Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsať jeden: Budem ťa nasledovať do temnoty - časť prvá 1/2

(O mesiac neskôr: 11. marca)

Časť 1: Naše spomienky závisia na pokazenej kamere v našich mysliach

Tradícia raňajkovať každé ráno s Hermionou Grangerovou začala presne pred tridsiatimi troma dni, keď sa prebudil a našiel ju vo svojej kuchyni, ako mu varí poďakovacie raňajky.

Prirodzene, bol zmätený, ale aj tak jej vyhovel, pretože hádať sa s ňou kvôli tomu, že mu pripravovala fantastické raňajky, bolo nezmyselné. Dobre, bolo to vyložene hlúpe.

Na druhé ráno potlačil otázky, ktoré vstávali v jeho mysli a tešil sa z toastov pečených na masle. Na tretie ráno na ňu čudne zízal, ale zjedol vajíčka, slaninu a toast. Štvrté ráno bolo rýchle ráno a ona mu pripravila raňajky, ktoré sa hodili k tejto príležitosti. Zamračil sa, ale predtým, než sa ponáhľal do kozuba, vypil kávu latté a zjedol chlieb, ktorý opiekla. Na piate ráno zámerne nezišiel dole, ale následne ho uvítal tanier s vajíčkami a salámou pod ohrievacím kúzlom. Na šieste ráno sa cítil trochu vinne a zobral ju na raňajky von, spolu s Pansy, ktorá odišla skôr, aby sa stretla s Cvoč- Lunou Lovegoodovou. Ale keď nastalo siedme ráno, mal toho dosť...

"Prečo do pekla stále chodíš do môjho domu a každé ráno mi robíš raňajky, Grangerová?" spýtal sa so zamračeným pohľadom.

Len pokrčila plecami a povedala: "Mám po krk jedenia osamote."

Jeho zamračenie zosilnelo, ale Draco Malfoy nič ďalšieho na túto tému nepovedal.

Takže, keď sa zobudil na vôňu jedla tridsiaty tretí deň po tom, čo ich podivný zvyk začal, ani na sekundu nepremýšľal. Jednoducho sa vymotal z postele a obliekol si tričko.

Draco si uhladil vlasy, umyl tvár a ruky a zišiel dole. Bolo to ako mechanický stroj. Nebol si istý, kedy začal pyžamový aspekt ich ´raňajkového vzťahu´, ale začal a on sa nemal chuť dohadovať. Keď zišiel do kuchyne v čiernych teplákoch a tričku, dvakrát nezažmurkal, keď ju zbadal stáť nad šporákom v kockovaných pyžamových nohaviciach, ktoré neboli také voľné ako v minulosti, v šedom tričku s dlhými rukávmi a zelených ponožkách. Jej nedávno ostrihané vlasy boli stiahnuté dozadu do kučeravého, chaotického drdola.

Áno, presne pred pätnástimi dňami Grangerová podľahla neustálemu lamentovaniu Pansy a dala si do dĺžky po plecia ostrihať vlasy, ktoré bývali do polovice chrbta.

Radšej by sa nechal prekliať do novej dimenzie, než by priznal pravdu, že bol dosť priaznivo naklonený jej vlasom a bol tajne rád, že úplne neskrotili to skučeravenie alebo jej neskrotné kadere; niežeby im niekedy Grangerová dovolila niečo také vôbec skúsiť. Ten výzor sa jej hodil lepšie než bolo v jeho záujme priznať. Bol prirodzený, primeraný, a vďaka nemu bola... nuž, Grangerová. Avšak v tejto chvíli pociťoval to najčudnejšie nutkanie uvoľniť jej vlasy z toho drdola.

Draco, po tom, čo si uvedomil, že jeho pohľad na nej zotrvával príliš dlho, otočil hlavu a dal najavo svoju prítomnosť. Jeho hlas bol stále chrapľavý zo spánku, keď ju pozdravil: "Bré ráno."

"Bré ráno," pozrela na neho ponad plece skôr, než pokračovala vo svojej úlohe. Miešala šľahačom vajíčka, kým okúzlené nože krájali zeleninu na malé kúsky. "Ako si spal?"

Jeho odpoveď bola prostá: "Fajn." Nuž, nebola to úplne lož. Postupom času nočné mory pomaly ubúdali, ale nespavosť bola nemilosrdná.

Tá čarodejnica sa na neho znova pozrela. "Ako dlho?"

Jej otázka nebola jasná, ale Draco vedel, na čo sa pýta.

So svojou nespavosťou sa pochabo priznal Grangerovej v tú noc, čo sa objavila na jeho prahu. Na celú minútu sa myseľ Draca Malfoya zatúlala späť k ich rozhovoru spred tridsiatich štyroch nocí a trochu sa strhol. Povedal jej príliš veľa, ale na jeho obranu, ona ten rozhovor začala. Pri Merlinovi, bolo to, ako keby mu naliali Veritaserum dole hrdlom. Keď začal, nedokázal prestať. A ak Draco neprezradil všetko o svojom odpore k otcovi a o tom, ako dvakrát skoro prišiel o život, potom mal mimoriadne namále.

V skutočnosti to začalo dosť nevinne.

Kým jej vyberal sklenené črepiny z chodidiel a liečil ich, povedala mu o jej strašnej hádke s Potterom a tou Weasleyovou, len aby tú bolesť nepripustila do svojej mysle. Jediné, čo Draco dokázal zvládnuť, bolo krútiť hlavou nad tým blbcom a jeho otravnou čarodejnicou. Bol príliš zaneprázdnený so svojou úlohou. Kým ona vypila elixír proti bolesti a on našiel mlieko pre to hladné (a nespokojné) mačiatko, porozprával jej o stretnutí s Lovegoodovou a Longbottomom a ona sa pritom usmievala. Keď Grangerová zišla dole po tom, čo sa prezliekla do suchého oblečenia, porozprávala mu o jej panickej úzkosti a ako sa hlúpo pokúsila premiestniť a len si vzdychla, keď súhlasil, že urobila niečo veľmi unáhlené.

Rozhovor sa zdal pohnúť vpred a ďalšie, čo si uvedomil, bolo, že sú tri ráno...

Sedeli v tichu niekoľko minút, ktoré nasledovali po veľmi osobnej diskusii o nádejach.

Bola schúlená pod dekou na jednom konci jeho gauča, kým on sedel pohodlne na druhom. Medzi nimi bol priestor, takmer ako keby niekto postavil neviditeľný múr. Na sekundu zauvažoval, ako dlho ten múr vydrží nedotknutý, než sa - tiež - rozsype.

"Vieš, aké máš v skutočnosti šťastie, Malfoy?" nesmelo sa spýtala Grangerová.

Jej otázka vymazala jeho myšlienky. "Ja sa nepovažujem za šťastného človeka. Musel som bojovať, aby som sa dostal tam, kde v živote som. V rozpore so všeobecným názorom, nič, čo som dosiahol, sa mi nedostalo na platinovom tanieri." Draco prekvapil dokonca sám seba svojou naprostou úprimnosťou.

Len mu venovala prikývnutie, ktoré bolo veľmi veľavravné. A potom povedala: "Jednako, máš rodičov."

Ten čarodejník prevrátil svoje šedé oči a sucho sa zachichotal. "Mám duševne chorého otca, u ktorého musím každý utorok sedieť a dívať sa, ako sa pred mojimi očami zhoršuje."

"On je stále tvoj otec, bez ohľadu na to, v akom je stave."

"Prosím ťa," posmieval sa Draco. "On mi bol asi takým otcom, ako bol Potter Matthewovi. A kým bol možno prítomný počas mojich formujúcich rokov, v skutočnosti tam nebol. Bol pohltený rodinnými obchodmi, tým, že bol oporou spoločnosti, aby zostala jeho minulosť skrytá a udržiavaním množstva svojich mileniek šťastnými. Moja matka ho kladie na piedestál, ale väčšinu môjho detstva bola nešťastná a nahnevaná na neho za jeho netaktnosti. Napriek tomu, že ju považoval za slabocha, milovala ho - obaja sme. Ale on nás nemiloval dosť na to, aby nás uchránil pred nebezpečenstvom." Nedokázal zabrániť tej trpkosti vo svojom hlase, aj keď sa pokúsil. Dracove ruky sa triasli zúrivosťou.

Nastavila svoje pery, aby prehovorila: "Moja terapeutka povedala, že ľudia zabúdajú, že ich spomienky závisia od pokazenej kamery v našej mysli..."

Neposkytol jej veľkú šancu prehovoriť niečo iné, pretože nebol ochotný počúvať. Aby získal kontrolu nad svojimi emóciami, pokračoval. "Pokazená kamera?" Draco si odfrkol. "Nemyslím si, že je to tento prípad, vôbec nie. Spomínam si na všetko s dokonalou jasnosťou. Spomínam si na tie hádky, slzy, bolesť, smútok; spomínam si, ako ho matka prosila, aby na nás myslel, než zdrhol, aby sa stal pätolizačom Temného pána. Spomínam si na ten strach, zbabelosť - na všetko."

Tá čarodejnica na neho len vypliešťala oči.

Draco sa dal dokopy a pokračoval. "Aj tak, okrem šialeného otca mám matku, ktorá blažene ignoruje realitu, že jej manžel zomiera a namiesto toho sa rozhodne dúfať."

Tá čarodejnica sa posadila vzpriamene zo svojej opretej polohy, zastrčila si neupravené vlasy za uši a spýtala sa: "Je to zle, že má nádej? Väčšina dôležitých vecí na svete sa podarila vďaka ľuďom, ktorí pokračovali v snahe tam, kde sa nezdala byť žiadna nádej."

Zamračil sa a citoval svojho otca po prvý raz za mnohé roky. "Nádej je popretie reality."

Grangerová na neho zízala ďalší okamih, zmätená, skôr než si prekrížila nohy indiánskym štýlom. "Dobre, zdá sa, že ja nie som jediná, kto potrebuje zmeniť svoje nastavenie mysle."

"To veľmi dobre môže byť pravda, ale na rozdiel od teba ja nemám dôvod k zmene."

Pokojne: "A ja mám dôvod zmeniť svoje myslenie?"

"Máš štyri, presne povedané." Zdvihol štyri prsty a s každým menom jeden spustil. "Pansy, Blaisa, moju matku a - " Draco stuhol a zízal na ten osamelý prst, ktorý zostával.

Pozrela sa na neho a v jej očiach bolo niečo, čo nedokázal zaradiť. Jej tvár bola trochu červená a zdalo sa, že nedýcha. "A?" spola zašeptala, keď sa ošívala s okrajom svojej deky.

"Mňa, myslím." Draco zohol posledný prst a posunul sa na mieste, keď sa otočil, aby si mohol natiahnuť nohy. Skončili len kúsok od jej prekrížených.

Pozrela sa na ne skôr, než sa stretla s jeho očami. Zistil, že mu je trochu nepríjemne pod jej neistým pohľadom. Grangerová sa pokúšala nájsť diery v jeho tvrdení. Dobre, nech by akokoľvek miloval ukryť svoju neúprimnosť za falošnými slovami, naháňala sa za niečím, čo neexistovalo. Musela byť jeho priateľom, inak by nikdy tak veľa neurobil pre jediného človeka, pokiaľ by v tom nebolo zapletené aspoň priateľstvo.

"Predpokladám, že sme priatelia." Snažil sa zľahčil svoje vážne slová tým, že pokrčil plecami a zízal na praskajúci oheň, pred ktorým pohodlne spalo nasýtené šedé mačiatko.

Len na neho hľadela, oči roztvorené a ústa nemé.

Draco prižmúril oči a nahnevane zafučal. "Nemôžeš sa snažiť netváriť sa tak prekliato šokovane? Možno som prvotriedny blb, ale nie som úplný -"

"Nikdy som nepovedala, že si," uistila potichu, ale vzdychla si. "Len sa snažím prísť na to, ako by som ti mohla poďakovať."

Nadvihol blonďavé obočie. "Za čo?"

Zhlboka sa nadýchla a nervózne pokrčila plecami. "Za to, vieš, že si nezradil moju dôveru ani vtedy, keď si mal všetky dôvody sveta tak urobiť. Za to, že ma ochraňuješ, že ma zachraňuješ, že zostávaš, že sa staráš, za pochopenie a za to, že si môj..." tá čarodejnica zmĺkla.

Draco hľadel do ohňa plných tridsaťštyri sekúnd, než zamrmlal. "Nie je to také hrozné slovo."

"To nie je ani nádej, ale ty si ho vyslovil, ako keby sa ti protivilo. Ty máš ďaleko od beznádeje, Malfoy."

"A ty máš ďaleko od toho nemať priateľov, Grangerová," ostro strelil späť.

Dostali sa do slepej uličky, ktorá sa zdala byť večnosťou.

Draco položil svoje nohy znova pevne na zem a načiahol sa po knihe na konferenčnom stolíku.

Medzitým vstala Grangerová z gauča, prešla cez izbu a zdvihla podriemavajúce mačiatko, príliš k jeho podráždeniu. Všetko, zrejme, bolo odpustené, keď ho začala hladiť a šúchať jeho malé špicaté ušká.

Apollove spokojné pradenie, ten zvuk jeho vlastných myšlienkových pochodov a to praskanie horiaceho dreva bolo to jediné, čo na chvíľu počul. Tá kučeravá čarodejnica sa skrútila znova na gauči so svojím mačiatkom, ale teraz sedela hneď vedľa neho. Grangerová sa pozrela na knihu v jeho lone, prehodila deku cez svoje nohy a nežne hladila hlavičku mačiatka. Preletel pohľadom po tej žene, znova nadvihol obočie a pokračoval v čítaní.

Keby uzavrel svoje uši o chvíľu skôr, bolo by mu ušlo jej zamrmlané slovo: "Priateľ."

"Malfoy?"

Dracova hlava trhla nahor a zistil, že sa díva na znepokojenú Hermionu Grangerovú. Držala v ruke fľašku repkového oleja. "Prepáč, čo si vravela?"

"Ako dlho si bol hore?"

Zamrmlal odpoveď skôr, než ju mohol naozaj premyslieť. "Do tretej, plus mínus. Doprezeral som spisy na prípade, na ktorom pracujem." Rozhliadol sa po zemi po šedom mačiatku, ale nikde ho nevidel. V skutočnosti vôbec pri sebe to mačiatko nemala. "Kde je Apollo?" Keď sa jej plecia zatriasli veselosťou, uvedomil si, že úspešne zmenil tému.

Apollo sa ukázal byť presne to, čo tá čarodejnica potrebovala.

Vrátila sa k svojej úlohe, vylievajúc vajíčka na rozpálenú panvicu. "Asi presne tam, kde som ho nechala - v mojej posteli. Povedala som mu, že môže ísť so mnou, ale venoval mi pohľad ´ty si snáď robíš srandu´, zatvoril oči a znova zaspal." Grangerová pokrútila hlavou a zachichotala sa pod nosom. "Trochu váha ohľadne cestovania so mnou, ale predpokladám, že ho za to nemôžem viniť." Čarodejnica bez námahy chytila privolanú lopatku pravou rukou, skôr než sa na neho pozrela. "Takže, čo nechceš na svojej omelete?"

Draco prišiel k nej a prezrel nasekanú zeleninu a mäso na doštičke. "Cibuľu a cuketu," s odporom odpovedal.

Grangerová sa zachichotala a prikývla, jeho omelu začala robiť ako prvú. Na chvíľu ju len sledoval. Vyzerala inak, keď varila. Pokojná a tichá boli dve slová, ktoré ju vtedy popisovali. V duchu priznal, že má radšej tú pokojnú Grangerovú než tú tvrdohlavú. Niektoré dní si pohmkávala piesne, ktoré počul z jej hracej skrinky, niektoré zostávala ticho a niektoré dni dokonca počas varenia rozprávala. Draco ju sledoval ako metodicky mieša jeho omeletu s nasekanou zeleninou, syrom a salámou. Nikdy nič neodmeriavala, to si všimol, ale všetko bol stále urobené dokonale.

"Máš záujem naučiť sa variť?"

"Malfoyovci nevaria," odpovedal snobsky.

"Nevaria alebo nevedia?" vyzývala tá čarodejnica, keď sa na neho bokom pozrela.

Pretože nemal odpoveď, Draco na ňu zazrel. Na oplátku sa len uškrnula. Mal neurčitý pocit, že Grangerová práve zažartovala, čo bolo zvláštne. Ich vtipkovanie bolo obvykle len doberaním, takže toto bolo iné - ale vôbec nie čudné či nepríjemné. Nevedel, že má zmysel pre humor, ale došlo mu, že keď bude na tom lepšie, pomaly sa vráti k tej Hermione Grangerovej, ktorú poznal zo školy, ale zmenenej, ak to vôbec dávalo nejaký zmysel.

"Myslím, že by si bol dobrý kuchár."

"A prečo si to myslíš, Grangerová?" odpovedal vyrovnane.

"Nedovolíš, aby ťa neúspešné pokusy odradili, si precízny a máš záujem."

"Ako si prišla na to, že mám záujem?"

Ledabolo: "Vždy ma sleduješ, keď varím."

Draco mal pocit, ako keby mu niekto vylial na hlavu vedro ľadovej vody.

On ju sledoval? Samozrejme, že nie. To bolo - to bolo  absolútne smiešne! Nebolo? Pripravil pery, že sa bude priečiť, ale tá pravda mu vrazila do brucha ako päsť. Ach, sakra. Napäl sa tak, že vyzeral, ako keby ho omráčili. On ju sledoval... ale len zo zvedavosti!

Okrem toho prečo by to inak robil?

Prečo by do pekla on sledoval čarodejnicu, akou je Hermiona Grangerová?

Blaise mylne predpokladal, že o tej čarodejnici premýšľa romanticky, čo bol taký smiešny nápad, že zistil, že o ňom často premýšľa - kedykoľvek sa potreboval dobre zasmiať, samozrejme.

V porovnaní s tými všetkými, s ktorými chodil, bola obyčajná. Pravda, Grangerová bola inteligentnejšia než celá tá banda. Pravda, bola definitívne nad nimi, keď prišlo na premýšľanie a poctivosť. Bola dokonca pravda, že bola kultivovanejšia než akákoľvek čarodejnica, s ktorou kedy chodil a rozprávať sa s ňou ho nenútilo chcieť si bodnúť do oka otváračom na listy, ale Grangerová nebola kráska, o ktorej sa fantazíruje. Blaise povedal, že je pekná, a kým Draco spočiatku úplne nesúhlasil, postupne zmenil názor z rozhodného nie na možno. Teraz bola dosť pekná, keď, z väčšej časti, znovu získala svoju postavu. Nie okúzľujúca, ale bola dosť -

S malým potrasením hlavy Draco okamžite vypudil tie myšlienky zo svojej hlavy.

Pri Merlinovi, ak Hermiona Grangerová bola tá najlepšia čarodejnica, na ktorú mohol prísť, keď prišlo na potenciálneho spoločníka, potom šťastne uznal, že bude žiť zvyšok svojho života ako slobodný mládenec.

"Priniesla som ti ďalšie filtre do kávovaru."

Draco, trochu vyplašený jej hlasom, otočil hlavu jej smerom, aby zistil, že sa na neho zvedavo pozerá.

"Povedal si, že chceš ďalšie filtre."

Ach, ten kávovar.

Prirodzene, keď pred dvadsiatimi dvoma dňami priniesla tú prekliatu mašinku do jeho kuchyne, vehementne protestoval, slušne povedané. Po pravde, prešiel do minibesnenia. Ale mohol neprejsť? Nielen že sa infiltrovala do jeho života, ona napadala jeho dom svojimi muklovskými spotrebičmi a snažila sa zmeniť to, ako ráno pil svoju prekliatu kávu! Vravel jej on ako má piť jej zatratenú horúcu čokoládu? Nie! Ale ona mala tú drzosť povedať mu, že muklovia majú možnosť robiť si kávu doma a že by to mal skúsiť. Káva - urobená doma? To bola tá najbláznivejšia vec, ktorú vo svojom živote počul.

Tá jednostranná hádka trvala asi pätnásť minút, kým Grangerová trpezlivo mlela tie zrnká v nejakom hlučnom malom strojčeku, opatrne tie zrnká nasypala do kúska filtrovacieho papiera, úzkostlivo naliala trochu vody do kávovaru a zapla to prekliate muklovské zariadenie. Práve vtedy mu povedala, že je hlúpy.

Hlúpy!

Draco, medzitým, stále zúril.

Napokon, mal svoje štandardy, do pekla! Existovalo veľa sračiek, ktoré dokázal vydržať, ale ona testovala jeho trpezlivosť s doma robenou kávou! Áno, nebol taký slepo fanatický proti muklovskej technológii, ale existovali veci, ktoré chutili lepšie, keď ich urobili profesionáli. Káva bola jedna z nich - nuž, to platilo dovtedy, kým neochotne neochutnal kávu, ktorú mu prakticky strčila do tváre.

Pri Merlinovi, ak toto nebola tá najlepšia káva, ktorú kedy skúsil... krucinál, a keby nemala ten domýšľavý úškrn, keď jej tú šálku odmietol vrátiť. Oči sa mu prižmúrili pri tej spomienke. Možno vyhrala bitku, ale nevyhrá vojnu.

Namiesto hovorenia alebo dokonca poďakovania sa za tie filtre do kávovaru, ktorý jej odmietol vrátiť, Draco len Grangerovej nevrlo prikývol a prešiel ku skrinke, kde mal uloženú predtým pomletú kávu.

Bolo treba šesť rán, päť šálok kávy, ktoré vyzerali (a chutili) ako decht, štyri spálené prsty, dohromady tri hodiny preklínania, dve rozbité kanvice na kávu a jednu rozveselenú čarodejnicu, aby sa naučil ako urobiť dokonalú šálku kávy. Jediná vec, ktorá zachránila jeho hrdosť, bolo to, že jeho káva chutila dokonca lepšie než jej.

"Čo chceš piť, Grangerová?" Napadlo ho, že keďže ona varila, on by mohol urobiť pitie.

"Priniesla som pomarančový džús."

Švihnutím prútika prestrel stôl a nalial jej pomarančový džús. Potom sa posadil so svojou kávou.

O pár minút neskôr mlčky jedli.

Na počudovanie dokázal vytušiť Grangerovej náladu a ako veľa spala minulú noc podľa toho, koľko jedla navarila. Keď mala dobrú náladu a pokojnú noc spánku, pripravovala svoje jedlá jednoducho a rozumne, ale keď nie - zvyčajne zobrala porcie pre Pansy aj Blaisa,... a svojmu šéfovi a celému tímu kliatborušiteľov.

Dnes očividne mala dobrý deň.

Urobila dokonalé raňajky pre dvoch: omelety a hrianky (cz: topinky) na masle. Nasekala trochu čerstvého ovocia, vhodila zopár vlašských orechov a nazvala to ovocným šalátom. Draco naozaj nemal rád vlašské orechy, ale nesťažoval sa. Nikdy sa nesťažoval. Zjedol všetko ostatné a keď umyli riady, všimla si všetko, čoho sa nedotkol a nabudúce to vynechala z ich jedál. Presne takto fungovali. Naozaj si túto rutinu neuvedomil až doteraz. Draco premýšľal o bojovaní, ale nebránil sa. Jednoducho to fungovalo prekliato dobre. Nemusel jej klamať a ponúkať nejakú tvár. A kým stále nosil svoju masku, zistil, že je to akosi úľava vedieť, že nemusí. Mal na výber.

"Vieš, premýšľala som o tvojej nespavosti - prečo neberieš Bezsenný dúšok?"

"Prečo ty nie?" sprudka odpovedal.

Čarodejnica nadvihla hnedé obočie. "Prečo by som mala?"

Vecne jej Draco povedal: "Mávaš nočné mory."

Oči sa jej trochu zarosili, skôr než zamrmlala odpoveď. "V skutočnosti nepovažujem snívanie o Matthewovi za nočné mory."

"A o tvojich rodičoch?"

Len pokrčila plecami. "Je milé ich znova vidieť."

Ten čarodejník sa na ňu pozrel, ako keby bola šialená. "To nie je zdravé."

"Viem, ale takto sa vyrovnávam s vecami, ktoré nemôžem zmeniť," odpovedala mu úprimne a spýtala sa. "A čo ty? Ako sa ty vyrovnávaš so všetkým, čo sa ti stalo?"

Draco prevrátil oči. "Nie je nič, s čím sa potrebujem vyrovnať."

"Neverím ti."

"Žiadal som ťa o to?"

Zdvihla vidličkou kúsok ovocia a strelila po ňom chladným pohľadom. "Ty si vždycky taký rýchly, aby si povedal, čo robím zle, a predsa neprijmeš kritiku rovnako, ako ju rozdávaš."

"Pretože, Grangerová," odsekol, "tu nie je čo kritizovať."

Grangerovej hnedé oči sa prižmúrili a pripomenuli mu časy, keď nebola taká zlomená ako bola neskôr. Práve vtedy si uvedomil, ako zosilnela za posledný mesiac. Definitívne na tom bola lepšie. "Takže, prosím povedz mi, ako sa vyrovnávaš s otcovou chorobou?"

"Po všetkom čo som ti povedal, si vážne myslíš, že sa starám o svojho otca?"

Dala si trochu so svojej omelety skôr, než si utrela ústa servítkou a znova neprehovorila. "Myslím, že sa pod tvojím hnevom a odporom staráš, akosi."

"Mýliš sa," uškrnul sa.

"Možno sa mýlim, ale nemyslím si to." Zjedla jahodu a premyslene ju prežúvala, než pokračovala. "Ty mi nepripadáš ako typ, čo sa niečoho vzdá, Malfoy. Možno boli časy, keď si sa chcel, ale nakoniec si sa nevzdal. Ja ťa jednoducho nepovažujem za niekoho, kto sa úplne vzdá svojho otca. Keby ti na ňom nezáležalo, potom by si ho nechodil navštevovať. Keby ti na ňom nezáležalo, nechránil by si ho pred -"

Možno mala pravdu o jeho neústupnej povahe (niežeby niekedy také dačo priznal), ale mýlila sa ohľadne Luciusa Malfoya. "Tajím ho a chránim pred všetkým len z čisto sebeckých dôvodov, to ťa uisťujem. Fakt, že dýcha, udržuje mňa a moju matku v bezpečí pred mojimi strýkami a zvyškom malfoyovskej rodiny. Ver mi, keď vravím, že keby boli veci inak a ja by som mal kontrolu nad jeho osudom, vôbec by som nezaváhal -"

"Urobiť čo?" Grangerová odložila vidličku a prekrížila si ruky. "Nechať ho zabiť sa? Alebo by si ho zabil ty?" Pýtala sa provokujúcim hlasom a potom odfrkla. "Ty nie si ani jedno z toho schopný urobiť, Draco."

Nebol zvyknutý, aby jeho krstné meno skĺzlo z jej pier s takou ľahkosťou a to ho rozhodilo. "Nechcem sa o tomto už viacej baviť." V jeho hlase bolo jasné ovzdušie definitívnosti. Tento rozhovor skončil. Grangerová to tvrdohlavo prijala a pokračovala vo svojich raňajkách.

Minúty ubiehali v mlčaní, ale to nebolo nepríjemné a netrvalo dlho.

"Malfoy," Grangerová odložila pohár pomarančového džúsu a zdvihla znova svoju vidličku. Rozdelila svoj kus napoly zjedenej omelety a nabodla ho svojou vidličkou. "Dnes budem musieť zrušiť obed. Obedujem v Brlohu."

Draco okamžite zastal a pozrel sa na ňu ponad stôl. Hoci vedel, čo to znamená, rozhodol sa, že bude múdre, ak nič nepovie. Grangerová sa nedávno rozhodla, že už sa nebude dlhšie odcudzovať a skrývať sa pred ľuďmi zo svojej minulosti. Obedom pred dvadsiatimi siedmimi dňami s Lovegoodovou a Longbottomom začala znovu nadväzovať spojenia s jej dávnymi priateľmi. Pansy a Blaise sa dobrovoľne ponúkli a na striedačku boli jej morálnou podporou, kým on šiel len vtedy, keď ho požiadala. Nebolo to často, len raz odkedy tú kampaň začala, ale rýchlo si uvedomil, že ho Grangerová zrejme chcela vo svojej blízkosti pri tom najťažšom spojení.

Nemal tušenia prečo.

Nie je treba vravieť, že večera s Billom a Fleur Weasleyovými pred deviatimi dňami bola nemožne trápna z množstva dôvodov. Kým očividne nervózna Fleur Weasleyová rapotala lámanou angličtinou, Grangerová strávila väčšinu večere zízaním do svojho taniera, aby sa vyhla očiam najstaršieho syna Weasleyovcov a Draco strávil väčšinu večere zízaním na jazvy toho druhého muža...

"Hermiona," hlas najstaršieho Weasleyho prenikol hustým ovzduším ticha.

Bolo to po prvý raz, čo ju oslovil od ich prvotného objatia pred dvadsiatimi štyrmi minútami. Niežeby sa nesnažil; jeho žena nervózne držala opraty rozhovoru a nikto jej ich nezobral. Weasleyho žena unikla tomu napätiu tým, že sa vyhovorila na toaletu, aby sa "upravila". Draco by zaplatil riadne prachy, aby unikol, ale bol tam... a sedel pri tom prekliatom stole.

Po polovici fľaštičky Upokojujúceho dúšku bola Grangerová stále taká neistá a nervózna, že keď odišli na tú večeru, myslel si, že jej bude musieť zvyšok naliať do vody.

Pomaly tá čarodejnica naľavo vzhliadla nahor a Draco si všimol ten nepokoj a obavy v jej očiach - a potom ich zacítil, keď mu o dušu stisla ruku. Draco sa strhol a potom zakryl tú bolesť pod úškrnom, keď sa Bill na neho čudne pozrel. Možno to vyzeralo, že sa držia za ruky, ale v skutočnosti si bol dosť istý, že žiadnu ruku nemá. Obeh krvi šiel do kelu.

Posledných desať minút sa snažil uvoľniť z jej zovretia, ale ona zakaždým, keď sa pokúsil vykrútiť ruku, stisla ešte silnejšie. Vďaka tej bolesti nakrátko zvažoval samo-amputáciu.

Ten nôž vyzeral stále viac a viac príťažlivejšie s každou uplynulou sekundou....

Starší muž pokračoval, "ako vieš, Ron a ja sme sa porozprávali, keď sa vrátil z Rumunska -"

"Pozri," jej hlas znel tak porazenecky. "Chápem, že ma asi nenávidíš -"

"Ani na sekundu si nemysli, že ťa nenávidím. Nikto z nás, dokonca ani Ron. Ak niečo, tak rozumieme. Nevravím, že bol každý nadšený okolnosťami, ale priali sme si len, aby si nám to povedala, priali sme si, aby sme mohli pomôcť, priali sme si, aby sme ťa počas toho všetkého mohli podporovať -"

Pochybovačne na neho zízala. Jej hlas bol nežnejší než zvyčajne. "Všetkým som vám ublížila, keď som odišla. Všetkým som vám ublížila pravdou a tými klamstvami. Prečo by si mi toto všetko vravel? Prečo -"

"Vždy si pre mňa bola ako malá sestra, Hermiona. Možno nie si z nášho tela a krvi, ale si súčasťou našej rodiny. Vždy si bola, už odvtedy, čo si bola tá ctižiadostivá vševedka, knihomoľka, ktorá nás všetkých privádzala do šialenstva." Najstarší Weasley sa zachichotal pri tej spomienke skôr, než sa usmial. "Rodiny sa neotáčajú ku niekomu chrbtom, hlavne nie vtedy, keď robia chyby. Tvoja rodina ťa neprestane milovať bez ohľadu na to, čo si urobila. A kým som si istý, že všetci môžeme premýšľať nad tým ´čo keby´, minulosť nedokážeme zmeniť. Jediné, čo môžeme urobiť, je poučiť sa z nej a sústrediť sa na súčasnosť. Jediné, čo môžeme urobiť, je zapojiť sa a pomôcť ti pozbierať tie kúsky."

Grangerovej zovretie povolilo.

Draco sa vymotal zo svojej spomienky len, aby zistil, že sedí sám pri upratanom stole. Hermiona Grangerová magicky upratovala jeho kuchyňu a na sekundu ju sledoval. Tak veľa sa tej noci udialo. Obaja odišli z tej reštaurácie s pocitom, ako keby sa z ich pliec zdvihla váha sveta. Jej odišla s pripomienkou Billa Weasleyoho, že je stále súčasťou ich rodiny. A jeho odišla s potrasením rukami na záver tej večere a so šiestimi slovami: "Za nič z toho ťa neobviňujem."

Úľava z týchto slov, ktorá zaplavila jeho mozog bola neopísateľná. Navrával sám sebe, že mu je jedno, či ho obviňujú. Navrával si, že nebude žiadať o ich odpustenie, pretože urobil to, čo by spravil ktokoľvek v jeho situácii; rozhodol sa pre život, nielen pre svoj, ale tiež pre život svojej rodiny. Ale vďaka slovám Billa Weasleyho si uvedomil, ako veľmi mu na tom záležalo.

"Kedy ideš do Svätého Munga?" Grangerovej otázka ho vytiahla z jeho myšlienok.

Draco Malfoy dal dokopy svoje zmysly, než odpovedal. "Mám sa tam stretnúť s matkou asi za štyri hodiny."

ooo

(O štyri hodiny neskôr)

Časť 2: Tak veľa práce, aby moje srdce fungovalo správne

Keď Hermiona dorozprávala Molly Weasleyovej o posledných piatich rokoch svojho života, bola tá staršia žena zaliata slzami. Prekvapivo zistila, že ona má oči suché, keď objímala ženu, ktorá jej roky bývala druhou matkou.

Niežeby nebola smutná; rozprávať o rodičoch a Matthewovi jej stále skrúcalo vnútornosti ako vždy, ale ona už kvôli nim vyplakala potoky sĺz.

Kým Hermiona objímala pani Weasleyovú v tej istej obývačke, kde kedysi ´dala kopačky´ jej najmladšiemu synovi, šokujúco si uvedomila, že trúchliť neznamená, že musí zastaviť svoj život, neznamená, že nemôže súčasne postupovať vpred a neznamená, že musí žiť svoj život vo vnútri nejakej krabice. Jej terapeutka kedysi povedala, že musí tú bolesť zovrieť v náručí a spáliť ju ako palivo pre svoju cestu. Nemala potuchy, čo tým v tom čase pani Shepardová myslela, ale v tomto okamihu tomu Hermiona porozumela. Musela spáliť svoju bolesť, aby prekonala ťažké časy. Musela spáliť svoju bolesť, aby pokračovala v živote.

Pani Weasleyová sa odtiahla a utrela si slzy zo svojich začervenaných očí. "Ach, odpusť mi, práve som ťa celú poplakala!"

Hermiona jej venovala slabý úsmev. "Iba ak vy mi odpustíte ako prvá."

"Ach, čo to vravíš, nie je čo odpustiť." Pokrútila svojou červenou hlavou. "Už som ti to povedala."

"Ja -"

Pani Weasleyová jej nedovolila dokončiť vetu. Vyhla sa nezmyselným slovám tej mladej čarodejnice a znova ju objala.

Hermiona len zavrela oči a prijala tú lásku a podporu, ktoré jej svojím objatím tá žena ponúkala. Nemyslela si, že by mohla niekedy získať dosť z lásky, ktorú tá červenovláska poskytovala. Silný pocit pokoja premohol Hermioninu hlavu aj srdce a všetky znepokojujúce myšlienky, ktoré prebývali v zadnej časti jej mysli, sa utlmovali... a potom zmĺkli. Toto potrebovala. Bez ohľadu na to, ako bola nervózna kvôli stretnutiu na obed v Brlohu s pani Weasleyovou, toto bolo niečo, čo Hermiona potrebovala. Potrebovala, aby sa jej ujala matka. Potrebovala, aby sa o ňu staralo. Potrebovala všetky tie slová, ktoré následne prišli. "Sme tvoja rodina. Nech sa stane čokoľvek, stále ťa budeme milovať."

Hermiona tieto slová počula za posledné dva týždne dvakrát, ale nezlyhali v tom, aby sa nezväčšili emócie v jej hrudi. Nie, neplakala ako naposledy, namiesto toho zdvihla hlavu z pliec staršej ženy a venovala jej úsmev s vlhkými očami. "Ďakujem vám."

"Nie, neďakuj mi za niečo, čo si vždy mala."

Hermiona len prikývla, ale nič viacej nepovedala. Jej búšiace srdce bolo jednoducho príliš plné.

Pani Weasleyová ju chytila za ruky a viedla ju k pohovke. Posadili sa, zjedli sirupové tortičky, vypili mlieko a na malú chvíľu si užívali ticho. "Ako sa držíš odkedy...?" Pani Weasleyová zmĺkla, nervózne sa pozerala do svojej šálky. Hovorila o tej nočnej more -hádke medzi ňou, Harrym a Ronom, ktorá sa udiala pred niečo viac než siedmymi týždňami. 

V duchu sa striasla. Navonok odložila šálku mlieka. "Fajn."

"Ron si vedie oveľa lepšie."

Na chvíľu si Hermiona pripravila pery, aby jej pripomenula, že sa nepýtala, ale zastavila sa. Vedela, čo sa pani Weasleyová snaží tou poznámkou povedať. "Ron si vedie lepšie," znamenalo, že keď bude pripravená ona, Ron je pripravený s ňou hovoriť. Ron nikdy nebol typ, čo by ju vyhľadal, keď sa chcel porozprávať a vyzeralo to, že sa niektoré veci nikdy nezmenia.

To bola asi dobrá vec, pretože si nemyslela, že by po tom poslednom dokázala zniesť ďalšie prekvapenia.

Hermiona si nebola celkom istá ako odpovedať na vyhlásenie pani Weasleyovej, takže zamrmlala, "ach, vážne?"

"Áno."

Bola ona pripravená hovoriť s Ronom?

Jej žilami pri tej vyhliadke uháňalo toľko protichodných emócií. Srdce na ňu kričalo, že je pripravená, zatiaľ čo jej mozog reval, že nie je. Premýšľala, či by mala nasledovať svoje srdce alebo jednoducho len predpokladať, že je stále nestabilné. V každom prípade bolo veľa toho, o čom sa museli porozprávať, veľa toho, čo museli rozriešiť a veľa toho, čo potrebovali hodiť za seba. Tá úloha ju desila, ale ak je Ron pripravený, tak je aj ona.

"To som rada," úprimne odvetila Hermiona. Ron prijal ten drvivý úder o otcovstve Matthewa lepšie a dospelejšie než kedy očakávala. Mohol na ňu vyletieť, za všetko obviniť ju, ale neurobil to. V Ronovi podľa všetkého bolo viac než sa dalo vidieť.

Medzi tými dvoma ženami uplynulo ďalšie príjemné mlčanie. Až do okamihu kým Molly Weasleyová nezdvihla obrázok Matthewa, ktorý Hermiona priniesla so sebou. Spal na ňom vo svojej posteli, zovieral svojho leva a vyzeral, ako keby mu bol svet ukradnutý. Hermiona si spomenula na ten večer, keď urobila túto fotografiu. Prišla do jeho izby, aby mu prečítala rozprávku na dobrú noc a našla svojho syna, ktorého vyčerpalo to dávkovanie elixírov, spať. Odfotila ho, pobozkala na hlávku, zastrkala prikrývku a nechala ho jeho snom.

Molly Weasleyová prešla láskyplne po tej fotografii prstami. "Bol to taký rozkošný chlapček."

"Áno," Hermionin hlas sa trochu zlomil, "áno, bol."

Oči tej staršej ženy sa presunuli k trúchliacej matke, ktorej oči boli uprené na fotografiu. "Ako to zvládaš?"

"Asi tak ako každý iný, keby bol v mojej situácii," úprimne odpovedala tá mladá čarodejnica. "Beriem jednoducho deň za dňom. Niektoré dni je tá bolesť z jeho straty neuveriteľne príšerná a iné dni je to len tupá bolesť. Stále sa snažím dať sa znova dokopy."

Pani Weasleyová len s pochopením prikývla. "Keď zomrel Fred, boli sme zničení, ako vieš. Len sa nám zdalo, že niečo -"

"- chýba, ale vy ste nevedeli, ako to nájsť," potichu dokončila Hermiona a priala si, aby tie slzy zostali na svojom mieste. "Tak som sa cítila, keď Matthew zomrel. Najprv som mala chaos v sebe. A potom som bola otupená. Myslela som si, že to nie je skutočné. Na druhé ráno som sa zobudila a čakala som, že mi vlezie znova do postele... ale on neprišiel..." zmĺkla a zízala do svojej šálky mlieka. Čarodejnicine ruky sa triasli tak silno, že jej pani Weasleyová musela vypáčiť tú šálku z rúk.

"To je v poriadku," tíšila ju tá staršia žena, keď odložila šálku a hladila Hermionu po chrbte.

Pomaly prikývla a pokračovala. Rozprávať sa s pani Weasleyovou bolo ľahké. Ona tiež stratila svojho syna. Ona vedela, ako sa Hermiona cíti, pretože zažila to isté. "Jednoducho som si myslela, že som urobila niečo zlé a že mi vzali Matthewa, aby ma nejako potrestali. Ale keď ho pochovali..." Hermiona znova zmĺkla, krútiac hlavou. Tie slzy vystúpili, ale nevypadli. Prečo nevypadli? "V tom okamihu som si uvedomila, že už sa nevráti; že som ho stratila... navždy. Myslím, že v tom okamihu som stratila svoje srdce."

"To je normálne, Hermiona."

"Keď som sa vrátila do Londýna, zaliezla som do tej diery a odmietala vyjsť. Bola som taká nahnevaná, tak lapená v minulosti a tak v depresii. Mala som pocit, že všetko, čoho sa dotknem, všetko, na čom mi záležalo, vždy nakoniec skončí smrťou. Takže som sa odmietala o niečo starať. Mala som pocit, že nemám dôvod či zmysel prečo žiť. Úplne som stratila svoj smer. Málo som spala. Ledva som jedla. Začala som piť, aby som utíšila tú bolesť. Mesiace som sa potulovala ako nejaký zombie. Pansy sa ma snažila vytiahnuť, ale nepodarilo sa jej to. Myslím, že to bolo kvôli tomu, že jediný človek, ktorý mi mohol pomôcť, bol... ja sama. A to je to, čo práve robím."

Pani Weasleyová si utrela slzy z očí a tú osamelú slzu, čo stekala po Hermioninom líci.

"Bolo také ľahké zaliezť do tej diery, ale je také ťažké vyštverať sa von."

"Zliezať dole kopcom je vždy ľahšie než sa na kopec štverať."

Prikývla. "Som pripravená znova začať žiť, viac než kedy predtým."

Ale nie žiť v zmysle, v ktorom len existovala, tak ako to robila v minulosti. Nie, chcela byť viac než len vojnový hrdina, viac než dcéra, ktorá stratila rodičov, viac než matka, ktorá stratila svoje dieťa a viac než žena, ktorá stratila svoj smer. Hermiona chcela, aby jej život niečo znamenal... nevedela presne, čo chcela, aby znamenal, ale musel znamenať niečo viac než len toto.

Chcela byť radšej šťastná než smutná. Chcela sa viacej usmievať a menej plakať. Chcela mať priateľov a nie spojencov. Chcela dýchať a nie sa dusiť. Chcela lásku, ako keď bola mladšia. Chcem viacej dôverovať než byť opatrná. Chcela sa každý deň prebúdzať a byť pyšná na ženu, ktorou sa stala.

A tieto túžby neboli nové; boli to tie isté, ktoré mala, keď začala so svojou terapiou. Hermiona pochybovala, že v tom čase skutočne tieto veci chcela. Tieto slová zneli pekne, boli presne to, čo chcela pani Shepardová počuť, ale Hermiona si v tejto chvíli uvedomila, že neboli pravdivé.

Nuž, tak teraz sú.

Hermiona sa napriek dobrým úmyslom rozhodla začať s terapiou zo všetkých tých nesprávnych dôvodov. Urobila to kvôli Matthewovi, urobila to kvôli svojim rodičom, urobila to preto, lebo sa jej život špirálovito vymykal spod kontroly, a dokonca to spravila kvôli tomu, aby si o ňu Pansy nerobila starosti.

Ale teraz - teraz sa chystala robiť tieto veci kvôli sebe.

Po tom, čo chytila Hermionu za líca, Molly venovala tej mladej čarodejnici božtek na čelo, skôr než prehovorila kajúcnym hlasom. "Ak existuje vôbec niečo, čo môžem pre teba urobiť -"

"Len sa s vami o tom rozprávať pomohlo viac, než slová dokážu vyjadriť," odpovedala úprimne Hermiona. Iba Merlin vie, ako jej srdce uháňalo o závod predtým, než začala rozprávať. Ale keď začala, vďaka úľave sa jej trochu odľahčila hlava a pociťovala závrat; jediné, čo dokázala v tomto bode urobiť, bolo pokračovať. "Nedokážem vám povedať, ako sa mi uľavilo, že ste ma skutočne vypočuli."

Staršia žena sa len usmiala a potiahla nosom. "Ver mi, keď vravím, že ja budem vždy načúvať, keď ty budeš rozprávať." Pani Weasleyová zasunula Hermionine neskrotné vlasy za jej uši skôr, než sa na jej uplakanej tvári zjavil obrovský úsmev. Nebolo treba nostalgicky spomínať. Všetko bolo vonku a zverejnené. Bol to skvelý pocit. "Je to také fajn mať ťa späť." Znova objala Hermionu predtým, než ju vytiahla na nohy. Pani Weasleyová zdvihla jej ruky, aby mohla ohodnotiť jej postavu. "Vždy si bývala taká oblá. Teraz si štíhla ako Luna," znepokojila sa. "Už si mala obed?"

"Nie som vôbec hladná -"

"Ale, samozrejme, že si!" jedovala sa staršia čarodejnica. "Bola som taká vzrušená, že dnes prídeš, že som polovicu dopoludnia strávila robením všetkých tvojich obľúbených jedál. Zemiaková kaša, rezeň a ľadvinové pirohy, kura, asparágus, bravčové rebierka, yorkshirský puding..." Pani Weasleyová zmĺkla, keď sa otočila na päte a rozbehla sa do kuchyne. Podľa všetkého ešte neskončila s vymenovaním všetkých jedál, ktoré pripravila. "A, vieš, myslím, že ti urobím pastiersky koláč, zelenú fazuľku a kura na kari..." V tomto okamihu ju už Hermiona nedokázala počuť.

Uškrnula sa. Niektoré veci sa nezmenia, ale to bolo fajn. V skutočnosti dosť úľava. Hermiona zdvihla obrázok Matthewa z konferenčného stolíka a dotkla sa fotografie svojimi prstami. On by to tu určite miloval. Zdvihla sa na nohy a otočila sa, aby sa presunula do kuchyne, keď zmrzla.

Vo dverách stál Ronald Weasley.

ooo

(Súčasne)

Časť 3: Zastaviť sa a zízať

Vzduch, ktorá cirkuloval u Sv. Munga, bol čistý, upravený, recyklovaný, suchý a mŕtvy. Nikdy nesklamal v tom, aby sa Dracov žalúdok neovládateľne nerozbúril a nenútil ho spontánne sa každých niekoľko minút nadýchnuť.

Ústa mal suché, pery popraskané a zdalo sa, že ten vzduch vysal všetku vlhkosť z každej žijúcej bytosti, ktorá prešla chodbou. Draco si nikdy nezvykne na ten vzduch či vôňu stuchnutej čistoty a nechcel nič viacej, než sa otočiť a odísť nielen zo štvrtého poschodia, ale z celej nemocnice.

Planúcou vášňou nenávidel chodiť sem. Ale Draco tu bol, kráčal po lesklých bielych chodbách na štvrtom poschodí smerom k oddeleniu číslo 67.

Chodby boli prázdne, tiché a mŕtve. To, samo osebe, bolo čudné. Nikdy bezdôvodne svojich pacientov na ich oddeleniach neobmedzovali. Hoci dvere do iných oddelení boli zatvorené, čas od času videl nejakú tvár pritlačenú na sklené tabule. Draco sa na ne pozrel, naklonil hlavu doľava a venoval im podivný výraz. Vždy napodobnili jeho činy, predtým než na svoje tváre nasadili priblblý úsmev. Bola to hanba, čo toľkým slušným ľuďom prvá a druhá vojna urobila.

Draco zastal a obzrel sa. Keby toto bola jeho prvá návšteva na štvrtom poschodí Sv. Munga, zablúdil by. Na prázdnych chodbách nič nevyčnievalo, nič, čo by mohol použiť ako orientačný bod pre prípad, že by zablúdil. Vyleštené podlahy a holé biele steny bolo jediné, s čím si musel vystačiť. Ale toto nebolo prvý raz, čo tam bol, a on ani nezablúdil.

Pri Merlinovi, zaplatil by riadne prachy, aby sa práve teraz stratil.

Niežeby sa bál svojho otca, hoci v minulosti mal všetky dôvody... ale už viacej nie. Už viacej nebol násilný, ani tvrdohlavo nerozprával o vígloch. Kontrolovali jeho násilnícke výkyvy nálady a jeho halucinácie odporným množstvom elixírov a muklovských liekov. Takže teraz bol poslušný a často trávil dni zízaním na stenu, úplne ignorujúci každého človeka, ktorý vošiel do jeho izby. Chýbali mu emócie, vášeň a vôľa. Matka sa mohla postaviť rovno pred neho a on by ani nezažmurkal. Nejedol. Nespal. Stále ho vyživovali elixírmi, ale to nebolo také vhodné ako jedlo a voda.

Nie je treba hovoriť, že ako týždne ubiehali, nenastali žiadne známky zlepšenia.

Lucius Malfoy chátral a celý tím liečiteľov to vedel. Každý deň, každú hodinu a každú sekundu ho strácali. A absolútne nič neexistovalo, čo by mohol urobiť, okrem  dívania sa a čakania.

Dosť zvláštne sa to pre Draca zmenilo na šialenú mentálnu hru. Zomrie tento týždeň? Podľahne zajtra? Dnes? Do hodiny? Matka sa rozhodla mať nádej, kým on bol realistickejší a začal robiť plány, len pre istotu.

Nechcel, aby boli zle pripravení, takže Draco nechal svojho právnika skontrolovať poslednú vôľu svojho otca; len, aby si bol stopercentne istý, že všetko zanechal jemu. Nechcel, aby boli nechránení pred zvyškom rodiny počas ťažkých časov, takže vytvoril nepriestrelný plán na prevod majetku v prípade otcovej smrti: využil ako splnomocnenec tú trvalú plnú moc, ktorú Lucius podpísal pred odchodom do Azbakanu, aby skúpil všetky nesplatené podiely spoločnosti a zaistil si tým kontrolu správnej rady sám pre seba. Dodatočne previedol všetky finančné účty na účty, ktoré boli len na jeho meno. Lucius mu tiež podpísal právo na všetky právne úkony ohľadne všetkých významných nehnuteľností. Nakoniec sa Draco podujal posilniť svoj vzťah so strýkom Arcturusom. Až do tej úrovne, že si pravidelne písali a vo veciach, ktoré nezahrňovali len obchody. Nikto si nezačínal s jeho strýkom a jeho strýko nedovolí, aby niekto obťažoval jeho.

Alebo tak akosi v to dúfal.

Potom čo zvládol obchodné hľadisko svojich prípravných plánov, získal spoluprácu svojich troch priateľov, aby mu pomohli v rámci svojich možností. Blaise mu pomohol začať robiť celkové záležitosti v súvislosti s pohrebom, tajne, samozrejme. Pansyina práca bolo napísať to, čo bude vytlačené v nekrológu. A Grangerová, ktorá sa konečne zmierila s tým, že hádať sa ním o nádeji, je zbytočné, ho prinútila urobiť zoznam všetkého, čo bude potrebovať v období medzi terajškom a potom. Zhromaždila všetky dokumenty, ktoré by mohol potrebovať po otcovej smrti a s istými ťažkosťami mu poskytla nápady zo svojej vlastnej skúsenosti.

Draco mal pocit, že je pripravený na čokoľvek.

S povzdychom začal znova kráčať, prešiel popri oddelení 65 predtým, než ho znova zastavil nejaký hluk.

Nebol to náhodný hluk, bol to hlas. Zvýšený hlas.

Draco sa hrdil tým, že nie je nejaký prekliaty chrabromilčan, ktorý nabehne na miesto činu s vytiahnutým prútikom. Blondiak spomalil kroky, tak aby mohol načúvať skôr, než sa zamieša, ale nepočul nič okrem tlmeného, panického kriku.

Potom nebolo nič.

Rýchlo vydedukoval, že niekto použil umlčujúce kúzlo. Hoci dával prednosť tomu, aby to nebola pravda, Draco vedel, že tie zvuky mohli pochádzať len z jednej izby.

Oddelenia 67.

Práve keď sa priblížil k dverám na oddelení jeho otca, ktoré bola umiestnené na konci dlhej chodby, rozleteli sa a prakticky vybehla vzlykajúca Narcissa Malfoyová. Okamžite zbadala svojho syna  a hodila sa mu okolo krku, tuho ho objala a plakala na jeho pleci. Potrebovala útechu, ale Draco takmer onemel. Takto ho neobjímala od tej noci, čo ho otec skoro uškrtil na smrť. Bol tak prekvapený, že ju objímal bez otázok.

"Čo sa stalo?" spýtal sa, keď jej slzy konečne ustúpili.

Značne ho rozrušovalo vidieť svoju matku takú zúfalú.

Postupne sa Narcissa stiahla z Dracovho náručia a elegantne si usušila slzy z tváre vreckovou, ktorú zovierala v ruke. Oči mala lemované starosťou a hrôzou, ale jej hlas zostával silný, hoci emočne zlomený. "Ja presne neviem, Draco. Sedela som u tvojho otca, snažila sa prísť na to, prečo mu začali prepadávať líca, keď sa z ničoho nič niečo stalo..." Jeho matka zmĺkla, kým sa jej dych začal zrýchľovať.

Skôr než mohla znova začať vzlykať, opýtal sa zase: "Čo sa stalo, matka?"

Narcissa zatvorila svoje modré oči. "On - on začal mať záchvat. Chytil si hlavu, ako keby mal vo vnútri hlavy niečo, čo mu spôsobovalo nevýslovnú bolesť." Oči jeho matky sa roztvorili, keď vykríkla: "Nevedela som čo robiť! " Ruky sa jej strašne triasli. "Snažil sa hovoriť, ale nerozumela som mu; hlas mal taký nezreteľný! Nevedela som, ako mu pomôcť, tak som zavolala liečiteľa. Onedlho na to začal Lucius vracať." Narcissa zovrela jeho košeľu, zrejme traumatizovaná tým, čo videla.

Draco zostával odporne pokojný, ale z nejakého čudného dôvodu jeho srdce uháňalo o závod. Jemu predsa na tom nemalo záležať.

"Čo ti povedali?"

Jej hlas odviedol chabú prácu, aby zakryl vlastné sklamanie. "Nič! Neviem, čo sa deje! Nikto sa so mnou nebol ochotný rozprávať! Len sa prihnali do jeho izby a začali sa baviť v tom ich liečiteľskom žargóne. Povedali mi, aby som počkala vonku! Som jeho žena!" mlela, viditeľne sa triasla. "Mám byť dnu so svojím manželom!"

Napoly šialená, emocionálna Narcissa Malfoyová bola pre neho cudzinkou. S tými myšlienkami, ktoré nekontrolovateľne uháňali jeho mysľou, jednoducho nemohol zvládnuť ešte aj ju.

Ten čarodejník si nebol istý, ako spracovať to, čo povedala. Niečo sa stalo otcovi? Mal pocit, ako keby jeho myšlienky dostali náhubok; jediné, čo počul, bol hukot, ktorý mal pôvod v jeho vlastnej hlave. Matka bola v plne nahnevanom rečniacom režime a on ju musel upokojiť skôr, než stratí tú svoju masku pokoja, ktorú reprezentovala pred svetom.

"Upokoj sa, matka. Ja..." Draco zmĺkol, ale pokrútil hlavou, jeho tvár stvrdla, ramená sa vystreli a pozrel sa na Narcissu s odhodlaním vo svojich bridlicovo šedých očiach. "Pôjdem sa pozrieť, čo môžem zistiť." Narcissa prikývla a nič ďalšie nepovedala. Stále si delikátne utierala slzy z tváre, keď ju zboku obišiel a priblížil sa k dverám na oddelení 67.

Jeho myseľ bola prázdna, okrem toho tichého hučania, a zrazu mal drviaci pocit, že nie je taký pripravený, ako si len pred pár minútami myslel. Stočil kľučku a pomaly otvoril dvere.

Okamžite si zaželal, aby to neurobil.

Tá izba bola v totálnom chaose. Liečitelia jačali kúzla a jačali jeden na druhého, dve čaromedičky prútikmi čistili zvratky zo zeme a Draco len stál pri dverách, zamrznutý. Vedel, že v tejto chvíli sa deje niečo vážneho a nezvratného. Otcov tím liečiteľov bol zhromaždený okolo jeho postele, dohadoval sa, kým vykonávali diagnostické kúzla, liečivé kúzla a stabilizujúce kúzla na teraz bezvedomého muža.

V kruhu okolo otcovej postele bola medzera, ktorá mu umožnila vidieť na muža, ktorý ho splodil. Okrem toho prúžku usušených zvratkoch v kútiku jeho úst vyzeral, ako keby len spal.

Len spal.

Netrvalo dlho, kým si všimli Draca.

"Pán Malfoy," zavolal jeden z liečiteľov. "Mali by ste počkať vonku so svojou matkou."

Vážne: "Prišiel som zistiť, čo sa deje s mojím otcom."

"Pán Malfoy, musím vás požiadať -"

"Nie," zostra toho liečiteľa prerušil. "Musíte mi povedať, čo sa deje s mojím otcom."

Ten muž si vzdychol. "Stále sa snažíme určiť, čo sa deje -"

"Čo tým myslíte? Vy neviete, čo sa s ním deje? Je v bezvedomí!"

"Pán Malfoy, snažíme sa vášmu otcovi pomôcť. Nechajte nás robiť svoju prácu. Len čo to bude možné, niekto vyjde von a porozpráva sa s vami."

To nebola odpoveď, ktorú chcel, ale bola to odpoveď, ktorú prijal. S upätým prikývnutím zanechal liečiteľov ich práci. Akonáhle zatvoril dvere, jeho matka bola priamo tam, skoro nepríčetne sa dožadovala vedieť, čo sa deje. Povedal jej všetko, čo vedel, len aby ju upokojil a spoločne čakali. Draco sa uchýlil k prechádzaniu sa, aby ovládol svoje myšlienky, kým Narcissa stála tesne pred dverami ako šteniatko, ktoré úzkostlivo čaká na svojho pána, kým sa vráti z dlhého výletu.

O pätnásť minút neskôr, keď Narcissa bola na sekundy od rozsypania sa, vyšiel von iný liečiteľ. Draco prestal kráčať a Narcissa sa okamžite odlepila od steny. Stál vedľa nej, keď sa ustarane spýtala: "Aké sú správy o mojom manželovi?"

Liečiteľ ukázal na chodbu, "pár dverí ďalej je čakáreň, keby ste -"

"Nie," bola ostrá odpoveď tej čarodejnice. "Nepôjdem do nejakej čakárne," zavrčala Narcissa a potom požadovala: "Chcem, aby ste mi povedali, čo sa deje s mojím manželom a chcem, aby ste mi to povedali okamžite!"

Po tichu na prasknutie si ten muž vzdychol. "Má mozgovú aneuryzmu."

"Čože -" schmatla ho matka za ruku. Draco sa pokúsil zakryť svoje strhnutie sa zamračením. "Čo je to?"

"Je to mozgovo-cievna porucha, ktorá spočíva v slabých stenách mozgových tepien a spôsobuje akési ´vydutie´ ciev. V prípade vášho manžela to ´vydutie´ prasklo a krv sa mu rozliala do mozgu. Kým je ťažké povedať, čo tú aneuryzmu vášho manžela spôsobilo, tá náhla a intenzívna bolesť hlavy, zvracanie a tá strata vedomia sú všetko symptómy toho, keď aneuryzma praskne."

Narcissa vyzerala, ako keby život, ktorý poznala, práve končil. "Ach, pri Merlinovi."

Draco zažmurkal. "Aneuryzma? Nie je to niečo, čo sa stáva muklom?"

"Áno," odpovedal ten liečiteľ a pokračoval. "Ale čarodejníci nie sú imúnni voči muklovských chorobám a poruchám. Stále sme, napokon, ľudské bytosti. Samozrejme, naše telá nestarnú rovnako či tak rýchlo ako muklovské, ale máme sklony k väčšine ich nemocí. Ako viete, rozdiel medzi čarodejníkom a muklom je jediný gén, to je všetko. Všetko ostatné je rovnaké."

Nepáčilo sa mu, keď mu robili kázanie, ako keby bol nejaký chránený čistokrvný idiot. Draco sa hrdil tým, že je dobre informovaný o väčšine muklovských vecí. Hrdil sa tým, že sa naučil o veciach, kvôli ktorým viedli vojny. Radšej než len poznávať minulosť, on sa z minulosti poučil. "Som si toho dobre vedomý, pane."

"Tak - tak," znepokojená Narcissa konečne prehovorila. "Čo teraz urobíme?"

"Dobré je, že sme to zachytili zavčasu a že prežil počiatočné prasknutie; zlé je, že nevieme presne, aké prudké to krvácanie je, ani aké má dôsledky na jeho mozog. Premiestnili sme ho hore, kde tím liečiteľov, ktorí sú vyškolení v muklovskej neurológii, pracujú na tom, aby našli zdroj tej aneuryzmy, zastavili to krvácanie a znížili ten vnútrolebečný tlak."

Jeho matka sa prudko triasla, ale zostávala silná, pre dobro ich oboch. "A - a jeho prognóza?"

"Neviem, pani Malfoyová," ten pokojný liečiteľ odpovedal, ale slabé zaváhanie v jeho hlase napovedalo Dracovi všetko, čo potreboval vedieť. "Musíme zistiť, ako je na tom, po tom, čo ten problém napravia a odhadnú poškodenie, ktoré sa udialo s jeho mozgom. Práve teraz sa ho len snažíme udržať pri živote."

Tá posledná veta Narcissu dorazila.

Draco už roky nevidel svoju matku tak otvorene plakať. V skutočnosti to bolo v ten večer finálnej bitky, keď šli domov, keď ho objímala a vyplakávala si srdce, kým on tam len sedel, ochromený. Otec neprítomne zízal z okna, predstieral, že nepočuje tie posmrkávania a vzlyky svojej manželky. Na chodbe štvrtého poschodia u Sv. Munga, keď si vďaka liečiteľovi uvedomila krutosť situácie, prepukla do takých intenzívnych vzlykov, že ju Draco s tým mužom odprevadili do súkromnej čakárne. Ako večnosť mu pripadal čas, ktorý uplynul, kým sa upokojila dosť na to, aby pustila svojho syna. Draco rýchlo vykĺzol z jej tuhého objatia a spýtal sa liečiteľa, či sa s ním nemôže porozprávať na chodbe.

Zatvoril za sebou dvere a otočil sa k tomu mužovi, jeho oči divoké a prižmúrené. "Ja nie som moja matka, takže ma neskúšajte kŕmiť nezmyslami. Povedzte mi pravdu. Povedzte mi všetko, čo viete," chladne povedal Draco tomu druhému mužovi.

Vystrašený liečiteľ nezaváhal ani na chvíľu. "Má šťastie, že prežil to počiatočné prasknutie. Bolo lokalizované v tej časti jeho mozgu, ktoré ovláda funkčnosť orgánov. Váš otec mohol okamžite zomrieť."

"A aké sú jeho šance?" napäto sa spýtal ten blondiak.

"Najlepšie, čo môžeme asi urobiť, keď opustí operačnú sálu, je dať ho pod magickú podporu života, ale to je naozaj príliš zavčasu povedať."

"Je to  všetko?"

"Chcete, aby som bol úprimný, pán Malfoy, tak úprimný budem. Vy a vaša matka potrebujete nádej, že to dobre dopadne, ale pripravte sa na to najhoršie. Teraz ak ma ospravedlníte..."

Draco zízal na vzďaľujúcu sa postavu liečiteľa. Mal pocit, že mu srdce vyskočí z hrude.

Pripravte sa, há?

Podľa všetkého nebol taký pripravený, ako si kedysi myslel.