Preklady fanfiction Harryho Pottera

November

Druhého sa Hermiona zobudila príliš zavčasu a zatúlala sa do knižnice, aby tam našla sedieť Rona. Odpíjal si z kávy a vyfukoval dym do spola otvoreného okna. Neotočil sa, keď vošla, ale keď sa vedľa neho posadila, nezdal sa byť prekvapený. Po dlhom mlčaní prehovoril tak náhle, že ju to prekvapilo. "Kedysi som ťa tak veľmi miloval," povedal Ron potichu, s náznakom smútku, ale bez žiadnej trpkosti, bez ľútosti. "Ale on ťa miluje viac, viac než som ja vedel ako." Panika jej ukradla dych, ale skôr než bolo schopná vrátiť sa k predstieraniu nevinnosti, otočil sa a pozrel sa na ňu s tmavými, múdrymi očami a ona vedela, že je to zbytočné. "Ako si to vedel?" nakoniec sa spýtala. Ron sa znova otočil, jeho zničené oko zízalo nevidomé z okna. "Pretože občas ho vidím začínať strácať vieru. Keď prídeš do miestnosti, znova sa rozžiari, znova začne veriť. Vďaka tebe bojuje, ako keby mal za čo bojovať. On zostal tým jediným, ktorý to robí." "Potom prečo bojuješ ty?" spýtala sa. "Zo zvyku," zašepkal bez citu a oblak dymu, ktorý s tým slovom vydýchol, zachytil prvý červeno-oranžový lúč svitania. Pomyslela si, že vyzerá ako zranený drak: divoký a slepý, ktorý vydychuje oheň vôbec na nič.

Deviateho sa Hermiona rozhodla zamestnať sa upratovaním zdanlivo nekonečného podkrovia Grimmauldovho námestia čísla 12. Po niekoľkých hodinách práce jediné, čo naozaj urobila, bolo vyhodenie desaťročia starého prachu a nahnevanie niekoľkých zvierat z okúzleného skleneného zverinca. Do polovice popoludnia bola pokrytá tenkou šedou vrstvou prachu a strieľala omračujúce kúzla na rôznych jasne sfarbených vtákov so sklenenými krídlami, ktoré štebotali okolo jej hlavy, zrejme sa v jej vlasoch pokúšali založiť hniezdo. Neuvedomila si, že je sledovaná, až kým nezačula chrapľavý chichot od dverí. Vzhliadla, aby našla Draca Malfoya uškŕňať sa, krútiť hlavou, smiať sa na nej s láskou v očiach. Bola to tá najroztomilejšia vec, ktorú kedy videla.

Štrnásteho sa Hermiona prebudila uprostred noci. Vonku padali k zemi prvé snehové vločky tohto roku z úplne čiernej oblohy. Vykĺzla z Dracovho náručia a šla k oknu, okolo studených pliec si prehodila deku. O chvíľu neskôr skôr vycítila než začula Draca, ktorý sa postavil za ňu a čoskoro sa jeho tvár pripojila k jej v podivnom odraze, ktorý vrhali na špinavú okennú tabuľu. Nadchol ju obraz, ktorý vytvorili. Na tom mrazivom skle boli ich jazvy rozmazané do ničoty a namiesto vyziabnutých a otrlých, vyzerali ako štíhle zjavenia, tragicky krásne. Pokožka, ktorá bola bledá a natiahnutá, príliš napätá v normálnom svetle, vyzerala skoro priesvitná, svietiaca a nadpozemská v tej odpúšťajúcej mesačnej žiari a Dracove vlasy žiarili ako pradená striebra v miestach, kde sa rozprestierali nad ich prepletenými pažami. Oči mal sklopené ako večne zasnené modelky surrealistického umenia, ale jej vlastné boli otvorené, zízali späť na ňu z toho skla, tmavé, obrovské a prenasledované. Pomyslela si, že vyzerali ako duchovia milencov, navždy sa objímajúci v zúfalom objatí, naveky mladí, krásni v smrti. Zrazu sa v jeho náručí otočila a pritisla svoje ústa k jeho, zúfalá po tom cítiť sa živá, cítiť sa skazená a skutočná a vypudiť prízrak duchov v tom skle, o ktorom musela uveriť, že bol len jej výkladom temnej predstavivosti a nie predtuchou ich osudu.

Devätnásteho Hermiona dočítala svoju obľúbenú knihu, asi po dvadsiaty či tridsiaty raz vo svojom živote. Nehlasne predčítala niekoľko posledných riadkov. Keď ich čítala, prstami prešla po milovaných slovách: "tak sebou zmítáme dál, lodě deroucí se proti proudu, bez přestání unášeni zpátky do minulosti." Už takmer premýšľala nad tou myšlienkou vo všetkej jej hrôze a ohavnosti, keď nechala stránky pretočiť sa  náhodne späť. Zastavili sa na prázdnej prednej strane, kde boli napísané vyblednuté slová elegantným, špicatým rukopisom jej otca. Tá kniha bola darom od jej rodičov, pred mnohými rokmi a slová, ktoré v nej boli vpísané, odplavili všetky myšlienky okrem spomienok na nich. Naposledy, keď ich videla, lúčila sa, vediac, že je to možno navždy a jediné, na čo si dokázala spomenúť, bolo, ako vystrašene a zraniteľne vyzerali a ako ju prosili o odpovede, ktoré im nemohla poskytnúť. Ten okamih zjavne tak odstránila zo života, čo žila teraz, že nemohla úplne uveriť, že tá spomienka patrila jej. Potom si uvedomila, že jej už dávno prestali chýbať. Tak ju to vydesilo, že nedokázala ani plakať.

Dvadsiateho ôsmeho bola Ginny Weasleyová mŕtva presne rok. Hermiona celý deň plakala do svojho vankúša. Harry s Ronom sa s ňou po jednom prišli porozprávať, ale ona ich ignorovala, až kým neodišli. Draca celý deň nápadne nebolo, ale po tom, čo sa už všetci vzdali a išli spať, prišiel do jej izby a vkĺzol do postele vedľa nej a ochranne sa k nej pritúlil. Pobozkal ju na spánok, na ucho, na hrdlo, tvár, očné viečka a nakoniec na ústa. Jeho bozky boli nežné, ale vytrvalé, neodolateľné a pomaly ju vyťahujúce z jej zármutku. "Je čas vrátiť sa," zdalo sa, že vraveli. "Už sa ku mne vráť."

Citát: "Tak sebou zmítáme dál, lodě deroucí se proti proudu, bez přestání unášeni zpátky do minulosti." je z Veľkého Gatsbyho od F.Scotta Fitzgeralda