Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťosem: Za prítomnosti strachu

Časť 1: Ale ty sa tiež dokážeš rozhodnúť...

Stáť tam bola jedna vec, ale čakať bolo niečo úplne iné.

Draco sa už musel naučiť ako zostávať, ale aj teraz bol stále nováčikom. Ale nikdy sa nenaučil umeniu čakať. Matka vždy vravievala, že tým, čo počkajú, sa stávajú dobré veci, ale otec vravieval, že Malfoyovci boli stvorení na to, aby na nič nečakali. Priebehom rokov sa ich protichodné názory vzájomne vyrušili a zanechali jedného strašne skazeného a netrpezlivého chlapca. Ten chlapec dorástol v muža – v muža, ktorý nevedel nič o čakaní na niečo alebo na niekoho, a najmenej zo všetkého na nejakú ženu.

S odfrknutím Dracovi došlo, že nemôže za svoju netrpezlivosť výhradne viniť svojich rodičov. Nech si boli akokoľvek podobní, stále boli dosť odlišní. Trvalo mu dlhý čas než dospel k bodu, kde mohol prijať ich radu a ubezpečiť sa, aby pre neho zafungovala.

Vo veku dvadsiatich troch rokov mohol bezpečne povedať, že kým vedel veľa o svojej matke, otec bol stále záhadou, o ktorej si uvedomil, že čaká, kým ju sám odhalí, ale nevedel ako. Lucius Malfoy sa zjavne hral so slovami vo všetkom, čo povedal, v Dracovej mysli dobré či zlé slová zjavne zostávali roky. Niektoré z jeho najskorších spomienok boli na otca, ktorý rozprával, vravel mu, čo nemá robiť ako Malfoy.

Než jeho otec zomrel, navykol si ignorovať jeho rady.

Ale teraz tu nebol, teraz, keď uvoľnil všetok svoj hnev a zlobu spojenú s Luciusom Malfoyom, Draco dovolil, aby sa otcove slová znova a znova opakovali v jeho mysli. A jeho slová ho prinútili uvedomiť si, že hoci mu otec dal všetky tie rady a prostriedky, ktoré dostával ako dieťa, vždy za jeho slovami bolo niečo. Pod tými prísnymi pravidlami a zásadami správania sa bola nádej, že Draco urobí veci inak, bude samostatný a bude žiť nezávisle na rodine Malfoyovcov.

Draco pokrútil hlavou.

Bol tu, v nesprávnej situácii, v nesprávnom čase, a premýšľal o nesprávnom človeku a videl veci tak, ako ich chcel vidieť on.

Alebo možno nie.

Vždy vravieval, že Malfoyovci na nikoho nečakajú. Možno to malo byť, že Malfoyovci nečakajú na nikoho, pokiaľ toho nie je hodný. A možno Draco nikdy na nikoho nečakal, pretože za to nikto nestál. Väčšia otázka: ona stála?

Zrejme stála, pretože bol stále tu a čakal. Zrejme stála, pretože čakal vonku pred otvorenými dverami päť minút a ona sa stále nevrátila. Zrejme stála, pretože ani raz ho nenapadlo odísť.

Draco strávil prvú minútu státím, druhú prechádzaním, tretiu sa pozeral na hodinky a štvrtú počítal všetko, čo mal vo svojom výhľade. Ale do piatej minúty sa Draco nudil a zvedavo hľadel do jej domu.

Čo jej tak dlho trvá? Čo mohol Weasley asi chcieť? Okamžite mu vyskočil v hlave dlhý zoznam možných odpovedí a on prekročil prah jej domu, pretože sa mu ani jedna z nich nepáčila. V tom okamihu k nemu prehovorilo jeho svedomie, vravelo mu, aby zostal a počkal a že ona k nemu príde.

Ale Draco ten dotieravý pocit ignoroval.

Napokon, nikdy nebol obdarený trpezlivosťou. A stále bol v umení čakať nováčikom.

Potichu prešiel tou chodbou, ale zastal, keď začul Weasleyho otravný hlas.

"Na ničom z toho jej nezáleží a aby si vedela, v skutočnosti som si nie istý, čo sa mi na nej páči najviac: jej duchaplnosť alebo jej neohrabanosť, ale... áno. Naozaj sa mi páči. Veľmi."

Draco prevrátil oči a urobil zopár ďalších krokov. Čakal, pretože Weslík rozprával o nejakej novej láske? Kvôli tomuto čakal? Aká totálna strata času. Skvelé. Cítil niečo k nejakej inej. Chcel to oznámiť v rozhlase?

"Zdá sa, že je milá, Ron, vážne," odvetila Grangerová, ale jej hlas znel trochu napäto.

"Áno, je." Zmĺkol na tak dlho, že Draco nakukol spoza rohu, aby zistil, či sú stále tam. Boli. "Ale je tu problém."

Nepáčilo sa mu, ako to znelo.

"Čože?" Hermionin hlas znel podivne.

"Ja - " Weslíková hlava sa pohla a Draco sa stiahol späť s nádejou, že ho nevidel. Keď nezaznel rozzúrený rev, Draco sa trochu uvoľnil. Dovtedy, kým nepovedal: "Ja som stále zamilovaný do teba."

Samozrejme, že bol stále do nej zamilovaný. Nebol prekvapený. Weasley bol typom človeka, ktorý lipol na veciach a ľuďoch. Roky vytrval pri všetkom tom hneve; dávalo len zmysel, že vytrvá tiež vo svojich citoch. A nech z toho bolo Dracovi akokoľvek zle, zjavne v tom bol úprimný. A nech to Draca akokoľvek rozčuľovalo, Weasley to tiež povedal lepšie.

Ale poznal Grangerovú. Vedel, čo povie. Vedel, že ho odmietne, pretože mu nedávno povedala, že Weasleyho už viacej nemiluje; že už sú teraz iní. Bol si istý, že bude počuť, ako ho odmietne.

Takže po druhý raz v ten deň si Draco uvedomil, že čaká. Čakal, kým ona niečo povie, čakal, kým mu povie to, čo už Draco vedel. Čakal, kým povie, že vonku čaká Malfoy a že musí odísť. Nebol si istý, prečo čakal - alebo to možno nebola pravda. Draco si nebol istý, prečo mu tak záležalo na tom, aby ho odmietla, ale pravda bola, že záležalo. Ona bola lepšia než to. Bola lepšia než ten blbec, Weasley. Asi bola tiež lepšia než on samotný, ale -"

"Ron," jej hlas znel stále priškrtene. Draco sa predklonil a natiahol hlavu, aby mohol vidieť, ako sa zatvári, keď ho odmietne. "Ja -"

Dracove oči sa neroztvorili, keď ju Weasley pobozkal, ale roztvorili sa, keď narastalo množstvo uplynulých sekúnd bez toho, aby ho odstrčila. Jedna. Dve. Tri. Tie sekundy mu pripadali ako minúty a s každou uplynulou sekundou sa jeho grimasa prehlbovala a prehlbovala, až kým už viacej nedokázal zniesť...

Narcissa Malfoyová bola usadená na gauči priamo pred ohniskom, držala zlatom lemovaný tanierik so šálkou v jednej ruke a lyžičku v druhej. Keby bol venoval pozornosť výrazu na jej tvári alebo tomu, ako delikátne mieša svoj čaj, Draco by odišiel tak rýchlo ako prišiel. Nielenže matka nikdy nepila čaj vo svojej súkromnej obývačke, ale nikdy nedávala pozor na dekórum, keď bola sama.

Nie, to bolo vyhradené pre hostí.

A on nikdy nebol nadšený zo spoločnosti, ktorú jeho matka mávala. Na jeho vkus boli príliš snobskí a príliš neúprimní, aby sa dalo s nimi rozumne porozprávať. Vždy museli priveľa rozprávať o Dracovom staromládeneckom životnom štýle a málo o niečom, na čom naozaj záležalo. Narcissa jeho nechuť poznala dosť dobre, aby sa zatvárila dostatočne vyplašene, keď prišiel dnu v žiari zelených plameňov. "Draco?" Odložila tanierik so šálkou na stolík, keď vstala. "To je prekvapenie! Nevedela som, že prídeš!"

Ani on neplánoval prísť.

Draco odišiel od Grangerovej s plnou a nepokojnou mysľou. Na pár minút šiel domov, prechádzal sa a potom sa rozhodol ísť sem. Keď Draco začul matkine vykríknuté slová, bol už plne vonku z kozuba a vyberal si imaginárne zrnko prachu z pravého rukáva svojho habitu. Ani sa neobťažoval vzhliadnuť, keď ironicky vyhlásil: "Nastala zmena plánov."

"Kým tvoja zmena plánov je smola pre teba, pre nás je to šťastie," prehovoril trochu povedomý prenikavý ženský hlas, vďaka ktorému zmrzol na mieste. "Teraz sa k nám musíš pripojiť na večeru."

Draco pomaly otočil hlavu. Na sedačke so svojou povýšeneckou matkou a s jasným úsmevom sedela jeho posledná priateľka. Astória: posledná čarodejnica v jeho barvitej minulosti nefunkčného randenia; minulosti, o ktorej sa nikdy nebavil alebo až do veľmi nedávnej doby nepremýšľal.

Aký nový zvrat v tomto znamenitom dni. Draco si pri tej myšlienke odfrkol.

"Draco, som si istá, že sa už s Astóriou poznáš."

Prikývol a pokúsil sa neuškrnúť pri tom sarkastickom tóne, ktorý mal hlas jeho matky. Nikdy Astóriu neschvaľovala. V skutočnosti neschvaľovala nikdy nikoho.

Nikoho okrem Grangerovej, trochu sa pri tej myšlienke zamračil.

Tá doba, ktorú mu trvalo prejsť späť k premiestňovaciemu bodu, bola tým správnym množstvom času, ktorý Draco potreboval, aby si dôkladne skontroloval realitu. Znova a znova sa ten bozk medzi Weasleym a Grangerovou prehrával v jeho mysli. Prehrával sa až kým sa jeho počiatočná reakcia šoku a hnevu neotupila. Prehrával sa, až kým sa prakticky nenaučil naspamäť slová, ktoré boli prehovorené predtým. Prehrával sa, až kým jedinou myšlienkou v jeho hlave bolo zžierajúce: "Koho balamutíš?"

Vážne, tým jediným človekom, ktorého balamutil, bol on sám.

Prečo bol taký prekvapený, taký nahnevaný tým, čo sa stalo? Tí dvaja mali svoju minulosť, puto a predpokladal, že keby sa dostatočne silno snažili, mohli mať budúcnosť. A Draco využil chvíľku, aby premýšľal o svojej vlastnej budúcnosti a uvedomil si, aká neistá bola. Nebol si ani istý, čo za budúcnosť chcel, pretože si nedal ten čas, aby si ju skutočne premyslel.

Ani si nedal dosť času, aby si premyslel seba samotného.

Čo chcel od života? Draco si nebol istý. Nedokázal si spomenúť, kedy naposledy urobil niečo, čo chcel on. Bývalo to o povinnosti, o nevyhnutnosti a o rodine; nikdy nie o ňom. Draco možno nenávidel život pred otcovou smrťou, ale bol s ním spokojný. Nemusel premýšľať o sebe samotnom; vôbec nemusel premýšľať.

Bolo to ľahké.

Ale teraz – teraz mu nič nestálo v ceste a to ho prinútilo uvidieť pravdu. Pravda bola, že Draco nepremýšľal tak dlho o sebe samotnom, že si nebol istý, kde začať. Pravda bola, že táto cesta, na ktorú sa podujal s - a kvôli - Grangerovej, ho priviedla do tohto bodu. Pravda bola, že už to bol viac než mesiac, odkedy otec zomrel a on bol rovnako stratený ako bol v to ráno, čo ho Grangerová našla. Pravda bola, že neurobil dokonca ani prvý krok, aby sa našiel.

Jednoducho nebol čas, vážne, ale to bola lož.

Pravda bola, že Draco sa príliš bál urobiť nejaký pohyb, nasledovať otcovu radu a žiť bez ľútosti. Zabudnite na to, príliš sa bál začať žiť. Pretože potom by musel odpovedať na tieto otázky, vykročiť von zo svojej pohodlnej zóny, skúsiť nové veci a dokonca pomenovať všetky tie problémy, ktoré mal - a bolo ich veľa. Príliš veľa.

Pri Merlinovi, bol v takej riadnej sračke.

To bolo niečo, čo vedel už dávno, ale ignoroval, pretože, zase, to bolo ľahké. Bolo ľahké zisťovať pravdu o všetkých ostatných a ľahké sústrediť sa na problémy druhých. Ale teraz to bolo alarmujúco jasné; teraz jeho problémy vyliezali z dreva ako termity. A čo viac, on bol pripravený pokúsiť sa zaoberať sa nimi, jedným za druhým, pretože si bol pekelne istý, že takto už viacej nechce žiť.

Aby bol úprimný, Draco bol rád, že Hermiona ešte neprišla na to, čo k nemu cíti.

Keby prišla, skočili by do vzťahu a všetko by sa rýchlo rozpadlo. Boli by dvaja skurvení ľudia v jednom skurvenom vzťahu. Museli by sa vyrovnať so vzájomnými problémami, jeho obavami, jej neistotou, jeho neochotou a jej obavami. Ona by sa musela vyrovnať so skutočným Dracom: skazeným a tvrdohlavým, strateným a pripraveným byť nájdený. To by bolo príliš veľa... pre nich oboch.

Takto to bolo lepšie.

Počkať... on predpokladal, že ona dospeje k tomu, že k nemu niečo cíti. Draco si pri tej myšlienke odfrkol. Bol blázon, že to predpokladal a dával si nádej. Dracova päsť sa zaťala. Bolo to naozaj to, v čo dúfal v tie okamihy nasledujúce po tom, čo sa mu priznala? Naozaj? Pri Merlinovi, naozaj sám seba balamutil.

Ale Draco nedokázal celkom potlačiť ten dotieravý pocit, že možno nie.

"Pamätáš si Abigail Greengrasovú, však?" Prerušila jeho myšlienky matka.

Bol čas prepnúť na šarm. "Áno, pamätám. Je príjemné znova vás stretnúť, pani Greengrasová." Dúfal, že jeho slová nezneli tak sucho, aké suché bolo v tejto chvíli jeho hrdlo.

Čarodejnica len strnulo prikývla a položila si ruky do lona. Draco sa vždy čudoval, prečo sa jeho matka priatelí s takou nezmyselne domýšľavou ženskou, ale uistila ho, že bola milšia, keď boli samé a nebola triezva. Nedokázal pochopiť príčinu... alebo prečo so všetkými, okrem jeho matky, zaobchádzala ako s odpadom. Niežeby ona bola na vrchole sociálneho rebríčka v čarodejníckom svete.

"A čo ja? Nie si rád, že ma vidíš?" spýtala sa Astória a dala si ruky v bok. Mala na sebe veľmi krikľavé žlté šaty, ktoré kričali na niekoho - kohokoľvek - aby sa na ňu pozrel a Draco zistil, že nie je prekvapený, ako málo sa zmenila za posledný rok.

"Je to určite prekvapujúce..." povedal sucho.

Astórii sa nikdy nepodarilo odlíšiť od svojej rodiny - či dokonca jej sestry, Dafné. V skutočnosti bola takou zanedbateľnou značkou na jeho radare, že keď sa mu minulý júl predstavila, tak ju úplne ignoroval, až kým neprišla Dafné a nepredstavila ich. Draco jej venoval svoj čas, pretože obiehali reči o neprítomnosti jeho otca a potreboval odvrátiť pozornosť. Odvádzala svoju prácu dovtedy, až kým jej už nebolo potreba.

Draco otočil svoje nezaujaté oči k svojej matke.

"Abigail a Astória sa rozhodli prísť ma navštíviť, keď som späť doma."

Zaksichtil sa. "Si doma od minulého -"

"My sme tiež boli tento týždeň mimo mesta," povedala mu so zamračením pani Greengrasová. Šklbla zápästím, keď ľahkomyseľne povedala: "Nakupovať v Miláne."

Draco sa zaksichtil, neschopný zakryť svoj odpor. Stráviť svoj večer počúvaním troch čarodejníc o najnovšej móde v čarodejníckom oblečení nebolo to, ako chcel dnešný večer stráviť. "Som si istý, že to bolo vzrušujúce, mal by som vás tri nechať vášmu -"

"Nie," lákavo odvetila Astória. "Mal by si zostať a navečerať sa s nami."

"Nedokážem si predstaviť, prečo by si ty, zo všetkých ľudí, chcela, aby som sa ku vám všetkým pripojil na večeru." Keď náhle prerušil ich vzťah, ak sa to tak vôbec dalo nazvať, nezobrala to veľmi dobre. On sa vôbec neobťažoval robiť si starosti alebo sa cítiť vinne.

"Už som to prekonala," povedala Astória s hlavou vysoko.

"My Greengrasovci sme odolní. Je to jedna z našich lepších vlastností, myslím," pyšne okomentovala jej matka.

On to nekomentoval.

Napokon, nemyslel si, že bolo vhodné povedať pani Greengrasovej, čo bola v skutočnosti najlepšia vlastnosť jej dcéry. Draco venoval matke pohľad, ktorý vravel, aby zasiahla, než dá Astoriinej matke dôvod, aby sa zatvárila, že má niečo smradľavé pod nosom. Astória sa postavila a usmiala sa. Pri Merlinovi, vážne s ňu chodil? Bola veľmi pekná, toľko pravda bola, ale bolo na nej niečo prázdne. Nenútila ho premýšľať, starať sa, všímať si či vidieť.

Alebo možno toto všetko bolo pre neho nové.

Nebolo vylúčené, že táto cesta, na ktorú sa podujal s Grangerovou, nebola celkom nanič. Možno to bolo pre neho presne také dôležité, ako to bolo pre ňu. Možno ona bola nevedomky jeho lístkom von z pekla. Možno on nevedomky podnikol tú cestu spoznať jej démonov a pomôcť jej ich prekonať kvôli tomu, aby mohol spoznať a premôcť svojich vlastných. Možno ona bola kľúčom ku všetkému. A možno, len možno, ju potreboval tak veľmi, ako sa zdalo, že ona potrebuje jeho.

Vďaka tej myšlienke zbledol viac než zvyčajne.

Matka sa postavila a položila mu ruku na plece. "Cítiš sa v poriadku, Draco? Vyzeráš bledý."

"Je mi fajn," zaklamal. "Som len hladný."

"Pozriem sa, či je pripravená večera," a potom od neho odišla, aby povolala domáceho škriatka.

O päť trápnych minút neskôr ich požiadala, aby prešli do jedálne.

Narcissa mu venovala posledný znepokojený pohľad skôr, než prešla k dverám obývačky. Pani Greengrasová vstala a rýchlo ju nasledovala po tom, čo venovala Dracovi a Astórii pohľad, ktorý nedokázal rozlúštiť. Začul, ako pani Greengrasová začala hovoriť s jeho matkou o Miláne a prevrátil v reakcii oči. Keď sa Astória pohla smerom k dverám, Draco využil chvíľku, aby si stisol koreň nosa, skôr než ju nasledoval.

To bude dlhá večera.

Astória nestrácala čas. "Je dobré znova ťa vidieť, Draco," hlas mala stíšený, ale nie dostatočne. Väčšmi spomalil, dúfal, že pochopí narážku a bude pokračovať v chôdzi. K jeho zdeseniu a mrzutosti nepochopila. "Nevidela som ťa, odkedy sme sa rozišli."

"To je presne to, čo sa stane, keď sa ľuďom rozdelia cesty." Nasadil kamennú tvár, keď si strčil ruky do vreciek.

Chvíľu nič nepovedala. Potom dôkladne pozorovala jeho tvár a oznámila: "Budem sa vydávať."

Draco sa na ňu pozrel. Prečo mu to hovorí? Malo ho to vážne zaujímať? Mal toho na mysli strašne moc, aby sa vôbec - jeho obočie sa pomaly nadvihlo, keď Astória stále sledovala jeho tvár, aby zistila jeho reakciu. Sakra, mal sa zaujímať. Blbé, že mal chuť jedine sa zasmiať. A nie tým smiechom, ktorým sa smial, aby si zabránil urobiť niečo hlúpe. Ten smiech bol rezervovaný pre chvíle s Hermionou. Nie, chcel sa jej skutočne vysmiať za to, že si myslela, že bola niečo viac než len ďalší zárez na jeho pažbe. Jednako, Draco rezignoval k rezervovanej gratulácii. "To je -"

"Za Thea Notta," informovala.

"Thea? Toho exota?"

Astória zdvihla ruku, aby sa pochválila diamantom. "Ten 'exot' je teraz veľmi bohatý biznismen."

"Dobré pre neho," zatiahol Draco. Naozaj na nič z tohto nemal náladu.

"Požiadal ma pred dvoma mesiacmi, na našom štvormesačnom výročí."

Štvormesačnom? V duchu sa tej myšlienky zľakol, ale nie z dôvodov, ktoré by človek predpokladal. Neurobil to, pretože bol celkom proti randeniu či vzťahom; bolo to tým, že bol plne voči hlúpostiam.

"Bráva ma nakupovať, na večere a na výlety. Premýšľa o tom, čo mám rada a čo chcem ja, a potom to kvôli mne urobí. Je taký sladký a ohľaduplný a oddaný a zábavný, keď si v jeho blízkosti. Naozaj ma miluje a váži si ma a vraví mi to po celý čas."

Kým Astória štebotala o tom, čo Theo urobil a povedal, Draco si uvedomil, že možno fakt, že sa Hermiona dopotácala do jeho života ako zatúlaná dorážačka nebol takou zlou vecou. Dávala pozor na šírenie rečí, prestal sa vďaka nej zameriavať na znepokojujúcejšie aspekty svojho života a zachránila ho pred plytvaním jeho času na ďalšie Astórie. Zachránila ho pred ním samotným.

"Theo bol ten, kto ma poslal s matkou do Milána. Poskytuje mi tak veľa slobody a nechá ma skoro všetko kontrolovať. Ja vyberiem kde, kedy a na akom mieste sa najeme. Ja vyberám, čo urobíme. Ja rozhodujem, kam pôjdeme. Myslím, že ja -"

"Myslím, že si už povedala dosť," prerušil prudko Draco. "Snažíš sa mi niečo povedať?"

Astóriine oči sa na neho trocha prižmúrili. "Len sa snažím, aby si si uvedomil, o čo prichádzaš."

Pozrel sa na ňu, zrazu premožený nutkaním dostať zo seba frustráciu z celého dňa a naozaj zraniť jej city. "Alebo o čo neprichádzam," povedal jej priamočiaro Draco. "Ak si myslíš, že ma rozhneváš alebo budem cítiť nostalgiu vďaka tvojmu rečneniu, potom si totálne vedľa, Astória. On. Ťa. Môže. Mať. Myslím, že som minulý august dal svoj názor jasne najavo," úsečne jej odvetil. "Dúfam, že si šťastná so svojím životom zloženým z nakupovania a večerí a výletov."

"Áno, budem veľmi šťastná. To som s tebou nikdy nemala. Nikdy som od teba nič nedostala."

Ach, tak toto bol skutočný problém a dôvod, prečo mu toto všetko hovorí. Dokonalé. Ale prinútilo ho to premýšľať, len na sekundu. Draco mohol na nej spísať zoznam všetkých zlých vecí, ale ona nebola jediná. Ona nebola celý problém. Napokon, on bol emocionálne nedostupný nielen s ňou, ale s každou ženou, s ktorou kedy bol. "Čo presne odo mňa práve teraz chceš?"

"Úprimne povedané, chcem, aby si žiarlil a závidel," povedala mu, keď si založila ruky na hrudi. "Chcem, aby si si uvedomil, že si prišiel o dobrú vec, keď si sa ma vzdal. Ja -"

"Je mi to jedno, Astória. " Vďaka tomu náhle zavrela ústa. Zastavila a on tiež. Draco sa pohol, aby stál pred ňou a bezvýrazne sa na ňu pozeral. "A dovoľ mi to popísať priamo, môžeš žiarliť len na niekoho, kto má niečo, čo chceš. Môžeš závidieť len to, po čom túžiš. A keďže ja ťa ani nechcem ani po tebe netúžim... dúfam, že pochopíš, čo sa ti snažím povedať. Hovor si všetko, čo chceš, ale na mňa to vôbec nebude mať vplyv. Dúfam, že ty a ten exot budete spolu veľmi šťastní."

Astória sa z jeho slov tvárila nahnevane, ale bolo mu to fuk. Čakala, až kým sa jej neotočí chrbtom a nezačne znova kráčať, kým povedala: "Vieš. To je všetko, čo si o ňom povedal... že je exot. Nemal by si žiarliť na jeho inteligenciu."

Draco si odfrkol, zastal pred dverami, v ktorých zmizli ich matky a pozrel sa ponad plece na ňu. "Skutočnosť, že si berie teba, ma jedine núti pochybovať."

S tým vošiel do jedálne a posadil sa vedľa matky. Strelila po ňom rýchlym ospravedlňujúcim pohľadom skôr, než sa otočila a začala sa rozprávať s pani Greengrasovou. Vošla Astória a usadila sa oproti nemu, ale vďakabohu sa mu nepozrela do očí. Líca mala začervenané a jemu bolo jasné, že ju rozčúlil, ale úprimne, čo si myslela, keď na neho takto vybehla? Myslela si, že bola mimoriadna? Odlišná? Lepšia než ostatné? Nazvite ho chladným; nazvite ho bastardom, ale ona bola nič... len bezvýznamná kvapka v mláke jeho bývalých vzťahov.

A možno Hermiona bola tou nohou, ktorá opakovane dupala do tej mláky, vysielala vodu všetkými smermi... až kým žiadna nezostala...

Draco pri tej myšlienke zbledol ešte väčšmi.

Večera prebiehala hladko. Prehovorilo sa veľa slov, ale len zopár bolo namierených na neho. Za to bol vďačný. Jeho myšlienky ho zanechali rozlietaným a neschopným sa sústrediť. Jeho myseľ chcela, aby premýšľal, pokračoval a snažil sa porozumieť všetkému, čo sa v ten deň udialo, ale on nebol pripravený.

"Si v poriadku, Draco?" Obava v hlase jeho matky bola taká úprimná, že skoro chcel začať hovoriť. Skoro jej chcel povedať, čo sa udialo s Grangerovou. Chcel jej povedať o všetkom, čo mal na mysli, odkedy prišiel. Neskôr, samozrejme, ale jednako, premýšľal o tom, že jej poskytne možnosť vypočuť si príbeh o tom, ako dospel tam, kde v tomto okamihu vo svojom živote bol.

Ale nepovedal.

Vedel, kde začať, ale nevedel, čo povedať. Namiesto toho povedal: "Áno, je mi fajn."

Matka si ho podozrievavo prezerala, ako keby vedela, že jej nehovorí pravdu. "Chutí ti jedlo?" ukázala na jeho skoro nedotknutý tanier. Bol to jej spôsob, ako mu povedať, že vie, že ho niečo trápi a že sa o tom porozprávajú neskôr.

"Chutí, matka." Definitívnosť v jeho hlase dala jasne najavo, že sa o tom nechce baviť ani teraz ani neskôr.

Narcissa na neho dlho hľadela, než prikývla a obrátila pozornosť k svojmu jedlu.

"Takže, Draco," nakoniec prehovorila pani Greengrasová. "Čím si sa zaoberal odkedy -" vrhla znepokojený pohľad na jeho matku. "Nuž, vieš..."

Krucinál.

Odložil vidličku a odpil si elfieho vína než odpovedal. "Prácou a presunom kontroly nad obchodmi môjho otca k môjmu strýkovi, väčšinou, a -" Draco sa zastavil presne v čas. Chystal sa spraviť chybu bez toho, aby o tom premýšľal. Jeho ďalšie slová boli: "a Grangerovou." Draco si nebol istý, čo si o tom myslieť, ale vedel, že povedať nahlas jej meno pred Greengrasovcami nebol najlepší ťah. Nie s tými nepotvrdenými dohadmi, čo tu vírili okolo ich vzťahu. Ale to nebolo všetko, čo ho trápilo na jeho skoro prerieknutí. Bolo to tým, nuž, že sa ju vážne chystal spomenúť prvú pred všetkými ostatnými? Pred Pansy a Blaisom? Naozaj zaujala tak veľa z jeho života?

A tá pravda studená ako ľad nebola to, že zaujala, pretože to vedel, ale to, že kvôli tomu nebol taký rozhorčený.

Kedy sa to stalo? Len minulý týždeň bol taký nahnevaný na ňu a na svoje city k nej. A teraz dospel k tomu, že ich pripustil. Napokon, nemalo zmyslu bojovať. Napokon, neexistovala žiadna šanca.

"A čo, Draco?" zatiahla pani Greengrasová.

"To je všetko." Ale možno to všetko nebolo.

Elegantne si odpila z vína, pozrela sa na Astóriu a potom na neho. "Ach, chápem, že si ešte nenašiel vhodnú čarodejnicu, s ktorou by si sa usadil, že?"

Stálo ho to veľa nepovedať nič hrubé. "Nie, je celkom zrejmé, že som ešte nenašiel... keď chýba tá šialená fanfára.“ Zdvihol ruku dohora a sucho dodal: "Alebo snubný prsteň."

"Vieš, myslím, že je hanba, že si sa ešte neusadil. Mohol si mať akúkoľvek čarodejnicu, ktorú si chcel a pozrime sa. Si tu, slobodný. Tvoji rodičia sa brali -"

"Ja nie som moji rodičia," strnulo pripomenul Draco pani Greengrasovej. Astória zdvihla pohár s vínom a odpila si.

"Okrem toho Draco robí dôležitú prácu pre ministerstvo," dodala Narcissa.

"Nedokážem si predstaviť, čo je dôležitejšie, než udržať rod Malfoyovcov nažive. Mohol aspoň s niekým chodiť."

"Nepočula si tie reči, matka," nakoniec prehovorila Astória. "Chodí s Hermionou Grangerovou."

Draco ani na jej slová nezareagoval. Začul ich toľkokrát od toľkých rozličných ľudí, že už si na ne zvykol. Nebol si istý, či to bolo jeho nedostatkom potvrdenia alebo popretia toho všetkého, ale ani Grangerová to nikdy nepoprela. Dialo sa toho jednoducho tak veľa, a aj tak by im nikto neveril, tak prečo sa snažiť, správne?

"Ach, počula som, ale s ňou sa samozrejme nemôže oženiť."

Astória mala toľko slušnosti, aby sa na matku šokovane pozrela. "Matka!" Bolo jasné, že ona, ako jej staršia sestra, nezdedila matkin slepý fanatizmus. "To si nemala povedať."

Pozrela sa na svoju dcéru. "Čo je? Prečo? Myslím to vážne. Bude poškvrnou -"

"Abigail," vážne prehovorila Narcissa. "Nedovolím nikomu v mojom dome negatívne hovoriť o Hermione Grangerovej. Je to milá mladá žena a ja ju schvaľujem, bez ohľadu na jej krv. Keby sa mala niekedy pripojiť k našej rodine, nepoškvrnila by ju, ona by ju drasticky zlepšila. Skoro som kvôli svojmu fanatizmu stratila syna, stratila som kvôli tomu manžela a vo svojom dome ho nebudem mať. Takže, ak sa tohto pravidla nedokážeš držať, potom ti nič nebráni odísť." Jej hlas bol vážny ale predsa ľahký.

Sledoval, ako si pani Greengrasová na svojom mieste poposadla dozadu a pozrela sa ponad stôl na Narcissu. Keď prikývla, zamrmlala ospravedlnenie a odpila si z vína, Draco si uvedomil, že je trochu ohromený tým, akú moc mala jeho matka nad ostatnými.

Všetko zmĺklo, až kým sa Astória nespýtala: "Sú tie reči pravdivé? Theo si myslí, že nie sú, ale ja si myslím, že sú."

"Tie reči sú... nepresné, niežeby to bola tvoja vec." Zamrmlal Draco s väčšími ťažkosťami, než si táto situácia vyžadovala. Ani nevedel, čo ho to napadlo poprieť ich teraz, ale jednoducho musel. "My nie sme... spolu." Avšak len čo tie slová opustili jeho ústa, pripadal si čudne.

"Nie ste?" Spýtala sa ho pani Greengrasová so vzácnym úsmevom na perách.

"Nie." Cítil sa podivne.

Abigail Greengrasová bola neobvykle drzá. "Nuž, teraz nezáleží na tom, čo si myslím, keď to ani nepripadá do úvahy."

Draco sa cítil podivne mrzuto.

Ani to nepripadá do úvahy.

Zdvihol sa tak prudko, že sa na neho okamžite sústredila pozornosť všetkých. Matka zavolala jeho meno, ale to vírenie v jeho hlave a žalúdku bolo také hlasné, že nedokázal ani počuť jej hlas. Ten podivný pocit sa zmenil na žalúdočnú nevoľnosť a on vedel, že musí odísť tak rýchlo, ako je možné, inak hradby, čo si vybudoval, sa okolo neho zrútia.

So slabým zamrmlaním sa ospravedlnil od stola... a z miestnosti.

Ani to nepripadá do úvahy.

Draco bol stratený v hmle myšlienok.

Nohy sa pokúsili predbehnúť tie slová a pravdu v nich, ale tie sa stále držali jeho dlhých krokov. Ani to nepripadalo do úvahy. Mala pravdu. Dnes sa to skončilo, v tom okamihu, keď videl ten bozk a v tom okamihu, keď odišiel preč. Spočiatku nebol rozrušený, ale teraz... všetko sa tými slovami zmenilo.

Ani to nepripadá do úvahy.

A keď bežal po chodbe, cieľ neznámy, Draco si uvedomil, že bez ohľadu na svoje problémy, bez ohľadu na to, aký skurvený bol, bez ohľadu na to, ako veľa práce musel na sebe urobiť, bez ohľadu na všetko ostatné, on nechcel, aby to bol koniec. Chcel, aby to do úvahy pripadalo...

Nakoniec spomalil a začal kráčať. Potom zastavil a otvoril prvé dvere naľavo. Bola to kúpeľňa. Draco vošiel dnu, zatvoril za sebou dvere a ošpliechal si vodou tvár v nádeji, že ho to upokojí. A potom nechal pustený kohútik, keď sa posadil na zem.

Po druhý raz za štyri mesiace sa ocitol v kúpeľni, kde premýšľal. A do jeho kostí prenikla trpkosť z celej tejto situácie. Uvedomenie si, že nielenže cítil niečo ku Grangerovej, ale že ju chcel, obsahovalo istú úroveň irónie. Chcel. Po všetkom tom čase nevedenia, si to uvedomil s tými piatimi slovami.

To bola skurvená irónia.

Alebo v tom vôbec irónia zapletená nebola, pomyslel si, keď si oprel hlavu o stenu. Možno len mal strašné načasovanie pre tento druh osvietenia. Keď sa všetko zváži, nemalo to byť príliš prekvapivé. Draco uvažoval a dokonca to zvažoval predtým, než vyhnal túto myšlienku zo svojho mozgu.

Srať na to, bolo to fantasticky ironické. A myslel to v tom najtrpkejšom, najsarkastickejšom možnom význame.

Pozrel sa na strop a potom zatvoril oči, aby sa upokojil.

Ani to nepripadá do úvahy.

Ani trochu sa mu nepáčil pocit, keď si uvedomil, že chce niečo, čo nemôže mať.

A vďaka tomu Dracovi došlo, že musí urobiť určité rozhodnutia.

Rozhodol sa, že si poskytne sekundu na to, aby zauvažoval, čo keby bol možno zostal. Poskytne si sekundu na to, aby premýšľal nad tým, čo keby vošiel do tej izby, varoval ich o svojej prítomnosti a niečo povedal - čokoľvek. Draco si poskytne dve sekundy, aby tú myšlienku vyhodil zo svojej hlavy. Nebol človekom, ktorý si to do izby napáli. Bol typom človeka, ktorý stojí v rohu, príliš pyšným, aby niekomu povedal, čo chce... a možno tiež trochu nervóznym.

Draco sa rozhodol, že si poskytne jednu minútu, aby premýšľal, či chybne nezobral ten bozk medzi nimi ako príznak toho, že sa rozhodla. Stalo sa to tak rýchlo. Poskytne si dve minúty, aby uvažoval, prečo sa vôbec stará. Napokon, nepripadalo to do úvahy.

Rozhodol sa, že si dá jednu hodinu, aby premýšľal, či Grangerová niekedy príde na to, čo k nemu cíti, časom. Draco si dá dve hodiny, aby premýšľal, či - časom – on bude dosť dospelý, aby sa s ňou vrhol do niečoho viac než priateľstva. Poskytne si tri hodiny, aby premýšľal, či by mohol byť mužom, ktorým potrebovala, aby bol. A dá si štyri hodiny, aby vypudil všetky predchádzajúce myšlienky a nápady.

Draco sa rozhodol, že si dá jeden deň, aby premýšľal, či cítiť niečo k žene ako Grangerová, bolo zdravé. Neurobí to nič s jeho povesťou zadumaného chlapa, čo neustále strieda partnerky. Poskytne si dva dni, aby premýšľal nad tým, kedy tú hranicu prekročil. Hranicu, kde bez skoro žiadnych ťažkostí udržoval tú myšlienku, ale nikdy celkom nevyslovil slovami. Dá si tri dni, aby prestal uvažovať nad odpoveďami na tú otázku, pretože to stále nepripadalo do úvahy.

A dá si jeden týždeň, aby si uvedomil, že to nepripadanie do úvahy bolo - dobrou vecou. Nebolo to, čo chcel, ale uvedomil si, že mu to poskytne čas, ktorý potreboval, aby všetko rozriešil. Draco si dá dva týždne, aby vec s Grangerovou úplne uzavrel. Áno, dá si tri týždne, aby si uvedomil, že naozaj urobil správnu vec, keď odišiel preč... keď to nechal ísť.

ooo

Časť 2: Naľavo

Hermiona sa vypotkýnala z hlavného letaxového krbu a rozbehla sa.

Vôbec to nedávalo zmysel, ale ona utekala. To, čo hľadala, bolo tu. Bola totálne vyčerpaná a ubolená až na kosť, ale šla smerom, ktorý jej ukázal škriatok, a bežala nahor pravým schodiskom a po chodbách, zatáčala vpravo a vľavo v labyrinte, ktorý vytvárali chodby Malfoy Manoru, až kým sa nedostala k správnym dverám.

Toto boli ony.

Hermiona využila chvíľku, aby popadla dych. Potom jej to došlo. Práve pobehovala kade-tade viac než hodinu - a hľadala ho. Nebola si celkom vedomá prečo. Bolo to len tým, že keď opäť vybehla von a zistila, že tam nie je, zaplavil ju pocit hrôzy. Odvtedy až doteraz bola Hermiona na misii nájsť Draca. Šla k Blaisovi, k Pansy, do jeho práce a bez nejakého zdaru k nemu domov.

A teraz bola tu.

Nedá sa popísať úľava, ktorú Hermiona pocítila, keď jej domáci škriatok povedal, že Draco je tu, ale teraz, keď bola tu, ani nevedela, čo chce povedať. Dokonca nevedela, čo tam robí. Mohlo to počkať. Naozaj mohlo. Mala čas, ale súčasne bolo pre ňu príliš neskoro, aby odišla.

Narcissu už asi upozornilo na jej príchod. Bolo by nevychované, keby odišla bez toho, aby niečo nepovedala.

Takže zatlačila do dvojitých dverí a zbledla. Narcissa mala na večeru hostí. Dvoch hostí, ktorí sa otočili a venovali jej pohľad prekvapenia, nedôvery a hodnotenia. Vedela, že vyzerá úplne a absolútne chaoticky a vedela, že ju posudzujú dvaja cudzinci. Napočudovanie zistila, že jej to je jedno, pretože jej v hlave krúžia dôležitejšie veci. Dôležitejšie myšlienky než to, čo si o jej vzhľade myslia dve vyobliekané čarodejnice.

Neprekvapujúco bola Narcissa jediná, ktorá ju privítala s úsmevom. Hoci keď o tom premýšľala, ten polovičný úškrn na tvári mladšej čarodejnice sa mohol mylne považovať za malý úsmev, keby nevyzerala tak totálne zmätená. "Hermiona! Nuž, to je príjemné prekvapenie. Nechcela by si sa ku nám pridať?"

"Ach, ja -" sklopila zrak na svoje oblečenie a potom sa v rozpakoch pozrela na ňu. "Nie som oblečená pre -"

Ležérne mávla rukou. "Ach, s tým si nerob starosti. Musíš sa ku nám pripojiť! Som taká šťastná, že si sa zastavila. Musím ti toho toľko o svojom výlete porozprávať. Musím ti porozprávať, ako sa mi zišli naše hodiny taliančiny a -" Potom venovala Hermione pohľad, ktorý nedokázala zaradiť. "Prečo si tu?"

Hermiona mala pocit, ako keby na ňu v tú sekundu zasvietil obrovský reflektor. Zrazu dostala trému. "Nuž, prišla som si sem pohovoriť s Dracom." To bola pravda. Príliš blbé bolo, že si Hermiona nebolo istá, čo mu povie. Tie zvyšné dve čarodejnice si vymenili pohľady a Hermiona ich s miernym záujmom sledovala. Nebola si istá, či sa jej to páči.

"Ach, odišiel z izby asi pred desiatimi minútami."

"Povedal, že sa vráti?" snažila sa neznieť znepokojene.

"Som si istá, že sa čoskoro vráti. Mala by si sa posadiť. Nechám Mimzy priniesť ti tanier."

A skôr než mohla Hermiona zdvorilo odmietnuť, Narcissa zavolala domáceho škriatka, požiadala o ďalší tanier pre nového hosťa a predstavila ju tým druhým dvom čarodejniciam. Astória a Abigail Greengrasové. Hermiona si všimla, ako sa Astória prikrčila, keď sa spýtala: "Greengrasová? V nejakom vzťahu s Dafné?" Pravdu povediac, Hermiona vedela o Dafné Greengrasovej len preto, že čas od času Pansy spomenula, že musí prehltnúť kyslé jablko a znovu sa spojiť s jej bývalou spolužiačkou. Na Pansyinom stole bol dopoly napísaný list, ktorý jej pýcha ešte neumožnila dokončiť.

"Áno. Dafné je moja najstaršia dcéra. Astória je moja najmladšia."

"Ach." Hermiona nevedela, že Dafné má sestru, ale výraz na čarodejnicinej tvári jej napovedal, že by to radšej nemala spomínať. Z toho, ako sa tvárila, jej bolo jasné, že Astória strávila množstvo času ako neviditeľná. Slabo tej mladej čarodejnici prikývla. "Je pre mňa potešením, že ťa spoznávam, Astória." Potom sa Hermiona otočila k jej matke a kývla. "A vás tiež, pani Greengrasová."

"Je to potešením pre nás všetkých, slečna Grangerová," odvetila Abigail, ale Hermiona jej ani na okamih neuverila. Dala svoj odpor k nej jasne najavo svojím pohľadom a suchosťou svojich slov. Hermiona sa neobťažovala trápiť sa tým, aby prišla na dôvod, prečo sa pani Greengrasovej nepáči. Ani sa neobťažovala prísť na to, prečo sa Astória tvári tak zmätená jej prítomnosťou. Jednako statočne prehltla a zaujala miesto za stolom. Veľmi rýchlo sa rozhliadla popri Narcisse na Dracov skoro nedotknutý tanier.

Hermiona si uvedomila, že nie je veľmi hladná. V skutočnosti jej bolo trochu nevoľno od žalúdka.

"Slečna Grangerová, vyzeráte trochu začervenaná," vyhlásila pani Greengrasová.

"Ach, prosím, hovorte mi Hermiona." Čarodejnica sa na ňu čudne pozrela, ale ona to ignorovala. "A je mi celkom dobre, uisťujem vás. Len som trochu unavená. Mala som rušný deň. Bežala som... povinnosti a tak." Kým tie dve čarodejnice zjavne nemali podozrenie, pohľad na Narcissinu tvár jej povedal poriadne jasne, že jej neuverila. Sakra. Kedysi bola taký dobrý klamár. Toto je len dôkaz toho, že túto schopnosť stráca. Hermiona si od podivnej úľavy skoro povzdychla skôr, než sa spýtala Narcissy na jej dovolenku.

Narcissa zovrela ruky a zdala sa byť vzrušená tým, že o nej môže rozprávať. "Fidži bolo fantastické, naozaj. Poskytlo mi presne ten druh duševnej a fyzickej prestávky, ktorú som potrebovala po..." zmĺkla na okamih, počas ktorého sa zamračila skôr, než nasadila úsmev. "Nuž, veď vieš."

Hermiona vážne prikývla a venovala jej úsmev. "Pokračujte."

Na chvíľu sa tá staršia čarodejnica zdala zmätená, než prikývla. "Áno, dobre. Počasie bolo nádherné. Čarodejnícka komunita bola veľmi milá a všetkým som priniesla domov darčeky. Tvoj je stále v mojej izbe, ale možno po večeri -"

Dvere sa otvorili a vošiel Draco - alebo by vošiel, keby okamžite nezamrzol, keď ju zbadal. Zistila, že ju pohľad na neho z nejakého dôvodu zasiahol. Čierne šaty, bledé črty, upravené vlasy, vážne držanie tela, mierne zamračenie. Podľa jej názoru normálne, ale niečo na ňom bolo dosť iné. Vyzeral unavený, bledší než zvyčajne a trochu prenasledovaný. Vyzeral dokonca väčšmi prenasledovaný, keď jeho oči dopadli na ňu. Hermiona si nebola istá, o čom to bolo, ale nemohla sa zbaviť dojmu, že Draco vyzeral, ako keby zviedol nejakú bitku. A Hermiona sa našla uvažovať...

"Čo tu robíš, Grangerová?" zaznel hrubo, naštvane, prekvapene a napočudovanie dosť nervózne. Bolo vôbec možné cítiť všetko toto naraz? U priemerného človeka možno, ale nie u muža ako Draco Malfoy.

Ona za posledných šesť rokov nerobila nič iné okrem prežívania emócii, ale Draco - jeho emócie boli pre neho rovnako nové ako boli mätúce. Nie, netvrdila, že ich nikdy nepociťoval, videla ich a počula o nich, ale po vojne zjavne Draco pochoval svoje hlboké pocity pod žulovú dosku. A nielen to, zdal sa byť opatrný pri každom slove, čo vyslovil - nuž, nie v poslednej dobe a nie pri nej. Hermiona nebola zvyknutá na neopatrného, nespútaného Draca, ktorý bojoval s tým, aby udržal svoju chladnú vyrovnanosť a vyjadroval svoju frustráciu zakričanými slovami. Ani nebola zvyknutá na rečniaceho Draca.

"No?" netrpezlivo vyprskol.

V tej chvíli šla Hermionina hlava do vývrtky. Snažila sa prísť na to, či to napätie v miestnosti bolo len jej predstavivosťou, alebo ho stvorili tie dve čarodejnice a teraz tento čarodejník. Súdiac podľa výrazu na Astóriinej tvári, nebola Hermiona jediná, kto bol zvedavý alebo zmätený. A Draco sa na ňu pozeral, ako keby spáchala nejaký hriech. A tiež stále čakal. Hermione došlo, že by asi mala začať hovoriť, napriek faktu, že stále nemala slová na to a prečo je tu. "Ja, nuž," krucinál, tie slová nevychádzali. "Ja," plecia jej poklesli, "odišiel si."

Draco odfrkol a založil si ruky na hrudi. "Nuž, excelentný príklad zrejmého, že? Desať bodov pre Grangerovú."

"Draco!" Dohovárala mu rozhorčene Narcissa.

Strelil po nej pohľadom. "Do tohto sa nemiešaj, matka. Nevieš, čo sa deje."

"Môže to počkať aspoň, kým neskončí večera."

"V skutočnosti nemôže."

Zachytila výraz záujmu na Astóriinej tvári, ale Hermiona ju nepoznala dosť dobre, aby sa pokúsila prísť na to, čo sa deje v jej mozgu. Namiesto toho zistila, že ju väčšmi nahneval tón jeho hlasu. Jednako sa nedokázala ešte celkom zorientovať. Možno to bolo kvôli párom uší a očí navyše v miestnosti. Možno to bolo kvôli jej zviazanému jazyku.

"To si nezaslúžim," zamrmlala, snažiac sa udržať svoj pokoj.

"Nemyslíš si, že rozhodnúť to je na mne?"

"Nie, nie je," Hermiona nakoniec vyprskla na oplátku. "Nemôžeš byť na mňa naštvaný. Ty si ten, ktorý odišiel."

"A sleduj ma, ako to urobím znova." S tým sa otočil a odišiel z obývacej izby.

Hermiona tam pár okamihov sedela v šoku skôr, než sa postavila a vyšla za ním dokonca bez toho, aby sa ospravedlnila. Posledné, čo začula, než nechala za sebou zatresknúť dvojité dvere, bolo Astóriine: "On má byť ľahostajný! On je vždy ľahostajný!" Nasledovalo to drsné: "Toľko k tomu, že to neprichádza do úvahy," od pani Greengrasovej. Hermiona si nebola príliš istá, o čom to bolo, ale teraz na to nebol čas. Hermiona si uvedomila, že sa za Dracom rúti po chodbe Malfoy Manoru a kričí jeho meno.

Neodpovedal.

Kráčala rýchlejšie a rýchlejšie, až kým ho nechytila za plece. "Mohol by si len -"

Draco si od nej vytrhol plece a zavrčal: "Bol by to od teba dobrý nápad, keby si odišla preč."

"A od teba by to bol nápad ešte lepší, keby si mi povedal, čo sa s tebou deje."

Škaredo na ňu pozrel, ale v jeho očiach bolo niečo, čo nedokázala zaradiť. "Do tohto s tebou nejdem," povedal jej vážne Draco.

Pokrútila hlavou, odmietajúc prijať nie ako odpoveď. "Čože? Prečo? Ja v tom nemám čo povedať?" Hermionin hlas zosilnel o oktávu každou otázkou, čo položila.

Draco nakoniec zajačal: "Nie, nemáš, Grangerová! V tomto nemáš čo povedať! Toto je moje rozhodnutie!"

Hermiona ho schmatla za rukáv habitu, keď sa pokúsil odísť. Zase. "Prečo nie? Predtým sme boli v pohode!" A uvedomila si, opäť, že sa rozpráva so zátylkom jeho hlavy. Hlas jej trochu zjemnel, ale zovretie jeho šiat nie. "Čo sa stalo? Myslím, že si zaslúžim vedieť, prečo sa so mnou nerozprávaš. Myslím, že si zaslúžim vedieť, prečo si na mňa nepočkal." Bolo toho viac, Hermione to bolo jasné, ale stále nedokázala nájsť tie správne slová, ktoré mohla použiť. Frustrácia z toho všetkého si na nej vyberala svoju daň, ale ona sa stále držala pokope.

Náhle sa ku nej otočil, striasol jej ruku zo svojho rukáva a hľadel na ňu tak uprene, že Hermiona si pomyslela, že sa samovoľne vznieti. "A ja chcem vedieť, prečo si vôbec tu." Jeho slová boli zamrmlané tak slabo, že ich skoro nepočula.

"Ja - ja myslím, že som dala jasne najavo, že som tu, aby som sa s tebou porozprávala." Jej impulzívnosť nájsť ho pripravila Hermionu o drahocenný čas na plánovanie a za to si nadávala. Dávala prednosť tomu premyslieť si, čo povie, prevracať slová znova a znova vo svojej hlave, až kým si nebola istá každou stránkou, každým ostrím a každou nedokonalosťou. Bolo to asi vďaka tomu množstvu chýb, čo urobila v minulosti, ale bolo jej to jedno.

Viac než kedy predtým si uvedomila, že potrebuje čas, aby všetko roztriedila, ale Draco sa nechystal nechať ju vycúvať. Bolo to viac než frustrujúce.

"Nie, nedala. Zakoktala si sa na svojich slovách a potom si poukázala na zrejmé."

Hermiona si uvedomila, že je na pokraji plaču, pretože nikdy nebola viac naštvaná než bola v tejto chvíli. "Ale ty si odišiel, Draco, a tiež bez nejakého dôvodu."

"Ach, mal som svoje dôvody, Grangerová," povedal jej a potom dosť ľahkomyseľne dodal. "Len som si myslel, že chceš trochu času osamote... aby si sa znova zoznámila."

Slzy jej začínali zahmlievať videnie; zmätok začínal zahmlievať jej mozog. Jediné, čo mohla urobiť, bolo potriasť hlavou a spýtať sa: "O čom to hovoríš?" A Hermiona si uvedomila, v čom je problém. Medzi nimi dvoma bolo povedaných príliš veľa nevyslovených slov, ktoré spôsobili zlyhanie komunikácie. On hovoril, ale nerozprával, ak to dávalo nejaký zmysel. A ona si pripadala bezmocná, ako keby nič čo povie alebo urobí, nemohlo spôsobiť žiaden rozdiel.

Toto bolo viac než dohadovanie sa a víťazenie, viac než jeho čakanie a zostávanie, a viac než mať navrch a dominovať nad tým druhým. Toto bolo o sebazachovaní alebo minimálne aspoň pre neho. On bojoval jedine pre to, aby zachránil sám seba - pred ňou.

Hermiona bola bezradná. Ale prečo bol taký znepokojený? Prečo sa pred ňou snažil zachrániť? Nechystala sa mu ublížiť. Ak sa mohlo niekomu ublížiť, bola to ona. Keby sa niekomu bolo bývalo ublížilo, bola by to ona. Nie on. Tak prečo bol taký horlivý, aby sa ochránil? Znova sa ho spýtala. "O čom to hovoríš?" A pokúsila sa nedovoliť svojmu hlasu chvieť sa, ale on sa zachvel.

Draco, tentoraz, dal najavo svoju frustráciu z nej tým, že si rukou prehrabol vlasy. Hermiona sledovala, ako si pripravil pery, že niečo povie, ale zastavil sa. "Do tohto vážne nejdem. Je koniec. Je hotovo. Nechcem to naťahovať. Ty si sa rozhodla a ja som sa rozhodol tiež."

Pozrela sa na neho, úplne stratená. "O čom do pekla rozprávaš? Čo skončilo? Čo je hotovo? Čo mi nehovoríš? Čo nechceš naťahovať? O čom som sa rozhodla? Čo -"

"O tomto!" vykríkol tak nahlas, že ju to vyplašilo. Draco sa nadýchol a pokračoval. "Ty si sa o tomto rozhodla. A tak som sa aj ja. Vzdávam sa."

"Vzdávaš sa čoho?" Keď sa jeho oči prižmúrili, neprikrčila sa. V skutočnosti urobila opak. "Nepozeraj sa na mňa takto, nie som veštec! Nedokážem sa ti dostať do hlavy a čítať tvoje myšlienky, Draco. Rozprávaš v hádankách! Bav sa s mnou na rovinu!"

"Bavím sa!"

"Fajn, ja som stratená a mám pocit, ako keby sme sa znova hádali o tom istom. Ja to nechcem. Ja len -" Hermiona si podráždene vzdychla. "Som zmätená a chcem jasnú hlavu, Draco. Chcem, aby si so mnou hovoril a nejačal na mňa. Chcem -"

"Chceš viac, než ti dokážem dať, pretože práve teraz jediné, čo chcem urobiť, je na teba jačať. Vyšiel som z tej obývačky, sedel na zemi v kúpeľni a rozhodol som sa, že som na tom lepšie, keď sa mi toto," ukázal rukou medzi nimi, "nepletie do cesty." Znova striasol jej ruku zo svojho habitu. Ani si neuvedomila, že sa ho držala. "Pri Merlinovi, s tebou nedokážem vyhrať, že nie? Ja sa rozhodnem a ty si tu. Nechám ťa odísť, a ty si tu. Ty si vždy tu. Ty si vždy nájdeš cestičku sem, ku mne, keď jediné, čo chcem, aby si urobila, je aby si odišla preč."

Hermiona na neho pár okamihov zízala, neistá, čo si o tomto myslieť. "Je to problém?" Chcela povedať viac. Bolo toho oveľa viac, čo mu potrebovala povedať; oveľa viac, čo zadržovala vo svojom vnútri pripravené explodovať. Ale tie slová... stále jej unikali. A práve pochopila prečo. Slová pridávali vysvetlenie a vysvetlenie bolo desivé a konečné. Akonáhle by vymedzila svoje slová a city, potom by riskovala, že sa zdeformujú.

"Prečo si tu?" náhle sa spýtal Draco.

Vypotácala sa zo svojich myšlienok. "Čože?"

"Prečo. Si. Tu?" zopakoval pomaly a kruto.

"Ja -" Hermiona bojovala, aby našla tie slová. "Nuž -"

Draco sa rýchlo otočil a pohol sa preč.

A ona pocítila niečo vo svojom vnútri, niečo ako náhly okamih mimoriadnej jasnosti, keď všetko dávalo dokonalý zmysel. Zvláštne veci začali bublať nahor jej hrdlom: slová, významy, zmysel - všetko sa to vyjasnilo. Na chvíľu sa Hermiona pokúsila zachytiť samu seba, zastaviť sa pred tým, aby sa všetko tak nečakane vylialo, ale bolo to ako snažiť sa zachytiť mrak.

Zrazu vedela, ako sa Draco cítil ten večer na móle.

"Počkaj," dožadovala sa rozochvene Hermiona, ale Draco nezastavil. "Keby si len zostal a počúval. Myslím, že viem, čo povedať. Myslím, že viem -" zabočil na rohu. Hermiona sa za ním rýchlo pohla, odhodlaná nedovoliť mu dostať sa preč skôr, než bude môcť povedať všetky tie veci, čo povedať chcela - nie, čo potrebovala povedať. Zatočila na rohu a uvedomila si, že on je v polovici obrovského schodiska. "Draco!" zajačala za ním. A potom, keď nezastavil, stále po ňom jačala: "Čo chceš, aby som povedala a a prinútila ťa tým zastaviť? Čo chceš, aby som urobila a prinútila ťa rozprávať sa so mnou?"

Ale Draco stále len kráčal, stále ďalej a ďalej.

Hermiona zastala a otvorila ústa, aby mu povedala všetko, na čo povedať predtým nedokázala nájsť slová. Nezáležalo na tom, že si to nepremyslela. Nezáležalo na tom, že on stále kráčal.

Vo všetkej úprimnosti, bola vydesená, ale začala rozprávať napriek svojmu strachu. "K-keď si odišiel, všade som ťa hľadala. Šla som do tvojho domu, šla som k Pansy, Blaisovi - dokonca som šla do tvojej kancelárie. Ja - ja som spanikárila a aby som pravdu povedala, panikárim aj práve teraz," priznala otvorene Hermiona. Srdce jej bilo v hrudi tak silno, že ho mohla počuť vo svojich ušiach. Nepohla sa, pretože si nebola istá, či môže. "Chcem, aby si zostal, ale ja- ja ti vravím, že nepoznám správne slová. Neviem, čo robiť. Iba ty vieš, takže mi povedz..:"

To znelo zúfalo dokonca jej vlastným ušiam, ale tentoraz jej to bolo jedno. Hermiona zmrzla. Jej to bolo jedno. Ale prečo? Kam odišla jej hrdosť? Dnes bolo rozhodených toľko otázok, ale ona nezodpovedala žiadnu z nich. Opustila Rona s otázkami stále hučiacimi v jej hlave a s pravdou prerezávajúcou sa cez jej opevnenia. Ale Hermiona opustila Rona s neporušenou hrdosťou.

Ale tá sa musela stratiť, pretože toto nebola ona. Ona nebola typom človeka, ktorý sa naháňal za nejakým chlapom. Ona nebola tým typom, čo odhodí všetku svoju hrdosť nabok, pretože krucinál, bolo to to jediné, čo dlhú dobu mala. Ale s Dracom to urobila pri viac než jednej príležitosti. Hermiona to robila práve teraz, vykladala všetko na obrazný stôl a dúfala k Merlinovi, že sa jej neublíži. Zase. Prehltla svoju hrdosť, nielen preto, že to musela, ale pretože na ňom jej záležalo viac než na svojej hrdosti.

Na Dracovi jej záležalo a kvôli tomu chcela, aby zostal - preto vždy chcela, aby zostal.

Ona ho potrebovala.

To uvedomenie ju prinútilo pripadať si, ako keby padala v tme dole schodmi. Keď začala, nedokázala sa chytiť ničoho, čím by zastavila svoj pád. Bolo to náhle, neočakávané, a nehovoriac, že bolestivé. Jej ťažisko bolo preč, a ona bola tam, sápala v tme, snažila sa niečo dočiahnuť - čokoľvek - aby sa toho chytila. Neexistovali žiadne slová, ktoré mohla Hermiona použiť, aby mu niečo z tohto popísala. Neexistovalo žiadne vysvetlenie pre slzy, ktoré jej rozmazávali videnie či pre tú bolesť, ktorý bola vyrytá v jej slovách "Snažím sa tak veľmi ako môžem. Povedz mi, čo by som mala urobiť."

A on zastavil, príliš k jej počiatočnej úľave. Zastavil, ale neotočil sa. Hermione to okamžite pripomenulo rozhovor, ktorý mali pred jej prednými dverami. Lenže teraz bola ona hore na schodoch a on bol naspodku.

"Mala by si ísť domov," povedal jej Draco, ale jeho hlas znel čudne.

Hermiona si utrela oči. "Asi by som mala, ale nejdem." Zišla po schodoch, nenápadne. Pri Merlinovi, bola vydesená. "Nie až sa so mnou na rovinu neporozprávaš." Ďalšie schody. Hermiona nezastavila, až kým nebola dva schody nad ním. "Nie až dovtedy, kým mi nepovieš, čo sa deje. Ak je toto o minulom týždni, na tom móle -"

Draco sa otočil.

Na zlomok sekundy sa stena pred jeho očami zdvihla a Hermiona zbadala niečo, čo nedokázala vysvetliť. Existovalo len zopár vecí, ktoré bola schopná na Dracovi Malfoyovi vysvetliť a dokonca ešte menej vecí, ktoré vedela naisto. Jeho priznanie minulý týždeň to len dokazovalo.

Bol ako kniha - kniha, ktorú zabudol nejaký cestovateľ v krajine, kde nikto nedokázal čítať. Mala pocit, že všetko ohľadne neho je rovno pred ňou, ale jednoducho nemohla - nedokázala mu úplne porozumieť. A možno to bola jej chyba, ale nebola si istá ako a prečo. Nie, nebola jej, ale možno - možno ona ignorovala všetky tie sporné veci, ktoré kedy povedal, ignorovala tie zvláštne veci, ktoré kedy urobil a ignorovala ten občas podivný spôsob, akým sa na ňu pozeral. A možno ona bola tak lapená v snahe znova spoznať samu seba, že si neposkytla čas, aby spoznala jeho.

A po prvý raz Hermiona zauvažovala, aké by to bolo, keby si ten čas našla.

Uvažovala, ako by sa veci zmenili, keby mala tú moc odomknúť ho, vidieť a cítiť a byť všetkým, čím Draco bol. Strach a zmätenie sprevádzali tú zvedavosť, pretože to bolo príliš, aby sa o tom dalo premýšľať. Hermiona vedela, že už viacej neuvidí to, čo ona chcela v Dracovi vidieť a že už ho viacej nebude vidieť tak, ako ho ona chcela vnímať.

Nie, takéto nahliadnutie by Hermione dalo moc vidieť viac než len muža, ktorého ona potrebovala. Bola by schopná prehliadnuť všetok ten odpor a hnev a tvrdohlavosť, a nahliadnuť ku koreňu jeho problémov - jeho problémov s ňou. Jeho problémov s ním samotným. Jeho problémov s jeho otcom. Jeho problémov so životom samotným. Bola by schopná cítiť všetko, čo cítil on, ale nikdy nedal najavo. A súdiac podľa toho výrazu v jeho očiach v tom zlomku sekundy, asi by to pre ňu bolo priveľa, aby to dokázala zvládnuť.

Ale toto poznanie nestačilo, aby zmenilo jej názor, či ju zastavilo pred tým, aby zišla tie posledné dva schody.

"Chceš po mne, aby som ti to povedal, fajn, poviem. Toto s tým nemá nič spoločné. Toto má všetko spoločné s dneškom."

Teraz bola znova zmätená. "Čože? Čo sa dnes stalo?"

Draco zaťal zuby. "Nechovaj sa ako kebyže nevieš."

"Ale ja neviem!" Jej vykríknuté slová sa odrážali od stien Manoru.

Zatvoril na sekundu oči a stisol si koreň nosa. "Len pokračuj a povedz to."

Ten porazenecký tón v jeho hlase ju znepokojil. Vyzeral unavený. Pochopila. Dnešok ju vyčerpal tak strašne, že sa tešila na ďalšie tri dni strávené s Pansy v kúpeľoch.

"Povedz čo?"

"Len mi povedz, čo si mi prišla povedať," povedal jej Draco so zaťatými zubami. "Len mi povedz, že ty a Weslík znova vznietite čokoľvek kurva ste v minulosti mali. Len to povedz a skoncuj s týmto."

"Ja som -"

"Vedel som to," smutne sa zachichotal a pokrútil hlavou.

Hermiona mu strčila do hrude a spýtala sa ho skoro v úžase. "To bolo o tomto? O Ronovi? Vážne?" Hermiona tomu nemohla uveriť. Hádali sa nesčítane minút... kvôli tomuto? Mala byť na neho nahnevaná, pretože práve v tomto okamihu zbadala paralelu medzi ním a Harrym. Dve odlišné situácie, ale skoro tá istá reakcia. Mala by byť nahnevaná, ale nebola, pretože Draco nebol ako Harry. Ten žalobca v Dracovi ho vždy nútil nájsť dôkaz, než zareagoval, čo znamenalo...

"Čo vieš?"

Šedé oči sa trochu prižmúrili. "Nie je to o tom, čo viem, ale čo som videl -"

"Videl si čo?" A potom ju to trklo, silno. Ako dorážačka do hrude. "Videl si to." Ten bozk. Ten rozhovor.

"Áno, videl," ponuro zopakoval Draco.

"Ale prečo si -" a Hermiona si znova prehrala slová, ktoré už povedal. "Ty si myslíš, že sa vraciam k nemu?" Keď neodpovedal, pokračovala. "Možno si videl tamto, ale nevidel si všetko. Nevidel si ma, ako som ho odtlačila. Nevidel si ma vravieť mu, že nemôžeme byť to, čo sme bývali."

Ak bol Draco prekvapený, nedal to najavo. Zohol prsty pri bokoch, to bolo všetko, a ona ani nevedela, čo si o tom myslieť.

"Ja nie som..." Hermiona zmĺkla na okamih, aby nazbierala svoje slová. "Ak som vôbec zvažovala vrátiť sa k Ronovi, potom prečo by som prišla sem? Prečo by som stála na týchto schodoch, žobrala, aby si zostal, aby si so mnou hovoril, aby si počkal, aby si sa otočil, do pekla, aby si sa vôbec na mňa pozrel? Prečo som stále tu? Prečo tu vôbec plytvám svojím časom? Prečo sa starám?"

Tie otázky nasledovali rýchlo jedna za druhou a Draco zažmurkal len dvakrát než zamrmlal niečo, čo nedokázala počuť.

Hermiona sa pozrela na zem, než zdvihla oči späť k nemu. "Vieš, že by to bolo také ľahké," povedala mu potichu, "vrátiť sa k Ronovi, pokračovať tam, kde sme prestali. Bolo by to ľahké a on to ponúkol. Ale ja som odmietla. Nemohla som mu to urobiť, ale čo je dôležitejšie, nemohla som to urobiť sama sebe. Ja už viacej nie som to dievča. V skutočnosti som si nie istá tým, kto som." Hermiona nemohla uveriť, že toto všetko vraví Dracovi, ale súčasne tento rozhovor sa zdal byť dlho očakávaný. "On chce niečo, čo mu nemôžem dať. Chce rodinu, chce manželku, chce deti... a ja nič z toho nechcem."

Draco sa pozeral na nohy. Nechystal sa povedať ani slovíčka, ale to bolo v poriadku, pretože hovoriť potrebovala ona.

Teraz bola ona na rade s rozprávaním.

"Ja nehľadám dokonalosť. Stále sa snažím prísť na to, čo hľadám."

Keď sa konečne na ňu pozrel, spýtal sa: "Prečo mi toto hovoríš?"

"Ja neviem, ale ja... myslela som, že by si to mal vedieť." Zastala a pokrútila hlavou.

Krucinál, toto bolo ťažké. Niet divu, že bol Draco minulý týždeň taký zúrivý. Hermiona chcela skoro na neho vo frustrácii nakričať, ale nenakričala. On tam len stál, nútil ju cítiť všetky tieto hrozné pocity, ktoré cítiť nepotrebovala a ani nechcela. Boli to pocity, ktoré už chvíľu v jeho blízkosti cítila, ale jednoducho ich nedokázala rozlúštiť. Až doteraz nie. A viac než čokoľvek chcela Hermiona proste to nechať tam a odísť, ale neurobila to. Krucinál, ak on dokázal byť úprimný - svojím vlastným spôsobom - potom dokáže byť úprimná aj ona.

"Počkaj. To nie je všetko. Ja - ja len chcem, aby si vedel, že nie si sám v tomto... v tvojich... erm... nuž... pocitoch."

Dracove obočie sa maximálne pomaly nadvihlo, keď si založil ruky na hrudi a pochybovačne sa na ňu pozrel. "Mojich pocitoch," vyhlásil sucho.

Poťahovala spodok svojho trička, aby sa vyhla tomu, že si vytrhá vlasy. "Mne... na... tebe... záleží... veľmi..."

Pri Merlinovi, toto bolo trápne. Chcela sa hodiť do práve vybuchujúceho kotlíka. Hermiona presunula váhu na ľavú nohu, strčila si ruky do vreciek a čakala, kým niečo povie. Napočudovanie, mohla ťažko vydržať očný kontakt a strávila tie tiché okamihy presunom hore a dolu medzi šedými očami a mramorovou podlahou.

Zdalo sa, že prešla celá večnosť, než sa Draco spýtal: "To je všetko?"

Hermiona sa na neho pozrela, oči dokorán. "Čože?"

"To je všetko, čo si mala povedať?"

"Nuž, ja neviem. Dúfala som, že povieš niečo ako odpoveď - čokoľvek."

Dracovi trvalo večnosť, aby zamrmlal. "Neviem, čo povedať."

Hermiona si hrýzla spodnú peru. "Zmenili sa... tvoje city za posledný týždeň?"

Draco zdvihol hlavu k povale a na chvíľu zatvoril oči, než sa znova stretol s jej očami. "Bolo by to ľahšie, kebyže sa zmenili," zmrzol a zaksichtil sa. "Ale, nie, nezmenili sa."

Neohrabane sa rozhliadla, prekvapená tým množstvom úprimnosti v jeho hlase. Nastalo medzi nimi mlčanie, ktoré on strávil zízaním popri nej a ona budovaním svojej odvahy položiť ďalšiu otázku. Bola to otázka, ktorú sa musela spýtať, ale v skutočnosti nechcela. "Draco, ty ma... vieš,... ehm,... nemiluješ -"

Výraz na jeho tvári bol k nezaplateniu. "Ach, pri Merlinovi, nie!" vykríkol, pokrútil skoro v hrôze hlavou len z tej predstavy. "Nepredbiehaj, Grangerová."

Hermiona vydýchla úľavou. "Nie. Nepredbieham. Vážne." Vo všetkej úprimnosti, zachichotala by sa, možno by sa na ňom zasmiala, keby nebola tak prekliato znepokojená. "To je len tým, že už mi to povedali dvaja iní a jednoducho by som v žiadnom prípade nedokázala zvládnuť tretieho. Nie som na to pripravená."

"Fajn, práve sme si to vyjasnili. Nemilujem ťa," znova zopakoval Draco.

Ďalšie mlčanie. Využil ho na zízanie si na ruky a ona ho tiež využila na zízanie na jeho ruky. Nakoniec sa načiahla a položila svoju skoro trasúcu sa ruku na jeho. "Len aby si vedel... nie si jediný, kto je vystrašený."

"Ja nie som vystrašený," vážne jej odpovedal.

"Nie si? Pretože ja som vážne dúfala, že si."

"Nie-"

"Ja som prekliato vydesená," vyhŕkla Hermiona, neschopná zakryť tú paniku vo svojom hlase. "Nič z tohto som nečakala. Ja - ja som sa nezobudila dnes ráno s poznaním skutočnej povahy mojich... citov... k tebe. Ja som si neuvedomila, že mi... na tebe... záleží. A mala som si. Mala som to vedieť už..."

"Grangerová-"

Draco pri jej rečnení znel veľmi nepohodlne, ale ona jednoducho nedokázala prestať. "To len práve vtedy, keď si odišiel preč, ja... je to ťažké vysvetliť." Hermiona pokrútila hlavou, čakala na neho, že ju to prinúti vysvetliť, ale on to vôbec neurobil. "Nemyslela som - neviem, či som pripravená na toto všetko."

Odfrkol si. "To sme potom dvaja."

Bol to medzi nimi vzácny okamih úprimnosti a Hermiona sa nedokázala zbaviť dojmu, že prišiel trochu prirodzene. Tiež si nemohla pomôcť, ale uľavilo sa jej, keď pochopil, ako sa cíti. "Už dlhý čas som nepremýšľala o svojich pocitoch, Draco. Vždy bolo niečo iné, niekto iný ma potreboval. Jednoducho som na seba nemala čas. A teraz keď to robím, je to zvláštne."

"Takže, čo urobíš?" zamrmlal trochu neohrabane Draco.

"Prečo to chceš vedieť?" Ale len čo tá otázka bola vonku, poznala odpoveď. "Ty si na tom rovnako." Čarodejník ani nepotvrdil ani nepoprel jej slová, ale jeho mlčanie bolo jediným potvrdením, ktoré potrebovala. Hermiona sa smutne zachichotala. "Aký sme my dysfunkčný pár. Nedokonalý a nekompletný; nie sme tam, kde potrebujeme byť. Ani jeden z nás nechce byť tu, ani jeden z nás tu v skutočnosti byť nepotrebuje, a ani jeden z nás si naozaj nemôže dovoliť tu byť, ale sme tu... a nemôžeme sa pohnúť."

Začula tú frustráciu v jeho povzdychu a pochopila, ako presne sa cítil.

"Kde presne sme, Grangerová?"

Pokrčila plecami. "Myslím, že na križovatke."

"Akej?"

"Existujú dve cesty, po ktorých teraz môžeme ísť. Môžeme ísť napravo a ignorovať všetko, čo bolo za uplynulý týždeň povedané... alebo môžeme ísť doľava a pokúsiť sa pochopiť to všetko..." zmĺkla, nechala posledné slovo neprehovorené.

Spoločne.

"Ktorou cestou chceš ísť ty?" spýtala sa Hermiona, pretože mala pocit, že keď sa raz rozhodnú, už nebude cesty späť.

"Ktorou chceš ísť ty?" opýtal sa Draco okamžite spiatky.

Urobila váhavý krok smerom k nemu. "Asi doľava."

ooo

Časť 3: Zostup do šialenstva

"Asi doľava."

Draco mal pocit, ako keby strávil poslednú hodinu na očarovanej metle, ktoré sebou šklbala a točila sa. Bol pripravený na to, aby tá prekliata jazda skončila. Práve keď si privykol na to naprosté šialenstvo, ktoré sa dialo v jeho mozgu, práve keď začínal chápať všetko, čo bolo povedané, Grangerová musela urobiť krok vpred a hodiť na neho niečo iné.

Doľava. Ona chcela ísť doľava. Draco nevedel, čo si myslieť.

Ona nemala byť tá, čo robí rozhodnutia, minimálne nie tak rýchlo. Hermiona mala byť tá príliš vystrašená, aby niečo rozhodla, pretože sa nechcela rozhodnúť chybne. A ona tu stála, kúsok od neho, a vravela mu, že chce ísť doľava. Doľava!

V akom alternatívnom vesmíre to žil?

Kým premýšľal, jeho pohľad sa vôbec nepresunul z temena Grangerovej hlavy. Jej oči sa upierali na jej hrozné topánky a vlasy jej viseli tak, že vôbec nemohol vidieť jej tvár. To bola asi tiež dobrá vec. Draco nedokázal zotrieť ten šokovaný výraz zo svojej vlastnej tváre.

Asi by nemal byť taký prekvapený. Veľmi sa zmenila. Tie kúsky Hermiony Grangerovej sa čiastočne dali dokopy. Tam, kde už tie kúsky nebudú sedieť dokonale, boli trhliny a priestor, ale on tie medzery dokázal zaplniť svojou predstavivosťou.

Ale dosť o nej, ktorou cestou chcel ísť on?

Pravá bola ľahšia, ale ľavá bola... radostnejšia. Alebo možno to bola cesta, po ktorej skutočne ísť chcel, ale bola príliš - všetkým - aby to priznal. Draco by o tom premýšľal chvíľu či dve, ale Hermiona sa zrazu pozrela nahor. "A ty?"

Zase sa na neho pozerala. "Ja -"

"Čo chceš ty, Draco?"

Preklial samého seba, pretože mal stále pocit, ako keby balansoval na pokraji zdravého rozumu, kedykoľvek sa na neho pozrela tak, ako sa na neho pozerala práve teraz. "Ale -"

Pukla hánkami a neohrabane zamrmlala. "Je to trochu ľahšie, keď o tom priveľmi nepremýšľaš."

Nepremýšľať? Pozrel sa na ňu, ako keby zošalela. Ako mohol nepremýšľať, keď bol tak ďaleko mimo svojej zóny pohodlia? "Aspoň jeden z nás o tomto premýšľať musí. Toto - toto je šialené. Nikdy to nevyjde, pretože sme všetko to, čo -"

"Máš pravdu, ale ja som nikdy nepovedala nič o tom, že nám to spolu vyjde. Len som povedala, že by sme sa mali pokúsiť pochopiť to. Kto teraz predbieha?" To malo byť uštipačné, ale nervozita v jej hlase bola boľavo zrejmá.

"Ja mám rád stabilitu."

"A ja tiež."

"Ale -"

"Nie si veštec, Draco. Nedokážeš predpovedať budúcnosť." Otvoril ústa, aby sa hádal, ale umlčala ho. "Opakujem, povedala som, že by sme sa mali pokúsiť všetko pochopiť."

"Pozri -" pokúsil sa ju znova prerušiť, ale prikročila bližšie k nemu.

"Možno nie som jediná, kto je vystrašený -"

"Ja nie som vystrašený, a -"

"Počúvaj ma. Uvedomujem si množstvo vecí a ... cítim množstvo vecí, ktoré som dlhý čas necítila, ale vypočuj ma. Záleží mi na tebe a tebe záleží na mne. To je všetko, čo práve teraz máme, ale nemyslím si, že niečo iné potrebujeme. Uvedomujem si, že je to komplikovanejšie než len to. Uvedomujem si, že my sme väčšmi komplikovaní. Uvedomujem si, že nie som presne tým najľahším človekom, ku komu... niečo cítiť, ale ani ty nie si, Draco. Máš presne tak veľa problémov ako mám ja. Videla som ich a možno jedného dňa mi o nich porozprávaš. Uvedomujem si, že ani jeden z nás toto v skutočnosti nepotrebuje, ale..." Hermiona na chvíľu zmĺkla. "Ak som sa niečo za posledných desať mesiacov naučila, je to to, že musíš v niečom zariskovať. Ja som zariskovala, keď som ti minulý december povedala o tom, čo sa stalo medzi mnou a Harrym. Ty si to riskol so mnou po tom, čo tvoj otec zomrel."

"A týmto kam presne mieriš?" ticho sa spýtal Draco.

"Jediné, čo hovorím, je, že by si nemal ľudí odpísať príliš rýchlo. Mohli by ťa prekvapiť," významne sa na neho pozrela a dodala, "mohla by som ťa prekvapiť ja."

Bolo príliš neskoro. Hermiona ho prekvapila, až onemel.

Hermiona urobila k nemu ďalší pomalý krok. Triasla sa, ale jej hlas bol silný. "Doľava alebo doprava, Draco? Pretože som si nie istá, ako dlho dokážem byť tá statočná. Nie som si istá, ako dlho tu dokážem stáť a dúfať v niečo, v čom by som vôbec dúfať nemala. Nie som si istá, ako dlho vydržím než začnem analyzovať toto... a teba."

Draco chcel toto uanalyzovať k smrti, a bol by to schopný urobiť, keby nestála priamo tu a nepýtala sa ho, ktorou cestou chce ísť. Bol by schopný premýšľať, keby tam nebola, nežiadala ho, aby to s ňou riskol. Bol by bol schopný premýšľať, keby nebol vyplašený faktom samotným, že Hermiona Grangerová, zosobnenie strachu, zvládala toto lepšie než on. A rozhodol sa, že ak ona k nemu dokázala urobiť krôčik za krôčikom, ak ona dokázala čeliť svojim obavám, ak ona dokázala risknúť čokoľvek, čo sa do pekla dialo medzi nimi, ak ona dokázala nepremýšľať... potom možno... potom možno to mohol dokázať aj on.

Takže keď odpovedal, neurobil to slovami alebo gestami. Draco sa neisto načiahol a dotkol sa jej ramena. Pokúsi sa. Krucinál, bol hlúpy a toto bolo hlúpe a... Grangerová zatvorila oči. Keď končeky jeho prstov váhavo zavadili o jej líce, zachvela sa a on si nebol istý, či to bolo od strachu alebo od niečoho iného.

Keď použil prsty, aby jej nadvihol bradu, Hermionine oči sa náhle otvorili a pozrela sa na neho. Čeľusť mala zaťatú, pery stisnuté a oči trochu prižmúrené. Bol to výraz naprostej statočnosti, ale Draco poznal pravdu. Reč jej tela, jej predchádzajúce slová a jej zhromažďujúce sa slzy tú pravdu kričali.

Ona bola vydesená.

Keď sklonil oči a otvoril ústa, aby k nej prehovoril, vôbec sa neodvrátila.

Zase to tu bolo. Ten pocit. Ten pohľad. Znova sa to snažila urobiť. Prečítať ho, spoznať ho, porozumieť mu, uvidieť ho. Snažila sa ho preskúmať pravdepodobne z tých istých dôvodov, prečo sa on snažil preskúmať ju; kvôli neistote, kvôli zámeru, kvôli dôvodu, aby sa zastavil pred tým, než urobí najväčší pád svojho života. Pád, na ktorý nebol pripravený.

Draco nevedel, čo bolo horšie, skutočnosť, že nevidela nič, čo by ju prinútilo ukročiť alebo skutočnosť, že ani on nič nevidel. Pretože existovalo milión dôvodov, prečo by nemal a len jediný dôvod, prečo by mal.

Keď zamrmlal tých niekoľko slov, ktoré jej poskytli dokonalý únik, zdalo sa, že Hermiona na krátky okamih zaváhala, skôr než sa rozhodla a pomaly prikročila bližšie k nemu. Keď Draco prikývol, zahryzla si do spodnej pery. Bolo naprosto jasné, že do tohto ide s prítomnosťou strachu. Ale v tom okamihu, drahý Merlin, keď ju sledoval, uvedomil si, že prichádza o rozum.

Bez ohľadu na ich vzájomné poznanie, že toto všetko bolo príliš skoro a bez ohľadu na ich zdráhanie, on toto chcel - viac než si kedy myslel, že chce.

Keď sa predklonil len dosť na to, aby zavadil svojimi perami o jej, Draco pocítil, ako sa striasla, ale nepohla sa, ani neodpovedala. Hermiona len vydýchla a triasla sa ako myška pod labou nejakou vrtošivej mačky. Keď si ju pritiahol trochu bližšie, Draco nedokázal striasť pocit, že Hermiona mu pripadá malá a krehká. Mal pocit, že ju zlomí.

Možno zlomí, raz. Alebo možno ona zlomí jeho.

Keď sa načiahla za jeho rukou, prorokoval k svojmu naprostému zdeseniu, že to bude to posledné.

Keď mu prvý raz stisla ruku, Draco si spomenul na ten deň, keď ju zničil. Nebol to jeho zámer, ale to bolo to, čo sa stalo. Zničil ju, ale súčasne skončil s tým, že zažal plameň, ktorý pomaly rástol a rozširoval sa. Kým si ho všimol, bol príliš veľký, aby sa dal skrotiť. A teraz stál pred ňou so spálenou pokožkou, chuťou popola vo svojich ústach a sadzami na prstoch.

Teraz stál pred ňou, porazený.

Keď po druhý raz jeho horná pera zavadila o jej spodnú, Hermiona sa tvárila rovnako nepohodlne, ako sa on cítil. Nebola nič iné len bledá pokožka a ľadové črty, ale jej oči boli stále uprené na neho. Opäť tu Grangerová len stála, bez pohybu a bez odpovede. Bol to výraz na jej tvári, ktorý si Draco skoro pomýlil s odporom.

Pomyslel si, že ukončí to, čo bolo pár trápnych okamihov skoro-bozkov, úbohých nahrážok z jeho strany, žiadnych odpovedí z jej a obáv zo strán oboch.

Ale potom, keď zavrel svoje pery nad jej, Hermiona tuho zatvorila oči a on pocítil jej malý povzdych. To, ako sa jeho pery pohybovali nad jej, bolo váhavé, ale doteraz kontrolované, pokusné, ale stále odhodlané. Chladne kalkuloval každý pohyb, zoznamoval sa s podivnou situáciou a v duchu odoberal akýkoľvek a každý význam svojim činom. Na tomto nezáležalo. Nezáležalo. Alebo možno záležalo.

Zabočil doľava, nakoniec.

Keď ju začal bozkávať poriadne, bozkávať hlboko, pocítil stekať slzu po jej líci, keď pomaly začala reagovať. Keď po druhý raz zovrela jeho ruku, pokúsil sa, znova, ignorovať ako silne sa triasla, ale nedokázal to.

Bola vystrašená.

Tak vystrašená.

Ale... on bol tiež.