Preklady fanfiction Harryho Pottera

All Characters belong to JKR . Autor originálu  Broken  :  inadaze22

"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."

 Link na originál:

FF:  http://www.fanfiction.net/s/4172243/36/Broken

Iné zdroje:

GE: http://grangerenchanted.com/enchant/viewstory.php?sid=1578&chapter=36

H&W: http://dramione.org/viewstory.php?sid=5&chapter=36

LJ: http://community.livejournal.com/dazedfics/6477.html

Kapitola tridsaťjeden: V popole polnočného slnka

Beta-read: LadyF

(10. jún)

Časť 1: Zdobená truhlička

Vo vzduchu bola výrazná vôňa muklovskej farby a on nasledoval svoj nos, až kým sa neocitol vo dverách veľmi dôverne známej zasadacej miestnosti.

Alebo možno nie.

Matka vymaľovala, znova, a Dracovi dalo zabrať, aby sa jeho tvár neskrútila do zamračenia.

Rozhliadol sa, potom ukročil späť, aby sa uistil, že je to tá správna miestnosť.

Skutočne bola.

Ale - Draco plne vošiel do miestnosti. Nič nebolo správne. Namiesto luxusných stien a mramorových podláh boli teraz steny smotanovej farby. Nespomínajúc ten koberec na zemi - jasne modrý koberec - ktorý zobrazoval metlobalového hráča, ktorý náhodou neustále stíhal zlatonku, ktorú nikdy nechytil. Namiesto mlčky sa uškierajúcich portrétov tam boli plagáty slávnych metlobalových hráčov a jedného strašidelného stvorenia poskakujúceho okolo.

A hračky. Boli všade.

Niektoré boli upratané na jednej stene veľkej miestnosti - väčšina nebola. Draco sa zamračil odporom.

Jeho zvraštené obočie sa nakoniec zmenilo do jasného zamračenia, keď - kým zašiel hlbšie do izby a všímal si výrazné zmeny - skoro zakopol na jednej z tých diabolských malých hračiek. Najbližší plagát, ktorý náhodou bol toho namysleného chrabromilského blbca, Olivera Wooda, urobil veľmi málo, aby potlačil svoj chichot. Draco zazrel. Wood sa zasmial. Draco mávol prútikom. Wood zažiaril nafúkaným úsmevom. Draco nahlas zauvažoval o tom, ktoré ohňové kúzlo bude najlepšie.

A Wood zmĺkol.

Keď vyslal nechutnú hráčku letom cez miestnosť, Draco si oprášil plecia, strčil prútik do vrecka a otočil sa k odchodu. A vtedy to začul.

Tik. Tak. Tik. Tak.

Jeho hlava sa prudko zvrtla, zvedavo sa vystrčila s neuveriteľne všímavými očami. A boli tam.

Tie hodiny.

Mohol by odprisahať, že povedal Arcturusovi, aby ich vzal preč. A predsa...

Draca to k nim zjavne priťahovalo ako nejakého starého muža k lavičke v parku. S opatrnými prstami sa načiahol nahor a dotkol sa ich. Drevo pod jeho prstami bolo hladké, dobre opracované a dokončené presne tak šikovne. Bolo to dedičstvo Malfoyov, ale súčasne vyzerali veľmi nepodobne tým istým hodinám, ktoré sa mu posmievali, keď bol naposledy v tejto miestnosti. Drevo malo jasnejšiu farbu, a vzhľad prednej časti hodín sa zmenil, aby sa hodili k tomu detskému dojmu miestnosti.

Detskému.

Draco si skoro odfrkol nad iróniou toho všetkého.

Nemal jedinú dobrú spomienku, ktorá by sa konala v tejto miestnosti, ale s trochou času, kobercom, hračkami a muklovskou farbou sa matke podarilo znova predekorovať minulosť. Alebo sa o to minimálne pokúsila. Taká vec v skutočnosti nebola možná, ani s tými hračkami rozťahanými po kobercom prikrytej podlahe. Minulosť striehla zovšadiaľ: spod vrstiev farby, v tieni malej knižnice, spod jeho nôh a tikala priamo pred ním.

Bola neodstrániteľná. Draco sa načiahol dohora a dotkol sa skleneného povrchu.

Jej ručná práca bola pôsobivá, skoro dokonalá, ale to tikanie ich vždy prezradí. Jeho ruky a oči sa pomaly presunuli. Draco nemal potuchy, prečo bol taký opatrný - alebo prečo vôbec posudzoval tú prekliatu vec. Boli to hodiny. Len hodiny. Otravné hodiny, pochopte, ale aj tak hodiny. Vďaka tomu uvažoval, prečo dával tak veľa moci nejakým bezvýznamným hodinám. A teraz bolo zjavne hlúpe, aby k nejakým hodinám pociťoval odpor... dokonca k týmto hodinám. Jemu nič neurobili, samé o sebe. Pravda, to tikanie omieľalo zlé spomienky a vracalo ho späť k miestu, kde si pripadal najviac zraniteľný, ale... bol koniec.

Tam už teraz nebol. V skutočnosti bol celé veky od toho dňa a tých pocitov.

A Draco pochopil, prečo jeho matka tú izbu predekorovala, ale tie hodiny tam nechala. Pre Draca tie hodiny a táto miestnosť reprezentovali čas jeho života, kde sa cítil mimo rovnováhy a emocionálne odhalený. Ale pre jeho matku to bola pripomienka toho, skadiaľ pochádzali... a jej nádej pre budúcnosť.

"Draco?" zavolala jeho matka od dverí.

Ohromený, že ju dokázal počuť aj cez tie hlasy vo svojej hlave, sa otočil a zažmurkal. Jeho matka mala na sebe jednoduché tmavomodré - nie čierne - šaty s perlovým náhrdelníkom, ktorý jej poslal pred pár týždňami. A prekvapilo ho to, pretože farebné veci nenosila od otcovej smrti. Nie je treba hovoriť, že tmavomodrá nie celkom prekypovala životom, ale bol to začiatok. Podivne, fakt, že jej šaty boli muklovské, mu nedošiel dovtedy, až kým sa nezamračila, neodprášila si neviditeľnú smietku prachu zo svojho rukáva a neposťažovala sa: "Je mi jedno, čo Pansy hovorí a ako veľa kúziel použila na tento strašný kus šiat, nikdy to nebude lepšie než od madam Sphoonsovej. Nikdy."

Draco ponúkol matke malý, ale trochu napätý úsmev. "Vyzeráš nádherne, matka. Ako vždy."

A nehovoril to len tak. Vlasy mala natočené a vypnuté dohora do akéhosi komplikovaného drdolu a na tvári mala dokonalý make-up, ale to neboli dôvody, prečo jej zložil poklonu. Po prvý raz za veľmi dlhý čas jeho matka vyzerala... menej prenasledovaná a celkovo zrelaxovaná. Tie neustále vrásky starostí vytepané okolo jej očí sa začínali vyhladzovať a Draco si uvedomil, že s nimi sa pomaly strácajú jeho vlastné nemé starosti o jeho matku.

Usmiala sa. "Ďakujem ti, Draco." Zdalo sa, že si Narcissa na niečo spomenula a vykríkla: "Ach!" Chcel sa spýtať, ale ona už uvoľnene prešla miestnosť a objala ho. Bolo to trochu čudné, a predpokladal, že s tým má niečo spoločné Grangerová. Ale nechal ju objímať ho a do ucha mu zašepkať: "Vitaj späť, synu."

Trochu sa zamračil, keď mu bez toho, aby si to uvedomila, napravila kravatu, ale nič nepovedal.

"Vyzeráš dobre. Zdá sa, že ti Benátky prospeli. Možno kvôli tomu si ani raz nenapísal."

"Nie tak celkom. V skutočnosti to bol veľmi dlhý výlet. Benátske ministerstvo nechcelo spolupracovať, najprv, ale jediné, čo musel Potter urobiť, bolo zažiariť svojou jazvou a každý sa mu začal pchať do riti-"

"Slovník, Draco."

Čarodejník prevrátil oči. "Prepáč."

"To je v poriadku. Práve si sa vrátil?"

Draco pokrútil hlavou. "Som späť od včera večera."

"Ach?" Narcissa sa tvárila zaujate. "Hermiona tu bola včera večer na večeri. Len náhodou sa zmienila, že sa vraciaš až dnes ráno."

Vedel presne, čo vravela. "Viem," samoľúbo odpovedal Draco. Pokiaľ šlo o to, čo Hermiona vedela, strávil posledného tri a pol týždňa na celosvetovom seminári o čarodejníckom práve vo Viedni. Ako týždne ubiehali, mal pocit, že mu neverila. Len maličkosti, domnieval sa. Nikdy sa ho na ten seminár neopýtala, ani na nič pokiaľ šlo o to. Škoda. Získal kópiu celého programu zbytočne.

Možno bol jednoducho paranoidný.

Áno, tým to bolo.

"To je to, čo som jej povedal predtým, než som odišiel. Bolo by mimoriadne ťažké vysvetliť, prečo som prišiel domov o deň skôr a celý večer som sa len flákal."

Zachichotala sa. "Myslím, že má v tejto chvíli na mysli príliš veľa, aby si to vážne všimla."

Draco bol zvedavý. "Čo tým myslíš?"

"Ona je... nepokojnejšia než zvyčajne."

Pomaly nadvihol obočie. "Nepokojnejšia... ako?"

"Nuž, bola hnacou silou za prerobením tejto miestnosti. Pracuje navyše, varí enormné množstvá jedál, plánuje renovovať svoj dom, keď je doma, ťahá ma po muklovskom Londýne, aby-" Narcissa si vzdychla. "Zbytočné hovoriť, že je celá strhaná a privádza ma vyložene do šialenstva. A prechádza sa, veľmi. Nedokážem vydržať to jej prechádzanie sa. Ako to pre pánabeka zvládaš? Chodí sem a tam a tam a sem a vôbec sa nezastaví! Len stále ďalej-" Odkašľala si. "Práve som ju presvedčila, aby šla domov a zdriemla si. Pravdepodobne miesto toho vydiera dieru do svojho koberca."

Bolo ťažké nezachichotať sa. Značne ho pobavilo, keď bola jeho matka znepokojená jednoducho preto, že sa to nestávalo často. Len on býval schopný rozcuchať jej perie niekoľkokrát vo svojom živote a trvalo mu roky, kým to urobil. Nejako sa to Hermione podarilo za pár týždňov. Nevedel, či to bolo desivé alebo naprosto geniálne. A keď načúval, ako jeho matka robí povyk kvôli jeho... kvôli Grangerovej, Draco uvažoval nad možnosťou, že zdedil svoj nedostatok trpezlivosti od svojej matky.

"Matka, prechádzanie je ničím oproti jej neznesiteľnému pukaniu hánkami."

Narcissa zbledla. "Vďaka nebesiam, tejto forme mučenia ma nepodrobila."

Len potiahol nosom. "Nevieš, čo sa s ňou deje? V listoch sa zdala byť v poriadku."

"Mám podozrenie, že to má niečo spoločné s tými novinami na jej zadnej verande."

Draco zažmurkal. "S tými čo?"

"Ach... ona ti nepovedala." Oprášila neviditeľnú smietku prachu z jeho pleca. "Nuž, myslím, že to čoskoro zistíš."

Nepáčilo sa mu, ako to znelo. Vôbec nie.

Matka - s podivne dokonalým načasovaním - sa spýtala: "Páči sa ti táto izba? Ja som vybrala len farbu, Hermiona urobila zvyšok. Nemala som potuchy, ako vyzdobiť detskú izbu. Bolo to dávno, vieš, ale keď som ten plán spomenula Hermione hneď potom, ako si odišiel, jednoducho prevzala nad všetkým kontrolu. Protestovala by som, ale mala som pocit, že je to niečo, čo potrebovala urobiť."

Draco zmĺkol. "Mohli ste použiť moju starú izbu."

"To bol pôvodne môj úmysel, ale tu máme viac než dosť miesta. A vážne, von so starinou a... a možno dnu s novotou."

"Nezbavili ste sa tých hodín."

Narcissa sa mierne usmiala. "Všimol si si, há?"

"Bolo ťažké nevšimnúť si."

"Hermiona povedala, že si všimneš."

A to bolo čudné, pretože si Draco len sotva pamätal, že by sa jej o tých hodinách zmienil. Nebol si istý, kedy sa to stalo, len že to bolo neskoro v noci a Grangerovej vlasy boli skučeravené tým najohavnejším spôsobom po prechádzke, ktorú práve podnikli. Možno tú noc predtým, než odišiel z mesta? Draco zauvažoval, ale potom sa rozhodol, že na dátume nezáležalo, záležalo len na tom rozhovore. Čo začalo ako skutočný rozhovor sa zmenilo na šepot z jej časti a zívanie z jeho. Nebol si istý ako či prečo jej ten príbeh porozprával, ale Draco sa utešoval vierou, že nezostala dosť dlho hore na to, aby všetko počula. Podľa všetkého sa mýlil. A ona mala pravdu.

"Toľko mi došlo."

Hrala sa so svojím náhrdelníkom a ukázala ho Dracovi, ktorý bol pripravený zmeniť tému otázkou: "Páčia sa ti tie perly?"

"Áno, sú nádherné. Kde si ich zohnal? A čo je dôležitejšie, kto ich vyberal?"

"V Austrálii a Pansy, samozrejme. Navrhla tvar toho náhrdelníka a poslala mi ich do Talianska." Keď sa trochu zachichotala, dodal: "Ja, minimálne, som zohral hlavnú časť v tom, že som ti sovou ten darček poslal."

Keď odpovedala, rozoznal ten láskavý a predsa maznavý tón, ktorý používala, keď prijímala jeho darčeky, keď bol dieťa. "To bola tá najdôležitejšia časť, samozrejme." Potom sa usmiala.

Draco prevrátil oči a strčil si ruky do vreciek. "Napadlo mi, že z Benátok nebudeš chcieť nič, keďže tam pôjdeme na konci augusta." Otázka naskočila do popredia jeho mysle. "Keď o tom hovoríme, ako presne si presvedčila Grangerovú, aby sa k nám pripojila? Písala mi minulý týždeň, aby nám dala vedieť, že pôjde s nami. Ja som sa neobťažoval pozvať ju, pretože-"

"Myslím, že podceňuješ silu liečiacej sa ženy. Nepotrebuje, aby si ju chránil, Draco. Tak či tak musí čeliť týmto veciam. A budú nepríjemné, pre vás oboch, ale ak to naozaj myslíte vážne-"

Stroho prerušil jej predlžujúcu sa reč. "Matka."

"Potrebuje partnera, nie ochrancu."

Draco jej chcel povedať, že toho sa už zúčastňuje, ale rozhodol sa, že to by ten rozhovor zaviedlo smerom, kam nebol pripravený cestovať. Hovoriť so svojou matkou o nejakej stránke jeho vzťahu s Grangerovou bolo druhé na zozname jeho ´rozhovory-ktoré-nikdy-nechce-viesť´. Porazilo to len neuveriteľne trápnu diskusiu na tému ´koľko-vnúčat-budem-mať´. Tak stál a žmurkal, kým mu Narcissa vysvetľovala dôležitosť správania sa k Hermione ako k rovnocennému partnerovi, dokonca ku kráľovnej.

"Videla som, ako si sa správal k svojim predchádzajúcim partnerkám a tiež som ich nikdy neschvaľovala, takže som si udržiavala odstup. Hermiona je iná. Mal by si preukázať svoje uznanie darčekmi a drobnosťami a, pre lásku k Merlinovi, byť romantický-"

U tohto sa rozhodol, že je správny čas zmeniť tému. "Myslím, že som si nechal niekoľko šiat vo svojej izbe a pôjdem tam... po ne..."

Narcissa sa usmiala. "Chápem, prečo je tento rozhovor trochu trápny."

"Trochu?" Draco si odfrkol. "Skús príšerne." Presunul váhu. "Poznám svoje povinnosti k nej a k tomu, aby som udržal náš... vzťah." Nad tým nadvihla svoje dokonalé blond obočie a on sa ju pokúsil upokojiť. "Naozaj viem. Ver mi, ale my nie sme... takíto. Grangerová by nevedela čo robiť so šperkmi a keby som sa niekedy rozhodol byť ´romantický´, myslela by si, že ma niečo posadlo. Vďaka za radu, ale ja - my - urobíme všetko po svojom."

Namiesto toho, aby vyzerala urazená, Narcissa zažiarila širokým úsmevom a chystala sa previesť posledné úpravy miestnosti. Boli to bezvýznamné úlohy, ktoré bola schopná urobiť so svojím prútikom, ale Draco, ktorý bol trochu zmätený jej reakciou, to využil, aby ju sledoval s chrbtom opretým o čerstvo uschnutú stenu.

Nejasne si ju pamätal robiť niečo podobné, keď bol malý chlapec, až na to, že vtedy asi sedel na zemi s prekríženými nohami a na jeho tvári bolo zamračenie z nudy a nesúhlasu. Teraz bolo podivne osviežujúce stáť a sledovať svoju matku robiť niečo zbytočné bez toho, aby sa obávala... nuž, čohokoľvek. A Draco zistil, že premýšľa, či toto bolo to, aké to mohlo byť pre neho. Jednoduchá, od obáv oslobodená existencia. Mohol to dokázať? A čo viac, mohol byť pri tom šťastný?

Pravdu povediac, po posledných ôsmich rokoch jednoduchý život nevyzeral tak zle.

Minimálne aspoň teoreticky.

"Vieš, Draco," povedala Narcissa, keď sa k nemu otočila. "Nemôžeš sa všetkého zbaviť len preto, že je to nepríjemné. Občas ťa tieto bolestivé veci potrebujú udrieť do tváre, aby si si naozaj vážil, že si nimi prešiel... a čo si prekonal.

Draco zastal. "Ja - tomu už rozumiem."

Trochu naklonila hlavu nabok. "Vážne?"

"Áno."

"Potom pre teba niečo mám." Narcissa sa usmiala a odišla z izby. Vrátila sa len o sekundy neskôr s veľmi povedome vyzerajúcou ozdobenou zlatou truhličkou, ktorá bola pokrytá rôznymi drahokamami a diamantmi.

Vyzerala taká stará ako rodina Malfoyov. Báječné. Draco mal naozaj dobré tušenie, komu patrila, ale aj tak sa na to spýtal. "Čo je to?"

"Prechádzala som vecami tvojho otca a - ani nezačínaj, Draco," vyhrešila ho Narcissa, keď sa zaksichtil. "Našla som toto v pracovni tvojho otca, keď si bol preč."

Čarodejník zažmurkal.

Narcissa sa usmiala, keď si uvedomila, že jej syn na to neskočí. "Je plná listov... listov, ktoré pravdepodobne napísal tvoj otec, kým si bol na Rokforte. Tiež sú tam iné veci..."

Draco zažmurkal znova.

Jej ďalšie slová boli prehovorené pomaly, obozretne. "Viem, aký bol tvoj vzťah s otcom -"

"To nemá nič s ničím spoločné, matka. Pochoval som svoj hnev. Som v bode, v ktorom som prijal to, čo urobil a pochopil, že veril tomu, že jeho rozhodnutia sú správne. Odpustil som mu úplne? Stále na tom pracujem, ale nejaká truhlička s listami spred viac než desiatich rokov nezmení nič ani k lepšiemu ani k horšiemu. Jediné, čo to urobí, bude plytvanie mojím časom."

"Draco -"

"Nechcem ich, ani ich nepotrebujem."

Narcissa vždy bývala neústupná, takže ho neprekvapilo, keď sa v tomto odmietla vzdať. Otravné? Áno. Prekvapujúce? Nie. "Naozaj by ti mohli pomôcť spoznať ho."

"Aby som bol úprimný, matka, poznám otca práve tak dobre, ako by som mal - nuž, ako by on chcel, aby som ho poznal. A aby sa to stalo, potreboval som na to len jediný list. Hocičo iné by zredukovalo to, čo už viem." Draco zastal. "Takže ak ma ospravedlníš, musím ísť zachrániť Grangerovú skôr než si vyšliape dieru do svojho koberca. Ty by si mala zamieriť k tete Andromede."

Narcissa mu podávala tú truhličku, zase. "Len si to vezmi. Urob s tým čokoľvek, čo chceš, najprv. Nikdy nevieš. Možno skutočne zmeníš svoj názor."

"Viem, že nezmením."

ooo

Časť 2: Odvaha muža

Ten deň sa vliekol rýchlosťou sirupu - pomaly, ale predsa sa zdalo, že sa deje milión vecí.

Minimálne v jej hlave.

Samota bola náročná a to čakanie bolo nekonečné, ale skôr než si to Hermiona uvedomila, slnko začalo svoje dlhé a pomalé klesanie. Jednako bol večer v nedohľadne a ona bola nevysloviteľne nepokojná. A jej nepokojnosť viedla k prechádzajúcemu sa cvičeniu impozantných rozmerov. Nebol to ten druh nepokoja, ktorý cíti šprintér, keď na bloku čaká, kedy vystrelí štartérova pištoľ.

Nie, to bol ten druh nepokoja, ktorý človek cítil, keď bol prinútený niečo opravovať bez správnych nástrojov. Vzdychla si. Na jej zadnej verande bol neporiadok. A kým Hermionina myseľ vymýšľala, čo urobiť s tými zabavenými papiermi, ktoré jej Blaise pred niekoľkými týždňami doručil, ona v skutočnosti zápolila s tým, ako napraví svoj problém bez toho, aby si ten článok prečítala.

Hermiona preklínala ich anti-magické kúzla. To bolo dôvodom, prečo nemohla odstrániť to Konzervačné kúzlo - to jediné kúzlo, ktorá náhodou fungovalo na novinách - a roztrhať ich na kúsky.

Kto do pekla by dal anti-magické kúzlo na noviny?

Niekto, kto sa zamestnával mučením mysle. Alebo minimálne mučením jej mysle.

Hermiona si nemohla pomôcť, iba sa prechádzala.

Kráčala od drezu ku stolu a potom späť k umývadlu. Potom prešla od umývadla k zadným dverám, kde strávila skoro minútu zízaním na tú hromadu novín na svojej zadnej verande. Hrýzla si spodnú peru, zastonala a zízala. Hermiona presunula váhu z jednej nohy na druhú skôr, než si vzdychla a vopchala ruky do vreciek. Uvoľnila sa, než si spomenula, čo bolo v jej ľavom vrecku a vytiahla ruky, ako keby horeli. Po tom, čo sa vrátila späť ku drezu, odpila si z kávy a začala odznova.

Apollove oči ju od dverí vôbec neprestali sledovať, ale pri desiatom raze sa rozhodol olízať si labku a Hermionu už boleli nohy. Stačilo to, aby ju to presvedčilo zastaviť. Nuž, to a uvedomenie si, že premrhala celú pol hodinu len prechádzaním sa. Pozrela sa na svoje mačiatko. "Toto nemôže byť zdravé."

Zívajúc Apollo precupkal k zadným dverám.

"Chceš ísť von?"

Dotkol sa labkou dverí.

Založila si ruky na hrudi. "Už si sa poučil?"

Mačiatko zamňaukalo.

"V poriadku." Hermiona sa láskavo usmiala, než ich otvorila a vpustila ho dnu. "Vyhýbaj sa -"

Sledovať Apolla v tejto chvíli bolo ako sledovať náraz motýľa do skla.

Ako to urobil zakaždým, keď ho predtým pustila von, šiel ku kope tých novín. V okamihu, keď sa jeho malá labka dotkla ochranného kúzla, odrazilo ho. Nie ďaleko, ale dosť na to, aby ho to na krátku chvíľu omráčilo. Keď pokrútila hlavou, Hermiona sledovala, ako vstal a skúsil to znova. Na také inteligentné mačiatko mala Hermiona vážne pochybnosti o Apollovom zdravom rozume. Možno jeho tvrdohlavosť a odhodlanosť, aby sa dostal k tým novinám, vždy vyhrali bitku vôlí.

Hermiona ho zdvihla nad hlavu. "Ty sa nikdy nepoučíš, že nie?"

Apollo sa pozrel na tie noviny, potom znova na ňu, než zamňaukal.

"Myslela som si, že nie." Pritúlila si ho v náručí a vrátila sa k dverám, otvorila ich len trochu. "A kvôli tomu sa vrátiš dnu." Hermiona ho položila na podlahu kuchyne a povedala: "Čoskoro sa vrátim." Apollo zavrčal, vďaka čomu sa na chvíľu jej obočie výrazne nadvihlo. "Ach, nezačínaj. Dala som ti šancu a ty si ju premrhal. Zajtra to skúsime znova." Mačiatko znova zavrčalo, ale otočilo sa a odskákalo. Hermiona sa pokúsila neobzrieť, keď sa otočila a opustila ho, ale zlyhala práve, keď sa pohla po schodoch. Napadlo ju, že sa bude niekde schované hnevať, ale namiesto toho ho našla pri zadných dverách s labkou opretou o sklo.

Bolo prekliato ťažké pokračovať v prechádzaní, ale pohľad na tú kopu novín jej pomohol pokračovať.

Rýchlo.

Zvažovala, že sa posadí na mólo, ale namiesto toho sa Hermiona rozhodla dať si dole ponožky, vyhrnúť nohavice nad kolená a prejsť sa po trávnatom brehu jazera. Bolo to po prvý raz, čo opustila hranice svojho vlastného pozemku, ale kráčanie sa zdalo byť tou najlepšou vecou, ktorá sa dala urobiť, a jazero vyzeralo viac a viac príťažlivejšie s každým krokom, s ktorým sa vzďaľovala od móla. Vonku bolo dokonale. Studeno, ale nie chladno. Zatiahnuto, ale aktívne nepršalo... a nezdalo sa, že by bol na tento večer predpovedaný dážď. A ani nebola jediným človekom, ktorý využíval výhodu počasia.

Na malom člne uprostred jazera bol nejaký mukel a chytal ryby.

Hermiona si nebola istá, ako ďaleko zašla, než sa pokušenie proste si omočiť nohy stalo príliš silným. Prešla ku kraju vody, tesne kde končila tráva a začínalo kamienkové blato a stála tam zízajúc do vody. Hermiona urobila krok vpred. Nemala potuchy, do čoho vkročila a to blato presiaklo pod jej nohami. V tejto chvíli bolo plytké, pokojné a predsa veľmi temné. Voda jazera pozvoľna obaľovala jej nohy. Tá prvá bola ako chladným šokom pre jej systém, ale netrvalo dlho, kým si tá čarodejnica na tú vodu zvykla.

Hermiona zatvorila oči a pomaly vošla do jazera tak ďaleko ako mohla, čím sa jej namočil spodok jej zrolovaných nohavíc. Ale na tom nezáležalo. Bola príliš zaneprázdnená absorbovaním všetkých tých zvukov a vôní okolo nej. Vo vzduchu bol nevynútený pokoj a zdalo sa, že príroda bola v jednej z jej temperamentných nálad. Netrvalo dlho, kým jej začali cvakať zuby. Hermiona mohla na seba umiestniť zahrievacie kúzlo, ale nakoniec ten chlad ignorovala.

V čase, čo tam stála, Hermiona nemohla nájsť spôsob, ako premôcť svoju úzkosť či odtiahnuť svoje myšlienky preč, ani neprišla na to, čo chce urobiť s problémom na jej zadnej verande. Ale našla si krátky okamih, keď na ničom nezáležalo.

Chcela zájsť ešte ďalej.

Najprv si vyhrnula pravú nohavicu ešte vyššie, potom ľavú -

A vtedy začula vzdialené pokrčenie papiera. Siahla do svojho vrecka, získala odtiaľ ošúchaný list a tuho ho zovrela v pästi. Bolo to minulý piatok, keď Ginnina sova dlhochvostá doručila všetko, čo na ňu Hermionu vrhla v Parvatinej kancelárii. Nebol tam žiaden odkaz. Stále žiadne ospravedlnenie, ale fakt, že všetko vrátila späť, hovoril viac, než kedy mohlo nečakané ospravedlnenie.

Ginny sa konečne rozhodla.

Skončila a čo je dôležitejšie, bola pripravená nechať to byť.

Hermiona jej priala veľa šťastia.

Ten list strávil posledné tri dni presunom z vrecka jedných šiat do vrecka druhých. Nemala potuchy, prečo ho pri sebe nosí. Pani Shepardová sa jej to spýtala počas sedenia dnes ráno, ale neexistoval skutočný dôvod. Alebo si to ona myslela. Bez ohľadu na to nebolo to zdravé. Takže, čo jej bránilo, aby ho jednoducho otvorila, položila ho na hladinu vody a nechala odniesť preč?

Nebolo by to -

Prasknutie nejakej vetvičky na brehu ukončilo jej myšlienky.

Rýchlo sa obzrela cez plece. Bola pripravená siahnuť po prútiku, aby najprv preklínala a až po tom kládla otázky, ale stuhla, keď zistila, že to je len Draco.

Ten istý Draco, ktorého mesiac nevidela.

So spokojne vyzerajúcim Apollom - ktorý pravdepodobne slúžil ako jeho sprievodca - vlečúcim sa mu pri boku, sa ten blondiak na ňu divne pozeral, ale nepovedal ani slovka. Hermiona prisahala, že zazrela náznak úsmevu na jeho perách, keď ho prvý raz uvidela, ale nebola si istá. Mohol sa usmievať na tú mačku - počkať, nie. To sa nezdalo správne. Zriedka spolu vychádzali. Sympatie nehrozili.

Okamih mlčania pokračoval, ale nie veľmi dlho. Hermiona sa naposledy obzrela znova na vodu jazera, než sa plne otočila tvárou k nemu.

Ale nepohla sa.

Bolo to zvláštne, ale bola taká popletená. Pravdepodobne pretože prešlo tak veľa času. Bez ohľadu na to; tie rozpaky, ktoré sa začali rozptyľovať tesne predtým, než odišiel, boli vehementne späť. Nebola si celkom istá, čo povedať alebo urobiť. Jej prvá reakcia bola prihnať sa k nemu a... hodiť sa mu okolo krku či udrieť ho za to, že ju vystrašil, nemohla sa rozhodnúť čo. Len vidieť Draca upokojilo niečo vo vnútri jej hrude, o ktorej nevedela, že je tesná. Chýbal jej, pravda, ale existovalo niečo, čo ju držalo bezpečne v jazere preč od neho, kývajúc sa na mieste.

Prvé slová medzi nimi vyšli od neho. "Tvoje mačiatko má zvláštnu posadnutosť papierom, hlavne tými papiermi na tvojej zadnej verande. Mala by si sa ich zbaviť."

"Snažila som sa prísť na to ako to urobiť bez toho, aby som sa na ne pozrela. Mágia neprichádza do úvahy, bohužiaľ."

Draco sa zamračil. "Prečo sú v prvom rade na tvojej zadnej verande?"

"Jedna teória, ktorú mám, je, že je to Blaisova komplikovaná forma samorealizovaného mučenia. Čeliť strachu a tak ďalej."

"Ach, to skutočne znie ako on."

Hermiona si strčila list do vrecka a vzdychla si.

"Si mokrá."

Vtedy si uvedomila, že urobila niekoľko krokov dozadu a teraz bola po pás hlboko v jazere. Hermiona zažmurkala. "Nie je studená." Už nie je.

"Ale je špinavá."

Hermiona zažmurkala. "Nie tak celkom. Mal by si vojsť."

Draco si odfrkol. "Bez toho sa zaobídem. Mala by si ísť von."

"Riskni to."

"To už som."

Nastala trápna pauza, kedy obaja zízali jeden na druhého. Využila to mlčanie, aby si tie slová prehrala vo svojej mysli. To už som. Stále tam bol náznak znepokojujúcej nedôvery v jeho hlase - ako keby bojoval, aby prekonal fakt, že je tu, s ňou, zo všetkých ľudí. A Hermiona mala pocit, že on vždy bude mať ten odtieň - alebo možno zmizne, keď prekonajú toto štádium. Jednako chápala. Napokon, Hermiona tomu sama celkom nemohla uveriť.

Apollovo pradenie prelomilo mlčanie a Draco si pošúchal zátylok. "Chcel som povedať," odkašľal si a chabo dodal, "už som v tom jazere bol, aby som ti zachránil život. Nemám náladu si to zopakovať. Prečo si vôbec v ňom?"

Dala si ruku vbok. "V skutočnosti som si nie celkom istá. Vtedy to vyzeralo ako dobrý nápad. Potrebovala som si prečistiť hlavu."

"Nevieš ani plávať."

"Nie som vo vode ďaleko. Pochybujem, že utopenie prichádza do úvahy." Zaškúlila na neho. "Ty skutočne chceš, aby som vyšla von, že?"

"Vlastne chcem, ale nie preto, že sa bojím, že sa utopíš."

"Potom prečo?"

"Chcem ti niečo ukázať."

Zvuk čvachtajúcej vody zaznel v tom tichu, keď Hermiona kráčala späť ku brehu jazera. Chlad sa neusídlil v jej nohách a zablatených chodidlách až dovtedy, kým sa nepostavila pred neho, ale dlho to netrvalo. Draco ju usušil s párom rýchlych a tichých kúziel. Stúpila na skalu v tráve a uskočila. A jeho ruka bola hneď tam, na jej pleci. Jeho starostlivosť bola nemá a Hermiona chcela poznamenať, aký v tom bol dobrý, ale so zavrčaním po tej skale skočil Apollo. To odvrátilo Hermioninu pozornosť od faktu, že kým Dracova ruka bola stále na jej pleci, jeho oči boli spojené s jej.

"Jasne sa potrebuje dostať von častejšie," zatiahol Draco.

"Práve som na to myslela." Jej oči sa zatúlali k ich nohám, ktoré boli len kúsok vzdialené. Jej boli bledé a jeho topánky boli pokryté kúskami trávy. Hermiona sa znova pozrela na neho, potom prikryla jeho ruku na svojom pleci, neobťažujúc sa prepliesť ich prsty. A Draco neurobil nič, len ju zblízka sledoval... a pustil ju. Tá príčetná časť jej mozgu sa zavrela a keď sa zdvihla na špičkách, Hermiona uvažovala, či jej dovolí len...

Pobozkala ho s pomalou, obávajúcou sa obozretnosťou. Každá myšlienka, aj dobrá aj znepokojená, unikla z jej mysle, keď Draco vkĺzol rukou za jej krk, presunul nohu a bozk jej opätoval. Jeho bozky boli opatrné a dominantné, ale s náznakom intenzívneho citu. A Hermiona to na ňom mala rada.

Draco bol tým, kým bol, neovládateľný a mlčanlivý, hlavne pri svojich pocitoch. Neuveriteľne tvrdo bojoval, aby udržal svoje pocity dôverné, ale vždy urobil niečo, čo jej ukázalo, že mu na nej záleží. Až doteraz to urobil dotykom a jednoduchým sušiacim kúzlom. Málo, ale všetko, čo potrebovala... jediné, čo mohla práve teraz zniesť. Napadlo ju, že na tom môžu stavať.

Práve keď jej začali klesať plecia, práve keď sa s ním znova zoznámila, a práve keď sa začala o neho opierať, Draco sa uvoľnil. Hoci sa nepohol. S jeho čelom opierajúcim sa o jej a s jeho voľnou rukou na jej zápästí, Draco mlčky čakal. Hermiona nevedela prečo, ale ani nespochybňovala jeho blízkosť. Možno bol šťastný, že ju vidí. Tá predstava vyvolala jej úsmev.

"Vitaj späť," zamrmlala Hermiona, oči stále zatvorené.

Pustil ju trochu príliš zavčasu na jej vkus. "Je dobré byť späť."

"Ako dlho si späť?"

"Nie dlho." Draco sa konečne na ňu pozrel a ona premýšľala, prečo vyzeral tak napäto, tak vážne, keď sa spýtal. "Ako sa máš?"

"Lepšie," ľahko odpovedala. "Bola tichá po prvý raz za dlhú dobu. Moja hlava, to myslím."

"Je ešte stále pokojná?"

"Áno, áno je."

Po tom nebolo nič, až pokiaľ nezacítila jeho dva prsty načiahnuť sa po jej, váhavo sa okolo nich obtočiť. Ten bozk a tie tiché okamihy po ňom boli niečo, čo podnietila ona. Ale on dotýkajúci sa jej? To neočakávala. V tomto mužovi nebolo ani za štipku ´dotýkania sa´ a vďaka tomu si ho Hermiona pochybovačne prezerala. Takto sa snažil? Draco rýchlo odvrátil oči. A zrazu bola jeho ruka vo vlasoch a jej žalúdok zauzlený. Ešte sa nerozhodla, či to boli dobré alebo zlé uzly.

Takže Hermiona zamrmlala. "Aká bola Viedeň?"

"Rušná." Po druhý raz si odkašľal.

Hermiona pokrčila plecami, pripadala si porazená. "Takže čo si mi chcel ukázať? "

ooo

Hermiona tvrdo zakopla pri pristátí, ale nespadla. Nemohla. Nie s Dracovou rukou zvierajúcou jej zápästie. A bolo to čudné, pretože skoro nesprávne stúpil, keď sa ju pokúšal udržať na nohách. Skôr než ju jej myšlienky mohli zaviesť smerom, kde by premýšľala, čo to znamená, pomaly otvorila oči... potom zmrzla.

Vytiahla si ruku z jeho, srdce jej tĺklo tak silno v hrudi, že si pomyslela, že jej prasknú rebrá. Hermiona zápolila, aby dýchala, ale ťažšie pracovala na tom, aby zabránila svojim rukám triasť sa.

"Prečo - prečo sme tu?" potichu sa ho spýtala.

Kovaná železná brána na cintorín bola vysoká a impozantná, a nespomínajúc, pevne zamknutá veľkým hrdzavým zámkom. O krok cúvla, len aby narazila na Dracovo telo. Jeho ruky okamžite klesli na jej plecia a spôsobili, že sa napla.

"Prečo sme tu?" Hermiona sa ho spýtala znova, tentoraz rozhodnejšie.

Draco neodpovedal.

"Nemám rada cintoríny."

"Šla si k hrobu môjho otca."

"To bolo iné! Urobila som to kvôli Narcisse! Uro-urobila som to kvôli tebe!"

Jej slová viseli vo vzduchu.

"Draco, prečo... sme tu?"

S rukami stále na jej pleciach viedol zdráhajúcu sa čarodejnicu k bráne. Presunul sa od nej, aby odomkol tú bránu prútikom a obzrel sa na ňu cez plece. "Chcel som ti niečo ukázať," povedal, keď zatlačil, aby sa brána otvorila s hlasným zaškrípaním.

Hermiona tam len stála, ruky založené na hrudi a jej tvár maska neochoty. Draco nepovedal ani slovka. Čo mohol povedať? Len sa na ňu pozeral. Pozrela sa na tú bránu, potom na neho a pokrútila hlavou. Prižmúril oči. A ona vedela, čo hovorí, dokonca aj keď sa neprehovorili žiadne slová. Nasleduj ma. Dôveruj mi. Zamračila sa. To nebolo to, čo nerobila. Bohovia, už chvíľu bol jediným človekom, ktorému mohla dôverovať... napriek tomu, že to nezobrala na vedomie. Nasleduj ma.

Bol jednoznačne neústupný, a čoskoro, zovrela svoju ruku v jeho a prešli cez tú vstupnú bránu. Začínalo sa stmievať; slnko začínalo zapadať v žiari farieb, ktoré spolu s mužom s ňou poskytovali Hermione akúsi útechu, ktorú nikdy nepoznala. A ona sledovala, ako sa obloha vyhýba tomu stretnúť sa so zemou. Sledovala tie oblaky v nádeji, že zabudne, kde sú.

Nefungovalo to.

Keď kráčali popri niekoľkých hroboch, ktoré boli rozložené pomedzi kedysi živú trávu, Draco zaváhal a to ju prinútilo sklopiť zrak. Potom sa rozhliadnuť. Morbídne v duchu dumala nad tým, ako sa na tomto mieste príroda neobťažovala existovať medzi týmito zabudnutými dušami. Rozbolelo ju z toho srdce a podlomili kolená. Draco zastal.

"Si v poriadku?"

Nadýchla sa. "Áno."

"Sme skoro tam."

Hermiona prikývla a vydýchla; jej nohy ju niesli vpred, netypicky pomaly.

Cintorín, ktorým prechádzali, bol starý, takmer znepokojujúco starý, ale plný zanedbanej minulosti. Machom zarastené náhrobky lemovali obe strany cestičky, s krížmi pokrytými načervenalou hrdzou, ďalšie z dreva sčerneli a klesli k zemi. Hustá tráva, tu a tam žltá s púpavami a burinou zarástla mnohé hroby. Toto musela byť najstaršia časť cintorína, ale keď ju Draco viedol do jednej z bočných uličiek, Hermiona zbadala niečo, čo neočakávala.

Čerstvé hroby.

Tri náhrobné kamene blízko u seba, stredný menší než tie ostatné, v chladnom tieni veľkého stromu, ktorý šušťal vo vánku. Hermiona skoro čakala, že prejdú popri nich, ale on to neurobil. Namiesto toho jej Draco pustil ruku a trochu ju potlačil vpred. Smerom k nim. Pozrela sa na neho, len aby zistila, že sa jej otočil chrbtom. Toto bolo to, čo jej chcel ukázať, a podľa všetkého to mala vidieť sama.

S pocitom ustavičného zamračenia sa na tvári sa Hermiona znova pozrela na tie tri hroby. Skoro sa otočila k odchodu, keď si niečo všimla.

Bolo to jednoduché, dokonca prosté, ale tá rytina anjela bola nezameniteľná... rovnako ako boli slová pod ňou.

Matthew Granger

22. február 1999 - 4. február 2003

Mal odvahu muža.

Hermiona nebola schopná rozprávať.

Srdce sa jej zaseklo v hrdle.

ooo

Časť 3: Klamár

Plných dvadsaťsedem minút sa Hermiona nepohla.

Draco nevedel, čo bolo horšie: pohľad na ňu ako kľačí, hlava sklonená a plecia trasúce sa... či tie tiché vzlyky, ktoré jej občas unikli z pier. Cítil sa vďaka tomu skoro nepríjemne. Keď prišli Pansy a Blaise, ruka v ruke, Draco cítil ako ten nepokoj len trochu poľavil. Keď prišla jeho matka, rozhliadajúc sa obozretne, keď stála s tou dvojicou niekoľko stôp ďalej, nakoniec sa odtlačil od starého dubu, o ktorý sa opieral. A keď sa Potter potichu pripojil k tej malej skupinke, nesúc veľkú kyticu kvetín, ktorý vyzeral presne tak nepohodlne, ako sa Draco cítil, nakoniec podišiel k nim.

V duchu zaklial. Sakra. Zabudol na kvetiny...

Pansy na neho kývla a opustila tú skupinku, aby sa pripojila k Hermione. Narcissa ju nasledovala pomalým tempom, ale zostala trochu v odstupe.

"Nesledoval ťa sem niekto, Potter?"

Média šaleli odkedy pred týždňom správy o tom, že sa Potter a Weslíčka rozišli, prenikli na verejnosť. Bola dobrá vec, že míňali viac energie nad špekuláciami o dôvodoch prečo, namiesto toho, aby sledovali svojho hrdinu. Jednako si Draco nemohol dovoliť nejaké riziko.

"Nie, samozrejme, že nie. Uistil som sa."

Skôr než Draco mohol odpovedať, Blaise sa spýtal: "Ako dlho ste tu?"

Všetci sa pozreli smerom na tie dve ženy.

"Asi tridsať minúť. Ako sa má Pansy?" Draco si nemyslel, že bude múdre pýtať sa na ich výlet do Austrálie, jednoducho preto, že by sa musel baviť o svojom výlete do Benátok s Potterom. Bol to ďalší z tých rozhovorov, ktorý by radšej nemal. Nebol si istý ako, ale vrátili sa späť ako odlišní ľudia. On sa vrátil tiež.

"Dosť dobre, s ohľadom na to."

To vyvolalo Potterov záujem. "S ohľadom na čo?"

"Netráp sa s tým." Blaise vkĺzol rukami do vreciek svojich čiernych nohavíc. "Ako sa má Hermiona?"

Potterov záujem nezoslabol, príliš k Dracovmu zdeseniu. Jednako odpovedal na priateľovu otázku, kým očkom sledoval Zjazvenca. "Nechcela vojsť do tej brány, a bez môjho vedomia privádzala moju matku do šialenstva, ale celkom vzato je v poriadku. Až na to že mi umačkala ruku k smrti."

Blaise sa uškrnul, ale ten úškrn zamrel v tom okamihu, keď Potter poznamenal: "Áno, to robieva."

Mlčanie, ktoré nasledovalo túto poznámku, bolo také bodavé, že bolo skoro neznesiteľné. Blaise začal žuť žuvačku, Potter zízal na tie kvetiny a Draco sa pokúsil potlačiť ten nepríjemný pocit, ktorý v ňom začal narastať. Pochyboval, že tie slová povedal úmyselne. Bol to asi len ďalší z tých jeho okamihov, keď povedal, čo mu slina na jazyk priniesla, ale odviedol dobrú prácu v tom, aby mu pripomenul, že Potter tu vždy bude, číhajúci. Sakra.

Draco si bol skoro na sto percent istý, že Grangerová o nich povedala Potterovi... a že to urobila, kým boli v Benátkach. Jediný dôkaz, ktorý mal, bolo pár pohľadov bokom a mrmlanie a urobil si v duchu poznámku, aby sa jej to neskôr na to spýtal.

"Povedala niečo?" Potter prelomil to mlčanie.

"Nie, nie pokiaľ viem."

Čarodejník sa rozhliadol. "Ach, nuž... Priniesol som jej tieto kvetiny - erm, im. Tri kytice..."

Tri? Krucinál. On si nespomenul priniesť aspoň jednu. "Vidím," povedal.

Blaise sa zachichotal.

"Myslíš, že sa jej budú páčiť?" spýtal sa plný nádeje.

Sval na čeľusti mu naskočil a Draco si zahryzol do vnútornej strany líca, silne. Blaise odpovedal na Potterovu otázku slovami, ktoré Draco nepočul, kým sa pozeral ponad plece na tie tri ženy. Pansy kľačala vedľa Hermiony, kým jeho matka stála nad nimi. Pansyina ruka bola na Hermioninom pleci a vyzerala, že k nej hovorí. A - Draco si vzdychol. Znova to všetko prinieslo späť do perspektívy.

Bol vysoko povznesený nad nemou súťažou, kto ďalej domočí, s Potterom, zo všetkých ľudí.

Nie kvôli nejakým prekliatym kvetinám.

Draco zistil, že je ľahšie nedovoliť, aby sa jeho odpor k tomu blbcovi ukázal. Zdalo sa, že stráviť s ním pár týždňov v cudzej krajine urobilo zázraky s Dracovou trpezlivosťou s Potterom. Pravda, stále ho nenávidel, žiadne množstvo času v žiadnej krajine by to nemohlo zmeniť, ale... dokázal ho minimálne tolerovať. Na krátke obdobie. V dobrom dni. Ach, nuž, niežeby jeho tolerancia toho čarodejníka mala trvať naveky, bez ohľadu na fakt, že sa Draco cítil zle kvôli tomu úbohému bastardovi. Nie tak zle, samozrejme. Napokon, jeho rezerva empatie bola v tomto okamihu na mizine.

Pred troma dňami bol Draco na inom cintoríne, v inej krajine a robil tú istú prekliatu vec s Potterom. A bol tak zasrane unavený zo smrti a z účinkov, ktoré má na ľudí. Nielenže tam stál a sledoval, ako si Potter kľakol pred hrob svojho syna, od neho sa potom požadovalo, aby stál vedľa neho, kým pár pracovníkov benátskeho ministerstva exhumovalo urnu a pripravovalo ju na prevoz.

Potter sa tú noc hlúpo opil a Draco sa cítil dosť človekom, aby nechal na druhý deň niekoho poslať mu do jeho izby elixír na opicu. Hoci sa necítil dosť človekom, aby s ním o tom hovoril.

Blaise sa rozhliadol. "Prečo tu, Draco?"

"Nikto ich tu nenájde a -" Čokoľvek sa snažil povedať, bolo umlčané Hermionou.

Pohla sa.

Všetci sledovali, ako sa postavila, potom sa otočila, aby objala Pansy. Grangerovej líca, z toho, čo mohol vidieť, boli trochu začervenané. Nič vážne. Kým si Blaise a Potter vymieňali slová, Draco sledoval, ako sa tie dve čarodejnice šeptom rozprávali medzi sebou. Potom sa k nim pripojila matka. Nedokázal počuť, čo hovoria, ale napadlo ho, že na tom nezáležalo, pretože Hermiona mala na tvári malý úsmev. A vtedy pochopil, že jej reakcia predtým nebola zo smútku.

Vďaka tomu bol len o trošku spokojnejší s touto cudzou situáciou.

"Tvárte sa živšie." Blaise zmrzol.

S Potterom sa nedôverčivo pozrel na svojho najlepšieho priateľa.

Čarodejník si odkašľal. "To nemala byť slovná hračka, samozrejme, ale idú sem."

Draco sa neobťažoval otočiť hlavu, pretože o sekundy neskôr bola Hermiona priamo tu. Usmiala sa na Blaisa, potom zažmurkala, keď si všimla, že Potter stojí vedľa neho. Jasne zmätená jeho prítomnosťou sa zakoktala, než povedala: "Harry?"

Skoro prevrátil oči, keď Potter neohrabane odpovedal so slovami: "Čau."

"Čo tu ro-?"

Potter vystrčil kvetiny smerom k nej. "Tieto sú pre teba... vlastne nie pre teba, pre nich, ale - len som prišiel prejaviť svoju sústrasť. Malfoy mi povedal, aby som prišiel -"

Otočila sa k Dracovi, konečne, ale bol príliš zaneprázdnený mračením sa na Pottera, aby si to hneď všimol. Výslovne povedal Potterovi, aby do tohto akokoľvek nezaťahoval jeho meno. Ale Hermiona prudko žmurkala a Dracovi došlo, že by mal niečo povedať.

Príliš blbé, že ho v tom predbehla. "Ty si - ako si toto -" Nadýchla sa a znova sa pokúsila. "Ani neviem, čo povedať. Nikto z vás nemá potuchy, čo toto pre mňa znamená."

Draco vážne nevedel, čo povedať.

"Všetko najlepšie ku Dňu matiek!" široko sa usmiala Pansy.

Zamračila sa. "Dnes nie je Deň matiek."

"Každý deň je Deň matiek," pripomenula Narcissa mávnutím ruky, čo sa zdalo nevhodné na to, kde boli. "Čo je dôvod, prečo dnes večer máme na Manore oslavu. Škriatkovia pripravujú veľkolepé benátske hody; Andromeda a Teddy sú už tam. Dokonca som pozvala Weasleyovcov - nuž, niektorých z nich." Nastala trápna pauza. "Vážne by som už mala ísť, aby som sa uistila, že je všetko pripravené." Skôr než zmizla so slabým ´prásk´ Narcissa sa vyslovene pozrela na Pottera a povedala: "Všetci sú pozvaní."

Matka definitívne potrebuje popracovať na svojej delikátnosti, pomyslel si Draco s prevrátením očí.

Potter sa tváril hrozne nepríjemne.

Asi to malo niečo spoločné s tým, že každý čakal na jeho odpoveď.

"Ja - ja mám zopár vecí na poslednú chvíľu, ktoré musím urobiť než sa presťahujem."

"Zajtra, správne?" spýtala sa Hermiona.

A jej otázka presvedčila Draca o niečom, o čom mal len malé tušenie. Grangerová hovorila s Potterom viac za uplynulých päť týždňov, než hovorila s ním a nebol si istý, čo si o tom myslieť. Existovalo niečo, čo s tým mohol urobiť? Niežeby mohol Grangerovej povedať, aby sa prestala rozprávať so svojím priateľom... a niežeby ho aj tak počúvla. Tá predstava bola smiešna. Oni dvaja budú vždy spojení dohromady spôsobom, ktorému on nikdy neporozumie.

Počas ich pobytu v Benátkach začal Draco nerád chápať Potterovu potrebe zaplátať tú trhlinu... a tvrdohlavo chápať Grangerovej potrebu dovoliť mu to. Nikdy s tým nesúhlasil, samozrejme, ale nakoniec to nebolo na ňom. Nebolo to jeho rozhodnutie. Nebol to jeho život. Bol to jej. Prekvapujúco to bola pre neho na pochopenie náročná predstava. Tá presná hranica medzi ním a Grangerovou bola tak dlho rozmazaná... že bola skoro neviditeľná.

"Áno, kvôli tomu by som mal vyraziť..."

Potter sa zdvorilo ospravedlnil, ale nezašiel ďaleko než Hermiona podala tie kvetiny Pansy a šla za ním. Tí dvaja sa krátko rozprávali než ju pokusne objal...a ona mu to objatie opätovala. Keď pretrvávalo, Draco sa nepohodlne pohol.

"Bez obáv, kamoš." Blaisov hlas hladko prerezal jeho myšlienky. "Ona je tvoja."

Boli časy, keď ho Draco vážne nenávidel. A toto bol jeden z nich.

"Nemám obavy."

Blaise si odfrkol a zachichotal sa, keď na neho Draco zazrel. Pansy prevrátila oči. Skoro súčasne ju Potter pustil, prikývol, ako keby odpovedal na niečo, čo povedala a odkráčal. Počkala, až kým nebol z dohľadu, než sa vrátila ku skupinke.

"Všetko v poriadku?" spýtala sa Pansy.

Tvárila sa potešene, keď odpovedala: "Áno, naozaj verím, že je všetko proste v poriadku." Hermiona získala kvetiny od Pansy a zostala pred nimi stáť. Obzrela sa cez plece, oslovila tú dvojicu. "Ja - Draco a ja - pôjdeme položiť tie kvetiny. Takže..."

"Stretneme sa s oboma na Manore?"

A poriadne skoro tu boli zase len oni dvaja. Draco sledoval, ako si Hermiona dáva načas s kladením kvetov na hrob jej rodičov, a potom na Matthewov. Potom sa postavila vedľa neho. Medzi nich dopadlo mlčanie a bolo to mlčanie naplnené až po okraj spojenými spomienkami a ich minulosťou; bolo to mlčanie, ktoré obaja príliš dobre poznali.

"Povedala si o nás Potterovi, však?" Jeho hlas nebol obviňujúci, len vecný.

Hermiona sa na neho pozrela. "Nemusela som. Už to vedel."

Draco celú večnosť nič nepovedal. Potom zamrmlal. "Zabudol som na kvetiny."

Hermiona sa na neho pozrela, pobavená. "Kvetiny? Po všetkom, čo si urobil, sa chceš baviť o zabudnutých kvetinách?" Neodpovedal. Čokoľvek, čo by povedal, by bolo usvedčujúce. Založila si ruky na hrudi a počkala niekoľko minút, než povedala: "Vedela som, že si nebol vo Viedni."

Čarodejník sa napäl.

"Tvoj príbeh bol solídny. Dokonalý dokonca, ale vedela som, že si klamal, v tej chvíli, čo som ťa uvidela."

Len sa na ňu pozrel, čeľusť zaťatá.

"Celý mesiac vo Viedni pršalo a predsa si bol opálený."

Čarodejník sa chcel na ňu zamračiť za to, že je bezočivá, ale neurobil to. Tá príliš všímavá Hermiona Grangerová bola späť a on zistil, že sa mu páči. On ju bude udržiavať v pozore, ale ona ho bude udržiavať úprimným.

Vyjde im to. On sa o to postará.

"Ty si toto urobil, však? Ty -" Hlas sa jej trochu zlomil, ale odkašľala si, aby to zamaskovala a zašepkala: "Priniesol si mi moju rodinu späť domov."

"Bolo to skupinové úsilie. Pansy s Blaisom šli do Austrálie, ja s Potterom sme šli do Benátok. Pravdu povediac, jediné, čo som urobil ja, bolo zvládnutie tých papierovačiek."

"Klamár." Ale povedala to s mrňavým úsmevom, ktorý jej ihral na perách.

ooo

Časť 4: A zapáľ tú moju časť, ktorou si ty

Hermiona predstierala únavu a ospravedlnila sa zavčasu zo slávnostnej večere, ale nevrátila sa domov. Namiesto toho kráčala po vonkajších schodoch Malfoy Manor do záhrady pod ním a rozbehla sa okolo umelých vodopádov, nasledujúc pešiu cestičku, ktorá sa točila okolo vodnej cesty a viedla do ružovej záhrady. Bolo tam tmavo a desivo v kombinácii zvukov: padajúcej vody, cvrlikania cvrčkov a vzdialenej ozveny smiechu. Ale čím ďalej kráčala, tým slabšie tie zvuky boli, až kým to nebol len zvuk húkajúcich sov a jej krokov drviacich listy na betóne.

Stále bolo niekoľko vecí, ktoré musela vykonať, problémov, ktorým musela čeliť a prekonať - hneď. Vidieť svojich rodičov a syna to popoludnie to strašne ujasnilo. Mohlo to počkať, ale po prvý raz tie črepiny jej života dopadali na miesto, opravovali sa a hojili sa. Nezdalo sa správne ukončiť deň bez napravenia všetkého ostatného.

Jednako bolo to všetko príliš na jedného človeka, aby sa s tým vyrovnal. Takže pokračovala v chôdzi, jednoducho nasledovala tú cestičku, premýšľala a pokúšala sa striasť zo seba svoje obavy.

Keď Hermiona dosiahla najvzdialenejší okraj záhrad, vzhliadla na nočnú oblohu, veľmi hviezdnatú noc s úplnkom. Hermiona si pamätala niekoľko okamihov za posledných šesť rokov, kedy sa s ťažkým srdcom pozerala na nebesia. Spomínala si, ako si pripadala taká malá, kým jej problémy boli také obrovské a zložité ako celý vesmír.

Dnes večer sa Hermiona pozrela na oblohu z úplne iných dôvodov.

Keď sa vrátila do Londýna, spomenula si, ako sa cítila úplne sama a prešpikovaná vinou. Keď konečne povedala pravdu Harrymu a Ronovi, Hermiona pocítila úľavu. Po presvedčení Narcissy, aby dala manžela na prvé miesto, pripadala si múdrejšia. Neskôr, kým sledovala trúchliaceho Draca trhane spať, pripadala si živá - dôležitá. Po rozhovore s Harrym si pripadala podivne šťastná. Keď Hermiona konečne konfrontovala Ginny, odišla s pocitom úspechu. Po tom, čo s Dracom dnes popoludní opustili ten cintorín, mala pocit, ako keby sa jej sila obnovila, zrekonštruovala. A dnes večer, keď sledovala usporiadanie hviezd a pozrela sa na oje Malého voza, Hermiona si spomenula skade prišla a bola rada, že prežila.

Po všetkom, čím prešla, sa tieto zvyškové problémy, ktoré stáli pred ňou, nezdali viacej také veľké.

A Hermiona cítila... pokoj.

Okamihy, ktoré nasledovali, boli také nekonečné a ohromujúce ako obloha nad hlavou. Hermiona urobila otočku a rýchlo kráčala späť na Manor so zámerom ísť rovno domov a dať do poriadku posledných pár vecí. Keď ju jej krátke, trhavé kroky neviedli, kam potrebovala ísť dosť rýchlo, rozbehla sa. Všetko bolo rozmazané, keď bežala nahor vonkajším schodiskom, vkradla sa do Manoru a bežala k prvému kozubu, ktorý mohla nájsť. Nejasne si spomenula, že začula svoje meno, keď vhodila letaxový prášok a vykríkla svoj cieľ určenia, ale bolo príliš neskoro.

Bola preč.

Draco Malfoy vyskočil vyplašene na nohy, keď sa vyrútila z letaxu, naprosto zadýchaná.

"Čo -?"

"Tá farba - obloha - stena - noviny - ja viem!" vravela mu sotva popadajúc dych.

Pozeral sa na ňu, ako keby totálne zcvokla. "Čože?"

Ignorovala ho, prešla k riedkej farebnej stene a zatvorila oči. Jej ruky naslepo preleteli po stene, potom sa spojili a spočinuli na jednej vzorke farby. Hermiona ju zdvihla. "Toto je ona." Pretočila ju. "Chromoxid ohnivý." Otočila sa a ukázala farebnú vzorku ohromenému čarodejníkovi. "Čo myslíš? Dosť sa mi páči."

Draco zažmurkal. "To je... fajn?"

"Vidím -" Hermiona zastala. Počkať okamih. Pozrela dole na Apolla, ktorý ju pozoroval s hlavou trochu naklonenou nabok. Potom sa Hermiona pozrela na Draca, ktorý jej venoval podobný pohľad. Nakoniec sa spýtala: "Čo tu robíš?" Pripravil si pery k odpovedi, keď si Hermiona všimla niečo na jej stole, čo tam nepatrilo. Bola to zlatá, drahokamami pokrytá vyzdobená truhlička. "Čo je toto?"

"Niečo, o čom si moja matka myslela, že bude pekné zmenšiť to a strčiť mi to vrecka," odpovedal nevrlo.

"Čo je to?"

"Staré listy od môjho otca."

Prikývla pochopením a položila vzorku farby na roh stola najbližšie k nej. Prekrížiac si ruky Hermiona prešla tú krátku vzdialenosť k nemu. "Ja – ešte raz prečo si tu?" Stála pred ním, len na dva kroky, odzrkadľovala jeho postoj.

"Odišla si zavčasu," pripomenul Draco. "Weasleyovci si robili starosti."

"Bola som unavená."

"Klamala si."

Hermiona pokročila vpred. "A ty si ma prišiel skontrolovať?"

Keď si pošúchal zátylok, položil ruky na jej plecia a odpovedal: "Napadlo mi, že urobiť to je správna vec..."

"Správna vec?"

"Nuž, pretože som tvoj -" Draco ju pustil. Nastala tá strnulosť, s ktorou bola Hermiona takmer dôverne oboznámená. Jeho čeľusť a ruky boli tuho zovreté, a Draco šiel tuhšie ako lacné hodinky a stále sa pozeral medzi ňu a svoje nohy. Báječné. To znamenalo len jedinú vec: bol okamih od prasknutia. Ale kvôli čomu? A o čom hovoril? Len čo tá myšlienka prešla jej mysľou, prešiel priamo k stolu a zdvihol tú truhličku.

A vtedy jej to všetko docvaklo.

"Len aby si vedel, Draco." Stuhol, keď vyslovila jeho meno. "Ja si nepotrpím na tituly," potichu uisťovala. Len sa na ňu pozrel, plecia také napäté ako drôt. "Ty to vieš. Komplikujú veci, ktoré sú už od začiatku komplikované." Kým čakala na jeho reakciu, Hermionin žalúdok bol v uzloch a jej pery tuhé, keď sa povrchne nadýchla. "Prečo na chvíľu neodložíme tie tituly, há?"

Draco pokrčil plecami a odložil tú truhličku znova na stôl. "Ak je to to, čo chceš, mne to vyhovuje." Pošúchal si zátylok, než dodal: "To nie je titul, s ktorým mám problém."

"Potom čo to je?" Sledovala ako kráča k nej.

"Nemám problém. Len som sa snažil vysvetliť, prečo som tu."

"Ach."

"Ja sa... viac či menej snažím byť... oporou. Ako partner."

Hermiona na neho vzhliadla. "Oporou? Pretože som mala dlhý deň?"

"Presne."

Dlhý čas na neho zízala, než pokrútila hlavou. "Ty si hlupáčik."

"Prepáč?"

"Ty ma podporuješ, ako partner, už dlho. A..." Bolo toho viac, čo chcela povedať, ale neurobila to. Hermiona mu chcela povedať, že keby nebolo jeho, stále by bola uviaznutá v minulosti. Bez neho by sa stále utápala v sebanenávisti. Bez neho by nepoznala či neocenila, akých dobrých priateľov mala. A bez neho by bola lapená vo svete, v ktorom niesla ťažké bremená na svojich pleciach, vo svete, ktorý nehľadel na jej zápas, a vo svete, ktorý nedokázal porozumieť.

"A čo?" jeho hlas bol hlboký.

"Ak chceš, môžeš zostať. Mám niečo na práci, čo dnes večer musím urobiť. Zvažovala som urobiť to sama, ale myslím... myslím, že potrebujem pomoc."

O pätnásť minút a nesčítane ciest sem a tam z jej zadnej verandy neskôr, pustili posledné noviny na trávu niekoľko stôp od schodov na mólo. Hermiona sa posadila na trávu a pritiahla si kolená k hrudi. Mohla počuť ako Draco vedľa nej trochu namáhavo dýcha, ale ťažko dokázala spomenutého muža v tej tme vidieť. Bola skoro polnoc a mesiac bol čiastočne zakrytý mrakmi. Hermiona úmyselne zabudla zapnúť vonkajšie svetlá, pretože ju napadlo, že takto to bude ľahšie. Draco sa na nič nepýtal, a za to mu Hermiona mlčky ďakovala.

"Čo teraz?" spýtal sa, keď polapil dych.

Hermiona sa postavila a nahmatala poslednú vec, ktorú schmatla, než vyšli von. "Zápalky."

"Prepáč?"

"Pretože ich nemôžem spáliť magicky, spálim ich... po muklovsky."

To prinútilo Draca vstať na nohy. "Snažíš sa podpáliť svoj vlastný dom?"

"Samozrejme, že nie!" odpovedala, prešla okolo hromady novín k schodom na mólo. Hermiona zdvihla prútik a po tichom Lumos kúzle sa špička zažala slabým svetlom. Potom použila to svetlo, aby sa navádzala po svojom dvorci a niečo hľadala... "Aha!" vykríkla tá čarodejnica. "To je dokonalé."

Draco bol pri nej, prútik zažatý. "To je krík," zatiahol.

"Nie nadlho."

Sekundy neskôr bol z toho kríka kovový sud.

"Čo je do pekla toto?"

"Sud na vodu."

"Dobre... a čo s ním presne urobíme?"

Hermiona mu neodpovedala. Namiesto toho s ďalším tichým kúzlom odlevitovala ten sud a opatrne prešla k mólu. Vycítila Dracove ruky na svojich bokoch, keď kráčala nahor tými troma schodmi, ale len čo sa dostala preč z vrchného schodu, boli preč. Hermiona sa sústredila na levitujúci sa sud a opatrne ho umiestnila tesne na koniec móla. Draco zjavne vedel presne, kam s týmto všetkým mieri, pretože odkráčal preč a vrátil sa s plnou náručou novín. Bez dlhých rečí ich hodil do suda.

Netrvalo to tak dlho ako očakávala a skôr než to niektorý z nich vedel, bola pripravená škrtnúť zápalkou. "Počkaj." Draco sa otočil a zišiel z móla. Ohromená Hermiona zízala za ním v temnote niekoľko minút než sa vrátil... s tou zlatou truhličkou.

"Nemyslím si, že to dokážeš spáliť."

"Samozrejme, že nie," pretočil vrchnák a to, čo vyzeralo ako stovky listov, spadlo do suda. Sledovala s roztvorenými očami, ako ňou potriasol - aby sa uistil, že je úplne prázdna - a položil ju na mólo. "Pokračuj."

"Si si istý, že tie listy chceš spáliť? Sú od tvojho otca -"

"Čo je presne dôvod, prečo ich spáliť chcem."

Hermiona sa na neho pozrela.

"Len to urob."

Škrtla zápalkou a na chvíľu bol ten plamienok najjasnejšou vecou v temnote. Opatrne zdvihla niekoľko listov z vrchu hromady a priložila ich k zápalke. Obálky sa rýchlo chytili od ohňa a Hermiona ich opatrne zasunula tak hlboko do tej kopy ako mohla, kým ju Draco mlčky sledoval. Keď plamene tou hromadou preskočili, niečo zamrmlal a odišiel, aby sa vrátil s niekoľkými drievkami. Opatrne bez ponáhľania Draco podával Hermione jedno drievko za druhým, aby ich položila na rastúci oheň. A o pár minút tie paličky popraskali a teplo z plameňov hralo na ich tvárach.

Hermionu napadlo, že toto bude vhodný čas pridať tú úplne poslednú vec, ktorú posledných pár týždňov nosila po vreckách.

List. Harryho list.

Už viacej nemala dôvod nechávať si ho.

"Myslel som, že ho má to Weasleyových dievča."

"Nie," odpovedala Hermiona, keď ho pridala na hromadu horiacich spomienok. "Poslala mi ho a všetko ostatné späť v piatok."

"Ach."

"Áno."

Hermiona sa na neho pozrela. Bolo toho toľko, čo mu chcela povedať, ale tie slová jej uviazli v hrdle.

Zadumaný.

To bolo slovo, ktoré ju napadlo, keď popisovala výraz na Dracovej tvári, keď tam stál, vážny, uprene sledujúci tie plamene rozširovať sa a silnieť. Zadumaný, ale nie ustaraný či dokonca melancholický. Pravdu povediac, vyzeral... ako keby sa mu uľavilo.

"Myslíš, že ten oheň je dosť silný, aby všetko spálil?" spýtal sa.

"Mal by byť."

Draco zastal. "Dobre."

Dym sa vznášal do ovzdušia a oni sa nadychovali za zvuku horiaceho papiera a ihličia a niečoho, čo cítilo ako zhnité vajcia. Na vôni nezáležalo, nie keď zmysel za tým bol oveľa silnejší. Oheň predstavoval zničenie, ale tiež predstavoval niečo, čo obaja zdá sa v tomto okamihu potrebovali.

Očistenie.

Hermiona pomaly začínala rozumieť, prečo spálil tie listy.

Z toho istého dôvodu, prečo sa ona vzdala Harryho listu. Vždy by tu bol ako pripomienka toho, čo sa stalo, toho, čo všetci stratili a toho, čo mohlo byť. Nepotrebovali mať takú pripomienku v nejakej truhličke... či prepaľovať dieru vo vrecku.

"Rozumiem tomu," zašepkala.

Po týchto dvoch prehovorených slovách medzi nich dopadlo ťažké mlčanie. Natiahlo sa do pokoja, keď sa noc zdala sťahovať okolo nich. Temnota všetko umlčala, až na špliechanie vody na brehu jazera, praskajúci oheň pred nimi, jeho tiché dýchanie a jej vlastné búšacie srdce.

Draco sa v tej tichej temnote po nej načiahol, váhavo sa dotkol jej prstov. Pozrela sa na neho zvyčajným vyplašeným spôsobom, tak pre ňu prirodzeným kedykoľvek urobil niečo neočakávané. Ale tentoraz sa Hermiona nepohla. Dracove oči zostali sústredené na plamene, ale potom sa presunuli na ňu. Sklopila zrak len, aby videla jeho prsty prekĺznuť cez jej. Ich oči sa stretli. A kým ona rýchlo žmurkala, on sa zdal vyzerať... uvoľnený.

Mlčanie pretrvávalo, ale oni stáli v pokoji. Ruka v ruke sledovali, ako ich minulosť horí, až kým nezostalo nič - len popol.

Koniec.

Autorkina poznámka: Vážne nemôžem uveriť, že sme sa dostali na koniec - áno, koniec, pretože som sa rozhodla nenapísať epilóg, pretože by bol poriadne úbohý a nič by k príbehu nepridal. Som naprosto ohromená tým množstvom podpory, lásky, fandenia a dokonca kritiky, ktorú tento príbeh dostal. Všetkým vám ďakujem. A dokážete uveriť, že tento príbeh sa zrodil z jednej otázky a tony riadov? Šialené. Myslím, že by som mala okamžite povedať, že tento príbeh nebude mať žiadne pokračovanie. Nedokážem si predstaviť, čo dobrého by to prinieslo... či dramatického. Zlomení Draco a Hermiona sú unavení a chcú len existovať... spoločne.

© la_dissonance