Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 4. Hermionina spomienka

Nasledujúce ráno sedel Malfoy v tichom kúte knižnice. Díval sa na jednu z políc bez toho, aby ju videl. Vždy keď mu už Pansino otravné kvákanie, hlúpe, no zlomyseľné hundranie Crabba, Goyla a ostatných slizolinčanov začalo liezť na nervy, prišiel do knižnice, kde bolo aspoň ticho a mohol byť sám so svojimi myšlienkami.

Bolo skoré ráno, príliš skoré sobotňajšie ráno na to, aby boli rokfortskí študenti hore. Malfoy mal však rána vždy veľmi rád, keď bolo svetlo ešte bledé a chodby tiché. Čím skôr vstal, tým menej pravdepodobné bolo, že ho budú vyrušovať študenti ostatných fakúlt, ktorých neznášal už len z princípu, alebo slizolinčania, ktorí boli ešte horší.

Nanešťastie si svoju samotu nemohol užiť dlho. Malfoy hneď vedel, že Hermiona vstúpila do knižnice. Napriek tomu, že sedel vo vzdialenom rohu a vo výhľade na dvere mal viac než dvanásť prekážok. Jej prítomnosť akoby prerazila rady políc a zaplavila ho ako prúd vody. Nepokoj sa v nej miešal s odhodlaním. Prišla ho sem hľadať a znervózňovalo ju to.

Vedieť o najvnútornejších neistotách jedného z jeho smrteľných nepriateľov by ho malo uspokojovať, aspoň trochu. Ale neuspokojovalo. Skôr ho to vytáčalo. Bola všade. Jej obavy a pocity sa vznášali v najvzdialenejších kútoch jeho mysle dokonca aj keď nebola v jeho blízkosti a keď sa dnes ráno zobudil, obával sa, že jej sny sa usadili na okraj jeho pamäte. Najhoršia zo všetkého však bola jej nevýslovná dobrota. Lepila sa na každú jej myšlienku, čo považoval za nechutné a otravné. Vždy podozrieval chrabromilčanov, že ich chrabrosť a čestnosť bola len akási maska, podvod, či pretvárka, ktorú pred ostatnými hrali, aby sa nad nich mohli vyvyšovať. Avšak, zdalo sa, že táto chrabromilčanka bola presne taká čistá a bezúhonná ako sa zdalo, čo prispelo len k tomu, aby bol ešte nasrdenejší.

Jeho odľahlý stôl našla, akoby ku nemu viedli neónové šípky. Zastala opodiaľ, postávala pri polici, akoby ešte chcela zmeniť názor a v poslednej chvíli utiecť. Oprel sa pohodlne o svoju stoličku a dovolil, aby sa mu lenivý úškrn usadil na perách napriek tomu, že vedel, že cíti jeho napätie a ostražitosť.

„Ty sa jednoducho nedokážeš držať odo mňa!?“ zatiahol. Zacítil záblesk jej podráždenia a pocítil akési utešujúce uspokojenie, že robí niečo tak normálne ako hádanie sa s jedným z členov Zlatého tria.

„Myslela som si, že by si chcel vedieť, že som hľadala nejaké informácie o tom elixíre.“ Povedala mu rýchlo.

„Ach, takto nás udržovať v neistote, Grangerová," riekol sarkasticky. Aj bez pomoci ich nového prepojenia dobre vedel, že prvá vec, ktorú Grangerová urobí v krízovej situácii je, že sa zahrabe medzi knihy. Zazerala na neho a on náhle pocítil stúpať jej hnev tak jasne ako by mohol cítiť stúpanie teploty v miestnosti.

„Malfoy, pozri. Ja sa ti len snažím pomôcť a ty sa správaš ako taký vôl.“ Vedel, že má pravdu... v oboch veciach. Ale navzájom sa s Grangerovou urážať bolo omnoho príjemnejšie ako prijať jej pomoc. Zaškeril sa na ňu.

„Nepotrebujem tvoju pomoc,“ povedal jej chladne. Skepticky nadvihla obočie a Malfoy len tak tak odolal potrebe zavrtieť sa pod jej prenikavým pohľadom.

„Ako chceš.“ Povedala povýšeneckým chladným hlasom, akoby jej jeho odmietnutie ponúkanej pomoci vôbec nevadilo. „Chystala som ti povedať, že existuje spôsob ako zablokovať poznanie pocitov toho druhého. Ale ak ťa to nezaujíma...“ Otočila sa a kráčala preč.

„Grangerová, počkaj chvíľu,“ vykríkol Malfoy podráždene, keď vstal a išiel za ňou. Bez premýšľania ju chytil za rameno, aby zastavil jej postup. Zrazu mu vyrazilo dych z hrdla a ocitol sa v inom čase na inom mieste.

Zažmurkal a náhle zistil, že sa nachádza v dlhej chodbe so sivými stenami. Vzduch v nej bol plný nepríjemného zápachu, ktorý nevedel rozpoznať, ale ktorý, ako si uvedomil, bol Hermione, ktorej myseľ práve okupoval, dobre známy. Nemala rada tento zatuchnutý pach chemikálií. V skutočnosti napĺňal jej srdce, ktoré bilo opreteky v jej hrudi, strachom a smútkom.

Malfoy videl ako kráča chodbou. Jeho kroky sa hrozivo ozývali na ošúchaných bielych kachličkách na zemi. Náhle si uvedomil, že jeho ruka - alebo lepšie, Hermionina - bola pevne zovretá v oveľa väčšej ruke patriacej mužovi, ktorý kráčal popri ňom. Vzhliadol k mužovej vyziabnutej tvári, jeho staromódnym okuliarom, jeho neučesaným vlasom a pocítil vlnu lásky a smútku. Malfoy muža nepoznal, napriek tomu vedel, kto to bol - Hermionin otec. Podľa výškového rozdielu a pomernej rozľahlosti chodby Malfoy usúdil, že sa táto spomienka musí odohrávať, keď Hermiona nemala viac ako štyri alebo päť rokov. 

Hermionin otec zastal pri dverách s číslom a Malfoy cítil ako Hermionine srdce vystrašene tlčie a zviera sa smútkom. Hermionin otec otvoril dvere a Malfoy vstúpil dnu, zdráhanie, ktoré patrilo jemu aj Hermione, spôsobilo, že sa jeho malé nohy roztriasli.

Miestnosť bola tlmene osvetlená riedkym svetlom, ktoré presvitalo cez šedé rolety na okne. Rovnaké ošarpané kachličky a sivé steny, ktoré lemovali chodbu, boli aj tu. Táto miestnosť však bola v ešte horšom stave, ako keby z nej už dávno vykázali nádej. Jeho oči nepokojne vzhliadli k postave dieťaťa ležiacej na vysokej posteli so zábradlím na jednej strane, pripojenej hadičkami a drôtmi na pípajúce blikajúce škatule. Malý chlapec vyzeral od Hermiony mladší asi tak o tok. Jeho pokožka bola napätá a priesvitná, tesne obopínala jeho krehké kosti. Pri ňom sedela žena so strapatými hnedými vlasmi a zničenou tvárou. Jej oči boli naplnené toľkým žiaľom, že bolo bolestivé, čo i len sa do nich pozrieť.

Hermionin otec viedol Malfoya na jednu stranu postele a nechal ho prejsť ku žene, ktorá podľa jeho úsudku nemohol byť nik iný len Hermionina matka.  Očividne plakala. Slzy sa zaleskli v jej očiach, presne takých medovo-hnedých, aké mala Hermiona, keď sa pozerala na Malfoya a toho malého chlapca. Ako sa pozrela na vyčerpané dieťa, Hermione srdce sa stiahlo láskou, zármutkom a zmätkom a Malfoy si náhle uvedomil, čo za spomienku pozoruje.

Malfoy bol prenesený do Hermioninej spomienky na smrť jej mladšieho brata. Vôbec netušil, že mala Grangerová súrodenca a už vôbec nie, že ho stratila. Vyzeralo to tak divne, tak nesprávne oproti tomu, ako si jej minulosť predstavoval - okúzľujúcu a úžasnú, rovnakú ako prítomnosť.

„Hermiona, zlatíčko,“ prehovorila Hermionina mama priduseným hlasom. „Vieš, že je Chris už dlho chorý.“ Malfoy prikývol, Hermiona to vedela, a uvedomil si, že jeho ruka, drobná a bacuľatá, hladkala chlapcovo spotené čelo.“ Nechceme, aby ho viac čokoľvek bolelo, však?“

„Nie,“ počul sa Malfoy povedať hlasom malého plachého dievčatka. Slzy sa Hermioninej mame rinuli po lícach. Ťažko preglgla predtým než pokračovala.

„Čoskoro ho už nebude nič bolieť, zlatko. Čoskoro odíde na miesto, kde bude zdravý a šťastný. Bude môcť rozprávať, smiať sa a hrať sa tak ako pred tým než ochorel. Bude tam so starkou a ujom Davidom a Scruffym a už nikdy viac nebude trpieť...“ Hermionina mama sa rozvzlykala a zaborila si tvár do manželovej hrude. Z oka mu unikla osamelá slza, keď objímal svoju ženu a hladkal jej vlasy. Hermiona bola skľúčená, vystrašená a zmätená, keď videla žiaľ jej rodičov a Malfoy pocítil v jeho srdci neznáme bodnutie ľútosti.

„Ale ak tam Chris bude šťastný, prečo ste vy dvaja smutní?“ opýtala sa nahlas.

„Sme smutní, pretože tam s ním nemôžeme ísť, Hermiona.“ Vysvetlil jej otec bolestivým hlasom a vzlyky jej matky ešte zosilneli.

„Ale ja chcem, aby Chris ostal s nami.“ Začul Malfoy Hermionin protest a slzy nešťastia a odmietania jej zaliali oči. Skôr ako jej mohol otec odpovedať, sa pípanie krabíc zmenilo. Stalo sa hlučným a stálym. Hermionina matka zničene vykríkla a jej otec volal na niečo zvané „lekár“. Do izby začali prúdiť ľudia, ktorí odtlačili Malfoya dozadu miestnosti. Bacuľatá žena, ktorá Hermione voňala ako jej dlho chýbajúca starká, ktorá má byť čoskoro s Chrisom, ju držala od jej hysterických rodičov, zatiaľ čo jej žiaľ drásal srdce.

Malfoy znovu zažmurkal a bol späť v rokfortskej knižnici. Jeho srdce stále bilo o preteky a jeho vlastná ruka zvierala rameno Hermiony Grangerovej akoby bola bezpečný prístav v búrke. Znechutene uvoľnil prsty - kvôli tomu, že držal humusáčku ale takisto kvôli tomu, že ho začali napĺňať náklonnosť a smútok. Jediná slza jej stekala po bledom líci, jej očí boli tajomné ako jej matky a zračil sa v nich čerstvý žiaľ, akoby jej brat nezomrel pred 12 rokmi ale pred 12 dňami. Jej bolesť napĺňala vzduch okolo nich.

Spôsobovala, že sa Malfoyova hruď zovrela pocitom empatie, ktorú nechcel prijať. Uvažoval nad rôznymi posmeškami, krutými sarkastickými poznámkami, aby prerušil ticho, ale niečo v jej očiach preplnených smútkom a bezbrannosťou mu zabránilo čokoľvek povedať. Na druhej strane, predstava utešovania alebo vyjadrenie účasti Hermione Grangerovej mu dvíhala žalúdok. Nakoniec sa uspokojil s niečím, čo nebolo ani milé ani kruté.

„Nevedel som, že si mala brata, Grangerová,“ povedal potichu. Vzdychla si a utrela si slzy z očí dávajúc najavo silu a sebakontrolu, ktorú Malfoy považoval za obdivuhodnú.

„Bola som malá, keď umrel. Sotva si ho pamätám,“ povedala opatrne vyhýbajúc sa jeho pohľadu. Mohol cítiť jej strach z toho, že by proti nej túto informáciu mohol využiť, jej pocit odhalenia a slabosti, jej nenávisť byť vydaná na milosť niekomu inému. Rovnako mohol cítiť, ale nechcel si to pripustiť, jej podobnosť s ním, ktorá podľa neho pramenila z uvedomenia si, aké ťažké bolo umožniť niekomu inému vidieť najhoršie a najtajnejšie spomienky z jeho minulosti. Zrazu ku nemu dorazil ďalší pocit a on jej povedal:

„Veľmi ti chýba,“ oznámil. Ďalšia vlna straty ním preletela a vyrazila mu dych. „ Preboha, Grangerová, chýba ti. Ako s tým môžeš žiť?“

„Nemyslievam na neho veľmi často. Takto veľmi to bolí len, keď ma to náhle zasiahne, keď to neočakávam.“ Zavrela oči a ostrá bolesť sa pomaly zmierňovala, umožnila Malfoyovi vďačný nádych.

Hermiona náhle roztvorila oči a začala spätkovať.

„Nechcem, aby si to komukoľvek povedal. Stretneme sa niekedy inokedy dobre?“ jej oči prosili a Malfoy súhlasne prikývol, cítiac sa akoby sa vyčerpal. Otočila sa, zmizla medzi policami a zanechala za sebou pretrvávajúcu dojímavosť svojho smútku a ten slabý nádych, ktorý Malfoy začínal považovať jednoducho za jej prítomnosť.