Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola šestnásť: Keď sa všetko rozpadá - časť druhá

(O sekundy neskôr)

Časť 1: Spojenie záchvaty silnej úzkosti bolo vždy trochu nezmyselné

Neskorá ľútosť je fakt mrcha.

Mala z tej kaviarne odísť a ísť domov, aby sa spamätala. Mala Malfoyovi napísať z bezpečia svojej obývacej izby, dať sa dokopy a stretnúť sa s ním na obed alebo niečo také, len tam rozprávať alebo sedieť - nezáležalo na tom. Podstatné na tom bolo, že ona urobila niečo bláznivé. Bolo od nej absolútne bláznivé len kvôli nemu bežať naslepo cez celé ministerstvo. Nepremýšľala; toľko bolo zrejmé, pretože sa dostala na nepriateľskú pôdu a okamžite sa ocitla zoči-voči niekomu, koho nechcela vidieť.

A teraz sa od nej vyžadovalo čeliť dôsledkom.

Sama.

Hermione trvalo minútu, kým oživila svoju pamäť.

"Čo tu ty robíš?"

V milisekunde nasadila na tvár masku dobre natrénovanej ľahostajnosti, ale v skutočnosti letela prudko strmhlav dole na emocionálnej horskej dráhe známej ako život. "Toto je slobodná krajina, nie?"

Modré oči sa prižmúrili v sotva skrývanej zúrivosti. "Prišla si pozrieť frajera, však?"

Obočie čarodejnice sa stiahlo v chvíľkovom zmätku, ale potom si spomenula na ten článok. Samozrejme, že bude veriť, že je pravdivý, také typické.  Chladne: "Nechápem, prečo sa ty staráš do môjho života."

"Zabudla si, že som zvykol bývať súčasťou tvojho života, nielen ako tvoj chalan, ale aj ako tvoj najlepší priateľ."

Hermiona si nemohla nevšimnúť tú trpkosť v jeho hlase a jej odpoveď vyšla von trochu jemnejšie, než zamýšľala. "Nezabudla som, Ron."

Oči toho čarodejníka sa zabodli priamo do jej. "Potom, ak si nezabudla, prečo je pre teba také ľahké pohnúť sa ďalej?"

"Ľahké?" zopakovala Hermiona, užasnutá. "Nič na mojom živote nie je ľahké, Ron."

Neposkytol jej na vysvetlenie ani jediný okamih. Ihneď prešiel do útoku. "Nestoj tam, Hermiona, a nechovaj sa ako zranená obeť. Ty si nás opustila, spomínaš si? Ty si opustila nás!"  A jemnejším hlasom dodal: "Ty si opustila mňa."

Tie slová sa vpálili do jej hrude a uvedomila si, že nedokáže správne dýchať. Mal pravdu. Ona ho opustila, ale tou príčinou... "Je toho tak veľa, čo ti musím povedať, Ron. Ja-"

Ako keby ho jej slová zachránili pred sebou samým. Okamih emocionálnej slabosti skončil a Ronove modré oči sa rozžiarili bezcitným hnevom. "Nechcem počúvať nič, čo ty musíš povedať!"

Tvrdohlavo zatlačila všetky pocity nabok a nedala sa. "Ty to možno počúvať nechceš, ale ja ti to aj tak poviem! Nedokážem už viacej všetko toto držať vo vnútri! Nedokážem stále-"

"Stálo to za to?" spýtal sa chladne. "Stál za to on? Stál za to, aby si sa vzdala celého svojho života? Stál za to, aby si sa vzdala všetkých svojich priateľov? Stál za to, aby si sa vzdala mňa?"

Hermiona na neho uprene hľadela; myseľ jej ozlomkrky uháňala a jej naprostá duša sa mrzačila tým, ako útočil na ňu a na jej schopnosti rozhodovať sa. Nechystala sa mu dovoliť trestať ju za to, že ich opustila, keď on sám to urobil dvakrát.

Hlas tej čarodejnice bol lemovaný takou intenzívnou emóciou, že vďaka nej bolo pre ňu ťažké vôbec hovoriť. "On za to stál; stál za všetko a ešte oveľa viac. Ty si ani nedokážeš predstaviť, aký cenný bol. Keby som mala ďalšiu šancu vrátiť späť ručičky času, urobila by som to znova; dokonca aj keby som vedela, že to bude mať ten istý konečný výsledok. Urobila by som to všetko znova."

Bolesť mu naplnila oči a dokonca sa mu chvela spodná pera. Pripomínal jej toho osemnásťročného chlapca, ktorého zanechala stáť v obývačke Brlohu a kvôli nemu jej pukalo srdce. Nemal tušenia o tom, čo sa naozaj dialo. O ničom nemal potuchy. Neposkytla mu žiadnu inú možnosť, len tú mať zlosť na to, čo mu urobila. To nebolo fér. Jednoducho nebolo.

"A - a čo ja, Hermiona? Milovala si ma vôbec? Záležalo ti niekedy na mne? Alebo to bola len lož?"

Z jeho bodajúcich otázok sa jej oči zaliali slzami. "Ron, za- zamilovala som sa do teba, keď som mala pätnásť; to je tá najúprimnejšia pravda. Vtedy som ťa milovala, ver mi, milovala." Chcela sa ho dotknúť, ale vedela, že by to nebol múdry ťah. "Ale vojna, a okolnosti, a život, a... všetko sa udialo." Hermiona sa nadýchla, aby si zabránila neovládateľne bľabotať. Hrozila sa tohto okamihu, ale bol tu."

Bolo tak veľa, čo mu chcela povedať, ale tie slová neprišli tak, ako po nich chcela.

Stála tam a hľadela na svoje ruky, snažila sa zostať silná, napriek tomu, že cítila, že sa jej sila náhle vyčerpala. "Urobila som tak veľa chýb a zlých rozhodnutí, a naozaj mi je ľúto, ako sme skončili-"

"Nie!" Zakričal tak silne, že z toho nadskočila. Ron potom ustúpil takým spôsobom, že si myslela, že mu fyzicky ublížila. "Nie, neľutuješ. Je ti to jedno, tebe ne-"

Tentoraz ho schmatla za plece tak tuho, ako dokázala svojimi drobnými rukami. "Ja viem- ja viem, že je ľahšie považovať ma za netvora, Ron, ale mne na tebe záležalo, a ja-"

Odstrčil jej ruky preč, cúvol, ako keby ho jej dotyk popálil. Otočil sa k nej chrbtom, priložil si ruky na uši. "Toto už nechcem viacej počúvať!"

Nahnevane ho obišla a stiahla mu rozčúleným trhnutím ruky z uší. Hermiona hľadela do jeho planúcich očí, keď trhane kričala. "Počúvaj ma! Nikto ma nikdy nepočúva! Len ma počúvaj, Ron! Mne záležalo! Stále záleží! Ľutovala som, že ťa opúšťam! Ľutovala! Nedokážeš si ani predstaviť, ako veľmi to bolelo, keď som ten večer od teba odchádzala! Nedokážeš si ani predstaviť, ako veľa som plakala, než som ťa opustila! Nedokážeš si ani predstaviť, koľko som sa naplakala po tom, čo som ťa opustila! Nedokážeš si ani predstaviť, ako veľmi som chcela zostať - s tebou!"

Na sekundu vyzeral omráčený jej výbuchom, ale s potrasením hlavy sa zdalo, že zbavil svoju myseľ všetkých myšlienok týkajúcich sa jej. Namiesto toho sa Ron sústredil na svoj hnev a bolesť. Mlátiť okolo seba bol jediný spôsob, ktorý poznal; rýchlo ju s buchnutím pritlačil o stĺp. Hermiona sa vôbec nestrhla, keď zareval: Potom, prečo si nezostala, Hermiona?" Jeho hlas bol lemovaný vášnivou zúrivosťou. "Prečo si nezostala?"

Hermione došlo, že by mala byť zastrašená tým, ako sa nad ňou týčil, ale nebola. Mlátiť okolo seba bol jeho najlepší obranný mechanizmus. Takže namiesto reakcie urobila niečo, čo šokovalo oboch. Priložila ruky na jeho líca a fyzicky ho prinútila, aby sa na ňu nielen pozeral, ale tiež aj počúval. "Nerozumieš, Ron, ja som nemohla zostať."

Bránil sa, ale nedovolila mu odvrátiť sa.

Frustrovane zajačal. "Nechcem to počúvať!"

Stisla jeho tvár tuhšie rukami a zajačala späť. "Ja viem, že nechceš, ale to je pravda! Dospej do čerta a vypočuj si pravdu, Ron! Už viacej nie si decko! Nemôžeš tu vybuchovať hnevom a čakať odo mňa, že ma tým presvedčíš, aby som ťa nechala na pokoji! Mňa nevydesíš!"

"Č-"

Karty sa otočili a Hermiona mu odmietala dovoliť hovoriť. "Môžeš si jačať tak hlasno ako sakra chceš, revať zo striech, zvaliť základy ministerstva, ale vedz toto, Ronald: ja neustúpim kvôli tomu, ako sa správaš! Len sa snažím byť úprimná a povedať ti pravdu! Viem, že je neskoro, možno príliš neskoro, ale ty sa musíš dozvedieť, že som odišla pre tvoje vlastné dobro! Musela som odísť, aby som nikomu neublížila! Musela som odísť, aby som neublížila tebe! Musela som!"

Úspešne ju schmatol za zápästia a strhol jej ruky zo svojej tváre, zanechajúc červené značky tam, kde sa jej nechty zaryli do jeho kože. "Nemusela si urobiť vôbec nič!"

"Áno, musela!" Hermionine chudé plecia klesli, keď slzy stekali po jej začervenaných lícach. Nemohla na neho ďalej jačať. Príliš to bolelo. Prosebne pokračovala jemnejším hlasom. "Prosím, pochop, že som musela odísť. Nemohla som zostať-"

Ronove oči sa viacej prižmúrili. "Aby si nikomu neublížila? Povedala si mi, že odchádzaš kvôli niekomu inému. Ja-"

"Ja som ti kla-klamala." Rozvzlykala sa, keď sa celé jej telo neovládateľne triaslo. Všetko tak strašne bolelo. "Klamala som ti. Ne-nestretla som nikoho v Austrálii, ne-nezamilovala som sa do niekoho druhého, a ne-neopustila som ťa kvôli nemu. Nič z toho nebola pravda. Nikdy. Prisahám na svoj život, že nebol nikto okrem teba, kým sme boli spolu. Povedať ti lož bola obrovská chyba a je mi to tak ľúto." Plakala skľúčenými slzami do svojich rozboľavených rúk. "Je mi to tak ľúto."

Sinavý ryšavec vyzeral mimoriadne zmätený jej priznaním. "T-ty si klamala? Ale -  ale prečo?"

Hermiona najprv nemohla hovoriť, pretože jej telo ničili bolestivé, zvierajúce vzlyky, ale podarilo sa jej upokojiť sa dosť na to, aby prehovorila súvislé slová. "Pre-pretože ja-ja-ja," ďalší vzlyk unikol z jej chvejúcich sa pier, "Ron, chcela som ťa chrá-chrániť, pretože som ťa milovala, pretože som nevedela, čo iné urobiť, pre-pretože som bola vydesená, že ma budeš nenávidieť, pretože Ha-Harry povedal-"

Ron  ju drsne prerušil. "Harry? Čo do pekla má s týmto Harry spoločné?"

Pery čarodejnice sa chveli, keď sa hnedé uplakané oči stretli so zmätenými modrými. "Je toho toľko veľa, čo ti chcem povedať-"

"Potom mi to povedz, Hermiona!" prosil.

Roztrasene sa nadýchla. Nemala potuchy, kde začať, takže začala od začiatku. "Všetko začalo, keď si-"

Z ničoho nič sa dvere, pred ktorými stáli, rozleteli a z nich vyšiel zúrivý Harry Potter.

Hermiona rýchlo nakukla do kancelárie, ale vo vnútri nezazrela nikoho predtým, než sa dvere s buchnutím zavreli. Už vedela, čia je to kancelária; to zlatom pokryté Draco Malfoy na boku dverí tej čarodejnici povedalo presne to, čo potrebovala vedieť. Hnusne sa pohádali a Malfoy, viac než pravdepodobne, sa dostal tak hlboko Harrymu pod kožu, že vďaka tomu stratil  každý kus sebakontroly.

Malfoy mal poriadne šťastie, že jeho kancelária ešte existovala.

Mať takého vnímavého muža ako Draco Malfoy pod vašou kožou nebol ten najlepší pocit na svete, ale bol to pocit, ktorý tiež veľmi dobre poznala.

Napokon, jej sa dostal pod kožu takmer od začiatku.

Jednoducho presne vedel na ktorý gombík zatlačiť. Bol to jeho talent, a prekliatie každého na druhom konci jeho ostrých slov. A Harry, zdalo sa, bol vždy na tom nesprávnom konci.

Ten rozstrapatený čarodejník vyzeral jasne vražedne naladený a ona nechcela nič viac, než aby sa zem otvorila a celú ju prehltla, pretože táto možnosť vyzerala ako menej bolestivá. Harry sa raz pozrel na Hermionu a prižmúril oči, ale ona si všimla záblesk bolesti a niečo iné, čo nedokázala identifikovať len sekundy predtým, než zamaskoval svoje emócie.

Chladne sa spýtal. "Čo tu robíš?"

Z ničoho nič to bolo, ako keby jej niečo ukradlo jej dych. Bolo to, ako keby váha vesmíru drvila jej vnútorné orgány, dusila ju, vymačkávala každý kúsoček kyslíka z jej pľúc a trhala každú cievu v jej tele. Bolelo to! Všetko tak strašne bolelo, že chcela zavýjať. Hodiny predtým bol jej život jednoduchší; nebol ľahký, len jednoduchší. Pred hodinami nehľadela do tvárí svojich bývalých priateľov, sekundy od vysypania pravdy, ktorú tak dlho držala zamknutú vo svojom srdci. Pred hodinami veci neboli také komplikované. Pred hodinami, to tak strašne nebolelo.

Dnes nemala vstať z postele.

Hermionine srdce nekontrolovateľne uháňalo, divoko búšilo v jej hrudi. Pred očami mala žltohnedé a modré mžitky a pripadala si  bezbranná. Hlava jej neúnavne búšila; mala pocit, ako keby ju niekto opakovanie udieral do zátylku tupým koncom sekery. A v takomto stave bola jej sebaistota preč a Hermiona prepadla úzkosti...

Nuž, vždy považovala spojenie záchvat silnej úzkosti za trochu nezmyselné.

"Čo tu robíš?" spýtal sa Harry, ale jeho hlas znel, ako keby hovoril v spomalenom filme.

Bez ohľadu na to, ako pomaly hovoril, jeho emócie boli zrejmé.

Ten silný odpor v jeho hlase a ten mrazivý chlad vo vzduchu boli príliš veľa, aby to dokázala zniesť.

Bez slov sa otočila na päte a utiekla z miesta, na ktoré prišla, slepo zavelila na ústup. Otvorila dvere a vyštartovala po chodbe s obratnosťou bežca na dlhé trate; schopnosť, na ktorú si nespomínala, že predtým mala. Bolo to hlúpe, naozaj to vedela, ale neudržala by ju tam ani všetka tá chrabromilská odvaha v jej krvi. Mohla zvládnuť jedného z nich, ale nie oboch.

Určite nie súčasne.

Ale neubehla viac než sto stôp, kým získala späť svoje zmysly a prudko zastala.

Pri Merlinovi, toto nemôže stále robiť. Nemôže stále od všetkého utekať. V minulosti to nikdy nerobila; vždy sa stavala problémov čelom. Ale od jej neslávneho odletu z Londýna, Hermiona tak veľa krát utiekla, že si z toho spravila zvyk.

Nuž, už viacej nie.

Bola rozhodnutá neutekať už viacej ani ďalej, nie od Rona, od Harryho alebo od toho pekla, ktoré sa rozpúta v okamihu, keď povie pravdu. Životy sa zničia a navždy zmenia priateľstvá, ale nemohla to už ďalej všetko niesť na svojich pleciach.

Nie, ona to už viacej nebude niesť.

Dva páry krokov spomalili, aby za ňou zastali.

Hermiona sa otočila a bol tam Ron, stál od nej menej než na pätnásť stôp - a naľavo od Harryho. Vravela si, aby dýchala; bolo to to jediné, čo mohla v tejto chvíli urobiť. Dýchaj.

Toto bolo ono. Posledná obrana Hermiony Grangerovej - a ona bola pripravená.

Nuž, z väčšej časti.

Ron bol prvý, kto sa spýtal: "Prečo od nás utekáš?" Jeho hlas nemal tú istú intenzitu, ako mal predtým a ona si nebola istá prečo.

"Neutekám ani pred jedným z vás." Vyšplechla zadychčane a dodala po krátkom nadýchnutí: "Už viacej nie."

"No tak, Ron," žobronil Harry. "Nič, čo povie, nemôže zmeniť-"

Hermiona prižmúrila svoje krvou podliate oči. "Harry, vieš lepšie než ktokoľvek iný, že mám veľa toho povedať."

Ron sa tlmene spýtal: "O čom hovorí?"

"O ničom."

"O ničom?"

"Áno, o ničom."

"Viete čo, som hotová. Skončila som. Už to viacej nevydržím. Je mi k smrti zle z toho, že sa vy dvaja ku mne chováte ako odpadu! Ron, teba dokážem pochopiť, ale ty - Harry. Tebe som neurobila nič!"

Čarodejník s havraními vlasmi cúvol, ako keby ho udrela do tváre lopatou. "Ty si mi nič neurobila?" Hrozivo zopakoval tie slová, keď sa jeho nosné dierky rozšírili hnevom. Pripomínal jej býka sekundy predtým, než zaútočí. "Čo kur-  to myslíš sakra vážne, Hermiona? Päť rokov v Taliansku ti rozpustilo mozog? Nespomínaš si na náš posledný rozhovor? Na nič si nespomínaš?"

Nemala v úmysle odpovedať na žiadnu z jeho otázok, ale nemohla klamať sama sebe. Pamätala si ich posledný rozhovor presne tak dobre, ako si pamätala každý rozhovor predtým.

Namiesto toho zostala Hermiona taká pokojná ako dokázala, aby neurobila Voldemortovi po smrti láskavosť a nezabila úžasného Harryho Pottera holými rukami. "Vieš, na niekoho, kto so všetkým skončí napľutím mi do tváre, odkedy som späť, určite máš veľa otázok."

"Ty-"

"Možno," konečne prehovoril Ron so zvrašteným obočím, "možno je čas na nejaké odpovede. Možno je čas na pravdu."

"Ja už poznám pravdu, Ron!" podráždene vyšplechol spiatky Harry, keď si prekrížil ruky na hrudi.

Hermiona zažmurkala, ale udržovala kontrolu nad svojím dýchaním.

Ryšavec hľadel na svojho najlepšieho priateľa s ublíženými modrými očami. Uvedomila sa, že sa Ron nezmohol na slovo.

A Hermiona rovnako.

"Čože?" Spýtal sa skoro v krajnom zmätku. "T-ty poznáš-"

"Nie, on nepozná pravdu." Hermiona si namáhavo vzdychla. "On nič nevie. A ani ty."

"Ja viem dosť!" zajačal Harry.

Už podráždený Ron podliehal stále viac a viac potlačovanej frustrácii. "Povie mi niekto, čo sa tu kurva deje?"

Vydýchla jeho meno a oprela sa o jeden z mnohých stĺpov, ktoré lemovali chodbu. "Ron, ja-"

Harryho hlas ju prerušil. "Ja som tu skončil, poďme."

Mala pocit, že jej vnútro je v tlakovom hrnci, zúrivosť a bolesť bublali v hlbinách jej duše. S každou ubiehajúcou sekundou ten tlak v jej hlave a hrudi silnel, intenzívnejšie. "My sme tu neskončili." Mohla sotva dýchať a v skutočnosti ani nechcela. Dýchať bolelo. Počúvanie jeho hlasu bolelo. Vidieť Ronove zmätené a strápené oči bolelo. Všetko tak strašne bolelo. Bolo to, ako keby sa všetky tie steny k nej približovali, drvili ju vo víroch.

Viac než čokoľvek iné chcela utiecť a ukryť sa, ale zakázala si to. Nemohla si vybrať tú ľahšiu cestu. Nie. Toto musela urobiť a musela to urobiť hneď, kým stratí svoju odvahu.

Bolesť v jej hlase bola neklamná. "Odkedy si taký hrubý a bezcitný a nahnevaný, Harry, odkedy? Zvykli sme bývať najlepšími priateľmi-" Hermiona sa trasľavo nadýchla, nechcela sa ubrať týmto smerom. "Nie je to tak, že som sa vrátila do Londýna a čakala, že sa mi okamžite odpustí. Niežeby som vrátila a čakala, že ma prijmete s otvorenými srdcami a otvorenou náručou-"

"A nemala by si - ty si nezaslúžiš naše priateľstvo." Prerušil Harry bolestivou pravdou.

Chcela plakať, ale ani jej oči ani jej pýcha nedovolili tým slzám prejsť cez slzné kanáliky. "Nie, nepredpokladám, že zaslúžim... a ani si nemyslím, že ho chcem... ale minimálne som si myslela, že budete v tomto dospelí." Hermiona sa objala rukami, keď sa jej plecia triasli hnevom a z bolesti z jeho slov.

Pri Merlinovi, tak strašne ubližovali - pravda bola vždy bolestivá vec.

"Ako ma môžeš žiadať, aby som bol dospelý, keď ty si sa chovala posledných päť rokov ako decko?" Nevraživo sa spýtal tmavovlasý čarodejník, keď prikročil bližšie k nej.

"Ja som bola dieťa, Harry!" Hermiona konečne vybuchla, keď do tých slov, ktoré nahnevane kričala, vložila všetko svoje trápenie. "Bola som dieťa, keď som odišla! Nerozumieš? Možno som vyzerala ako žena, keď som vyšla tými dverami, ale bola som dieťa!"

"Ako ako my, Hermiona! Zabudla si na to?" strelil Ron späť.

Ochromená sklamaním a zlomená slzami si prehrabla rukami svoje schnúce vlasy. "Ty nerozumieš, ani jeden z vás nerozumie, aké to pre mňa bolo. Ja-"

Frustrované prsty prehrabli červené vlasy. "A ty nerozumieš, aké to bolo pre nás!"

Slzy naplnili jej oči, keď vykríkla. "Keby ste ma len nechali vysvetliť!"

"Ja, čo sa toho týka, tvoje vysvetlenie nepotrebujem." Harry chladne odsekol, ale niečo na jeho slovách bolo iné. Bolo to, ako keby si nebol istý tým, čo vyšlo z jeho úst. "Po vojne nebol život ľahký ani pre jedného z nás a to ti nedáva právo na týždne zdrhnúť do Austrálie a potom sa vrátiť a opustiť svojich priateľov, keď ťa potrebovali najviac!"

Hermiona si chcela rozčúlením a hnevom vytrhať vlasy. Namiesto toho kričala: "To je to jediné, o čo sa staráš? Čo by som urobila, aby som uľahčila tvoje utrpenie? A čo moje potreby, Harry?" Urobila riskantný pokus usušiť si slzy, ale bolo to zbytočné; tie slzy neprestanú. A potom prišlo vzlykanie. "Keď si ma videl v Austrálii, ty-ty si sa ani na sekundu nezastavil, aby si sa ma spýtal, čo potrebujem! Ani na sekundu si sa nezastavil, aby si sa ma spýtal, čo-čo sa deje! Nikdy si sa ma nespýtal, prečo som tam alebo čo tam robím alebo čo mám v pláne urobiť! Nikdy si sa ma nespýtal, pretože ti na mne nezáležalo dosť na to, aby si sa spýtal!"

Farba zmizla z tváre Harryho Pottera a jeho oči podstatne zjemneli v niečom, čo vyzeralo ako spoznanie.

Vyzeral, ako keby tieto slová počul predtým.

Ale skadiaľ?

Ron bol naprosto stratený a ani trochu sa mu to nepáčilo. "O čom hovorí? Ty si ju videl v Austrálii?" Rýchlo žmurkal, keď sa snažil pochopiť, čo práve povedala. "Ale mne si povedal, že si ju nevidel-"

Hermionina tvár bola ako kameň po veľmi dobrom daždi. "Zdá sa, že medzi nami nie som jediný klamár."

Prichytený pri klamstve Harry koktal, "ja-"

Trpko prehovorila, vyjadrujúc všetku tú bolesť, ktorú cítila z jeho zrady. "Videl si ma, sedela som na tej lavičke a nikdy si sa ma na nič nespýtal. T-ty si len vyvodil svoje závery a veril o mne tomu najhoršiemu."

Skľúčene pokrútila hlavou, aby si vyčistila hlavu od búrlivých emócii a mohla tak pokračovať.

Konečne začala znova rozprávať; bolo to trochu liečivé. "Po všetkom, čím sme spolu prešli. Po tom nesčítane krát, čo som stála pri tvojom boku, všetko kvôli tebe opustila. Po tom, čo ma skoro zabili, čo som skamenela, kým som sa pre teba snažila nájsť informácie, bojovala so stovkami dementorov, smrťožrútov, Umbridgeovou, so Zúrivou vŕbou, bláznivými škriatkami, bola mučená Bellatrix Lestrangeovou, po mesiacoch v tom prekliatom Deanskom lese (cz: Deanovský), Voldemortom a všetkom ostatnom... ty si sa mi otočil chrbtom bez toho, aby si mi dovolil, niečo vysvetliť. Ty si ma zradil bez chvíľky zaváhania. Ty si mi dokonca ani nedal toľko času, aby si ma vypočul a dovolil mi povedať ti pravdu."

Pokorne priznal tie fakty. "Myslel som, že poznám pravdu."

Rozhorčene strelila späť. "Nuž, zrejme si sa mýlil."

Ronov rozrušený hlas zazvonil jasne uprostred toho zmätku, citového bojiska. "O čom rozprávate? Niekto mi prosím vysvetlite, čo sa tu sakra deje?"

"Videl som ju," zašepkal Harry hlasom, ktorý mohli počuť len oni traja. "Videl som ju v Austrálii."

Zavrčal. "Toľko mi došlo."

"Ale je toho viac..." Zmĺkol a zhlboka sa nadýchol, keď priznal: "Ve-vedel som, že ťa neopúšťa kvôli niekomu inému."

To Hermionu prekvapilo. Bolo treba každý sval v jej tvári, aby si zabránila zalapať po dychu. Ako vedel, že klamala? Čo presne vedel? Roky predpokladala, že Harry nevedel nič viac než to, čo si myslel, že videl, ale teraz... teraz uvažovala, čo ešte vedel a čo iné si nechal pre seba.

Ronovo utrpenie bolo možné počuť v každom slove, ktoré prehovoril. "Prečo si ma nechal veriť tej lži, Harry? A prečo si mi klamal o Austrálii?" Nech na začiatku pociťoval čokoľvek, kým dopovedal posledné slovo, jeho hlas bol rozhodný.

Chcel dostať svoje odpovede na svoje otázky a chcel, aby mu odpovedali hneď.

A Harry koktal: "Ja-ja neviem. Chcem povedať, nechcel som ti povedať, čo tam naozaj robila-"

"Áno, keď si to nevedel ani ty sám," prela sa Hermiona s úškrnom kaziacim jej smutné črty. "Myslela by som si, že ty, viac než ktokoľvek iný, bude klásť otázky skôr, než sa rozhodne zahájiť útok na niečí charakter."

"A čo do pekla som si mal myslieť, Hermiona?" jačal v rozčúlení Harry. Podľa všetkého sa mu nepáčilo, keď sa na neho útočilo na dvoch frontoch. "Bola si jednoducho tam a potom si prešla do defenzívy a-"

"Začala som sa brániť, pretože ty si začal čítať rozsudok skôr, než som sa mohla obhájiť! Nič si neuľahčil-"

"Čo teba od nás odlišuje?" Kričal čarodejník s havraními vlasmi. "Čo ťa núti si myslieť, že si taká výnimočná? My všetci sme bojovali a museli sa vyliečiť!"

"Áno," okamžite sa vložil Ron. "Čo ťa núti myslieť si, že ty si prechádzala niečím, čomu by sme neporozumeli?"

Lepšie chápala Dávidove pocity, keď stál proti tomu obrovi, Goliášovi. Lepšie chápala, aké to je, keď má niekto početnú prevahu a väčšiu moc. Lepšie chápala, aké to je, keď sa stratí všetka nádej. Chápala ´odvahe pod paľbou´ v jej najprirodzenejšom zmysle. Všetko chápala. Ale, hlavne, chápala, že ona sa neprikrčí. Nie dnes, a nie pred nimi.

Z nejakého dôvodu jednoducho vedela, že uspeje.

Z nejakého dôvodu mala pocit, že nie je taká sama.

"My sme tiež prechádzali tými istými vecami!" Jačal Harry skrz jej myšlienky.

"Áno!" súhlasil z celého srdca Ron.

Očami rýchlo prebehla prázdnu chodbu, ale nevidela nič a nikoho. Vzdala by sa všetkého, keby mala v tejto chvíli dobrého spojenca. Malfoya alebo niekoho, do pekla, hocikto by bol fajn.

Ale, nie, bola sama.

Bola to ona proti svetu.

Bola to ona proti mužom, po boku ktorých kedysi stála.

Ach, ako sa karty obrátili.

"Prečo si myslíš, že ty si prechádzala vecami, ktoré boli nad naše pochopenie?" Ronov roztrpčený nahnevaný hlas spôsobil, že niečo zasyčalo a zapukalo v jej hlave.

A praskli jej nervy.

"Pretože, to je presne ono; vy by ste to nepochopili!" Vybuchla, treskla päsťou do najbližšieho stĺpa. Bolelo to, ale bola príliš nahnevaná, aby cítila bolesť. "Obaja z vás ste ani náhodou nemohli pochopiť, čím som vtedy prechádzala. A Harry - a Harry sa dokonca ani nezastavil a nevenoval mi kúsok svojho času, aby to zistil! Všetko bolo o tebe, ako vždycky! Vždy všetko bolo o tom, čo chceš ty!" Hermiona kričala tak nahlas a tak vášnivo, že jej preskakoval hlas.

Sipela ďalších pár nádychov a zatvorila oči. Hrdlo ju tak mizerne pálilo.

Poskytli jej chvíľku ticha, ale to čoskoro skončilo.

"Život nie je pekný, Voldemort zabil mojich-"

"Počúvala som o tvojich stratách od tej doby, čo som mala jedenásť, Harry. Myslíš si, že si jediný, kto trpel pod rukami Voldemorta? Myslíš si, že si jediný, kto krvácal? Vojna pre každého neskončila a je stopercentne isté, že neskončila pre mňa!"

"O čom to rozprávaš? Vojna skončila pred piatimi rokmi."

"Vojna s Voldemortom, áno, ale nie-"

"Ty si to prekonala, prežila si a tvoji rodičia-"

"Moji rodičia?" Zhromaždila dosť sily, aby povedal pravdu. "Moji rodičia sú mŕtvi, Harry. Sú mŕtvi! Zavraždili ich dvaja tínejdžeri uprostred noci. Nič som nemohla urobiť..." Hermionin hlas sa stratil v tichu chodby. Hlboký, pridusený vzlyk unikol z jej pier, keď plakala. "Sú mŕtvi." A ako keby si to práve znova uvedomila, zašepkala beznádejne: "Sú mŕtvi."

Ďalšie tri celé minúty ticho hodné maltézskych katakomb dopadlo na trojicu vojnových hrdinov. Vo vzduchu bolo cítiť žiaľ a zármutok. Hermiona Grangerová kľačala vedľa stĺpa, do ktorého len pred minútami udrela, plakala prudkými a srdce zvierajúcimi slzami, keď jej najdávnejší priatelia na ňu hľadeli zhora; ich oči lemované hanbou a záujmom.

Mala pocit, ako keby zomreli úplne znova, žiaľ, ktorý si málokedy dovolila cítiť, kruto ničil jej telo. Keď zomreli, nebol čas skutočne trúchliť. A ona sama sebe za posledných päť rokov neumožnila ten okamih. Tá bolesť bola taká surová, že tá čarodejnica vedela, že je stratená všetka nádej dať sa dokopy. Nedokáže to. Musela trúchliť, aj keď len na pár minút.

Ale nebolo jej poskytnuté to množstvo času, ktoré potrebovala.

Niekto urobil krok vpred a Hermiona treskla päsťou o zem; jej hlas bol taký ľadový ako arktický vietor, ale neskrývala svoj smútok. "Nepribližuj sa ku mne."

Všetko zmĺklo len o okamih dlhšie.

"Hermiona, ty- ja- ja- som to nevedel," povedal Harry smutne.

"Nespýtal si sa, Harry." Nejako nazbierala všetku svoju vnútornú silu a znova sa vytiahla na nohy, zotierajúc akýkoľvek náznak slabosti z tváre, ale vo vnútri, bola zmrzačená. "Ty si sa nespýtal." To všetko tak strašne bolelo. Chcela sa schúliť do klbka a všetko ignorovať. Chcela ignorovať svet a všetko v ňom. Nezáležalo na nich. Na ničom nezáležalo.

"Ako som to mal vedieť? Nič si nepovedala."

Bledo vyzerajúci Ron prehovoril slabým hlasom. Bolo to, ako keby zadržiaval vlastné slzy. "Povedala si mi-"

Spodná pera sa jej chvela. "Viem, čo som ti povedala. Nechcela som tvoju ľútosť."

Zatváril sa dotknuto. "Ľútosť? Práve som stratil svojho brata. Prečo by som ťa ľutoval?"

Na tú otázku nemala odpoveď. Po Fredovej smrti bola jeho skalou, nikto nemohol poprieť ten fakt. Bola jeho dôverníčkou, jeho dievčaťom, a jeho baštou sily počas toho náročného obdobia jeho života. Hermiona stála pri jeho boku, neoblomná a lojálna. Ron sa jej otvoril, dovolil jej objímať ho a nechal ju upokojiť jeho myseľ a zmierniť jeho bolesť. Aby pravdu povedala, bola tak stratená vo svojej bolesti, že si neuvedomila, že Ron jej mohol ponúknuť trochu útechy v minútach, ktoré predchádzali ich rozchodu. Alebo by sa aspoň mohol pokúsiť, keby mu tú šancu dala.

To bol ten okamih, keď si Hermiona uvedomila, že sa možno mýlila aj ona.

To bol ten okamih, keď si uvedomila, že možno aj ona bola trochu sebecká a slepá.

Ale v tom čase sa zžívala s takým množstvom svojej bolesti, že sa to stratilo hlboko v jej vnútri.

"Ja-ja neviem, jednoducho neviem." Jej hlas bol priškrtený slzami. "Tak veľa sa vtedy dialo, tak veľa. Nemyslela som jasne, nie že by som mohla. Urobila som chybu, priznávam. Mala som ti povedať pravdu, mala som ti o nich povedať hneď, ale nemohla som. Nechcela som ti povedať nič. Povedať ti to by otvorilo cestu pre nápor otázok, na ktoré som jednoducho nemohla odpovedať."

Nevedela, čo iné mu povedať.

"Kvôli tomu si odišla?" spýtal sa Ron, keď prikročil bližšie.

"Nie." Cúvla k tomu stĺpu.

"Potom prečo, Hermiona, prečo si odišla?" Stále sa približoval bližšie a bližšie, až kým nebol len šesť stôp pred ňou.

V hlase, ktorý bol sotva silnejší než šepot, mu Hermiona povedala: "Povedala som ti to. Musela som odísť. Musela som odísť preč."

Modré oči prebodli jej, keď ju prosil. "Len buď úprimná."

Hnedé oči sa zaplavili slzami a zahryzla si do pery. "Budeš ma nenávidieť, viac než ma už nenávidíš."

"Ja k tebe necítim nenávisť, Hermiona." Ronove slová boli dojímavé a láskavé. "Chcem ťa, naozaj chcem, ale nemôžem."

Plecia sa jej triasli, kým sa tie slzy valili. Bola si taká istá, že vyplakala všetky slzy, ktoré mohlo jej drobné telo zvládnuť, ale beda, mýlila sa. Bolo ľahšie myslieť si, že ju Ron nenávidel, pretože nepoznal pravdu, ale zistiť, že to tak nebolo, bolo rovnako úľavou ako to bolo bolestivé. Takže k nej necítil nenávisť, dobre, ale určite ju bude nenávidieť teraz.

"Budeš ma nenávidieť." Nešťastne plakala.

Ron cúvol pár krokov. "Nebudem."

"Áno, budeš!" Neovládateľne vzlykala.

"Povedz mi to!" Pozrel sa na Harryho, ktorý vyzeral hrozivo bledý a vinný. Očividne bol stále ohromený novinkami, čo na nich práve zhodila. "Povedz to nám!"

"Takto to nemalo byť. Takto sa to nemalo udiať." Pokrútila uschýnajúcou hlavou, boľavá vo vnútri.

"Pozri, je zrejmé, že sa nám nechystá priznať." Nemúdro prehovoril Harry, ale jeho hlas bol len sotva silnejší než šepot.

Hermionine oči sa prižmúrili. "Nemáte potuchy, aké je pre mňa toto ťažké. Nie je veľa ľudí, čo poznajú pravdu."

"Ale Malfoy ju pozná." Informoval Harry skoro, ako keby si to práve sám uvedomil.

Ronove oči sa rozšírili. "Čože?"  Vraždychtivé oči sa otočili k Hermione. "Povedala si to Malfoyovi skôr, než si to povedala nám? Myslel som, že sme-"

"Nepovedz, že si si myslel, že sme najlepší priatelia."  Vzdorovito hľadela.

"A on tvoj priateľ je? Ten bastard, ktorý sa nám posmieval počas školy, je tvoj priateľ?" Strelil Harry späť.

Skôr než si mohla ušetriť ďalšiu myšlienku, Hermiona sa vrhla do obrany. "Ach, dospej. On nie je ten istý Malfoy z Rokfortu! Je iný. Zmenil sa. Za posledných päť mesiacov mi tak veľmi pomohol. Takže ho nechaj na pokoji."

Obaja boli ohromení z jej obranných slov.

"T-"

Trvalo minútu, než sa jej podarilo stlmiť svoj hlas. "Náš vzťah s týmto nemá nič spoločné. Povedala som mu pravdu z dôvodov, ktoré nie sú vecou nikoho z vás." Jej oči potemneli. "Takže sa neopovážte, aby jedno zlé slovo o ňom vyšlo z vašich úst. Neopo-"

"Ale je to Malfoy!" zavrčal Ron.

"A mne je to jedno. Nechajte ho na pokoji! Čo sa deje medzi nami dvoma sa vás netýka. Okrem toho, nemá to nič spoločné s tým, čo sa deje teraz. Všetko je teraz iné!"

"Ako? Ako je to iné, Hermiona? Len nám to povedz!"

Niečo cvaklo v jej hlave a ona sa na nich pozerala, ako keby boli cudzinci. "Prečo by som mala? Vážne? Prečo by som vám mala niečo povedať?" Odpovedala rozvážene, keď triasla hlavou. Hermiona si chytila hrdlo rukami, pretože bolelo ako čert. "Je vám to jedno! Vy mi vždy vrháte našu minulosť do tváre, ale obaja si vediete celkom dobre."

"Ako sa opovažuješ!" penil Harry. "Ako sa opovažuješ tu stáť po piatich rokov a vravieť nám to!"

"Ty si nás opustila! My sme ťa neopustili, Hermiona!" kričal Ron.

Harry to prevzal, keď obaja postúpili smerom k nej. "Ty si jediná, ktorá utiekla preč!"

"Ty si jediná, ktorá nás opustila!"

"Ty si tá, ktorá nikdy neodpísala späť!"

"Ty si tá, ktorá sa vyparila do Talianska!"

Pritlačili ju o stenu.

Zúrivosť. Slepá zúrivosť trhala jej telo a vpaľovala sa do jej žíl, oparila jej jazyk, dokonca keď vrhla na nich svoje slová. "Urobila som, čo som musela urobiť!"

Hermiona dupla nohou v hneve o zem.

Pohltená svojou zúrivosťou odstrčila od seba Harryho. "Urobila som to, čo som považovala za najlepšie!"

"Opustiť svojich priateľov je to, čo si považovala za najlepšie?" Potkýnajúci sa Harry kričal späť.

"Nestarala som sa-"

Hermiona odstrčila Rona celou svojou silou.

"To si dala jasne najavo! Urobila si to, čo bolo najlepšie pre teba samotnú!"

"Nie, urobila som to, čo bolo najlepšie pre môjho syna!"

oooo

Časť 2:  Záchranné lano

Nebolo nič; vôbec nič, okrem toho priškrteného ticha.

Dopadlo na nich ohlušujúce ticho tak nepodobné ničomu, čo kedy zažili, keď sa Hermionine posledné slová odrážali od všetkých stien.

Len keď tie steny konečne pohltili jej slová, pokračovala. "On bol jediná vec, na ktorej záležalo." Jej vyčerpaný hlas sa triasol a zoslabol pri pohľade na ich užasnuté tváre. Bola taká vyčerpaná, ale nestarala sa. "Urobila som rozhodnutie a rozhodla som sa pre svojho syna - keby som tú šancu dostala, urobila by som to znova. Vôbec nič by som nezmenila." Tiché slzy stekali po jej lícach, ale nemala v sebe to, aby vzlykala tak, ako chcela.

Vždy si myslela, že mlčať je zlato; toto mlčanie bolo hrozné.

Harry sa tváril šokovane a Ron vyzeral, ako keby sa vyparila všetka krv v jeho tele.

"Tvojho sy-syna?" koktal Ron, keď si prešiel rukami cez červené vlasy, ako keby sa pokúšal stráviť jej slová. "Ty si mala syna? My sme mali syna?"

Jej srdce sa rozpadlo pri tom skoro nádejnom tóne v jeho hlase a kvôli tomu, čo sa mu chystala povedať. "Nie," nešťastný vzlyk unikol z jej hrdla, "Ron, je mi to ľúto, ale my sme nemali syna- "  Spojila oči s Harrym a zašepkala hlasom, ktorému len oni traja mohli porozumieť. "My sme mali syna."

Nič viac sa nepovedalo. Harry sa tváril, ako keby ho zrazil Rytiersky autobus; emócia za emóciou prechádzala jeho bledou tvárou, keď každý sval v jeho tele stuhol. Vyzeral pripravený omdlieť mŕtvy. Ale bol to ten výraz šoku a bolesti na Ronovej tvári, ktorý povedal viac než dosť. Tváril sa, ako keby život, ktorý poznal, skončil - a on skončil. Pre nich všetkých. Ale ona to vedela a rozumela tomu; rovnako dobre. Hermiona chcela niečo povedať, niečo, čo by uľavilo ich bolesti, ale čo mohla povedať? Čo mohla urobiť?

Jej srdce dávajúce sa do poriadku bolo znova rozbité a ničila ju vina za to, že tak kruto na nich vysypala tie novinky.

Len ona mohla zniesť tak veľa.

Obaja sa tvárili, ako keby ich pravda o Hermioninom synovi oboch fyzicky zranila, ale úbohý Ron sa tváril, ako keby vzal tie novinky ťažšie.

A ona chápala prečo.

Medzi nimi bola láska a počuť, že žena, ktorú ste milovali, vynosila dieťa iného muža, bolo priveľa. Jednoducho si nedokázala predstaviť, ako sa cítil. Jednoducho nemohla. Ron sa oprel o protiľahlú stenu, ako keby bol opakovane zasahovaný otrávenými šípmi, jednou rukou si zovrel brucho a druhou svoje červené vlasy. Harry, na druhej strane, tam len stál ako socha, keď ho ešte stále zaplavovali jej slová; pierko by ho zvalilo na zem.

Ronov hlas bol chrapľavý bolesťou. "Ako-" Pokrútil hlavou, ako keby mu z myšlienky na ´ako´ bolo fyzicky zle. "Kedy sa to stalo?"

Hermiona na neho hľadela s uslzenými očami. "Ron, ne-"

"Nie!" Zareval a ten zlomený výraz na jeho tvári ju zožieral. Bola to tvár, na ktorú nikdy nezabudne. "Povedz mi pravdu! Kedy sa to stalo?"

"Sta-stalo sa to dvakrát." Zašepkala tá čarodejnica, keď dvojica sĺz stekala po jej bledej tvári.

"Dvakrát!"

"Áno," prikývla Hermiona rozvážne, ale ten smútok a nešťastie nad nimi viseli ako hustý mrak. "Ten prvý raz to bola chyba, hneď po tom, ako si nás opustil v Deanskom lese. Druhý krát to bolo tú noc záverečnej bitky," riekla mu zamračene. "McGonagallová poslala Harryho do súkromných izieb, aby mohol odpočívať a potom čo si zaspal, šla som ho skontrolovať a on bol taký rozrušený a..." Hermiona zmĺkla, nešťastne sa pozerala na svoje nohy, keď si znova spomínala na tú noc. "Dohodli sme sa, že sa to nikdy znova nestane; dohodli sme sa, že sa vrátime k našim príslušným partnerom a zabudneme na to, čo sa stalo..."

Nemala srdce povedať mu zvyšok, ale pamätala si ho jasne. Hermiona odišla k Ronovi a Harry šiel k Ginny. Prvých pár týždňov bolo čudných, ale nádherných... až kým sa všetko nezmenilo.

Tá čarodejnica sa striasla z tých myšlienok.

Ron sa tváril zdesene, potom nešťastne, potom zvažujúco a nakoniec túžobne. "Ale my- po tom," koktal, "chcem povedať, ako vieš, že ja nie som otec?"

Tá myšlienka ju napadla, len čo zistila, že je tehotná. Nevedela a odhadovaný týždeň počatia, ktorý jej povedal doktor v Sydney, ani jedného nevylúčil. Dúfala a modlila sa, aby bol otcom Ron, ale modlitby nestačili. Modlitby nezmenili fakt, že s Ronom boli opatrnejší než s Harrym. Nič nebolo dokonalé, vedela to, a kvôli tomu sa rozhodla, že mala povinnosť zistiť pravdu.

"Ja-ja som vzala vzorku z tvojich vlasov ten večer, čo sme sa rozišli. Keď si ma pobozkal, prehrabla som ti rukou vlasy vzadu na hlave a nechala som tie pramienky v zovretej pästi. Keď som odišla, premiestnila som ich do malého vrecúška." Hermiona sa chytila rukami okolo tela, keď rozprávala. "Nebola som s nikým iným okrem Harryho. O týždeň neskôr som šla k mukelskému špecialistovi. Povedala som mu o situácii a on sa pozrel na tie vlasy. Povedal mi, že môže vykonať testy na tvojich vlasoch, ale až keď sa dieťa narodí. Takže tri mesiace po tom, čo sa narodil Matthew, vykonal ten test. Ron," priškrtený povzdych unikol z jej pier, "odišla som, pretože som nevedela, kto je otec, odišla som, aby som chránila svojho syna, odišla som, aby som ťa chránila pred pravdou, odišla som, lebo som nechcela, aby si ju zistil od niekoho iného než odo mňa, odišla som, pretože som sa cítila ohrozená, odišla som, pretože som bola vystrašená - odišla som z toľkých dôvodov, ale-"

"Ale čo?" Jeho oči boli také smutné a preplnené nepreliatymi slzami; bolo to, ako keby už vedel, čo sa chystá povedať.

Slzy pokračovali v stekaní nadol jej nešťastnou tvárou. "Ale nevrátila som sa späť-" Zhlboka sa nadýchla, jej dych škrípal, kým sa jej pery chveli. "Nevrátila som sa späť, pretože on- on nebol tvoj."

Ron klesal hlbšie a hlbšie do seba a jediné, čo mohla urobiť, bolo sledovať to.

Srdce jej kvôli nemu krvácalo; krvácalo kvôli nim všetkým.

"Klamal si mi," prehovoril Ron hrozivo.

Hermiona prižmúrila obočie. "Čo-" ale on sa nepozeral na ňu.

Nie, jeho pohľad bol upriamený na stuhnutého Harryho Pottera.

"Povedal si mi, že považuješ Hermionu za sestru, že nič sa medzi vami neprihodilo - povedal si mi to v tú noc, čo som premohol ten viteál!"

Po prvý raz odkedy priznala svojho syna, Harry zažmurkal a pozrel sa na Rona. "Ja-"

"Ušetri si to," vyprskol. "Nechcem to počuť. Nechcem počúvať tvoj hlas. Všetko, čo si urobil, je lož."

"Klamal som, aby som ťa chránil," vysvetľoval Harry.

Ron skoro prišiel o rozum. "Ak ešte niekto povie-" Nahnevane zavrčal. "Každý klamal, aby ma chránil, ale ja to nepotrebujem! Nepotrebujem ochranu od každého! Nie som prekliate decko!"

Hermiona nemohla nájsť reč.

"Ja-" Modré oči sa bláznivo rozhliadli. Každý mohol vidieť, že mu dáva hrozitánsky zabrať stráviť tú pravdu, tú zradu jeho najlepšieho priateľa, pravdu o utajenom dieťati jeho bývalého dievčaťa, všetko. Chcela mu pomôcť zmierniť jeho bolesť, ale zašiel tak ďaleko, že sa musela pripraviť na ďalšiu hádku. "Musím odísť."

"Počkaj! Len ma vypočuj!"

"Skončil som s tým, aby som ťa počúval! Sakra!" Zakryl si uši a prešiel si rukami po tvári vo vyčerpaní. "Nedokážem sa na teba ani pozrieť. Ani na jedného z vás. Ani neviem, čo robiť. Musím-"

"Ron. Ani ja neviem, čo robiť, ale poďme sa o tom porozprávať." Začal Harry, prosebne.

Pokrútil hlavou, ako keby z pomyslenia, že sa budú rozprávať o tamtej pravde, mu bolo zle od žalúdka. Dýchal nerovnomerne a kŕčovito. "Nie!" zaprel sa Ron, jeho oči a líca boli vlhké od sĺz. "Nechcem o tom hovoriť! Nedokážem dokonca o tom začať ani premýšľať! Je mi z toho len zle! Ja-ja nemôžem, jednoducho nemôžem." A zlomil sa. Pravda ho zlomila priamo tam na chodbe. Zlomila ho a nezanechala mu nič okrem chaosu. Plakal nahnevanými, ublíženými slzami muža, ktorý si práve uvedomil, že všetko, čomu veril, bola lož. Ruky sa mu triasli zúrivosťou, keď prehľadával hábit kvôli prútiku; jeho telo sa triaslo žiaľom.

Plakal - a ona plakala kvôli nemu.

Viac než čokoľvek iné ho chcela objať a byť jeho záchranným lanom. Jeho dýchanie nakoniec spomalilo do niečoho, čo pripomínalo normálnosť. Chcela mu niečo ponúknuť, hocičo, ale jediné, čo mohla urobiť, bolo stáť tam a túžiť po dňoch, kedy veci medzi nimi neboli také bolestivé. Chýbali jej tie dni neohrabaných objatí, a bozkov, keď si narazili hlavy skôr, ako sa ich pery stretli. Chýbali jej tie okamihy, keď sa na ňu pozrel a zažiaril tým priblblým úsmevom, ktorý milovala.

Ale tie dni boli stratené.

Nedokázal sa na nich ani pozrieť. Nedokázal s nimi hovoriť. Ron fyzicky a duševne nedokázal vydržať byť v blízkosti ľudí, ktorých kedysi nazýval svojimi najlepšími priateľmi.

A on odmietal byť v ich blízkosti, už ani chvíľu dlhšie.

Harry sa znova pokúsil, "Ron-"

Ron po prvý raz vytiahol prútik na svojho priateľa a uškrnul sa, keď ten pomaly ustúpil. "Nepribližuj sa kurva ku mne!"

A práve takto sa to pôvodné, úžasné ´Zlaté trio´ stalo rozpadnutou dvojicou.

Minúty po Ronovom odchode rodičia Matthewa Grangera nič nepovedali a neurobili žiaden očný kontakt.

Nedýchala. Nepohla sa. Len sledovala Harryho. Sledovala, ako všetko vo svojej mysli spracúva. Sledovala, ako sa jeho tvárou preplieta veľké množstvo emócii: hnev, smútok, zmätok, bolesť, rozhorčenie, šťastie, láska, napätie, nešťastie, nenávisť a každá ďalšia emócia, ktorú poznala.

Hermiona si uvedomovala, že len čaká na to, kým nastane skutočný boj. Toto bol boj, ktorý ju prenasledoval v snoch, ale teraz to bola jej realita. Akýkoľvek chybný pohyb zaháji druhé kolo, hoci ani jeden z nich naň nebol pripravený. Hoci dobitá, zmlátená a dolámaná z predchádzajúceho boja, stála tá čarodejnica odhodlaná a silná.

Povedať to Harrymu a Ronovi bolo hroznejšie, než si kedy predstavovala; bolesť v jej hrudi bola neuveriteľná a dusila ju - ale súčasne sa cítila - sa cítila zvláštne. Ľahšie.

Ako keby ten náklad na jej pleciach trochu zoslabol.

Znova mohla dýchať.

Bola to sladkotrpká úľava; tá, ktorá pochádza z prílišného zármutku a zúfalstva.

Tej boj začal jedným slovkom od toho zlomeného čarodejníka. "Prečo-"

Hermiona zastonala. Nie znova.

Ale Harry pokrútil hlavou. Jeho hlas bol sotva silnejší než šepot, keď sa spýtal. "Prečo si mi to nepovedala?"

Vedela, že sa to spýta, ale to vedomie nijako tú odpoveď neuľahčilo.

"Snažila som sa. Naozaj som sa snažila." Musel jej uveriť, napriek tomu, že nemal iný dôvod. "Prisahám, že som snažila, ale ty si ma nepočúval."

"Mala si ma prinútiť počúvať!"

"Ja ťa nemôžem nútiť do ničoho! Nikto nemôže! Ty si to robíš po svojom, Harry. Ty-" Znova sa nadýchla. "Snažila som sa ti povedať, že som tehotná a že si to dieťa nechám, v ten deň na lavičke, ale ty-"

"Myslel som, že ideš na potrat!"

"A ja som si myslela, že mi hovoríš, že robím chybu, keď si to dieťa nechám!"

Hľadeli na seba na krátky okamih. Tak veľká dráma, zármutok a nešťastie sa zrodilo z tak prostého nedorozumenia.

"Prečo si neodpísala? Prečo si mi to nepovedala v liste alebo - niečo?"

Zmätene zažmurkala. "Aký list, Harry? Nikdy som od teba nedostala žiaden list."

"Áno, dostala."

A znova boli tam, znova začínali od nuly.

"Nie, nedostala! Počúvaj ma! Nedostala som žiaden list!"

"Poslal som ti ho deň po tom, čo si odišla! Snažil som sa ospravedlniť sa za všetko, čo som v Austrálii povedal, dúfal som, že ťa moje ospravedlnenie privedie späť domov. Mne- mne na tamtom nezáležalo - ja som ťa len chcel späť." Jeho oči boli nejasné a vedela, že sa stratil v spomienkach. "Ale ty si vôbec neodpísala späť a ja som predpokladal, že-"

"To je tvoj problém, Harry, predpokladáš príliš veľa."

"To je možno pravda, ale ty si predo mnou tajila môjho syna."

Bola späť v obrane. "Aby som chránila! Aby som chránila teba, a Rona!"

"Nie, urobila si to, aby si ochránila seba!"

"Ochránila seba?" zľakla sa Hermiona. "Ja som nechránila seba! Ja som sa mučila! Chovala som tento nádherný poklad deväť mesiacov vo svojom bruchu a vo svojom srdci ďalších päť rokov! Schovávala som tú bolesť z pravdy, aby si ty necítil žiadnu - tak aby nikto žiadnu necítil! To, čo som urobila, bolo nesebecké!"

"Nie, to, čo si urobila, bolo sebecké!"

Ruky sa jej triasli, keď sa jej telo opieralo o ten stĺp, ale nič ďalšie nepovedala.

"A aké dobro to prinieslo, Hermiona? Aké dobro prinieslo tajiť takéto tajomstvo? Aj tak si všetkým nakoniec ublížila!"

"Už som viacej nemohla klamať! Zabíjalo ma to! Zabíjaloma ma pomyslenie, že ty a Ron neviete pravdu." Zoslabila hlas, keď sa ohromný vzlyk začal dvíhať z jej hrude. Musela mu to povedať a musela mu to povedať hneď, kým mala jeho pozornosť. "Ok-okrem toho už nie je viacej dôvod via-viacej to tajiť..." jej hlas zmĺkol.

Zmätené smaragdové oči sa stretli s jej a on zašepkal: "Č-čo tým myslíš?"

Nemohla dýchať; dych sa jej zasekol v hrdle, ruky sa jej triasli a pery sa jej chveli.

Začal na ňu jačať. "Povedz mi to, Hermiona! Povedz mi, čo myslíš!"

Jej chudé drobné telo sa začalo triasť a ona spojila svoje oči s jeho. "Harry," zašepkala Hermiona v hmle jej plaču. "On je preč."

Zelené oči zvlhli. "Čo-čo myslíš tým, že ´on je preč´?"

"Nemô-" Triasla sa, kým každý sval v jej tele úplne stuhol. "On zomrel."

Harry zažmurkal. Len žmurkal a zízal na ňu, ako keby nerozumel. A keď sa to porozumenie dostavilo, prišlo tak rýchlo, že sa Harry zapotácal. Bolo to, ako keby už viacej nedokázal niesť svoje bremeno. Hermiona mohla počuť jeho srdce lámať sa väčšmi a väčšmi s každým okamihom, ktorý uplynul.

Viac než predtým chápala, aký druh života viedol. A cítila sa kvôli nemu nešťastne.

On, tiež, stratil tak veľmi veľa ľudí vo svojom krátkom živote - a práve stratil ďalšieho človeka, ktorého nikdy nedostal šancu spoznať, objímať, milovať...

Osud nebol priateľský ani ku jednému z nich.

Jediné, čo mohla Hermiona urobiť, bolo sledovať, ako sa láme. Jeho ruky sa zovreli do tuhých pästí a zakryl si tak veľa tváre, ako bolo možné. Dve slzy unikli z jeho zamračených očí a chladne povedal. "Ty-ty mi povieš, že mám syna  a potom mi povieš, že je mŕtvy. To je také kruté, Hermiona. To je jednoducho-" jeho hlas sa zlomil, keď slzy stekali po jeho bledých lícach.  "To je jednoducho - ja ťa nenávidím."

Zatvorila oči a hoci sa snažila, nemohla sa prinútiť prestať plakať. Pretože v tejto chvíli sa tiež nenávidela. "Je mi to tak ľúto," priškrtene zo seba dostala. "Je mi to tak ľúto."

Túžiac po nejakom druhu kontaktu sa po ňom načiahla, ale on cúvol, ako keby jej dotyk bol jedovatý.

"Nie! Nechaj ma na pokoji!"

"Harry, prosím!" Tá čarodejnica sa stretla s jeho slzami naplnenými očami a jej srdce sa znova celkom zlomilo.

To nemohla vydržať.

"Prečo si mi to povedala?" Kričal na ňu, keď rýchlo postúpil vpred. "Prečo si to nemohla nechať tak?" Vrazil ju do stĺpa, keď ju silno chytil za plecia.

"Prestaň!" Jeho prsty zaborené do jej pokožky boleli a ona vydala priškrtený a bolestivý výkrik. "Harry! Prestaň! Ubližuješ mi!"

Okamžite ju pustil a prehrabol si rukou strapaté vlasy, keď plakal zlomenými slzami. Nikdy ho nevidela takého rozrušeného. Ani keď zomrel Cedric. Ani keď Sirius prepadol závojom. Ani keď zomrel Dumbledore. A ani dokonca po záverečnej bitke, keď ten žiaľ bol tak blízky pre nich všetkých. Nič sa nedalo porovnať s utrpením, ktorého bola svedkom dnes.

A zrazu na ničom viacej nezáležalo.

Na ich minulosti, na ich prítomnosti a dokonca ani na ich budúcnosti.

Na ničom nezáležalo.

Poznal pravdu a bol rovnako zlomený, ako bola ona.

A Hermiona ho objala. Nič nečakala, ale dostala všetko na oplátku, aj keď len na pár okamihov.

Nečakala, že ovinie ruky okolo nej, ale on ju objal. Nečakala, že si schová tvár v záhybe jej krku, ale on to urobil. Nečakala, že ju bude počúvať, keď rozprávala o ich synovi, ale on počúval. "Matthew sa narodil šiesteho februára presne o dve ráno. Vážil päť libier a dve unce, a meral dvadsaťtri palcov; mal tvoju bradu, tvoje mihalnice, tvoje spôsoby, tvoje ruky a tvoje vlasy. Nič na svete ich nedokázalo uhladiť a - myslím, že sa mu takto páčilo. Ja-"

"Prosím, prestaň, Hermiona. Ja-" jeho hlas sa zlomil. "Toto nedokážem. Nedokážem počúvať-" A odtlačil ju, jeho zármutok nahradila zúrivosť a hnev.

"Harry," zašepkala.

"Prečo, Hermiona, prečo si mi to povedala teraz?"

Pokorne oprela svoje vyčerpané telo o ten stĺp najlepšie ako mohla. "Chcela som prestať žiť v klamstve. Chcela som povedať tebe, a všetkým, pravdu. Zaslúžiš si poznať svojho syna."

"Ale on je mŕtvy!"

"Stále je to tvoj syn! Ty si stále jeho otec, presne tak, ako som ja stále jeho matka! Chcela som, aby si poznal pravdu!"

Udrel päsťou do toho stĺpa, pretože by sa neopovážil udrieť ju. "Nuž, ja nechcem poznať pravdu! Je mi to jedno! Ja-ja-ja si prajem, aby si mi nikdy pravdu nepovedala. Prajem si, aby som ju nikdy nevedel."

Ozval sa cudzí zvuk a Hermiona mala dôkaz, že neboli sami.

"Nevedomosť je slepá," dôverne známy hlboký, chladný, aristokratický hlas prehovoril z tieňa. "Je najvyšší čas, aby si sa tú pravdu dozvedel, aj keď odmietaš prijať všetky ostatné." Draco Malfoy vykročil z tieňov, blížil si k nim ako leopard. Zvuky jeho topánok z dračej kože sa ozývali po prázdnej chodbe. Jeho črty boli chladné a ostré, uvoľnené a vyrovnané, hodiace sa k tým nenúteným dlhým krokom, ktoré robil.

Hermiona, dokonca v hlbočinách jej vlastného zúfalstva, si uvedomila, že bola len spola tak prekvapená, že ho vidí, ako Harry.

"Malfoy!" ten čarodejník od nej ukročil. "Čo tu robíš?"

Prosto odpovedal. "Začul som zvýšené hlasy."

Citovo vyčerpaný Harry ignoroval novú postavu a skryl svoju tvár v rukách, šokovaný až na kosť a prekypujúci žiaľom za synom, ktorého nikdy nepoznal.

Čarodejnica pochybovačne hľadela na blonďavého čarodejníka. Nechystala sa rýchlo prijať Malfoyove slová za pravdivé z jediného dôvodu: poznala ho. Dobre ho poznala. A to, čo o ňom vedela, jej povedalo, že tam bol oveľa dlhšie než pripustil, pravdepodobne od začiatku. On bol asi tým dôvodom, prečo nikto neprešiel touto konkrétnou chodbou.

Hermiona vedela, že by mala byť na neho nahnevaná, ale jediné, na čo dokázala myslieť, bolo, že je vďačná za to, že mala nejakého spojenca, hoci ani nevedela, že nejakého má.

Bolo to utešujúce.

Jeho prítomnosť bola upokojujúca.

"Skontroloval si to tu; teraz choď preč, nechaj nás na pokoji!" nariadil hrozivo Harry.

"Myslím, že dám prednosť tomu zostať." Šedé oči zaleteli k Hermione a po prvý raz naozaj videla jeho záujem. Samozrejme, všimla si ho len na okamih skôr, než nasadil na tvár svoju typickú masku nezáujmu. "Pretože mračno pravdy doľahlo na nás všetkých, myslím, že Potter by mal odhaliť pravdu, o ktorú sa chce, nie, potrebuje, podeliť sa s tebou."

Harry kompletne zbledol. "Nie."

"Nie je lepší čas než práve teraz." Posmieval sa chladne.

Zelené oči sa rozzúrili. "Ty bastard!"

"Nazývali ma už horšie, ver mi."

"Malfoy," Hermiona začala váhavo. "Toto nie je ani čas ani miesto."

"Toto je dokonalý čas. Ty si mu povedala pravdu a teraz sa musíš ty dozvedieť pravdu."

Harry Potter dosiahol svoj bod zlomu. "Ty si myslíš, že je iný? Myslíš, že sa zmenil?" spýtala sa zlostne. "Ani trochu sa nezmenil. Stále je odporný-"

Malfoy pomaly pokrčil plecami. "Možno som, možno nie som - kto si ty, aby si ma súdil? Ty nie si lepší než som ja."

Hermiona sa zošuchla popri tom stĺpe a zatvorila na okamih oči. Jednoducho nemohla viacej zniesť. Jednoducho nemohla zniesť viacej jačania a kričania. Mala pocit, že kričala celý deň a bola jednoducho vyčerpaná. Chcela jedine, aby to všetko skončilo, ale to neskončilo. Chcela jedine odísť, ale nemohla sa pohnúť. Chcela len, aby ju zobrali preč, ale bola tu, počúvala dvoch mužov, ktorý sa hádali. Oprela sa o stĺp, neschopná sama sa postaviť.

"Ani neviem, prečo som ti to povedal!" Kričal Harry na Malfoya. "Jediné, čo urobíš, je vrhnúť mi to späť do tváre! To je tak od teba typické! Kopnúť do niekoho, kto je na zemi! Cítiš sa vďaka tomu ako chlap?"

Malfoyove oči sa prižmúrili. "Ja som bol chlap dávno predtým než ty, Potter."

Jed v jeho hlase prinútil Hermionu prikrčiť sa.

"Myslím, že si užijem porozprávať Hermione o detailoch nášho rozhovoru medzi štyrmi očami."

"Srať na teba!" Vystreli späť nahnevane. "Všetko skončilo! Všetko je zmrvené! Môj syn je mŕtvy a ja som ho ani nepoznal a dokonca ani neviem, čo cítiť! Moje priateľstvo s Ronom skončilo! Nič už znova nebude rovnaké a ty sa tu snažíš zmrviť všetko ešte viac!" Harry rozhodil rukami. "Len do toho a povedz jej to! Povedz jej všetko, čo vieš! Povedz jej svoje konšpiračné teórie! Povedz jej!"

"Draco," Hermionin hlas bol sotva silnejší než šepot.

Ale on ju začul a ten zvuk jej jediného slova ho okamžite zastavil.

"Už nie," prosila. "Už žiadna hádka. Viem - viem, že to myslíš dobre, ale už mám dosť pravdy na jeden deň. Len odíďme. Prosím. Ja nemô-" Vyčerpanie jej nedovolilo ďalej pokračovať. Z nejakého dôvodu, ktorému ani nerozumela, sa Hermiona za ním jednou rukou načiahla. Toto nedokáže urobiť sama, a nemo ho prosila, aby ukončil útok na Harryho tak, aby mohli odísť. Len chcela preč. Rýchlo.

"Musíš vedieť všetko."

"Možno to už viem."

"Možno nevieš!" vyprskol.

Slabo pokrútila hlavou. "Možno mi na tom nezáleží. Možno toto práve teraz nepotrebujem. Možno potrebujem-" utrela si vlhkú tvár, ale bolo to nanič. "Možno potrebujem trochu pokoja. Prosím. Nechaj to tak. Je koniec. Povedala som im všetko. Ja len potrebujem trochu pokoja."

Hľadel na ňu mimoriadne tvrdo po dobu, ktorá jej pripomínala večnosť. Mohla počuť Harryho, ale znel tak strašne vzdialene.

Nemala tušenia, čo Malfoy povie alebo urobí. Bolo to, ako keby v jeho mysli prebiehala vojna. Šedé oči sa mihali sem a tam medzi ňou a Harrym, ale nakoniec sa nadýchol, zaťal zuby a vytiahol ju z rohu tým, že ju chytil za natiahnutú ruku. Jeho ruka a jeho ďalšie slová boli drsné, ale jeho dotyk bol jemný a jemnosť bolo to, čo práve teraz potrebovala. "Fajn," odsekol nakoniec. "Nech sa v tom vyváľa. Je dosť patetický bez toho, aby som k tomu niečo pridal ja."

Ten druhý čarodejník nenávistne hľadel. "Ty nemáš potuchy, čím práve teraz prechádzam."

"Nie, nemám," posmieval Malfoy, keď sa pohol za Hermionu a položil jej ruku za plece. "Nemusím to pochopiť, ani to nechcem pochopiť. Ako som ti už povedal, Potter, svet nie je čierny a biely. A je najvyšší čas, aby si sa to naučil; a život, zdá sa, je najlepší učiteľ."

A potom ju odviedol preč.

Keď sa obzrela na Harryho, kým ju Malfoy viedol smerom k svojej pracovni, Hermiona čakala, že to bude jej bod zlomu. Čakala, že sa zlomí predtým, než dokáže odísť preč. Čakala, že steny okolo jej srdca a duše sa konečne rozpadnú do hromady trosiek. Hermiona čakala, že ju zaplaví také množstvo emócií, že jej srdce už viacej nedokáže biť. Čakala, že nezvládne prekonať tento rozhovor. Dokonca čakala, že steny okolo nej padnú k zemi kvôli slabinám, o ktorých ani nevedeli.

Ale v tejto chvíli, po prvý raz, bola podivne v akomsi sladkotrpkom pokoji svojho života. A jej opevnenia, hoci ťažko poškodené, boli stále celistvé, z väčšej časti.

Jej steny sa nikdy nerozpadli, ale Harryho áno.