Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 7:  Tragická a desivá krása

Hermiona sedela hodnú chvíľu v tichom rozjímaní. Pozorovala ako Malfoy s aristokratickou eleganciou, ktorá ju tak vytáčala, dojedal svoj toast. Ešte stále mala problém prijať nezvyčajné novinky, ktoré jej Malfoy tak nonšalantne odhalil. Nebola zvyknutá na to, aby ľudia vedeli niečo viac než ona a skutočne sa s tým nevyrovnávala tak dobre ako dúfala.

„Nebuď taká zarmútená,“ náhle povedal Malfoy, popričom si delikátne utieral kútiky úst servítkou. Jeho značkový úškrn bol znovu pevne na svojom mieste. „Ty nerada prehrávaš, však?“ Naťahoval ju a ona to vedela, rovnako ako vedela, že si nesmierne užíva, keď ju provokuje a sleduje jej reakciu. To jej však nezabránilo, aby nešla prasknúť od zúrivosti.

„Som si istá, že prehrávať viem!“ zvolala pobúrene. „A inak, nebola som si vedomá, že súťažíme, Malfoy.“ Potichu sa zasmial. Bol to však chladný smiech, v ktorom nebola ani štipka humoru. Naklonil sa k nej, jeho hlas bol klamlivo nežný. Len jeho oči, chladné a nečitateľné, dokazovali pohŕdanie, aroganciu a pomstychtivú túžbu ublížiť jej, ktorá z neho pulzovala a zahmlievala jej zmysly.

„A to hovoria, že si múdra. My vždy súťažíme, Grangerová.“ Odtiahol sa späť, jeho oči ostré a pichľavé, až ju bodali. „Napriek tomu, bez ohľadu na výsledok, ja budem vždy Malfoy a ty len druhotriedna muklorodená náhražka čarodejnice.“ Jeho úškrn sa zmenil na trpký. „Aká podivná irónia, že len včera si ku mne cítila ľútosť.“  

Bolo to veľmi dávno, čo dovolila, aby jej Malfoyove posmešky a urážky spôsobili skutočnú bolesť. Predpokladala, že posledné dva dni museli zoslabiť jej ostražitosť, pretože si náhle uvedomila, že jej oči sa plnili slzami, dlho schovávaný nedostatok sebadôvery drásal jej srdce. Keby nebola tak zahltená bolestivými pocitmi, o ktorých si myslela, že ich zanechala v neistom detstve, možno by zaregistrovala záchvev prekvapenia a cudzí záblesk pocitu viny, ktorý Malfoya striasol a nepatrne rozšíril jeho ortuťovo-sivé oči. 

Najhoršia vec, ktorú si v tom momente Hermiona dokázala predstaviť, bolo dovoliť, aby ju Malfoy videl plakať. Rýchlo sa postavila a kráčala preč, ale v tom chvate zakopla. Inštinkt ju prinútil chytiť sa prvej veci, na ktorú dočiahla, aby zastavila svoj pád, v tomto prípade, Malfoyove rameno. Svet okolo nej sa roztočil a ona zápasila o vzduch, zúfalo si želala, aby sa našla na zemi. Zavrela oči a stále dookola si opakovala, že keď ich znova otvorí, bude vo svojom čase, natiahnutá na dlážke vo Veľkej sieni, neskutočne vďačná za to, že je tam.

Keď otvorila oči pocítila zúfalstvo, ale nie prekvapenie z toho, že sa našla na tmavej čistinke. Vzduch bol plný vône dreva a vzrušeného šepkania niekoľkých tuctov nepokojných ľudí. Večerná obloha nad nimi bola zamračená a hrozivá a oči hmýriaceho sa davu v čiernom, akoby svietili vo svetle ohňa, ktorý skoro vôbec nevidela. Obavy, očakávanie a znepokojenie sa ovíjali okolo jej rýchlo bijúceho srdca ako hady. Hermiona nechcela vedieť, kde sa nachádzala, nechcela túto spomienku vidieť. Čokoľvek už robil Draco Malfoy o polnoci  v lese so zástupom smrťožrútov, vedela, že by dokázala prežiť svoj život bez toho, aby sa o tom dozvedela.

Na svojom pleci pocítila ruku a trochu sa vyplašila, keď sa otočila a vzhliadla ku jej majiteľovi. Lucius Malfoy sa pozeral na svojho syna s hrdým úsmevom, ktorý Hermione spôsobil husiu kožu a Dracovo srdce naplnilo pýchou.

„Ako dlho ešte, otec?“ zatiahla Hermiona Dracovým stále vysoko položeným a trochu mrnčavým hlasom,  ako tomu bolo, keď sa prvý raz stretli.

„Už nie dlho, Draco. Musíš byť trpezlivý,“ povedal Lucius chápavo. Draco našpúlil pery, očividne nebol zvyknutý na to, že jeho želania neboli splnené okamžite. Ak by mala Hermiona kontrolu na jeho očami, pretočila by nimi. Rozmýšľala, či bolo možné byť nahnevaný sám na seba.

Hermiona sa zatúlala k malému jazierku a pozorovala svoj odraz v jeho pokojnej vode. Jej tvár bola Dracovou tvárou, takou akú si pamätala z ich detstva, bledá a ostrá s večne nezaujatým výrazom. V tejto spomienke odhadovala jeho vek tak na deväť alebo desať rokov. Noc bola voňavá, nepokojný vietor hvízdal pomedzi stromy. Predpokladala, že to bolo leto pred ich prvým ročníkom na Rokforte. Pokrčila čelo, vedela, že sa Draco pokúša zistiť, či sa dá jeho strach vidieť na jeho tvári. Bolestivo si uvedomila , že ak sa obával čohokoľvek, čo sa malo stať, bol úplne vydesený z toho, že by jeho otec ten strach pobadal a potrestal by ho za to.

Šepkajúci nepokojný dav zrazu začal bzučať vzrušením a Hermiona sa otočila. Utvorili kruh okolo niečoho a na vonkajšom okraji prstenca Luciusova tvár desivo planula spod jeho čiernej kapucne. Zdvihol ruku k svojmu synovi a Hermiona k nemu poslušne vykročila, váhanie v jej srdci nebolo absolútne vidieť v jej črtách. Lucius sa poľahky predral davom, Hermiona si to možno len predstavovala, ale zdalo sa jej, že mu ľudia uvoľňovali cesty s niečím skoro podobným úcte, obdivu,  alebo možno obrovskej hrôze. 

Hermiona zastavila, keď sa postavy v čiernom rozostúpili a umožnili jej tak vidieť príčinu prítomnosti smrťožrútov v lese. Blízko pri burácajúcej vatre ležala magicky zviazaná mladá žena. Jej vlasy boli veľmi dlhé a v mihotajúcom svetle z ohňa červeno-plavé. Napriek jej dobitému výzoru a jej bezbrannej pozícii boli jej oči plné vzdoru, zúrivé a mali úžasný odtieň zafírovo modrej. Smrťožrúti na ňu popiskovali, mrmlali zúrivé oplzlosti a mrazivé hrozby. Hermiona sa zachvela z neblahej predtuchy, keď sa pozrela dole na ženu, ktorá nemohla mať viac ako ona samotná. Takmer vyskočila z kože, keď pocítila Luciusov dych na jej uchu, jeho hlas, temný a naplnený nenávisťou, keď jej šepkal.

„Špinavá humusácka suka,“ zasyčal Lucius do ucha svojho mladého syna. Draco pri tej nadávke nestrhol, Hermiona však bola vydesená a znechutená, a teraz sa ešte viac ako predtým obávala o bezbrannú dievčina na zemi pred ňou. „Rozširujú sa ako mor, Draco. Sú choroba, ktorá pomaly kazí náš svet. Špinia ho a ničia. Ešte horšie, používajú svoju prefíkanú rafinovanosť, aby otrávili aj naše mysle a my sme im začali bohato dávať všetko, čo pre nás naši predkovia storočia budovali.“ Luciusov hlas dosiahol skoro horúčkovitý výraz a pretekal zlovestnou nenávisťou, ktorá mrazila ešte aj srdce jeho zbožňujúceho syna. „Ukradli by ti tvoje právoplatné postavenie ako budúcnosti čarodejníckeho sveta. Teraz uvidíš, čo pre teba Draco, teba a ostatné naše deti robia služobníci Temného pána. Vyčistíme pre vás tento svet, urobíme ho vaším. Necítiš sa poctený?“    

Hermiona prikývla, ale uvedomila si, že Draco vo svojom mladom srdci zvádza hrozný boj. Desať rokov Luciusovej maniackej propagandy presvedčilo jeho myseľ, aby uveril, ale jeho srdce kričalo, že to bolo nesprávne a kruté a Hermionine kvôli nemu puklo srdce. Ledva si všimla, keď Lucius vstúpil do kruhu a na dav dopadlo ticho. Statný muž, ktorého tvár bola skrytá pod čiernou kapucňou, vytiahol úbohé dievča na nohy a uvoľnil jej okovy. Rýchlo od neho odstúpila a zahľadela sa  do očí Luciusa Malfoya, jej sánka vzdorovito vystrčená.

„Ukloň sa ty, drzá humusáčka!“ zahrmel Lucius, čím si od davu vyslúžil uznanlivé výkriky. Dievča na neho ešte chvíľu hľadela a potom si odpľula k jeho nohám. Smrťožrúti zajačali nad urážkou, a nato rozkošou, keď na ňu Lucius zamieril prútikom a vykríkol: „Crucio!“ Z hrdla dievčaťa sa vydral jediný výkrik. skrútila sa bolesťou, ale nespadla. Obe srdcia, Hermionine aj Dracove, s ňou súcítili. Spomienka na to isté kúzlo, vrhnuté tým istým mužom, bola v ich mysliach stále čerstvá. Lucius napokon ukončil kliatbu a vyzeral skutočne pobúrený tým, že dievča ešte stálo, aj keď sa jej nohy vysilene triasli. 

„Poď sem, Draco,“ povedal Lucius trocha zadychčaným hlasom. Hermiona k nemu pristúpila. Jej nohy sa triasli skoro tak veľmi ako tej mladej statočnej čarodejnici. Lucius Hermionu natočil tak, aby mohla čeliť dievčaťu, ktoré sa práve začalo narovnávať.

„Pozri na ňu, “ vyzval Lucius a Hermiona nemala inú možnosť ako urobiť to, čo žiadal. Hermiona... alebo skôr Draco... obaja boli unesení a zhrození tým, čo sa dialo a ona pozorovala, v tranze,  ako sa veľké oči dievčaťa stretli s tými jej. Jej lícom stekala jediná slza a jej oči boli smutné a odhodlané, ale úplne bez strachu. Luciusov hlas dorazil do Hermioniných uší akoby z diaľky, nenávisť z neho vyprchala, bola nahradená akýmsi druhom bázne.

„Pozri na tie oči,“ povedal Lucius s nie malým množstvom úžasu v jeho slovách. „Nie je v nich žiadna duša.“ Hermiona nesúhlasila, a rovnako ani Draco, ale skôr ako mohol protestovať, Lucius a nespočetne veľa ostatných smrťožrútov vykríklo „Avada Kedavra!“ Tmavú noc osvietilo žiarivé zelené svetlo a na moment Hermionu oslepilo. Keď sa jej vrátil zrak, dievča ležalo na zemi, jej telo bolo nepoznačené a jej zafírové oči upreté priamo na Hermionu. Teraz v nich už nebola žiadna duša.

Hermiona bola príliš zhrozená, aby prehovorila, nieto aby sa pohla. Mŕtve oči krásnej čarodejnice na ňu vyčítavo hľadeli. Tá slza bola stále na jej líci. Hermiona mohla cítiť, že Dracova myseľ je pripravená vzbúriť sa proti jeho učeniu, keď musel s hrôzou čeliť skutkom smrťožrútov, avšak chvíľu pred tým, ako sa tak stalo, sa v jej ušiach znovu ozval Luciusov jedovatý hlas, nežný, úctivý a podivne hypnotizujúci.

„Videl si niekedy niečo tak nádherné, Draco?“ spýtal sa a keď Hermiona vzhliadla do jeho studených očí, videla, že veril tomu, čo hovoril. Pozrela späť na uprené oči mŕtveho dievčaťa, na slzu, ktorá stekala jej lícom, a pocítila, že Dracova myseľ prehrala boj.

„Nádherné,“ počula sa zopakovať. A v tom momente si uvedomila, že to bola pravda. V širokých prázdnych očiach dievčiny sa zračila tragická a desivá krása. Boli tak prázdne. Hermiona mohla cítiť, ako Draco začína pochybovať, či boli vlastne niekedy  iné.

Slza toho dievčaťa konečne dopadla do prachu pod jej lícom a zmizla.

Hermiona otvorila oči a našla sa natiahnutá na podlahe Veľkej Siene. Tentokrát si nemusela pripomínať, aby Malfoya pustila, jej zovretie bolo príliš slabé, aby vydržalo a jej ruka spadla na podlahu vedľa nej.

Nevedela povedať,  či hrôza a šok, ktorá akoby napĺňala vzduch okolo nej, pochádzala od nej alebo Malfoya,  tušila, že od oboch. Ešte stále mohla vidieť krásne uprené oči mŕtvej muklorodenej čarodejnice a vyzerali akoby sa preniesli do ubolených, zdesených očí živého Draca Malfoya. Zafír a striebro akoby sa spolu zmiešali, až kým to Hermiona nedokázala zniesť. Vyštverala sa na nohy a takmer vybehla z Veľkej siene. Draco sa ju nepokúsil zastaviť.