Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 2. Drsné kamene

Týždeň prešiel a on ju stále znova nevidel. Začal si myslieť, že bola zjavením. To by ju vysvetľovalo. To, že v skutočnosti v tom mori tam nestála ona. Len nejaká siréna, aby utopila námorníkov.

Dodržiaval svoju rutinu, bál sa ju hľadať, bál sa dúfať. Navštívil ten novinový stánok presne tak, ako to robil vždy. Kúpil si kávu pri vozíku a porozprával sa s mladým mužom, ktorý nechcel byť roľníkom ako jeho otec. Posadil sa na tú istú lavičku pri kanáli a prečítal svoje noviny.

Každý pondelok a štvrtok vyšiel na kopec. A tak ako to robil vždy, zastavil v polovici, v tieni malého citrónovníka a vyzeral na more.

Po prvý raz, čo videl more z takejto výšky, to bolo s tým starým mužom. Tým starým, zvráskaveným mužom so soľou a pieskom zažratými do jeho pokožky, ktorý im vnikol do ich životov.

Pod tým citrónovníkom, teraz sám, zabúdal na ňu, s pred rokov, stojacu pri ich kuchynskom okne a ručne krájajúcu zeleninu. Zabúdal na ten utajovaný úsmev, ktorý mala, keď vrčal a sťažoval si na toho dotieravého starého muža so silným prízvukom, ktorý ich nenechal na pokoji. Mal pocit, ako keby bol vystavený nejakému neznámu ťaženiu, v ktorom ho vždy vrhlo dohromady s tým starým mužom. Dva drsné kamene v pohári, narážajúce jeden o druhého a on nemohol uniknúť.

V tom čase chápala, že potrebujú jeden druhého. Ten starý muž bol tým otcom, ktorého mal mať. Ktorý ho otravoval, kládol mu otázky a staral sa o neho. Bol ako oceán, večne postupujúci, narážajúci do skál, presakujúci do trhlín. A skôr než si to uvedomil, ten starý muž mu vsiakol do srdca.

Dvakrát týždenne sem kráčali. Ten starý muž pomaly a krívajúc, popri starodávnom cintoríne, kde bol teraz pochovaný, popri pouličných predavačoch po stranách cesty, popri opustenej továrni a roztrúsenom stáde oviec.

Vždy počúval, keď ten starý muž rozprával svoje historky, zapĺňal tie diery a vťahoval sám seba do tých scén. A potom bol na rade on, aby rozprával, keď mu ten starý muž kládol tisícky otázok, o ktorých nechcel premýšľať. Bola jeho matka krásna? Vedel si spomenúť na jej úsmev? Aké bolo počasie tam, kde vyrastal? Mohli tam rásť rajčiny? Aký bol jeho otec? Dokázal si spomenúť na úsmev svojho otca? Videl ho niekedy?

Tá cesta bola pomalá a on nebýval ochotný, ale nakoniec otvoril tie rany a vyliečil ich. Keď ten starý muž pred dvoma rokmi zomrel, v jeho srdci sa vyrezala nová rana. Rana taká hlboká ako chladné more a on sa okolo nej uzavrel, ukryl ju. Nevpustil dovnútra vietor a chlad a soľ a s nimi nevpustil dnu ani ju.

Sústredil oči na obzor, kde sa obloha a more stretali a splývali. Pokúsil sa určiť, kde to splynutie začalo, ale stratil sa v tej hmle. Keby bývalo jasno, čiernobielo... keby bol niečo urobil, keby dokázal pochopiť, mohol to napraviť, mohol jej zabrániť, aby odišla. Sústredil oči na nejasný horizont a pokúsil sa znova.

Zakaždým, keď podnikali svoju cestu, ten starý muž sa zastavil na tomto mieste. Občas hovoril o meste a občas o mori. Raz rozprával o svojom synovi, s ktorým nehovoril dvadsať rokov. Ale zvyčajne len vyzeral na vodu, stratený v myšlienkach, na inom mieste.

Raz ukázal ten starý muž na čierny, skalnatý ostrov, ktorý narúšal horizont. Svojím ťažkým prízvukom povedal: "Ten ostrov býval kedysi našou súčasťou. Ale prišlo more, pomaly a plazivo a kým si to ten ostrov uvedomil, plával vo svojom zármutku. Príliš uťahaný, aby bojoval. A teraz je sám a nikto ho nenavštevuje."