usmeje a potom opäť obráti pozornosť k Voldemortovi.

Ten sa na ňu zaškľabí, vychutnáva si príležitosť zlomiť ju a prinútiť, aby sa mu pokorne vrhla k nohám. „Takže si našla jeho slabinu, čo, humusáčka? Baví ťa poškvrňovať môjho prisluhovača svojimi špinavými úskokmi?“

„Severus Snape nie je slabý a nie je tvojím prisluhovačom.“

Voldemort sa zasmeje a prítomní smrťožrúti sa k nemu pridajú. Krčiaci sa muklovia hľadia do zeme – sú unavení z toho, ako vidia zomierať svojich druhov.

Samotná nuda z ľahkého víťazstva spôsobila, že Voldemort začal byť neopatrný. Vstane a spokojne k nej vykročí. „Možno si odvážna, ale si aj pochabé dievča bez prútika, humusáčka.“

Hlas jej znie silno a jasne, keď mu odpovedá. Chce, aby ju ten krčiaci sa zástup počul. „Myslel si si, že moja moc spočíva v prútiku? Myslel si si, že mágia vo mne je taká nepatrná, že ju môžeš vyrvať z môjho srdca a zničiť ma?“

Obchádza ju, očividne potešený očakávaním jej výkrikov. Namieri na ňu prútik a zašepká: „Crucio!“

Zdvihne ruku a jediným švihnutím zápästia odrazí jeho kúzlo. Keď vykročí proti nemu, oči sa mu rozšíria od úžasu.

„Prehovorila ku mne pravá mágia a ja som jej prostredníkom. Nezáleží jej na tom, z čieho lona som vzišla, a odmieta si vynucovať moju vernosť strachom či manipuláciou. Samotná mágia si želá, aby si zmizol, Tom Riddle, a ja sa slobodne rozhodujem konať podľa jej vôle!“

Usmieva sa, zatiaľ čo on na jej srdce vrhá neodpustiteľné kliatby. Jeho mágia sa však ešte pred ním rozpadá vo vzduchu. Smrťožrúti v sieni nervózne ustupujú k stenám. Nikto nezdvihne prútik, aby svojmu pánovi pomohol. Väzni dvíhajú hlavy, úplne pohltení výjavom pred sebou. Strážcov ďaleko prevyšujú počtom.

Kliatby mu uviaznu v hrdle a oči sa mu rozšíria od paniky. Zovrie mu zápästie a každý atóm jeho bytosti sa začína triasť a rozpadať. Z hrdla sa mu vyderie ston plný zúrivosti a hrôzy. Hermiona cíti, ako sa jej telo začína rozplývať a prapodstata sa rozpletá, keď z nej prúdi mágia. Jej fyzická podoba sa stáva nejasnou a prestáva vnímať vlastný dych, srdce i odumierajúce synapsie. V poslednom okamihu vedomia uprie zrak na Severusa. Výraz úžasu v jeho tvári ju naplní takou hlbokou radosťou, že sa rozplynie v oslnivom záblesku mágie, jasnom ako slnko. On padá na kolená a mlčky sa prizerá, akoby ju chcel vdýchnuť, keď mizne.

 

01010011 01110000 01101100 01111001 01101110 01110101 01110100 01101001 01100101

Istý čas je neutíšiteľný, no ona mu kedysi povedala, že jeho osobitná mágia spočíva vo vytrvalosti. Uplynú tri mesiace, osem dní, štyri hodiny, dvanásť minút a päťdesiatdva sekúnd, kým sa odhodlá otvoriť stránky jej zápisníka. Trvá osem týždňov, kým si ich dokáže prečítať bez toho, aby ich zmáčal slzami. Prejde šesť desaťročí, kým napokon začuje, ako mu mágia opatrne šepká do ucha. A potom, jednej noci, keď sa naposledy uloží spať, vidí pred sebou celú nádheru ich spoločného života, rozprestierajúcu sa v čoraz širšej špirále radosti – a tá nie je o nič menej vzácna len preto, že ju nikdy neprežili.

01001011 01101111 01101110 01101001 01100101 01100011




obrázok vytvorený AI



Prihlásenie

Hodnotenie článku (Aktívne od 1.6.2022)

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

 Prihlásiť/Registrovať  16 komentárov

Kliknutím na Ďakujem odošlete zjednodušený komentár - je to info, že ste si článok prečítali a našu prácu si vážite. Aj takto nás môžete motivovať k ďalším prekladom.


AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Sofia99 - 02.11. 2026
|
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: Yuki - 02.11. 2026
|
Uff... ani nevím, jak si poskládat myšlenky a pocity z tohoto dílka.
Veškeré palce hore za binární názvy kapitol.
To, co bylo mezi nimi... páni...
Děkuju, solace.
Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: solace - 02.11. 2026
|
Úplne súhlasím, tie binárne názvy kapitol boli geniálny ťah, ktorý celý ten matematicko-magický svet dokonale podčiarkol! A vzťah medzi Severusom a Hemrionou mal neuveriteľnú hĺbku a rešpekt.
Mne sa okrem toho veľmi páčilo aj autorkino nelineárne rozprávanie príbehu. Bolo skvelé, ako to všetko napokon do seba zapadlo.
Ďakujem za komentár, Yuki.

Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: sisi - 02.11. 2026
|
Tak to je dílo! Hermiona rozpletla vzorce a samotnou prapodstatu věcí a stala se magií. A proto zůstala jako fluidum přítomná v každé částečce hmoty a vědomí? To je ono?
Děkuji za překlad, není to sice obvyklé téma, ale pořád je to o magii a také o matematice.
Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: solace - 02.11. 2026
|
To je veľmi pekná a poetická predstava s tým fluidom! Ja som to pri čítaní vnímala z trocha iného, skôr metafyzického a psychologického pohľadu. Z textu som mala pocit, že Hermiona v záblesku energie reálne fyzicky anihilovala a stala sa priamou súčasťou prapodstaty vesmíru.
Severusa jej obeta zlomila, no nevzdal sa a cez jej zápisníky sa snažil racionálne pochopiť, čo vlastne vo svojich výpočtoch objavila. To šepkanie po šiestich desaťročiach som vnímala ako hlas samotnej prapodstaty, v ktorej už zostala Hermionina stopa. A na smrteľnej posteli, keď napokon padli všetky doterajšie pozemské obmedzenia, Severus v záblesku konečne pochopil všetko to, čo ona vedela už počas života. Tá záverečná špirála radosti je pre mňa momentom, kedy sa ich vedomia a energie opäť stretli v tom najčistejšom zmysle – mimo hmoty a času. Každopádne je fascinujúce, koľko rôznych vrstiev a emócií dokáže tento záver v každom z nás vyvolať.
Vďaka za komentár, sisi.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 02.11. 2026
|
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: katrin - 02.11. 2026
|
toto ma naozaj, vzalo..
Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: solace - 02.11. 2026
|
Aj mňa a nielen raz...
Dík.

Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: luisakralickova - 02.11. 2026
|
Tenhle nápad s aritmancií a prapodstatou magie je opravdu originální, nejsem opravdu matematický fanoušek, ale téma sebeobětování a opětovného setkání splnilo podmínku alespoň kapky naděje.
Takže přes chmurnou atmosféru, výsledek pozitivní;)
Díky, solace, za nalezení a překlad.
Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: solace - 02.11. 2026
|
Veľmi ma teší, že ťa ten príbeh oslovil aj napriek tomu, že matematika nie je tvojou doménou! Presne ako píšeš, tá kvapka nádeje a metafyzického stretnutia tam na konci naozaj je.
Hermiona v podstate nemala na výber – ak chcela zachrániť svet, iná možnosť neexistovala. A Severus to hlboko vnútri chápal, hoci sa s tým vyrovnával strašne ťažko. Boli si v tomto neskutočne podobní. Keby mal on sám možnosť zničiť zlo za cenu vlastného sebaobetovania, urobil by to bez jediného zaváhania. Práve toto tiché, hrdinské pochopenie medzi nimi robí ten výsledok – napriek všetkej pochmúrnosti – v niečom pozitívny a očisťujúci.
Veľká vďaka za komentár.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Fanny88 - 03.11. 2026
|
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: lucky - 03.11. 2026
|
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: maria - 07.11. 2026
|
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: jenka - 08.11. 2026
|
Všechny tvé překlady jsou skvostné. Tady (a nejen zde) je skvostný i originál. Hodně toho už řekli ostatní, já nemám více slov, děkuju.
Aritmantické rovnice ako druhý jazyk (Hodnotenie: 1)
Od: solace - 08.11. 2026
|
Veľmi pekne ti ďakujem za krásne slová. Táto jednorazovka patrí medzi moje srdcovky a som rada, že si v nej našla rovnaké čaro a hlbší zmysel.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: barca666 - 10.11. 2026
|
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Prehľad článkov k tejto téme:

absolute_tash: ( solace )02.11. 2026Aritmantické rovnice ako druhý jazykSlovak
absolute_tash: ( solace )26.10. 2026Výdavkový účetSlovak
cathedral carver: ( solace )19.10. 2026OčarenáSlovak
Rule23: ( solace )12.10. 2026Všeobecne uznávaná pravdaSlovak
wallyflower: ( solace )14.09. 2026KliatbaSlovak
DelphiPsmith: ( solace )07.09. 2026Spojení zákonomSlovak
Aimee_Beloved: ( solace )31.08. 2026Len taká malá čarodejnícka kaviarničkaSlovak
Aurette: ( solace )13.07. 2026Rozhovor na metleSlovak
Deeble: ( solace )06.07. 2026Nemať strachSlovak
Deeble: ( solace )29.06. 2026To nič nie jeSlovak
darnedchild: ( solace )01.06. 2026Nepravdepodobní dohadzovači 2/2Slovak
darnedchild: ( solace )25.05. 2026Nepravdepodobní dohadzovači 1/2Slovak
DelphiPsmith: ( solace )18.05. 2026Vyčkaj, pani, vyčkaj 2/2Slovak
DelphiPsmith: ( solace )11.05. 2026Vyčkaj, pani, vyčkaj 1/2Slovak
wallyflower: ( solace )04.05. 2026Ako ma spomienka na teba neopúšťaSlovak
DelphiPsmith: ( solace )06.04. 2026Radosť z vareniaSlovak
DelphiPsmith: ( solace )30.03. 2026Cena spomienkySlovak
lilsherlockian1975 : ( solace )18.03. 2026JedinečnýSlovak
. Úvod k poviedkam: ( solace )18.03. 2026ÚvodSlovak

Účet

Novinky