Preklady fanfiction Harryho Pottera

V. Do Rokvillu

Vitajte pri piatom spôsobe ako ohromiť humusáčku! Na tento už čakám nejaký čas, pretože sa chystám vziať na rande samotnú Hermionu Grangerovú. Áno, presne tak. Skutočné rande... dobre, alebo niečo také.

Ak si spomínate na posledný krát, keď sme sa stretli, asi si pamätáte ten fakt, že som humusáčku akosi podviedol, aby šla so mnou von. Také niečo je občas nevyhnutné, takže bez obáv na to využite svoju rafinovanú slizolinskú myseľ. Ak nie ste slizolinčanmi, potom vás ľutujem.

V každom prípade, ako ste už pravdepodobne zistili, piaty spôsob ako ohromiť humusáčku je vziať ju na poriadne rande. Pre väčšinu rokfortských študentov okrem Komnaty najvyššej potreby zostáva už len jediná možnosť a to čarovná dedinka Rokville.

Rande preukáže, ako veľmi sa zaujímate o váš vzťah s ňou. Takisto ukáže koľko odvahy máte, pretože to chce od slizolinčana riadnu dávku odvahy výjsť na verejnosť s humusáčkou. Odvaha je samozrejme chrabromilská vlastnosť, ktorú väčšina slizolinčanov nemá, či pokiaľ ide o to ani nechce mať. Naša mazanosť a schopnosť podvádzať je to, čo robí nás slizolinčanov tak brilantnými. Vždy dostaneme to, čo chceme... a špeciálne ja. 

…

Sobota sa privalila rozprávkovo rýchlo. V ten osudový deň som bol už o siedmej úplne čulý, pohmkával som si veselú melódiu, zatiaľ čo som sa pripravoval v kúpeľni. Česal som si svoje krásne strieborné kadere, až kým neboli viac než hodné hlavnej úlohy v reklame na šampón v týždenníku Čarodejnica. Pohodil som hlavou presne tak, ako to robia mužskí modeli a s obdivom som sledoval, ako svetlo v kúpeľni osvetľuje moje hodvábne pramienky. Láskyplne som si poťapkal vlasy, znova ich urovnal a potom som žmurkol na svoj odraz. „Draco, ty si tá najnádhernejšia vec na svete,“ povedal som nahlas.

„Prečo ďakovať,“ odvetil som sám sebe. „Veď je to pravda, či nie?“

Naklonil som sa pred zrkadlo, aby som preskúmal svoju dokonalú tvár. Bez chybičiek. Perfektná ako vždy. Práve som sa chcel načiahnuť po fľaške drahej kolínskej, keď som zachytil Hermionin odraz v zrkadle. Civela na mňa, ústa dokorán.
„Dobré ráno, Grangerová,“ veselo som povedal a kývol som jej odrazu.

Tvárila sa rozpoltene medzi pobavením a... bolo to zhnusenie? „Niečo sa deje?“ Ustarane som sa opýtal. Možnože mám vlasy nakrivo alebo niečo. To bolo možné.

Zamračene potriasla hlavou. „Ty si ten najnafúkanejší, najnadutejší a najsebeckejší blbec, ktorého som kedy mala smolu stretnúť!“ Vyštekla, predtým ako utiekla z izby a zabuchla za sebou dvere.
Nahlas som si povzdychol. Toto nebolo tak, ako som si to v mojej hlave predstavoval. Zhlboka som sa nadýchol a vybehol som za ňou.
Portrétové dvere boli otvorené. Vyskočil som za ňou na chodbu a zachytil som už len to, ako sa mihla, keď zabočila za roh.

 „Hermiona, počkaj!“ Zakričal som a dúfal som, že je prefektská chodba opustená.

Zastala a otočila sa. Bol som prekvapený, keď som vidiel slzy stekať dole jej tvárou.

„Hermiona, prosím,“ žiadal som. „Neopúšťaj ma takto. Ľúbim ťa!“ Okay, zmenil som sa na láskou roztúženú mäkotu, ale bol som zúfalý. Nikdy predtým som ju nevidel plakať! A ja som bol tým, kto ju rozplakal!

„Ako môžeš ľúbiť mňa, keď si tak strašne zamilovaný sám do seba?“ Zaplakala.

„Ja...“ Ako som mal na toto odpovedať?

„Proste ma nechaj na pokoji,“ odvetila rozhnevane a zase zdupkala.

„Hermiona, musíš to pochopiť. Možno som nafúkaný, nadutý a sebecký, ale nemôžem si pomôcť! Takto ma vychovali!

„Vieš, že sa s týmto nikam nedostaneš,“ vyštekla, aj keď znovu zastala a otočila sa tvárou ku mne.
„Ešte som neskončil. Hermiona, ty si tá najnádhernejšia vec v mojom svete. A zároveň si nesebecká, milá a šľachetná a preto ťa ľúbim.“ Nádejne som čakal na jej reakciu.

„Naozaj?“ Odvetila a jej výraz zjemnel.

„Je to pravda,“ odpovedal som a pristúpil som pár krokov k nej.

„Nikto ma nikdy predtým nenazval krásnou,“ zľahka odvetila.

„Tak potom musím byť jediný človek na svete, ktorý nie je slepý,“ zašepkal som späť, predtým než som ju zobral do náručia a tuho objal.

V tom okamihu, priateľu, som sa pozrel ponad jej plece a zbadal som na nás a na túto nami vytvorenú scénku civieť zástup ľudí. Každý jeden z nich tam len stál, ústa ochabnuté a neveriacky na nás hľadel. Bolo tam tak ticho, že ste mohli počuť padnúť špendlík.

Práve som ju chcel o tom informovať, keď prehovorila prvá. „Draco,“ povedala vecne, „stoja tam ľudia a zazerajú na nás.“
„Hej...“ nebol som si istý, ako odteraz jednať. Plus som si práve uvedomil, že nemám oblečené nič okrem mojich zeleno-strieborných boxeriek s monogramom.
„Povieme im pravdu?“ opýtala sa tónom, akoby sme hovorili o nejakej drobnosti, ako je počasie. Zúfalo som sa jej chcel opýtať, čo tým myslí, ale najprv som musel vyriešiť túto krízu, v ktorej sme boli. „Čo chceš urobiť?“
„Chystám sa ti jednu streliť,“ odvetila, keď to vravela, vyzerala presne ako príliš štastné decko.

„Okay,“ povedal som skoro nemo. Môj rozum bol v tom momente príliš zahmlený, aby som povedal niečo iné. Až potom som si uvedomil, čo práve teraz povedala. „Počkaj, prečo?“

„Hraj so mnou,“ zašepkala mi do ucha. Potom, bez toho, aby mi dala čas pripraviť sa, ma pleskla po tvári. Bolelo to, ale ani z ďaleka nie tak veľmi, ako vtedy (kedysi) v treťom ročníku.

„Malfoy!“ Nahnevane na mňa zakričala a odtlačila ma preč. „Tak to nemalo pokračovať.“

Neprítomne som na ňu civel.
Netrpezlivo dupla nohou. „Úplne si poplietol svoj text, ty blbec!“
Stále som nerozumel, o čo jej ide, ale to ako na mňa zazerala, mi napovedalo, že som na rade niečo povedať. „Prestaň byť tak prekliato otravná, Grangerová!“ Povedal som a dúfal som, že to bolo dosť neurčité, aby to všetko neodhalilo.

„Nečítal si ten rukopis, ktorý nám dala profesorka McGonagallová?“ Odvetila ostrým hlasom.

Text? Rukopis? Oh. „Celá táto vec je aj tak hlúpa!“ Rozčuľoval som sa, konečne som sa vžíval do úlohy.

„Profesorka McGonagallová od nás očakáva zinscenovať hru, aby sme podporovali zjednocovanie fakúlt, ty idiot!“ Vyštekla.

„A pozri, ako dobre to vychádza,“ sarkasticky som poznamenal. Zvažoval som, že jej vyplazím jazyk, ale rozhodol som sa, že by to bol veľmi nezrelý krok.

„Choď si cvičiť svoj text a uisti sa, že ho vieš naspamäť pred našou ďalšou skúškou. Fuj!“ Rozohnala sa dole chodbou späť k našej portrétovej diere a vyštekla na divákov, čím ich prinútila roztrúsiť sa.
„Počuli ste ju!“ Vyštekol som na zopár tvrdohlavcov, ktorí pochybovali o našej šaráde. „Zmiznite odtiaľto!“ Venoval som im taký hrozivý pohľad, aký som len mohol a takmer väčšina z nich zdupkala preč.

Posledná, ktorá tam stále stála, bola dôverne známa ryšavka. Ach... Weaselyho malá sestrička. Podozrievavo na mňa zazerala.

„Odoberiem Chrabromilu sto bodov, ak nezmizneš do desiatich sekúnd!“ Zavrčal som.

To dievča malo ešte odvahu prevrátiť očami. Potom som si spomenul, že ona je Hermionina kamarátka a Potterove dievča, a že je zrejme len zopár sekúnd od toho, aby povedala celej škole o mne a Hermione. 

„Mal by si si obliecť nejaké oblečenie, Malfoy,“ hihúňala sa.

Predtým ako som mohol odpoveď, prehodila si vlasy cez rameno a s krútiaci zadkom odišla. Zdržal som sa, aby som ju nepreklial. V tej sekunde, ako zahla za roh, som prakticky vyšprintoval späť do prefektských izieb. Práve som sa chystal zakričať heslo, keď sa portrétové dvere znova otvorili. Ťažký zlatý rám buchol do môjho kedysi-perfektného-ale-teraz-určite-rozbitého čela. Skrz na skrz zmätený som zastonal a zosunul sa k zemi.

„Dra – Malfoy!“ Hermiona zalapala po dychu. „Si v poriadku?“

Otvoril som oko, aby som ju videl starostlivo na mňa civieť. Mala oblečené džínsy a sveter, a svoju tašku mala prehodenú cez plece. Bola prepchatá knihami.

Okamžite ako som si všimol tento malý detail, som sa posadil, pričom som ignoroval pulzujúcu bolesť v mojej hlave. „Kde si myslíš, že ideš so všetkými tými knihami?“ Opýtal som sa podozrievavo.
„Do knižnice...“ povedala, hlas jej preskakoval, keď sa na mňa zmätene pozerala.

„Ale ty si súhlasila, že dnes so mnou pôjdeš do Rokvilu,“ zakňučal som. Priznávam, bolo to dosť úbohé.

„Och,“ odpovedala, ako keby si práve spomenula na naše rande. „Ehm, ohľadom tohto. Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad a obzvlášť po tejto malej epizóde, ktorej bola dnes ráno svedkom polovica školy...“
„To bolo len zopár malých prvákov,“ prerušil som ju. „Oni sa s tým ľahko vyrovnajú.“

„Nemôžeš byť zlý na prvákov!“ Rozhnevala sa. „Podstatné je...“
„Podstatné je,“ opäť som ju prerušil, „že ma hlava bolí ako čert a to je čiastočne aj tvoja vina, a preto by si ma mala rozveseliť a ísť so mnou do Rokvillu práve teraz.“ Venoval som jej ten najtvrdohlavejší pohľad.

Hemiona si mumla niečo popod nos. Myslel som si, že som zachytil zopár nadávok.

„Takže?“ Nabádal som ju.

Zízala sa mňa. „Och, fajn. Pôjdem s tebou do Rokvillu.“

Mohol by som tu urobiť premet, aby som úplne vyjadril moju radosť, ale hlava ma stále hrozne bolela. Zápasil som, aby som si mohol sadnúť. K môjmu zármutku sa Hermiona necharakteristicky zachichotala.
„Čo?“ Mračil som sa.

„V strede čela sa ti robí obrovská fialová modrina,“ informovovala ma, pričom stále pridúšala chichot.

„Tak to je sakra fantastické,“ sťažoval som sa.

„No, nechaj ma to napraviť.“ Vytiahla svoj prútik, predklonila sa cezo mňa a jemne poklepala po mojom podliatom čele. Zrazu ma hlava prestala bolieť. Bolo to práve vtedy, keď som si uvedomil, že sme veľmi blízko.
„Ďakujem,“ povedal som a usmial som sa na ňu.

Začervenala sa. Môj úškrn sa dokonca ešte rozšíril. „Nemáš za čo,“ vykoktala a uháňala odo mňa preč.

„Takže,“ odvetil som potom, čom som pochopil, že je príliš rozrušená, aby povedala niečo iné. „Ako sa chystáme dostať do Rokvillu?“
„Veď ty si ten, ktorý ma pozval von,“ odsekla, „myslela som si, že máš plán.“
„Trefa.“ Okrem fantazírovania o našom ďalšom bozku a vyberania si outfitu, ktorý si oblečiem, veľmi som na to nemyslel. Keď už hovoríme o outifoch, mal by som si niečo obliecť. Ale potom som si všimol, že Hermiona čumí na moju vymakanú hruď. Zvažoval som, že budem bez trička chodiť po zvyšok dňa.
Hermiona odtiahla oči z mojej hrude a krátko zavrčala. „Malfoy, prosím ťa, choď si niečo obliecť. Prosím.“
Uškrnul som sa a konečne som sa postavil. „Si si istá?“

„Áno,“ odvetila a stále držala oči zavreté. Trela si spánky.
Nechal som ju tam len tak sedieť a vrazil som do svojej izby a začal som si naťahovať náhodne kúsky oblečenia. Stále som bol dosť nafúkaný (dokonca aj po mojom dušu-odhaľujúcom rozhovore s Hermionou), aby som sa pozrel do zrkadla predtým, ako som odišiel. Jedine slová nedbalá elegancia mohli opísať to, ako som sa chystal ísť von. Iba niekto tak driečny ako ja sa dokázal vytasiť s takýmto výzorom. Uistil som sa, že Hermiona nie je nikde okolo a žmurkol som na svoj odraz. Teraz som bol pripravený vziať humusáčku na rande.

…

„Malfoy, vážne nechápem, ako toto bude fungovať,“ nervózne povedala Hermiona, keď sme spoločne kráčali cez Rokfortskú halu. Boli sme na našej ceste do Rokvillu.

„Hermiona,“ odvetil som vážne. „Ideme na rande. Takže by si ma mala volať Draco.“

„Fajn,“ odsekla. „Draco. Naozaj nerozumiem tomuto tvojmu plánu.“

Povzdychol som si. Bol taký jednoduchý, až bol brilantný. Prečo to nemohla pochopiť? „Hermiona,“ začal som, vychutnával som si, ako sa jej meno kotúľalo z môjho jazyka. „Ver mi. Bude to fungovať. Jediné, čo musíme urobiť, je stavať na tej lži, ktorú sme začali dnes ráno. Dumbledore, keďže je šialeným starým dedkom, ktorým je...“
„Profesor Dumbledore nie je žiaden šialený starý dedko!“ Rozhorčene ma prerušila.

„Len počúvaj. Dumbledore nás dvoch prinútil byť k sebe zdvorilí, aby sa jeho sen o zjednocovaní fakúlt mohol stať skutočnosťou. Prvou fázou jeho plánu je, aby sme my dvaja zinscenovali hru. Druhou je, aby sme my dvaja šli spolu von ako vzorový príklad. Akonáhle celá škola uvidí, že je v poriadku, aby divoká chrabromilčanka chodila s okúzľujúcim slizolinčanom, tak potom sa celý tento nezmysel so zjednocovaním fakúlt môže vypariť.“

„Áno, ale akonáhle všetci uvidia, ako si do mňa zbláznený, tak budú vedieť, že klameme,“ odvetila. Potom si prikryla rukou ústa. Tlmeným hlasom povedala: „Nemôžem uveriť tomu, že som práve povedala, že Malfoy je zbláznený do mňa.“ Začervenala sa, jej líca dostali peknú ružovú farbu.
„Možno som do teba zbláznený,“ odporoval som, „ale ja sa dokážem držať na uzde.“

„Takže budeme predstierať, že sa navzájom nenávidíme?“ Opýtala sa.

„Správne.“ Zažiaril som. „Brilantné, he?“

„Och, čokoľvek. Ja len dúfam, že nevrazíme rovno do Harryho alebo Rona. Oni zvyčajne hneď zistia, keď pred nimi niečo skrývam,“ povedala nervózne.

Zamračil som sa, keď spomenula Pottyho a jeho verného partnera, Weaslika. Tiež som dúfal, že do nich nevrazíme. Mohli by kompletne zruinovať moje rande s humusáčkou.
„Nebudú tam,“ ubezpečil som ju, keď sme vychádzali z Rokfortu a míňali sme Filcha.
Okamžite vyzerala podozrievavo. „Prečo, čo si im urobil?“
Pokúšal som sa vyzerať šokovane, pobúrene a nevinne naraz. (Pre Merlina, to bolo ale ťažké. Pre mužov je nemožné, aby vierohodne vyjadrili také množstvo emócií naraz. Videl som dievčatá, ako sa im podarilo predviesť tento výkon aj keď...)
„Musíš predpokladať, že ja som ten druh muža, ktorý nemá absolútne žiadnu počestnosť a jednoducho sa zbavím všetkých ľudí, ktorých považujem za nepohodlných? Som zranený tvojim nedostatkom viery v moju nefalšovanú bezúhonnosť.“
Hermiona vypukla v smiech. Civel som na ňu a ona zastala.

„Och. Ty si to myslel vážne?“ Povedala s výrazom nevinného prekvapenia, pobavenia a pochybností na tvári.

(... Vidíte? Čo som vám hovoril o schopností ženského pohlavia vyjadriť také množstvo emócií? Och, a tu sa dostávame trochu mimo našej témy, ale prospelo by vám, ak by ste si prečítali knihu o analýze výrazov tváre, reči tela a tóne hlasu preto, aby ste rozoznali celú škálu emócií, ktoré ženy vyjadrujú. Môžem vám požičať jednú z tých kníh, ak sa pokloníte až k mojim nohám a oslovíte ma Lord Draco, neskutočne driečny a sexy kráľ Slizolinu. Len žartujem... po druhom uvážení, nie, nežartujem. Páči sa mi tento titul, ktorý som práve povedal. Musím o tom povedať mojím pätolízačom... eh, priateľom.)
„Ahoj? Draco?“ Počul som veľmi vzdialený Hermionin hlas.

„Oslovujte ma Lord Draco, neskutočne driečny a sexy kráľ Slizolinu!“ Prikázal som bez premýšľania.

Venovala mi pohľad, ktorý jasne odzrkadľoval, že si myslela, že mi začalo hrabať a som duševne chorý. „Čo do horúcich pekiel si práve povedal?“

„Nič,“ rýchlo som odvetil. „Vôbec nič. Takže, kam chceš ísť najprv?“

Pretože sme sa práve dostali k bráne do Rokvillu, môže teraz začať skutočná zábava.