Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola devätnásť: Povedz niečo iné

(O tri dni neskôr: 6. február)

Časť 1: Boh uzdravenia

Po druhý raz za tri dni sa mračiaci Draco Malfoy pýtal sám seba, prečo súhlasil s návrhom Pansy ohľadne dania darčeku. A po obrovskom uvažovaní stále nedospel k žiadnej vhodnej odpovedi, ktorá by jeho zamračenie ešte väčšmi neprehĺbila.

Hlboko si vzdychol a pozrel sa na zatvorenú hnedú krabicu na konferenčnom stolíku v jeho obývačke.

Darček pre Grangerovú.

Nemohol si nárokovať úplne vlastníctvo tohto nápadu, pretože to bol rovnako tak nápad jeho matky ako jeho. Pred dvoma dňami ten nápad naimplantovala do jeho hlavy, keď mu povedala, aby jej dal niečo, čo potrebuje, niečo, čo by odpútalo jej pozornosť od toho, čo stratila. A po tom, čo sa včera celé popoludnie rozhliadal, táto krabica, či skôr jej obsah, bolo to, čo našiel.

Krabica samotná nebola širšia než dve krabice na topánky dohromady a nebola hlbšia než dve krabice od topánok na sebe. Mala na sebe vrchnák, ktorý na nej pohodlne sedel. Neobťažoval sa s nejakou ozdobou. Napokon, bola to len neužitočná krabica, ktorá bola nepodstatná pri tom všetkom, o čo išlo.

Napriek tomu zdvihol tú jednoduchú hnedú krabicu, nabral trochu letaxového prášku, vkročil do kozubu a preletaxoval sa do Grangerovej malého domu pri jazere.

Meškal štyridsaťpäť minút.

Draco vykročil z Grangerovej kozuba a privítali ho zvuky hudby, ktorá sa rinula z hracej skrinky. Skrinky, ktorú pred troma nocami na jej žiadosť zniesol na prízemie. Došlo mu, že len hlasitosť tej hudby je jediným dôvodom, prečo bol schopný do tej izby vojsť nepovšimnutý. Draco sa na tú hraciu skrinku pozrel. Bola vyčistená, naleštená a umiestnená pri prázdnej stene v jej čudáckej a jednoduchej obývačke, ktorej súčasťou bol kozub.

Pansy a Blaise, ktorý mali na sebe mukelské šaty, sa tlačili okolo nej; tá prvá načúvala tomu druhému, keď jej vysvetľoval, ako to funguje. A potom viedol jej ruku, keď stisla pár čísel - a na to sa hudba zmenila.

Pansy nadšená sama sebou zvýskla radosťou a ovinula okolo neho svoje ruky, aby ho objala.

Za posledných šesť mesiacov prešla určite dlhú cestu, a on si uvedomil, že sa z nej... tešil. Pansy sa viacej usmievala a smiala, a menej plakala. Viedla si na terapii dobre a vpred postupovala neuveriteľnou rýchlosťou. Pravda, stále spávala so zažatými svetlami a zrútila sa, keď pred troma dňami videla svoju matku, ale nielen že sa zlepšovala (v tom zmysle, že sa nepokúsila tú ženskú uškrtiť), ale tiež bolo treba menej času, aby sa z toho zrútenia pozbierala.

A pokiaľ ide o tie svetlá, nuž, na tom pracovali. Blaise povedal, že zvládla pätnásť minút v tme, než znova začala kričať.

To Draco musel prenechať na neho. Tá naprostá úroveň trpezlivosti a porozumenia toho muža, ktorú mal s Pansy bola neskutočne ohromujúca. Bol pre ňu naozaj dobrý, ale to bolo niečo, čím bol už roky, to už teraz vedel. Nebol si istý, či chcel to, čo mali oni, ale tá predstava bola trochu viac príťažlivejšia, a nie celkom tak nemožná, ako si predtým myslieval. Nepochybne pre každého niekto existoval.

Položil tú krabicu opatrne na Grangerovej konferenčný stolík, zaujal miesto na jej žltohnedom gauči a obzeral sa dookola so zamračením na tvári. Jej obývačka bola tak prekliato jednotvárna a nudná, že ho to trochu otrávilo. Neboli tam žiadne kvety, žiadne maľby, žiadne ozdoby, žiadne obrázky, nič... len gauč, dvojkreslo, dve police na knihy (ktoré boli prepchaté knihami), dva malé stolčeky s lampami (a ďalšími knihami), konferenčný stolík (s ďalšími knihami), neutrálne steny, patetický modrý koberček, ktorý bol vyšliapaný a tá prekliata hracia skrinka.

Celý jej dom bol dosť jednoduchý.

Žila ako niekto na úteku, v tom zmysle, že žila len so základnými životnými potrebami a vlastnila len vyložené nevyhnutnosti. Netrvalo by jej dlho všetko zabaliť. Napokon, nič zvláštne tam nebolo. Jej dom bol tak prekliato nudný! Nebolo to tak, že by nevlastnila žiadne ozdobné predmety. Videl ich. Videl tie obrazy, fotografie, krajšie koberčeky a všetko iné, keď niesol jednu z tých krabíc do podkrovia. Mala veľmi pekné veci, ale prečo ich nechcela rozmiestniť po dome?

Bola to ďalšia z vecí, ktorú na Grangerovej nechápal.

Zaznel ženský smiech  a Draco vzhliadol nahor, aby zistil, že sa Blaise uškŕňa na svoju priateľku.

Blondiak sa nad svojimi priateľmi zachichotal. Naozaj spolu vyzerali veľmi pekne.

Ten úškrn, ktorý sa rozprestieral na jeho tvári z predchádzajúcich myšlienok, ustúpil, keď začul Pansyino spola zašepkané, spola zajačané vyšteknutie: "Meškáš, Draco." Ohromilo ho, že to dokázal začuť cez tú hudbu. Ale na druhej strane... "Myslela som, že som konkrétne tebe povedala, aby si tu bol..."

Na sekundu váhal medzi predstieraním, že ju nepočul a tým, že na ňu vyletí. Jeho myseľ podráždene zapracovala a zrealizovala kompromis. Múdro odpovedal: "Nuž, som tu teraz, nie?" Rozvalil sa na tom pohodlnom gauči a zatiahol: "A nevyzerá to, ani nie je cítiť, že by som niečo zmeškal."

"Je to kúzlo, vďaka ktorému nemôžeš cítiť, že varí." Informovala ho tým posmešným ´ty idiot´ hlasom, ktorý mu vravel, že boli priateľmi tak strašne dlhú dobu. Nafučaná Pansy sa zamračila a urobila pár krokov k nemu, kým Blaise zostal pri hracej skrinke, chichotal sa pod nosom a triasol hlavou. "Niežeby na tom záležalo. Stále si sa neukázal načas."

Draco ukázal na tú hnedú krabicu na stole. "Musel som jej ísť zobrať darček."

Pansy si prezerala tú krabicu, kým sa jej obočie dvíhalo. "Je to..."

"Kde je Grangerová?" Prerušil, zdvihol sa z miesta a zobral krabicu zo stola.

Blaise trochu stíšil hudbu a ukázal na zatvorené kuchynské dvere. "Práve šla skontrolovať jedlo."

Prvý raz zažil trochu pravej talianskej kuchyne u Blaisovej starej mamy, keď mal pätnásť. Na naliehanie svojej matky strávil celé leto u Zabiniho starej mamy v Neapoli. Draco rýchlo zistil, že neboli typická čistokrvná rodina - nie ako jeho. Blaisova matka, ktorá ich nechala na panstve jej matky a okamžite odišla so svojím posledným manželom, bola možno niečo iné, ale zvyšok Blaisovej rodiny vôbec nebol ako ona.

Vždy tam bolo aspoň sedem Blaisových tínejdžerských bratrancov, sesterníc a priateľov. Radi sa chválili všetkými tými kúzlami, ktoré sa naučili v škole, hrali metlobal a iné hry, preskúmavali pozemky; nikdy sa nenudil tak ako sa nudieval on, keď bol doma. Každý deň Blaise strávil niekoľko hodín so svojou starou mamou. Bolo zrejmé, že ju miloval a v to leto si ju zamiloval Draco tiež. Bola dosť zábavná čarodejnica so slabou toleranciou pre kraviny.

Dokonalé.

Po tom, čo vyhlásila Draca za "príliš chudého", vydala sa na vojnovú výpravu, aby mu pridala na objeme tým, že ho zoznámila s jedlami celého Talianska. Pri Merlinovi, o deväť rokov neskôr si stále spomínal na tie vône a chute jej varenia.

Tú sekundu, čo vošiel do Grangerovej kuchyne, zasiahla ho v hrudi prílivová vlna nostalgie tak silne, že mu skoro tá krabica vypadla.

Keby Taliansko malo vôňu, bolo by to toto. Toto - Draco sa rozhliadol, zmätený.

Ako veľa jedla si myslela, že zjedia?

Grangerovej skromný kuchynský stôl a jej pult boli pokryté dokončenými jedlami pod zahrievacími kúzlami. Draco len vypliešťal oči. Navarila dosť jedla, aby nakŕmila malú armádu. Šesť rozličných druhov čerstvo upečeného pečiva, vrátane panzarotti, ciabatta, pane casalingo, bruschetta a dvoch iných, ktoré nepoznával; pečené jahňa, rybacia polievka, Neapolitan pizza, gratinované mušle s mozzarelou po benátsky, makaróny s maslom a syrom, artyčoky so zemiakmi, tradičné lasagne, špagety s omáčkou zo srdcoviek, šaláty, polievky a pár iných jedál, ktoré nespoznával. Mala omáčky, nátierky, talianske syry, dressingy a zálievky. Malú časť jej pultu zaberali fľaše vína a vody. A Draco len vypliešťal oči.

Totálne sa zbláznila.

A potom sa pozrel naľavo a bola tam, vyťahovala pekáč von z trúby. Vyzeralo to, ako keby robila caprese tortu ako dezert. Na drese vedľa šporáku boli podnosy s teramisu a pohármi pudingu plného Zabaglione.

Pri Merlinovi.

Grangerová bola tak zaujatá tým, aby sa presvedčila, či je jej koláč hotový, že si nevšimla, že tam stojí.

Draco nevedel, čo pri tom pohľade na ňu robiť. Vyzerala dosť smiešne, ale nie v zlom význame, len komicky. Vôbec nie tak, ako si na to zvykol za posledných šesť mesiacov, čo bola dobrá vec. Starala sa o svoju myseľ, čo jej umožnilo postarať sa lepšie o svoje telo. Jej vzhľad mu pripomenul Grangerovú, ktorú si pamätal zo školy: divokú a nezvládnuteľnú.

Za posledných pár mesiacov si Draco všimol jej trvalé získanie na váhe, ale dnes sa to z nejakého dôvodu stalo zjavnejším. Dodatočná váha zmenila jej vzhľad, k lepšiemu. Už viacej nevyzerala ako kosť a koža vo voľnom oblečení, namiesto toho vyzerala - lepšie. Veľmi blízko k tomu, ako vyzerala na tom obrázku.

Hermiona Grangerová mala na sebe tmavomodré muklovské džínsy, ktoré mali na zadnom vrecku niečo ako odtlačok ruky od múky, sveter, ktorý bol starostlivo vyhrnutý až po lakte, pretože v kuchyni bolo strašne teplo a skoro bielu zásteru, ktorá zažila lepšie časy. Nemala žiadne topánky, len ponožky farby dúhy, ktoré vyzerali absolútne komicky. Vlasy mala nazbierané na temene hlavy do chaotického konského chvosta, ale jeden pramienok jej padal do tváre.

A potom sledoval, ako šla dole kopcom.

Zhlboka sa nadýchla, keď sa sklonila k čerstvému koláču. Zdalo sa, že sa na chvíľu jej oči zahmlili. Spodná pera sa jej chvela, náznak hroziacich sĺz, ale zastavila sa tým, že zavrela oči a na pár okamihov zovrela koreň nosa. Tá čarodejnica sa párkrát neisto nadýchla a zamrmlala niečo pod nosom, čo znelo ako: "len prejdi týmto dňom, Hermiona, len prekonaj dnešok..."

Grangerová potom otvorila oči a sústredila všetku svoju pozornosť na svoju úlohu.

Odfukovala si ten pramienok z tváre, keď si kútikom oka všimla Draca. Oči sa jej trochu roztvorili a výraz šoku pokryl jej tvár. Grangerová sa napla, urobila krok dozadu a zažmurkala. Jej privítanie bolo slabé, ale začul ho aj tak. "Ach, nevšimla som si, že tam si."

Bolo to po prvý raz, čo ho pozdravila nejako inak než len trochu chladným: "Malfoy."

Ale v skutočnosti nebol veľmi šokovaný.

Od jeho okamihu dočasného šialenstva pred troma dňami bolo všetko medzi nimi trochu zaujímavé, v tajuplnom a predsa neobvykle príjemnom význame. Ten údajný okamih dočasného šialenstva sa natiahol na niekoľko hodín, poriadne do noci, keď jej pomohol presťahovať tú hraciu skrinku na prízemie a sedel vedľa nej, kým otvorila a prešla ďalšími dvoma krabicami skôr, než sa rozhodla na dnes to zabaliť.

"Grangerová," pozdravil vyrovnane Draco, hoci jeho myšlienky boli niekde inde.

Skôr než tú noc odišiel letaxom, Grangerová mu povedala, že ďalšie krabice otvorí na druhý deň a po tým ´budeš tam?´ bolo boľavo zrejmé v každom slove, ktoré prehovorila.

Hoci sa snažil, ten pohľad plný nádeje v jej očiach nebolo možné ignorovať.

Draco strnulo prikývol, skôr než netrpezlivo hodil letaxový prášok a našiel sa vystupovať z vlastného kozuba.

Bez nadšenia sa vytrhol z tej spomienky a sústredil svoju pozornosť na čarodejnicu, ktorá stála pred ním. Grangerová si skoro zvedavo prezerala tú krabicu a potom sa rýchlo stretla s jeho očami. "Nemusel si nič priniesť. Zvládla som všetko jedlo, vrátane vína," povedala mu.

Jeho tvár bola stuhnutá, keď vysvetľoval. "Je to darček."

Zatvárila sa ešte zmätenejšie a obávajúco. "Ach."

Tú noc jeho myseľ kričala svoje donebavolajúce odmietania, aby jej prestal pomáhať, aby ju prestal vídať, aby sa o ňu prestal starať - ale jeho prekliate svedomie, s jeho slabým dôvodom ´ona je tvoja priateľka´ nakoniec vyhralo. O prekliaty vlások. Keď si tú noc ľahol do postele, Draco si priznal, že bol zmätenejší než kedy predtým.

Ak byť priateľom Hermiony Grangerovej znamenalo umožniť jej nevedomky zaliezť mu pod kožu a usídliť sa mu v lebke, potom nechcel byť jej prekliaty priateľ. Strácal svoju drahocennú kontrolu nad svojím svetom nezáujmu a, horšie, nad sebou. Draco tak skurvene tvrdo pracoval, aby tú kontrolu získal a teraz mu prekĺzavala spomedzi jeho prstov do jej. Krucinál, menil sa! Pansy si to všimla, jeho matka si to všimla, do pekla, dokonca Draco samotný si to začal všímať.

Nie!

Draco Malfoy len chcel zdôrazniť, že, nie, nemal rád tie zmeny alebo tú stratu kontroly. Nemal to rád ani trošička - ale bolo to ako nevyhnuteľné. Chladné, bridlicovo-šedé oči sa roztvorili. Nemal tušenia, že boli zavreté. Grangerová si ho prezerala s výrazom záujmu a jediné, čo mohol urobiť, bolo mračiť sa.

"Si v poriadku?"

Vystreli späť uštipačne: "Myslíš, že si navarila dosť, Grangerová?"

Tá čarodejnica vrhla pár zahrievajúcich kúziel na taniere s dezertmi a položila svoj prútik na pult. "Urobila som všetko úplne od začiatku - dokonca ten chlieb. Odmeriavanie prísad udržuje môj mozog aktívny, vaľkanie cesta ma rozptyľuje, pečenie ma zamestnáva  a príprava jedla udržuje moju myseľ mimo -  vecí."

Draco sa pokúsil necítiť sa kvôli nej zle, pokúsil sa necítiť, ale ten skrytý význam pod úzkostnými slovami to robili značne zložitým.

Hermiona Grangerová si utrela ruky o zásteru a zhlboka sa nadýchla. Pri pokuse odvrátiť tie slzy (vďakabohu) si vzdychla a oprela sa o pult. Hnedé oči hľadeli na podlahu len okamihy predtým, než sa stretli s jeho pohľadom. "Keď som začala, nemohla som prestať. Najprv som urobila jedlo, ktoré preslávilo severné Taliansko, ale potom som si uvedomila, že Blaise žil v južnom Taliansku, takže som urobila zopár klasických jedál z..."

"Pochopil som. A ak si skončila," Draco sklopil zrak k tej krabici. "Je na tebe, aby si ho otvorila."

Blondiak sledoval, ako vyčistila priestor na kuchynskom stole. Kuchyňa bola organizovaným zmätkom, ak to dávalo nejaký zmysel. Vedel, ako jej myseľ fungovala, všetko bolo oddelené a roztriedené - ale pre kohokoľvek iného to bolo chaos. Grangerová sa posadila na jednu z prázdnych stoličiek a požiadala ho, aby dal tú krabicu na stôl pred ňu.

Mlčky vyhovel a sledoval, ako sa jej tvár menila od zmätku k radosti a strachu, keď otvorila jeho dar.

Tá krabica obsahovala spiace, štvormesačné mačiatko na tmavomodrej  deke.

"Ach páni - Malfoy," Grangerová zašepkala trasľavým a priduseným hlasom, keď zľahka pohladila hlavičku mačiatka dvoma trasúcimi sa prstami. Jej dotyk bol neochotný a pomalý. Nedokázala odolať, ale bolo to to jediné, čo chcela urobiť. Slzy zaplavili jej hnedé oči a Draco vedel prečo.

V jednom z ich predchádzajúcich rozhovorov mu Grangerová povedala, že jej posledná mačka zomrela v Austrálii a ona nikdy nezistila prečo. Našla jeho hrob na zadnom dvorci  rodičovského domu týždeň po ich "pohrebe". Neskôr ani nezvážila pomyslenie nahradiť ho ďalšou, pretože sa príliš bála zanechať niečo ďalšie smrti. Smrť Matthewa jej dôvody len viacej  potvrdila. Grangerová nemala dokonca ani vlastné rastliny či kvety.

Prechádzajúc prstami po kožušinke mačiatka slabo zamrmlala: "Ja- ja si ho nemôžem vziať. Ja-"

Prísne naliehal. "Je tvoj."

Draco si uvedomoval, že bola na pokraji sĺz, ale že nechcela plakať. Tá sebakontrola Hermiony Grangerovej sa rýchlo rozpŕchla. "Ja ho chcem, ale nemôžem." Po zakrytí krabice si tá čarodejnica chytila hlavu rukami, pološialená. Keď sa nepohol, aby tú krabicu zobral, zajačala na neho. "Zober si ho! Ja ho nechcem!"

Uznať porážku nepripadalo do úvahy."On zostáva."

Dychtivo, "Nie, nezostáva!"

"Áno, zostáva," vyprskol späť hrubo. "On zostáva a ty sa o neho postaráš!"

Vzdorovito, "nemôžeš ma prinútiť nechať si ho, ja nemôžem-"

"Daj mi jeden dôvod, prečo nemôžeš."

Jej odpoveď prišla po jednej minúte ticha a áno, boli tam slzy. "Ja-ja nemôžem. Čo ak sa o  neho nedokážem postarať?"

"Dokážeš."

"Ja-ja neviem, čo by-by som urobila, keby-"

"Zomrel?" Zasyčal bez súcitu a zasmial sa, keď vážne prikývla; tie prekliate slzy stále v jej očiach. "Bojíš sa, že zomrie? Potom hrozne potrebuješ budíček, Grangerová: všetko sa rodí, všetko žije a všetko zomiera. Nič neexistuje večne. Všetko zomiera, a raz zomrieš aj ty. Nie je treba báť sa nevyhnuteľného."

Draco sa skoro prikrčil pri tom poslednom slove.

Nevyhnuteľné.

Všetko z poslednej doby bolo dokonalým úvodom k nevyhnuteľnému.

Nech to bolo čokoľvek.

Blonďavý čarodejník odkryl tú krabicu. K jeho vnútornému prekvapeniu to mačiatko stále spalo. Prešiel nežne rukou po chrbte spiaceho šedého mačiatka a Grangerová, po niekoľkých okamihoch váhania, urobila to isté. To mačiatko zapriadlo v spánku. Jej dotyk bol starostlivý, hoci váhavý. Bolo to, ako keby zvádzala vnútornú občiansku vojnu. Nepredpokladal, že jej strach bude taký intenzívny. Hoci to bolo čudné, trochu rozumel jej dôvodom, ktoré boli za ním ukryté. Stratila tak veľa, že pomyslenie na to, že znovu niečo stratí, ju nútilo vyhýbať sa čomukoľvek, čo by jej mohlo spôsobiť bolesť.

"Matka mi kedysi povedala," prehovoril, keď Grangerová prevzala kontrolu nad tým maznaním. "Že strach zo straty v budúcnosti je plytvaním prítomnosťou. Stráviš svoj život osamelá, ak dovolíš, aby ťa ten strach ovládal. Chceš to? Chceš byť osamelá?"

Utrela si oči voľnou rukou, ale tie slzy jej stále stekali po lícach. "Nie."

Ukázal na toho kocúrika. "Potom vieš, čo robiť."

Nastala skľúčená pauza skôr, než ju konečne začul zašepkať. "Ďakujem ti, tak veľmi ti ďakujem."

Draco si nebol istý, za čo mu ďakuje, ale nepožiadal o žiadne ujasnenie.

Jej hnedé oči boli stále obťažkané slzami. "Čo-čo je zač?"

"Polovičný knézl  (cz: maguár) a polovičná himalájska mačka," informoval ju.

Pokračovala v hladkaní jeho kožušiny, opatrne, aby ho neprebudila zo spánku. Draco hľadel dole na tú malú potvorku. Mal trochu našuchorenú, matne šedú kožušinu, ale jeho bruško a labky boli špinavo biele.

"Ako sa volá?"

"Apollo."

Ako keby na zavolanie, jedno z malých špicatých ušiek kocúrika sa zdvihlo dohora. Blankytne modré očko sa otvorilo skoro zdráhavo, keď venoval Dracovi sebavedomý pohľad, ktorý sa dal interpretovať ako ´ach, to si ty´, a zatvoril svoje očko, trochu zavrčal, keď si zakryl tvár labkou.

Jeho odkaz bol jasný: nechcel byť rušený.

"Apollo," zopakovala Grangerová. "Grécky boh slnka, veštenia, hudby a uzdra-uzdravenia..." Zmĺkla, trochu ohromená významom mena jej daru.

To nebola otázka, ale Draco strnulo prikývol. "Tá čarodejnica, ktorá pracuje v Zázračnom zverinci (CZ: Kouzelném zvěřinci) je úplne fascinovaná mukelskou gréckou mytológiou. Tá bláznivá babizňa povedala, že po celý čas rozpráva mačkám o mytológii, a zakaždým, keď spomenula tohto konkrétneho boha, on zareagoval. Posledný vlastník bolo dievča, ktoré ho chcelo pomenovať Orion, ale bola sklamaná, že to mača nereagovalo na meno, ktoré jej dala, takže ho priniesla späť. Napadlo ma, že Apollo je dokonale vhodné meno pre kocúra a kúpil som ho."

Ako keby chcel dokázať pravdivosť jeho slov, Apollo otvoril znova oči, zamňaučal, strelil po nich oboch pohľadom, ale nevrátil sa k spánku. Grangerová ho pokusne zdvihla a držala ho na ruke, jeho hlava sa opierala v mieste ohybu jej ruky. Prijal svoju novú pani dosť rýchlo, prítulne priadol, keď sa s ním jemne maznala. Všetko medzi nimi bolo tiché a pokojné, okrem toho jemného pradenia šedého mačiatka.

Pravdu povediac, bol rád, že Grangerová prijala ten dar. Po tom, čo ho mal vo svojom dome jednu noc, si Draco uvedomil, že je rád, že sa toho mačaťa zbavil. Tá čarodejnica zo Zázračného zverinca povedala, že by mal nechať Apolla po prvú noc vo svojej izbe, ak nechce, aby sa mu tú noc potuloval po dome. Skôr než šiel spať, Dracovi došlo, že tá čarodejnica vedela o tom mačiatku viac než on, takže mu dovolil spať pri nohách jeho postele pod tou modrou dekou, ktorá bola práve teraz v krabici.

To, čo nasledovalo, bola asi ten najhorší spánok, ktorý mal minimálne za mesiac.

Nielenže sa bál, že v spánku do neho kopne, tá prekliata vec priadla a celú noc robila ďalšie rozmanité zvuky. Ach, a prebudenie sa voči dvojici malých, zvedavých, blankytne modrých očiek len kúsok od svojej tváre bolo tým najhorším budíčkom o štvrtej ráno v jeho živote. Napadlo ho, že sa mu sníva - až kým to prekliate zviera nezamňaučalo.

Jeho zamračenie sa prehĺbilo, keď si spomenul na svoju reakciu.

Bol by to veľmi nemalfoyovský okamih, keby sa nekontroloval. Draco skoro zajačal a odhodil ten Grangerovej dar krížom cez mesiacom zaplavenú izbu. Príliš veľa krát sa prebudil uprostred noci a našiel na sebe cudzie oči. Akosi sa zastavil skôr, než spôsobil tomu mačaťu úraz. Je to len mačiatko, vravel si. Iste, Apollo bol trochu nesebecký, príliš zvedavý, a mierne sebavedomý, ale bol nevinný. Vyčerpaný z nedostatku spánku, ktorým trpel z predchádzajúcich dní, Draco zistil, že je príliš unavený, aby urobil povyk, keď Apollo vliezol na jeho vankúš, stočil sa a rýchlo upadol do vrčiaceho spánku.

Prekliata potvora!

Draca vytiahlo z tej spomienky, keď sa Grangerová zdvihla zo stoličky, stále to mačiatko držala.

Vyzerala ako čerstvý rodič: znepokojený ale predsa odhodlaný.

"Je tu všetko v poriadku?" Blaisov hlboký hlas zaznel v tichu. Jeho hlas samotný povedal blondiakovi všetko, čo potreboval vedieť.

Počuli ich.

"Všetko je v poriadku," Draco sledoval svojich dvoch najlepších priateľov.

Pansy sa neobťažovala zakryť svoje obavy, ale tvár jej priateľa bola nekonečnou maskou rovnováhy, ako zvyčajne. Blaise vždycky skrýval svoje emócie pod pokojnými slovami skôr, než ich ukázal. V posledných jedenástich rokoch, čo poznal Blaisa, ho videl jačať len dvakrát - na Pansy.

Grangerová sa otočila a priblížila sa k dvojici, ktorá stála vo dverách kuchyne; jej oči boli upreté na mačiatko v jej náručí. "Malfoy mi dal mačiatko. Zoznámte sa s Apollom."

Obe ušká kocúrika sa zdvihli rozoznaním a zavrčal, keď si olízal labku.

"Je rozkošný!" Tá čiernovlasá čarodejnica bola vo vytržení, jemne mu hladkala hlavičku. Apollo jej venoval slabé zavrčanie, jasne pozornosť tých dvoch žien miloval.

"Vďaka - ak ste všetci pripravení sa najesť, môžete ísť do jedálne," povedala im Hermiona, keď prenechala mačiatko Pansy, ktorá sa s ním rozprávala detským hlasom, kým ho držala v náručí.

O pár minút neskôr tá prehnaná večera, ktorú Grangerová tak svedomito naplánovala, bola v plnom prúde. Blaise sa dobrovoľne ponúkol pomôcť nosiť predkrmy a zanechal Draca a Pansy, aby si rýchlo našli cestu do tej prostej jedálne. Stôl bol pekný a ten malý luster tiež dobre vyzeral, ale ako obývačka, jedáleň bola bezvýrazná a holá. Apollo spal vo svojej krabici pri vchode do jedálne.

"Musím priznať, ten nápad s mačaťom bol šokujúco premyslený." Pansy si naliala pohár vína.

Vedel, čo robí. Bolo od neho múdre byť ticho.

"Vieš," Pansy preukázala svoje bezchybné zručnosti v etikete, ktoré pochádzali z rokov učenia sa a večierkov, v okamihoch po tom, čo usadila fľašu do ľadového kúpeľa. Zavírila vínom v pohári, privoňala mu a súhlasne sa zatvárila skôr, než si formálne odpila. Prikývla, položila pohár na stôl a prezerala si ho. Jej hlas mohol byť ľahký a vábivý, ale pod ním ležiaca zloba mu dokázala, že nie je žiadna nevinná princezná. "Po rokoch priateľstva si naozaj začínam uvedomovať, že v tebe je toho oveľa viac než sa dá vidieť zrakom."

"A to malo čo znamenať?"

"Nevezmem späť, čo som predtým povedala, Draco - zmenil si sa. Nedokážem ukázať prstom na to ako, ale nie si ten istý muž, ktorý ma oslovil v tvojej obývačke 15. augusta." Pansy významne krútila hlavou a jej oči žiarili ospravedlnením. "Tak som sa o tebe mýlila toho dňa, vôbec nie si ako tvoj otec. Si lepší."

Nebol si istý, čo by mal povedať, takže nepovedal vôbec nič.

"Vieš, naozaj prešla dlhú cestu a," hlas sa jej trochu zasekol. "Ďakujem ti, že si tam pre ňu bol."

Draco prichystal svoje pery k odpovedi, keď sa tí poslední dvaja vynorili z kuchyne. Blaise niesol dve tácky, kým Grangerová niesla misu.

A večera začala.

Vážne dokázal oceniť, akou silnou Grangerová bola, ako človek. Bola zranená, bolo to jasne napísané v jej tvári, ale ani raz sa nezlomila. Obdivoval ju zo samotného tohto dôvodu. Pravda, ocitla sa blízko, viac než párkrát, ale využila okamih, aby si odpila z vína a zhlboka sa niekoľkokrát nadýchla. Blaise odvádzal dobrú prácu v tom, aby sa k nej Pansy nechovala ako k dieťaťu. Vôbec sa neprestali rozprávať a Grangerová naskočila hneď späť, keď sa cítila lepšie.

A čo viac, tiež zistil, že mohol tiež plne oceniť, ako prekliato organizovaná bola. Ako v Rokforte, keď na niečo upriamila svoju myseľ, priviedla to k dokonalosti; spravila viac než sa očakávalo. Takže keď povedala, že im navarí večeru, večeru im navarila, ale bola nekonečne lepšia než typická večera.

Večera pochádzala z dvoch oblastí Talianska: z Benátok, kde žila a Campanie, kde žila Blaisova stará mama. Grangerová prefíkane nadeľovala ich porcie tak, aby nikto nebol príliš plný a nevládal ďalej, dávala krátke prestávky, vysvetľovala, prečo pripravila toto konkrétne jedlo a predviedla rozdiel medzi vínom z Benátok a Neapola. Tiež s každým jedlom, ktoré servírovala, zahrnula príbeh z talianskej minulosti. Ten blonďavý muž si uvedomil, že si nevšíma fádnosť stien, keď s Blaisom počas večere prechádzali storočiami talianskej histórie. Rozprávali sa o vojne, vládcoch a revolúciách; časoch mieru a časoch nepokojov. Rozprávali sa dokonca tiež o čarodejníckej histórii. Draco vážne nemohol prísť na to, kedy Grangerová vyzerala živšie. Ponorila sa do zábavného rozhovoru a on si všimol záblesky tej vševedky, ktorá bola ukrytá pod povrchom.

Každý z troch predkrmov, štyroch prvých chodov, štyroch hlavných chodov a troch dezertov bol servírovaný so svojim vlastným vínom, chlebom a krátkou lekciou histórie.

Bolo to všetko prekliato fantastické.

Rozprávali a načúvali, Pansy sa smiala a Grangerová prepukla do pár smutných úsmevov, Draco pracoval na svojej taliančine a Blaise sa tváril spokojne. Keď sa dojedol posledný dezert, keď bol každý plný a usrkával posledné zvyšky vína, Grangerová skromne prehovorila: "Ďakujem vám, že ste prišli..." Vzdychla si, dovolila časti svojho emocionálneho vyčerpania prejaviť sa. "Naozaj to pre mňa veľa znamená."

Pansy sa zasmiala, ako keby vravela ´nám netreba ďakovať´ a Blaise pokrčil plecami a povedal jej: "Sme tvoji priatelia," ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na planéte.

Draco jej venoval rýchle prikývnutie, ale len keď sa stretla s jeho očami.

Grangerová sa len usmiala a zdvihla sa zo stoličky. "Mala by som asi začať upratovať, než budeme pozerať tie videá."

Tie videá...

Pansy Parkinsonovú zasiahne do hrude smrtiaca kliatba a Draco Malfoy bol odhodlaný byť tým, kto túto prácu odvedie.

Skurvené videá.

Tá druhá krabica, ktorú otvorili počas jeho noci dočasného šialenstva, obsahovala niekoľko domácich videí Grangerovej so synom. Mala ich všetky označené a zoradené, začínali odvtedy, čo mu bolo pár mesiacov. Všimol si, ako oddelila od zvyšku jednu pásku s nápisom "HJP". Ona to nevysvetlila, on sa nepýtal. Keď sa Pansy nasledujúce ráno zastavila, Grangerová jej tie pásky ukázala. Povedala tej druhej čarodejnici, že si ich pozrú s ňou. Ak chce.

Nič na svete nechcel Draco menej než sedieť vedľa Grangerovej, kým budú sledovať domáce videá jej mŕtveho syna.

Blaise zdvihol ruku. "Nechaj nás. Draco a ja to zvládneme."

Draco sa zamračil. Najprv tie videá - a teraz toto - on sa neprihlásil k umývaniu tých prekliatych riadov!

S obavami sa na nich tá čarodejnica pozrela. "Ste si istí?"

Pripravil pery, že dosvedčí opak, keď ho jeho najlepší priateľ kopol do nohy. Keď strelil na Blaisa škaredým pohľadom, zamrmlal niečo veľmi hnusné pod nosom, pretože ten kopajúci chlapík odpovedal ďalším pokrčením pliec. "Sme. Daj nám pár minút. Všetko vyčistíme kúzlom a pripojíme sa ku vám v obývačke o, povedzme, desať minút?"

"To je fajn." Venovala im významný pohľad, keď sa otočila, preťapkala krížom cez jedáleň (stále mala tie smiešne ponožky), zdvihla vrčiaceho Apolla z krabice a odišla z jedálne. Pansy sa rýchlo zdvihla, pobozkala svojho priateľa na líce a zašepkala slabé ´ďakujem ti´ skôr než odišla za Grangerovou.

"Musel si ma kopnúť?" Uškrnul sa ten blonďatý čarodejník, keď tie dve čarodejnice boli mimo dosluchu.

Blaise ľahostajne pokrčil plecami, ale Draco si všimol veselosť v jeho očiach.

Blbec.

"O čo tom sakra bolo?" Spýtal sa Draco minúty neskôr, keď s Blaisom nechali miznúť všetky tie prázdne taniere, poháre, misy a striebro do kuchyne.

"Pansy si s ňou chcela pokecať."

A kým sa Blaise rozhodol zostať mimo ich vecí, Draco usúdil, že je príliš zvedavý, aby bol ušľachtilý. Po získaní pár slov o tom, aby nebol nestrkal nos do cudzích vecí, ten čarodejník na seba použil Splývacie zaklínadlo a postavil sa ku stene v Grangerovej obývačke, tichý a nehybný. Grangerová sedela na zemi pred kozubom, Apollo skúmal opatrne svoje nové okolie a Pansy sedela na gauči s výrazom obavy v tvári. Jemná hudba sa rinula z hracej skrinky a všetko sa zdalo byť príliš tiché, ale nemusel dlho čakať.

"Nechcela som ti klamať. Chcela som ti povedať, že som nespala dva dni a že som sa tohto dňa týždne bála. Neviem, čo by som robila, kebyže som tu sama. Chcela som ti povedať, že si naozaj úprimne vážim všetko, čo si pre mňa urobila."

Pansy pokrútila hlavou. "Neurobila som..."

"Pustila si ma do svojho okruhu priateľov, postarala si sa, aby som nebola sama počas dní ako Vianoce, Nový rok, dnešok... a držíš sa ma, dokonca aj keď ťa odtláčam, dokonca keď ti klamem..."

Čiernovlasá čarodejnica pokrčila plecami. "Si moja najlepšia priateľka. Minimálne tak, ako to slovo definujem ja."

Zatvárila sa zmätene. "Som?"

Pansy prikývla. "Hoci som práve nadobudla dojem, že chceš, aby som tie slová odvolala."

Grangerová si len vzdychla a použila prútik, aby vykúzlila pre Apolla klbko vlny. Mača po nej hravo skočilo. Po niekoľkých chvíľach sledovania scény pred ňou, odpovedala: "Chcem sa vrátiť šesť rokov späť, keď som dokázala chápať definíciu slova priateľa. Prajem si, aby som ti mohla byť skutočným priateľom. Prajem si, aby som dokázala poslúchnuť Malfoyov návrh a zmeniť svoje rozpoloženie mysle. Chcem, chcem ťa považovať za svoju najlepšiu priateľku, pretože si bola ku mne lepšia než som bola sama k sebe, ale moja myseľ..."

"Tvoje srdce, Hermiona," Pansy skoro zašepkala. "Čo si myslí ono?"

"Je stále príliš slabé, stále príliš domliaždené a..."

"Zlomené?" vložila sa.

"Áno, ale dáva sa do poriadku..." Zmĺkla a pozrela sa na Pansy.

"Ako sa môžeš zahojiť, keď stále ukrývaš veci?"

Grangerová vyzerala rozhodená.

"Skrývaš veci predo mnou."

V jej hlase, keď sa priznala, nebola žiadna hanba. "Skrývam."

"Prečo?" Pieseň z hracej skrinky zanikla v tichu a Apollo, hoci sa pôvodne zabával svojím vyčarovaným darčekom, sa začal od neho pomaly odsúvať a preskúmavať viacej zo svojho nového sveta.

Grangerová sa zdvihla na nohy a nabrala to mačiatko, ktoré kráčalo smerom k ohnisku. "Ty si tak dobre vedieš, Pansy. Ja-ja ťa len nechcem brzdiť nejakou mojou drámou."

Pansy si prekrížila nohy a oprela sa na gauči. "To stále nevysvetľuje, prečo tajíš veci-"

"Pretože - ťa nechcem sklamať," priznala narýchlo Grangerová, keď jej sčervenela tvár. Hladiac kvôli úteche to mačiatko si ťažko vzdychla. "Ja len, občas, to môžem vidieť v tvojich očiach. Nádej. Chceš, aby som bola šťastná a chceš, aby všetky veci boli normálne; zúfaš si po tom. Ale, oni nie sú, a neviem, kedy normálnymi znova budú. A, občas, keď mi moja pretvárka začne zlyhávať a dám najavo ako smutná naozaj som, vidím to tam, to sklamanie." Chladne mlela, "ja si len stále myslím, že ak ťa sklamem, opustíš..."

"Nikdy..."

"Takže, predstieram. Držím ústa zatvorené a klamem. ´Som v poriadku´ a ´Všetko je jednoducho skvelé´. Dýcham, rozprávam a počúvam tvoje smiešne príbehy o tvojej práci. Robím všetko, aby som v tvojej blízkosti udržala tú pretvárku, keď jediné, čo robiť chcem, je kričať a plakať."

Draco sa cítil nesvoj. Pansy nebola veľký plačko, a predsa sa v jej modrých očiach objavili akési slzy. "Ja-ja-ja som to nevedela. Nechcem, aby si si myslela, že..."

Smutne položila Apolla na podlahu a dívala sa, ako sa šiel znova hrať s klbkom vlny. Grangerová stála pred kozubom, "ty si taká vznešená, Pansy. Uspokojíš sa so zametením všetkého pod koberec. Nedokážem posúdiť, kedy máš zlý deň. Keď si smutná, nedáš to najavo. Ja nedokážem byť ako ty. Ja nedokážem ignorovať, ako sa cítim. Všetko ignorovať je príčinou, prečo som sa ešte nezahojila, je tým dôvodom, prečo som tak dlho čakala, než som povedala pravdu, je to..."

"Nikdy som od teba nežiadala, aby si svoje city zamietla pod koberec, Hermiona. Tak sa ja vyrovnávam s problémami. Ďalšie prekliatie mojej výchovy."  Žalostne sa zachichotala. "Musíš pochopiť, že stále na sebe pracujem, presne tak, ako ty pracuješ na sebe. My obe sme v prebiehajúcom procese." Vzácny, úprimný úsmev sa zjavil na jej tvári, keď si rukou prehrabla vlasy. "A keďže stále na sebe pracujeme, budem k tebe otvorenejšia, aby si ty mohla byť otvorenejšia ku mne."

"Aj keď budem musieť priznať, že som slabá..."

"Ty nie si slabá. Ja by som zomrela, keby som musela prejsť tým, či si prešla ty, ale ty... ty si prežila."

Trpko, "možno som prežila, ale nebol to život, ktorý stál za to žiť." Grangerová si vzdychla a zašepkala kúzlo, ktoré zapálilo oheň. "Pokojne si ma ten deň mohla pochovať vedľa Matthewa. Vzal ma so sebou, keď zomrel." Pansy zostala ticho a tá brunetka pokračovala. "Keď sa obzriem na seba spred šiestich mesiacov, tak dokonca ani ja nespoznávam, kým som bola. A pozerám sa na seba teraz a stále neviem, kto som, ale všetko - všetko je trochu jasnejšie."

Tá druhá čarodejnica sa usmiala. "A všetko bude stále jasnejšie a jasnejšie."

Pri ďalšom pohľade ponad jej plece Draco zbadal skoro nádejný záblesk v jej očiach. "Myslíš?"

"Viem to. Nemusíš svoje bremená nosiť sama."

Výraz tej brunetky sa zmenil na znepokojený, keď sa odvrátila od ohniska. "Ja-ja ti musím povedať..."

"Že Harry je otec Matthewa? Nie je treba."

Dracovi bolo jasné, že Grangerová tieto slová nečakala.

Pansy pokračovala, naplno. "Nepozeraj sa na mňa tak. Viem to už dlho. Bolo mi to jasné v okamihu, keď som ho zbadala. Jeho oči a jeho zjavná nechuť ku česaniu vlasov ho prezradili... hoci," dramaticky zastala a priložila si prst k brade, sústredila sa pritom na stôl, ako keby to bola nejaká ťažká úloha z veštenia. "Rovnako ľahko mohol toto posledné zdediť po tebe."

Draco bol svedkom úprimného Grangerovej smiechu. Vyšiel von hrubý a veľmi pomalý, ale bol to smiech. Napriek tomu, že netrval veľmi dlho, Pansy sa tvárila potešene.

Grangerovej smiech sa zmenil na smutný povzdych. "Naozaj nenávidel kefy a hrebene. Okúzlila som ich, zmenila som ich na jeho obľúbenú farbu, nechala som ich lietať po izbe, predviedla som mu, ako si češem vlasy ja, nechala som ho sledovať zábavné videá, aká je to zábava česať mu vlasy - urobila som to všetko a tú sekundu, ako som mu ich šla učesať, začal kričať ako prekliata banší a neprestal, až kým som neskončila. A potom celú večnosť trucoval." Pokrútila hlavou pri tej spomienke, usmievala sa akokoľvek slabo. Ten úsmev sa pomaly zmenil na zvlhnuté oči a prudké nadychovanie. Napriek sebe sa Draco kvôli nej cítil zle. Grangerová si zakryla tvár rukami, tíško vzlykala. "Chýba mi." Plakala potichu, posmrkávajúc. "Tak veľmi mi chýba."

Pansy sa zdvihla zo sedadla, zanechala svoje topánky a priblížila sa k svojej priateľke a objala ju. Tak ako to ona urobila jemu pred troma nocami, privinula sa k tej druhej čarodejnici a na plno vzlykala, ale zdalo sa, že Pansy ani trochu nevadí, že sa na jej kašmírový sveter dostanú slzy. Len ju ťapkala po chrbte a upokojovala najlepšie ako mohla.

Zaklopanie na dvere prerušilo ten okamih.

Grangerová zdvihla hlavu z pleca svojej priateľky, rýchlo si utrela slzy. "Čo-čo to bolo?" spýtala sa zlomeným hlasom.

"Myslím, že to bolo..." Neodbytné klopanie ju prerušilo.

Blaise vyšiel z kuchyne, keď Pansy pustila Grangerovú a zamierila ku dverám. Draco rýchlo prešiel do kuchyne, zrušil Splývacie kúzlo a objavil sa - tam, kde stála Grangerová a čakala na neho. Oči mala stále červené, ale netvárila sa nahnevane, keď povedala: "Odpočúval si." Nebolo to obvinenie, len vyhlásenie skutočnosti.

Dovolil by svojim lícam nadobudnúť trošičku ružovkastý odtieň, ale Pansyino káravé: "Čo tu do pekla robíš?" a potom jej:  "Silencio!" nasledované Blaisovým "Expelliarmus!" zachovalo jeho tvár presne takú bledú ako zvyčajne.

Oči ich oboch sa prižmúrili v zmätku a on ju mlčky nasledoval von z obývačky a do vstupnej haly.

Pansy stále kričala z plných pľúc, naprosto zúrivá. "Dnes, zo všetkých dní, máš tú drzosť ukázať tu ten tvoj ksicht! Keby mi Blaise nevzal môj prekliaty prútik, odkliala by som ti ten ksicht rovno z tvojho tela!"

Predné dvere boli doširoka otvorené, ale nemohli vidieť, kto tam je, pretože Blaise, ktorý držal prútik svojej priateľky, blokoval výhľad. Grangerová obišla tú dvojicu zľava, on sprava a Blaise zatiahol tú zúrivú ženskú viacej dozadu. Draco začul len jediný zvuk: Grangerovej slabé zalapanie po dychu, keď identifikovala muža pri dverách. Potkýnala sa dozadu niekoľko krokov, jej tvár maska šoku a nekonečného hnevu. Nevedomky chytil svojou rukou jej zápästie skôr, než mohla cúvnuť ešte ďalej.

Záblesk blesku ožiaril temnú oblohu, nasledovaný rýchlym rachotom hromu. Prichádzala búrka - aké príhodné.

Draco na neho zízal s prižmúrenými bridlicovo-šedými očami a zamračením. Ten muž vyzeral, ako keby prekonal desať kôl s muklovským boxerom - a bol porazený. Monokel, zlomené okuliare,  napuchnuté líce, krvácajúca pera, a to, čo vyzeralo ako zlomený nos. Cítil to vôbec? Zdalo sa, že ho jeho zranenia netrápia. Jeho oči boli sústredené na Grangerovú a jeho na jej.

Keď hovoríme o Grangerovej, jej hlas sa zadrhol, keď spola zašeptala jeho meno: "Harry?"

ooo

(O chvíľu neskôr)

Časť 2: A nastalo božie dopustenie

Pansyino riešenie ´Harryho problému´ bolo bezcitné: "Nechajte toho blba vykrvácať na rohožke... vonku."

To jej vyslúžilo umlčovanie kúzlo.

Bol to prekliato geniálny nápad, ale kontraproduktívny. Hermione bolo jasné, že by mala zatvoriť, nie, mala by ich zatresknúť Harrymu do ksichtu v tom okamihu, čo prerušila umlčujúce kúzlo trasľavým: "Finite Incantatem." Mohla počuť vlastný tlkot srdca búšiť vo vlastných ušiach, keď sa hnev začal dvíhať v jej bruchu a slzy za jej očami. Jej päsť sa chcela v Malfoyovej veľkej ruke. Chcela ho prekliať.

Zo všetkých 365 dní si na rozhovor zrovna vyberie dnešok. Dnešok. Vrela jej z toho krv. Nedokázala zakryť to rozhorčenie a hnev v tvári a vo svojej hrudi. Hermiona mala pocit, že jej vo vnútri lebky stláča mozog. On sa chcel rozprávať? To teda – nie! Chcel jej načúvať, keď rozprávala ona? Nie! Prečo si do pekla myslel, že sa tu môže ukázať a prosiť ju, aby mu načúvala? Nedostal každú jednu vec, čo chcel, všakže? Ona ho nepotrebovala ani ho tu nechcela. Nemohla dýchať, keď tu bol. Jediné, na čo si dokázala spomenúť, bola tá bolesť, to popretie a nakoniec to odmietnutie. Nemal čo prísť do jej domu! Nie dnes!

Hermiona vedela, že by mala ignorovať jeho mlčanlivé, prosiace oči. Mala by ignorovať jeho ruku, ktorá sa dotýkala neviditeľnej steny jej mocných štítov - štítov, ktoré ho držali mimo jej života a mimo jej domu. Mala by nechať Malfoya, aby ju odprevadil späť do obývacej izby. Mal jej ruku; jediné, čo musel urobiť, bolo viesť ju tým smerom a ona by ho nasledovala. Ale on tam len stál, ako keby vedel, čo je treba urobiť.

"...vy ste boli po celý čas lepším človekom, nech to tak zostane."

"Malfoy, prosím ťa, zruš vstupné štíty." Vyšlo to von šeptom. Vedela, že bola príliš rozrušená, aby ich odstránila sama.

Jeho tvár bola taká prázdna ako maska diplomacie. "Čože-"

"Daj dole tie štíty!" vykríkla na neho, jej slová ťažké emóciami. Okamžite ich oľutovala. Maska diplomacie bola okamžite preč a nahradila ju nemá zúrivosť, z ktorej jej stuhla krv. Pustil jej ruku, ako keby sa mu hnusilo dotýkať sa jej. Ten čarodejník začal cúvať, keď ho Hermiona schmatla za ruku, ospravedlnenie na špičke jej jazyka. "Ne-nechoď. Ne-nechcela som na teba vyletieť."

Ako zvyčajne Malfoy na ňu len zízal. Jeho tvár nedávala najavo absolútne žiadnu emóciu, pery mal stiahnuté a jeho telo bolo presne také stuhnuté, ako keď ho objímala. Tá čarodejnica zniesla jeho pohľad. Hermiona mohla doslova vidieť, ako sa mu točia kolieska v hlave, keď zvádzal svoj vnútorný boj. Vedela, že nechce zostať, že nikdy nechcel zostať, ale urobil to z dôvodov, ktorým konečne začínala rozumieť. Zostal, pretože ho o to požiadala. Ich spojenectvo bolo, nuž - vždy mala dojem, že Malfoy nechce, aby ho obťažovala. To nezmenilo fakt, že nechcela, aby odišiel.

Hermiona sa neuvoľnila, až kým Malfoy z vrecka nevytiahol svoj prútik a pozorne, dodržiavajúc každý jej pokyn, zrušil prístupové štíty. Otočila sa mu chrbtom, keď Harry vkročil do domu, opatrne sa rozhliadajúc. Avšak keď sa znova otočila, kráčal preč, cez chodbu znova do obývacej izby. Chcela na neho zavolať, ale vedela prečo odišiel.

Existovali iné veci, s ktorými sa musela v tejto chvíli vysporiadať.

"Ako si našiel môj dom, Harry?" spýtala sa chladne.

"Vypýtal som si adresu od Molly. Povedala mi, že si jej ju dala pred pár mesiacmi. Myslel som si, že by sme sa mali porozprávať."

Vyrovnane, "môžeme sa rozprávať, až kým neomodrieme v tvári, ale to neznamená, že budeš počúvať."

"Nuž, teraz počúvam," povedal jej odhodlane Harry. "Som pripravený počúvať. Som pripravený poznať svojho syna."

Hermiona si pretrela spánky. "Prečo dnes?" Zastonala. "Prečo teraz?"

"Pokašľal som to. Pokašľal som to tak strašne s tebou a s Ronom, a ja som..." zhlboka sa nadýchol, "chcem to napraviť."

Na rovinu: "Nemôžeš."

Prikývol, "Nemôžem sa pokúsiť? Len chcem, aby sa všetko vrátilo k tomu, ako to zvyklo byť, keď sme boli priatelia."

Viditeľne stuhla. Priatelia. Nemohla uveriť, aká je nahnevaná. Priatelia? Chcel, aby boli znova priateľmi? Po tom všetkom, čo sa stalo, po jeho slovách a po jeho necitlivých činoch a jeho... nie, nedovolí si vtiahnuť sa do tohto späť. "Nenávidím, že  ti kazím tvoju ilúziu, Harry, a veci sa nikdy znova nevrátia k tomuto bodu."

"Nemôžeme sa aspoň pokúsiť?"

Jej odpoveď bola chladná, ale úprimná. "Neviem, či to chcem."

Tie slová bodli a ona to vedela.  Harry sa strhol a zatváril sa dosť ublížene, ale neodpovedal, ani sa jej nepozrel do očí. Nie, ten čarodejník hľadel na svoje nohy. Nedokázala prísť na to, čo sa mu deje v hlave, ale musela sa ho spýtať na jeho tvár.

"Čo sa ti stalo?"

"Ron."

Takže sa vrátil z Rumunska.

Slová už viacej neboli potrebné. Bolo jej jasné, čo sa stalo. Ron sa musel vrátiť asi v rovnakom čase, kedy šiel Harry požiadať Molly o jej adresu. To, čo sa odohralo v nasledujúcich minútach, muselo Brloh obrátiť hore nohami. Úbohá Molly.

Hermiona ho zaviedla v napätom ovzduší do obývačky. Bolo zrejmé nastal prechodný spor medzi Blaisom a Pansy, pretože Malfoy sedel medzi nimi. Umlčaná (a mračiaca sa) Pansy  hladkala Apolla, pokojný Blaise listoval jednou z jej kníh a Malfoy bez výrazu zízal na svoju ruku. "Malfoy, môžeš mi urobiť láskavosť a dať do poriadku Harryho nos?"

Každá hlava sa pri jej požiadavke prudko otočila. Pansy jasne mala čo k tomu povedať - bola veľká šanca, že tie slová neboli príjemné. Neochotný Draco Malfoy sa zdvihol z gauča a zdvihol svoj prútik zo stola potom, čo si zradne niečo hnusné zamrmlal pod nosom. Evidentne sa chystal byť lepším človekom a vyliečiť osobu, ktorú jasne nemal rád a ona ho za to naozaj rešpektovala. Urobil len tri kroky smerom k dvojici, skôr než sa prejavil Harryho nepokoj. "Ra-radšej by som dal prednosť Blaisovi."

Blonďavé obočie sa pomaly nadvihlo.

Harry zdôvodňoval: "Zlomil si mi ho v šiestom ročníku."

Malfoy prevrátil oči a Hermiona mlčky súhlasila. Bol smiešny. "Necháš ty niekedy niečo tak?" Uškrnul sa ten blond čarodejník.

Po tom, čo Blaise napravil jeho nos a Pansy na neho prakticky hodila vyčarované vrecko s ľadom, Hermiona sa rozhodla zrušiť zvyšok ich plánov. Začala sa ospravedlňovať, ale nebolo treba. Pochopili. Pansy s Blaisom boli prví, čo letaxom odišli. Obaja ju objali a Pansy strelila mlčanlivé smrtiace lúče na čarodejníka s havraními vlasmi. Malfoy odchádzal posledný.

"Keby som niečo potrebovala," začala nervózne, kradmo sa pozrela ponad plece tam, kde stál Harry a uprene ich pozoroval. Bol mimo dosluchu, ale tváril sa odhodlaný vypočuť ich rozhovor. "Môžem k tebe prísť?" Pansy, jej ďalšia možnosť, neprichádzala do úvahy; dohnala by Harryho a odkliala by mu končatiny, keby len nadobudla tušenie, že jej niečo zlé urobil.

Po chvíli vnútorného uvažovania jej venoval veľmi škrobené a zdráhavé prikývnutie, skôr než hodil letaxový prášok a zmizol vo výbuchu zelených plameňov.

Neurobil nič, aby zakryl nesúhlas vo svojom hlase. "Nevedel som, že ty a Malfoy ste takí dobrí priatelia."

Znova to slovo. Priatelia. Mohol by prestať vravieť to slovo? Pri Merlinovi! Nosové dierky sa jej rozšírili. Jej odpoveď bola veľmi formálna, ale ten prepletený hnev bol evidentný. "Je toho veľa, čo o mne nevieš, Harry a ocenila by som, keby si prestal brať jeho meno do svojich úst. Čokoľvek sa deje medzi nami, nemá to nič spoločné s tým, prečo si tu a ak má, vieš, kde sú dvere."

"Pri Merlinovi, Hermiona, vieš, že tu nie som kvôli tomu hnusnému blbcovi. On-"

Jednoducho: "Vypadni!"

Tváril sa, ako keby to bolo prvý raz, čo ho vyhadzovala. Nebolo. "Čože?"

Jasne: "Povedala som, vypadni."

"Prečo?"

"Pretože som si myslela, že si sa sem prišiel dozvedieť o svojom synovi, ale je jasné, že chceš byť nedospelý blbec-"

"Som tu, aby som ho spoznal!" Nahnevane vykríkol. Harry nikdy nebral útok na svoju osobu veľmi dobre.

Rýchlo strelila späť. "Potom mi dokáž, že si schopný byť dospelý a zavri zobák o Malfoyovi."

Harry na tvár nasadil odhodlaný výraz, skôr než vážne prikývol. "Dobre. V poriadku."

Upokojila sa niekoľkými hlbokými nadýchnutiami a pozvala ho, aby sa posadil na gauč, kým šla ku skrinke pod televízorom a hľadala pásku. Keď ju našla, vložila ju do jej jednoduchého videorekordéra. "Napadlo mi, že bude najlepšie, keď ti ukážem, skôr než porozprávam, o Matthewovi." Apollo sa jej obtrel o nohu a ona ho zdvihla.

"Kedy si dostala novú mačku?"

"Dnes." Nemyslela si, že je múdre povedať mu, že jej ju priniesol Malfoy.

"Čo sa stalo Krivolabovi?"

Smutne: "Zomrel niekedy počas toho roka, čo boli moji rodičia v Austrálii."

"Ach... Je mi to ľúto."

Hermiona nechcela jeho ľútosť a skôr než mu to mohla povedať, Apollo začal dosť náhle priasť, keď sa schúlil v jej náručí a prítulne po nej siahal. Jeho pradenie jej pripomenulo, že dnes nechcela bojovať, že to nebolo o nej a o Harrym; toto bolo o Matthewovi. Intuitívna mačička. "Vieš, dnes má  narodeniny. Dnes."

S trochu priškrteným hlasom odpovedal. "Zapamätal som si to."

On si to zapamätal. "Ja," zdvihla diaľkové zo zeme a postavila sa na nohy, Apollo stále v jej náručí. Hermiona starostlivo vyberala svoje slová. "Dúfam, že si nemyslíš, že som ťa úmyselne držala mimo jeho života."

"To si nemyslím." Harry sa na ňu pozrel, jeho oči také otvorené, že mala pocit, že by sa mohla ponoriť rovno do jeho duše. A predsa sa neponorila, bála sa toho, čo by zistila a čo by mohla uvidieť. "Chcem povedať, že som si myslel, spočiatku. Ale potom som si sadol a premýšľal som o tom. Premýšľal som o tom, čo si povedala a čo Malfoy-"

"Malfoy?" prerušila Hermiona. "Kedy si sa rozprával s Malfoyom?"

"Ten istý deň, čo si nám to povedala."

Tak to bola pre ňu novinka. Nebola si celkom istá, čo si myslieť, pretože jej srdce a tep nekontrolovateľne uháňali. Nedokázala sa sústrediť. Čo Malfoy povedal Harrymu?

Čože - povedal mu do pekla o Matthewovi? Povedal mu niečo, čo mu povedala ona? Zradil ju? Spanikárená Hermiona si vynadala. Krucinál! Mala vedieť, že mu nemá veriť! Nikdy jej k tomu v minulosti nedal dôvod. Mala vedieť, že mu nemôže všetko povedať. Mala - zastavila sa. Nie. Hermiona vedela, že ho nemá preklínať skôr, než niečo nemôže dokázať.

Nepošle ho do hája tak, ako Harry poslal ju.

"Čo-čo povedal?"

"Povedal mi, že nič o tebe neviem a ja som sa ním hádal. Myslel som si, že ťa poznám - zdá sa, že ten blbec mal pravdu." Harry pokrútil hlavou nad iróniou tej situácie.

"Povedal mi, že som nedospelý hlupák a že keby mal priateľov ako som ja, tak by nepotreboval nepriateľov. Povedal mi, že nemám tušenia, čím si v tom čase prechádzala - o tom mal tiež pravdu." A potom mu náhle niečo svitlo a jeho slová boli skoro zašeptané. "On mal pravdu -  on mal pravdu vo všetkom."

Snažila sa neznieť znepokojene, ale nepodarilo sa jej to. "On- on ti nepovedal nič iné, že nie? O mojich rodičoch alebo Matthewovi?"

"Nie."

Hermiona vydýchla vzduch, čo zadržiavala. Nezradil jej dôveru. On - skoro sa usmiala. Mohol to povedať Harrymu, mohol mu povedať všetko, ale neurobil to. Pravdepodobne chcel, ale neurobil to. Jej pery sa chveli, pretože v tomto okamihu vpustila niekoho iného do svojho sveta. S celým svojím srdcom verila, že sa môže spoľahnúť na Draca Malfoya. Mohla ísť za ním, hovoriť s ním, stáť pri ňom, otvoriť sa mu, držať ho za ruku, sedieť s ním, objímať ho a vložiť do neho svoju vieru. Nebol dokonalý, nie; bol dokonale chybný, ako ona. Ale vďaka jeho chybám bol lepší. Nezradil by ju, nebodol by ju do chrbta, ani by jej neublížil. To uvedomenie bolo také rozveseľujúce, desivé a zmätené, ale bolo tam. A kým ďalšie uvedomenia dopadali na ňu, Harry mal niekoľko svojich vlastných.

"Ja som ti nedal na výber, že? Bol som k tebe nefér, však? Nemyslel som na teba, že? Ja som ne- Malfoy má pravdu, som idiot."

Uvedomoval si všetko, čo chcela päť rokov, aby si uvedomil, ale ona zdvihla ruku a zastavila ho. "Harry."

"Je mi to ľúto." Bol úprimný; mohla to skoro cítiť vyžarovať z jeho pokožky. "Je mi ľúto to, ako som sa k tebe vtedy správal a je mi ľúto, ako som k tebe správal posledných šesť mesiacov. Nikdy som nemal povedať tie veci, čo som povedal. Nikdy som ťa nemal opustiť. Nemal som sa snažiť ťa zastrašiť, aby si mi odpustila. Keby si to nikdy neurobila, ja-"

"Ja ti odpúšťam."

Ten čarodejník sa zatváril ohromene. "Odpúšťaš?"

Hermiona prikývla. "Odpúšťam ti, tak môžeš odpustiť ty mne, a tak si môžem odpustiť sama. Potrebujem si odpustiť sama sebe."

"Ja ti odpúšťam."

Tri slová, vďaka ktorým sa rozplakala úľavou. Keď oslobodenie od viny dopadlo na nich oboch, preniklo ich pokožkou a ich srdcami. Odpustili si navzájom, ale nezabudli. Hoci sa mohli pohnúť ďalej, veci medzi nimi neboli iné. Bude to chcieť čas a trpezlivosť, pochopenie a silu. Od neho to bude vyžadovať načúvať a od nej odložiť jej spomienky nabok. Ale obaja tými troma slovkami preskočili obrovskú prekážku.

Harry prerušil mlčanie. "On sa- on sa niekedy na mňa pýtal?"

Čarodejnica sa smutne usmiala a prikývla. "Po celý čas. Šepkal tvoje meno v spánku..." Zmĺkla, jej hlas zrazu zastrený. Hermiona si odkašľala a chrapľavo pokračovala. "Ukazovala som mu tvoje obrázky a rozprávala príbehy o tebe, o nás a R-Ronovi, v Rokforte." Spozorovala, ako sa bolestivo strhol pri púhej zmienke jeho najlepšieho priateľa. Nenaťahovala to. "Trochu som mu rozprávala o vojne a o tom, aký si bol hrdina; že si nás zachránil pred Voldemortom. Netajila som ťa pred ním. Neskrývala som ťa pred ním. O-on bol-" znova jej zabehlo. "Harry, on-on ťa miloval, strašne moc." Musela sa posadiť, pretože sa jej podlomili kolená a hrozilo, že ju neudržia. Slzy zaplavili jej oči len pri pomyslení na všetky tie rozhovory, ktoré viedli o "tatinovi".

Harry Potter bol rozpoltený medzi smútkom a šťastím. Jeho syn o ňom vedel, ale to nezmenilo fakt, že on o svojom synovi nie.

"Vždy som ti to plánovala povedať, vždy som mala v pláne prísť domov a čeliť svojim démonom, ale keď ochorel..."

Hľadiac priamo na ňu so zmätenými, prižmúrenými očami zamrmlal: "Ochorel?"

"Áno. Bol chorý. Najprv mal leukémiu. Bola som len okamih od toho, aby som ťa kontaktovala, keď našli darcu."

"Aj tak si ma mala kontaktovať."

"Viem, Harry. Urobila som chybu a slová nedokážu vyjadriť, ako mi je to ľúto. Nechala som ho bez teba a to je niečo, s čím sa budem musieť vyrovnať po zvyšok svojho života."

Dlhý čas nastalo len mlčanie.

"Hermiona, ako on-"

Ochromene ho prerušila. "Nediagnostikovaný zhubný tumor mozgu." Pohladila jemne kožušinku mačiatka, keď sa pokúsila znovu prerozprávať ten príbeh bez sĺz. "Jeden doktor povedal, že rástol v jeho mozgu aspoň dva roky." Slzy stekali po jej lícach, ale bola bezmocná, aby ich zastavila. Toľko k príbehu bez sĺz. "Snažili sme sa to liečiť, pokúšali zastaviť a kontrolovať to, ale ono to len rástlo a rástlo. Nikdy neprestalo."

"A mágia-"

Mágia nedokáže všetko a ty to vieš. Mágia udržala jeho vlasy na hlave a udržala jeho príznaky pod kontrolou, ale inak než to ho mágia nebola schopná vyliečiť. Čoskoro mi povedali, aby som začala robiť prípravy. Vedela som, že som ťa mala vtedy kontaktovať, ale prišla som zo zármutku o rozum. Nekontaktovala som."

Pocítila, ako sa jeho ruka ovinula okolo nej a ako si ju pritiahol k sebe. Harry jej zašepkal štyri slová, vďaka ktorým v kombinácii s jej hladinou emócií pridusene zavzlykala.

"Neobviňujem ťa za to."

Mačiatko v jej lone bolo dávno zabudnuté, keď sa zlomila. Celý deň sa nútila neplakať, hrala úlohu silnej matky, rozptýlila sa varením a rozhovormi, usmievala sa úsmevmi, ktoré sa nedostali do jej očí, smiala sa prázdnym smiechom, ale nemohla si pomôcť a nedokázala popierať samu seba. Ten naprostý tlak emócii v jej hlave bol mimoriadne veľký. Hermiona to jednoducho nedokázala vydržať. Bola taká unavená z toho byť silná. Niekoľko jeho sĺz dopadlo na jej hlavu a ona z nich bola šokovaná. Dokonca Matthewa ani nepoznal - ale ani Pansy a ona spočiatku kvôli nemu neplakala väčšmi než Hermiona.

Deväť minút si dovolila plakať a trúchliť za svojím synom, ktorý by dnes slávil svoje piate narodeniny.

Do desiatej minúty už bola celkom vyplakaná.

Hermiona pomaly zdvihla hlavu, utrela si oči  a pozrela sa na uslzeného Harryho. Apollo si nejako našiel cestičku na konferenčný stolík a práve ich sledoval so skoro smutnými blankytne modrými očkami. Naozaj to mačiatko ľúbila.

"Zo-zomrel o 4:21 poobede de-devätnásteho februára. Nechala som Pansy za-zavolať pomoc, kým ja-ja som ho len dr-držala..." Nebolo čo viac povedať.

Prekvapivo nič k Pansy nepovedal.

Kedysi na Rokforte Draco Malfoy vždy obviňoval Harryho, že nosí svoje srdce na dlani. A mal pravdu. Každá jedna emócia, každý kúsoček smútku a zármutku, ktorý pociťoval, bol evidentný. A to ju bolelo. Bolelo ju to viac, než si kedy predstavovala. Snažila si zabrániť premýšľať o tom ´čo keby´, ale nemohla si pomôcť. Čo keby sa s ním bola porozprávala? Čo keby - nie, musela prestať. Musela sa pohnúť vpred. Minulosť bola minulosť. Nič to nezmení. Len jej to zabráni zopakovať znova tie isté chyby.

Hermiona sa načiahla po ovládač a zapla televízor. "Nahrala som pre teba pásku, len pre prípad, že by si sa niekedy dozvedel o Matthewovi alebo keby sa niečo stalo mne alebo jemu. Každý rok, na Matthewove narodeniny, sme si sadli a doplnili tú pásku. Nechcela som, aby si bol vynechaný - a priznávam, nikdy ma nenapadlo, že to niekedy uvidíš, ale - ale som rada, že ti to môžem ukázať."

Stlačila Play.

Niekoľko sekúnd bola obrazovka čierna, keď na spodku obrazovky zažiaril dátum: 4. marec 1999. Hermiona si ten deň pamätala, ako keby to bolo včera. Napokon, bol to jeden z jej najlepších dní v živote: ten deň, keď si priniesla Matthewa domov z nemocnice. Kamera sa trochu pohla, keď ju založili na stojan a dali dole krytku. Ako ďalšie uvideli Hermioninu obývačku v jej dome v Benátkach. Bola preplnená kvetinami, maľbami a životom. A potom devätnásťročná Hermiona prišla a posadila sa na gauč, rovno pred kameru. Vlasy mala stiahnuté dozadu do copa a mala na sebe biele tričko a šedé tepláky. Vyzerala vyčerpaná a zamyslená, ale šťastná.

"Ak sa na toto dívaš, Harry, potom vieš, prečo som odišla. Dúfam, že sedím s tebou, keď toto sleduješ, ale ak nie, potom sa ti chcem ospravedlniť. Nemala som v úmysle ublížiť tebe či Ronovi, ale musela som odísť, pre dobro oboch a pre dobro nášho syna. V Austrálii si mi povedal, že robím chybu, keď si ho nechávam a ja ti len chcem ukázať, ako veľmi si sa mýlil."

Dievčina vstala, odišla a vrátila sa s nádherným, pokojne spiacim dieťaťom v náručí. Bol pohodlne zavinutý v gaštanovej deke. Trošičku sa v spánku zamrvil, ale ona ho učičíkala a hojdala v náručí. Novorodenec mal hlavičku plnú tmavohnedých vláskov, ktoré odtrhli jej oči od jej mladšieho ja a pozrela sa na Harryho - aby ho našla úplne okúzleného. Predkláňal sa dopredu, lakte na kolenách a len hľadel.

"Je nádherný, však?"

"Áno," začula Harryho zašepkať  a to jej trhalo srdce.

"Volá sa Matthew Caleb Granger a práve prišiel z mesačného pobytu v nemocnici. Mal srdcový šelest. Vravia, že nebude môcť bežať alebo hrať sa  bez toho, aby sa nezadýchal. My im ukážeme, však Matthew?" Pozrela sa na svojho syna s naprostou láskou žiariacou v jej očiach. "My ukážeme svetu, že nič nie je nemožné." Pobozkala ho na čielko. "A aj keby si nikdy neutekal alebo sa nehral, stále ťa budem ľúbiť."

Obrazovka sčernela a dátum sa zmenil na 6. február 2000. Matthewove prvé narodeniny.

Hermionine vlasy boli odhrnuté z tváre a vyzerala začervenaná, ale držala krútiace sa jednoročné dieťa, ktoré trieskalo o seba dve modré kocky a opakovalo znova a znova slovo: "bum". Oblečené v zelenom tričku s dlhými rukávmi a nohaviciach, vlasy malo čerstvo zastrihnuté a jeho orieškovo-zelené oči boli otvorené a hravé.

"Matthew, chceš povedať ahoj tatinovi?"

Dieťa na obrazovke pokrútilo hlavou nie a pokračovalo v búchaní kociek o seba.

"On krúti hlavou na všetko. Sleduj." Uškrnula sa a zaspievala jeho meno: "Matthew, chceš si pospať?"

Pokrútil hlavou nie.

"Chceš trochu torty a zmrzlinu?"

Pokrútil hlavou nie. Hermiona na obrazovke sa zasmiala.

"Rozlúč sa s tatinom."

Búchanie kockami prestalo a on sa zvedavo pozrel do kamery.

"Ta- ta?"

Harry mal blízko k slzám a Hermiona bola v tesnom závese.

Ale do konca druhých narodením, kde Hermiona musela doslova prenasledovať smejúce sa batoľa po celej obývačke, obaja plakali - od smiechu.

Začal ako Harryho chichot a skončil Hermioniným výbuchom smiechu.

Veľmi jasne si pamätala ten deň. Bolo to neskôr toho roku, kedy mu diagnostikovali leukémiu, ale nedokázala to odhadnúť. Každým svojím úsmevom vystavoval na obdiv všetky svoje zuby. Pri Merlinovi, trvalo hodinu a niekoľko výziev, aby Matthew prehovoril, ale len čo začal, Matthew vôbec neprestal. Viac než hodinu rozprával o všetkom, od "bobo" na jeho lakti, k torte, ktorú mu urobila jeho mamina. Rozprával, že má rád "cukjíky", "knišky" a "metlból" (cukríky, knihy a metlobal  ako ho v pozadí opravila Hermiona z videa). Tešil sa, smial sa, rozprával príbehy, ktoré boli sotva zrozumiteľné, rozprával o obľúbených televíznych šou a červenal sa. Potom sa dostal naozaj blízko ku kamere, ťukol do objektívu so svojím malíčkom a spýtal sa:

"Neni tam nikto?"

Jeho otec sa uškrnul.

Na Matthewove tretie narodeniny sa rozhodol posadiť sa ako "veľký chlapec" a rozprávať sám. On "nepotreboval maminku", aby mu pomohla. Dva mesiace po urobení tohto videa mu našli ten tumor, ale stále nemohla povedať, že je chorý. Matthew pomaly počítal čísla v angličtine a taliančine a povedal svojmu tatinovi, že ho ľúbi, v taliančine. Bol taký bystrý malý chlapček. Rozprával o svojej hračkárskej metle, o najlepšom priateľovi menom Zak: levovi, ako ho mamina bráva každú sobotu do parku hrať sa s inými deťmi, o piatkovom čase rozprávok a stredách s lasagne.

Hermiona si uvedomila, že toto je to, ako si pamätala Matthewa: usmievajúceho a šťastného. Nepamätala si jeho omdlievacie epizódy, vracanie po ožarovaní alebo jeho mimoriadnu vyčerpanosť. Pamätala si ho buď predtým alebo potom, ale nikdy nie počas.

Matthew bol uprostred narodeninového vydania ´Ukáž a povedz´, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere.

Harry si to nevšimol. Bol príliš zaneprázdnený usmievaním sa a chichotaním sa na svojho syna.

Vyzeral taký hrdý a spokojný, že Hermiona pocítila nával znepokojeného pokoja ovládnuť jej schopnosti; podpísali prímerie. Jednako uvažovala, či by bol Harry taký vnímavý ohľadne Matthewa, keby žil. Mala pocit, že áno, bol by. A hoci sa okamžite cítila hrozne za to, že ho držala mimo neho, musela sama sebe pripomenúť, že neukrýva žiadne nepriateľstvo. Keď ho nechala samotného v obývačke, Hermiona vrhla niekoľko dlhých pohľadov na muža na gauči a chlapca na obrazovke. Otec a syn, spojený televízorom.

Bol to zvláštne dojemné.

Vytrhlo ju z toho vytrvalé klopanie na dvere.

Otvorila dvere a uvidela niekoho, koho nečakala, že uvidí.

Ginny Weasleyovú.

Hlboký, prenikavý zvuk hromu zareval na nebesiach, keď prvé dažďové kvapky začali padať k zemi - aké príhodné.

Hermiona si založila ruky na hrudi a nasadila na tvár chladný výraz. Toto nebola zdvorilostná alebo priateľská návšteva. Hnedé oči tej druhej čarodejnice žiarili hnevom a nedôverou. Všetko bolo ako normálne. "Čo tu robíš, Ginny?"

Na rovinu, "je tu môj priateľ."

"A ako presne vieš tento kúsok informácie?"

Červenovláska otvorila ústa, aby odpovedala, ale zrazu ich zavrela. Hermiona nadvihla obočie, pokojne stojac na mieste oproti tej druhej žene. Vedela, prečo tak zrazu zavrela ústa. Pretože v žiadnom prípade nemohla Ginny vedieť, že Harry je tu, musela by priznať, že ho sledovala buď magicky alebo fyzicky. Ani jedno by Harry neocenil. Pokiaľ Hermiona vedela, stalking bol stále v Británii nezákonný, muklovskej či magickej. Okrem toho faktom, že najmladšia Weasleyová stopovala svojho vlastného priateľa, by tiež musela priznať, že ich vzťah nebol taký dokonalý, ako ho Ginny robila v jej listoch a počas predchádzajúcich vyhrážok.

A to nebolo niečo, čo by chcela Hermione priznať, práve jej zo všetkých ľudí.

"Nuž, pretože nemôžeš odpovedať na tú otázku-"  a zabuchla jej pred nosom dvere.

Hermiona na chvíľu zastala, pozerala na zatvorené dvere a uškrnula sa. To bolo dobré - nie, brilantné.

Otočila sa na pätách jej dúhových ponožiek a rozhodla sa znova pripojiť k Harrymu v obývačke. Bola v polovici tej úzkej chodby, keď si uvedomila, ako je ticho. Iste nedopozeral celú kazetu. Opatrne nakukla za roh a zbadala Harryho. Vyberal pásku z videorekordéra.

"Čo robíš?" ostražito sa spýtala.

Harry sa plne vystrel a otočil s videom v ruke. "Mal by som sa vrátiť späť, Ginny už asi šalie."

Na to je príliš neskoro.

"Ja som len jednoducho odišiel, keď mi Molly dala elixír proti bolesti a tvoju adresu."

Vysvetlené, prečo sa zdalo že si nevšimol svoje zranenia. "Ach."

"Vadilo by ti, kebyže si toto nechám?" Zdvihol tú pásku.

Pokrútila hlavou. "Nie, je tvoja." Prešla okolo neho, nabrala mačiatko zo zeme a kolísala ho v náručí. Čoskoro bude asi hladný, ak už nie je. "Ja-ja mám ďalšie videá a obrázky, kebyže si ich chceš niekedy pozrieť. Myslím, že som nafilmovala a zachytila každú väčšiu a menšiu udalosť v jeho živote," smutne sa zachichotala nad jej posadnutosťou fotografovať. Matthew na väčšine z nich ťažko dokázal sedieť bez pohybu.

Harry zažiaril slabým úsmevom. "Myslím - myslím, že by som rád." Ozval sa slabý zvuk, ktorý si ani jeden z nich nevšimol, pretože sa Harry pripravoval povedať niečo ťažké.

"Pozri, Hermiona, ohľadne Austrálie..."

"Myslím, že najlepšie bude, keď to necháme v minulosti, kde patrí." Nechcela, aby sa vynorili staré, bolestivé spomienky.

Nie dnes. Nie keď urobili taký veľký pokrok. Ešte mali príliš ďaleko k tomu, aby sa so sebou zahrávali tým, že sa ohliadnu späť.

Prikývnutie pochopenia bolo to, čo dostala na oplátku, keď ťažké ticho dopadlo medzi nich.

"Nemôžem si pomôcť, aby som nepremýšľal, čo by sa stalo, keby si nikdy neodišla."

"Kedysi som aj ja - ale uvedomila som si, že sa nemôžem takto stále mučiť. Ani ty by si sa nemal. Presne tak ako musím ja odpustiť sebe, musíš ty urobiť to isté. Bude to chcieť čas, ale nakoniec budeš lepším človekom-"

"Ako ty?"

Hermiona sa pritúlila k mačiatku, ktoré po nej nežne siahlo labkou. Pravdivo: "Nikdy som nepovedala, že som lepší človek."

Pomaly prišiel bližšie k nej. Bol tak blízko, že mohla cítiť jeho  kolínsku. "Ty si, vieš to?"

Trochu znepokojená jeho blízkosťou: "Existujú takí, čo by si mysleli iné, keby poznali pravdu."

Harry zastal, napravil si okuliare na tvári a vzdychol si. "Len potrebujem byť k tebe úprimný, Hermiona, ale jednoducho neviem ako."

Strelila po ňom obozretným pohľadom. "Potom nebuď. Počkaj. Porozprávame sa o tom inokedy-"

"Ja som stále-"

"Harry, nehovor to." Zúfalo prosila Hermiona. "Nehovor to, čo si myslím, že chceš povedať-"

"Hermiona-"

"Povedz niečo-"

"Sakra, ja ťa stále milujem!" Vyhŕkol, jasne frustrovaný.

"Iné." Zašepkala.

Nebol čas hovoriť, nebol čas pohnúť sa a nebol čas dýchať. Hermione bolo dokonca odopreté plne zaregistrovať jeho slová. Jediné, čo počula, bol hnev a ublížené slová Ginny Weasleyovej. "Ty ju stále miluješ?"

Blesk ožiaril oblohu a v pätách mal neľútostný rachot hromu, ktorý sa zdalo, že trval večne. Začal padať ťažký dážď. Bolo to, ako keby mohla počuť každú kvapku dažďa, keď narazila na jej strechu. Dokonalé. Tá búrka, ktorá sa chystala celé hodiny, nakoniec prišla a tiež so správnym načasovaním.

Bude to skvelý čas pre náhlu a násilnú katastrofu.

Niečo, čo ju prehltne celú, pretože nastáva božie dopustenie.