Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8: Reflexie

Hermiona sa nevrátila späť na internát. Lavender a Parvati ešte stále spali a vedela, že Harry, Ron a ostatní hráči chrabromilského metlobalového družstva mali to ráno skorý tréning a pravdepodobne už začali ospalo zliezať do spoločenskej miestnosti. Ešte nebola pripravená čeliť im, nebola pripravená čeliť nikomu. Bezcieľne uháňala hradnými schodiskami, až sa konečne našla na astronomickej veži.

Potlačila, otvorila dvere a vrútila sa na opustený balkón, kde sa oprela o tvrdý kameň zábradlia a lapala dych. Bolo oveľa ľahšie dýchať tu, v ostrom vzduchu neskorého novembrového rána, kde mohla len ťažko cítiť štipľavý dym vatry. Zavrela oči pred oslepujúcim raňajším slnkom, ale keď to urobila, znovu uvidela živé zafírové oči mŕtvej čarodejnice a tak hľadela na Rokfortské pozemky, nevidiac nič iné len prenikavú sivotu krajiny.

Hermiona nevedela, čo urobiť s informáciou, ktorú práve prijala. Keď bol Malfoy jednoducho krutý, rozmaznaný, muklov-neznášajúci slizolinčan, za čo ho vždy pokladala, bolo jednoduché nenávidieť ho. Teraz jej tak chýbali tie časy. Všetko, čo bývalo biele a čierne, sa zrazu premenilo na tisícky odtieňov šedej. Mohla ho nenávidieť, keď ho videla trpieť počas jeho detstva, cítila v ňom dobrotu, ktorú v ňom jeho otec tak brutálne potlačil? Nebola si istá, ale na druhej strane si však už viac nebola istá ničím.

Zrazu ju od jej myšlienok odpútal bielo-zlatý záblesk na popolavo sfarbenej krajine. Malfoyova neistota, hnev a zmätenie k nej prúdili zo zeme pod ňou, vzdialené ale nepopierateľne prítomné. Zjavne ju zacítil v tej istej chvíli, pretože sa obozretne poobzeral okolo seba. Hermiona sa vôbec nepokúšala skryť sa, ale Malfoy ju nezbadal, pokrčil svojimi aristokratickými plecami a pokračoval smerom k jazeru.

Hermiona pozorovala so zvedavosťou, ktorú nechcela, ale ani nedokázala ignorovať, ako odhodlane kráča ku brehu jazera, ktorého hladina bola tak hladká a bezfarebná ako kus kovu. Zastal na brehu a nevidomo sa zahľadel do vody. Hermiona ho vo svojej mysli videla stáť na brehu inej masy vody, tak oveľa mladšieho a menej nepokojného ako teraz. Predpokladala, že zasa raz skúma svoj odraz a hľadá v ňom vonkajšie znaky vnútornej slabosti.

Nadarmo sa pýtala sama seba, či videl vo svojom odraze to isté, čo ona, keď sa na neho dívala. Nie svoje drahé šaty alebo aristokratickú tvár, ale osamelosť, ktorá akoby sa hromadila okolo neho v oblaku tak sivom ako hladké jazero a jeho nepokojné oči. Ak by od Hermiony žiadali, aby nakreslila obrázok bezútešnosti, nemohla by si vybrať príhodnejší obraz ako Malfoya hľadiaceho ponad oceľovo-sivé jazero, jeho plápolajúci uhľovo-šedý plášť, kamienky a okrúhliaky pod jeho nohami.

Jej mentálny obraz by možno bol menej srdce drásajúci, keby si nebola tak dôverne vedomá jeho psychického rozpoloženia. Jeho nešťastie sa okolo nej rútilo vo vetre, ktorý k nej vanul od jazera. Z nespočetných znepokojujúcich emócií, ktoré pociťoval, bola na prvom mieste hlboká a trvalá nenávisť. Hermiona bola prekvapená z toho, že nevdojak vedela, že tentokrát tá nenávisť nebola namierená na ňu. Zaujímalo ju, kým iným by mohol s takou intenzitou opovrhovať. Takisto bol z niečoho hlboko zmätený, aj keď si nevedela predstaviť z čoho.

Kým Malfoyova nespokojnosť mlhavo prerážala nahor z pozemkov, Hermiona premýšľala o spomienke, ktorú prežila jeho očami. Musel to byť jeden z najsilnejších zážitkov jeho života, ale netušila, ako ho to ovplyvnilo. Bolo jeho prijatie otcovej chorej filozofie trvalé alebo len dočasné podvolenie, spôsobené traumou z toho, že musel sledovať, ako nevinná obeť príšla o život rukami muža, ktorého si vážil najviac zo všetkých? Umožní mu ubehnutý čas a vzdialenosť od otcovej zhubnej prítomnosti, aby sa jeho vrodený súcit znovu vynoril na povrch? Alebo bola jeho myseľ za tej dusnej letnej noci pred toľkými rokmi nenapraviteľne zničila? Zmenilo ho sledovanie vraždy muklorodenej čarodejnice, tak, že upevnilo jeho nenávisť ku každému, kto má menej čistú krv alebo vďaka tomu konečne pochopil ako hrozne sa jeho otec mýlil a akí v skutočnosti smrťožrúti sú?

 Ak jeho postoj a správanie sa za posledných šesť rokov boli nejakými náznakmi, noc, ktorá bola tak živá v jeho pamäti ho urobila presne takým istým, akého ho jeho otec chcel mať, Hermiona však o tom nebola presvedčená. Myslela si, že do neho nahliadla dosť na to, aby vedela, že to, čo cítil, bolo často rozdielne, ak nie v priamom kontraste k tomu, čo hovoril. Predpokladala, že ak to chce naozaj vedieť, bude sa ho na to musieť spýtať, čo bola pravdepodobne najnepríjemnejšia možnosť, o ktorej mohla premýšľať. Bola si pomerne istá, že najlepší výsledok, o ktorom mohla v takej situácii dúfať, bol odmietavý výsmech. Vedela, že je pravdepodobné, že na ňu vysype ďalší z jeho čudne bolestivých prívalov nadávok a nazúrene odkráča, ona sa však cítila divne nútená postaviť sa zoči-voči jemu a jeho hroznej spomienke, ktorej bola svedkom. Odhodlane sa pobrala z balkóna a pustila sa na dlhý výlet z Astronomickej veže.

***

Malfoy sedel zamrznuto na svojom mieste keď z Veľkej siene ušla veľmi zdesená a nepokojná Hermiona Grangerová, tupé buchnutie obrovských dverí sa ozvalo v jej pätách. Zo všetkých príšerných spomienok jeho nepríjemnej minulosti bola táto hrozná letná noc jeho desiateho roku posledná, ktorú chcel, aby niekto videl. Ešte sa mu nikdy nestalo, že by jeho zradná myseľ vytiahla niečo, čo sa tak krvopotne snažil potlačiť a vystavila to v celej svojej odpornej nádhere pred jeho smrteľného nepriateľa. Už mesiace sa kvôli desivému prežívaniu týchto udalostí neztrhával z vystrašeného spánku. Nemyslel na to odvtedy, ako si pred dlhou dobou uvedomil, že zaoberanie sa tým by ho iba priviedlo do šialenstva.

Úplne ignorujúc zvedavé pohľady profesorky a bystrohlavčana Malfoy vyrútilz Veľkej siene, nebol si istý, kam mal namierené. Strop vstupnej haly sa týčil vysoko nad jeho hlavou, jeho kroky sa duto ozývali medzi rozsiahlymi kamennými múrmi, ale Malfoy sa cítil ako v pasci, dusil sa spomienkami, ktoré nechcel a pocitmi, ktoré chcel ešte menej. Skoro naslepo vyrazil vchodové dvere a vybehol do studeného jasného rána.

Napriek príliš jasnému slnečnému svetlu vyzerali rokfortské pozemky sivo a opustene. Malfoy len sotva registroval pustotu okolia, jediné, čo si všimol, bolo to, že vzduch tam vonku nebol až tak obmedzujúci a potom jazero, také otvorené a nekonečné, nepatrne utišovalo jeho klaustrofóbiu. Pustil sa kráčať ku nemu a na polceste tam si uvedomil, že nebol sám.

Grangerovej búrlivé emócie sa neurčito krútili vo vzduchu okolo neho ako kúdoly dymu zo vzdialeného ohňa. Na chvíľu zastal, pokúšal sa ju zahliadnuť, ale čoskoro si uvedomil, že bola buď veľmi dobre skrytá alebo príliš ďaleko, aby ju mohol vidieť. Možno bola na druhej stranne hradu. Čo bolo len dobre, pretože síce nemal žiadne ilúzie toho, že by ju už nikdy nevidel, teraz sa jej však ešte nedokázal postaviť zoči voči. Nezaujato pokrčil plecami a otočil sa späť ku jazeru, márne dúfajúc, že jeho šíra otvorenosť nejako zmierni napätie v jeho srdci.

Jeho topánky sa nebezpečne šmýkali na klzkej skale a uvoľnených kamienkoch, ktoré sa zozbierali okolo skalnatého brehu pri jazere. Sklopil zrak ku sklenému povrchu vody, skúmajúc jeho odraz. Vyzeral otrasený, uvedomil si s pohŕdaním. Vyzeral presne tak, ako to, čím bol: zmäteným dietaťom stojacim na vratkých základoch jeho rozpadávajúceho sa života, situácia, za ktorú vinil len jedinú jednu osobu - odporného bastarda - svojho otca.

Pre Merlina, ako ho len nenávidel. Nenávidel jeho slabosť, jeho poslušnosť, jeho skreslenú a patetickú filozofiu. Najviac však nenávidel, čo urobil jeho otec z neho, ako blízko prišiel k bodu, aby z Draca spravil ďalšieho bezduchého neľudského služobníka nejakého nečistokrvného pokryteckého psychopata. Už dávno sa rozhodol, že radšej zomrie, ako by upísal svoju dôstojnosť a hlavne svoj zdravý rozum cieľu, ktorý bol zvrátený žiadostivosťou po moci a šialenosťou tých, ktorí ju hľadávali.

Malfoy veril v udržiavanie čistoty čarodejníckej krvi, veril, že v čarodejníckej komunite existovala hierarchia a že on a ostatní čistokrvní boli na jej vrchole. Chvíľu si dokonca myslel, že Temný pán a jeho verní smrťožrúti majú pravdu. Ale čím viacej času však trávil na Rokforte, ďaleko od pokryteckých slov svojho otca a prenikavej Temnoty, ktorá bola súčasťou každodenného života na Malfoy Manore, tým viac si začal uvedomovať, akou zvrátenou sa filozofia Temného pána stala. Život smrťožrútov mu teraz pripadal úbohý a patetický. Z predstavy, že sa kedysi vznešení a vážení čistokrvní krčia pri nohách vyšinutého zabijaka s klamnou predstavou svojej veľkosti a špinavou muklovskou krvou tečúcou v jeho žilách, sa mu prevracal žalúdok.

Záblesk pohybu odrazený na povrchu vody, ktorá bola ako zrkadlo prilákalo jeho pozornosť a Malfoy sa otočil presne včas, aby zbadal Grangerovú utekať z pavlače astronomickej veže a znovu zmiznúť v hrade. Prepokladal, že ho pozorovala a snažil sa prísť na to, o čom asi premýšľala, keď ju to tak rozrušilo, že jej nerozhodnosť visela vo vzduchu aj potom, čo bola už dávno preč.

Grangerová. Bol rád, že už vošla do hradu, pretože vedel, že ak by zostala na tom balkóne, bola by schopná ucítiť jeho rozporuplné pocity, ktoré v ňom vzbudzovala. Svojimi slovami vo Veľkej sieni ju tak zranil, ale jej bolesť ho prekvapila. Vždy vyzerala tak neohrozene silná, tak odporne sebaistá. Vyzerala, že všetko, čo jej doteraz povedal, ju iba otravovalo, čo podľa neho malo viac spoločné s jeho detinskou uštipačnosťou ako so zranenými citmi z jej strany. Už dávno sa vzdal zámerov spôsobovať jej bolesť svojimi urážkami, teraz sa jej vysmieval čisto pre potešenie z jej reakcií, ktoré boli vždy neporovnateľne chytrejšie od ostatných.  

A teraz rozmýšľal koľkokrát jeho hrubé komentáre prebodli jej srdce, koľko sĺz vyronila kvôli jeho mladíckym posmeškom. Pocítil, ako mu neznámy a nevítaný pocit viny bolestivo zviera srdce. Nepáčilo sa mu, že ju ranil a nepáčilo sa mu, že mu to bolo ľúto, a skutočne sa mu nepáčilo, ako mu jej zranené oči, tak pyšné a vážne aj keď boli zatiahnuté slzami, pripomínali oči muklorodenej čarodejnice len chvíľu pred tým, ako ju jeho otec zrazil k zemi svojou zbytočnou zlosťou.

Nikdy nezistil, ako sa volala, ale mátala ho ešte aj teraz. Draco si uvedomil zmysel tej noci pred niekoľkými rokmi. Nevedel určiť presný moment, kedy začal pochybovať o ceste, ktorá pre neho bola vybraná, ale hrôzostrašne jasne si dokázal vybaviť moment, keď začal pochybovať o vlastnej schopnosti nasledovať ho. Tá čarodejnica, napriek jej podradnej krvi a pochybnom práve ponevierať sa po svete čarodejníkov a mágie, bola nevinná. Mala dušu, ktorá nebola rozdielna od tej jeho. To ju však, podľa neho, nerobilo jemu rovnou, ale ani postrádateľnou. Draco si v tom momente uvedomil, že ak nastane ten čas, nebude schopný vziať nevinný život. To bol začiatok postupného rozmotávania učenia jeho otca. Navždy bude tej čarodejnici zaviazaný, ktorá, ak bola len trochu ako Grangerová (a on bol presvedčený, že bola) by pravdepodobne rada vedela, že jej smrť asi zachránila životy nespočetným obetiam, ktoré rukami Draca Malfoya nikdy neumrú.

Draco stále hľadel do vody, prázne sa pozeral do očí svojmu odrazu, keď začul ako sa hradné dvere s vrzgotom otvorili a zacítil Grangerovej prítomnosť. Pretekala okolo neho ako studený vánok, ktorý ševelil od jazera. Neotočil sa, aby sa na ňu pozrel, ale nevdojak vedel, že prichádza ku jazeru, presne tak ako vedel že ak sa ho spýta na tú spomienku, nebude jej schopný klamať. Zastala vedľa neho a jeho oči sa stretli s tými jej v striebornej vode. Na chvíľočku si pomyslel, že vyzerali skôr zafírovo-modré než medovo-zlaté, potom však vietor rozvlnil vodu a keď sa znovu ustálila mali rovnaký nudný odtieň hnedej ako vždy... a za to bol vďačný.

Ani jeden z nich nič nepovedal, no o niečo neskôr, keď sa Hermiona otočila, aby sa vrátila do hradu, Draco ju nasledoval. Tmavá voda za nimi viacej neodrážala nič okrem bledej sivej oblohy.