Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 32: Stratení a nájdení

Hermiona to vedela, ale keď otvorili dvere a miestnosť bola skutočne prázdna, nedokázala zadržať vzlyk.

"Kde je? Miona, kde je do pekla Harry?" Ginny skoro vykríkla, jej hnedé oči dávali najavo tú istú paniku akú pociťovala Hermiona.

"Harry je v Zakázanom lese. Obetuje sa," zrazu spoza nich prehovoril Draco z budúcnosti a Ginny s Ronom zbledli, kým druhý Draco zaklial a zamrmlal niečo, čo znelo ako ´večne sa hrá na hrdinu´.

"O čom to rozprávaš?" spýtala sa Ginny hlasom, z ktorého sa Hermiona zachvela.

Draco z budúcnosti sa vôbec neprikrčil.

"Harry je posledný viteál. Keď sa ho Voldemort pokúsil zabiť ako dieťa, kúsok jeho duše sa usídlil v Harrym. To preto dokáže hovoriť s hadmi a má tie videnia. A to je tiež dôvod, prečo musí nechať Voldemorta, aby ho zabil. Bez toho, že by sa bránil. Je to jediná šanca, ako znova urobiť Voldemorta smrteľným."

Ginny sa zrútila v Ronovom náručí, vydesený výraz na jej tvári a Ron, ktorý bol bledý ako stena, nedokázal zastaviť slzy, ktoré mu stekali po lícach.

"Takže nemôžeme urobiť nič, správne? Musíme len čakať a dívať sa ako Harry zomrie?" spýtal sa zachrípnuto. Prial si, aby sa prebudil a zistil, že toto všetko je len nočná mora. Pansy mu položila ruku na plece a ten vrelý dotyk ho na krátky okamih zjavne rozptýlil.

"Môžeme urobiť všetko pre to, aby Harryho obeť nebola zbytočná. Ja pôjdem do Zakázaného lesa a zoberiem so sebou aurorov. Vedia tie najdôležitejšie fakty a zaprisahali sa bojovať. Tentoraz to nebude nezmyselný masaker, pretože tentoraz vieme, čo nás čaká. Vyhráme. Vy tu zostanete, aby ste chránili hrad, keby sa smrťožrútom podarilo uniknúť."

Draco z budúcnosti uprel oči na Hermionu a ona sa zaškerila. Toto bol sľub, ktorý nemohla dať bez klamania. A vedela, že Ron a Ginny a pravdepodobne dokonca aj Draco to cítili rovnako.

"Hermiona, prosím," povedal prosebne, dotkol sa jej svojimi očami.

Skôr než mohla vôbec vymyslieť odpoveď, začal zrazu hovoriť chladný hlas, ako keby hneď vedľa nich stál Voldemort.

"Dumbledore, nechcem nikomu ublížiť. Nevojdem dokonca ani na Rokfort, ak budeš spolupracovať. Vráť mi, čo si mi ukradol a ja odídem. Mám armádu bojovníkov, oveľa silnejšiu než ktokoľvek v tejto škole. Nemáte proti mne šancu. Daj mi to, po čo som prišiel a nikto nemusí zomrieť."

"Musím ísť. Pôjdete do Veľkej siene," povedal Draco z budúcnosti a ponáhľal sa dole schodmi.

Hermiona sa za ním pozerala a cítila sa hrozne. Ako mala vedieť čo je najlepšie urobiť?

"No tak, poďme," odhodlane prehovorila Ginny, jej hnedé oči žiarili.

"Gin..." začala Hermiona, ale jej najlepšia priateľka ju prerušila.

"Ak si myslíš, že tu budem stáť a čakať na správu, že Harryho zabili, potom si prekliato hlúpa, Hermiona!" zúrivo zašepkala a Hermiona pomaly pokrútila hlavou.

"Gin, ak pobežíme do Zakázaného lesa bez nejakého plánu, potom nebudeme môcť Harrymu pomôcť. Len zabijú aj nás. A vieš, že by Harry urobil všetko, aby nás ochránil, keby vedel, že sme v nebezpečenstve. Bojoval by a keby takto zomrel, nebol by sa schopný vrátiť sa späť."

Po týchto slovách nastalo dlhé mlčanie a Hermiona vedela, že má pravdu. Jediná možnosť ako zachrániť Harryho bolo dôverovať svojim priateľom. Dokonca aj keby to znamenalo, že budú ešte zničenejší v prípade, že to Harry nezvládne.

"Vrátiť späť?" zrazu sa prekvapene spýtala Pansy a Hermiona prikývla bez toho, že by spustila Ginny z očí.

"Ak zomrie bez odporu, potom existuje šanca, že tá kliatba zničí len viteál v Harryho vnútri, ale nie jeho dušu. Ak mu umožníme zomrieť, môžeme Harryho zachrániť a zničiť Voldemorta. Ale bez ohľadu na to, čo urobíme, Gin, Harry musí dnes večer zomrieť."

Po tomto vyhlásení nebol Ron v stave niečo povedať. Stále bol príliš šokovaný, aby chápal, čo sa práve dialo. Ale Ginny nebola tak paralyzovaná. Zaťala päste a vypla hruď, pripravená ísť do pekla, ak by bolo treba.

"Takže, aký je plán?" nakoniec sa vážne spýtala a Ron len neveriacky pokrútil hlavou.

ooOoo

Ginny vždy bývala tvrdé dievča. Ak vyrastáte so šiestimi bratmi, automaticky sa stane odolnejšia než normálne dievčatá. Ginny o chalanoch vedela všetko. Vedela, ako vyzerajú nahí, vedela akí hlúpi a panovační dokážu byť, akí arogantní a sebeckí a tiež akí starostliví, ochraňujúci a tvrdohlaví. Ginny nikdy nebola ohromená opačným pohlavím. Bolo také ľahké všetkých prekuknúť. A potom jedného dňa stretla Harryho.

Ginny stále nerozumela, ako v nej Harry dokázal prebudiť všetky tie pocity. Od prvého razu, čo ho uvidela, vedela, že je iný. Bez ohľadu na to, s koľkými chalanmi chodila, nikto v nej nevyvolal také pocity ako Harry. Keď sa po prvý raz pozrela do jeho zelených očí, bola stratená. A keď jej v druhom ročníku zachránil život, stal sa pre ňu najväčším hrdinom.

Ale Ginny nebola hlúpa či zaslepená láskou. Vedela, že Harry mal svoje slabé stránky. A jednou z nich bolo jeho odhodlanie ochraňovať všetkých, ktorých miloval - bez ohľadu na dôsledky. A hoci milovala tento názor, pretože bol pre Harryho taký typický, aj tak si priala, aby raz vo svojom živote dvakrát premýšľal. Nevedel, aká bude bez neho stratená? Nevedel, že nedokázala zniesť predstavu, že prežije čo i len jedinú sekundu bez neho? Ako sa mohol vystaviť takému nebezpečenstvu bez toho, že by zvážil bolesť, ktorú jej spôsobí? Odpoveď bola samozrejme jasná. Harry by nebol Harrym, keby sa nepokúsil urobiť všetko, aby ochránil tých, ktorých miloval.

Všetky tieto myšlienky prechádzali Ginninou mysľou, kým utekala smerom k Zakázanému lesu. Ron, Miona, Draco a Pansy boli vedľa nej, hoci Ginny stále nevedela, prečo je tu Pansy. Nezáležalo na tom, lebo sa približovali k miestu, kde bol Voldemort. Ginny to mohla vycítiť. Les sa zdal byť tmavší, tichší a desivejší, než kedy predtým.

Plán bol jednoduchý: priblížia sa na čistinu, kde mali pravdepodobne Harryho zabiť a budú sledovať, čo sa udeje. Všetci súhlasili, že sa nezamiešajú. Nie dovtedy, kým sa Harry znova nepreberie. Dúfajme. Ginny nechcela premýšľať o tom, že sa možno vôbec neprebudí. Existovalo toľko vecí, čo mu stále chcela povedať.

Konečne sa dostali k tej čistine a Ginny sa striasla. Prítomnosť zla bola taká zrejmá, že sa jej srdce rozbúšilo strachom. Nie strachom o seba, ale o Harryho.

Ginny si s Mionou vymenila pohľad a prikývla. Rozdelili sa okolo tej čistiny, aby boli na viac než jednej strane. Ginny trvala na tom, že bude sama. Nechcela, aby bol niekto v jej blízkosti, keď sa to stane. Takže Draco s Mionou zmizli naľavo, Pansy chytila Rona za ruku a šli napravo, kým Ginny stála samotná na mieste, kde stála predtým. Sľúbila, že sa nezamieša a dodrží to. Ale ruky sa jej triasli, keď konečne odtiahla zopár vetiev nabok a sledovala scénu pred sebou.

ooOoo

Bolo to dokonca horšie, než si predstavovala. Harry stál pred Voldemortom, ktorý bol obklopený smrťožrútmi v čiernych plášťoch. Vedľa neho nebol nikto iný než Snape. Ginny neladyovsky zakliala. Takže bol vážne zradca.

Na Voldemortových tenkých perách bol krutý úsmev, ale Harry stál vzpriamene, dokonca nemal v ruke ani prútik. Bol bledý, ale odhodlaný. Tie zelené oči boli jasnejšie než zvyčajne, ale neukazovali žiaden strach. Namiesto toho dávali najavo ľútosť. Ale nie sebaľútosť. Ginny zaťala päste a pokrútila hlavou. Ako môžeš toho špinavca ľutovať, Harry? Občas si príliš dobrý.

Ginny sa zamračene rozhliadla. Kde sú členovia Rádu? Nemali tu už byť? Ale nebol tu nikto okrem smrťožrútov. Keď začula Voldemortove ďalšie slová, prikrčila sa strachom.

"Takže si konečne prišiel, Harry Potter. Toto sa malo udiať už pred piatimi rokmi, ale tak či tak, teraz si tu. Kde sú viteály?"

Ginny si všimla, že sa Voldemort nepohol smerom k Harrymu. Bolo to po prvý raz, čo sa Temný pán neopovážil priblížiť k Vyvolenému. Ako keby vedel, že toto ešte nie je koniec. A Snape tiež nemohol od Harryho odtrhnúť oči. Ale to, ako sa na neho pozeral, bolo iné. Bolo v tých čiernych hlbinách zúfalstvo? Ginny si zahryzla do pery. Srdce jej búšilo ešte silnejšie a začala sa potiť. Toto zvládnem, vravela si znova a znova.

"Sú zničené. Každý jeden z nich. Si skoro taký smrteľný ako ja, Riddle," s úsmevom prehovoril Harry, jeho hlas jasný a bez žiadnych známok chvenia. Päste mal zovreté, ale inak sa javil taký pokojný, ako keby v nedeľu poobede nezáväzne konverzoval.

Voldemortove oči zažiarili načerveno a Ginny mohla skoro fyzicky cítiť jeho silu. Musela tvrdo bojovať, aby sa neotočila a neutiekla, ale nepohla sa. Ak to mohol dokázať Harry, potom aj ona zvládne zostať.

Voldemort pozrel na veľkého hada vedľa seba, odporný úsmev na jeho tvári.

"Ako sa opovažuješ? Ja nikdy nebudem taký slabý ako si ty, Potter. Neporovnávaj nás!" vykríkol a namieril prútik na Harryho.

Ginny zadržala dych, keď Harry padol na zem, kričiac v bolesti. Zasiahla ho kliatba Cruciatus a nepustila po dobu zdajúcu sa večnosťou. Každý jeden výkrik bol pre Ginny ako bodnutie nožom. Žiadna fyzická bolesť nemohla byť horšia ako bolesť, čo cítila, keď videla Harryho trpieť. Keď ho tá kliatba nakoniec uvoľnila, Harry sa znova postavil, namáhavo dýchal.

"Už si žil oveľa dlhšie, než si mal. Je načase, aby si zomrel, Harry Potter. Tvoja matka ťa dokázala ochraňovať šestnásť rokov, ale dnes večer je koniec. A ja budem ten, kto ťa zabije. Takto to malo byť. Je to koniec koncov náš osud.  Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive. A keď s tebou skončím, postarám sa o všetkých tvojich malých priateľov a ich rodiny. Zmením tento sen na svet temnoty. A neexistuje nič, čo by si ty či Dumbledore mohli urobiť, aby ste ma zastavili. Zbohom, Potter." Voldemort sa uškrnul, jeho prútik namierený na Harryho hruď.

"Príliš veľa rozprávaš, Riddle," odvetil Harry so slabým úsmevom na svojich bledých perách.

Ginny zacítila krv v ústach, ale bolo jej to jedno. Zasiahol ju hrozný pocit paniky a pochybností. Všetko v jej tele sa chcelo rozbehnúť k Harrymu a vrhnúť sa pred Voldemortov prútik. Ale bolo príliš neskoro. Harry sa zaletel pohľadom na miesto, kde stála Ginny, ako keby vedel, že tam je a nečinne ho sleduje.

"Avada Kedavra!" vykríkol rozčúlene Voldemort.

Zelené svetlo ožiarilo Harryho tvár a po druhý raz vo svojom živote bol zasiahnutý silou vražednej kliatby. Ozvala sa hlasná rana a jeho telo bez života padlo na chladnú a mokrú zem Zakázaného lesa. Nebránil sa.

Výkrik, ktorý skoro unikol z Ginniných úst, zadržalo silné objatie. Vzhliadla do známych modrých očí Dumbledora, neschopná zadržať slzy a triašku svojho tela. Sklonil sa a zľahka ju pobozkal na čelo.

"Pozeraj," len zašepkal, jeho prekvapujúco silné ruky stále okolo jej pliec.

Ginny sa otočila k čistinke a videla Voldemorta ležať na zemi, jeho smrťožrúti okolo neho znepokojene zhromaždení. Tá kliatba ho zrejme tiež odhodila na zem. Len Snape sledoval Harryho s intenzitou, z ktorej sa Ginny striasla.

Nikto iný si zjavne nevšimol, že sa bledá ruka Harryho Pottera určite pohla.

A potom sa všetko udialo veľmi rýchlo.

ooOoo

Zrazu začali lietať kliatby, a tak rýchlo ako tiene sa na tej čistine zjavili členovia Rádu, každý jeden bojoval minimálne s troma smrťožrútmi. Ginny spoznala svojich bratov a rodičov, Lupina a Tonksonovú, Kingsleyho a Moodyho, niektorých z učiteľov, ktorí sa rozhodli tiež bojovať a pred nimi všetkými: Draco z budúcnosti. Jeho zjav zmiatol smrťožrútov a pomohol rozhodiť ich obranu.

Okamih prekvapenia bol určite na ich strane a jedného smrťožrúta po druhom likvidovali kliatby. Ale zrazu nebolo ani stopy po Snapovi. Bolo to ako keby sa rozplynul do vzduchu.

Dracovi z budúcnosti sa podarilo vziať Harryho telo a odmiestnil sa s ním do lesa. Ginny vzhliadla do Dumbledorových očí, iskra nádeje v jej vlastnom rozmazanom pohľade.

"Postarajte sa o neho," povzbudzujúco povedal Dumbledore, na jeho perách úsmev a Ginny sa rozbehla k miestu, kam sa premiestnil Draco z budúcnosti. Neobzrela sa. Jedinou dôležitou vecou bol Harry. A ak existovala šanca, že sa preberie, potom chcela byť s ním.

ooOoo

Hermione by sa nepodarilo zostať v jej úkryte, keby s ňou nebol Draco. Jeho ruky ju tam zadržali, keď Harry nakoniec padol k zemi, jeho telo zlomené a bez života. Hermiona sa hodila Dracovi do náručia, plačúc tak silno, že to skoro bolelo. Hoci vedela čo očakávať, bolo to oveľa horšie, než si kedy predstavovala.

"Meduška, pozri," zrazu povedal Draco a Hermiona sa otočila presne včas, aby videla, ako sa Harryho malíček pohol. Prekvapene otvorila ústa a nakoniec padla na kolená a plakala ešte silnejšie.

Draco ju mocne objal a snažil sa ju utešiť svojím dotykom.

A potom bolo za nimi zrazu skoro dvadsať tieňov, ktoré vleteli na tú čistinu a vrhali kliatby na prekvapených smrťožrútov. Členovia Fénixovho rádu sa rozhodli zamiešať a pohybovali sa tak rýchlo, že ich skoro nebolo vidieť.

Jeden z tieňov sa dotkol Hermioniných pier skôr, než sa odmiestnil na bojisko. A hoci ho nemohla vidieť, bola si istá, že to bol Draco z budúcnosti, aby jej poskytol svoj vlastný druh útechy.

ooOoo

Ron bol s Pansy, keď zrazu začal bojovať Rád a smrťožrúti. Zrak mal stále rozmazaný slzami a bol z neho už uzlíček nervov, ale aj tak mohol vidieť, že smrťožrúti boli v jasnej početnej povahe. Hoci sa Rádu podarilo znehybniť na začiatku množstvo smrťožrútov, teraz boli obklopení postavami v čiernych plášťoch, ktoré bojovali na život a na smrť. A jeho rodina bola rovno uprostred.

Ešte horšie bolo, že Voldemort znova nadobudol svoju moc a bol pripravený taktiež začať bojovať. Dokonca si ešte ani nevšimol, že Harryho telo zmizlo. Ron zbadal kútikom oka Nagini. Ten had bol tesne pred ním, za Voldemortom a ešte si ho nevšimol. Bolo to šialené, ale bola to tá najlepšia šanca, ktorú kedy dostanú. Vytiahol prútik a urobil krok smerom k tomu hadovi.

"Ani na to nemysli, Weasley! Zbláznil si sa? Okamžite na nás zaútočia!" zašepkala zúrivo Pansy, jej tmavé oči červené od všetkého toho plaču. Ron si nemohol pomôcť, aby k tomu dievčaťu nepociťoval podivnú sympatiu. Roky nenávidela jeho a jeho priateľov, ale aj tak plakala s ním, keď zomrel jeho najlepší priateľ. A bola skoro rovnako šťastná, keď si potom všimli, že sa Harry určite pohol. Prečo sa kvôli nej takto cítil? Ron sa usmial a to prosté gesto spôsobilo, že Pansy stíchla. Odovzdane zatvorila oči.

"Aj tak ma nepočúvneš, správne? Prečo ste vy chrabromilčania takí nedočkaví hrať sa na hrdinov?" zašepkala otrávene. Ron len pokrčil plecami a ona si vzdychla.

"Poznám poriadne dobrú kliatbu. Dôveruješ mi?" zrazu sa Pansy vážne spýtala.

Ron na ňu chvíľu hľadel. Z dlhého copu sa jej uvoľnilo zopár čiernych prameňov. Džínsy a biely kabát mala špinavé od cesty lesom a tvár mala bledú. Tmavé oči mala veľké a uslzené a vyzerala tak krehko, že ju chcel chrániť všetkým čo mal. Bez ohľadu na to, kým bola, dôveroval jej.

Pansy len prikývla, ako keby videla to rozhodnutie v jeho očiach. Otočila sa a prešla trošku bližšie k Nagini. Voldemort teraz stál a bol naozaj naštvaný. Jeho smrťožrúti bojovali, ale až doteraz bol Rád stále vyrovnaným súperom.

Nikto sa o toho hada nestaral. A Pansy nezaváhala. Niečo zamrmlala, namierila svoj prútik na Nagini a skôr, než mohol niekto zareagovať, tá odporná hadia hlava sa už váľala na zemi oddelená od tela.

Voldemort zjavne vycítil, že bol zničený jeho posledný viteál, pretože sa s výkrikom zvrtol, jeho pohľad hľadal vinníka, krvilačné žiarenie v jeho červených očiach. Pansy cúvla a Voldemortova kliatba by ju zasiahla, keby medzi nich Ron nevrhol kúzlo Protego. Chytil ju za ruku a začali utekať, ako keby po nich šiel diabol - čo bola pravdepodobne pravda, vzhľadom na to, že Voldemort bol tak blízko k diablovi ako niekto mohol byť.

Ale Voldemort nedostal šancu prenasledovať ich. Zrazu mu cestu odrezala obrovská bariéra z modrých plameňov. Ron s Pansy sa ukryli za strom, srdcia im búšili, kým im adrenalín uháňal žilami. Sledovali ako sa Voldemortova zúrivá grimasa zmenila na škeriacu sa grimasu.

"Mal som vedieť, že si tu, Dumbledore."

Dumbledore sa zrazu zjavil pred Voldemortom a bol absolútnym opakom Temného pána. Dumbledorova aura nebola taká čierna a desivá, ale bola svetlá a hrejivá. A bol minimálne taký mocný ako Voldemort.

"Povedal som ti viac než raz, že nepripustím, aby si mi tyranizoval študentov, Tom. Naozaj si sa nepoučil," prehovoril Dumbledore s úsmevom.

Voldemort si odfrkol.

"Potter je mŕtvy, Dumbledore. Zabil som chlapca, ktorého si sa ty tak veľa rokov pokúšal chrániť. Povedal by som, že ten, kto sa nepoučil, nie je nikto iný než ty. Prišiel si príliš neskoro, Dumbledore. Nikto nemôže poraziť Lorda Voldemorta!"

Dumbledore sa stále usmieval a tváril sa skoro znudene, kým načúval Voldemortovmu monológu.

"Vravíš, že si zabil Harryho? Kde je potom telo?" nakoniec sa spýtal prívetivým hlasom.

Voldemortove oči sa v šoku roztvorili. Rozhliadol sa, ale nemohol nájsť po Harrym ani stopu. A potom vydal hlasný a neprirodzený výkrik, z ktorého sa Ron s Pansy striasli, kým Dumbledore sa usmieval spôsobom, ktorý bol minimálne rovnako desivý ako Voldemortov výkrik.

A potom títo dvaja najmocnejší čarodejníci na svete začali bojovať svoju vlastnú bitku.

ooOoo

Ron a Pansy nechceli sledovať tento boj. Otočili sa a ukryli niekam do bezpečia, kde mohli sledovať celý zápas. Aurori začínali byť unavenejší a unavenejší a niektorí z nich boli škaredo zranení. Ron videl ako sa jeho otec drží za ľavú ruku a krváca. Lupin mal zranenú nohu a Bill krvácal z nosa. A presne uprostred bola zrazu Hermiona, ktorá bojovala s Bellatrix Lestrangeovou spolu s jeho matkou a Tonksovou a Bellatrixin šialený smiech bol všade navôkol.

Malfoy pomohol Charliemu, ktorého skoro zasiahla kliatba a začali spoločne bojovať s ďalším obrovským smrťožrútom. Ron zaťal päste.

"Toto príliš dlho nevydržia. Musíme im pomôcť," nakoniec zadýchane povedal. Pansy zatvorila oči, ale prikývla.

"Vedela som, že to povieš."

Zhlboka sa nadýchla a pripravila sa, že vkročí priamo na čistinku, keď ju Ron zadržal. Prekvapene sa otočila a zacítila ako jeho pery prikryli tie jej v sladkom bozku. Keby sa jej niekedy niekto spýtal, či by si dokázala predstaviť Rona Weasleyho ako dobrého bozkávača, bola by sa pravdepodobne zasmiala. Ale práve teraz nemala chuť sa smiať.

Jeho pery boli teplé a nežné a jeho bozk bol vášnivý a milujúci súčasne. Pansy zatvorila oči a vychutnávala si ten pocit. Objala ho rukami okolo pása a už viacej sa nestarala o kliatby, vojnu či dokonca Voldemorta. Na krátky okamih tu bol len Ron a na ničom inom nezáležalo.

Nakoniec ten bozk ukončil, ale nepustil ju. Pansy vedela, že to urobil pre prípad, že by neskôr nedostali šancu. Ale táto myšlienka ju už viacej nerozosmutnila. V živote boli veci, za ktoré stálo bojovať. Až teraz konečne pochopila, prečo boli chrabromilčania takí dychtiví zachrániť svet. Faktom bolo, že niekto túto prekliatu prácu urobiť musel. 

Pansy mu venovala ďalší letmý bozk na pery a usmiala sa.

"Poďme. Musíme nabiť zopár smrťožrútov."

ooOoo

Ginny nemusela hľadať dlho. Draco z budúcnosti chcel práve Harryho položiť pod jeden veľký strom, keď sa zjavila pred ním. Venoval jej slabý úsmev a prikývol.

"Postaraj sa o neho. Stále potrebujeme jeho pomoc, keď sa preberie. Ešte nie je koniec."

Ginny vďačne prikývla a posadila sa vedľa Harryho. Položila si jeho hlavu do lona a vzhliadla k Dracovi.

"Vďaka. Za všetko, čo si až doteraz urobil. Bez ohľadu na to, čo sa dnes večer stane, som rada, že si sa rozhodol vrátiť zo svojej budúcnosti. Som rada, že si nám pomohol týmto prejsť. Draco, úprimne ti ďakujem."

Evidentne tieto slová nečakal a Ginny mohla odprisahať, že jeho strieborné oči trošku zjasneli, ale usmial sa a prikývol, ako keby mu dala najväčší dar z darov.

Draco sa otočil a bol pripravený odísť, keď zrazu zastal a na okamih zaváhal.

"Ginny, prosím, urob mi láskavosť. Povedz Hermione, že to nie je jej chyba."

Venoval jej posledný pohľad a Ginny sa zachvela, keď si všimla výraz jeho tváre. Ale nezadržala ho. S prikývnutím mu to prisľúbila a Draco z budúcnosti zmizol v temnote Zakázaného lesa. Skôr než si to vôbec uvedomila, pocítila, že plače.

Jedna z jej sĺz dopadla na Harryho líce a on ako keby vycítil jej bolesť. Pomaly otvoril svoje zelené oči a pozrel sa do jej, ako keby ju videl po prvý raz.

"Som si istý, že som v nebi..." zašepkal Harry vyčerpane. Ginny sa súčasne smiala aj plakala, nie si istá, kam ho skôr pobozkať.

ooOoo

Hermiona si okamžite všimla, keď sa budúci Draco znova primiestnil na čistinu. Bol úžasný. Nielen že ju zachránil pred niekoľkými kliatbami, ale tiež aj ostatných. Bolo to, ako keby bol centrom ich malej skupinky, bojoval dokonca tvrdšie než najlepší auror. S jeho pomocou začínali byť smrťožrúti porazení a jeden po druhom zajatí.

Hermiona stále bojovala s Bellatrix, spoločne s Molly a Tonksovou. Bola vytrvalejšia než očakávala. Hoci bola bláznivá, Hermiona musela priznať, že bola neuveriteľnou čarodejnicou. To, ako používala svoj prútik, bolo desivé. Ale keď pozrela na Draca z budúcnosti a všimla si vedľa neho jeho mladšie ja, na chvíľu ju to rozptýlilo.

"Draco, ty úbohý zradca, čo má toto do pekla znamenať?" vykríkla zúrivo a táto chvíľa stačila na to, aby sa k nej dostalo pekne umiestnené omračujúce kúzlo.

Voldemort, ktorý videl Bellatrix padať k zemi, vysoko zakričal a zosilnel svoj útok na Dumbledora. Väčšina smrťožrútov bola zajatá alebo mŕtva a aurori boli úplne vyčerpaní. Sledovali Voldemorta a Dumbledora, čo bola neuveriteľná podívaná. Hermiona si vôbec nedokázala predstaviť, že sa dá prútik použiť takýmto spôsobom. Dokonca si nebola istá, či tí dvaja vôbec potrebovali prútik.

"Nedokážeš ma poraziť, Dumbledore. Nech sa akokoľvek veľmi snažíš, sme rovnocenní!"

"Ale my nie sme," zrazu povedal nejaký hlas a Voldemortove oči sa nebezpečne prižmúrili, kým sa všetci otočili, aby sledovali nikoho iného než Harryho Pottera stáť na čistinke, bledého a špinavého, ale evidentne živého. Ľudia začali plakať a kričať a niektorí padli na kolená, pretože tomu nemohli uveriť, ale Harryho oči boli upriamené len na Voldemorta.

Pomaly sa k nemu približoval a postavil sa vedľa Dumbledora, ktorý mu venoval široký úsmev a po Voldemortovi strelil víťazoslávnym pohľadom.

"Ty sa vážne nepoučíš, Riddle," chladne povedal Harry, ruka zovretá okolo jeho prútika. Tentoraz určite nezomrie bez odporu.

Dumbledore o krok cúvol a spoločne so všetkými tými bojovníkmi vytvorili okolo Harryho a Voldemorta kruh. Zrazu sa okolo nich zjavila bariéra z tých istých modrých plameňov.

"Tentoraz neutečieš, Riddle. Tentoraz to dotiahneme do konca. Nechcem, aby sa niekto zamiešal. Je môj," odhodlane prehovoril Harry.

Voldemort pokrútil hlavou, ako keby tomu nemohol uveriť.

"Ako sa opovažuješ..." začal, ale Harry ho prerušil.

"Áno, opovažujem sa. No a? Chceš vedieť, prečo si ma nemohol zabiť, Riddle? Chceš vedieť, prečo si ma nemohol zabiť po druhý raz, hoci som sa vôbec nebránil?"

Voldemort si odfrkol.

"Zase je to ten príbeh o sile lásky? Krv tvojej matky je aj v mojich žilách. Jej ochranné kúzlo už viacej nefunguje!"

"Áno, máme tú istú krv, Riddle. A to je ten najväčší omyl, ktorý si kedy urobil. Umožnil si mi, aby som ťa zabil. Vykopal si si svoj vlastný hrob."

Voldemort s úškrnom pokrútil hlavou.

"Nemôžeš ma zabiť, Potter. Nie si dosť silný. Ja som sa ťa pokúsil zabiť dvakrát a tentoraz mi nebudeš môcť uniknúť."

Namieril svoj prútik na Harryho, ktorý sa usmieval a potom zbadal do kruhu okolo neho vkročiť muža, ktorý bol po jeho boku skoro dvadsať rokov. Uhľovo-čierne oči Severusa Snapa boli upriamené na jeho tvár a Voldemort na okamih zaváhal, jeho výraz zmätený.

"Čo má toto znamenať?" spýtal sa, oči prižmúrené.

Harryho úsmev sa ešte väčšmi rozžiaril.

"Toto len znamená, že Severus Snape nikdy nebol tvojím človekom, Riddle. Mal by si to vedieť. Ale je toľko vecí, čo by si mal vedieť a v skutočnosti nevieš vôbec nič."

Voldemortove oči znova zažiarili načerveno, sila jeho zúrivosti vyžarovala okolo neho ako oheň, ale potom sa zrazu začal smiať hlasným a zlým smiechom bez žiadnej stopy skutočných emócii.

"Nehovor mi, že je to stále o tej humusáčke," s úškrnom povedal  Snapovi, pohŕdanie a hnev v jeho hlase.

"Vždy to bola ona, ale ty si to nikdy nedokázal pochopiť. A vďaka tomu ťa bolo také ľahké oklamať. Čakal som na túto chvíľu viac než šestnásť rokov. Toto je moja pomsta," prosto odpovedal Snape, jeho slová rovnako silné ako Voldemortova aura.

Voldemort sa zaškeril, jeho tvár odporným obrazom rozlámanej duše.

"Pomsta? Myslíš, že je možné, aby ma toto decko bolo schopné zabiť? Keď sa ma nepodarilo zastaviť Dumbledorovi a tebe?"

Voldemort sa znova rozosmial, ale Harry sa stále usmieval, jasne dával najavo svoju sebadôveru.

"Toto decko je predurčené zničiť ťa, Riddle. Mal si pravdu, je to osud. Ale tým osudom je, že ťa zabijem ja."

Voldemort vykríkol a vystrelil ďalšiu vražednú kliatbu voči Harrymu, ktorý sa rozhodol pre svoje milované Expelliarmus. Hermiona si nemohla pomôcť, ale na chvíľočku si pomyslela, že Harry zošalel, keď tu sa náhle Voldemortova kliatba odrazila a odhodila ho s nejasným zvukom na chladnú zem Zakázaného lesa.

Voldemortove neveriace červené oči hľadeli bez života na šedú oblohu chladnej zimnej noci.

Všetko na niekoľko okamihov zmĺklo, ako keby nemohli uveriť tomu, čo sa skutočne stalo. A potom nastal neuveriteľne hlasný hluk a všetci sa objímali a začali plakať a smiať sa a to vyčerpanie a strach ustúpilo úľave a šťastiu a tomu neuveriteľnému pocitu, že nočná mora skončila.

Hermiona mocne objala Harryho a tisíckrát sa mu ospravedlnila a potom objala Rona a každého, až kým sa konečne nedostala k Dracovi z budúcnosti.

"Zvládol si to!" vykríkla a skočila mu do náručia. Pevne ju objal a schoval si tvár v jej vlasoch, jeho objatie také dôverne známe a srdečné, ako keby ho poznala roky a nie len mesiace.

"Nebol by som to bez teba zvládol. Je to všetko vďaka tebe. Ja..." začal, ale nikdy nebol schopný dokončiť svoju vetu.

Vyradenie Bellatrix Lestrangeovej omračujúcim kúzlom nestačilo. Zrazu sa všetko udialo ako v spomalenom filme.

Bellatrix v agónii vykríkla, keď si uvedomila, že jej pán padol a vystrelila kliatbu na Hermionin chrbát. Skôr než mohla zareagovať, Hermiona cítila, ako je odtlačená nabok a videla, že tá kliatba zasiahla priamo do hrude Draca z budúcnosti. Padol na zem s tým istým nejasným zvukom, ako začula pred pár sekundami, keď bol zabitý Voldemort.

Bez toho, že by dvakrát premýšľala, sa Hermiona otočila a vypálila svoju prvú smrtiacu kliatbu na Bellatrix Lestrangeovú, ktorá padla na zem prekvapená, jej veľké tmavé oči otvorené a prázdne.

Ale bolo príliš neskoro. Hermiona sa vydesene otočila a videla Draco ležať v kaluži vlastnej krvi. Kľakla si vedľa neho a položila si jeho hlavu do lona, nežne mu hladiac líce. Dokonca v kútiku úst mal krv.

"Pomoc! Prosím, môže niekto pomôcť?" vzlykala, ale Dumbledore a Snape už boli pri nich. Použili rozličné kúzla, ale krvácanie sa len zhoršilo.

Hermiona cez plač sotva videla, ale všimla si, že Snape pokrútil hlavou a že Dumbledore na sekundu zatvoril oči, ako keby urobil nejaké rozhodnutie.

A potom Draco z budúcnosti otvoril oči a pozrel sa na ňu. V tvári mal dokonca slabý úsmev.

"Chcem ti poďakovať..." zašepkal a Hermiona s plačom pokrútila hlavou.

"Nie, mlč. Prestaň rozprávať, ako keby si mal zomrieť. Nezomrieš. Budeš v poriadku. Prosím, Draco..."

Ale on pokrútil hlavou.

"Kliatba vnútorného krvácania. Pekná kliatbička. Nedá sa vyliečiť. A bolí ako čert."

Hermiona zavzlykala a stisla mu ruku.

"Nemôžeš, Draco. Nedovolím ti to. Nie teraz, keď si dosiahol svoj cieľ!"

Využil všetku silu, čo mal a položil jej ruku na líce.

"... budem ťa vždy milovať," zamrmlal, jeho oči potemneli.

Hermiona sa skoro zrútila.

"Nie, Draco, prosím, nie..." plakala, ale on sa stále usmieval.

"...vyzeráš hrozne, keď plačeš," povedal a povzbudzujúco jej stisol ruku.

Hermiona zavzlykala a pokrútila hlavou.

"Ako môžeš stále žartovať?" zašepkala s úsmevom, keď sa zrazu posadil a pritlačil svoje pery na jej.

Ten bozk bol odlišný od všetkého, čo kedy Hermiona cítila. Už predtým ju Draco z budúcnosti pobozkal, ale jeho pery boli také nežné a lákavé, plné života a tepla. Teraz mohla vo svojich ústach cítiť krv a jeho pery boli chladné a drsné. Hermiona sa nikdy po nejakom bozku necítila tak zúfalo.

Draco z budúcnosti si ľahol znova do jej lona a pozrel sa na svoje mladšie ja, ktoré stálo za Hermionou, jeho ruka na jej pleci.

"Prepáč," zašepkal vyčerpane Draco z budúcnosti. "Teraz sa vrátim k svojej vlastnej Hermione. Táto je len tvoja. Musíte byť šťastní," a s posledným milujúcim pohľadom na Hermionu zatvoril naposledy svoje strieborné oči.

Hermiona začala kričať a plakať, ale vedela, že neexistovalo nič, čo by mohla urobiť. A potom začalo telo Draca z budúcnosti miznúť a hoci kričala a prosila a zarývala nechty do chladnej zeme lesa, bol zrazu preč. Ako keby tu nikdy nebol. A v tom istom okamihu, ako keby ho zasiahol blesk, sa zrútil k zemi Dumbledore a okamžite zomrel obklopený študentmi a priateľmi bez toho, že by sa mohol rozlúčiť.

ooOoo

Hermiona bola v šoku. Všetko okolo nej jej pripadalo neskutočné a vzdialené. Dokonca keď zrazu začalo pršať a všetci navôkol pobehávali, bolo jej to jedno. Šok zo smrti Draca z budúcnosti kombinovaný so šokom z Dumbledorovho náhleho úmrtia spôsobili, že sa jej proste vyprázdnila myseľ. Cítila okolo seba Dracove ruky, keď ju zdvihol zo zeme. Schovala si tvár v jeho hrudi a s veľkými problémami dokázala zniesť tú dôverne známu vôňu.

Hlavou jej uháňali obrázky. Draco z budúcnosti, keď ho prvý raz stretla v ich spoločenskej miestnosti; pravidelné schôdzky v skleníku; jeho láskavé slová, keď bola smutná, jeho úsmev, keď bola šťastná; tú strašnú túžbu, keď sa na ňu pozrel; všetko to, čo urobil, aby ju chránil, príbehy, čo jej rozprával a tá bolesť v jeho hlase, keď to robil. A potom ten nádherný bozk, keď bola v Brlohu. A ten posledný bozk, ktorý jej dal skôr, než sa rozplynul.

Hermiona sa rozplakala ešte väčšmi, ako keby ju celé jej telo bolelo z bolesti z jeho straty. Ledva dokázala počuť utešujúce slová od Draca a ledva si všimla jeho vlastné slzy, ktoré padali na jej tvár, keď ju niesol Zakázaným lesom, ktorý nikdy nebol temnejší.

ooOoo

Dumbledorov pohreb bola obrovská udalosť s množstvom ľudí, ktorí prišli z celej krajiny. Väčšina z nich stále nemohla uveriť tomu, čo sa stalo a dokonca tí, čo boli svedkami jeho smrti, nevedeli prečo tak náhle zomrel. Bolo to skoro, ako keby sa Dumbledore rozhodol zomrieť v tom presnom okamžiku. Harry poznal svojho učiteľa dosť na to, aby to považoval za možné.

Po tej hroznej scéne v Zakázanom lese boli všetci v šoku. Obri, ktorí číhali pred hradom, zrazu zmizli, keď Voldemort zomrel, ako keby boli vytvorení nejakým kúzlom.

Niektorým smrťožrútom sa podarilo uniknúť, ale väčšinu z nich zabili alebo zajali a odviedli do Azbakanu. Profesorka McGonagallová zaujala Dumbledorove miesto ako riaditeľka a teraz, len o tri dni neskôr, sa všetci zhromaždili na tom najväčšom pohrebe, aký sa kedy udial.

Voldemortove telo bez akéhokoľvek obradu zapečatili v jednej jaskyni, kým Dumbledore bol v nádhernej, bielej rakve a čoskoro ho pochovajú na pozemkoch Rokfortu, mieste, ktoré najväčšmi miloval.

Obrad bol nádherný a všetci plakali. Ľudia boli šťastní z Voldemortovej smrti rovnako ako boli smutní z Dumbledorovej. A časť z Harryho stále nemohla uveriť tomu, že je naozaj preč. Že už nikdy znova nebude môcť požiadať Dumbledora o radu. A že jeho starý učiteľ nikdy nebude môcť zodpovedať všetky tie otázky, ktoré mu chcel Harry položiť.

Všetko sa udialo tak rýchlo. A len zopár ľudí vedelo, že tam bola ďalšia smrť, ktorá sa utajila, pretože nikto skutočne nevedel ako ju spomenúť. Ako by ste vysvetlili všetkým týmto ľuďom, že existoval istý cestovateľ v čase, vďaka ktorému bolo možné zničiť Voldemorta?

Harry zacítil Ginninu ruku držiacu tú jeho a jeho pohľad sa zatúlal k Hermione, ktorá sa pozerala na vreckovku vo svojich rukách. Oči mala červené a napuchnuté a jej tvár bola bledá. Prešli tri dni a ona stále nedokázala prestať plakať. Ako keby časť z nej zomrela s Dracom z budúcnosti a Harry si nemohol pomôcť, ale nesúcitil s Dracom, ktorý bol stále vedľa Hermiony a ktorého ona kompletne ignorovala.

Tragická strata Draca z budúcnosti nasledovaná Dumbledorovou smrťou bola obrovským šokom pre všetkých. Ale pre Hermionu to bolo najhoršie. Urobila všetko pre to, aby poskytla Dracovi z budúcnosti jeho druhú šancu a potom jednoducho zmizol. Ako keby nikdy neexistoval. Ale možno o to v skutočnosti šlo. On v tomto čase neexistoval. A najhoršie bolo, že mu nemohli ani usporiadať pohreb, pretože nemali telo, ktoré by mohli pochovať. Hermiona pripravila na bielej ruži modrý oheň a tú poslali plávať po jazere. To bolo jediné rozlúčenie, ktoré sa Dracovi z budúcnosti dostalo, ale bolo to pekné rozlúčenie.

Harry bol vďačný. Bez ohľadu na okolnosti, ktoré priviedli Draca z budúcnosti do tohto času, Harry bol šťastný, že bol ich priateľom. Bez neho by to bol teraz on, kto by ležal v rakve. A hoci sa napriek tejto myšlienke cítil trochu vinne, nemohol si pomôcť, aby sa mu tiež neuľavilo.
Harry sa pozrel na Rona, ktorý sedel vedľa Ginny a plakal ako malé decko. Dumbledore by sa asi zasmial, keby videl tieto výrazy. Vedľa Rona nebol nikto iný než Pansy Parkinsonová, ale pohľad, ktorý sa stretol s Harryho, bol pohľad Severusa Snapa. Bývalý Majster elixírov bol oblečený v čiernom a mal kamennú tvár ako vždy. Venoval Harrymu slabé prikývnutie a on mu ho opätoval.

Možno sa nikdy nebudú mať skutočne radi, ale existovalo viac než len láska k Lily Evansovej Potterovej, ktorá ich spájala. A časť z Harryho bola šťastná z vedomia, že existoval niekto, na koho sa mohol spoľahnúť. Niekto, kto bol taký blízky Dumbledorovi ako on sám.

"Stále zízajú," zrazu sa zachrípnuto ozvala Ginny a Harry si všimol pohľady od všetkých tých ľudí okolo nich.

Pokrčil plecami. Po prvý raz mu to bolo jedno. Existovalo toľko dôležitejších vecí než toto. Harry stisol Ginny ruku a sústredil sa na obrad. Dumbledore by sa asi schuti zasmial.

ooOoo

O dva mesiace neskôr

Draco kráčal osamotený po známych chodbách Rokfortu. Bolo skoro sedem hodín večer a väčšina ľudí bola vo Veľkej sieni na večeri. Ale Draco bol na ceste do knižnice.

Po pohrebe zvažovali, že zatvoria školu až do prvého septembra. McGonagallová si nebola istá, či by mali pokračovať vo vyučovaní po tom všetkom, čo sa udialo. Nakoniec dospeli k záveru, že bude najlepšie v ňom pokračovať a správať sa tak normálne ako bolo možné. Draco si bol istý, že určitý obraz ich bývalého riaditeľa pravdepodobne tomuto rozhodnutiu dopomohol.

Dracovi rodičia ho navštívili hneď po tom, čo sa smrťou Voldemorta zlomilo kúzlo, ktoré ich magicky uzamklo v ich vlastnom dome. Uľavilo sa im a boli šťastní, keď ho našli v bezpečí a nezraneného a potom sa rozhodli odcestovať do Ameriky, len pretože tak mohli urobiť.

A pretože ľudia stále rozprávali. Nebolo žiadne tajomstvo, že Malfoyovci boli Voldemortovi smrťožrúti, ale tiež nebolo tajomstvom, že im Draco pomohol v boji proti nemu. Sľúbili, že nezostanú dlho a Draco bol rád, že nemusel opustiť školu. Nuž, spočiatku bol rád. Teraz si občas prial, aby šiel s nimi.

Draco konečne stál pred knižnicou, nie si istý, či by mal vojsť alebo nie. Dnu bola Hermiona, asi zízala z okna bez toho, že by sa vôbec pozrela na knihu v jej ruke.

Odkedy zomrelo jeho budúce ja, Hermiona sa veľmi zmenila. Plakala po dobu, ktorá sa zdala byť večnosťou a bez ohľadu na to, čo povedal alebo urobil, k nej to nepreniklo. Občas si dokonca ani nevšimla, že je v jej blízkosti. Prešli dva mesiace a oni spolu sotva strávili nejaký čas. A ak boli spolu, potom mlčala a bola duchom neprítomná. Ospravedlnila sa, ale nič sa v skutočnosti nezmenilo a Draco začal pochybovať o jej citoch.

Začal sa sám seba pýtať, či v skutočnosti nebola zamilovaná vždy len do jeho budúceho ja. Bol len dostupnou náhradou? Len predstierala, že je do neho zamilovaná, pretože jej skutočná láska ju požiadala, aby to urobila? Tieto a ďalšie otázky mu vírili mysľou a Draco sa cítil zúfalo. Bez ohľadu na to, čo urobil, nič ju neprinútilo zareagovať rovnako ako reagovala predtým. Takmer sa správala, ako keby zomrel tiež.

Draco bol vo svojich myšlienkach prerušený, pretože Hermiona zrazu otvorila dvere na knižnici a stála pred ním, ako keby ju vyčarovali jeho myšlienky. Za ňou bola Ginny a vyzerala trochu nahnevane.

"Ahoj," povedal Draco a Hermiona prikývla.

"Ahoj."

Ginny prevrátila očami.

"Ach môj bože, čo je toto za rozhovor?" spýtala sa, krútiac hlavou a nechala ich dvoch samých.

"Má pravdu, prečo je to teraz medzi nami také strnulé? Prečo sa nemôžeme porozprávať tak, ako sme sa rozprávali predtým?" otrávene sa spýtal Draco, nie si istý, prečo bol zrazu z ničoho nič nahnevaný.

Nechcel vidieť jej červené oči a nechcel znova počuť jej vzlyky. Koľko chcela kvôli nemu plakať? Ako dlho chcela mučiť samu seba?

Hermiona sa na neho smutne pozrela.

"Prepáč," úprimne odvetila a Draco to už dlhšie nemohol zniesť.

"Sme stále pár alebo nie?" zrazu sa spýtal a jeho žalúdok sa zovrel strachom. Čo povie?

Hermionin výraz sa vôbec nezmenil.
"Neviem," nakoniec zašepkala.

Draco sa cítil horšie, ako keby mu vrazila.

"Fajn, ale ja viem. Evidentne nie sme," dostal zo seba, otočil sa a odišiel preč. A po celý čas čo kráčal, zadržiaval slzy, ktoré mali blízko k tomu, aby odhalili jeho skutočné pocity.

ooOoo

Hermiona sa pozerala na Dracov chrbát a nebola si istá, čo robiť. Rozišiel sa s ňou. Pred knižnicou. Len takto. Nechápal? Nemohol jej poskytnúť trochu času? Znova jej stekali slzy po lícach a zrazu ju schmatla Ginny, ktorá ju ťahala po chodbe.

"Gin, čo robíš?" nakoniec Hermiona zavzlykala a Ginny podráždene odfrkla.

"Idem ti vyčistiť žalúdok."

Hermiona neprotestovala. Bola príliš unavená, aby to urobila. Nasledovala Ginny von z hradu do chladnej noci. Stále bolo chladno, hoci jar bola blízko.

Konečne stáli pred jazerom a Hermiona sa pozerala na svoju priateľku s tým istým výrazom, ktorý nosila už dva mesiace.

"Čo sa deje, Gin?" pomaly sa spýtala, v skutočnosti ju to vôbec nezaujímalo.

"Poviem ti, čo sa deje, štveš ma, Miona! Celý tvoj postoj, to, ako sa chováš k Dracovi, všetko to, čo hovoríš, ma neskutočne štve!"

Hermiona otvorila ústa, aby sa znova ospravedlnila, ale Ginny už znova hovorila.

"Nevidíš, čo robíš? Neuvedomuješ si, že zahadzuješ svoje šťastie? Je to viac než dva mesiace, Miona! Ako dlho chceš stále plakať? Ako dlho tu chceš chodiť ako zombie a plakať kedykoľvek ti ho niečo pripomenie?"

Po prvý raz za niekoľko týždňov sa Hermiona cítila nahnevane. A privítala tento pocit, pretože bolo tak veľa hnevu, ktorý po tieto dva mesiace nosila v sebe neschopná dostať ho von.

"Pýtaš sa ako dlho? Ako dlho? Tak dlho, ako bude trvať, kým moje srdce bude znova celé, Ginny! Tak dlho, ako by to trvalo tebe, keby zomrel Harry a nie Draco! Predstavila si si niekedy, aké by to bolo, keby sa Harry nedokázal vrátiť? Nuž, vynásob to miliónom a približne sa dozvieš, ako sa cítim ja!" kričala Hermiona a Ginnine oči sa roztvorili prekvapením.

"Ale Draco nie je mŕtvy, Miona. Práve teraz stál pre tebou, dýchal, žil a najviac zo všetkého: trpel. Nevidíš to? Nespomínaš si na posledné slová Draca z budúcnosti? "

Hermiona pozerala vyčerpane na svoju najlepšiu priateľku, jej oči znova v slzách.

Ginny pokračovala, ako keby neočakávala odpoveď.

"Draco ti povedal, aby ste boli šťastní. Pred všetkými tými ľuďmi si prial jedine vaše šťastie."

Hermiona zavzlykala a padla na kolená, jej štíhle telo sa triaslo slzami.

"Je to moja chyba, Gin. Moja chyba! Keby sa ma nepokúsil ochrániť, nič z tohto by sa nestalo."

Ginny si vzdychla a pokrútila hlavou.

"Ty si taká hlúpa, Miona. Ty s tou tvojou vynikajúcou mysľou dokážeš byť taká hlúpa. Vieš, čo mi Draco z budúcnosti povedal, keď som ho videla naposledy? Povedal, aby som ti povedala, že to nie je tvoja chyba. Miona, on vedel, že nemá v našom svete žiť. A nikdy to ani nechcel! Nechápeš? Vrátil sa a vedel, že bude musieť toto miesto opustiť. Vedel, že pre neho nie je možné zostať. Posunula by sa prirodzená rovnováha. Existuje len jediný Draco, ktorý má žiť v tomto svete a to je ten chalan, ktorému sa kvôli tebe zlomilo srdce!"

Hermiona nevedela čo povedať. Pozrela sa na Ginny a po prvý raz za celé týždne všetko zjavne dávalo zmysel. Ten smutný výraz v očiach Draca z budúcnosti zakaždým, keď ju uvidel; skutočnosť, že sa nikdy nechcel rozprávať o svojej budúcnosti v tomto svete; jeho ľahkovážnosť, keď sa zjavil na čistinke, aby bojoval až do konca... Hermiona si vždy myslela, že sa takto správal, pretože si nebol istý, či to zvládnu. Myslela si, že si nechcel robiť žiadne plány, pretože nevedel, či uspejú. Ale pravda bola, že vedel, že pre neho neexistuje žiadna budúcnosť. A dokonca mu to bolo jedno. Draco sa rozhodol vrátiť jedine kvôli tomu, aby jej poskytol šancu na inú budúcnosť. A aby poskytol svojmu mladšiemu ja príležitosť, ktorú on nikdy nemal. Neexistovala ani jedna sekunda, kedy uvažoval nad tým, že by toto miesto mohlo byť niekedy určené pre neho. Možno tu boli okamihy ľútosti, ale Draco aj tak nikdy o svojom rozhodnutí nezapochyboval. A Hermiona to nedokázala pochopiť, pretože v hĺbke svojej duše chcela, aby zostal pri nej. Chcela mu poskytnúť šťastie, ktoré si zaslúžil. Ale teraz si uvedomila, že Draco by určite zmizol, aj keby Bellatrix neukončila jeho život. A konečne pochopila, že to nie je jej chyba.

Hermiona si vyčerpane vzdychla a zatvorila oči, ako keby jej z pliec sňali ťažké bremeno. Slzy jej znova stekali po lícach, ale tentoraz boli očistné. Myslela na Draca z budúcnosti a po prvý raz za dva mesiace jej to nespôsobovalo bolesť. Kedysi sa ho spýtala, čo urobí, keď toto všetko skončí.

"Vrátim sa k svojej Hermione," vtedy povedal. Toto bolo jeho motiváciou, tým dôvodom, prečo stále bojoval a prečo sa nevzdal. Nie pretože chcel žiť, ale pretože sa chcel vrátiť k Hermione, ktorá zomrela. K jeho jednej a jedinej skutočnej láske.

Ginny sa chabo usmiala.

"Konečne si pochopila, však?"

Hermiona vďačne prikývla a mocne objala svoju najlepšiu priateľku.

"Myslíš, že som ho už stratila?" zašepkala vystrašene, srdce jej búšilo v očakávaní odpovede.

Ginny pokrútila hlavou.

"Nikdy predtým som nevidela Draca takého zničeného. V poslednej dobe prešiel mnohým a ty si si to ani nevšimla. Budeš toho musieť veľa napravovať. Ale miluje ťa a tento cit tak ľahko nezmizne. Ver mi, viem to."

Hermiona prikývla, pobozkala Ginny na líce a rozbehla sa do hradu. Musela to s Dracom napraviť. Musela sa ospravedlniť. A musela to urobiť okamžite.

ooOoo

Hermiona šla dole do žalárov a konečne stála pred slizolinskou spoločenskou miestnosťou. Nikdy predtým tu nebola a nemala potuchy ako vojsť, ale zrazu sa dvere otvorili a pred ňou stála Pansy.

"Hermiona? Čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene a Hermiona ďakovala Bohu, že to bola Pansy a nie niekto iný, kto tie dvere otvoril.

"Musím sa porozprávať s Dracom. Môžeš mu prosím povedať, aby vyšiel von?"

Pansy sa zamračila a nakoniec si vzdychla.

"Čo si mu do pekla spravila? Draco vošiel dnu a zmizol bez jediného slovka vo svojej izbe. Vyzeral strašne a s nikým nechcel hovoriť. Dokonca nepustil svojich spolubývajúcich do spálne, pretože chcel byť sám."

Hermiona si previnilo zahryzla do pery.

"Nuž, ako sme si sa rozišli a bola to moja vina... Len som sa chcela ospravedlniť..."

Nevedela prečo sa s týmto zdôverovala práve Pansy, ale ich vzťah sa určite zmenil. A poriadne pekne vychádzala s Ronom, takže možno...

Hermiona pocítila slabulinkú nádej, keď sa Pansy okamžite nezačala smiať. Namiesto toho sa na ňu vážne pozrela, jej tmavé oči dávali najavo nečakané pochopenie.

"Je dobré vidieť, že si sa vrátila k svojmu zvyčajnému ja. Niežeby som ťa mala veľmi rada, ale dokonca ja som bola trochu vystrašená, keď som ťa videla takto sa tu ponevierať. Pomôžem ti, aby si sa mohla porozprávať s Draco, ale najprv musíš urobiť niečo s týmto."

Pansy pri týchto slovách urobila gesto, ktoré zahŕňalo všetko na Hermione a jej tmavé oči boli teraz prižmúrené sústredením.

"Čo presne myslíš?" opatrne sa spýtala Hermiona, nie si istá, či chce naozaj vedieť, čo za diabolský plán sa práve slizolinské dievča chystalo vytvoriť.

"Myslím tým, že práve teraz vyzeráš ako ježibaba a hoci si Draco zjavne myslí, že si pekná, vzhľadom na dané okolnosti bude lepšie, keď sa aspoň osprchuješ," vecne povedala Pansy, ruky mala v bok a tmavé oči jej žiarili.

"Pripomínaš mi desivú stránku Ginny a to určite nie je dobré," zamrmlala Hermiona, ale Pansy sa len uškrnula a ťahala ju so sebou smerom k prefektskej kúpeľni.

ooOoo

Hermiona by tomu neverila, ale skutočne sa cítila lepšie, keď sa okúpala v tej obrovskej vani prefektov. Pansy sa vrátila do svojho internátu, aby sa o všetko postarala a Hermiona bola príliš unavená, aby protestovala. Len sa chcela udobriť s Dracom a dúfajme, že zistiť, že bol do nej stále zamilovaný. Hoci vedela, že si to v skutočnosti nezaslúži. Po tom všetkom, čo pre ňu urobil, ho skoro dva mesiace úplne ignorovala. Hermiona si ani nedokázala spomenúť, kedy sa naposledy rozprávali.
Čo ak jej neodpustí? Čo ak mal po krk jej správania? Náhly strach prešiel Hermioniným telom a spôsobil, že sa striasla, hoci voda vo vani bola stále teplá.

Skôr než si mohla začať predstavovať tie najhoršie scenáre a jej najlepšiu reakciu, dvere sa otvorili a Pansy sa vrátila s obrovskou taškou, nasledovaná nikým iným než Ginny.

"Čo do pekla zamýšľate?" spýtala sa ich šokovaná Hermiona, keď videla, že Pansy z tej tašky začína vyťahovať šaty, spodnú bielizeň a topánky, kým Ginny mala plné ruky práce s make-upom a všetkými možnými druhmi leskov na pery.

"Chystáme sa ťa znova premeniť na ľudskú bytosť," sucho odpovedala Pansy a vyslúžila si obrovský úškrn od Ginny.

Hermiona by si nikdy nemyslela, že bude svedkom okamihu, keď tieto dve dievčatá budú spolu vychádzať. Ginny s jej ohnivo červenými dlhými vlasmi a Pansy s krásou Snehulienky boli tak odlišné, ako dve dievčatá môžu byť - súčasne zjavom i povahou. Ale aj tak existovalo niečo, čo mali práve teraz spoločné: chceli pomôcť Hermione a Dracovi. A toto, spolu s faktom, že Pansy bola niečo ako Ronova priateľka, spôsobilo, že urovnali svoje rozdiely a zistili, že sú v skutočnosti schopné stať sa dokonca priateľkami.

"No tak, Hermiona, je čas na tvoj šťastný koniec," nakoniec s úsmevom povedala Ginny a Hermiona odovzdane zatvorila oči.

Po tom, čo sa zdalo večnosťou, sa Hermiona pozrela do obrovského zrkadla a neveriacky pokrútila hlavou.

"Nemôžem ísť k nemu takto," priškrtene prehovorila, dojatá svojím vlastným odrazom.

Pansy a Ginny sa na seba usmiali v dokonalej harmónii.

"Niet za čo," povedali súčasne a Hermiona sa zasmiala.

Objala obe dievčatá a zhlboka sa nadýchla.

"Som nervózna," nakoniec priznala a Ginny s Pansy prikývli.

"To je v poriadku, nemaj obavy. Aj tak ti nepovie nie. Pre neho budeš vyzerať dobre aj vo vreci od zemiakov," upokojujúco prehovorila Ginny a Hermiona vďačne prikývla.

Otočila sa a pomaly opustila kúpeľňu prefektov, srdce jej búšilo vzrušením. Zdalo sa, že trvá veky, kým sa konečne dostala na siedme poschodie a zastavila pred holou kamennou stenou.

Hermiona sa sústredila na Draca a trikrát prešla okolo steny, než sa pred ňou konečne zjavili dvere.

"Draco, nech si kdekoľvek, potrebujem teraz tvoju podporu," zašepkala v spomienke na Draca z budúcnosti a nakoniec otvorila dvere.

ooOoo

Draco len chcel byť sám. Nechcel predstierať, že je všetko v poriadku, keď sa v skutočnosti cítil mizerne. Pred rokom by sa asi správal inak, ale teraz bol iným človekom. Zmenil sa kvôli Hermione a vzdal sa všetkého, čo kedysi bývalo v jeho živote dôležité. A kvôli čomu? Dala mu jasne najavo, že ho viacej nepotrebuje.

Draco sa chcel ľutovať, možno vypiť trochu ohnivej whisky, aby zabudol a potom chcel len spať. Ale ako vždy sa nikto zjavne nestaral o to, čo Draco chce. Bol vo svojej izbe len pol hodinu, keď začala Pansy klopať na jeho dvere a žiadať, aby ju vpustil dnu. Pokúsil sa ju ignorovať, ale bolo skoro nemožné nevšímať si niekoho ako je Pansy. Nakoniec sa postavil a otvoril dvere.

"Čo je?" spýtal sa nezdvorilo.

Pansy pokrútila hlavou a vzdychla si.

"Aj ty vyzeráš hrozne. Osprchuj sa a stretni sa so mnou za hodinu v Núdzovej miestnosti. Musím ti niečo povedať. A Dray, nech ťa ani nenapadne neprísť. Si mojim dlžníkom."

A s týmito prostými slovami sa otočila a zmizla skôr, než Draco mohol vôbec odpovedať. Otrávene si vzdychol a rozhodol sa osprchovať. Samozrejme, že pôjde zistiť, čo chcela. Pansy prekliato dobre vedela, že sa kvôli nej stále cítil vinne. Hoci vedel, že nakoniec nebol žiaden dôvod, aby sa takto cítil. V poslednej dobe bola zjavne viac než šťastná.

Ale riskovala svoj život, aby mu pomohla a nezáležalo na tom, či to bolo zbytočné alebo nie, aj tak mala pravdu: bol jej veľkým dlžníkom.

ooOoo

Draco šiel k Núdzovej miestnosti a okamžite si spomenul na dôvod, prečo v tej prekliatej miestnosti strávil tak veľa času. Nakoniec Dumbledore naozaj zomrel a hoci to bolo bláznivé, Draco si nemohol pomôcť, aby sa necítil vinne. Bolo to samozrejme hlúpe, ale tento pocit ho neopúšťal kedykoľvek premýšľal o Dumbledorovi.

Draco vošiel do miestnosti, ktorá bola osvetlená sviečkami. Bola tam obrovská posteľ a príjemný kozub. Veľmi mu to pripomenulo izbu, v ktorej bol kedysi s Hermionou. Smutný úsmev sa zjavil na jeho perách. Bývalo také ľahké k nej preniknúť. Každé slovo, čo povedal, bolo pre ňu dôležité. Dokonca keď ešte neboli pár, vždy vedel, že načúva. Ale v poslednej dobe k nej preniknúť nedokázal a teraz sa jej vzdal a cítil sa, ako keby opustil časť svojej vlastnej duše. Aké dramatické... pomyslel si ironicky a posadil sa na posteľ s nebesami. Čo mal teraz urobiť? Mal by sa pokúsiť s ňou znova porozprávať? Vrátila by sa k nemu, keby ju o to požiadal? Záležalo jej ešte na ňom?

Skôr než sa mohol rozhodnúť čo urobiť, dvere sa nakoniec otvorili a vošla štíhla postava.

"Myslel som, že nikdy neprídeš. O čom si sa do pekla chcela so mnou rozprávať?" začal Draco a zastal, keď sa to dievča k nemu pomaly priblížilo.

Nebola to Pansy s jej tmavými vlasmi a očami. Dievča pred ním bolo vychudnutejšie než predtým, pretože v poslednej dobe sotva jedla. Mala na sebe biele šaty, v ktorých vyzerala krehko a drobne, a predsa nádherne a príťažlivo. Jej hnedé kučery boli teraz rovné a lesklé a tie zlaté oči ho sledovali opatrne a možno s malou iskrou nádeje. Líca mala po prvý raz za týždne ružové a stála tam pred ním ako anjel, vôbec si neuvedomovala vplyv, ktorý mala na jeho stav. Ešte nikdy nebola krajšia.

"Draco?" neiste prehovoril ten anjel a on stále neodpovedal. Jeho strach, že toto je len sen, bol príliš veľký. Čo ak zmizne, keď prehovorí?

"Draco, je mi to ľúto. Nemala som prísť," zrazu smutne povedal ten anjel a otočil sa k odchodu.

A skôr než mohol svojím nohám prikázať, aby sa pohli, už stál a chytil ju za zápästie. Teraz, keď sa rozhodla za ním prísť, ju nechcel pustiť.

Prekvapene sa otočila a on sa sklonil a pobozkal ju, ako keby chcel vyprovokovať ten prízrak, aby zmizol a nechal ho samotného. Ale ona nezmizla. A vôbec mu nepripadala ako duch či anjel. Jej dych bol teplý, jej pery mäkké a dôverne známe a Draco pritlačil svoje telo na jej, konečne uveril, že je to skutočne ona a že bola tu - v jeho náručí. A zrazu vedel, že ju už nikdy nedokáže nechať odísť. Ona patrila k nemu a on patril k nej a na ničom inom nezáležalo.

ooOoo

Hermiona si pripravila svoje ospravedlnenie. Napadlo ju milión rozličných reakcií, ale túto jednu nezobrala do úvahy. Draco ju zrazu pobozkal, ako keby ju nikdy predtým nepobozkal a Hermiona si začala spomínať na to, aké sladké boli jeho pery, aké silné boli jeho ruky a aké teplé bolo jeho telo. Mágia, z ktorej sa jej vždy v jeho blízkosti podlamovali kolená, ju zrazu znova zasiahla a ona si pripadala otupená a vzrušená a neuveriteľne šťastná. Stále ju chcel. Hoci bol v skutočnosti nahnevaný, bolo viac než zrejmé, že ju aj tak chce. A to, ako ju objímal, bol také nežné a starostlivé, že Hermiona mala chuť znova sa rozplakať. Ako mohla byť taká hlúpa? Skoro o toto všetko prišla kvôli vlastnej tvrdohlavosti.

Draco zrazu ten bozk prerušil a pozrel sa na ňu, jeho sivé oči tmavšie než zvyčajne.

"Prečo si prišla?" zašepkal zachrípnuto, jeho ruky stále ovinuté okolo nej.

Hermiona si zahryzla do pery.

"Chcela som sa ospravedlniť," úprimne odvetila a zabudla na všetky tie vysvetlenia, o ktorých si myslela, že mu poskytne.

Prešiel rukami skrz jej hodvábne vlasy, jeho oči spojené s jej.

"Ak neodídeš teraz, potom ti už nikdy nedovolím znova odísť. Rozhodni sa, Meduška. Ak dnes večer zostaneš, zostaneš navždy."

Hlas mal zamatový a roztúžený, ale Hermiona vedela, že to myslí vážne. Nezastavil by ju, keby sa rozhodla odísť. Nezaváhala.

"Zostanem," zašepkala a v jeho žiarivých očiach bol víťazoslávny záblesk a na tých zvodných perách diabolský úsmev.

Odniesol ju k tej obrovskej posteli a Hermiona sa vôbec necítila vystrašene. Vždy si myslela, že bude nervózna alebo vydesená, ale verila Dracovi tak veľmi, že to bola len zvedavosť a šťastie. Sviečky osvetľovali jeho štíhle telo a Hermiona si len teraz všimla, že na chvíľu prestala dýchať. Bol taký nádherný.

Nerozprávali sa. Neobzerali sa späť. Len sa dotýkali toho druhého svojimi rukami a perami a najviac zo všetkého svojimi dušami.

ooOoo

Hermiona by mala byť unavená, ale cítila sa šťastne vyčerpaná a predsa ešte príliš hore, aby zaspala. Draco mal ruky ovinuté zozadu okolo nej a pobozkal ju na plece skôr, než si skryl tvár v jej vlasoch. Hermiona vedela, čo sa jej chcel spýtať, hoci nepovedal ani slovíčko.

"Ten jediný, koho som vždy milovala, si ty, Draco. Vždy si to bol ty," zašepkala a stisla mu ruku.

Neodpovedal, ale to stisnutie jej opätoval, znova ju pobozkal na plece a začal ju znova hladiť, ako keby sa nemohol nasýtiť dotykov jej tela. A hoci Hermiona bola unavená a vyčerpaná, ani ju nenapadlo odmietnuť ho. Znova sa pomilovali, tentoraz vášnivejšie a Hermiona konečne zaspala.

Nevedela, že Draco bol po celú noc hore a sledoval, ako spí v jeho náručí. A nepočula jeho Milujem ťa. Ale po prvý raz za viac než dva mesiace dokázala Hermiona spať s úsmevom na perách a bez nočných môr.

ooOoo

Epilóg

Dracovi bolo zima. Stále mohol nad sebou vidieť uplakanú Hermioninu tvár, keď ho zrazu vzalo preč biele svetlo, preč z jeho tela a preč z jeho sveta na miesto, kde sa nádejal, že nájde tú jedinú, ktorú miloval viac než čokoľvek iné na svete: Hermionu.

Prebral sa a zacítil trávu a zem a len o okamihy neskôr si uvedomil, že mohol dokonca cítiť tú trávu na líci a slnko na tvári. Oči mal zatvorené a neodvážil sa ich otvoriť. Čo ak toto nebolo miesto, kde chcel byť?

Draco konečne otvoril oči a našiel sa ležať na čistinke. Bol teplý a slnečný letný deň a niekde nablízku mohol počuť potok. Priamo pred ním bola dôverne známa chata a Draco sa zhlboka nadýchol, prekvapený, že stále môže dýchať. Nemal by byť mŕtvy?

Obozretne sa priblížil k tej chatke a pomaly otvoril dvere. Dúfal, že dnu nájde Hermionu, ako na neho čaká s úsmevom na tvári, ale tá usmievavá tvár pred ním nepatrila nikomu inému než Albusovi Dumbledorovi.

"Vitaj, Draco, vitaj. Posaď sa, prosím," požiadal ho priateľsky jeho bývalý učiteľ a ukázal na stoličku vedľa neho.

"Kde to som?" spýtal sa zmätene Draco, nie si istý, čo sa deje.

"Nuž, to je dobrá otázka. Povedal by som, že ty si vybral miesto, ktoré je pre teba dôležité. Úprimne, nemám potuchy, kde sme. Nikdy predtým som tu nebol. Ale ty áno, správne?" potichu sa spýtal Dumbledore, v jeho tvári obvyklý pokojný úsmev.

"Som mŕtvy?" odvážil sa Draco spýtať, ignorujúc Dumbledorovu predchádzajúcu otázku.

Riaditeľ sa usmial a pokrčil plecami.

"Áno aj nie, povedal by som. Áno, pretože si evidentne predtým zomrel. Nie, pretože toto ešte nie je koniec."

Draco sa zamračil, ešte zmätenejší.

"Nechápem to," nakoniec priznal a Dumbledore sa pobavene zasmial.

"Nie, ako by si mal? Draco, veľa si obetoval, však? Vrátil si sa, aby si zabránil tomu, že dôjde k vojne. Chránil si mojich študentov, mojich učiteľov a každého, kto by bol zabitý Voldemortom počas jeho vlády. A potom si zachránil dievča, ktoré si miloval najviac na zemi a umrel si kvôli nej. Nemyslíš, že by bolo trošku nefér dovoliť ti teraz zomrieť po tom všetkom, čo si urobil?"

Draco pokrútil hlavou, ako keby sa snažil pochopiť, čo Dumbledore v skutočnosti hovorí.

"Ale ja som už zomrel, nie? Chcem povedať, nie je nič, čo s tým môžeme urobiť, správne?"

Dumbledore sa usmial ešte žiarivejšie.

"Nuž, v skutočnosti existuje niečo, čo s tým urobiť môžeme. Myslím, že si si už všimol, že mi silná kliatba zranila ruku."

Draco prikývol a Dumbledore stále s úsmevom pokračoval.

"Mal som dlhý a šťastný život, Draco. A dostatočne ma potešilo, že som bol svedkom konca Voldemorta, čo zaistí, že všetci, na ktorých mi záležalo, budú v budúcnosti v bezpečí. Už nie je treba, aby som žil dlhšie. Táto kliatba by ma aj tak zabila za menej než rok. Ale ty, môj drahý synu, máš stále svoj život pred sebou. Je toho toľko, čo sa ešte musíš naučiť, tak veľa, čo ešte musíš vidieť. To kvôli tomu som sa rozhodol tiež priniesť obeť. Obeť, ktorú si nikto okrem teba nikdy nevšimne. Jeden život za druhý, Draco. Môj život za tvoj."

Draco skutočne nemohol uveriť tomu, čo mu bolo práve povedané. Pokrútil hlavou.

"Nie, myslím, to nemôžem urobiť. Svet vás potrebuje viac než mňa. Nemôžem prijať taký dar."

Dumbledore sa zasmial.

"Voldemort je mŕtvy, Draco. Nikto ma viacej nepotrebuje. A môj život aj tak čoskoro skončí. Ale tvoj by ešte skončiť nemal. Toto nie je dar, Draco. Toto je posledné prianie starého muža, ktorý je šťastný, že sa vráti tam odkiaľ pochádza. Okrem toho, myslím, že tam niekto na teba čaká."

Draco tam zrazu uvidel stáť Hermionu, povzbudzujúci úsmev na jej tvári.

"Mohol by som byť vážne s ňou?" odvážil sa spýtať a Dumbledore znova pokrčil plecami, jeho výraz stále nepreniknuteľný ako vždy.

"Skús to," jednoducho odpovedal a Draco konečne prikývol, vďačný úsmev na jeho perách.

"Ako sa vám niekedy poďakujem?" pomaly sa spýtal a Dumbledore sa začal smiať.

"Už si mi poďakoval dostatočne, Draco. Len využi svoju druhú šancu."

A s týmito poslednými slovami Draco zrazu odpadol a všetko okolo neho sčernelo.

ooOoo

Ležal v teplej posteli a tá bola veľmi príjemná. Draco sa bál, že sa mu znova sníva. Čo uvidí tentoraz? Kde je a čo bolo najdôležitejšie: kedy?

Známy zvuk krokov ho prinútil nakoniec otvoriť oči a Draco sa našiel v peknej, jasnej spálni. Bolo neskoro ráno a bol sám. Ale obrázky, čo uvidel na stene, rozbúšili jeho srdce nádejou. A potom sa zrazu otvorili dvere a pred ním stál anjel. Usmievala sa a niesla obrovský podnos s raňajkami. A očividne bola tehotná.

"Dobré ráno," povedala s úsmevom a sklonila sa, aby ho pobozkala. Draco bol príliš ohromený, aby niečo povedal. Len stále zízal, na pokraji sĺz, pretože nemohol uveriť, že toto je skutočne pravda.

"Čo sa deje?" znepokojene sa spýtala Hermiona a Draco s úsmevom pokrútil hlavou.

"Nič. Všetko je dokonalé," odvetil a začal jesť tie najlepšie raňajky, ktoré kedy mal.

KONIEC

Autorkina poznámka:

Príbeh Leap in Time končí 32. kapitolou a dúfajme, že s množstvom komentárov. Chcem sa poďakovať všetkým, čo čítali môj príbeh od prvej do poslednej kapitoly, hoci občas som vás prinútila čakať týždne či mesiace. Moje najúprimnejšie ospravedlnenia za to dlhé čakanie. Vychutnávala som si písanie tohto príbehu a určite budem v písaní pokračovať. Dúfam, že niektorí z vás budú stále čítať moje príbehy...

Viem, že Happy Endings nie sú už v tejto dobe populárne, ale aj tak som mala chuť tento príbeh takto ukončiť. Naozaj dúfam, že sa vám páčil. Okrem toho, nemala som čas skontrolovať, či tam nie sú nejaké hlúpe chyby, pretože zajtra odchádzam na týždeň do Grécka, takže na napadlo, že to radšej aktualizujem teraz, než čakať ďalší týždeň. Tak prosím buďte ku mne mierni, pretože je už poriadne neskoro. :-)

Užite si poslednú kapitolu a prosím, poskytnite mi maličkú spätnú odozvu.

A teraz idem spať, pretože musím asi za štyri hodiny vstávať..

Dobrú noc! :-)

26.1.2009 - 2.8.2010

Poznámka prekladateľky: 

Tak a je koniec. Snáď ste boli  s výberom spokojní. Čo dodať, bola to nádhera. Svoje poďakovanie autorke som už napísala, ďakujem vám všetkým za komentáre a sľubuje, že ešte nejakú Dramione napíše. Ja osobne by som chcela poďakovať Doda357 za úžasnú podporu pri preklade a jej pomoc pri kontrole jednotlivých kapitol.  Moje obrovské poďakovanie patrí  niekoľkým ľuďom, ktorí  dokázali okomentovať každú kapitolu: anonym, bbarka, denice, JSark, terrisek a Zuzana.  V neposlednej rade moje poďakovanie aj ďalším, ktorí mi pomáhali pokračovať v preklade a udržať toto závratné tempo:  jerry (27), kometa (23), kukuriciarka (22), Hanna (19), Maenea (17), Jacomo (16), 3lucky (15), Svetluska, marci, Mione(15), Nade, Rapidez (8), Cyrus , frenci (6), Adelina (5), Cathrin (5), Kaitlin (5), gama, iway, lucky, Osiris, Tru (4), Izabele, Lucy18, Merssi, soraki (3), KittenLady, Setinka, Theadu (2),  Amoneth, ansus, ledvu, Leviatan, Mitrihil, Norika1971, Phee, smiley, Tesska, Tulip (1).  (Tie čísla v zátvorkách sú počty okomentovaných kapitol po 30.)

Krásne sníčky :D

13.10.2010 – 15.11.2010