Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsiata druhá - Elixíry šťastia a ako ich pripraviť

Draco počkal dosť dlho na to, aby sa uistil, že sa Potter s Weasleym nevrátia a potom zamieril dole schodmi. Dostihol Hermionu, keď vychádzala cez obraz s ovocím, ktorý viedol do kuchyne. Prekvapene na neho chvíľu hľadela a potom sa jej oči prižmúrili.

"Rozhodla som sa, že nakoniec nie som hladná," uvoľnene prehovorila. "Idem navštíviť Hagrida."

Draco rozpačito pokrútil hlavou. Nikdy nepochopí náklonnosť tria k tej podivínskej polobrej oblude.

"Potrebujem s tebou hovoriť," povedal. Jej výraz okamžite schladol.

"Načo? Nechcem, aby si sa pošpinil tým, že budeš tak blízko k špinavej humusáčke."

Draco sa strhol. Bola vážne nahnevaná. Hermiona ho obišla a zamierila k predným dverám. Otočil sa a šiel za ňou.

"Pozri, povedal som to Weasleymu len pre tvoje dobro."

Zastala a otočila sa, aby ho prebodla pohľadom.

"Pre moje dobro. Prosím, povedz mi, ako môžu byť nenávistné nadávky za mojím chrbtom pre moje dobro?"

"Snažil som sa Weasleyho upokojiť. Prakticky mu šla pena z úst."

"Stav, do ktorého sa pravdepodobne dostal tvojím pričinením."

Pravda, ale tento zásah jej neprizná.

"I tak. Povedal som to, čo som povedal, len preto, aby som upokojil Weasleyho." Zmĺkol a zrazu si uvedomil, že si nemôže spomenúť, kedy sa naposledy niekomu kvôli niečomu ospravedlnil. Asi to boli roky. Nepresvedčivo pokračoval: "Nemyslel som to vážne. Ja o tebe... už takto viacej neuvažujem."

Jej ľadový výraz sa nezmenil. "Už sme sa zhodli, že si vynikajúci klamár. Nemusíš mi to pripomínať."

Otočila sa a pretlačila sa von dverami. Draco sa nahnevane začervenal. Tvrdohlavá ženská!

Dobehol ju na spodku vonkajších schodov. Popoludňajšie tiene sa tiahli po pozemkoch a fúkal roztopašný vetrík. Na obzore sa vlnili mraky, ktoré sľubovali ďalší dážď. Dracova ruka sa zovrela okolo Hermioninej. Zazrela na neho a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

"Už sa ma nikdy znova nedotkni!" zavrčala. Jej vlasy, zachytené vetrom, sa v divokých prameňoch vírili okolo jej tváre. "Nechcem, aby si sa zašpinil!"

"Už som povedal, že som to nemyslel vážne!" zajačal nahnevane.

"Odkedy chodíme na túto školu, nazval si ma humusáčkou stotisíckrát!" zakričala tiež. "Ako si to zrazu nemohol myslieť vážne? Si prekliaty čistokrvný a to bude pre teba vždy dôležité. Bola som idiot, keď som verila, že si sa zmenil! Za dva dni! Čo som si myslela?"

Znova zamierila po cestičke, kráčala tak rýchlo, že skoro utekala. Draco sa šklbol rukou za vlasy. Nikdy nečelil takej tvrdohlavosti. Vytiahol prútik a vyslal za ňou letom kúzlo. Blízky krík sa načiahol a zachytil sa o jej plášť, čím ju potiahnutím zastavil. Zazrela na neho, keď sa začal približovať. Jej ruky horlivo zaútočili na ten otravný krík a snažili sa uvoľniť jeho zovretie.

"Prečo ma sleduješ?" dožadovala sa.

"Chcem, aby si počúvala," vyprskol Draco.

"Prečo?"

"Sám sa tomu začínam čudovať."

Ich pohľady boli súbojom ľadu s ľadom. Silnejúci vietor nemal vplyv na ochladenie Dracovej rastúcej zúrivosti. Plášť sa mu trepotal okolo nôh a Hermionina smaragdová blúzka sa lepila ku každej jej krivke. Draco sa zrazu nezmohol na slovo. Bola rozhodnutá nepočúvať ho. Zovrel päste a premýšľal, prečo sa vôbec obťažoval. Čím pre neho bola? Dievčaťom, ktoré mu hlúpo dôverovalo. Koľko takýchto dievčat zničil? Prečo mu vôbec záležalo na jej názore?

Nahnevane na ten krík vyslal kúzlo a oslobodil ju.

"Zabudni na to," povedal a zaťal čeľusť. "Nestojí to za to."

Draco sa otočil a kráčal späť do hradu bez toho, že by sa otočil.

Hermiona sledovala ako odchádza a cítila, ako sa jej v hrdle formuje hrča. Skoro sa za ním rozbehla, ale čo by tým dosiahla? To, že bola ochotná znova byť idiotom? To, že stačilo, aby sa raz na neho pozrela a mohla sa utopiť v tých strieborných očiach? To, že bola dosť hlúpa, aby v neho verila, pretože to bolo to, čo chcela? Tuho si pritiahla plášť, keď bojovala s rastúcim chladom, ktorý vychádzal zvnútra.

Sledovala Draca, dokým sa za ním nezatreskli dvere, keď vošiel do budovy. Prečo musel byť takou záhadou? Bol tak prekliato nepredvídateľný a zahalený komplikovanosťou. Ktorý Draco bol dnes ten skutočný? Ten, ktorý ju pobozkal? Alebo ten, čo ju nazval humusáčkou? Ten, čo sa pokúsil ospravedlniť alebo ten, čo odkráčal preč ako zranené zviera?

Otočila sa a pokračovala po cestičke k Hagridovej chatrči, tlačená dopredu vetrom. Miesto toho, aby zaklopala na dvere, v skutočnosti na ne narazila oboma rukami natiahnutými, aby sa zastavila.

Dvere sa otvorili a Hagrid zaplnil vchod.

"Hermiona! Nevedel som, že si tu! Poď dnuká z toho vetriska! Vonká zostalo hnusácky. Šikne sa ti príjemná šálka."

Posadila sa za stôl a sledovala Hagrida mihať sa okolo kozuba. V Hagridovom útulnom domčeku bolo vždy dajako pohodlne, hoci ste nikdy nevedeli, aké desivé stvorenia sa môžu skrývať v ktorejkoľvek debni. S touto myšlienkou v hlave sa Hermiona nervózne spýtala: "Získal si v poslednej dobe nejakých nových... miláčikov?"

Hagrid si vzdychol a postavil pred ňu obrovskú šálku, z ktorej sa parilo. Premýšľala, či ju dokáže zdvihnúť oboma rukami.

"Na, nemal som chuť ísť von, odkedy..."

Hermiona prikývla. Hagridov výraz bol pochmúrny. Vedela, že Dumbledorova smrť ovplyvnila Hagrida viac než kohokoľvek iného. Dumbledore mu bol viac než priateľom; prakticky sa stal Hagridovým otcom.

"Ale Lupin ma necháva zrábať nejaké vecičky pre Rád. Aby som furt mal čosiká na robote," povedal veselo. "Som rád, že si ma došla kuknúť. Viem, že sú tu Harry s Ronom, ale neprišli sem... musia mať hromsky práce..."

Hermiona ho rýchlo uistila, že áno, kým v duchu poslala rázny kop Harryho smerom.

"Asi si myslí, že si na misii pre Rád. A používa Dumbledorovu mysľomisu, aby sa pokúsil nájsť nejaké informácie o tom, ako zastaviť Vol - Veď-Vieš-Koho." Ona sa odnaučila používať Voldemortovu prezývku, ale Hagrida stále rozrušovalo, keď počul jeho meno.

Hagrid smutne prikývol. "Najskorej máš pravdu. Mal by som ísť hore Harryho kuknúť. Je to len... zakaždým, keď dojdem na hrad, stále čakám, že ho uvidím zísť po schodoch alebo stáť vo Veľkej sieni..."

Slzy naplnili Hagridove oči a Hermiona sa impulzívne postavila, aby ho objala. Privinul ju do svojho obrovského náručia, opatrný, aby ju nerozdrvil a trochu vzlykol. Po chvíli ju odtisol a rozkašľal sa, kým si päsťou utieral oči.

"Prepáč skrzeky tamtomu. Už by som sa mal posúvnuť zatým, nemyslíš?"

Hermiona si odťapkala vlhkosť v jej vlastných očiach krajom plášťa a pokrútila hlavou.

"Zármutok chce čas, Hagrid, a myslím, že sa s tým vyrovnávaš veľmi zdravým spôsobom."

Keď sa znova posadila, vyzeral, že sa mu uľavilo. Ona sa cítila horšie než kedykoľvek predtým. Ak prišla pozrieť Hagrida s úmyslom rozveseliť sa, mizerne to zlyhalo. Predklonila sa a trochu naklonila svoj džbán, aby si hlučne odpila z čaju. Zľahka ju striaslo. Určite bol dosť silný.

Hagrid sa posadil oproti nej a kriticky si ju prezeral.

"Prichodíš mi unavená. Niečo ťa trápi, šak? Čo je to?"

Prikývla a vzdychla si.

"Nie je to čudné, Hagrid, akí sú niektorí ľudia veľmi komplikovaní? S jednoduchými ľuďmi sa o toľko ľahšie jedná. Pozri na Rona - má srdce na dlani; každá jeho myšlienka sa mu vyhrnie z úst bez stopy podlosti; a jeho emócie sú zrejmé v každom jeho výraze. Vieš, že je láskavý, odvážny, verný a úprimný v tú minútu, čo ho stretneš." Postavila sa a prešla k ohnisku a späť, nevedomky sa prechádzajúc. "A potom sú tu tí druhí. Ľudia, čo hovoria jednu vec a myslia si presný opak. Tí, čo ti povedia pravdu, ale dokážu, aby znela ako lož a vravia lži, ktoré znejú ako zaručený fakt. Tí, ktorí skrývajú každú svoju emóciu, takže nikdy nevieš, čo v skutočnosti cítia; tí, čo okolo samých seba splietajú sieť komplikovanosti takú hustú, že ak sa pokúsiš sledovať jedno lanko ku stredu, zostaneš na tej ceste zauzlený v ďalšom tucte..."

Hagrid sa tváril naprosto zmätene.

"O kom vykladáš? Jediného, koho takéhoto poznám, je Snape." Vyšplechol to meno. "Nikdy mi nedochádzalo, prečo si Dumbledore myslel, že je dobrý. Samozrejme, nikedy mi nič neurobil, až na to, že sa na mná kukal tak jak sa kukal - áno, poznáš ten kukuč, ked si jak špiná pod jeho nohami... ale to robil šetkým."

Hermiona prikývla. "Áno. Mal veľa čo skrývať, však? Potreboval komplikovanú sieť ochrán, aby ukryl svoju skutočnú povahu a motívy." Hrýzla si nechty. A predsa Snape pomohol Dracovi nájsť ten viteál. Dokonca teraz neboli jeho zámery jasné. Bol Draco rovnaký? Bola toto jeho skutočná povaha? Ten chladný, skazený slizolinčan, ktorý si vykračoval po chodbách a vrčal diabolské poznámky a vyletel na každého skôr, než ich mohlo vôbec napadnúť urobiť mu to isté? Alebo to bol ten pokojný, zodpovedný Draco, ktorý jej vzal palicu s viteálom z unavených rúk a prikázal jej, aby pre vlastnú bezpečnosť vypadla z Riddlovho domu? Bol taký iný, keď bol preč... od... odtiaľto. Zrazu zalapala po dychu.

"Ako som mohla byť taká hlúpa? Ďakujem za čaj, Hagrid, ale už musím ísť!"

Bola by sa vyrútila von, ale tie dvere sa odmietli pohnúť. Hagrid sa postavil a prinútil tie dvere otvoriť sa proti vetru. Tlačila sa do tej víchrice a s problémami kráčala späť do hradu. Plášť sa za ňou trepotal ako vlajka a ona musela zovrieť retiazku, aby ju neuškrtila. Keď začne pršať bude pekelná búrka.

Musela použiť mágiu, aby sa jej podarilo otvoriť dvere na hrade a vydýchla si úľavou, keď sa za ňou zatreskli. Pokúsila sa uhladiť si vlasy a zistila, že sú pochlpené viac, než by dokázal napraviť pár rúk. Nájde Draca... okamžite ako urobí niečo s tým zamotaným chaosom na svojej hlave.

ooOoo

Harry si prezeral rady fľaštičiek, čo mu zanechal Dumbledore a pozorne si prezeral štítky. Dúfal, že žiadna zo spomienok nebude taká intenzívna ako tá posledná, ktorú prežil. Harry zdvihol jednu z tej hromady.

"Vyzerá to, že toto je ďalšia. Je na nej: ´Albus a Severus, November 1981´. Možno sa konečne dozvieme, prečo dôveroval Snapovi."

"Túto informáciu sme mohli využiť asi tak pred šiestimi rokmi," smutne povedal Ron. Sedel v riaditeľovom kresle - teraz riaditeľkinom - s nohami na stole.

"Áno. Zisti, či tu dokážeš nájsť nejaké archívne záznamy. S naším šťastím sú dole u Filcha v pracovni." Harry zvraštil obočie. "Keď hovoríme o Filchovi, videl si ho? Prekvapuje ma, že odkedy sme tu, tak sme nevideli ani jeho, ani tú jeho hlúpu mačku. Je príjemné nemať v knižnici madam Pinceovú."

"Možno je Filch skutočne na dovolenke," zasmial sa Ron.

"Iste, dokážem si ho predstaviť na prehliadke londýnskeho Toweru," povedal Harry.

"Asi má fotoalbum všetkých tých rozmanitých nástrojov na mučenie."

"S poznámkami, ako ich znova zostrojiť."

Obaja sa zasmiali.

Harry zdvihol fľaštičku a niesol ju k mysľomise.

"Ak sa vráti McGonagallová, spýtaj sa jej na tie archívy."

"Čo jej mám povedať, ak sa ma spýta načo ich chcem?" protestoval Ron.

"Povedz jej pravdu. Potrebujeme zistiť, kde kedysi žil Tom Riddle. Hm, na to musíme prísť s dobrým dôvodom, čo?" Luskol prstami. "Už viem. Povedz jej, že Hermiona robí mapu všetkých miest, ktoré majú význam pre Toma Riddla kvôli nejakej teórii, ktorú má ohľadne toho, kde Voldemort nabudúce zaútočí."

"Geniálne! Ale nespomenieme to Hermione, inak z toho vážne urobí nejaký projekt," odvetil Ron.

"Nuž, mohol by si jej to spomenúť, len pre istotu, ak sa jej na to spýta McGonagallová."

"Správne."

Dumbledorov portrét súhlasne prikývol.

"Nebolo by jednoduchšie povedať Rádu o tých sprostých viteáloch?" spýtal sa Ron. Vytiahol prútik a pokúsil sa pretočiť ho pomedzi prsty ako Malfoy. Padol na zem.

"Nemôžeme. Dajme tomu, že jedného z nich zajme Voldemort alebo smrťožrúti. Našou jedinou výhodou je, že Voldemort nevie, že o nich vieme. Keby vedel, že vieme, bol by ich pozbieral a strážil dôkladnejšie než teraz. Keďže Malfoy a Hermiona našli Bifľomorovej pohár tak rýchlo, Voldemort nemôže mať podozrenie, že o nich vieme. Musíme to udržať v tajnosti tak dlho, ako sa len dá."

Ron si vzdychol. "Myslím, že áno. Jednako, ak to vie Malfoy, je ťažko uveriteľné, že ostatní nie."

"Nepovedala Hermiona, že mu to povedal Snape?"

Ron si odfrkol. "A koľkým ďalším ľuďom to Snape povedal? Hej, nenechala Hermiona ten viteál v knižnici? Myslím, že som videl ten vak na stole..."

Harry sa strhol. "Vieš, vážne musíme vymyslieť na tieto veci nejaké tajné meno."

"A čo Veď -Vieš -Čo?"

Harry pokrútil hlavou. "Príliš nešikovné. To kvôli tomu som si nikdy nemohol zvyknúť volať Voldemorta Veď-Vieš-Kto. Nemôžeš vymyslieť niečo jednoduchšie?"

"Ako ich nazval Malfoy? ´Čačky?´"

"To môže byť. Kto by si pomyslel, že Malfoy bude užitočný? Radšej by som mal doniesť tú ´čačku´ z knižnice, než ju niekto zapatroší a my ju budeme musieť znova hľadať. Plus nás Hermiona oboch zabije, ak ju stratíme. Hneď sa vrátim."

Harry sa ponáhľal na štvrté poschodie a s úľavou zbadal, že čierny vak stále spočíva na stole vedľa kníh. Overil si, že pohár je stále uvelebený dnu a prehodil si pás okolo krku.

Keď sa vracal k soche chrliča, zbadal, ako sa o stenu oproti nemu opiera Malfoy.

"Tu si, Potter. Dobre, bál som sa, že tu budem stáť celé popoludnie. Už si zistil tú adresu?"

"Adresu Ridllovho sirotinca? Je to len pätnásť minút."

"Fajn, tak si švihni. Potrebujem trochu akcie."

Harry zamrmlal chrliču heslo, nemal v úmysle prezradiť ho Malfoyovi. Bolo to "cukrové brko" a Harryho prekvapilo, keď zistil, že McGonagallová pokračuje v Dumbledorovom zvyku vyberať heslám mená po sladkostiach. Chrlič uhol nabok a stena sa otvorila, aby odhalila schodisko.

Harry si odfrkol. "Aj tak po tej veci nepôjdeš."

Vkročil na pohybujúce sa točité schodisko a Malfoy ho nasledoval.

"Prečo nie? V tvojich očiach som postrádateľný. Ak ma pri tej prácičke zabijú, tým lepšie pre teba. Len Grangerovej inteligencia nám zabránila, aby sme nevbehli do dlhej rady pascí v Riddlovom dome. Pochybujem, že znova budeme mať také šťastie."

"Na rovinu, Malfoy, nikdy ti nebudem veriť dosť na to, aby som ťa samého poslal pátrať po nejakom viteále. Zvykni si na tú predstavu."

Ronova hlava vyletela dohora, keď začul Harryho slová a zbadal dvojicu vystúpiť zo schodiska.

"Fajn. Weasley môže ísť so mnou a robiť mi strážneho psa," odvetil Malfoy.

"Mám v pláne ísť po tej prekliatej veci sám."

Draco sa neveriacky zasmial. "A ona mi stále hovorí, že nie si hlúpy. Nie si plnoletý. Plánuješ nepoužiť žiadnu mágiu, keď ho budeš získavať?"

Harry sa zamračil. "Pokiaľ ide o ministerstvo, myslia si, že som stále u Dursleyovcov. Ak použijem mágiu niekde inde v Británii, nemusia sa o tom dozvedieť."

"Nie som si istý. Zjavne je ministerstvo z teba nervózne. Neprekvapilo by ma, keby na teba pridali zopár extra sledujúcich kúziel, len pre istotu. To je to, čo by som urobil ja, ale na druhej strane ministerstvo nie je veľmi známe svojou inteligenciou. Napokon, najali Weasleyho otca."

Harry skĺzol pohľadom k Ronovi, ale ten bol prekvapujúco pokojný.

"Rozhodol som sa ťa odteraz ignorovať, Malfoy, presne tak ako každú inú háveď. Šváby, stonožky, Malfoyovci... všetko je rovnaké."

Harry sa zaškeril, úsmev, ktorý sa rozšíril, keď si všimol, ako Dracov patentovaný úškrn trošička zoslabol. Malfoy pokrčil plecami.

"Dobre. Bude ľahšie získať viteál bez toho, aby si štekal a snažil sa ma každých päť minút prekliať."

"Ty nejdeš. A prečo by si bral so sebou Rona? Prečo nie Hermionu? Myslel som, že vy dvaja ste ohromní kamoši po tej akcii s Bifľomorovej pohárom."

Dracov pohľad zostal vyložene ľadový. Harry premýšľal, že šedá bola dokonalá farba pre Malfoyove oči. Šedá ako zimná hmla, zľadovatená plačkanica na ceste a zmrznuté kovové tyče, ktoré vám strhávajú pokožku, ak sa ich dotknete.

"Som si istý, že bude užitočnejšia v knižnici," odvetil nevýrazne. Harry na neho nadvihol obočie. Kedykoľvek Malfoy niečo náhodne poznamenal, obvykle bolo za tým množstvo nevyslovených informácii. Premýšľal o Dracovom vzťahu s Hermionou. Čo robili počas tých dvoch dní? Čo mal s tým bozkom za lubom? Hermione to v tom čase zjavne nevadilo. Harry očakával rozzúrenú facku, nasledovanú postrčením dole schodmi a obrovským bodacím kúzlom. Namiesto toho vyzerala, že sa jej z naprostej blaženosti podlomia kolená. A tá scéna v knižnici.... Malfoy ju stokrát nazval humusáčkou a nevyslúžil si nič iné než neprítomný úškrn alebo odvetu urážkou. Tentoraz ju tá nadávka zasiahla. To Harry videl. Doširoka sa uškrnul.

"Je na teba naštvaná, však?"

Malfoy pokrčil plecami. "To je jedno. Ako dlho potrvá než budeš mať tú adresu? Mám si ju nájsť sám?"

"Bez obáv sa rozhliadni. Zaskočím si do mysľomisy, ak chceš počkať." Hodil vak s pohárom na sedadlo pri okne.

Malfoy pokrčil plecami. "Kým tam budeš, prehľadám pracovňu. Pochybujem, že Weasley má odvahu prehrabávať sa zásuvkami v stole."
Ron sa začervenal, ale nič nepovedal. Harry prešiel k mysľomise a odzátkoval fľaštičku, ktorú pri nej nechal. Nalial strieborný obsah do misy a sledoval, ako sa krúti. Malfoy sa zvedavo díval.

"Čoskoro som späť," povedal Harry a vložil tvár do tej tekutiny.

ooOoo

Harrymu chvíľu trvalo, kým sa zorientoval, pretože vpadol do scény skoro identickej k tej, z ktorej odišiel. Namiesto Rona hoviaceho si v kresle tam bol Dumbledore. Zvláštne bolo, že jeho nohy boli na stole presne tak ako Ronove. Namiesto držania prútika mal Dumbledore v ruke za plnú hrsť pestrofarebných cukríkov a vyhadzoval si jeden za druhým do vzduchu a levitoval do úst.

Neďaleko miesta, kde predtým stál Draco, stál Severus Snape. Vyzeral rovnako ako zvyčajne: mastné vlasy, nepriateľské zamračenie, namrzený výraz. V jednej ruke držal veľkú, ošarpanú knihu s čiernym obalom.

"Riaditeľ, musím s vami hovoriť o záležitosti istého významu," prehovoril Snape.

"To som predpokladal, Severus, inak by si tu nebol. Nechcel by si cukrového mravca? Pod karamelovou škrupinkou sú rôzne druhy krému. Mravce im dávajú presne ten správny cveng. Lahodné, skutočne. Teda až na tie zelené. Nie som si istý, prečo uprednostnili vôňu asparágusu pred citrónom. Musím napísať výrobcovi..."

Snapov pobledlý výraz sa stal väčšmi bledším. "Nie, ďakujem..."

Jeho tón musel Dumbledora vyplašiť, pretože riaditeľ pustil bonbón na stôl. Poposadol si dopredu a oprel prsty do vežičky, ako ho Harry vídaval robiť pri nesčítane veľa príležitostiach. Harry sa zamračil nad dôvernosťou toho gesta a potlačil nával smútku. Potreboval sa sústrediť na ten rozhovor a nedať sa vtiahnuť do nostalgie.

"No tak teda dobre, Severus. Čo je to tentoraz? Študentská záležitosť?"

Snape sa zamračil a posadil sa do kresla oproti Dumbledorovi. Knihu si položil do lona.

"Nemá to nič spoločné so školou. Priznal som vám toho veľa a myslím, že je čas prezradiť vám dôvod mnohých mojich činov, hlavne tých v poslednej dobe."

Dumbledore váhavo prikývol.

"Potom si sa rozhodol, že mi nakoniec budeš veriť?"

Snapove čierne oči zažiarili.

"Zveril som sa vám so svojimi najhlbšími tajomstvami, ako dobre viete. Ste si vedomý chýb, ktoré som urobil a utrpenia, s ktorým som pristúpil k mnohým z mojich rozhodnutí. To, čo vám poviem teraz, niektoré z týchto rozhodnutí objasní."

Harry sa zamračil. November. Mohlo to byť nanajvýš pár týždňov od smrti Harryho rodičov. Chcel preliezť ten stôl a Dumbledorom zatriasť. Ako mohol uveriť nejakému z tých nezmyslov, čo sa chŕlili zo Snapových pier? Chyby. Utrpenie. Dokonca Harry dokázal posúdiť, že Snape nebol úprimný!

"Dôvod, prečo som vás nedávno požiadal o pomoc, bol ten, že poznám tajomstvo Temného pána. Povedal som vám, že sa vráti. A viem, prečo sa vráti."

Dumbledorov príjemný výraz zmizol a nahradil ho vážny, schopný čarodejník, ktorého Harry videl tak zriedkavo.

"A prečo?"

"Viteály," jednoducho povedal Snape.

Dumbledorov pohľad sa priostril. Snape prikývol.

"Vidím, že ste ten pojem počuli. Počul som o Voldemortových plánoch zo spoľahlivého zdroja. Od smrťožrúta, samozrejme." Snapova tvár sa skrútila. "Bolo by dosť zlé, keby vytvoril jeden viteál. Faktom je, že Voldemort sa tak bojí smrti, že ich vytvoril niekoľko."

Dumbledore sa postavil. "Toto je veľmi vážne."

Snape prikývol. "Teraz to viete. Nedokázal som sa veľa na túto tému dozvedieť."

"Tá vedomosť je zakázaná."

"Našiel som jeden odkaz v tejto knihe." Snape nadvihol zväzok a podal ho Dumbledorovi, ktorý si ju vzal. Harry sa poponáhľal k nemu, aby sa na tú knihu pozrel, kým Dumbledore nalistoval stránku označenú červenou hodvábnou záložkou.

"Zo súkromnej knižnice Salazara Slizolina," vysvetlil Snape.

"Ako si to zohnal?" náhle sa spýtal Dumbledore.

Snape prevrátil očami a jeho tenké pery sa skrútili v úškrne. "Zabudli ste kto som? Poznám celkom slušné množstvo temných kúzelníkov."

"A si dosť nemilosrdný, aby si im toto ukradol rovno spod nosa," zamrmlal Dumbledore.

"Celkom správne." Snapove oči zažiarili, ale zjavne bol z Dumbledorových slov viac pyšný než nahnevaný. Harry prečítal slovo Viteál v štylizovanom písme na vrchu stránky. Ostatné slová na tej stránke boli napísané zlovestným, zle čitateľne vyzerajúcim písmom, keď sa na ne pozrel. Zamračil sa. Len knihy o veľmi temnej mágii boli napísané takýmto písmom. Dumbledore rýchlo prezrel tú stránku. Harry v tom zastaranom štýle rozlúštil len niekoľko slov. Zjavne to bol úvod k viteálom. Dumbledore preletel stránku a potom knihu tresknutím zavrel, čím veľmi nazlostil Harryho.

"Obaja by sme boli vo vážnom probléme, keby niekedy túto knihu našli v našom vlastníctve," varoval Dumbledore. "Niesol si ju po chodbách verejne?"

Snape sa na neho vyrovnane pozrel. "Obťažovali ste sa prečítať si obal?"

Dumbledore pretočil knihu. Harry mu nakukol cez plece, aby prečítal ten zväzok.

Elixíry šťastia a ako ich pripraviť od Ernestine Welshmyrovej.

"Nuž, myslím, že to by náhodného diváka oklamalo," poznamenal Dumbledore. Harry si odfrkol. Kohokoľvek, kto Snapa nepoznal. "Ďakujem ti, Severus. Budem o tvojich slovách uvažovať. Toto ti vrátim, keď si to prečítam a vtedy o tom môžeme špekulovať."

Snape prikývol. "Vrátim tú knihu do Pradiarskej uličky tak, aby nikoho... nedostala do problémov." Zdvihol sa a zamieril ku dverám.

"Severus. Dozri na to, aby sa o tomto nikto iný nedozvedel."

Snape sa zamračil. "Nie som blázon." Odkráčal preč.

Dumbledore si vzdychol, keď už ho nebolo. "Nie, samozrejme, že nie. Blázon nikdy."

Položil knihu na stôl a ešte raz sa pustil do obalu, aby odhalil skutočný názov tej knihy, vytlačený na žltnúcom pergamene.

Tajomstvá dlhovekosti a nesmrteľnosti od Baptahlah.

Spomienka skončila a Harry bol zrazu späť v súčasnej kancelárii. Poriadne zaklial.

Malfoy sa na neho pobavene pozrel z miesta, kde sa rozvaľoval v tom istom kresle, ktoré Snape z mysľomisy opustil.

"Nenapadlo mi, že chrabromilčanom je dovolený taký slovník, Potter."

"Nechaj si to, Malfoy. Myslím, že sme nakoniec na niečo narazili! Toto bola spomienka na rozhovor Snapa s Dumbledorom. Povedal Dumbledorovi o Voldemortových viteáloch. Snape mal knihu, v ktorej sa o nich hovorilo. Nanešťastie Dumbledore nezanechal spomienku, ako ju sám číta, ale možno viem, kde tú knihu nájsť. Snape povedal, že ju vezme späť do Pradiarskej uličky, aby ju uschoval!" Harry sa začal prechádzať. "Keby sme tak mohli získať Snapovu adresu..."

"Ja viem, kde býva," ozval sa uvoľnene Malfoy.

Harry na neho vypleštil oči. Malfoy sa zasmial a Harryho šokovalo, keď počul to, čo znelo ako úprimný smiech pobavenia namiesto posmešného vyšteknutia.

"Úprimne, Potter, myslíš, že som sa celé dlhé leto ukrýval na Manore? Aby si vedel, ja mám nejaký život. Starý dobrý Snape sa považoval za priateľa našej rodiny." Striasol sa. "Hoci býva v desivom dome a v úbohej štvrti. Akú knihu?"

"Otrhaná čierna kniha." Dal im oba možné tituly a pokračoval. "Toto je skvelé, Malfoy. Mohol by si nás tam vziať."

"Mohol by som tam vziať Weasleyho. Ty zostávaš tu."

Harry sa zamračil, ale Malfoy zdvihol ruku.

"V žiadnom prípade nebudem zodpovedný za bezpečnosť Vyvoleného. Ak by sa v Pradiarskej uličke náhodou vyskytol Snape a banda smrťožrútov, skočili by po tebe a to by bol koniec tejto malej vojny ešte skôr, než začala."

"Má pravdu, Harry," prehovoril Ron, hoci to znelo, ako keby mu otrávilo jazyk priznať, že Malfoy má pravdu.

"Do pekla!" zajačal Harry. "Najprv som bol väzňom u Dursleyovcov a teraz som väzňom tu!"

"Je to len na pár týždňov, kamoško," ospravedlňujúco povedal Ron. "A stále musíš prejsť kopou spomienok. Budem naštvaný, ak prejdeme celú cestu k Snapovi a nájdeš Dumbledorovu spomienku ako tú prekliatu knihu číta."

Harry sa zatváril vinne nad skrinkou s mysľomisou.

"Ja nebudem. Potrebujem odtiaľto hergot vypadnúť. Poďme, Weasley." Draco sa postavil a zamieril k dverám zo zasvišťaním svojho plášťa. Harry premýšľal, ako sa mu podarilo dostať ten namyslený šuchot do svojho plášťa, keď kráčal. Asi roky tréningu pred zrkadlom.

Ron otvoril na Malfoya ústa. "Teraz?"

"Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra, Weasley."

Draco zamieril dole schodmi.

"Ako sa tam dostaneme?" zakričal Ron.

"Na metlách."

"V tomto vetre?" Vonku to jačalo ako banší. Ron sa bezmocne pozrel na Harryho.

"Zostaň, ak sa bojíš, Weasley," zavolal zospodu Draco.

"Vezmi si moju metlu, Ron. Je vedľa môjho kufra. Má ovládače stability. Nedovoľ mu, aby ťa ukecal na niečo hlúpe. A pre zmilovanie božie, nedovoľ mu, aby ťa vyprovokoval k bitke!"

Ronove pehy vystúpili ako majáky na jeho bledej tvári, keď vstal na nohy.

"Počkaj, Malfoy!" zajačal a potom zamrmlal: "Sprostý, zadebnený slizolinský bastard. Ak sa nevrátim späť, som rád, že som ťa poznal."

Ron sa vliekol za Malfoyom s výrazom zbitého psa nasledujúceho svojho pána. Harry zrazu ľutoval, že Ronovi ponúkol metlu. Mal by si vziať svoj neviditeľný plášť a sledovať ho. Na druhej strane by to Ron vzal ako znamenie, že mu Harry nedôveruje, čo by bola samozrejme pravda. Neveril Ronovi v Malfoyovej blízkosti.

Vrátil sa k mysľomise so zlou predtuchou. Možno nemal nechať Rona ísť. Stále to ale bolo to jediné vodítko k viteálom, ktoré doteraz mali.