Preklady fanfiction Harryho Pottera

7. Pocit strachu

Mandy Brocklehurstová si pohmkávala veselú melódiu, keď nenáhlivo prechádzala chodbou pri učebni Čarovania a vyhliadala akýkoľvek náznak po Hermione Grangerovej. Theo jej pridelil hliadku na tejto chodbe v nádeji, že jej  odnarieka romantické Shakespearove sonety.   „Ty tam!“ vyštekla Mandy na ustrašene vyzerajúceho prváka, ktorý sa snažil odovzdať niečo svojmu priateľovi, ktorý vyzeral byť rovnako vystrašený. „Čo to máš v ruke?“

Prvák zapišťal, keď sa Mandy približovala bližšie a bližšie, za jeho priateľom sa už dávno len tak zaprášilo.

„Takže?“ povedala Mandy náhle, čo prinútilo prváka podskočiť.  „Povedz mi to alebo ťa budem musieť začarovať a ver mi, poznám niekoľko naozaj hnusných kliatob, keďže som bystrohlavskou prefektkou v siedmom ročníku,“ zasyčala a jej oči sa zlostne leskli. Nech ten  prvák držal v rukách čokoľvek, prakticky to na  Mandy hodil a zdrhol kade ľahšie.  „A Bystrohlavu strhávam desať bodov za -“ Mandy sa odmlčala. „Ehm, mám na mysli Bystrohlavu pridávam pätnásť bodov za hm... zosnovanie sprisahania a ehm, čestnosť?“ mykla plecami a potom preskúmala to, s čím prváka prichytila.

Mandy sa usmievala, pretože hľadela na bombastickú bombovú tutovku, ktorú držala v ruke. Mandy v piatom ročníku odlevitovala pekných pár bômb do spálne Blaisa Zabiniho. Samozrejme, tie dávne pocity nepriateľstva už boli preč. Nahradilo ich niečo lepšie.

„Och, ahoj, Mandy! To je ale prekvapko stretnúť ťa tu!“ zvolal niekto.

„Ahoj, Hermiona,“ odpovedala Mandy roztržito, stratená vo svojich spomienkach.

„Počkať............. Hermiona!“

- - -

Zatiaľ čo sa bystrohlavčania, bifľomorčania a chrabromilčania túlali a pokúšali nájsť Draca alebo Hermionu, slizolinčania boli vo svojej spoločenskej miestnosti a diskutovali o veľmi dôležitej téme: prečo všetci nenávidia Daphne Greengrassovú.

Nuž, Blaise vykrikoval a ostatní počúvali.

„Tak veľmi nenávidím Daphne Greengrassovú! Nechala dorážačku aby mi zlomila ruku, keď som sa  v piatom ročníku pokúšal o post stíhača,“ začal Blaise rozhovor tým, že to povedal veľmi hlasno a dôrazne, keď on, Pansy Parkinsonová, Morag MacDougal a Theodor Nott vošli do slizolinskej spoločenskej miestnosti. „To bol dôvod, prečo som sa nedostal do tímu!“

„V skutočnosti si sa do tímu nedostal preto, lebo si žiadnu zo šiestich lôpt nedostal cez obruče,“ uškrnul sa Theo.

Blaise prevrátil očami. „...Pretože som mal zranené rameno!“

„Počkaj, nie si teraz v tíme?“ spýtala sa Pansy.

„Pretože teraz je kapitánom Malfoy... v piatom ročníku to bol ešte Flint,“ povedal Blaise veľmi pomaly, ako keby bol tento fakt  zrejmý.

„Krásny príklad toho, ako slizolinčania vždy praktizujú umenie protekcionárstva,“ poznamenal Morag MacDougal. „Ale popri menej dramatických dôvodoch, ja osobne nenávidím Greengrassovú pretože sa minulý rok smiala na mojom novom účese a okuliaroch. Myslím, áno, byť Angličanom a mať japonský špicatý zostrih je trochu zvláštne a mať malé bláznivé okuliare v modrom ráme je trochu trápne, ale vedel som že ona... doteraz si zo mňa robí srandu a prezýva ma ‚vidlák‘ (fob  - (Fresh Of the Boat.), ponižujúce označenie pre ľudí, ktorí sa nedokážu prispôsobiť okolitej kultúre, dodržiavajú zvyky a tradície svojej krajiny /oblečenie/, ktoré sú v ostrom kontraste s kultúrou krajiny, kde žijú, toto označenie sa v USA používa najmä na označenie ázijských prisťahovalcov, ktorí dobre neovládajú jazyk a sú neprehliadnuteľní;  myslím, že podobné v našich končinách je ‚sedliak v meste‘ alebo nespisovný variant ‚sedlák, vidlák‘), čokoľvek to znamená...“

„Pamätám si ten deň,“ spomínal Theo. „Mimochodom, prečo ‚vidlák‘? Môj obchodný partner -“ ostatní na neho civeli, „ – v Amerike mi hovoril, že to znamenalo niečo, že bol ‚retard‘ alebo ‚divný‘ a taký človek je ‚magor‘ (noob – idiótsky alebo neobľúbený človek, niekto, kto spraví niečo sprosté, často opakovane, má slabé obmedzené vedomosti a nedokáže sa naučiť nič nové), ak sú vidlácki. Ale pretože nechápem čo ‚retard‘ a ‚magor‘ znamená, predpokladám, že to jednoducho znamená ‚divný‘.“

Morag prevrátil očami. „Nuž, čokoľvek to znamená, bolo to od nej hrubé robiť si srandu z ďalekozrakých ľudí s japonským účesom.“

„Mala dobrý dôvod,“ povedal Blaise s odfrknutím. „Vyzeral si, ako keby si prehral súboj so sušičom na vlasy.“

Morag sa zamračil.

„Daphne Greengrassová je tým najhorším dievčaťom aké som kedy stretla!“ vykríkla Pansy.  „Vedela, že sa mi páčil Draco a počas celého štvrtého ročníka sa predo mnou stále vychvaľovala ich vzťahom.“

„Nuž, teraz máš priateľa,“ povedal Blaise.

„Pozrime sa, kto to hovorí. Lipnem-na-metlobalovej-nenávisti-ktorá-sa-mi-kedysi-stala!“ uškrnula sa Pansy.

Blaise namieril všetkých desať prstov na Pansy.

„Čo to... sakra... znamená?“ spýtala sa Pansy so zdvihnutým obočím.

„Ukazujem ti desaťnásobne prostredník,“ vysvetlil Blaise.

Pansy ešte vyššie zdvihla obočie. „Dobre teda...“ Namierila na Blaisa desať prstov.

„Hej, nepokúšaj sa ma kopírovať!“ vykríkol Blaise a použil svoje namierené prsty, aby zaútočil na Pansyne.

Čoskoro sa to zmenilo na plnohodnotnú vojnu prstov, ktorá najprv bola zaujímavá, ale zmenila sa na trochu nudnú.

„...Aj tak...,“ zakončil Theo.

„A teraz ich opustíme v ich vojne prstov,“ zašepkal Morag. „No tak, poďme.“

Theo  prikývol a po špičkách vyšli z miestnosti.

- - -

Ginny Weasleyová číhala za policou a špehovala Draca Malfoya. Múdro  si potichu  vytvorila malý otvor do jednej z kníh. Samozrejme, že tú knihu neskôr opraví, lebo inak sa Madam Pinceová zblázni a všetkých v Rokforte v noci zadusí vankúšom.

„Ginny! Čo tu robíš?“ z blízkej vzdialenosti prišiel hlas Luny Lovegoodovej. Ginny zastonala. Prečo sa Luna musela objaviť v tak nevhodnom okamihu?

„Ahoj, Luna. Máš pekné načasovanie.“

„Ach, ty špehuješ...“ Lunin hlas sa znížil o tri stupne, „ty-vieš-koho?“

„Áno!“ povedala Ginny podráždene. „A teraz kšá!“

„Hej, Weaslička, vieš, že mám uši, však?“ povedal Malfoy keď sa vynoril za Ginny a uškŕňal sa.

„Och, dobrý bože, Malfoy, myslela som si, že sú to extra kúsky z prevažne dementnej kože,“ povedala Ginny bez toho, aby sa obzrela. „Myslím, že nie sú.“

Malfoy sa zachechtal.

„Chcel by si vyskúšať práve natrhanú mrkvu?“ spýtala sa Luna a vyťahovala mrkvu zo svojej tašky.

Z toho Malfoy vyzeral veľmi zmätene. „Ehm... nie...?“

„Myslela som si to,“ povedala Luna, pričom si z mrkvy veľmi hlasno chrumkavo odhryzla. „Vedel si, že niektoré mrkvy vedia povedať, kto je tvojou skutočnou láskou?“ Malfoyove obočie prudko vzrástlo. „Áno, ak niekto jedáva určitý druh mrkvy a pociťuje v každej z nich niečo zvláštne, on alebo ona by sa mali pokúsiť dať ju zjesť viacerým ľuďom, pretože iba človek, ktorý bude cítiť rovnaké veci je tvojou pravou láskou.“

Ginny civela. Luna si to všetko vymyslela alebo to bola skutočne pravda?

„Nuž, myslíš, že by si mi mohla dať jednu z tých mrkiev?“ povedal Malfoy, teraz s väčším záujmom. „Myslím, nie žeby som ešte nemal pravú lásku, len to chcem... hm... otestovať.“

Luna sa práve prehrabávala vo svojom batohu. „Zdá sa, že práve takú jednu mám, Malfoy. Musíš mať šťastný deň.“

„Čo môžem povedať? Moji rodičia mi kúpili šťastnú hviezdu, pod ktorou som sa narodil,“ chvastal sa Malfoy , opäť tým nafúkaným a arogantným spôsobom, ako ho Ginny doteraz poznala, že mal to, čo chcel. „Narodil som sa a vkotúľal do hrnca so zlatom na konci dúhy!“

„Nuž, v dobe, keď som sa narodila, padajúca hviezda sa prehnala okolo okna mojej mamy u Sv. Munga,“ dodala Luna zamyslene, pravdepodobne si spomenula na nejaký náhodný fakt o hmlovine či kométach alebo čomkoľvek.

„V poriadku, poďme, Luna, než ťa tento kretén skutočne zabije za porážku v šťastí,“ povedala Ginny, schmatla ju za lakeť a prakticky ťahala Lunu preč z knižnice.

Späť v knižnici, Draco Malfoy sa cítil obzvlášť naštvaný. „Bláznivá Lovegoodová má väčšie šťastie ako ja,“ opakoval si znova a znova. „To nie je fér! Moji rodičia majú viac peňazí!“

A potom, s trochu dievčensky nadýchanými a poletujúcimi vlasmi (áno, vrátil sa k vlasom, ktoré mal v treťom ročníku), opustil knižnicu.

Draco zostúpil k slizolinskej spoločenskej miestnosti a vošiel dnu. Dievčatá boli všade. Ako tom mal sám spraviť?

„Sonorus!“ Namieril si na hrdlo. „Prosím, postavia sa všetky tu prítomné dievčatá do radu predo mnou a zoberú si malý kúsok z tejto mrkvy?“ zahrmel desaťnásobne zosilneným hlasom. Zbadal Pansy a Blaisa pri kozube, ktorí mali akýsi druh prstového súboja a kývol na nich.

„Quietus,“ zašepkal Draco a nasadil si úsmev.

„V poriadku, čo cítiš?“ spýtal sa Draco prvého dievčaťa po tom, čo schrúmala celkom veľký kus mrkvy.

„Mrkvu. Čo myslíš, ako by mala chutiť?“

A tak to pokračovalo.

„Broskyňu.“

„Cibuľu.“

„Môj parfém.“

„Trávu.“

„Zemiakovú kašu.“

„Ruže.“

„Sladký petržlen.“  Draco prekvapene pozrel na Pansy. „Čo je?“ protestovala. „Ak niekto môže cítiť cibuľu, potom ja určite môžem cítiť vôňu skvelého sladkého petržlenu,“ zakončila tlmeným šeptom a dramaticky omdlievala. Draco pokrútil hlavou a zašomral čosi, čo znelo veľmi podobne ako „trafená.“

„Fazuľu.“

„Citrón.“

„Papáju.“

„Pomarančovú kôru.“

„Pušný prach...“ povedala jedna piatačka zasnene, s neprítomným pohľadom.

O dvadsať minút neskôr sa Draco vymotal z davu bez informácii, ale s novonadobudnutým rešpektom voči bystrohlavčanom; každučký deň si musia poradiť s čudákmi ako bláznivá Lovegoodová.

Draco si vzdychol a vyškrtol „slizolinčanky“ zo svojho zoznamu. Naozaj dúfal, že jeho skutočná láska bola slizolinčanka. Koniec koncov, jeho Popoluška bola predurčená byť slizolinčankou... však? Potom si spomenul na Daphne. Stále bola v Nemocničnom krídle. Zajtra ju navštívim a potom ju nechám zjesť mrkvu, pomyslel si Draco.

„Myslím, že v tomto momente je trochu zbytočné robiť tú vec s mrkvou, pretože ona je stále tam,“ uvažoval Draco nahlas. Ale, keď sa vracal späť pred knižnicu, náhle sa Draco v polovici kroku zastavil.

Ale čo potom ten otravný malý pocit v jeho hlave, že čosi nie je v poriadku?

Možno by sa mal riadiť svojim svedomím a zamieriť do chrabromilskej veže.

Draco prikývol. „Áno... možno sa moje svedomie v tomto nemýli,“ povedal nahlas. Niekoľko bystrohlavských tretiakov vyzeralo vydesene a rozpŕchli sa. Draco si povzdychol. „Musím prestať hovoriť sám so sebou... čoskoro si všetci z Rokfortu budú myslieť, že som nejaký bláznivý opičiak!“ (v origináli je „baboon“, čo síce znamená pavián, ale čo ja viem, opičiak  je podľa mňa lepšie)

Pochechtávajúc sa nad vytvorenou predstavou v hlave, veselo nenáhlivo vykročil smerom do chrabromilskej veže. Ale keď dosiahol portrét Tučnej panej, precitol a jeho myseľ bola prázdna.

Chrabromilská veža? pomyslel si Draco. Prečo som šiel sem?

Priechod v portréte sa otvoril, vyšla Hermiona Grangerová a prehýbala sa pod knihami a brkami. „Malfoy?“ spýtala sa zmätene. „Zo všetkých miest, čo robíš práve tu?“

Draco civel na ňu. „Ja... ja... neviem. Prečo som tu?“ dôrazne zavrtel hlavou a odkašľal si. „Tak ako tak, práve odchádzam. Ehm... pekný deň, Grangerová.“ Obdaroval Hermionu divnou pologrimasou, poloúsmevom a zamával na rozlúčku. Hermiona tam zostala stáť s takmer zasneným výrazom v tvári.

„Hej!“ zavolala. „Ja – no, uvidíme sa,“ povedala placho. Otočil sa na zvuk jej hlasu a znovu vystrúhal podivnú tvár/výraz v tvári.

„Hej... niekde tu sa uvidíme.“

Ako poskakovala do knižnice, Hermiona odolala neodbytnému nutkaniu zoskočiť zo schodiska.

- - -

Harry Potter nenútene prechádzal chodbou popri učebni Čarovania, keď zbadal Lisu Turpinovú a Terryho Boota ako vysvetľujú Malfoyovi príbeh o Rómeovi a Júlii. Pobavene si uvedomil, že snažiť sa dať Malfoya a Hermionu dohromady bude najväčšia zábava akú tento rok zažil. Voldemort bol stále niekde tam vonku a bude na Harrym, aby ho porazil, pretože Voldemort nedával najavo žiadne známky toho, že jedného náhodného dňa padne mŕtvy k zemi.

Harry si potrel jazvu. Hoci Voldemort nemohol viac vidieť do jeho mysle a to isté platilo pre neho, jeho jazva stále občas bolela.

Stále je niekde vonku, pomyslel si Harry ponuro. Čaká, aby som ho našiel. A keď ho nenájdem, on nájde mňa.

Ginny navrhla Harrymu, aby išiel do Nemocničného krídla a zobral Madam Pomfeyovej niečo na znecitlivenie alebo čokoľvek, čo by zastavilo bodavú bolesť a meravenie, ktoré sa neustále zhoršovali. Harrymu to pripadalo ako dobrý nápad. Napokon, Harry iste prehrá boj s Voldemortom, keď si jednou rukou bude v bolesti zvierať svoju jazvu.

A pred ním bola, prekvapenie nad prekvapenia, Daphne Greengrassová, ktorá bola niekoľko posledných dní nezvestná a vyzerala úplne v poriadku, ale pripravená niekoho zavraždiť.

Harry sa pritlačil o múr a vďačne si povzdychol, keď Daphne prešla popri ňom bez toho, aby sa pozrela jeho smerom a šomrala si čosi o poličkách na knihy a špinavých humusákoch.

Práve v tej chvíli výbuch bolesti naplnil jeho hlavu. Harry takmer vykríkol, klesol na kolená, držal sa za jazvu a hojdal sem a tam.

„Harry! Si v poriadku?“

Harry pozrel hore a zbadal Lunu Lovegoodovú, po prvýkrát sústredenú, všetky známky  zasnenosti boli preč.

„Som v poriadku, Luna, neboj sa o mňa. Nič to nie je,“ odpovedal Harry, zdvihol sa zo zeme a oprášil si hábit.

Náhle bola Lunina tvár veľmi blízko k jeho. Harry sa okamžite odtiahol. Luna neprestala hľadieť do jeho očí a Harry si všimol, že jej oči sa začali prevracať.

Potom hlasom veľmi nepodobným jej normálnemu hlasu, zašepkala: „Daj si pozor na to, komu veríš... ... ... niekto čaká, aby zaútočil... ... ... čaká, aby zaútočil v noci, kedy bude mágia najsilnejšia... ... ... zlo v noci znovu povstane... ... ... buď v strehu a nikdy never ľuďom okolo seba... ... tvoji nepriatelia sa živia z tvojej slabosti. Čokoľvek urobíš -“ Lunin hlas sa prerušil, keď sa zviezla na podlahu a vyzerala ako handrová bábika.

Ako sa Harry rozbehol s Lunou na rukách do Nemocničného krídla, jeho myseľ sa vracala k  možnostiam toho, čo Luna povedala.

„Niekto čaká, aby zaútočil... ... ... čaká, aby zaútočil v noci, keď bude mágia najmocnejšia... ... ...“