Preklady fanfiction Harryho Pottera

Marec

Štvrtého Lupin potichu pri večeri oznámil, že sa idú s Tonksovou brať. Keď sa im dostalo bohato blahoželaní a skutočného šťastia, Hermiona pozrela na Rona a zauvažovala, kedy si začala predstavovať budúcnosť, ktorá nezahŕňala manželstvo s ním. Zachytil jej pohľad a venoval jej smutný úsmev a keď sa jej Tonksová spýtala, prečo plače, odpovedala, že je len šťastná. Cítila sa trošku zle, pretože to bola čiastočne lož.

Jedenásteho započula, že Severusa Snapa zabil Voldemort. Pretože bol šesť rokov súčasťou jej života, Hermiona sa pokúšala kvôli nemu plakať. Keď to nedokázala, uvedomila si, že nie je v skutočnosti smutná, že zomrel a potom strávila dve hodiny tým, že plakala nad sebou samotnou.

Dvanásteho sa prebudila vo dve ráno a potom, čo si uvedomila, že už nebude schopná znova zaspať, šla dole, aby si urobila čaj. Našla Malfoya schúleného na ošarpanej pohovke v obývačke a chcela z izby vykĺznuť von, keď si uvedomila, že nespí, ale namiesto toho hľadí do ohňa s vlhkými, červenými a zničenými očami. O pár minút neskôr sa vrátila s dvoma šálkami v ruke. Malfoy už teraz sedel a prijal ten čaj bez poznámok. Sedeli spolu na gauči, popíjali čaj a mlčky sledovali oheň. Keď sa blížilo svitanie, povedal zlomeným hlasom:  "Bol to jediný človek, ktorý sa ma spýtal, či som v poriadku, keď zomrela. Bol jediný, komu na mne záležalo." Po chvíli zašepkala: "Nie, nebol." Dovtedy, kým zvyšok domu zišiel dole, bol preč a svedectvom zmien, ktoré vojna priniesla, bolo to, že nikto nepovažoval za čudné, že Hermiona sedí sama pri slabnúcom ohni so studeným, dávno vyprchaným čajom vedľa seba o šiestej ráno a hľadí do prázdna. Ďakovala nebesiam za tú malú láskavosť, že nikto z nich nebol schopný rozlúštiť, čím sa zaoberajú jej myšlienky, že to nie sú obavy či zármutok, ale spomienka na to, ako ten prívesok na jej krku zachytil žiaru ohňa a vrhal záblesky na tvár Draca Malfoya, až kým nedokázala rozlíšiť, ktoré blikotajúce červené svetlá boli jeho slzy v žiare ohňa a ktoré boli roztrúsené odblesky jeho šperku, ktorý nosila tak blízko pri srdci.

Dvadsiateho tretieho sa Ron dopotácal domov po troch dňoch neprítomnosti, značne krvácajúci a neschopný od bolesti rozprávať. Hermiona šesť hodín načúvala jeho výkrikom agónie, než jej horúčkovitý výskum vyprodukoval postup, ktorý zahojil rany spôsobené sadistickým dielom kliatob Rodolphusa Lestranga. Keď Ron konečne ležal ticho so zašitými nevyliečiteľnými jazvami vrátane jednej dlhej, úzkej, ktorá rozpolila jeho tvár od ľavého spánku k pravej čeľusti a zanechala ho slepého na ľavé oko, Hermiona ustúpila do svojej izby a konečne si dovolila poddať sa vydeseným vzlykom, ktoré vreli v jej hrudi odvtedy, čo uvidela Ronovu krv rozliatu ako dažďovú vodu po vyleštenej podlahe. Nakoniec sa pod ňou podlomili nohy a ona sa uplakala k spánku na tej studenej, tvrdej zemi svojej spálne. 

Dvadsiateho deviateho, kým upratovala po večeri, si Hermiona uvedomila, že sa cíti normálne. Bola taká prekvapená, že pustila tanier, čo držala. Už si viacej normálne nepripadala, keď po piatich minútach zízania na tie črepy, si nemohla spomenúť na kúzlo, ktoré ich napraví, pretože jej myseľ bola taká plná kúziel používaných k ničeniu.