Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Broken

17. XVI. Koniec viery - časť prvá

Broken
Vložené: Jimmi - 27.02. 2010 Téma: Broken
Jimmi nám napísal:

All Characters belong to JKR . Autor originálu  Broken  inadaze22

"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."

Ďalšiu časť kapitoly venujeme 32Jennifer2, 3lucky, Adelina, Amoneth, Any, anonym, Beruška, Carma, Caph, Cyrus, denice, doda357, Dorea, Ela, eternallife, gama, Goody,  Hope, Inčika, Izzy, Iway, Jin, JSark, kometa, ladyF,  Leann, Lucka, Natalie,  Nuviel, Maenea, maginy Monie, Petty002, Phee,  Rapidez, Sele, simasik,  soraki, teriisek, Vendy.

Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/17/Broken

Poznámka: Naozaj má táto kapitola dva názvy, nepomýlila som sa.

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola šestnásť: Keď sa všetko rozpadá, časť prvá

(Súbežne)

Keď sa Hermiona priblížila k stolu pre troch v lákavej mukelskej kaviarni počas jej hodinu a pol dlhej prestávky, okamžite zbadala za stolom s Narcissou Malfoyovou sedieť Ritu Skeeterovú, odpíjať si z čaju a dvíhať koláčik k jej jasne červeným perám.

Prvé, čo ju napadlo, bolo veľmi skľučujúce: ´Dnes jednoducho nemám svoj deň.´ V skutočnosti sa nad tou nespravodlivosťou chcela rozplakať. Bola to len poleva na čokoládovej torte ´zlého rána´.

Bolo to, ako keby sa vesmír bavil tým, že ju trápil.

Po tom, čo sa včera v noci vrátila domov z dovolenky v Paríži, zaliezla do postele, aby si dobre v noci pospala - len aby sa prehadzovala a pretáčala väčšinu noci. Nakoniec o štvrtej sa vzdala spánku úplne a prechádzala sa po svojom malom modrom koberčeku, až kým o hodinu neskôr nezaspala na gauči. Snívala o svojom chlapčekovi - a bol to ten najlepší sen, ktorý dlhú dobu mala.

Hermiona sa doslova strhla zo svojich driemot, keď malý a plachý hlások zašepkal: "Mamí?"

Plánovala zatvoriť oči len na chvíľu; nespala viac než dva dni a bola nekonečne vyčerpaná.

Matthew pred dvoma dňami podstúpil odporné kolo rádioterapie a ona strávila celú noc, aby na neho dávala pozor, keď sa prehadzoval a pretáčal vo svojej posteli. A potom šla na celý deň do práce, kým s ním pestúnka strávila deň, keď ho tíšila medzi spánkom a nekontrolovateľným zvracaním. Namiesto toho, aby šla domov odpočívať, Hermiona prišla domov k otrávenému skoro štvorročnému decku, ktoré sa chcelo hrať, ale bolo príliš unavené, aby sa pohlo. Pestúnka ten večer odchádzala preč z mesta na svadbu, takže neexistovala žiadna možnosť spánku, minimálne kým mu nebude lepšie.

Nevedela, kedy zaspala, ale zdvihla sa z gauča okamžite, ako začula Matthewov hlas.

"Áno, srdiečko," zašepkala Hermiona, ani sa neobťažovala ukryť jej mimoriadnu vyčerpanosť. "Cítiš sa dobre?"

Malý Matthew prikývol a usmial sa. "Úplne lepšie." Jeho orieškovo-zelené oči sa rozžiarili, keď sa s nádejou v hlase spýtal: "Rozprávku na dobrú noc... prosím?"

Vždy zdvorilé dieťa, uškrnula sa Hermiona, dobre ho vychovala.

Napriek faktu, že chcela zaliezť do svojej postele a spať až do obeda, vedela, že nemôže. Ten piatkový večer bolo pol siedmej: Matthewov čas spánku. Miloval chodiť v piatok do postele. Bola to rutina: umyl si zuby, umyl si tvár, prezliekol sa do obľúbeného pyžamka a našiel ju. Vždy bol taký dychtivý na svoju rozprávku na dobrú noc. Hermiona mu vždy čítala príbehy, ale v piatky mu ich rozprávala spamäti s množstvom zvukových efektov. Niekedy si ich vytvárala v hlave, niekedy to boli príbehy o rokfortských metlobalových zápasoch, ktoré boli plné akcie, ale občas ho nechala, aby jej povedal, aké príbehy chce počúvať.

"Hm-hm," zažiarila krivým úsmevom. "Utekaj do mojej postele."

Matthew slabúčko zapišťal a letel do jej izby, Hermiona mu šla za pätami.

Po štekliacej bitke sa usalašili po dekami a on sa k nej pritúlil, ako keby všetko bolo v poriadku v jeho maličkom svete.

V takýchto okamihoch ako tieto láska k jej synovi rástla míľovými krokmi; nemohla chcieť od života viacej, ako už mala. Keby mohla, bola by prevzala jeho bolesť, krvácala miesto neho a obetovala by svoj život, aby zaistila, že bude žiť šťastný a naplnený život. V okamihoch ako tieto ďakovala Bohu, že je nažive. Okamihy ako tieto si bude pamätať po zvyšok svojho života.

"Aký príbeh chceš počuť dnes večer, láska?"

Odvážne povedal: "Ja chcem - chcem počuť o mojom tatinovi."

Hermione skoro zabehlo. Nikdy sa nedožadoval príbehov o Harrym. Nenašla žiaden dôvod nepovedať Matthewovi o jeho otcovi; legenda o Harrym Potterovi ešte do Talianska nedorazila, čo im umožňovalo žiť v anonymite. Bola to obrovská úľava. Raz zistí, že je synom legendy, raz zistí, že je synom chlapca, ktorý porazil najtemnejšieho pána ich doby, raz si ho k sebe posadí a všetko mu povie - ale tým dňom dnešok nebol.

Až dovtedy ho bude zabávať príbehmi o otcovi, ktorý nemal tušenia, že vôbec existuje.

"Nuž, je dobré, že chceš počúvať o svojom otcovi." Uviedla svojím najlepším rozprávačským hlasom. "Náhodou mám pre teba perfektný príbeh, ale najprv, chcel by si vedieť tajomstvo?"

Matthew nadšene prikývol.

"Tvoj otec hrával metlobal."

Orieškovo-zelené oči skoro vypadli z jamiek. S fascinovaným výrazom, ktoré mohlo zvládnuť len dieťa, Matthew zašepkal: "Vážne?"

Hermiona prikývla, škeriac sa. "Áno, hrával, a bol skvelým hráčom. Porozprávam ti, ako chytil svoju prvú zlatonku..."

O hodinu neskôr hladila synov spiaci chrbátik, kým sa hlboko nadychoval v spánku. Po neovládateľnom pokrikovaní, smiatí sa, škerení sa, tlieskaní, lapaní po dychu a robenia rôznych zvukov vzrušeného a baviaceho sa dieťaťa nemala Hermiona potuchy, ako sa mu podarilo tak rýchlo zaspať. Prehrabla prstami jeho jemné a strapaté hnedé vlásky. Matthew sa pritúlil bližšie a zašepkal jediné slovíčko, ktoré jej oči neovládateľne zaplavilo vodou.

"Tati."

Keby ju Pansy neprišla letaxom skontrolovať, Hermiona bola presvedčená, že by stále spala na svojom gauči, stratená v snoch.

Počas ich posledného sedenia, pár dní pred Vianocami, váhavo priznala svojej terapeutke, že v poslednej dobe spáva tak veľa ako môže, nie preto, že je pekelne deprimovaná, ale jednoducho preto, že vždy máva tie najživšie sny o Mattheowi.

Katherine povedala, že hoci takéto správanie nebolo celkom zdravé, bolo obvyklé, že trúchliace matky viseli na svojich snoch o ich zosnulých deťoch - a potom sa spýtala, ako jej snívanie o Mattheowovi pomáha v náprave.

Nevedela celkom presne ako zodpovedať túto otázku.

Okrem domácich videí, na ktoré nemala dosť odvahy dívať sa, sny boli pre Hermionu jediné miesto, kde vídala Matthewa. Keby mohla, spala by nekonečne dlhý čas len, aby videla jeho tvár, počula jeho smiech, dotýkala sa jeho vlasov a trávila čas s ním. Nezáležalo na tom, že spala a že tieto sny boli len spomienkami na minulosť - na ničom nezáležalo. Sny prinášali spiatky tie spomienky a tie dni, na ktoré si už viacej nedokázala spomenúť. Hoci úplne nevyhladili tú neustálu bolesť v jej hrudi z toho, že jej tak veľmi chýba, dočasne ju naplnili pokojom.

Kým bol v jej srdci a snoch, nebol skutočne preč. To isté platilo pre jej rodičov; hoci sny o nich neboli také časté či také živé ako tie sny o jej synovi. V jej snoch bol Matthew taký skutočný a taký žiarivý v jej mysli, že skoro zabudla, že ho tu už viacej nie je.

Bola to pripomienka toho, bez čoho dokáže žiť.

Pansy, spomenula si, ju vytrhla z týchto myšlienok, schmatla zo stola Denného proroka okamžite, ako sova doručila raňajšiu poštu a zmizla vo výbuchu zelených plameňov.

Čudné, ale Pansy Parkinsonová nebola známa tým, že je normálna. Hermiona odbila to podivné ráno a pripravila sa na deň. Mal to byť dlhý deň, tým si bola istá. Bude meškať, ak si nešvihne.

Počas jej snahy pripraviť si rýchle raňajky si skoro odrezala prst, kým krájala jahody a potom si privrela prsty do zásuvky. Vydala prúd násilných epitafov, čo ju prinútilo poobzerať sa po Matthewovi; jej ústa boli prirýchle s ospravedlnením a "mamina nechcela povedať to škaredé slovo", ale potom si uvedomila, že tam nie je. A akýkoľvek príjemný pocit, s ktorým sa v to ráno prebudila, bol okamžite preč.

Náhle mrzutá Hermiona zanechala všetky plány na zdravé raňajky a preletaxovala sa do kancelárie.

Prsty jej viac než hodinu pulzovali bolesťou - ale jej srdce búšilo oveľa horšie a oveľa dlhšie.

K nesmiernemu šoku jej spolupracovníkov po prvý raz, odkedy sa pripojila k spoločnosti, Hermiona Grangerová vynechala prideľovanie úloh počas ich týždenných stretnutí jednoducho preto, že desať minút meškala.

Dopadla tak, že jej pridelili stráviť ďalšie tri dni na ministerstve, robiť základné nenáročné kliatborušenia. Bol to jej prvý deň späť v teréne a kým chápala, že je najlepšie netlačiť na ňu, naozaj nechcela stráviť tento deň na ministerstve. Samozrejme, Gregory mal spočiatku pochybnosti o jej zadelení. Napokon, mala zlé skúsenosti s úlohami pre ministerstvo.

Ale Hermiona bola v prvom rade profesionálka.

A čo viac, bola profesionálka, ktorá odmietala stráviť ďalší deň vo vnútri svojej kancelárie.

Bez nejakého zdržania sa Hermiona preletaxovala na ministerstvo a okamžite na nej spočinuli všetky oči. Predpokladala, že ich pohľady pramenia zo skutočnosti, že je Hermiona Grangerová, ale čím dlhšie bola vo vestibule, tým si viacej uvedomovala, že sa mýli.

Bola to zmätená a skoro bolestivá cesta, keď na ňu zízali a nesúhlasne sa mračili, ale dobre ukryla všetky emócie a udržala si prázdnu tvár, keď sa obzerala. Čarodejnice na ňu hľadeli, ako keby bola odporný kal na dne bazénu.

Tak toto bolo niečo nové.

Pohľady úcty, závisti a obdivu boli pre Hermionu dôverne známe; výrazy sklamania, odporu a nedôvery nie. Určite tým čarodejniciam, čo na ňu civeli, nič neurobila, takže ich ignorovala, držala hlavu tak vysoko ako mohla a nastúpila do výťahu.

Dnes nič z tohto nepotrebovala, fakt nie.

Hermiona sa rýchlo ocitla v súkromnej miestnosti hlboko na Oddelení záhad, zmätená a ubolená z tej raňajšej nehody v kuchyni. Hoci tie kúzla boli ľahké, trvalo jej skoro hodinu než sa do toho znova dostala. Skoro rovnako dlho jej trvalo, kým zlomila jednoduché kúzlo, ale zhromaždila svoje zmysly, potlačila tie pocity úzkosti, ktoré bublali v jej bruchu, a sústredila všetku svoju mágiu a pozornosť na to, čo bolo treba urobiť.

Alebo sa o to minimálne pokúsila.

"Potom odíď!" Ukázal prstom na dvere. "Vypadni! Choď preč! Môj život bol bez teba lepší!" Hneval sa a zízal na ňu chvíľu predtým, než vyšplechol slová naplnené toľkým jedom, že jej z toho zmrazilo vnútornosti. "Urobila si z nás všetkých bláznov, a ja ťa nenávidím!"

Bolo pol desiatej ráno, keď to prvé neúspešné kúzlo preletelo popri jej hlave. S malým výkrikom strachu a prekvapenia Hermiona okamžite padla na kolená; jej telo sa neovládateľne triaslo z tých spomienok, čo jej zaplavovali myseľ.

Čo sa do pekla s ňou dialo? Správala sa ako vystrašená začiatočníčka.

Odkedy sa bála niečoho, čo milovala robiť?

Prvý lúč svetla narazil do jej tela s rovnakou silou ako pri čelnej zrážke v plnej rýchlosti.

Adrenalín poprel jej právo cítiť bolesť, ale vedela, že je zranená.

 

Pretože jej vášeň ju skoro zabila.

Hermiona sedela na gauči a relaxovala, ale len na chvíľu. Mala veľa na práci a málo času, v ktorej ju urobiť. Dostala sovu od Narcissy, ktorou jej pripomenula ich lekciu taliančiny o jedenástej. Hermiona na ich dohodu nezabudla, ale kvôli tejto konkrétnej lekcii bola trochu nervózna. Bola to prvá, ktorá nasledovala po tom fiasku s Luciusom a ona nevedela, čo čakať. Normálne tušila a tešila sa z jej týždenných stretnutí s Narcissou. Tá žena sa mimoriadne hnala a bola veľmi rýchlou žiačkou, nespomínajúc skutočnosť, že si vždy našla čas, aby sa Hermiony spýtala, ako sa jej vo všetkom darí.

Pravdepodobne bola jediným človekom, ktorý sa jej to pýtal pravidelne - nuž, okrem jej terapeutky.

Ale tej žene platila, aby kládla také otázky.

Narcissa ich kládla jednoducho preto, že mala starosť.

Chcelo to veľa, ale keď sa jej spýtala, ako sa má, na ich poslednej lekcii, Hermiona sa rozhodla od tohto okamihu byť k nej úprimná.

"Mám sa fajn - počkať. To je lož. V skutočnosti si vediem dosť hrozne."

Nerozoberala to a Narcissa nenaliehala. Tá žena len prikývla v porozumení.

A porozumenie bolo to jediné, čo Hermiona v tejto chvíli potrebovala.

Hermiona sa sústredila na to, čo bolo treba spraviť najprv a potom namierila svoj prútik.

Oslepujúca, neznesiteľná, trýzniaca a kataklizmatická bolesť, nepodobná ničomu, čo kedy cítila vo svojom živote, trhala každý centimeter, každú časť, každú bunku jej tela. Chcela vykríknuť po niečo, po niekoho, aby pomohol, ale bolelo pohnúť perami. Slzy sa chceli preliať, ale bolelo plakať. Bolelo myslieť. Bolelo dýchať.

Druhé nesprávne vrhnuté kúzlo sa odrazilo od zrkadla na druhej strane miestnosti a Hermiona sa v panike hodila na kolená. Na rozdiel od minula mala dosť rozumu, aby vrhla rýchle ochranné kúzlo, ktoré ju zachránilo pred zásahom tohto kúzla. Tentoraz Hermiona zostala na zemi dlhú dobu. Oči mala zatvorené, keď sa namáhavo vydychovala a nadychovala.

Bolo pol jedenástej, keď sa rozhodla, že dnešok bude posledným pre mnoho vecí: bude to posledný deň, keď dovolila nehode z Marquette vstúpiť do jej mysle, posledný deň, keď pracovala bez prítomnosti nejakého aurora (nabudúce bude žiadať niekoho, kto pri nej zostane a nie iba prikývne, keď povedia, že v ten deň nemajú dosť personálu), a posledný deň, kedy dovolí svojmu strachu vstúpiť do jej srdca, keď sa jedná o jej milovanú prácu.

Jej práca ju dostala cez tie najťažšie okamihy jej života a nech je prekliata, keby kvôli jednej nehode dostala strach.

S odhodlaným zavrčaním sa Hermiona vytiahla znova na nohy a hľadela zvrchu na predmetnú malú krabičku, oči prižmúrené v koncentrácii, keď krúžila okolo tej veci, aby našla jej slabé miesto.

Hermiona bola neoblomná v jej ďalších myšlienkach.

Krabička.

Pre niekoho iného: to bolo malá prekliata krabička. Pre ňu: znázornenie jej života.

Tá krabička bolo niečo iné, nad čím mala zvíťaziť, ďalší problém, nad ktorý sa musela povzniesť, ďalší kopec, ktorý musela preliezť, ďalšia hora, ktorú musela podrobiť. A Hermiona bola vyčerpaná - fyzicky, mentálne, duševne a emocionálne vyčerpaná. Až po tú hranicu, kedy už nedokázala prísť na to, ktorá činnosť bola horšia: upadať do depresie alebo sa snažiť uzdraviť. Pri Merlinovi, bola tak prekliato unavená z boja so všetkými tými démonmi, ktorí neovládateľne uháňali jej životom, unavená z preliezania kopcov skľúčenosti a depresie, unavená - nuž... bola unavená zo všetkého.

Jediné, čo chcela občas urobiť, bolo seknúť s tým a vypariť sa a vykrvácať, ale Hermiona vedela, že skončiť sa rovnalo zlyhaniu.... a zlyhanie neprichádzalo do úvahy.

Ona nemohla zlyhať - nie, ona nezlyhá.

Ona s tým nemohla seknúť - nie, ona s tým nesekne.

Ona premôže tú prekliatu krabicu a všetko ostatné v jej živote; ona dobije svet, ak to znamená, že nakoniec nájde svoj vlastný pokoj. Po prvý raz bola rozhodnutá dýchať, rozhodnutá nájsť harmóniu, a rozhodnutá prestať utekať a ukrývať sa pred všetkými z jej minulosti. Hermiona bola odhodlaná zachovať si každučkú spomienku na svojho syna a rodičov v špeciálnom mieste v jej srdci, rozhodnutá konečne žiť, pretože život, ktorý žila, sa nedal nazvať životom. Ona všetko toto zvládne - a na konci bude stáť na vrchole.

Hermiona namierila svoj prútik, zamrmlala správne zaklínadlo a kliatba sa okamžite zlomila so slabým prasknutím a malým zábleskom svetla.

To bolo sklamaním, ale po prvý raz, za dlhý čas, si dovolila usmiať sa.

Ďalších dvadsať minút nasledujúcich po tom objave prešlo v jednotvárnom mračne horlivej práce. Kým jej hodinky zapípali, že o desať minút je čas stretnúť sa s Narcissou, prelomila kliatby na polovici vecí v miestnosti; čo bolo oveľa viac než od nej žiadali. Hermiona mala pocit dobre vykonanej práce, keď nechala zmiznúť všetky opravené veci do správnej miestnosti a všimla si, že jej pracovné miesto bolo oveľa prázdnejšie. Potom sa rozhodla, že si naozaj zaslúži jeden extra dlhý obed a odišla, aby sa stretla s Narcissou kvôli ich taliančine.

A takto sa ocitla v jej súčasnej prekérnej situácii; potichu sedela za stolom oproti dvom ženám, ktoré reprezentovali dva extrémy v jej živote. Po tichom pozdravení si Hermiona od príjemnej čašníčky objednala šálku Red Zinger čaju a sladké pečivo z raňajok.

Potom zistila, že hľadí na tie potichu sa rozprávajúce ženy za stolom. Bola by zvedavá na to, o čom sa rozprávajú, ale došlo jej, že je zaujatá úvahami o tých extrémnych protikladoch medzi nimi - aspoň pokiaľ ide o to, ako zaobchádzali s ňou. Jedna ju považovala a starala sa o ňu skoro, ako keby bola jej dcéra (alebo aspoň člen jej rodiny; tá druhá sa k nej chovala s jasným pohŕdaním a asi sa jej bude na večné veky hnusiť.

Zábavné.

S povzdychom sa Hermiona sústredila na práve donesené lahôdky a čaj. Nemohla vyhrať, že nie? Ona nemohla mať jeden dobrý deň bez toho, aby sa niečo - alebo niekto - nezamiešal. Dnešné zamiešanie sa bolo len polevou na zlom dni, čerešničkou na zlom začiatku nového roka. Toto nepotrebovala. Toto vôbec nepotrebovala. S odfrknutím si Hermiona pomyslela, že si musí tú myšlienku zapísať do denníka hneď, ako bude mať čas. Nevyužívala ten denník tak veľmi, ako chcela pani Shepardová, ale ešte ho ani nehodila do ohňa.

Považovala to za isté zlepšenie.

"Slečna Grangerová," začala tá čarodejnica v tom známom, uštipačnom tóne, ktorý spôsobil, že sa Hermione päste inštinktívne zovreli. "Vyzeráte dosť - chudo. Moji čitatelia chcú vedieť všetko o vašej diéte."

Hermiona si bola stopercentne istá, že sa tvári, ako keby ju zasiahli celotelovým zviazaním.

Ďalšia myšlienka sa bolestivo prehnala jej mysľou. Áno, volá sa to ´prehrať boj o dieťa s rakovinou´, mali by ste to skúsiť. Robí zázraky.

"Nezačínaj s tým, Rita," Narcissin hlas bol pevný a úsečný, jej modré oči sa divoko prižmúrili, keď pokračovala. "Teraz nie je čas na tvoje slovné hry a ja ti odmietam dovoliť, aby si na ňu v mojej prítomnosti bola zlá; hlavne pretože ti nič nepovedala. Nevieš nič o jej živote a nech som prekliata, ak ti dovolím zosmiešňovať ju."

Nie je treba hovoriť, že obe, Rita aj Hermiona, stratili reč.

V nasledujúcich okamihoch ticha napätie pri stole gradovalo. Vyzeralo to, ako keby hroznýš kráľovský pomaly krúžil okolo nich, zvieral svojím telom ich krky a odrezával ich od prívodu vzduchu.

Slabý výdych unikol Hermione v tom okamihu, keď Rita zašepkala: "Fajn, ale nech je jasné, že vás nemám rada."

Nebola si istá skade tá chladná sebadôvera pochádza. "Ten pocit je vzájomný."

"A nech je jasné, že jediný dôvod, pre ktorý som tu, je služba priateľke, ktorá je vám veľmi oddaná. Keby som mala na výber, súčasnú situáciu by som miliónkrát zhoršila, to mi verte. Mala by som pôžitok z toho spraviť váš život úbohým, užívala by som si sledovať, ako sa potíte. Bola by to dokonalá pomsta za to všetko, čo ste mi urobili."

Ach, verila, že Rita Skeeterová by použila svoju neobmedzenú mediálnu moc, aby sa postarala, že aj tá úplne najlepšia situácia by vyzerala hrozne a odplatila by sa jej za to, že ju zavrela do pohára. Ale pokiaľ ide o to, o akej súčasnej situácii hovorila? Hermiona nebola najmenšej potuchy, o čom hovorí. Situácii, o akej súčasnej situácii hovorila?

"Máte šťastie, že máte Narcissu za spojenca... a priateľa."

"Viem." Už sa nepozerala na Ritu, ale na Narcissu, ktorá zažiarila láskavým, ale predsa slabým úsmevom. Hermiona si bola dobre vedomá, že Narcissa vedela o jej synovi; nikdy sa nerozprávali o nijakých podrobnostiach, ale tá žena jednoducho vedela, v akej bolesti bola a urobila všetko možné, aby jej život uľahčila.

Slová by nedokázali popísať, ako požehnane sa cítila, že má vo svojom živote ženu ako Narcissa Malfoyová.

Tie dve ženy si vymenili nerozlúštiteľné pohľady skôr, než čarodejnica priamo oproti nej zavrčala do svojej šálky čaju a Narcissa si položila ruky na stôl elegantne a veľmi aristokraticky.

Hermiona prehltla. Vyzeralo to, že sú pripravené prejsť k veci.

"Takže, Hermiona, viem, že sa čuduješ, prečo je tu Rita, ale dovoľ, aby som ťa uistila, že bez ohľadu na váš vzťah v minulosti, nechce ti ublížiť." Narcissa prehovorila hlasom, ktorý ju mal upokojiť - nemala byť z ničoho nič tak prekliato nervózna.

Prezieravo Hermiona zostala ticho, ale slabo, váhavo prikývla.

Narcissa prijala jej mlčanie ako súhlas, že môže pokračovať. "Viem, že vy dve nemáte najlepšiu minulosť."

Na to si zamračená Rita odfrkla, ako keby to jej vyhlásenie bolo podcenením desaťročia.

Narcissa po nej strelila škaredým pohľadom. "Čo som predtým povedala? Buď milá, Rita."

Rita sa chvíľu mračila skôr než vyrovnala ramená; vždy chcela byť dokonalá dáma.

Dosť blbé, že bola zákerná čarodejnica.

Hermiona sa pozerala na obe ženy v naprostom úžase. Obe sa zdali znalé nevyhnutností k tomu, aby zapadli, kým boli vonku v mukelskom Londýne, ale jedna jasne chcela vyčnievať nad tou druhou. Narcissa mala čierne šaty po kolená s jemnými pančucháčmi a drahými topánkami na vysokom podpätku; kým Rita mala na sebe draho vyzerajúce žltohnedé šaty, ktoré mali na sebe fialové, oranžové, čierne a šedé vzory. Hermiona si pomyslela, že jej šaty vyzerajú, ako keby ich zobrali z hotelovej tapisérie spred tridsiatich rokov, spravil nevyhnutné úpravy a predali ich Rite Skeeterovej.

"Skôr než budeme pokračovať, musím ti niečo ukázať."

Hermione sa ten tón nepáčil, ale sledovala v napätom tichu, ako Narcissa siahla do kabelky a vytiahla noviny. Neboli to žiadne noviny, bol to Denný prorok. Skôr než mohla uvažovať, čo je v tých novinách, že to má prikázané vidieť, Narcissa ich otvorila, položila na stôl a posunula k nej, aby ich videla.

Keď zbadala ten článok a tie obrázky prebehlo jej hlavou tucet emócii.

Ale ani jedna z nich nebola hnev.

Mala by byť nahnevaná na množstvo vecí.

Hermiona by mala byť nahnevaná na to, že jej meno bolo vytiahnuté na svetlo takýmto spôsobom, mala by byť nahnevaná, že bola zatiahnutá do mlyna rečí po mesiacoch slobody, mala by byť nahnevaná, že niekto, koho považovala za spojenca, jej bodol dýku do chrbta v mene predajnosti novín, mala byť nahnevaná, že ten článok nenašla skôr, mala byť nahnevaná, že tie dva jej obrázky v novinách sú zrejmý podvrh, mala by byť nahnevaná, že Denný prorok ju dostal na cestu, ktorá viedla do divočiny konfrontácii.

Bývalí priatelia (menovite Harry a Ron) ju budú považovať za zradcu a zvyšok čarodejníckeho sveta za pobehlicu.

Mala by byť na to všetko nahnevaná... ale nebola.

Nuž, nie úplne.

Podivná vec bol prostý fakt, že tá prevládajúca emócia v jej hlave nebol hnev, ani dokonca nešťastie, ani to nebola emócia, ktorá hraničila s ľahostajnosťou. Vážne, čo bolo pár obrázkov a smiešny článok v porovnaní so všetkým ostatným v jej živote? Ona žila v pekle! Jediným dôvodom, prečo sa zaradili na stupnicu jej dôležitosti, bolo kvôli tej spätnej reakcii, ktorú už vyvolali.

Hermiona hľadela na tie bezvýznamné obrázky a ťažko si povzdychla.

V srdci vedela, že je to len otázkou času, kým si ich tlač začne dávať dohromady, nielen ako priateľov, ale ako romantických partnerov. Hermiona bola možno málo v obraze, pokiaľ išlo o tlač, ale nebola hlúpa. Ani v najmenšom. S Malfoyom trávili spolu množstvo času a boli dosť ľahkomyseľní v tom, aby verejne vymedzili hranice.

Vianočný večierok a skoro tri týždne v Paríži len pridali dosť oleja na ten oheň rečí, aby sa stal horiacim peklom. Bez ohľadu na ten malý detail vzdialenosti medzi nimi na tých fotografiách a zabudnúc na fakt, že nikdy neboli v Paríži zhliadnutí spolu osamote; ľudia povedia a uveria tomu, čo chcú.

To bolo niečo, čo Hermiona veľmi dobre poznala.

Protivný namyslený hlas Rity Skeeterovej prerušil jej myšlienky. "Škandalózne, však?"

Bez emócii odpovedala: "Bol by to väčší škandál, keby boli pravdivé."

"V tom máte pravdu, slečna Grangerová. pravdivé?"

"Prečítajte si ten článok sama a povedzte mi, čo si myslíte," vyprskla mrzuto.

"Radšej by som to počula z vašich úst."

"Rita," varovala Narcissa. "Toto nie je interview a ak ho chceš na to zmeniť, navrhujem, aby si odišla." Otočila modré oči na svoju priateľku. "Máš tu byť, aby si mi pomohla, ako moja priateľka, nie ako bezcitná novinárka."

Tvrdohlavo sa zamračila. "Ako môžem pomôcť, keď to nepoprela?"

"Naozaj na tom záleží? Bez ohľadu na to, či to je alebo nie je pravda, vieš, že nebude namietať, ak tento článok nebude mať dlhého trvania. Budú rýpať do všetkého možného a zverejnia čokoľvek, čo nájdu."

Tieto slová značne schladili Hermioninu krv.

Matthew. Jej rodičia. Austrália. Pansy.

"A čo ona ešte musí skrývať?"

Narcissa si smutne prehliadla Hermionu. "To, čo musí skrývať, je jej vlastná vec, ale život nebol láskavý ani k jednej z nás."

Rita si zamyslene odpila z čaju, skôr než sa bez okolkov spýtala: "Ako sa má on?"

"Je späť u Svätého Munga," bola jej tichá odpoveď, kým zízala do vlastnej šálky. Narcissa Malfoyová vyzerala, že je puká srdce, keď odhodlane povedala: "Natrvalo. Milujem svojho manžela. Jeho útok na Draca ma prinútil pochopiť, že už sa viacej o neho nedokážem postarať, ale jeho útok na Hermionu - neprivediem ho domov a neposkytnem mu ďalšiu príležitosť, aby ublížil niekomu inému." Načiahla sa ponad stôl a ľútostivo pohladila palcom tú blednúcu stopu na Hermioninej tvári.

Bez prehovorenia nejakých slov Hermiona pochopila, že jej takto oznamuje svoje ospravedlnenie. Ale ona predsa nikdy Narcissu neobviňovala. So slabým, "to je v poriadku," sa postarala, aby to vedela.

Narcissa zažiarila ďalším úsmevom a na okamih všetky známky smútku zmizli z jej tváre a ona sa vrátila k povinnostiam. "Vieš, kto to sfalšoval?"

"Samozrejme. Bol to jej priateľ fotograf, Dennis Bristow."

Kým sa o tejto záležitosti tie dve priateľky bavili, Hermiona zahryzla do koláčika a zamyslene prežúvala, kým čítala článok, ktorý bol plný smiešnych klamstiev a cudzích citátov od ľudí, ktorých nikdy vo svojom živote nestretla, o tom, že sú zaľúbená dvojica. Obsah celého článku bol o náraste ich "vzťahu", o Malfoyovi ako pozornom priateľovi, a o nej, ako omdlievajúcej zamilovanej ženy; všetko to hraničilo s absurdnosťou.

Keby bola v lepšom bode svojho života, asi by sa na tom schuti zasmiala.

Ale keďže nebola, nezasmiala sa.

A bola si prekliato istá, že nepotrebuje žiadnu ďalšiu pozornosť.

"Dá sa niečo urobiť s tými falošnými obrázkami?" spýtala sa nakoniec Hermiona.

Slová boli bezvýznamné, keď išlo o klebetné články, ale obrázky boli prekliate.

"Draco to všetko zvláda, kým sa rozprávame."

Niečo na tých slovách Hermione povedalo, že by radšej nemala vedieť, ako presne Malfoy "všetko zvláda".

Mohla tušiť, že Malfoy ten článok nezobral veľmi dobre. Napokon, vedela, že bol mimoriadne uzavretý muž; v novinách bol len kvôli spoločenským udalostiam, ktorých sa zúčastnil, dobročinným darom, oznámeniam oficiálnych vzťahov a dôležitých procesov Starostolca, ktoré vyhral. Najradšej by sa novinám vyhol úplne, pokiaľ to nebolo vyložene pozitívne. A kým tie reči mali na neho veľmi malý dosah, mala pocit, že vedel presne, ako zničujúce sú pre ňu.

Skutočnosť, že sa o to postaral, len pre jej dobro, vypovedala mnohé.

Hermiona odtisla noviny späť do stredu stola.

"Keď si pomyslím, že moja chránenkyňa spôsobuje tento humbuk," uškrnula sa Rita Skeeterová, keď schňapla po novinách zo stola. Naposledy na ne zazrela, kým ich podala Narcisse, ktorá ich poskladala a dala znova do kabelky. "Počkajte, až sa mi do rúk dostane tá malá žaba. Bude ľutovať dňa, keď sa rozhodla vyhlásiť svoju nezávislosť na mne tým, že ignorovala moje priame príkazy." Jej hlas znel skoro vražedne, keď hrozivo mačkala svoju servítku.

"Vynúť si svoju pomstu, akokoľvek cítiš, že je treba, Rita, ale musíš poradiť Hermione, ako sa chovať nasledujúcich pár dní; aspoň kým tie reči neutíchnu."

Hermiona sa nadýchla. "Nemyslím si, že potrebujem-"

"Čuš a počúvaj," Rita, tá krava, vyprskla.

Nastal okamih, keď jednoducho vedela, že vytiahne svoj prútik a prekľaje tú čarodejnicu do zabudnutia; dokonca po prútiku siahla. Ale jej zbité a uštvané svedomie využilo všetku svoju silu, aby ju zastavilo. Ani jej postavenie vojnovej hrdinky by ju nebolo schopné zachrániť pred Azbakanom, keby ju prichytili použiť mágiu pred muklami. A aby sa vyhla väzeniu, nielen že by mu musela použiť Obliviate na všetkých v kaviarni, tiež by musela upraviť pamäť každému človeku, okolo ktorého prešla, len pre istotu.

To bola skoro stovka ľudí, viac či menej.

Nie je treba hovoriť, že Rita Skeeterová za to nestála.

Tá samotná myšlienka ju prinútila uvoľniť prútik.

"Takže, počúvajte slečna Grangerová," začala chladne Rita. "Toto je to, čo musíte..."

Ona nepotrebovala ten prekliaty návod, ako sa chovať. Zvládala to sama celkom dobre, mnohokrát ďakujem. Tento článok pre ňu nič neznamenal. Bol veľmi nízko na toteme starostí v jej živote. Pravdu povediac, jediné, čo chcela, bolo odísť. Hermiona hľadela do svojej šálky čaju, keď mlčky v hlave kričala. Pri Merlinovom mene! Nikto na svete nerozumel, že chce len trochu pokoja? Nikto sa nestaral dosť na to, aby to pochopil? Nikto nezavrel na jednu prekliatu sekundu ústa, aby o nej premýšľal? Budú vôbec niekedy ticho?

"A potom vy..."

Hermiona bola na pokraji sĺz a vo vyčerpaní si priložila ruku na čelo.

Päť rokov ju život tĺkol, päť rokov niesla bremeno, päť rokov mlčky trpela, päť rokov počúvala tie fámy, čo sa šírili okolo nej, päť rokov... prekonávala množstvo vecí a teraz urobila dva kroky vpred len, aby urobila päť krokov vzad. Nemohla vyhrať! Jednoducho nemohla vyhrať! Nikto je nedovolí žiaden pokoj. Svet jej nedovolí vyhrať aspoň jedno kolo.

A to nebolo fér. Jednoducho nebolo.

Chcela, aby ju nechali na pokoji - ľudia sami zabudnú na ten článok. Hermiona chcela, aby svet zabudol, zabudol na všetko, čo urobila, aby zachránila ich zadky, zabudol na všetko, čo o nej bolo povedané a zabudol, že muklorodená menom Hermiona Grangerová niekedy existovala. Vzdala by sa všetkých pozemských statkov, keby jej to zabezpečilo, že už ju nikto nikdy nebude otravovať: kvôli jej odchodu, kvôli jej návratu, kvôli jej minulosti, kvôli jej neoverenému vzťahu s Dracom Malfoyom, kvôli ničomu.

"Počúvate ma, slečna Grangerová?"

Tá lož vyšla ľahko a ona sa skoro za to prekliala, pretože už bývala taká dobrá v úprimnosti. "Áno."

"Dobre, takže, keď sa vás niekto spýta..."

Kým tá čarodejnica brbľala, jej myseľ sa zatúlala spiatky časom a priestorom, späť k času, na ktorý si nikdy nechcela znova spomenúť.

"Kto vraví, že si to dieťa nechám?"

Boli to tie najťažšie slová, ktoré kedy povedala vo svojom živote: bola to lož.

So všetkou tou smrťou a deštrukciou, ktorá sa udiala v jej živote, Hermiona nemala v úmysle zabiť dieťa, ktoré v nej rástlo. Bolo potreba troch dní, aby vstala z postele po tom, čo počula o smrti rodičov a videla trocha pozitívneho znamenia v tehotenskom teste, ktorý ju Pansy prinútila urobiť počas jej trúchlenia. Ale v ten deň sa Hermiona prinútila vstať z postele jednoducho preto, lebo vedela, že má toho veľa na práci.

Pansy mala pre ňu všetko, od jej šiat po jej raňajky, pripravené na okamih, keď vstane z postele.

Úprimne, Hermiona nevedela, čo by bez nej robila.

To dievča, ktoré bolo kedysi jej nepriateľom, si dovolilo nielen zistiť miestne zákony o interrupcii, ale našlo tiež kliniku v Sydney, kde ju na ten zákrok vyšetria. Takže zamierili do Sydney na tú schôdzku, kde dostala odhadovaný termín pôrodu, hromadu brožúrok, recept na prenatálne vitamíny a zoznam možností. Ten doktor, po tom, čo počul, že je čerstvá sirota, jej ponúkol operatívne zvládnuť túto situáciu do týždňa, napriek tomu, že práve bola tesne za hranicou pre legálnu interrupciu. Dojednala si termín vediac, že sa tam neukáže.

Hermiona zapadla späť do rozhovoru práve, keď Pansy zalapala po dychu.

"Toto je niečo, čo musím urobiť sama, žiaden Ron, žiaden Harry, nikto iný..."

Zobrala Hermionu za ruku. "Nedovolím ti, aby si to urobila sama... máš mňa."

 

Všetko medzi nimi bolo napäté a tiché, minimálne na chvíľu. Našli lavičku tesne pred klinikou, obe sa posadili a prezerali si veci, čo dostala od doktora. Kým Pansy rečnila o tom, ako bude prebiehať ich deň, Hermiona sedela mlčky. Nemala to srdce povedať Pansy, že nemá vôbec v úmysle ísť na potrat alebo prijať jej pomoc.

Čím menej ich vedelo o jej tehotenstve, tým lepšie; a akokoľvek veľmi chcela, Hermiona nepoznala Pansy dosť na to, aby jej verila, že udrží ústa zatvorené. Napätie v jej vnútri rástlo, ale obrovsky sa jej uľavilo, keď tá čiernovlasá čarodejnica našla recept a vyrazila do lekárne, aby ho pre ňu vybrala. Hermiona zízala na tie brožúry so slzami v očiach.

Ako dospela k tomuto bodu? Prešla v mrknutí oka od toho mať matku k tomu byť matkou. Čo do pekla mohla urobiť? Nemohla zostať v Austrálii navždy. Určite sa nemohla vrátiť domov k Ronovi či Harrymu...

Taliansko. Zažiarilo to v jej hlave ako neónové svetlo. Bola to odpoveď na jej modlitby.

Jej myseľ sa zaoberala pracovnou ponukou, ktorú dostala deň pred odletom; pracovnú ponuku, ktorú v duchu zamietla. Ale teraz vyzerala lepšie a lepšie. Mohla by ísť do Talianska, žiť v anonymite, a vychovať to dieťa sama a nikto by to nevedel. Nie, nie, nie, NIE!

To nemohla urobiť! Nemohla ich jednoducho opustiť ich v obláčiku prachu. Bolo to zbabelé a ona mala iné možnosti. Nemohla utiecť od svojich problémov. To nebolo ku nikomu fér, nie k tomu dieťaťu, nie k jej priateľom, ktorým na nej záležalo, nie k nej samotnej.

"Hermiona?"

Stuhla jej tínejdžerská krv v žilách, keď vzhliadla nahor a stretla sa so zelenými očami svojho najlepšieho priateľa.

"H-Harry? Čo tu robíš?"

"Hľadám ťa." Zažiaril znepokojeným pohľadom. "Použil som pohotovostné prenášadlo z Londýna, Percy má pár kontaktov tu na ministerstve a dali mi vedieť, kde si. A šiel som k tvojmu hotelu. Videl som ťa odchádzať, ale nepodarilo sa mi ťa dostihnúť. Tak som ťa sledoval - a tu som."

Nervózne si chvíľu hrýzla spodnú peru. "Znie to, ako keby si si prešiel mnohým."

Harry len pokrčil plecami. "Robil som si o teba starosti. Nikto o tebe nepočul, odkedy si odišla. Myslel som, že budeš v Austrálii len pár týždňov."

"Trošku som tu uviazla." Nuž, to nebola celkom lož. "Vrátim sa o pár týždňov."

"Potrebujeme ťa doma. Všetko je v strašnom stave a my ťa potrebujeme..." zmĺkol, keď zbadal ten výraz na jej tvári.

Ale ona už vedela, čo mal na mysli.

Že potrebujú, aby prišla a všetko dala do poriadku.

Kedy pri Merlinovi sa stala pre všetkých ženou, čo všetko musí urobiť vlastnoručne napraviť?

V jej vlastnom živote bolo všetko v takom strašnom chaose a tu bol jej najlepší priateľ a žiadal ju, aby prišla domov a napravila všetky ich problémy. Kto pomôže jej? Zaujímalo to niekoho?

Ani raz sa jej nespýtal na jej rodičov. Keď o tom premýšľala, skoro plakala, ale držala sa pokope tenkým vláknom. Ako mohol byť taký sebecký? Ako mohol byť taký slepý? Trochu podráždene odpovedala: "A čoskoro budem doma, Harry." Nejako sa jej podarilo zakryť tú zlomenosť vo svojom hlase.

Keby chcela byť úprimná, v tejto chvíli ich potreby bledli v porovnaní s jej. Bola to sebecká myšlienka, okrem toho že zabila človeka, stratila rodičov a mala byť niekoho matkou. Bol to taký neočakávaný posun v jej plánoch, že jej dalo poriadne zabrať stráviť ho.

Takže jej odpustite, že ostávala mimo Londýna a od všetkého iného na ďalších pár týždňov. Odpusťte jej, že zostala mimo, aby premýšľala a plánovala. Odpusťte jej za to, že sa snažila nájsť spôsob, ako určiť otcovstvo bez toho, aby to niektorý z potenciálnych otcov zistil.

Nemohla byť pre každého všetkým, že nie?

"Hermiona, si chorá?" Harryho hlas prerušil jej trpké myšlienky.

To ju vrhlo do víru zmätku. "Nie, prečo?"

Ten čarodejník presunul váhu z ľavej nohy na pravú. "To len, že som ťa videl vychádzať z kliniky a-" Jeho hlas sa zmenil na podozrievavý. "Čo sa deje? Čo si tam robila? Myslel som, že tvoji rodičia sú v Brisbane."

Jej hlas prekypoval obrannosťou. "To nie je tvoja vec, Harry."

"Zabudla si, že som vyrastal ako mukel, Hermiona." Zastavil, keď zalapala po dychu, ale dôrazne pokračoval, keď stál nad ňou. "Viem, čo je to za klinika, takže mi prestaň klamať. Ja viem, prečo tam ženy chodia."

Panika ovládla celé jej telo. Iste nemohol vedieť o dieťati, že nie? Spojila oči s Harryho a jediné, čo videla, bolo sklamanie. Vedel to. Musel vedieť. Nikdy sa na ňu takto nepozeral. Pri Merlinovi, s každou sekundou, čo prešla, sa všetko zhoršovalo. "Harry, ja som-"

"Toto je chyba. Robíš chybu."

Hermiona sa zdvihla na nohy v ochrannom hneve, zízajúc na neho. "A je to moja chyba, aby som ju urobila! Kto si ty, aby si mi hovoril, čo mám urobiť so svojím životom a svojím telom? Si môj najlepší priateľ, máš ma podporiť v čomkoľvek, čo robím; bez ohľadu na to, či si myslíš, že je to chyba alebo nie! Taký priateľ si ty! "

Zelené oči sa prižmúrili a po prvý raz si ju Harry Potter prezeral s tou istou úrovňou zhnusenia, s akou hľadieval na slizolinčanov. A bolelo horšie, že si to nikdy nedokázala predstaviť. "Nemôžem prižmúriť oči nad tým, čo robíš. Ron si zaslúži vedieť, čo plánuješ urobiť."

Nie! Ron sa to nemôže dozvedieť! Ani nevedela, či je dieťa jeho alebo - sakra. Prosila ho zúfalo. "Nemôže sa to dozvedieť, ešte nie. Prosím, Harry, nemôže. Nie až kým nebudem vedieť-"

"Poviem mu to a on ťa prinúti pochopiť, že to, čo robíš, je chyba."

Slzy začali a zdalo sa, že nikdy neprestanú. Čo jej to chcel urobiť? Nabehnúť späť do Londýna s krikom, že je tehotná a že nevie, kto je otec? Ona sa snažila zachrániť svoj vzťah s Ronom, ale Harry to robil nemožným. Čo chcel od nej? Prečo jej nemohol poskytnúť čas?

"Harry, prosím, len ma vypočuj! Počúvaj ma!"

"Počúvať teba?" Chladne si odfrkol. "Nedokážem sa na teba ani pozrieť."

V tú chvíľu jediné, čo cítila, bolo neuveriteľné množstvo bolesti; z jeho slov, zo zrejmého pohŕdania v jej očiach, a zo všetkého toho zármutku, ktorý ju sťahoval k zemi.

A z tej zrady.

Bolo jej z toho zle.

Rozpadalo sa jej srdce a jediné, čo mohla urobiť, bolo hľadieť na neho so širokými, slzami naplnenými očami.

Život, ktorý poznala, skončil.

On sa na ňu nedokázal pozrieť? Po tom, čo sa ho držala sedem prekliatych rokov, po tom, čo bojovala a pátrala a zachránila jeho zadok - po tom všetkom, jediné, čo jej mal povedať, bolo, že sa na ňu nedokáže pozrieť?

Bolo jej zle, ale nevedela, či to bolo to dieťa alebo to bolo z pocitu, že ju zradil priateľ. Jediné, čo vedela, že sa zrazu ocitla na križovatke. Keď pôjde naľavo, zachráni svoje priateľstvá a vzdá sa dieťaťa. Bolo to ľahké urobiť. Keď pôjde napravo, vzdá sa všetkého kvôli tomu dieťaťu. A uvedomovala si, že to je tá správna vec, čo sa dá urobiť.

Bol čas, aby sa rozhodla.

"Harry, prosím ne-"

"Nechcem to počúvať!

Pozbierala svoju silu a utrela si slzy z očí. "Raz budeš ľutovať, že si ma nevypočul. Raz budeš ľutovať túto chvíľu." Smutne sa usmiala. "Len si mi uľahčil to, aby som odišla od teba a od každého. Uľahčil si mi, aby som vám povedala zbohom."

A potom zabočila doprava.

Hermiona vypadla z tej spomienky a vrátila sa späť do reality, kde Rita Skeeterová stála rečnila o dôstojnosti.

Horúce slzy bublali hlboko vo vnútri; chceli sa zúfalo uvoľniť zo svojho väzenia, ale odmietala plakať pred tou hovoriacou čarodejnicou Nikdy. "Ja-ja musím ísť," začala. "Prestávka mi skoro skončila."

A než niektorá z čarodejníc mohla protestovať, nechala peniaze na stole a odišla.

Pokiaľ si Hermiona pamätala, vždy si schovávala svoje slzy na okamihy súkromia, kde ju nikto nemohol rozmaznávať falošnými gestami a klamstvami. Zvykla si myslieť si, že ich môže uvoľniť, iba keď je sama, ale keď potláčala svoje slzy a kráčala sedemnásť blokov späť na ministerstvo, začali jej v mysli naskakovať uvedomenia si tých časov, kedy to bolo inak.

Raz plakala pred Narcissou, pred Pansy párkrát, a pred Malfoyom viackrát, než dokázala spočítať, hlavne za posledných pár týždňov. Z nejakého dôvodu mu Hermiona verila so svojimi slzami a svojimi slabými stránkami.

Ale mala dobrý dôvod mu veriť.

Malfoy nikdy nepovedal ani slovka počas alebo potom, hoci bol jasne kvôli tým slzám nesvoj. Z nejakého dôvodu vždy zostal, keď si všimol, že je rozrušená. Nevedela, či boli viac než známi, ale bolo jasné, že si boli oveľa bližšie než si boli vtedy, keď ju zachránil pred jeho otcom. Hermiona nevedela prečo, a v tomto okamihu jej na tom naozaj nezáležalo.

Jediné, čo vedela v tejto chvíli, bolo, že potrebuje - priateľa, pre nedostatok vhodnejšieho slova.

Pretože Pansy bola mimo mesta, bude to musieť zvládnuť Malfoy. Ale on nebol taká zlá voľba. Občas položil ruku medzi lopatky na jej chrbte, občas jeho ruka našla jej plece, a občas sa jej vôbec nedotýkal. Len tam stál, ich ruky sa sotva dotýkali. Tak si zvykla plakať v jeho blízkosti, že už nechcela plakať osamote.

A keď utekala z tej kaviarne, myslela na neho.

Kedysi dávno generácie predtým žena z rodiny Zabiniovcov porodila šmukla (cz:motáka). Keď čistokrvní rasisti tej doby vyzvali tú rodinu, aby ho odvrhla, odobrala mu jeho meno a poslala ho žiť s muklami, ona odmietla. Rozhodnutá postarať sa, aby mal vynikajúce vzdelanie, ho poslala do francúzskej mukelskej školy, podobnej ako Rokfort, keď mal jedenásť. Tam sa stretol a neskôr oženil s mukelským dievčaťom, a spolu mali päť detí; a odtiaľ pramenia dve samostatné vetvy v Zabiniho rodine.

Z tejto strany rodiny sa rodili len motáci, žiadni čarodejníci a čarodejnice, ale všetci vedeli o mágii. Neboli zavrhnutí magickou stranou rodiny, v skutočnosti to bolo celkom naopak. Tie dve rodiny si boli veľmi blízke. Ale počas stoviek rokov sa magická strana rodiny postarala, aby utajili mukelskú časť pred tým, aby to niekto vedel, kvôli ich vlastnému bezpečiu. Dokonca po druhej vojne to Blaise povedal len tým, ktorým dôveroval.

Takže potom, čo Blaise všetko vysvetlil, pozval Hermionu, aby sa s nimi stretla a privítala s nimi Nový rok.

Bol to jeho spôsob ako povedať, že sú priateľmi, pre nedostatok vhodnejšieho slova.

A ona vďačne prijala.

Keď prišli do domu jeho bratanca na predmestí Paríža, pozdravili sa objatiami a zvolaniami a bozkami na líce. Zabiniovská rodina bola výberovou zmesou ľudí z rôznych rás a rozličných častí Francúzska. Prostredie bolo útulné a milujúce.

Čoskoro nikto nemohol povedať, že sú cudzinci. Pansy dávala dievčatkám na tváre pleťové masky. Blaise hral vonku mukelský futbal s chlapcami. Draco sa uvoľnil dosť na to, aby pokračoval v rozhovore s niekoľkými Blaisovými bratancami. A Hermiona pomáhala starším ženám upratať kuchyňu po božskej večeri, až kým ju neposlali preč, aby sa pripojila k ostatným. Namiesto toho sa ocitla na terase, dívala sa, ako okolo pobehujú tí malí chlapci, kopú do čiernobielej lopty len pri svetlách z verandy svietiacich im na cestu.

Jej oči zvlhli pri spomienke na Matthewa. Keby bol nažive, mal by skoro päť a bol by tam s nimi vonku. Asi by im povedal, že je príliš malý na hranie, ale vôbec by ich neignoroval.

Presne taký chlapec on bol: tvrdohlavý a odvážny, ale tiež skromný. Presne ako jeho rodičia.

V posledných troch hodinách roka sa futbalová hra dajako zmenila na mini ukážku ohňostroja. Vonku boli obrovské hodiny, vďaka ktorým každý vedel, ako blízko sú k oslave Nového roka. Deti sa zamilovali do ohňostroja a zvukov petárd, tínejdžeri púšťali pirátov, Pansy a jej malý klan namaľovaných princezien držali prskavky a chichotali sa, a Blaise a zopár jeho mladších bratancov púšťalo menšie svetlice do vzduchu. Každý sa smial a dobre sa bavil. Bola to rodinná oslava a Hermiona zistila, že sa zo svojej výhodnej polohy usmieva.

Nie, nebolo to také dobré ako malfoyovský ohňostroj, ale bolo to nádherné vo svojich vlastných aspektoch.

Nepočula Malfoya, až kým sa neposadil na záhradné lehátko vedľa nej.

Bolo 11:56.

"Pansy si o teba robila starosti."

Hnedá sa stretla so šedou. "A poslala ťa, aby si ma skontroloval?"

Malfoy odfrkol. "Považuješ ma za typ, ktorý plní príkazy ostatných?"

Blaise vyslal ďalšiu raketu k oblohe a ona sledovala, ako vybuchuje v oslnivej modrej. S očami upretými na oblohu odpovedala. "Ak mám byť úprimná, nie som si istá, ako na tú otázku odpovedať. Nie si vôbec taký, ako som si myslela a pri každej príležitosti mi dokazuješ, že som sa mýlila."

Nič sa medzi nimi nepovedalo, až kým čas neukazoval 11:57.

"Prišiel som sem kvôli veľmi prepotrebnému pokoju."

Chcela sa ho spýtať, kedy sa začal cítiť v pokoji v jej blízkosti, ale tie slová nikdy nevyšli. Namiesto toho sedeli v príjemnom mlčaní, až kým nezostávalo stodvadsať sekúnd do začatia Nového roka. Všetci vonku začali zháňať svoje polovičky a deti začali kričať vzrušením. Nad všetkým bolo počuť zvuky ohňostrojov a prskaviek. Rozhliadla sa a našla Pansy s Blaisom usmievať sa na seba.

"Aké sú tvoje novoročné predsavzatia, Malfoy?" Len tak sa spýtala Hermiona.

Prižmúril oči v zmätení. "Moje čo?"

"Tvoje novoročné predsavzatia, Malfoy. Sú to záväzky, ktoré niekto príjme, keď začína nový rok. Väčšinou sa predpokladá, že to bude cieľ na tento rok, akási zmena životného štýlu; ako prestať fajčiť alebo piť, schudnúť, alebo-"

"A tvoje?"

"Pôjdem do môjho podkrovia, najmem niekoho na pozemok, poviem pravdu a nájdem nových spojencov."

"Spojencov? Prečo ich nenazveš priateľmi?"

"Keď premýšľam o slove ´priateľ´, myslím na niekoho, kto je nahraditeľný, znovu použiteľný a odstrániteľný," úprimne mu odpovedala Hermiona. "Dávam prednosť tomu nemať priateľov."

Malfoyov hlas obsahoval veľmi málo emócii, keď povedal: "Možno by tvojím predsavzatím malo byť zmeniť svoje zmýšľanie."

Šokovaná jeho slovami sa na neho pozrela a zistila, že sa nepozerá na ňu, ale na oblohu, kam vypustili ďalšie rakety na začiatku tradičného odpočítavania.

"Desať! Deväť! Osem!"

Hermiona sa rozhliadla dookola, kde bol každý popáraný. Na chvíľu zvraštila hnedé obočie.

A potom jej svitlo: tradičné (a obávané) novoročné bozkávanie.

Za posledné štyri roky nestrávila Nový rok s nikým okrem Matthewa a zistila, že zaostáva za tradíciami. Nedokázala si spomenúť, kedy naposledy niekoho pobozkala. Možno päť rokov? Možno šesť? Do pekla. Aké smutné to bolo? Hermiona si bola poriadne istá, že už viacej nevedela, ako sa bozkáva. Možno bozkávanie nebolo ako jazda na bicykli, možno to bolo niečo, čo mohol človek zabudnúť. Nervózne si olizla pery a potom jej znova svitlo. Malfoy.

"Sedem! Šesť! Päť!"

Sakra. Sedela so všetkých ľudí zrovna s Malfoyom.

Hermiona vyskočila z miesta, ako keby sa popálila a rýchlo sa pohla k zábradliu terasy. Iste si neuvedomil, čo robí, keď sa vedľa nej posadil. Nie - svet spomalil okolo svojej osi, keď sa k nej Malfoy pri zábradlí pripojil. Vydesená sa na neho pozrela s veľkým hnedými očami, ale zistila, že jeho boli upriamené na oblohu. Uvoľnene pozeral na ten mesačný svit, pekný, v mužskom význame, samozrejme. Nemohla si spomenúť, kedy ho videla takého pokojného, tak slobodného, tak - šedé oči sa spojili s jej a ona sa odvrátila. Hermiona sa modlila, aby si nevšimol tú červeň, čo sa jej vkradla na líca.

"Štyri! Tri! Dva!"


Sakra, oh sakra.

"Jedna!"

A zrazu vycítila, že sa vedľa nej pohol, presunul váhu z jednej nohy na druhú. Bol tak blízko, že sa ich ramená dotýkali, tak blízko, že cítila jeho dych na boku svojej hlavy, keď sa otočil k nej. Hermiona sa zachvela, keď jej položil ruku na chrbát. Jeho dotyk bol iný, nie nepríjemný - len nový.

"Šťastný Nový rok!"

Kým deti vykrikovali a dospelí bozkávali svojich príslušných partnerov, Hermiona sa pripravila na bozk - ktorý nikdy neprišiel.

Namiesto toho jej Malfoy zašepkal do ucha, "Šťastný Nový rok," a dodal po slabom zaváhaní, "Hermiona."

Bola rada, že tma tej noci a tá oslava mu zabránila vidieť jej rozpálené líca.

Pocit dažďových kvapiek na tvári ju vytiahol z tej spomienky.

Nebol to obyčajný dážď - bolo to, ako keby ju niekto strčil zo žartu pod studenú sprchu. Počasie prešlo od oblačna k búrke za päť sekúnd. Nemala dáždnik, a jediné pozitívum na tom byť dostihnutá dažďom bol prostý fakt, že bola len päť blokov od ministerstva.

Takže sa rozbehla.

Blesk udrel na oblohe a čoskoro nasledoval hrom; bolo to dokonalé stelesnenie jej života.

Podľa všetkého byť päť blokov od ministerstva ju nezachránilo pred nepriazňou počasia. Dážď jej úplne premočil šaty, kým vrazila do vchodu pre návštevníkov ministerstva. Premočená a trochu v depresii vykonala sušiace kúzlo, ktoré zanechalo jej šaty vlhké; vlasmi sa ani neobťažovala. Hermiona sa rýchlo zmierila s tým, že bude po zvyšok dňa vyzerať ako zmoknuté kura.

Vzdychla si a rýchlo sa hnala preplnením átriom, ignorovala všetky tie pohľady, ktorých sa jej dostávalo. Hermiona absolútne nemala tušenia, čo urobí alebo povie, keď príde do jeho pracovne, ale len dúfala, že sa jej neotočí chrbtom. Nebola si istá, či by dnes dokázala odmietnutie zvládnuť. Pohľady, ktoré Hermiona dostávala, keď sa hnala okolo kóji pred Oddelením presadzovania čarodejníckeho práva boli také bezvýznamné, že si ich Hermiona sotva všimla. Ale všimla si, že zopár ľudí poslalo interné obežníky. Nezáležalo na tom, čo v nich bolo. Na ničom nezáležalo. Nevedeli nič. A ona nebude nervózna kvôli tej nepríjemnej situácii alebo tým dotieravým prasatám.

Namiesto toho tá čarodejnica bežala rýchlo a slepo po prázdnych sieňach a chodbách, ktoré viedli k Správnej rade Starostolca a Malfoyovej pracovni.

Sekretárka nebola za svojím stolom, v skutočnosti tam ne-

Známy hlas nenávistne vyšplechol. "Čo tu ty robíš?"

Hermiona sa prikrčila skôr, než sa pomaly otočila čelom k nahnevanému Ronaldovi Weasleymu.

Jediné, čo vedela, bolo, že tento okamih znamená začiatok konca.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Aeidaill - 19.07. 2023
| |
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 22.07. 2023
|
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Hanisko - 24.09. 2023
| |
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Archivované komentáre (pôvodne v archíve)


Re: 17. Koniec viery Od: Caph - 04.04. 2010
Pustila jsem se do dočítání (konečně) a ještě víc obdivuju tempo překládání, když mi trvá tak dlouho jenom přečíst jednu kapitolu... Vážně, poklona. Takhle povídka je ale úžasná v tom, že v ní není moc převratů a unáhlených zvratů, zvlášť co se týká vztahů, ale stejně to z ní nic neubírá... Prostě nádherně a reálně popisuje něco, co by se mohlo stát každýmu,nikam nespěchá, je přirozená.. A dojímavá. Takže díky za překlad :)

Re: 17. Koniec viery Od: eli - 01.03. 2010
patrím k tým, čo nekomentujú všetko - priznávam. niekedy musím prečítať toho viac, aby som si spravila nejaký názor. alebo nečítam súvisle, až keď pribudne viac kapitol. alebo, keď je toho veľa (myslím rôznych iných poviedok), nehrniem sa na nové, aby sa mi to všetko nezmiešalo (aj tak keď som bola na premiére HP a Polovičný princ, čakala som, kedy sa Hermiona vrhne Dracovi do náručia :-) ). už som niekoľkokrát v komentároch spomínala, že milujem poviedky, ktoré idú do hĺbky - také pitvanie duší. a táto je o to "horšia", že dosť z nej sa zhoduje aj s mojim životom - a mám pocit, že veľa komentujúcich v nej nachádza podobenstvo so svojim životom. veľmi reálna a uveriteľná poviedka, aj vďaka autorkinej osobnej skúsenosti. a určite aj vďaka tomu, ako sa jimmi vložila do prekladu. neviem presne, čo sa tu dialo, či nedialo, ale aj keď človek robí niečo rád a s láskou, nedá sa to robiť donekonečna. proste z času na čas potrebuje pauzu, aby sa po čase mohol znovu vrátiť k tomu, čo mu robí radosť. takže, v rozpore s názvom kapitoly, neprestávam veriť a naďalej verím, že prekladateľská kríza (tak ako tá ekonomická) časom pominie a my sa budeme môcť tešiť na nové preklady nových poviedok. :-)

Re: 17. Koniec viery Od: simasik - 01.03. 2010
jhuuuuj :) prave som docitala myslim 4 kapitoly co mi chybali a som na vrchole osobneho blaha :) po stresoch so skolou, malym bracekom, ktoremu zistili zlu zrazanlivost krvy a mojimi stalymi problemami zo zapalenymi sietnicami sa mi zacali prazdniny a ja som od osmej iba citala :) briliantne preklady, ktore tu vzdy najdem su dovodom na radost, aj ked pri tejto poviedke sa o tom da dost polemizovat :/ je pekne, ze sa niekto takto stara aj o druhych, aby mohli zazit caro niektorych poviedok, aj bez znalosti anglictiny, pretoze predsa len, tie zahranicne skvosty sa nedaju porovnavat s tymi nasimi (nie ze by som niekoho chcela urazit, obdivujem kazdeho, kto sa pusti do pisania) Ti co dokazu denne prelozit 10 alebo 20 stran mi pridu bud ako supermanovia alebo vobec nespavaju a namiesto toho prekladaju...osobne- a hoovirm to vzdy, ked tu zanecham komentar- takychto ludi obdivujem a som naozaj rada, ze su a davaju nam tak vela, pretoze aspon pre mna, je toto citanie to najlepsie odreagovanie sa :)

Re: 17. Koniec viery Od: Jin - 28.02. 2010
Jimmy- vdaka za to,že si.... teraz, ked som si prečítala všetky komentáre ,som trocha smutná z toho,že som hned pri mojom prvom komente nenapísala viac.... nemala som vela času,tak som kapitolu len zbehla očami,dnes som si ju prečítala uplne slovo po slove. Ako spisovatelka tiež chápem,aké to je ked nedostávaš komentáre ale vidíš že ludia klikaju na článok.... Chcem ti povedať,že si velmi vážim tvoju prácu a tvoj výber poviedok. Chápem,že niekedy je asi ťažké prekladat tuto poviedku (so svojími skusenostami). Odvádzaš užasnu prácu. Chcem podotknuť, že vždy ked sa potrebujem odreagovat od reality zatulam sa k tvojím poviedkam a táto ma uplne chytila za srdce. Budem ti držat palce dalej ,nech sa rozhodneš akokolvek. :D prajem zatial krásny čas....

Re: 17. Koniec viery Od: 3lucky - 28.02. 2010
patří ti velký dík za perfektní překlad..... Tato povídka je naprosto skvělá..... čím víc se dozvídám o ději, tím víc jsem zmatená....... mám v hlavě spoustu otázek , ale na odpovědi si asi budu muset ještě počkat :D ještě jednou díky... :D

Re: 17. Koniec viery Od: maginy - 28.02. 2010
Jimmi velmi si vážim co pre nas robis !!!!! fakt vazne zboznujem tuto stranku !!! tvoje preklady!!!! tvoje smrtiace tempo ! a nehanbim sa priznat ze sem chodim ! a Jimmi ? prosim nesekni s tym :( prosim

Re: 17. Koniec viery Od: Lucka - 28.02. 2010
Matthew sa pritúlil bližšie a zašepkal jediné slovíčko, ktoré jej oči neovládateľne zaplavilo vodou. "Tati." Tak tu sa slzami zaplavili aj moje oči.. myslím, že toto isté sa odohráva aj v živote môjho bratranca (strata otca ) A nie je to zďaleka ani jediná vec, čo ma v tomto príbehu rozplakala.. nastalo už veľa momentov, keď som presne vedela, čo autorka chcela niektorou scénou povedať.. i keď, čo ja o tom môžem vedieť, však ?? Pubertálna 16stka.. teda, toto je väčšinou názor tích starších a skúsenejších.. Jimmy, tvoj preklad je unikátny, a kedže som postrehla tvoj komentár nad týmto mojim o rozhodnutí uverejňovať Broken iba na fóre.. nemyslím si, že ti to bude niekto zazlievať.. hoc, určite to každému bude lúto, rovnako ako mne.. Ja tiež neprispievam komentármi pravidelne.. Niekedy neviem, čo napísať, alebo nemám čas, nemám náladu, etc. Ja viem, teraz keď to píšem, znie to dosť hlúpo, vlastne to znie totálne sebecky ! Viem, že by stačilo jednoduché ďakujem.. Možno až teraz som sa zamyslela nad tým, aké sú komentáre pre vás autorov a prekladateľov dôležité.. aspoň som sa poučila do budúcnosti. No vidím, že to myslíš vážne a tak ťa chcem podporiť, hoci to uškodí mne i ostatným príležitostným, či tím absolútne nekomentujúcim,v tvojom rozhodnutí, máš pravdu, je zbytočne aby si vystavovala svoj talent pre ľudí, kt. to nevedia oceniť. Tak a teraz jedno veľké ďakujem Jimmy, za preklad všetkých príbehov, kt. som od teb čítala, si jednička :) A som rada, že som na tieto stránky natrafila.. ešte raz, Ďakujem ! =)
Re: 17. Koniec viery Od: Jimmi - 28.02. 2010
Ďakujem. /* ************* Zvyšok textu vymazaný ********** /

Re: 17. Koniec viery Od: cyrus - 28.02. 2010
suprová kapitola, zrejme náročná na preklad, takže strašne mocky ďakujem, preklad vyborný, a zrejme ani nemusim hovorit ako sa tesim na dalsiu kapitolu :))) držim palce

Re: 17. Koniec viery Od: doda357 - 28.02. 2010
Som zvedavá čo sa stane keď sa Ron a Hermiona stretnú. Ako vždy je preklad výborný, diky.

Re: 17. Koniec viery Od: Maenea - 28.02. 2010
Další povedená kapitola (její část). Ty vzpomínky jsou dobré, ale jak už řekl někdo přede mnou, nevím, jak mohla vydržet dívat se na hrající si děti. Tomu se říká mučení. Celkově je v této povídce Hermiona velmi silná, na druhou si to možná trochu moc komplikuje. Kdyby ten rozhovor před klinikou dopadl jinak, kdo ví, co by bylo. Nedopadl. Jimmi, myslím, že všichni budeme respektovat tvoje přání ohledně překladů a jejich zveřejňování, stejně tak, jako by nás všechny mrzelo, kdybys toho nechala. Mě teda určitě. Vím, jaké to je, když nikdo nenapíše aspoň "Dobrý, pokračuj", ale taky bohužel vím, že někdy člověka prostě nic nenapadne. A někdy je jednomu blbý psát furt to samé, protože u tvých překladů se nic jiného než zmiňovaný "DOBRÝ! MOC DOBRÝ!" psát nedá :-) Takže prosím, prosím, prstíčkem škrábu, překonej krizi a časem se vrať :-) Maenea
Re: 17. Koniec viery Od: Jimmi - 28.02. 2010
Díky, ale ja nemám prekladateľskú krízu (z ďalšej kapitoly mi chýba už len 100 riadkov - z 520 a začala som pred obedom), takže problém nie je, že by sa mi nechcelo prekladať. Chce sa mi až nezdravo. Pokúsila som sa to vysvetliť Doree, mrkni tam. Díky za podporu. Tí, čo túto poviedku komentujú, sa len k tým kapitolám dostanú skôr. Ostatní asi až keď to dokončím. Neviem, to je to čo neviem. Ver mi, že som zvládla horšie veci, toto ma nezlomí. A okrem toho, tieto stránky majú v marci dva roky. Symbolické nie? Že by to bolo tým?
Re: 17. Koniec viery Od: Maenea - 28.02. 2010
Nemyslela jsem zrovna překladatelskou krizi, myslela jsem jakýkoli splín, co teď máš. Ale jak tak čtu (a trochu žiju), tak některé věci se nedají překonat, některé se dají jen nějak ustát. I to chce sílu. Nevím, co ti to připomíná, ale myslím, že každá matka musí nepředstavitelně trpět při představě, že by se něco takového stalo i jí a jejím dětem. Brr...i pro mě je to šílená představa a to děti nemám. Teprve dva roky? Měla jsem pocit, že je to dýl...páni. Nj, jak tak vytahuju z hlavy první povídky od tebe, začínala jsi celkem nenápadně, Jejich místnost a tak. Ale s AFP jsi se už pořádně rozjela předběžně gratuluju k narozeninám

Re: 17. Koniec viery Od: teriisek - 28.02. 2010
Ale, ale, takže oni se tam potkají? Jsem zvědavá, co se teď stane... asi to nebude nic pěkného... Díky za překlad!

Re: 17. Koniec viery Od: Ela - 28.02. 2010
Opět skvělá kapitola! Čekala jsem pokračování rozhovoru mezi Dracem a Harrym, ale tohle bylo mnohem lepší. Při vzpomínce na Matthewa a vyprávění o otci jsem potřebovala kapesník. Napsané a přeložené s citem. U scény s Ritou jsem se zas musela usmívat, to jak ji Hermiona vůbec neposlouchala. Kdo by taky chtěl :) A Austrálie, ach jo, jeden o koze a druhej o voze. Paříž se moc povedla, skoro jsem nedýchala a čekala polibek, no jo, jsem naivní :) Chudák holka, takhle narazit na Rona a to ještě neví, že je tam i druhej blbec. Ještě, že je tam Draco. Díky moc! Co se týká překladů, je to jen tvoje rozhodnutí a spousta lidí tady tě v něm určitě podpoří. Přeju krásný zbytek neděle :)

Re: 17. Koniec viery Od: Dorea - 28.02. 2010
tak po takovým, no napsat veselých kapitolách, asi není to pravé ořechové, ale zkrátka zase tahle kapitola mě vzala za srdce, vzpomínky na Matta dělají z této povídky vážně silný příběh, měla bych snad jen jednu připomínku ale to snad spíš na autorku, daleko horší než ozařování, je chemoterapie, vím, že sestři nebylo ani tak po ozařku zle jako je jí teďky po druhém blogu..ale to sem snad ani nepatří, protože tvoje překlady jsou skvělé a to se dostávám k dalšímu... četla jsem tu tvůj komentář a tvoji nechuť zveřejňovat další kapitolu...abych se přiznala a ty to určitě víš, nekomentuju vše, většinou se sem dostanu až když je tu kapitola celá a tudíž okomentuju až poslední část, jsem hrozná, příšerná to přiznávám, ale bylo by mi vážně líto, kdybys s překládáním skončila, jako pisatel fanfiction vím, jak je deprimující nedostatek komentářů a jak je to příšerně demotivující a navíc jsem jak to trefně nazvala kamarádka ta hodná blbá, která stejně kapitolu zvěřejní... díky za tuhle a budu doufat, že se tu objeví další
Re: 17. Koniec viery Od: Jimmi - 28.02. 2010
Strašne si vážim, že toto čítaš. Tá poviedka vlieza tak pod kožu a to sa našťastie nič podobné u nás neprihodilo. Zmohlo ma to. A vylievať si srdce pred ľuďmi, ktorí sa ani nepriznajú, že to čítajú? V tom bude výhoda fóra, budem vedieť, kto si to prečíta. Nejako som už na začiatku mala pocit, že tá poviedka bude príliš, ale povedala som si, že to zvládnem. Zatnem zuby a basta. Lenže keď ti to vyvolá spomienky, ktoré ležali niekde v pozadí mysle, potlačené, zabudnuté, ignorované, na to, ako ti vlastné dieťa umieralo v náručí a rozhodovali naozaj sekundy, jednoducho, keď vieš, čím si pri tomto preklade prechádzaš a ľudia nie sú schopní ani poďakovať, tak ťa to zlomí. Ten preklad jednoznačne dokončím, pomáha mi vyrovnať sa s istými vecami, aj keď to vyrovnávanie bolí, len tí anonymní to dostanú až vtedy, keď mi na tom nebude tak strašne záležať... Len potrebujem nájsť dušičku s hrošou kožou, ktorá zvládne prístup k tejto poviedke. Ja to nie som, ja patrím k tým hodne blbým, čo to aj tak zverejnia. Bohužiaľ. Díky moc.
Re: 17. Koniec viery Od: Dorea - 28.02. 2010
já určitě budu respektovat tvoje rozhodnutí a chápu, že před anonymama se ti o tomhle psát nechce, mně by i kolikrát zajímalo, jestli nekomentující čtou i komentáře, já osobně je alespoň prolítnu vždycky, protože kolikrát mě až něco dojde právě z nich, protože do tohohle dáváš srdce a já fakt obdivuju, že máš chuť překládat tohle neuvěřitelné dílko dál, protože to musí být jako pro tebe matku vyčerpávající..prostě jsem moc ráda, že jsem na tenhle překlad narazila, protože mi možnost vidět, že je to těžké, ale může být vždycky hůř .......................... http://decka-nad-kotlikama.blog.cz/
Re: 17. Koniec viery Od: Dorea - 28.02. 2010Re: 17. Koniec viery Od: kometa - 28.02. 2010
U nás taky kdysi rozhodovaly sekundy a jen díky Bohu jsme přišli včas... Ještě rok jsem pak měla strach... Je to pravda, tahle povídka člověku připomene nejhorší strachy... A možná proto je tak očistná a tak fantastická...
Re: 17. Koniec viery Od: Dorea - 28.02. 2010
no včas to my jsme snad taky přišly včas ale co tomu vše předcházelo raději nemyslet... tohle je prostě něco úplně jiného, úplně jiná povídka..už jsem to psala emoce, strach o blízké, a nehorázná odvaha, protože všichni ty děti a i dospělí co si nemocemi procházejí mají odvahu, kterou není možné změřit .................. http://decka-nad-kotlikama.blog.cz/

Všetkým Od: Jimmi - 28.02. 2010
Ďakujem všetkým za komentáre, netušíte, akú majú pre mňa cenu. Jednoducho preto, že sú tým jediným dôvodom, prečo budem pokračovať v preklade. Ako, to ešte neviem a kedy to neviem tiež. /* ************* Zvyšok textu vymazaný ********** / Špeciálne poďakovanie Doree, komete, lucke, Inčike, Manaee, Jin, simasik a všetkým, čo komentovali túto kapitolu.
Re: Jimmi Od: Daisy - 28.02. 2010
Nekonči..prosím len to nie...ja čítam len poviedky od teba..teda väčšinu, lebo si vybrala na preklad tie najlepšie..majú najlepší dej aj zvraty..ako jasne čítala som aj väčšinu ostatnych..ale ty si No.1! pardon ak urazím alebo naštvem ostatných čo prekladaju...všetkym vám patri môj obdiv...:( len nekonči:(
Re: Jimmi Od: Daisy - 28.02. 2010Re: Všetkým Od: kometa - 28.02. 2010
Jimmi, zlatíčko, co se děje? Je mi hrozně líto, že ačkoliv do překladů dáváš tolik ze sebe, není odezva vůbec taková, jakou by sis zasloužila... Tolik bych ti přála, aby každý, kdo čte ti napsal aspoňo obyčejné "díky". Všichni víme, jaké divy to dělá... Tolik si přeju, abys věděla, jak moc pro nás znamenáš... Určitě nejsem sama, kdo si sem k tobě chodí odpočinout od každodenních starostí, kdo se sem chodí zasnít, zamyslet, zasmát se i si poplakat. Stvořila jsi tu krásnej kus světa, víš to? Stvořila jsi zákoutí, kam se rádi vracíme - sedneme si na lavičku v závětří, opřeme se, natáhneme nohy, tvář vystavíme sluníčku a jen tak tu spolu jsme - všichni stejně postižení... Jen tak, na kus řeči, chvíli pobýt, počíst si a pak zas hurá do reálu... Tvoje úžasné překlady a tvoje nadšení mě nakazilo. To ty a tvoje síla mi dodalo odvahu splnit si sen a přeložit mojí milovanou povídku. To ty a tvoje povzbuzení mi dodalo energii... A takových je nás tu jistě víc :-) Mám tě ráda, jsem neskutečně vděčná, že jsi a přeju ti, ať je zítra líp, ať vyjde sluníčko a pohladí tě na duši. Z jihu Čech posílám velké objetí. Drž se! :o)
Re: kometa Od: Jimmi - 28.02. 2010
Ty nikdy nesklameš. Díky moc. /* ************* Zvyšok textu vymazaný ********** / Ešte raz ďakujem za ten komentár. Vďaka nemu tú ďalšiu kapitolu dostanú všetci.
Re: kometa Od: Izzy - 01.03. 2010
Dovolím si připojit k diskuzi, nejsem na těchto stánkách dlouho a rozhodně ti, Jimmi, nechci radit, ale není dobré říkat si co by bylo kdyby. Kdyby se můj táta tehdy rozhodl šlápnout na brzdu a ne na plyn už bychom tu nebyli, kdyby můj bratranec nezůstal v práci déle, moje teta by teď byla šťastnější....... Chápu, že tahle povídka vyvolává splín, při překládání do ní dáváš hodně a nedostatečná odezva tě musí mrzet. Asi máš pravdu, měla bys to střídat s něčím veselejším. Jen chci říct, že jsem ráda, že jsi tyto stránky založila a souhlasím s Kometou, jsou báječný únik od reality. Takže dík za ně a za tvou práci.
Re: Izzy Od: Jimmi - 01.03. 2010
Díky. Lenže to je práve to divné. Ja nikdy neľutujem keby. Nevieš, čo by sa stalo a preto nemáš právo ľutovať. V okamihu, keď sa rozhodnem, žiadne ľutovanie keby neexistuje. Vždy som tým dokonale vedela všetkým zatvoriť ústa - "Keby si len išla na výšku do Blavy, kde by si bola..." Moja odpoveď: Keby som išla, mohla ma o mesiac zraziť auto. Nikdy nevieš, ktorá možnosť je správna, a preto tá, ktorú ktorú si si zvolila, tou správnou musí byť. Kamarátovi ukradli auto, lebo ho zaparkoval tam, kde atď. Keby mu ho tam nezaparkoval, možno by sa o týždeň vybúral... čokoľvek. Tento problém sa ma určite netýka. Mňa skôr zmohla tá predstava, ako málo stačilo, a všetko mohlo byť inak a že som si to šťastie, čo sme mali, nejako zabudla vážiť a ďakovať. Len sa toho nakopilo moc, ale dnes zase vyšlo slnko a je ho dokonca vidieť.

Re: 17. Koniec viery Od: JSark - 28.02. 2010
Blé, už zase smoklím. :( Definitívne: Potter je idiot. :( A to stretnutie na konci - no paráda. :( Aj keď, na druhej strane, mohlo by sa to všetko vyjasniť nie? :))) Som zvedavá, vďaka za preklad.

Re: 17. Koniec viery Od: Daisy - 28.02. 2010
Neskutočne dlhé:) úžasné:) a pri konci som skoro nedýchala..vau...ide to do tuhého...už teraz sa neviem dočkať dalšej kapitoly..nech už tu je:) dakujem za venovanie, a preklad...a vobec za to že to tu je:)

Re: 17. Koniec viery Od: 32jennifer2 - 28.02. 2010
a je to tu.... myslím, že prišiel čas na odhalenie tajomstiev... mám taký zvláštny pocit... a nie je náhodou ešte Harry u Draca??? budú pekne pokope... no tak to som zvedavá...

Re: 17. Koniec viery Od: Izzy - 28.02. 2010
Chudák Hermiona, potřebuje povzbudit a musí nejdříve narazit na "milého" Rona a a zřejmě potom i na Harryho. Bude to asi velmi zajímavé setkání. Krásná kapitola, krásný, neuvěřitelně rychlý překlad. DÍKY!

Re: 17. Koniec viery Od: Hope - 28.02. 2010
Jezus kote, to teda něco. Ani se nemůže vyplakat Dracovi na rameni, to není fér. Bude hádka, snad to přežije Hermiona ve zdraví! Nechápu, jak to všechno může zvládat, je tam moc šikovná a asi taky proto, že je z Nebelvíru a vždy všechno zvládala! Draco ji pomůže! Krásný překlad!

Re: 17. Koniec viery Od: kometa - 27.02. 2010
Jimmi, únavou už skoro nevidím, ale nedalo se to nedočíst - DÍKY MOC!

Re: 17. Koniec viery Od: beruska1 - 27.02. 2010
Ach bože, Potter je vážně debil, kdyby jí byl v Austrálii vyslechl, tak se nic z toho nemuselo stát. Jeden mluvil o tom, druhý o tom. Toto je opravdu smutné, ty vzpomínky jsou... Troškujsem si přál abyRytě dala rozhovor o svém životě a vypálila tak všem rybník. Silvestr u Blaisovcůbyl fajn, ale já býtMiou takbych asi nevydržela se koukat na ty děti jaksi hrají. Dráček jí nepolíbil, tsss má to přeci být Dramione ne, tak kdy se k sakru už políbí... No alespoň jí řekl Hermiono,to je pokrok. Úplně jsem zapomněla, že tam lasička čeká... "Jediné, čo vedela, bolo, že tento okamih znamená začiatok konca." jo tak to mě by porazilo jít hledat útěchu a narazit na Rona, ještě že nevlítla do kanceláře a neslyšela rozhovor o tom jak jí Harry miluje. děkuji jsi úžasná

Re: 17. Koniec viery Od: anonym - 27.02. 2010
skvelé

Re: 17. Koniec viery Od: Carma - 27.02. 2010
no pekne... so vsetkych moznych ludi tam musel byt s harrym prave ron??? som zvedava, ako sa to bude dalej vyvijat... inak celkom dobre sa citala ta minulost :) aspon mame jasno, co sa stalo v parizi a v australii s harrym. vdaka za preklad a venovanie

Re: 17. Koniec viery Od: denice - 27.02. 2010
Vím, že se opakuji, ale dá se napsat jen - další nádherná kapitola! Vždycky jsem znovu překvapená, jak se příběh vyvíjí. Postavy jsou nádherně napsané a stále znovu Tě musím obdivovat, jak citlivě a s porozuměním překládáš ty jemné odstíny jednotlivých charakterů. Tentokrát jsem se zamilovala do scény s Narcissou a pak úžasný Silvestr - díky!

Re: 17. Koniec viery Od: Jin - 27.02. 2010
krásna kapitolka...vdaka.... :)

Prehľad článkov k tejto téme:

. Oznamy: ( Jimmi )01.09. 2021Oznam
inadaze22: ( Jimmi )30.09. 2010Broken: Epilóg
. Pdf na stiahnutie: ( Beruška1 )02.07. 2010Pdf na stiahnutie
inadaze22: ( Jimmi )30.06. 201036. XXXI. V popole polnočného slnka
inadaze22: ( Jimmi )27.06. 201035. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )22.06. 201034. XXX. Keď niet žiadnych slov - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.06. 201033. XXIX. Držať sa v hurikáne za ruky
inadaze22: ( Jimmi )31.05. 201032. XXVIII. Za prítomnosti strachu
inadaze22: ( Jimmi )26.05. 201031. XXVII. Na milosť minulosti
inadaze22: ( Jimmi )18.05. 201030. XXVI. Okamih, keď zastal čas
inadaze22: ( Jimmi )04.05. 201029. XXV. Veľké veci vznikajú z maličkostí
inadaze22: ( Jimmi )25.04. 201028. XXIV. Záblesk v temnote
inadaze22: ( Jimmi )17.04. 201027. XXIII. Niekde inde hodiny tikali... časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )12.04. 201026. XXIII. Niekde inde hodiny tikali - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )05.04. 201025. XXII. Byť tvojimi hradbami
. Video k poviedke: ( Jimmi )02.04. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )01.04. 201024. XXI. Budem ťa nasledovať do temnoty - časť druhá
inadaze22: ( Jimmi )28.03. 201023. XXI. Skloň sa a priprav sa na neočakávané - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )20.03. 201022. XX. Žiadne cesty nezostali
inadaze22: ( Jimmi )14.03. 201021. XIX. Povedz niečo iné
inadaze22: ( Jimmi )11.03. 201020. XVIII. Dočasné šialenstvo
inadaze22: ( Jimmi )08.03. 201019. XVII. Spomenúť si ako žiť
inadaze22: ( Jimmi )01.03. 201018. XVI. Začiatok pravdy - časť druhá
. Video k poviedke: ( Jimmi )01.03. 2010Video k poviedke
inadaze22: ( Jimmi )27.02. 201017. XVI. Koniec viery - časť prvá
inadaze22: ( Jimmi )25.02. 201016. XV. Situácia, v ktorej sa dá len prehrať
inadaze22: ( Jimmi )24.02. 201015. XIV. Tragická irónia v tom najlepšom
inadaze22: ( Jimmi )23.02. 201014. XIII. Šepot v noci
inadaze22: ( Jimmi )18.02. 201013. XII. Vôbec nič
inadaze22: ( Jimmi )16.02. 201012. XI. Domino efekt
inadaze22: ( Jimmi )11.02. 201011. X. Pokojná zmena paradigmatu
inadaze22: ( Jimmi )05.02. 201010. IX. Rozhrešenie a rozmazané hranice
inadaze22: ( Jimmi )01.02. 20109. VIII. Všetci sa mýlili
inadaze22: ( Jimmi )26.01. 20108. VII. Priznania na streche
inadaze22: ( Jimmi )19.01. 20107. VI. Bod zlomu
inadaze22: ( Jimmi )18.01. 20106. V. Zosobnenie stratenej nevinnosti
inadaze22: ( Jimmi )11.01. 20105. IV. Vzostup a pád jednoslovných odpovedí
inadaze22: ( Jimmi )10.01. 20104. III. Život všetko zmení
inadaze22: ( Jimmi )06.01. 20103. II. Skríženie paralelných životov
inadaze22: ( Jimmi )02.01. 20102. I. Dvaja samotári
inadaze22: ( Jimmi )23.12. 20091. Prológ
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )10.11. 2009Úvod k poviedke