Preklady fanfiction Harryho Pottera

Júl

Prvého júla Harry s Ronom vošli prednými dverami Grimmauldovho námestia, špinaví, hladní, unavení, ale jasajúci. Vstúpili do obývačky, kde bola Hermiona schúlená s knihou. Keď ich zbadala, keď si všimla ich výrazy zmiešaného ospravedlnenia a obáv, keď postrehla, že vyzerali oveľa väčšmi ako matku nemajúci, nezbední uličníci než vojaci vo vojne, pocítila, že skoro trojmesačná hrôza a hnev sa odplavuje preč. "Ako to šlo?" spýtala sa tým, čo považovala za obdivuhodne ľahostajný hlas. Ron sa stále tváril čiastočne z nej vydesený, ale kútiky Harryho úst sa začínali krútiť dohora a ona vedela, že pochopil. "Nie zle," odpovedal rovnako ledabolým hlasom. "Čo si si krucinál urobila s vlasmi?" Zasmiala sa, keď sa dotkla krátkych kučier pri svojich ušiach, a Harry sa uškrnul. Hermiona cítila ako niečo v jej hrudi, čo bolo slabučko vybočené, sa samo napravilo, ako keby vôbec nikdy na nesprávnom mieste nebolo.

Siedmeho usporiadal Rád oficiálnu schôdzu všetkých svojich členov, aby prebrali situáciu ohľadne viteálov. Harrymu s Ronom sa, počas ich neprítomnosti, podarilo zničiť aj medailón aj okuliare, ktoré patrili Rowene z Bystrohlavu. Draca na to stretnutie pozvali, aby využili jeho rady ako sa najlepšie priblížiť k Nagini, hadovi, o ktorom mali podozrenie, že je šiesty viteál. Nemohol toho veľa objasniť, pretože ako smrťožrút nízkej hodnosti sotva, ak vôbec, videl Voldemorta osobne. Ako odchádzal, pohladil svojou rukou Hermioninu, keď prechádzal okolo nej a keď sa jej Harry spýtal, prečo má červené líca, zaklamala mu priamo do očí a povedala, že je v izbe len príliš horúco.

Pätnásteho pršalo, keď sa Hermiona vracala z obchodu. Na pár krátkych okamihov pobehla vpred, akoby tie dažďové kvapky chcela predbehnúť, ale skoro okamžite zastala a vzhliadla k oblohe. Bol to náhly lejak, taký, kedy sa mraky otvoria a vyplačú svoju príťaž v zúrivých, silných prúdoch. Pustila tašky na zem, otočila tvár dohora a nechala ten lejak umyť jej tvár. Bolo to ako očista, ako požehnanie a ona sa nadychovala vône dažďovej vody, rozpučených rajčín a rozliateho pomarančového džúsu, mysliac si, že nikdy necítila nič také príjemné alebo také slobodné.

Dvadsiateho štvrtého tesne po obede vošiel do kuchyne Draco. Hermiona, vyplašená, sa ho chcela spýtať, čo sa deje, keď zachytila výraz jeho tváre: prenasledovaná a osamelá. Spoznala ten výraz, pocítila zodpovedajúce bodnutie bolesti vo svojej hrudi a pokračovala v upratovaní, kým sedel za stolom, striedavo ju sledoval s nerozlúštiteľnými striebornými očami alebo zízal do priestoru. Nakoniec sa posadila oproti nemu so šálkou čaju, ktorú skoro pustila, keď zdvihol tú ruku, čo ľahkomyseľne položila na stôl. Prešiel prstami po jej pokožke, ako keby sa snažil zapamätať jej štruktúru a nedokonalosti, a študoval ich prepletené ruky, ako keby boli neriešiteľnou záhadou. Po chvíli prestal so svojím intenzívnym skúmaním a zdal sa spokojný s tým len tam sedieť a držať ju mlčky za ruku. Odpila si z čaju a držala sa svojich vlastných myšlienok, dokonca keď sa konečne zdvihol k odchodu. Skoro neochotne pustil jej ruku a potom prehovoril po prvý raz za ten deň, aby povedal: "Dovidenia zajtra, Grangerová." Po tom sa objavil skoro každý deň v tom istom čase a hoci tieto slová na rozlúčku boli jedinými slovami, ktoré niektorý z nich prehovoril, Hermiona sa nikdy necítila osamelá, keď tam bol.

Tridsiateho prvého oslavovali Harryho osemnáste narodeniny. Dostal hlúpe darčeky a všetci zjedli Hermioninu hroznú narodeninovú tortu, ako keby ju upiekol ten najlepší gurmán. Izba bola bohatá na smiech a šťastná s nádejou. Práve keď sa oslava chýlila ku koncu, akási sova prerazila cez sklo okna obývacej izby. Vo svojich pazúroch zvierala zvitok pergamenu, ktorý povolával zálohu pre prieskumný tím Rádu, ktorý bol práve pod útokom. Harry strávil prvú noc svojho osemnásťročného života tým, že ho preklínali a útočili na neho, čo ju v skutočnosti, podľa Hermioninho názoru, nerobilo nijako rozdielnou od iných nocí jeho krátkeho a príliš ťažkého života.