Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsať jeden -   Budem ťa nasledovať do temnoty - časť druhá 1/2

(Súčasne)

Časť 1: Bez záruky

Podľa pani Shepardovej sú výzvy prítomné vo všetkom. Keby neexistovali žiadne výzvy a žiadne obete, potom by neboli dospievanie a učenia sa neprinášalo žiadne výhody.

Hermiona sa na to snažila pamätať, keď zízala na muža pri dverách.

Na Ronovi bolo niečo iné. Tvrdé črty na jeho tvári zjemneli, tie modré oči, ktoré sa na ňu kedysi pozerali s takým odporom, boli teraz nežné a to napätie, ktoré kedysi ničilo jeho telo, bolo preč. Domnievala sa, že spoznanie pravdy by obmäkčilo kohokoľvek.

Hermiona urobila smerom k nemu jeden krok, ale potom zastala.

Pred ňou ležali dve voľby, a ona mala sekundu na to, aby sa rozhodla, ktorým smerom chce, aby sa uberal jej život. Mohla buď prejsť popri ňom alebo sa mohla porozprávať. Mohla buď tú prekážku prekonať alebo padnúť rovno na hubu. Mohla buď stáť priamo tam, kde bola alebo mohla postúpiť vpred. Hermionine hnedé oči sa stretli s Ronovými, ale potom zmenili smer k jej nohám.

Čo urobiť? Každý ďalší krok, bez ohľadu na to, aké dobré boli jej úmysly, sa mohol preukázať ako katastrofa. Ale na nič v živote nie sú záruky. Hermiona toto ponaučenie poznala príliš dobre.

Mala chlapčeka a práve si uvedomila, že by ho o pár mesiacov odprevádzala do základnej školy. Vedela, že by mu pomáhala naučiť sa zaviazať si topánky, čítať knihy, ktoré miloval a stať sa tým nezávislým malým chlapcom, o ktorom vždy vedela, že bol. Nečakala, že ho stratí tak, ako ho stratila. Nič nečakala. Jej život zabočil na inú cestu, a dokonca po jej nečakanej strate, nabral jej život ďalší obrat. Vracala sa sama k sebe, otvárala sa tým, ktorým verila, bola úprimná, začala sa hýbať vpred, a pozdĺž tej cesty získala zopár veľmi nečakaných spoje- Hermiona sa zamračila a zadupala to slovo vo svojej hlave. Priateľov.

Život na nič neposkytuje záruku. Možno len na čas. Možno mohla použiť tú frázu na niečo o trochu pozitívnejšie. Áno, áno, to mohla urobiť. Možno tu Ron nebol, aby sa hádal, možno tu bol len, aby sa porozprával. Vystrela plecia a urobila smerom k nemu ďalší krok.

Mohla sa porozprávať, rozhovor bol to jediné, čo chcela, ale stále mohla nechať svoj strach zabrániť jej kráčať touto cestičkou.

To ale neprichádzalo do úvahy...

Hermiona sa nadýchla a urobila tretí krok, potom štvrtý. V minulosti urobila také množstvo chýb, že prestala rozhodnutia robiť len preto, aby neurobila chyby. Ale to už viac nebude. Mala pocit, že nech sa rozhodla akokoľvek, kvôli tomu, kým bola a čo za život viedla, boli šance vždy v jej neprospech. Nedal sa považovať za ľahký, ale prežila ho takto dlho. Bola schopná stále pokračovať.

Každá vec, každá skúsenosť, každý človek a každá situácia niesla so sebou ponaučenie.

Táto situácia nebola odlišná. Bola pripravená poučiť sa a tá myšlienka ju hnala vpred, až kým nestála len kúsok pred ním.

Ronove prvé slová ku Hermione boli váhavé. "Nie som tu, aby som sa s tebou hádal."

Úľava, ktorá zaplavila jej mozog, sa nedala opísať, ale aj tak sa pokúsila. "Úprimne, je to vážne úľava, pretože mám dosť hádok o všetkom a so všetkými."

Prehovoril, kým hľadel na zem a skoro nervózne kopal topánkou do koberca. "Mama mi povedala, že prídeš... len - len náhodou. Asi by ma prekliala do budúceho storočia, keby zistila, že som tu, ale napadlo ma... napadlo ma, že by sme sa mali porozprávať."

Ron bol tiež nervózny? Dobre, vďaka tomu sa cítila neskonale lepšie. Potom zmĺkol. Hermiona pomaly zdvihla oči, aby sa stretla s jeho, ostražitými, ale trochu uvoľnenými. Ron bol poľahky vyšší o sedem palcov než ona a jej krk nebol zvyknutý naťahovať sa tak dlho dohora. Najbližší človek k jeho výške bol Blaise a dokonca ten bol trochu nižší než Ron. Jednako sa neodvrátila či nesklopila zrak. Týčil sa nad ňou, ale nie hrozivo.

"Vieš, nikdy ma nenapadlo, že sem dospejeme." Ronov hlas bol nežný.

"A kam sme presne dospeli?" Zvedavo sa spýtala.

"Sem, vieš, kde stojíme jeden pred druhým ako cudzinci a nie vedľa seba ako..." zmĺkol na trápny okamih skôr, než dodal, "keď sme spolu začali chodiť, nikdy ma nenapadlo, že niekedy skončíme."

Ani ju nie, ale Hermiona zostala mlčať o tejto bolestivej téme. Napokon, boli v tej istej izbe, kde sa ich životy rozdelili a oni šli svojimi samostatnými životmi. Jednoducho sa nezdalo správne preberať ich rozchod.

"Spomínaš si na všetky tie plány, ktoré sme mali?"

Hermiona zatvorila oči a prehltla bublinu emócii, ktorá hrozila vystúpiť z jej žalúdka. Mali chvíľu spolu chodiť, zobrať sa, mať dve deti (jedného chlapca, jedno dievčatko) a spoločne zostarnúť. A čím viacej premýšľala o ich plánoch, tým väčšmi sa o nich nechcela rozprávať. Nechcela sa rozprávať o ničom. Jediné, čo to spôsobovalo, bolo to, že jej to pripomínalo, ako odlišne všetko dopadlo. Jediné, čo jej to pripomínalo, bolo to, prečo si už viacej žiadne plány nerobí.

Častejšie než naopak sa rozpadli na kúsky.

"Keď si odišla, premýšľal som, či si naozaj myslela vážne to, čo si povedala."

Prerušila to ticho slabým: "Myslela." Hermiona len chabo zakryla svoju trpkosť. "Ale život má svoje podivné cesty ako rozbiť niečie plány."

Ďalšia napätá pauza dopadla medzi nich.

"Takže, si šťastná?"

"A ty, Ron? Si šťastný?"

Len pokrčil plecami. "Nesťažujem si. Mám skvelú rodinu, priateľov a kariéru, ktorá mi umožňuje cestovať po celom svete. Chcem povedať, vždy je priestor pre dôležitejšie veci ako manželstvo a rodinu..." Ten čarodejník sa znova stretol s jej očami. "Ale ty si neodpovedala na moju otázku."

Hermiona na neho chvíľu hľadela. "Ako môžem? Ani neviem čo povedať," úprimne mu odpovedala. "Mám byť šťastná, Ron? Všetko som stratila. Stratila som svoj život, svoju identitu, svojich rodičov, svoj pocit bezpečia, svojho syna, svoj zmysel pre hodnoty, svojich priateľov, teba..." odvrátila oči k zemi a zamrmlala. "Ako by som mohla byť šťastná, keď som toľko stratila?"

"Ja- ja neviem." Presunul váhu z jednej nohy na druhú.

"Nie som šťastná," priznala úprimne. "Zatiaľ som nebola. Ja - ja neviem, či vôbec niekedy budem požehnaná šťastím, ale naozaj viem, že jedného dňa budem minimálne spokojná. Naozaj sa dostávam do bodu, kde sa dokážem zmieriť s vecami, ktoré sa udiali. Dostávam sa do bodu, v ktorom dokážem žiť sama so sebou. Dostávam sa do bodu, kde sa dokážem rozprávať o svojom živote a nemám pocit, že sa musím ukrývať. Dostávam sa do bodu, kde sa cítim dobre vo svojej vlastnej koži. A, aby som bola úprimná, práve teraz som s tým spokojná."

"Zmenila si sa," povedal jej. Tón jeho hlasu jej napovedal, že si nebol istý, či tá zmena je k lepšiemu alebo nie.

Hermiona sa stretla s jeho očami. "Nemala som na výber nič iné len sa zmeniť, Ron."

Kým znášala jeho pohľad, uvedomila si, ako veľmi sa zmenil on. Fyzicky mu metlobalový výcvik prospel; nezdal sa byť taký neohrabaný ako býval. Mal tú istú osobnosť, ale zdal sa trochu utlmený; minimálne v tomto okamihu. Všetko na ňom bolo cudzie a neznáme, pretože bol v podstate cudzinec, bez ohľadu na to, čo ich vzťah v minulosti znamenal. Ich životy sa rozbehli rôznymi cestami, zaplnili sa inými zážitkami a inými životnými ponaučeniami. A teraz, keď sa ich cesty znova skrížili, nebola si istá, čo si myslieť o dvadsaťštyriročnom Ronovi. Roky o ňom mávala všetky tie bláznivé romantické sny, v ktorých snívala o tom, aké to bude byť znova v jeho blízkosti, ale zistila, že realita je vždy tak veľmi odlišná od snov. Bola zvyknutá niečo pocítiť vždy, keď sa na ňu pozrel, ale teraz... nič tam nebolo. Ani iskrička. Nič.

A presne takto boli preč všetky tie podvedomé romantické predstavy o Ronovi Weasleymu. Odľahlo jej.

"Vieš, je mi ľúto, prepáč za všetko, čo som povedal. Nemal som potuchy. Nepoznal som pravdu, ja -"

"Nikto ju nepoznal."

"Na tom nezáleží. Bol som k tebe odporný blb, keď si si to ani nezaslúžila."

Hermiona onemela. Ron sa nikdy neospravedlňoval. Bola taká ohromená, že jej trvalo niekoľko minút, kým prehovorila. "Áno, áno, bol si, ale nemôžeš brať všetku zodpovednosť na seba. Ja by som sa ti mala tiež ospravedlniť."

"Ale - ale tak všemožne som ťa urážal a bol som k tebe hrozný."

"Áno, bol si, ale ja som ti dala všetky dôvody sveta, aby si bol. Opustila som ťa, oklamala som ťa a povedala ti, že odchádzam kvôli niekomu inému, a že som ťa vôbec nemilovala. Snažila som sa ťa chrániť, keď si žiadnu ochranu nepotreboval. Ani som ti nedala šancu. Mala som byť k tebe úprimná o mojich rodičoch, o Ha-" čarodejnica náhle zastala, konečne prerušila ten pohľad. Nebola si istá ohľadne stavu Harryho a Ronovho priateľstva, a nechcela ho naštvať v takom náročnom čase."

"Vieš, môžeš povedať jeho meno. Ja nie som..." Ťažko si vzdychol a prehrabol si rukou svoje červené vlasy. "Nevravím, že dokážem zabudnúť alebo že sa vrátime späť k tomu byť najlepší kamoši, ale dokážem odpustiť. Percy ma naučil, ako sa to robí."

Pri zmienke o jeho kedysi svojhlavom bratovi Hermiona pár krokov ustúpila a otočila sa k nemu chrbtom. Keď mu kládla niekoľko ďalších otázok, nedokázala sa na neho pozerať. "Ale dokážeš odpustiť mne, Ron? Nemusíme zabudnúť alebo sa vrátiť k tomu, čo sme bývali, ani to dokonca nechcem... ale dokážeš mi odpustiť, dokážeš?"

Všetko zmĺklo, ale len na okamih. "Áno, myslím, že dokážem."

Obzrela sa ponad plece na toho vážneho červenovlasého muža a zažiarila uľahčeným úsmevom. Trvalo niekoľko okamihov, ale jej úsmev jej opätoval. Hermiona mu naznačila, aby ju nasledoval a prešiel cez obývačku. Posadila sa na gauči, Ron si sadol vedľa nej a ona začala rozprávať. Po druhý raz za posledné dve hodiny tá mladá čarodejnica porozprávala inému človeku celý svoj príbeh.

A on - ako jeho matka - načúval.

K jej prekvapeniu bolo dokonca ľahšie ten príbeh porozprávať druhý raz.

Rozprávali sa asi hodinu. Molly raz nakukla, zbadala, že izba je nedotknutá a zanechala ich tomu rozhovoru. Hermiona mu porozprávala o desiatom septembri, o Pansyinej úlohe vo všetkom, čo sa týkalo pohrebu jej rodičov, o narodení Matthewa, o jeho živote a smrti. Ron počas toho príbehu zostal nepokojný a cítil sa nepríjemne, ale ani raz jej nepovedal, aby prestala. Hermiona mu rozprávala o živote, aký viedla, keď sa konečne vrátila do Británie, a nič nevynechala. Povedala mu o nehode na Marquette Manor a o jej hádke s Harrym a Ginny.

"Vieš, Ginny to vie," prerušil ju. "Vie o tvojom synovi, o Matthewovi."

"Stála som vo svojej obývačke, keď zistila, čí je to syn."

Ron len prikývol. "Viem. Prišla sem v tú noc, čo to zistila a bola v strašnom stave. Mama jej musela dať fľaštičku Upokojujúceho dúšku, aby prestala plakať. Tú noc tu zostala a George ju odviedol domov. Harry tam bol, čakal na ňu. Mám pocit, že Ginny bola šťastná, keď mi povedala, že pred jej bytom táboril štyri noci, než ho pustila dnu. Mama si myslí, že sú v poriadku, teraz, pretože odišli na týždňovú dovolenku do Aruby a Ginny sa rozhliadala po zásnubných prsteňoch."

To ju trochu prekvapilo, ale nedala to najavo. Mohli sa odsúdiť k nešťastnému životu, hoci to Hermione nebolo jedno, nechystala sa na nich vyplytvať ďalším dychom.

"A čo si ty o tom myslíš, Ron?"

Ten čarodejník len pokrčil plecami. "Myslím, že ju čokoľvek urobí šťastnou. Chcem povedať, strávil som posledných pár rokov tým, že som ju presviedčal, aby sa s ním rozišla."

Hermiona bola prekvapená. "Prečo?"

"Nemyslím si, že ju miluje. Chcem povedať, myslím, že ju má rád, ale nehodia sa k sebe. Je to, ako keby niečo medzi nimi bolo."

Nebola si istá, čo povedať, ale našťastie nič povedať nemusela. Do izby vošiel strieborný patronus. Ron sa zatváril zmätene nad jeho formou, ale Hermiona zízala na približujúceho sa jaguára. Zaplavil ju pocit hrôzy a farba z jej tváre okamžite zmizla. Čo sa mu stalo, že jej poslal patronusa? Bola Pansy v poriadku? Stalo sa niečo? Vedela, kto ho poslal ešte skôr, ako jeho príjemný hlas tlmočil tú správu. Samozrejme že patronus Blaisa Zabiniho bude jaguár.

Príď do Svätého Munga. S Dracovým otcom sa to zhoršilo. Stretnem sa s tebou v prijímacej časti.

Hermiona doslova vyskočila na nohy a schmatla svoj prútik zo stola, čím Rona prekvapila. Vstal po nej  a spýtal sa: "Čo robíš?"

"Musím ísť. Odovzdaj tvojej matke moje ospravedlnenia -"

"Čo sa deje?"

Nebol čas dohadovať sa s Ronom. Nerozumel by tomu bez ohľadu na to, aký jazyk by na vysvetlenie použila. Týmto spôsobom nedospel. "Pozri, nemôžem to vysvetľovať. Musím odísť."

"Nie, nemusíš odísť. Je to prekliaty Malfoy. My sa rozprávame. On môže -"

Odmiestnila sa skôr, než mohol tú  vetu dokončiť.

ooo

Časť 2: Facka, ktorú počul celý svet

O chvíľu neskôr sa Hermiona našla uprostred preplneného a skoro chaotického priestoru na príjme u Sv. Munga.

Blaise Zabini, ktorý bol stále oblečený v štandardnom aurorskom habite, stál vedľa nervózne vyzerajúce uvítacej čarodejnice a veľmi trpezlivo čakal. Zbadala ho okamžite, pretože to bol Blaise Zabini. Nielenže vyčnieval nad všetkých ostatných v miestnosti, ale okolo neho bola hmatateľná aura.

Ten čarodejník bol vyčerpaný, ale všimla si to len raz, keď si myslel, že sa nikto nedíva. Vtedy zdvihol oči k stropu a vypustil výdych, ktorý bol toho presvedčivým dôkazom. Hermiona sa krátko poobzerala po ostatných pacientoch v miestnosti: niekomu chýbali končatiny, niektorým vyrástli končatiny z iných častí ich tela, niektorí boli zelení, niektorí pokrytí vredmi a jeden zamračený chlapec mal tú smolu, že sa mu z úst a uší valila para, čo jeho mladší brat v úžase sledoval.

Chvíľu jej trvalo, kým si vyčistila myseľ a predrala sa skrz ten dav. Cestu k nemu našla dosť rýchlo. "Prišla som tak rýchlo ako som mohla."

Slabo sa uškrnul. "Poslal som ten odkaz len pred minútou."

Po tom, čo sa nervózne rozhliadla, spýtala sa: "Ako sa máš?"

Zdalo sa, že ho to vykoľajilo, ale len na chvíľu.

Blaise jej venoval ten najčudnejší pohľad, ktorý kedy videla, skôr než odpovedal: "Úprimne? Potrebujem prekliatu cigaretu a napiť sa, ale Pansy nenávidí zápach dymu a niekto tam musí byť, keď Draco stratí svoj pokoj a on ho stratí. Nemôžem svoju prácu odviesť veľmi dobre, keď budem opitý, že nie?"

Mal veľmi dobrý postreh. "Čo sa stalo?"

Keď sa rozhliadol, Blaise ju chytil za ruku a viedol k jednému z tých starých výťahov bez toho, že by prehovoril ďalšieho slova. Zatlačil gombík na štvrté poschodie a zostal ticho, až kým nenastúpili do toho starodávneho výťahu. Konečne, keď sa už Hermiona chystala tú otázku zopakovať, položil jej otázku. "Čo vieš o  subarachnoidálnom krvácaní?"

Z tej otázky okamžite onemela. "Viem - viem, že sa vyskytuje samovoľne, zvyčajne z prasknutej mozgovej aneuryzmy. S tým tumorom, čo mal Matthew v mozgu, vždy bolo riziko, že sa mu vyvinie aneuryzma, takže som o tom veľa čítala, aby som rozpoznala príznaky toho prasknutia. Subarachnoidálne krvácanie môže byť smrteľné, dokonca keď ho objavia a ošetria zavčasu. Ale nie je nemožné nejaké prežiť. Ak pacient prežije, je mimoriadne vysoká šanca, že dôjde k zhoršeniu poznávacích schopností, aj že sa zhorší neurologicky."

Včas si všimla ten ohromený výraz na tvári toho čarodejníka. Možno sa nesprávala ako vševedka, ktorú si pamätali z Rokfortu, ale to neznamenalo, že nebola sčítaná alebo znalá v rôznorodých témach.

"Prečo sa pýtaš, Blaise?"  A potom ju uvedomenie preplesklo tak silno, že sa skoro zapotácala. Jediné, čo dokázala zašepkať, bolo: "Pri Merlinovi."

"Presne."

Hermiona stále zisťovala, že je ťažké rozprávať. "A- ako sa má Narcissa?"

"Je neutíšiteľná, ako sa čakalo. Pansy je s ňou v súkromnej čakárni -"

Preplietla si palce v nervóznom očakávaní skôr, než sa spýtala: "A Draco?"

Blaise sa zatváril trochu prekvapene nad jej ohľaduplnými obavami o jeho najlepšieho priateľa, hoci Hermiona nerozumela prečo. V poslednej dobe trávili spolu poriadne veľa času. Dozvedela sa veľmi veľa o tejto situácii a o Malfoyovi. Samozrejme, že má obavy aj o neho rovnako ako o jeho matku. Ten vysoký, tmavý čarodejník nadobudol svoj stály pokoj a odpovedal. "Nepovedal slovka, odkedy sme prišli."

To sa od Draca Malfoya dalo čakať. Ten muž nebol veľmi zhovorčivý, pokiaľ nemal záchvat zúrivosti. Radšej by skočil z najvyššej budovy v Londýne, než by zložil masku, ktorú po celý čas nosil. Cítil sa za ňou pohodlne, to jej bolo jasné, ale tá maska nie vždy na neho fungovala. Existovali vzácne okamihy, keď bolo príliš ťažké udržať tú fasádu a musel prestať. Hermiona ho prichytila bez tej masky pri pekných pár príležitostiach; existovali okamihy, keď pri nej svoju ostražitosť oslabil neúmyselne a rovnako okamihy, keď ho život prinútil zložiť ju dole. Umožnilo jej to zistiť, v akých je problémoch; aký je ľudský. Pomohlo jej to o trošku lepšie porozumieť tomu mužovi.

"Sú nejaké nové správy?" spýtala sa Hermiona.

"Tesne pred tým než som ti poslal tú správu, prišiel liečiteľ a povedal nám, že kým dostávali do krvácanie a ten vnútrolebečný tlak pod kontrolu, v skutočnosti upadol do nezvratnej kómy a že je to len otázkou času. Tá prasknutá aneuryzma poškodila časť jeho mozgu, ktorá ovláda funkčnosť orgánov a že nedokážu napraviť to poškodenie bez toho, aby ho nezabili. Jeho orgány už boli poškodené predtým, ale liečitelia boli schopní to poškodenie napraviť. Už viacej nie sú. Rýchle to uzavreli. Jeho prognóza nie je dobrá. Má strašné bolesti, ale to zvládnu s elixírmi."

Boli to dôverne známe okolnosti, a predsa úplne rozdielne a ona si tieto rozdielnosti musela pripomínať, aby zabránila svojmu žalúdku rozvlniť sa. Nezáležalo na tom. Zasahovalo to príliš blízko k srdcu a ona chcela vracať. "Ako - čo..." Zmĺkla a hľadela na zem, aby zastavila ten svet, ktorý sa vymykal spod kontroly.

Z ničoho nič zacítila ruku na pleci. Ich oči sa stretli a jeho boli plné pochopenia, o ktorom nevedela, že ho Blaise má. Nerozprávali sa veľa o jej minulosti či dokonca o jeho; musel sa ten príbeh dozvedieť od Pansy alebo Malfoya... alebo od nich oboch. To posledné sa zdalo najpravdepodobnejšie. Ale nebola nahnevaná ani na jedného z nich. Možno to mala povedať Blaisovi sama. Verila mu, napokon, viac než len so svojimi tajomstvami – verila mu so svojím životom. Nikdy jej nedal dôvod myslieť si, že by ju zradil. Bol úprimný, silný, upokojujúci a spoľahlivý. Ale teraz nebol čas o tom premýšľať.

"Si v poriadku?" Obavy v jeho hlase boli evidentné.

"Blaise," váhavo sa na neho pozrela. "Ja - ja neviem, či som správna osoba, aby -"

"Samozrejme, že si. Prečo si myslíš iné?"

"Ja to len - je to len ťažké, to je všetko. Mám príliš skúseností so stratami."

"Človek čelí budúcnosti svojou minulosťou, alebo aspoň to mi vravievala moja stará mama," odvetil jej s pokrčením pliec.

Tie slová nemohli byť prehovorené v lepší čas. Toto bola skúška. Toto bol ďalší krok smerom k uzdraveniu a ona to musela urobiť. Musela poraziť svoj strach. Zlyhanie neprichádzalo do úvahy, pretože zašla príliš ďaleko, aby sa vzdala alebo neuspela. "Máš pravdu," Hermionin hlas sa chvel. "Máš úplnú pravdu."

"Postarám sa, aby som to povedal svojej starej mame," uškrnul sa Blaise.

Slabo sa usmiala, stále sa jej zdvíhal žalúdok.

Prešiel okamih ticha a obaja sledovali, ako ukazovateľ prešiel z jednotky na dvojku, naznačujúc, že sú na druhom poschodí. Istotne to bol ten najpomalší výťah v čarodejníckom Londýne, ale využila to ako svoju výhodu. Hermiona zhromaždila svoju odvahu a nadviazala na jej predchádzajúcu otázku. "Čo môžu pre neho urobiť?"

Blaise sa oprel o stenu výťahu a nadýchol sa skôr, než odpovedal. "To je ten najväčší problém, Hermiona. Narcissa má na výber buď ho nechať odísť prirodzene alebo ho napojiť na magický podporný životný systém, aby udržal jeho telo nažive, kým ostatné orgány zlyhajú."

"Ako dlho to potrvá?"

"Prirodzenou cestou bude mŕtvy, kým zajtra vyjde slnko. S pomocou prístrojov to môže byť od dvoch týždňov do šiestich mesiacov."

Tá čarodejnica sa pozrela na toho čarodejníka s roztvorenými hnedými očami. "A keď vie, že aj tak zomrie, Narcissa súhlasí s tým plánom, len aby ho udržala dlhšie nažive?" Blaise rozvážne prikývol hlavou. Toto naozaj udieralo blízko k srdcu. Hermiona si na chvíľu žula spodnú peru skôr, než položila tú desivú otázku. "A čo Draco hovorí na rozhodnutie svojej matky?"

Chladné, temné oči sa zaborili do jej, skôr než sa jemne spýtal: "Naozaj odo mňa na túto otázku potrebuješ odpoveď?"

Hermiona pokrútila hlavou. "Nie. Nepotrebujem." Malfoy mal asi vnútorný záchvat hnevu pri pomyslení, že jeho matka udrží jeho otca nažive. Nedal sa zachrániť a Malfoy nebol ten typ muža, ktorý by na niečom visel, keď vedel, že to stratí. Čoskoro krátka zápalná šnúra, ktorú už mal zapálenú, uderí. Prehrabla si rukou vlasy a jej srdce trúchlilo kvôli nim obom v tejto, pre nich oboch istotne veľmi náročnej noci. "Pri Merlinovi."

"Presne."

Ten deň, na ktorý sa Draco Malfoy pripravoval s takou prezieravosťou, ho zaskočil. Aké ironické.

"Prečo zavolali mňa?" čudovala sa. Napriek všetkej tej statočnosti, ktorú nazbierala počas cesty výťahom, zhruba dvadsaťdva jej percent po nej chcelo, aby na neho najačala za to, že jej toho patronusa poslal.

"Narcissa ťa miluje, ako keby si bola jej dcéra a prosí ťa, aby si tu bola. A pokiaľ ide o Draca..." Blaise sledoval, ako sa ukazovateľ posunul z dvojky na trojku. "V priebehu rokov sme mali o jeho otcovi príliš veľa hádok. On jednoducho odmieta pochopiť, že jeho otcovi na ňom záležalo. Môžem ti povedať, že sa nechystá byť nablízku, keď bude po všetkom. Bude príliš zaneprázdnený plánovaním svojho ďalšieho ťahu, príliš zaneprázdnený tým, ako ubrániť seba a jeho matku pred ich rodinou a príliš zaneprázdnený svojím hnevom, aby pochopil pravdu a rozumne uvažoval. Je to naozaj tvrdohlavý hlupák, ale keď si uvedomí chybu, ktorú urobil, jeho otec už bude mŕtvy a on bude pravdepodobne potrebovať, aby tam niekto bol."

"Ale prečo ja?"

"Prečo nie ty, Hermiona?"

"Ja nie som -"

"Záleží ti na ňom, však?"

Zrazu bola znepokojená. "Neuchádza sa o cenu ´Najmilší človek v Londýne´, ale -"

"Ale čo?"

"Áno, Blaise, naozaj mi na ňom záleží."

Roztrasené dvere na výťahu sa roztvorili a ich uvítali prázdne chodby štvrtého poschodia.

"Si pripravená?" spýtal sa jej.

Hermiona len prikývla.

S drobnou rukou zovretou v Blaisovej veľkej ruke ju viedol smerom k súkromnej čakárni. Jej hnedé oči hltali ten pohľad a jej nos nasával ten zatuchnutý vzduch. Zrazu bola taká napätá, že sa začala naozaj obávať, že dostane ďalší záchvat paniky. Ruky sa jej potili, namáhavo sa jej dýchalo, žalúdok ju hrozne bolel a jej hlava sa začínala vymykať spod kontroly. Ako jej zosnulý syn, Hermiona absolútne nenávidela nemocnice. Ten zápach, tie prázdne chodby, tú smrť, tú - Hermiona sa zastavila uprostred myšlienky.

Toto nebolo o nej.

Toto bolo o dvoch ľuďoch, ktorý pre ňu veľmi mnoho znamenali a pomohli jej nájsť jej cestu, hoci svojím vlastným spôsobom.

Takže potlačila svoj mimoriadny nepokoj a nasadila odvážnu tvár.

Blaise pre ňu otvoril dvere a okamžite sa ocitli na bojisku občianskej vojny.

Tá izba bola malá a jasná so svojimi bielymi stenami a béžovým kobercom na podlahe. Jediným nábytkom v čakárni boli dve tvrdo vyzerajúce modré pohovky, ktoré lemovali dve zo štyroch stien a dva sklenené konferenčné stolíky umiestnené pred tými pohovkami, zahádzané starými časopismi tak, že Hermiona mala problém vidieť to sklo. Na stene viseli pohybujúce sa obrázky (hlavne kvetiny a zvieratá); v rohu vedľa dverí bola polica, ktorá bola plná oddychového čítania a v druhom rohu bol čarodejnícky rozhlas.

V strede izby sa odohrávala bitka.

Hrozne vyzerajúci Draco Malfoy bol na jeden strane a uslzená Narcissa Malfoyová s červenou tvárou bola na druhej.

Ešte nikdy predtým nevidela Narcissu takú zlomenú, a ťahalo ju za srdce vidieť takú silnú ženú takto zničenú životom. Skutočnosť, že prehrávala vojnu, ktorú kvôli svojmu manželovi roky viedla, bola pre ňu mimoriadne ťažká, aby ju dokázala prijať. Kvôli tomu bola asi ochotná oddialiť hroziacu smrť Luciusa Malfoya tak dlho, ako bolo možné. Hermiona vedela na základe vlastnej skúsenosti, že to nebolo veľmi dobré. Hnedovlasá čarodejnica ihneď zbadala vyčerpane vyzerajúcu Pansy, ktorá asi použila pohotovostné prenášadlo z Madeiry. Sedela na gauči čo najďalej od dverí, bezmocne sledovala, ako matka a syn vedú voči sebe impozantný zápas.

Draco Malfoy podľa všetkého prelomil svoj predchádzajú režim mlčania.

Bola prekvapená, že nad ich hlavami ešte stále bol strop.

"To nemyslíš vážne, matka!" vrčal ten čarodejník.

Narcissa vyzerala bez seba kvôli slzám a sklamaniu nad jej jediným synom. "Čo odo mňa čakáš, Draco? Nemôžem sa ho vzdať! Nevzdám sa! Nežiadaj ma o to!" Vzdorne kričala naspäť.

"Nežiadam ťa o nič, čo by v tomto prípade nebolo rozumné! Môžeš sa snažiť a snažiť, ale nedokážeš ho zachrániť! Môžu ho držať na prístrojoch naveky, ale nič to nezmení! Nikdy sa nevráti späť! Nikdy! Počula si, čo povedali! Je čas, aby si bola realistická! Je čas, aby si bola -"

"Ja som v tomto realistická! Čo chceš, aby som urobila? Opustila ho? Ja -"

"Sedem percent, matka!" Jačal na ňu. "Má sedempercentnú šancu, že toto prežije! Sedem!"

Jeho matka pevne spojila pery, kým vyprskla. "Sedem nie je nula a spravilo by ti dobre, keby si na to pamätal." A potom na svoju tvár nasadila tvrdohlavý výraz. "Všetka nádej nie je stratená."

Malfoy sa posmieval. "Nuž, mne sa zdá poriadne stratená."

"Čo ak sa vzoprie tým vyhliadkam? Čo ak -"

"Na tom nezáleží!" zúril ten blondiak. "Či zázračne prežije alebo nie, nezáleží na tom, pretože bude fyzicky zoslabený, nespomínajúc,  že bude úplne mentálne neschopný! Nebude schopný premýšľať, nebude vidieť, nebude odpovedať na dotyky či slová, bude neschopný vlastnými silami stráviť jedlo, neschopný počuť, neschopný ovládať svoj vlastný tlkot srdca, neschopný hovoriť, neschopný sám dýchať, neschopný močiť bez pomoci a neschopný bez podpory žiť! Bude to mátoha!"

Vzlykala. "Ale bude nažive, Draco! Nažive!" Luciusove bytie nažive bolo jediné, na čom záležalo jeho žene a Hermiona chápala aké dôležité to pre ňu je, ale...

"Nažive?" zúril Malfoy. Jeho normálne bledá tvár bola červená zúrivosťou. "Áno, bude nažive, ale len v najužšej definícii toho slova. Ale čo to bude za život? A povedzme, že prežije a všetky jeho orgány nezlyhajú, čo za život to bude, do ktorého si ho ochotná prekliať? Bude tu vďaka tým prístrojom a bude na nich úplne závislý, ale jeho myseľ bude dávno preč. To je to, čo naozaj chceš? To je ono?"

Narcissa vyzerala úplne zničená jeho slovami a situáciou, v ktorej sa nachádzali. Hermiona ju nikdy nevidela tak naprosto bezmocnú a stratenú. "Je to tvoj otec, Draco." Jej telo ničili vzlyky, keď pokračovala. "O-on je m-môj ma-manžel."

Draco na ňu dlhú dobu hľadel, než pokrútil hlavou. "Už ti roky nebol manželom, matka."

Všetci sledovali ako hnev jeho matky rýchlo dosiahol novú úroveň. "Ja -"

"Roky, matka," prerušil ju a pokračoval. "A najhoršie na tom je, že to vieš."

"Ako môžeš niečo také povedať?" Plakala nahnevanými slzami.

"Len preto, že dementori vysali všetky jeho šťastné spomienky, neznamená to, že musíš automaticky vyčistiť stôl. Len preto, že mal mozgovú aneuryzmu, neznamená to, že si povinná zabudnúť na jeho kurvy -"

Ten zvuk ako Narcissa spakruky udrela svojho syna po líci sa ozýval miestnosťou - zdalo sa, že trvá večne.

Čas zostal visieť, pozastavil sa vo vzduchu, ako artista na visutej hrazde uprostred smrti vzpierajúcom sa vrcholnom kúsku. Hermiona bola príliš šokovaná, aby dýchala. Tá zúrivá a roztrasená čarodejnica prehovorila k Dracovi Malfoyovi tým najchladnejším hlasom, aký ktokoľvek z nich kedy počul. "Neopovažuj sa škaredo hovoriť o svojom otcovi. Nie dnes. Nie teraz."

Pansyine oči sa roztvorili šokom, keď si zakryla ústa, aby potlačila zalapanie po dychu, ktoré zúfalo chcelo uniknúť. Blaise váhavo ukročil nabok a stiahol Hermionu so sebou. Vyčistilo to peknú cestičku k úniku. Hermiona si dokonca ani nevšimla, že sa pohla, jej oči boli upreté na Malfoya.

Ako jeho matka sa triasol, silne. Rozpakmi a hnevom; to posledné bolo nespútané a zdalo sa zmeniť Draca Malfoya na niekoho, koho Hermiona nie celkom spoznávala. Zdalo sa, že sa mu všetka krv nahrnula do tváre, čím odtlačok ruky jeho matky vystúpil ešte viac. Zmizli vrásky frustrácie na jeho čele a zmizli tie vrásky rozčúlenia v kútikoch jeho úst.

Hermiona si bola poriadne istá, že ho ešte nikdy nevidela takého nahnevaného. Nikdy.

Na sekundu tá čarodejnica zadržala dych. Vyzeralo to, že svojej matke ten úder vráti, a ona si nemyslela, že by mohla stáť bokom a nezamiešať sa, keby to bol tento prípad. Ale neurobil to. Namiesto toho si Malfoy zdvihol svoju bledú ruku k rozpálenému lícu a strelil po Narcisse zničujúcim pohľadom, ktorý veľmi málo zakryl to, aký bol ublížený.

Rýchlo jej modré oči zaplavili výčitky a ľútosť. "Draco, ach, pri Merlinovi, je mi -" Narcissa urobila krok k nemu, len aby ju zastavili chladné a neľútostné šedé oči.

Bolo príliš neskoro.

Ten blondiak zdvihol ruku, ako keby povedal dve veci: "Nepribližuj sa ku mne, pretože sa neovládam," a "Nechcem už od teba počuť ďalšie slovo."

Malfoy popri šokovanej Hermione a pokojnom Blaisovi rýchlo vybehol z čakárne. Zatreskol za sebou dvere tak silno, že sa všetko vo vnútri zatriaslo; obrázky spadli zo stien a rozbili sa na zemi, a dvere vyleteli z pántov a s ohlušujúcou ranou padli do izby len centimetre od Blaisa a Hermiony.

ooo

Časť 3: Láska je dívať sa ako niekto zomiera

Po úteku Draca Malfoya nasledovalo šokujúce ticho, kým Blaise rýchlo opravoval dvere.

"Ma-mala by som sa s ním ísť porozprávať," o niekoľko minút neskôr apaticky zamrmlala Narcissa.

"Nie!" zazneli zborovo všetci traja, čím Narcissu vyplašili.

"To - to nie je dobrý nápad," riekla Pansy váhavým hlasom. "Dajte mu nejaký čas, aby sa upokojil. H-"

Jej múdre slová boli prerušené príchodom bacuľatého, strhaného liečiteľa menom Augustus.

Hermiona si ho pamätala zo svojho posledného pobytu.

"Aké sú novinky o mojom manželovi?" Narcisse v očiach sa zablysla nádej a jediné, na čo Hermiona dokázala myslieť, bolo tých sedem percent. Stačilo sedem percent na to, aby udržali niečie nádeje nažive? Podľa všetkého áno, ale ona si to nemyslela. Mať nádej bolo dobré, ale mať realistickú nádej bolo ešte lepšie.

"Pán Malfoy opustil operačnú sálu a do piatich minút bude späť vo svojej izbe." Augustus zastal a odovzdal to, čo bol drvivý úder. "Je mi to ľúto, ale nemôžeme urobiť nič, čo by zastavilo alebo aspoň spomalilo zlyhanie orgánov. Naše predpovede zostávajú rovnaké." Slzy sa začali liať po Narcissiných lícach a Hermiona sa cítila tak bezmocne. "Pani Malfoyová, asi za hodinu ho môžeme napojiť na magickú podporu života, aby sme mu predĺžili jeho život, ale - " Vedela, že jej chce povedať, že najlepšie bude nechať veci prírode, ale Blaisov tvrdý pohľad toho liečiteľa umlčal skôr, než mohol pokračovať. "Necháme rozhodnutie na vás. Príde po vás čaromedička, keď ho znova uložia v jeho izbe."

A s tým sa liečiteľ Augustus otočil o 180 stupňov a odišiel.

Bola to Pansy, ktorá tú staršiu ženu objala prvá a bola jej oporou, keď srdcelámajúce vzlyky trhali jej telom. Šepkala jej do ucha slová útechy, kým Narcissu tuho objímala. Jediné, čo mohla Hermiona urobiť, bolo dívať sa, ako iný človek prežíva to, čo prežívala ona; jediné, čo mohla urobiť, bolo dívať sa a zadržiavať slzy vo svojich vlastných očiach. Bolo dosť ťažké prejsť si tým sama, ale dívať sa na niekoho iného ako stráca niekoho, koho takto miluje, bolo ťažšie než čakala.

Život bol definitívne krutý.

Blaise stál vedľa Hermiona a díval sa na tú smutnú scénu.

Pansy trvalo celých päť minút, kým upokojila Narcissu na úroveň, keď sa jej hlasné, vnútornosti zvierajúce vzlyky zoslabili na nešťastné fňukanie. A predsa sa neobjavila žiadna čaromedička. Tá čarodejnica sa pomaly odtiahla z Pansyinho náručia a venovala mladšej žene bozk na čelo. Slzy unikli z Pansyiných modrých očí.

Všetko bolo tiché, až kým sa Narcissa nespýtala:  "Čo by si ty urobila, Hermiona? Čo by si urobila, keby si bola na mojom mieste? Napojila by si ho na tie prístroje alebo by si tomu nechala prirodzený priebeh?"

Zo všetkých tých ťažkých otázok, ktoré jej v živote položili, tieto boli zďaleka najťažšie.

Zdalo sa, že sa každé oko v miestnosti otočilo na ňu a Hermiona zmrzla, zrazu neschopná dýchať. Krv jej stiekla z hlavy do nôh a jediné, čo cítila, bolo neuveriteľné nutkanie utekať ako o život. Niekoľko krokov sa potkýnala dozadu, ale Blaise ju chytil okolo pása. Musel predvídať jej pohyb a zadržal ju, aby neutiekla.

"Vy - vy sa ma na to nemôžete pýtať, Narcissa. Nemôžete sa ma pýtať, čo by som urobila, pretože ja nie som vy."

Keď si uvedomila, že ju Blaise nepustí, Hermiona premýšľala o Narcissinej otázke. Čo by urobila ona? Zatvorila oči, keď sa jej nekontrolovateľne roztriasli plecia. Toto nebolo o tom, čo by urobila; toto bolo o tom, čo ona už urobila. Bola v tej istej pozícii, v akej bola Narcissa. Ich situácie boli odlišné, ale to, čo Hermiona vedela, bolo, že viedla podobný boj sama so sebou. Trápila sa nad tým, nespala kvôli tomu, plakala kvôli tomu a nakoniec -  nakoniec... jej myseľ sa zatúlala k Matthewovi.

Po tom, čo zomrel, boli dni, keď si myslela, že bola zlá matka, pretože neurobila nič, keď sa zrútil, pretože sa rozhodla nedovoliť im rozrýpať a rozpichať jeho krehké malé telíčko, pretože im nedovolila, aby opakovane šokovali jeho srdce a pretože sa rozhodla nepredĺžiť jeho nesmierne utrpenie. Tie dni ju tak ovládala vina, že skoro nedokázala vstať z postele. Boli dni, keď plakala a chcela si ublížiť, pretože mala pocit, že ho zabila.

Hlas tej staršej ženy bola taký zlomený, že ho skoro nedokázala zniesť. "Ty si sa niekedy vzdala svojho syna?"

Vážne odpovedala. "Nikdy. Ani na jediný okamžik. Dokonca ani potom nie, čo naposledy vydýchol."

Skôr než Narcissa mohla odpovedať, zjavila sa pri dverách čaromedička. Bola to Helga. Strelila vystrašený pohľad Pansyiným smerom skôr, než oznámila: "Pani Malfoyová, váš manžel je v -"

Narcissa nenechala tú mladú čarodejnicu dokončiť, rýchlo Helgu obišla a zamierila k oddeleniu 67. Čaromedička rýchlo nasledovala za ňou, zanechajúc dve čarodejnice a jedného čarodejníka stáť v čakárni. Emócie všetkých dosiahli najvyššiu úroveň; nemuseli sa rozprávať, aby vedeli, ako sa tí ostatní cítia. Pansy sa prehnala miestnosťou a hodila sa do náručia svojho priateľa. Netrvalo dlho, kým sa miestnosťou ozývali jej hrdelné vzlyky. Jediné čo Blaise mohol urobiť, bolo utešovať ju.

Hermiona si v tejto chvíli pripadala podivne sama. Nebol to dobrý pocit, ale cítila, že je príliš zdrvená, momentálne, aby sa  tým zaoberala. Emocionálne otrasená Hermiona Grangerová sa zrútila na tvrdú pohovku, zakryla si tvár rukami a plakala.

Tentoraz neplakala kvôli sebe ani kvôli stratám, ktoré vo svojom živote utrpela. Namiesto toho plakala kvôli žene, ktorá mala stratiť telo svojho manžela dlho po tom, čo stratila jeho myseľ a plakala kvôli synovi, ktorý mal stratiť svojho otca. Plakala pre tie stratené možnosti a pre tie vyblednuté sny. Plakala kvôli tomu, že život je ku všetkým tak prekliato nespravodlivý. Plakala kvôli rodine, ktorá sa mala rozbiť a plakala kvôli manželke, ktorá nevedela, že "až kým vás smrť nerozdelí" sa malo stať realitou v jej mladom veku štyridsiatich deviatich rokov. Plakala kvôli synovi, ktorý nikdy nebude mať šancu opraviť rozbitý most medzi ním a jeho otcom. Plakala kvôli všetkému, čo nedokázala povedať a kvôli všetkému, o čom nevedela, že cíti.

Pocítila okolo seba ruky, silné a ženské ruky. Hermiona sa ponorila do Pansyinho objatia a spoločne plakali. Bol to emocionálny deň, počas ktorého bola taká silná, a do pekla, mala pocit, že si zaslúži ten luxus vyroniť zopár sĺz na plece... priateľky.

Jediná vec, vďaka ktorej Hermionine slzy dospeli ku koncu, bolo niečo, na čo si spomenula. V tejto chvíli si spomenula na sen: ten prvý a jediný sen o ňom, ktorý nebol vyvolaný spomienkami. Na ten sen, kde jej Matthew povedal, že už viacej nemá bolesti, a že nemusí byť smutná, že tam nie je. Hermiona si spomenula na ten pokoj, ktorý cítila. Spomenula si na tie emócie, ktoré pociťovala. Bolo to prvý raz, čo sa necítila taká vinná, prvý raz, čo sa nemučila, prvý raz, čo sa zmierila s pravdou, že urobila pre Matthewa správnu vec a prvý raz, čo si konečne uvedomila, že tým, že ho nechala odísť, urobila nesebeckú vec..

Možno...

Hermiona sa pomaly dala dokopy a odtiahla od seba Pansyine ruky.

"Kam ideš?" spýtala sa.

"Porozprávať sa s Narcissou."

"Ideš ju presvedčiť, aby počúvla Draca?"

"Nie." Nasadila odhodlaný výraz. "Idem ju presvedčiť, aby urobila to, čo je správne pre jej manžela." A s tým zanechala Pansy a Blaisa v čakárni.

Zhlboka sa nadýchla skôr, než otvorila dvere na oddelení 67.

Ako očakávala, Narcissa sedela pri posteli svojho manžela.

Chumáče vlasov Luciusa Malfoya boli minulosťou a jeho hlava bola obviazaná kvôli operácii. Pre Hermionu vyzeral vo svojom komatóznom stave dosť mierumilovne. Predtým vždy vyzeral, ako keby mal mimoriadne bolesti. Pripusťme, naposledy (a jediný raz), čo ho videla, ten muž sa jej pokúsil rozrezať tvár ako nejakú tekvicu.

Jeho manželka ho držala za ruku a potichu k nemu hovorila.

Hermionu napadlo otočiť sa, nechať ich na pokoji, ale neurobila to.

"Milovala som ťa odkedy mi bolo šestnásť. Neboli sme dokonalí: nemali sme dokonalý život ani dokonalé manželstvo, ale kedysi sme boli šťastní, však?" Hľadela na bezvedomého manžela a nežne pohladila jeho líce svojou pestovanou rukou. "Roky som nebola schopná dostať sa k tebe takto blízko. Roky som nebola schopná dotknúť sa ťa." Narcissin hlas sa zlomil, ale pokračovala, počuteľne priškrteným hlasom. "Tak veľmi si mi chýbal. Snažila som sa byť silná, ale..." Tá čarodejnica zmĺkla, ale znova rýchlo začala. "Vyskúšala som všetko, čo som dokázala vymyslieť, aby som ťa priviedla späť, ale nestačilo to." Narcissa pobozkala ruku, ktorú držala a priložila si ju k lícu. "Len chcem, aby si vedel, že som sa ťa nikdy nevzdala, ani na jedinú minútu... ani na jedinú sekundu."

Rozhodla sa, že je vhodný čas dať najavo svoju prítomnosť s tichými slovami: "Niekde som čítala, že dovoliť odísť neznamená, že sa vzdávate, ale skôr, že ste sa zmierili s tým, že existujú veci, ktoré sa nemôžu udiať."

Na chvíľu nepovedala tá staršia čarodejnica ani slovo, ani nedala najavo, že o nej vie. Hermiona sa nepohla. Nakoniec sa Narcissa zdvihla zo stoličky a položila ruku svojho manžela znova na posteľ. "A čo ak to nedokážem? Čo ak sa nezmierim s tým, že také veci existujú?"

Hermiona nevedela, ako na tú otázku odpovedať, ale urobila ďalší váhavý krok do izby.

"Ja neviem, čo robiť. Povedz mi, čo by som mala urobiť."

"Narcissa, to nie je na mne, aby som vám povedala, čo robiť, ale môžem vám povedať, aby ste prestali myslieť na to, čo strácate a premýšľali o tom, čo Lucius -"

"Takto si sa ty rozhodla o Matthewovi?"

"Milujem svojho syna a vždy budem." Pravdivo jej povedala Hermiona.

"Ale vzdala si sa."

Vedela, že jej Narcissa nezamýšľala ublížiť týmito slovami, ale bodli horšie, než si kedy mohla predstaviť.

"Musíte pochopiť, že by som o jeho život bojovala bez prestania a pokračovala by som v tom boji až na večné veky. Jednako, na konci..." čarodejnica zmĺkla, stratená v jej vlastných myšlienkach.

Hermiona sa rýchlo vzchopila. "Bol na toľkých elixíroch a liekoch, že by zložili veľkého cicavca, tie dvojtýždňové ožarovania mu v skutočnosti ubližovali viac než pomáhali a on nenávidel chodiť ku doktorom aj ku liečiteľom.  Jeho osobnosť sa začínala meniť. Pripomínal mi toho sladkého chlapčeka, ktorý mi liezol do postele a bozkával ma každé ráno, len vtedy, keď sme robili niečo spolu a hrali sa spolu hry. V každom inom čase bol Matthew postrach, ktorý jačal ako banší. Bol absolútne nešťastný. Uvedomovala som si, že napriek jeho odvážnemu a statočnému zovňajšku počas liečenia, že je tak nešťastný." Hermiona odžmurkala slzy.

Vždy snívala o tých najlepších častiach Matthewovho života, nie o tých najhorších. Zanechávalo to v jej vnútri neuveriteľný chlad, keď ich prestala glorifikovať a spomenula si na pravdu. Narcissa potiahla nosom, ale nepovedala nič.

"Každú noc," pokračovala Hermiona, "som šla do jeho izby, len aby som ho skontrolovala. On tam len tak tichučko ležal a prvé, čo ma vždy napadlo, je, že je mŕtvy. To nie je niečo, čo by si má matka myslieť, keď vojde do izby svojho syna." Urobila ďalší váhavý krok k tej staršej žene. "Myslím, že to poznanie a čakanie na úder, ktorému sa nemôžete vyhnúť, bolí viac než ten úder samotný."

Narcissa pri týchto slovách potichu plakala, súhlasne pri tom prikyvovala hlavou.

"Keď som sa musela rozhodnúť, mesiace som sama so sebou bojovala a zápasila. Previesť Matthewa peklom len kvôli tomu, aby mohol žiť ďalších pár mesiacov alebo mu poskytnúť trochu pokoja? A, nakoniec, mesiace predtým než zomrel, som sa rozhodla prestať byť sebecká. Prestala som s liečbou, ktorá mu ubližovala, vyhodila som všetky tie lieky a elixíry a umožnila som mu byť dieťaťom. Umožnila som mu prežiť zvyšok jeho života tak, ako ho prežiť chcel. Zabávali sme sa spoločne, vytvárali spomienky a on sa viacej usmieval. Áno,  zomieral, ale ja som sa ho nevzdala, neodložila som ho niekam. Bola som s ním, každý okamih každého dňa, až do konca. Nevzdala som sa ho; milovala som ho dosť na to, aby som vedela, že je čas nechať ho odísť."

"Žiadaš ma, aby som sa vzdala nádeje, ale ja nemôžem."

Hermiona si vzdychla. "Nežiadam vás, aby ste sa vzdali všetkej nádeje, Narcissa."

"Potom, čo odo mňa žiadaš, aby som urobila?" Jej hlas kričal.

"Žiadam vás, aby ste premýšľali o svojom manželovi tak, ako som ja premýšľala o svojom synovi - dajte ho vo svojej mysli na prvé miesto skôr, než sa rozhodnete. Žiadam vás, aby ste to, čo chce on, kládli pred to, čo chcete vy. Žiadam vás, aby ste premýšľali o svojom synovi - nepredlžujte to; len to vám obom sťažíte. Žiadam vás, aby ste urobili to, čo som ja urobiť nedokázala a zmierili ste sa s tou stratou a začali sa vo svojom živote pohybovať vpred. Nedržte svoju rodinu na tom istom mieste, kde bola posledné tri roky. Nie je fér voči Draco, že musí niesť na svojich pleciach bremeno svojho otca, nie je voči nemu fér, že musí klamať svetu a nie je voči nemu fér, že musí neustále udržovať masku, pretože sa tak bojí, že prezradí rodinné tajomstvo. Už toho obetoval tak veľa, a vy tiež. Nie je voči vám fér, že držíte svoj život na uzde, keď by ste mala byť tam vonku a žiť ho, nie je voči vám fér, že sa naháňate za niečím, čo je nedosiahnuteľné."

Slabo: "Ja som -"

Pokúsila sa, aby jej slová nezneli kruto. "Nedostanete ho späť, Narcissa a vy to viete."

Narcissine plecia sa roztriasli.

"Naozaj si myslíte, že muž ako Lucius Malfoy by chcel žiť takýto život?"

"On-on bol príliš hrdý, aby dovolil vidieť ho ako -" zmrzla na dlhú minútu skôr než sklonila oči k telu svojho manžela. Nakoniec Narcissa smutne zamrmlala. "Ty by si toto nechcel..."

Hermiona sa postavila vedľa nej a pozrela sa na komatózneho muža.

Položila svoju ruku na Narcissinu a pozrela sa do červených a nešťastných modrých očí tej ženy.

Poznala také oči. Bola si istá, že ona s tými istými očami hľadela na Pansy v tie dni pred  smrťou Matthewa. Skoro podľahla slzám, ale udržala pevnú tvár kvôli jej dobru. Narcissa v nej videla pilier sily, maják uprostred búrky a ona bola rozhodnutá nesklamať ju. Bude silná kvôli nej; bude silná kvôli nim všetkým.

Tá mladá čarodejnica na okamih zaváhala predtým, než tu plavovlasú ženu objala.

Narcissa, ktorá bola o hlavu vyššia než ona, sa pritisla k Hermione, ako keby sa držala tajomstva vesmíru.

"Keď som si ho brala," povedala srdcelámajúcim šeptom, "nečakala som, že naše manželstvo skončí takto."

Bolo také ťažké neplakať v tejto chvíli. "Ne-nečakáme veľa vecí, ktoré sa nám stávajú, ale stávajú sa a my ich musíme prekonať. Bolo pre mňa také ťažké sa toto naučiť, ale nemala sa nikoho, kto by mi na tej ceste pomohol."

"Milujem ho a milovať znamená, že musíš bojovať."

"Áno, to je pravda. Ale milovať znamená, že tiež musíte trpieť..." čarodejnica zmĺkla na chvíľu, kým zašepkala. "A milovať tiež znamená, že sa musíte dívať, keď niekto zomiera."

Narcissu zadúšalo a Hermiona cítila vlhkosť jej sĺz na svojom pleci, keď ju utešujúco hladila po chrbte.

"Ja -"

V jej očiach boli slzy, keď povedala: "Viem, že ho milujete, a ak ho skutočne milujete, využite svoju lásku k nemu, aby ste stáli pri jeho boku tak, ako ste stáli posledné tri roky. Stojte pri ňom, dokonca keď chradne... dokonca keď zomiera. Ukážte mu, ako veľmi ho milujete tým, že s ním budete až dokonca."

Hermiona začula, ako sa dvere na oddelení 67 pomaly otvorili a Pansy s červenými očami nakukla dnu. Blaise strčil hlavu nad jej. Hermiona im zľahka zamávala, aby im dala vedieť, že môžu vojsť dnu. Narcissa otočila hlavu, keď začula klopkanie Pansyiných podpätkov. Venovala čarodejnici s havraními vlasmi slabý úsmev a potom objatie, keď sa k nej Pansy pripojila pri Luciusovom boku. Blaise zostal pozadu, nakúkal od dverí. S pokrútením hlavou mu odpovedala na otázku, ktorú sa nemusel nahlas spýtať. Vybehol z dverí, aby dal liečiteľovi správu, že nie, nebudú potrebovať prístroj na magickú podporu života.

Narcissa znova chytila Luciusa za ruku a spýtala sa: "Zostanete tu so mnou... až do konca?"

Nechcela tu čakať, kým Lucius zomrie. Bolo to jednoducho pre ňu príliš ťažké. Urobila to pri Matthewovi; nemyslela si, že by to dokázala urobiť aj pri ňom. Ale, toto nebolo o nej, znova si pripomenula.

Hermiona zatlačila preč všetky sebecké myšlienky, ktoré sa zhromažďovali v prednej časti jej mysle.

Skôr než mohla odpovedať, Blaise za sebou zatvoril dvere a ukradol tie slová priamo z jej úst.

"Nebudete tu sama."

ooo

(O šesť hodín neskôr)

Časť 4: Zvrat osudu

Zvláštnym zvratom osudu našla Hermiona Draca Malfoya na streche Sv. Munga a z nejakého dôvodu jednoducho vedela, že tam bude.

Začínala sa usadzovať nádherná londýnska hmla a so šerom prišiel chlad večera. A bol to mimoriadne chladný marcový večer, keď potichu za sebou zatvorila dvere na tú strechu. Bolo to ťažšie než to vyzeralo s dvoma umelohmotnými pohármi - a prútikom - v rukách. Keď Blaise šiel všetkým zohnať jedlo, priniesol extra kávu pre Malfoya, ktorú doručiť poslal Hermionu. Nikto nemal potuchy kam šiel, keď vybehol z tej čakárne. Pansy sa ho pokúšala nájsť, ale neúspešne; povedala, že asi opustil nemocnicu. Takže keď jej Blaise uložil na plecia túto povinnosť, Hermiona si bola istá, že toho rozhnevaného samotára nenájde. Ale len čo vyšla z tej izby, jej nohy ju niesli ku schodom, ktoré viedli na strechu.

A tam bol. Neodišiel.

Hermiona si bola poriadne neistá, prečo sa zrazu cítila tak prekliato nervózne.

Vietor sa začal zdvíhať a zdalo sa, že ten plavovlasý muž, ktorý sedel na kúsku trávy v záhrade, si to vôbec nevšimol. Hľadel von na obrysy Londýna, hlboko zamyslený, kým jeho vlasy v tom vetre nemilosrdne lietali. Zdalo sa, že jeho hnev schladol následkom času, ktorý strávil na tej streche. Kolená mal pritiahnuté k hrudi a nikdy predtým ho nevidela takého zraniteľného.

Nebola si celkom istá, ako spracovať ten pohľad pred ňou. Bola rozpoltená medzi chcením stáť tam a dívať sa a medzi chcením priblížiť sa k nemu. To posledné vyhralo - ale nie o veľa. Hermiona urobila váhavý krok smerom k nemu, ale zastavila, keď začula jeho suchý hlas: "Čo chceš, Grangerová?"

Samozrejme, v ústach jej hrozne vyschlo.

Začínali sa rozsvecovať podvečerné svetlá. Malfoy si vystrel nohy, ale neotočil sa, aby sa na ňu pozrel.

Na okamih ho jeho otázka zaskočila. Zabudla na všetko, čo mu chcela povedať, ale urobila pár ďalších krokov. To bola asi dobrá vec. Draco Malfoy mal schopnosť vycítiť nezmysly na míle ďaleko. "Ja - hm, priniesla som ti kávu. Smiem sa k tebe pripojiť?"

Zaklonil sa a použil ruky, aby sa udržal vo zvislej polohe. "Ak musíš," zatiahol Malfoy.

To nebolo ani to ani ono; dokonalá diplomatická odpoveď od niekoho, kto nechce, aby si niekto myslel, že mu na niečom záleží. Keď začala vystupovať zo svojho mračna nešťastia, naozaj jej začínali dochádzať tieto jeho malé slovné kľučky. Podľa všetkého Draco Malfoy nebol veľmi prívetivý, ale ona si všimla, že s ňou zaobchádzal oveľa lepšie než s ostatnými čarodejnicami, s výnimkou Pansy.

"Ako si vedel, že som to ja?" spýtala sa, keď sa postavila vedľa miesta, kde sedel.

Konečne sa na ňu pozrel, ale len aby prijal svoj pohár, ktorý mu podávala. Znova sa vrátil k zízaniu na obzor, keď jej na rovinu vysvetľoval. "Pretože z vás troch tam si ty jediná súčasne dosť odvážna a dosť hlúpa, aby si ma sledovala sem hore."

Bez nejakej hanby Hermiona pokrčila plecami, keď sa posadila vedľa neho. "To musí byť niečo chrabromilské. Asi máš pravdu vo svojich predpokladoch, ale mýliš sa v jednej veci."

Znel extrémne znudene. "A tou je?"

"Nesledovala som ťa."

"Ach, tak ťa poslal Blaise." Odpil si z kávy.

"Možno som sa poslala sama."

Ten čarodejník si odfŕkol. "Hovadina, Grangerová."

Pokrčila plecami. "Možno je a možno nie je."

"Výber strednej cesty k tebe nepasuje."

"A utiecť od svojich problémov zas nepasuje k tebe."

"Áno, to sa viac hodí k tebe."

Hermiona sa strhla. To zabolelo, ale tá bolesť bola dočasná a bolo to niečo, čo od Draca Malfoya očakávala. Nešťastie, napokon, malo rado spoločnosť.  "Bod pre teba, Malfoy. Nechcel by si ma rovno kopnúť do rebier, keď už si pritom? Mne by to nevadilo."

Malfoy neodpovedal, ale strhol sa pri tom zdeptanom a suchom hlase, ktorý mala. Z nejakého dôvodu nenávidel, keď takto rozprávala, ale Hermiona sa ho nespýtala prečo. Namiesto toho tu s ním sedela, mlčky. Odpíjal si zo svojej horúcej kávy a ona si odpíjala zo svojej horúcej čokolády. Ďalšie, čo si uvedomila, bolo, že vyzeral ako keby bol v nejakom tranze a jeho pery sa pohybovali. Jediné, čo mohla urobiť, bolo dívať sa a vzdychnúť si. On sa jej doteraz ospravedlnil len raz; nezdalo sa, že by sa z toho chystal urobiť opakovaný výkon. Sotva od neho niečo také očakávala.

Spoločne sedeli, popíjali svoje príslušné nápoje a sledovali ako sa deň mení na noc.

Nakoniec prehovorila. "Čo si hovoríš pod nosom?"

Malfoy stroho odpovedal. "Nehovorím si nič, Grangerová. Počítam."

Nadvihla obočie. "Počítaš čo?"

"V tej budove oproti cez ulicu je stotridsať sedem okien, ale svieti sa len v päťdesiatich piatich z nich."

Bola ohromená. "Prečo počítaš?"

Malfoy pokrčil plecami a nič viac k tejto téme nepovedal.

Ale keď prehovorila znova, uvažovala, či neprehovorila príliš skoro. "Ako sa držíš?"

Skoro okamžite na ňu uprel svoje chladné bridlicovo-šedé oči. Podľa všetkého prehovorila.

"Prečo ti na tom záleží, Grangerová?" zavrčal Malfoy. "Spojenci sa nestarajú o tých -"

"Po prvé, ako to vieš, Malfoy?" strelila Hermiona späť a potom si vzdychla, keď neodpovedal inak len vražedným pohľadom. "Po druhé, nie som tu ako tvoj spojenec. Som tu a snažím sa naučiť ako byť tvojím priateľom."

"Dobre teda," odvetil jej ostro. "Buď moja priateľka a odíď."

Zostala tam, kde bola, ale nechala zmiznúť svoj pohár. "To si protirečí," a potom odstránila jeho.

Zavrčal a o chvíľu neskôr bol Malfoy na nohách. "Vypadni, Grangerová."

Hermiona sa tiež postavila. "Nie. Musíš byť dnu." Ukázala prstom na dvere.

"Ach, takže konečne sa prezradil účel tejto návštevy. Bolo načase -"

"Tvoj otec zomiera, Malfoy. Do rána bude mŕtvy!" vysvetľovala chvatom. Takto nemala v pláne oznámiť tomu mužovi tie novinky. "Tvoja - tvoja matka sa rozhodla nechať ho odísť prirodzene."

Chvíľu na ňu hľadel a potom pokrčil plecami, ako keby mu vyveštila osud. "Fajn, dobre, že sa ho zbavím."

Napomenula ho. "Ako to môžeš povedať? Je to tvoj otec!"

"Je to ľahké, Grangerová," a zopakoval posledné slová zo svojho predchádzajúceho vyhlásenia, ako keby bola mentálne neschopná pochopiť angličtinu. "Dobre, že sa ho zbavím." S kľudom si prekrížil ruky a hľadel na ňu so znudenými, a predsa rozpálenými očami. "Ak sa ma snažíš prinútiť cítiť sa vinne, pretože tam odmietam byť, držať ho za ruku, keď zomiera, potom plytváš svojím časom."

"Ja sa nesnažím -"

"Potom čo tu do pekla robíš?!" kričal na ňu Malfoy.

"Snažím sa pomôcť!"

Nahnevane vykríkol. "Potom mi pomôž tým, že zavrieš svoje prekliate ústa!"

Založiac si ruky v bok strelila po ňom pohľadom, ktorý mu hlasne a jasne povedal, že sa nechystá odísť nikam, pokiaľ ju aspoň nevypočuje. "Budeš ľutovať -"

"Život je plný ľútostí."

"Ale toto je jedna, ktoré sa môžeš vyhnúť. Rozlúč sa s ním, to je všetko. Nežiadam ťa, aby si zostal a držal ho za ruku. Nežiadam ťa, aby si urobil niečo, čo je také sentimentálne. Len povedz zbohom."

Draco Malfoy sa každým kúskom choval ako ten blbec, ktorého si pamätala z Rokfortu, rozmaznaný a riadne nahnevaný. Kde sa dopekla podel ten dospelý a trochu pokorný muž? Ach, áno, bol zatlačený nabok v mene tej nahnevanejšej verzie jeho samotného, ktorá vyšplechla, "nedokážem nájsť jeden dobrý dôvod, prečo by som mal," tak chladne, že sa zachvela.

"Je to tvoj otec." Hermiona si začínala uvedomovať, že pokúšať sa prinútiť ho rozumne uvažovať sa, ako povedal Blaise, blížilo nemožnému.

"Neprekvapivo to nie je dosť dobrý dôvod," tupo hľadel Malfoy.

"Urob to kvôli svojej matke."

"Som na ňu stále nahnevaný."

Hermiona už toho mala akurát dosť. "Ty si nahnevaný na celý svet, Draco! Rozumiem! A je to v poriadku! Buď rozzúrený, buď nahnevaný, ale pre Merlinove dobro a svoje vlastné, prekonaj to!" kričala na neho tá vlasatá čarodejnica. Neposkytla mu žiadnu chvíľu, aby zajačal na oplátku, kým pokračovala, ale už viacej nekričala. "Ty mi vždy hovoríš, aby som prestala so všetkými bojovať, ty mi stále hovoríš, ako by som nemala robiť toto a mala robiť tamto, a ty mi vždy radíš. Nuž, tak tu je moja rada pre teba: prestaň bojovať a nechaj odísť svoju zášť." Zoslabila svoj hlas ešte viac, keď prikročila bližšie k nemu. "Lži zničili môj život, ale tvoj hnev ti zničí tvoj. To je to, čo chceš?"

Neodpovedal. Po dobu, ktorá sa zdala večnosťou, len na ňu zízal.

Nakoniec si Malfoy odkašľal. "Stále čakám na ten dôvod."

V tom okamihu bola schopná rozpriahnuť sa k rane a dať mu facku sama. Krucinál. "Láska. Nestačí ti to ako dôvod? Miloval ťa." Podľa jeho hodnotenia ich vzťahu, práve definitívne pokúšala svoj osud.

Ale vždy vedela, že každý príbeh má dve strany. Možno ona počula len jednu. Možno Malfoy tiež počul len jednu.

Draco sa poriadne prizrel Hermione a začal sa smiať. Nebola si istá, prečo sa smeje, ale bolo to trochu šialené a znepokojujúce. Nuž, možno to bolo preto, že ho nikdy predtým nepočula smiať sa - okrem hlúpeho doberania si každého kedysi škole, keď mával svojich dvoch bodygardov. V tejto chvíli Hermiona zúžila jeho dôvody na ten smiech na dva. Buď sa smial na jej slovách alebo tak zakrýval nutkanie prekliať ju do bezvedomia. Obdivovala ho za jeho úsilie zaobchádzať s ňou bez násilia.

A tak rýchlo ako začal, jeho smiech skončil.

"Môj otec ma nemiloval. On miloval len seba. Neviem, kto ti nasadil taký hlúpy nápad do hlavy."

Uprene na neho hľadela. "Možno v skutočnosti miloval, ale ty si jednoducho príliš zaslepený svojím hnevom, aby si to videl."

Malfoyovi sa tá odpoveď vôbec nepáčila. Otočil sa na päte a pohol sa k dverám. A Hermiona prehovorila k jeho vzďaľujúcej sa postave. "Nedovoľ, aby ťa tvoje rozhodnutie dnes večer navždy prenasledovalo, Draco. Ja by som dala čokoľvek, aby som mala takú veľkú príležitosť ako je tvoja. Prajem si, aby som mala príležitosť rozlúčiť sa so svojimi rodičmi."

Zmrzol, keď povedala jeho meno a načúval tomu ostatnému, čo musela povedať, stále otočený chrbtom. A práve keď si mi myslela, že sa k nemu dostala, otočil hlavu a pozrel sa na ňu naposledy. "Fajn," zamrmlal skôr než odkráčal.

Keď sa dvere za ním zavreli, Hermiona na tom kúsku trávy klesla na kolená, vyčerpaná - a predsa v jej žilách hučala sila; sila, ktorú roky necítila. Pripadala si tak silná; ako keby mohla urobiť čokoľvek. Pravda, toto bol dlhý deň. Vyhrala svoju hádku s Malfoyom a vyhrala svoj boj so samou seba. Vyšla z toho nešťastného dňa ako víťaz; vo viac než jednom smere. Ale to posledné víťazstvo pre ňu znamenalo najviac.

Malfoy urobil to, o čo ho žiadala. Možno sa nezmieril so svojim umierajúcim otcom, ale bolo to oveľa viac než Hermiona čakala od toho neskrotného muža. Stál pri svojom otcovi celú minútu, ale Draco Malfoy nebol prítomný, keď jeho otec naposledy vydýchol.

ooo

(12. marca 3:47 ráno)

Časť 5: Neúprosný

Presne tak ako káva, čo si pred chvíľou urobil, ten list sa zhmotnil pred Dracom presne o 3:47 v skorých ranných hodinách. Študoval spisy v pracovni svojho otca, snažil sa absorbovať všetko, čo mohol, skôr než sa správy o Luciusovej smrti dostanú do Londýna - a zvyšku sveta.

Bolo len záležitosťou času, kým rodina zaklope na jeho dvere.

Ten list bol vo vnútri jemnej, bielej obálky, na prednej strane ktorej bolo napísané jeho meno - otcovou rukou.

Draco zmrzol.

Sedem minút zízal na ten list, dohadujúc sa o tom, čo by mal urobiť. Mohol ho otvoriť, spáliť, mohol počkať alebo mohol počkať, až kým sa dostane domov než ho otvorí a potom ho spáliť. Draco sa konečne rozhodol.

Keď ho schmatol zo stola, ten plavovlasý muž sa zdvihol z kresla, prešiel pred kozub a preletaxoval sa do pohodlia svojho vlastného domu. Posadil sa na gauč, roztrhol obálku a s naprostým úmyslom hodiť ho do ohňa, keď skončí, ho Draco prečítal od začiatku do konca bez žmurknutia oka. Ihneď zistil, že otec, mysliac si, že vo väzení zomrie, napísal ten list predtým, než odišiel do Azbakanu. A kým ho čítal, zdalo sa, ako keby sa svet prestal točiť okolo svojej osi.

A keď ho dočítal, Draco si pripadal tak... tak prázdny.

Skĺzol z gauča na kolená. Ten list mu vypadol z ruky a padol na zem. Nevydal žiaden zvuk, keď pristál na koberci, ale ten hluk, čo narobil v jeho hlave, bol neznesiteľný. Prázdny. Vnútornosti sa mu zauzlili a mal pocit, že potrebuje vracať, hoci jediné to, čo bolo v jeho vnútri, bola ťažká váha prázdnoty.

... Ak toto čítaš, Draco, potom som mŕtvy. Ak toto čítaš, potom už viacej nie som strašidlom v tvojom živote či bremenom na tvojich pleciach. Zdá sa, že osud má pre nás oboch iné plány a jediné, čo môžem robiť, je dúfať, že jeho plány pre teba budú oveľa lepšie než moje vlastné. Zdá sa, že byť úprimný je ľahšie, keď nemusíš rozprávať. Draco, existuje niečo, o čo ťa musím požiadať, aby si pre mňa urobil, teraz, keď už sa o tú úlohu nedokážem postarať sám. Chráň svoju matku, dávaj na ňu pozor a postaraj sa, že za mnou nebude veľmi dlho trúchliť. Počas tých rokov som nebol pre ňu ten najlepší manžel, ale to neznamená, že som ju nemiloval. Ochraňuj ju, Draco, a uisti sa, že je šťastná.

Tieto slová chladili toho blondiaka do hĺbky duše a nedokázal ich zastaviť. Nedokázal sa zahriať. Nedokázal myslieť. Nedokázal robiť nič a na chvíľu si povedal, že dokáže, ale v skutočnosti nemohol. Bol bez života.

... A ty, synu. Sú veci, ktoré som ti chcel vždy povedať, ale jednoducho som si nenašiel čas, slová či dokonca odvahu. Obávam sa, že pre nás dvoch je už príliš neskoro, aby sme to napravili, ale nikdy nie je neskoro povedať pravdu. Viem, že som ti nebol najlepším otcom. Už viem, že som ti mohol vštepiť lepšie hodnoty, mohol som ti byť lepším vzorom a mohol som byť lepším človekom. Nebudem sa ospravedlňovať za veci, ktoré som vo svojom živote urobil, pretože všetky boli kvôli tebe. Urobil som to, čo som považoval za správne. Urobil som to, čo som si myslel, že je správne na to, aby som mohol pre teba vytvoriť lepší svet. Urobil som to, čo som považoval za najlepšie pre teba a tvoju budúcnosť. Nebudem sa ospravedlňovať za to, že som chcel, aby bol tvoj život lepší než môj, ale ospravedlním sa za metódy, ktoré som použil.

A to ho zabilo. Sedel a ohrýzal si hánky a zadržiaval všetko, čo cítil. Ale potom si to uvedomil. Draco si uvedomil, že si nikdy nevšimol, ani sa nestaral, aby sa spýtal. Jednoducho veril tomu, čomu chcel veriť a šiel svojou cestou, nikdy si nenašiel čas, aby "olúpal vrstvy" medzi inými vecami, o ktorých rozprával tak často, ale nikdy si nenašiel čas, aby to urobil sám sebe. Dracovo srdce a mozog bojovali: ten posledný sa pokúšal umlčať otcov hlas, kým ten prvý sa len smial na tom skurvenom načasovaní toho listu; bol to trpký smiech, ktorému chýbala veselosť.

... Nemysli si ani na sekundu, že som ťa hrdo nenazýval svojím synom. Nemysli si ani na sekundu, že si nezaslúžiš byť Malfoy. Si dokonalé stelesnenie Malfoya, a predsa je v tebe tak veľa z Blackov... či lepšie, je v tebe tak veľa z tvojej matky. V tebe je veľa potenciálu, Draco. Využi ho v tom, čo považuješ za najlepšie, ale využi. Neži taký život, aký som žil ja, hoci existuje niečo, o čo si nerobím obavy. Ty urobíš všetko možné, aby si sa vyhol môjmu životu. Poučíš sa z minulosti a využiješ to, aby si zaistil svoju budúcnosť. Nemohol som si žiadať lepšieho syna.

V duchu si prikazoval, aby dýchal. Bolo mu tak zima. Bol tak pošetilý. Bol tak nahnevaný - na seba. Prijal časť Grangerovej rady a rozlúčil sa. Ale neprijal tú časť o pochovaní zášti.  Draco pri otcovej posteli povedal všetky tie správne slová, ale jeho slová boli prázdne, presne také, ako prázdny bol on v tejto chvíli. Prázdne. Ten čarodejník sa znova posadil a bolo mu zle od žalúdka, pretože v skutočnosti nič neurobil. Mohol si navrávať inak. Mohol si navrávať, že povedal, čo mohol a mohol si navrávať, že bol spravodlivý, ale to by bola lož.

Všetok ten hnev, ktorého sa držal... nezáležalo na tom. Tá zloba a zášť, rodina a ich intrigy, tá bolesť, ktorú otec spôsobil, minulosť - na ničom z toho mu už viacej nezáležalo. Grangerová sa ho na tej streche spýtala, či chce žiť svoj život nahnevaný na celý svet a on si konečne uvedomil odpoveď.

Nie.

Nechcel.

... Chcem to, čo by chcel akýkoľvek otec pre svojho syna. Chcem, aby si žil bez ľútosti. Pochovaj svoju zášť, keď pochováš mňa.

A cítil k sebe ľútosť, pretože sa cítil hrozne, pretože ľutoval veci, ktoré urobil a veci, ktoré povedal. Draco schmatol ten list a zovrel ho v rukách. Z toho chladu pociťoval bolesť a jediné, čo chcel, bolo kričať, pretože všetko rástlo a rástlo a on to nebol schopný zastaviť. A potom sa konečne naučil ponaučenie, ktorú učieval ostatných. Svet nebol len čierny a biely. A znova si pripadal prázdny.

Vo výbuchu zelených plameňov vyčerpane vyzerajúca Grangerová vystúpila z jeho kozuba. Skoro sa jej spýtal, čo tu do pekla robí tak neskoro, ale nedokázal hovoriť. Neprehovorí. Príliš sa bál toho, čo by povedal. Kútikom oka sledoval, ako sa k nemu tá čarodejnica priblížila, skoro ako keby bol nebezpečné zviera. Na sekundu si tak pripadal. Cítil sa zdrvený, cítil sa unavený  a mal pocit, ako keby premrhal tak veľa času. Cítil tak veľa, že necítil nič. Cítil tak veľa, že si pripadal prázdny.

"Draco?"

Tá čarodejnica si pred ním kľakla a jemne mu vytiahla ten list z jeho chladných a trasúcich sa rúk. Emócie na jej tvári sa nedali opísať, keď čítala slová otca ku svojmu synovi.

Očakával, že mu povie, že mu to hovorila, očakával, že sa naňho rozcítene pozrie skôr, než ho nechá samého. Ale ona urobila niečo, čo neočakával. Keď dočítala, jej ruky sa triasli a v očiach  mala slzy. Jej vlhké, hnedé oči sa stretli s jeho a on zistil, že sú plné emócii, ktoré nedokáže vyjadriť. Nebola tam žiadna ľútosť, len empatia a smútok.

Grangerová znela tak zranene, ako sa on cítil. "Odišiel."

To už vedel.

"O 3:47"

Ten list.

"Tvoja matka si vedie tak dobre, ako si asi môže v takýto čas."

Ako keby ten list bol z hodvábneho papiera, opatrne ho poskladala a položila vedľa seba.

"Nedokážem si predstaviť, čo sa ti práve teraz deje v mysli."

Nie, nedokázala.

Grangerová váhavo položila ruku na jeho srdce, ktoré pomaly bilo pod jej prstami. Bol prázdny a znecitlivený. Znecitlivený voči jej dotyku. Znecitlivený voči jej empatickému pohľadu. Znecitlivený voči svetu. Znecitlivený voči všetkému, čo nechcel cítiť.

Nadvihla sa a predklonila, zľahka pritlačila svoje pery na miesto medzi jeho očami, ktoré zostali otvorené a nesústredené. Draco zatvoril oči a podvedome prijal tú útechu, ktorú sa Grangerová pokúšala poskytnúť. Jej pery zotrvali po dobu, ktorá sa zdala večnosťou a on mohol cítiť jej slzy na svojom čele.

Pomaly prerušila ten kontakt a zamrmlala niečo pod nosom, čomu nerozumel. Draco znova otvoril oči len, aby si uvedomil, že to znecitlivenie sa usadilo v jeho kostiach.

Tá čarodejnica otvorila ústa, aby znova prehovorila, ale uvedomila si, že slová ho neutešia. Takže namiesto toho ho objala. Nedokázal sa pohnúť, takže musela ovinúť jeho ruky okolo seba.

Tentoraz to bol on, kto sa triasol, ale ona sa nepustila. Dracove šedé oči sa znova zatvorili, ale len na okamih. Bol taký hlúpy, taký slepý, taký ignorantský a taký nahnevaný. Tak dlho nenávidel svojho otca, tak dlho bol taký nahnevaný, tak dlho - Draco zovrel chrbát jej blúzky pevne vo svojich pästiach.

A keď o ho sekundy neskôr konečne zasiahol zármutok, bol neúprosný.