Napraviť chyby
1. kapitola
ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229
Preklad: Kukuričiarka
Beta-read: Bbarka, Jimmi
Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...
. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.
Prvá kapitola
„Ľúbim ťa,“ povedal, a jemne jej z čela odhrnul neposlušné, trochu vlhké vlasy, len aby ho mohol pobozkať. V túto nádhernú letnú noc zo všetkých spolužiakov, unavených oslavami konca školského roka, nespali len dvaja.
„Nie, neľúbiš,“ pocítila, ako jej z jeho dotykov na koži naskakujú zimomriavky, „ale je od teba milé, že to vravíš.“
Zasmial sa.
„Nie si z toho smutná?“
Znova ju udivilo, aké skúsené sú jeho ruky, keď si tak majstrovsky dokázali poradiť so zložitým zapínaním jej večerných šiat, a keď teraz nútia jej jemné telo chvieť sa.
Pre ňu to však bolo prvýkrát. Ten prvýkrát, o ktorom všetky dievčatá snívajú ako o najromantickejšom a najkrajšom zážitku svojho života. Jej poprvé však bolo iné – na kamennej podlahe, ktorej chlad ju pálil aj napriek smokingu, čo pod ňu ledabolo podložil, a s človekom, ktorý ju nenávidel.
„Ja si predsa uvedomujem, že sa cítiš nesmierne zle, že si veľmi opitý a asi si ráno ani nespomenieš, kde a s kým si bol. Presnejšie,“ zašepkala príliš potichu, „postarám sa o to, aby si si nikdy na nič nespomenul...“
***
Hermiona si, ťažko dýchajúc, sadla na posteli. Prečo mala opäť ten strašný sen? Prečo má znovu potom premočenú nočnú košeľu a jej telo sa chveje ako vo víchrici? Prečo sa jej zase hrnú do očí tie zradné slzy?
Zabudnúť. Ako veľmi by si priala zabudnúť na tú nesmiernu chybu, ktorá zničila celý jej život? Bohužiaľ, nemôže sama na seba zoslať obliviate, ani keby ho ovládala dokonale.
Hlupaňa! Hermiona zúrivo udrela päsťou do vankúša, nevediac sa viac zdržať, a zachvela sa od tichého plaču. Nemôže si to odpustiť, nemôže zabudnúť. Tie spomienky sú príliš ostré a neľútostné a nijak sa jej nechceli zotrieť z pamäte, a každý deň jej spôsobovali nové trápenie. Jedno z týchto trápení sa práve prikradlo do jej spálne a nerozhodne sa podišlo k jej posteli.
„Mami?“ Hermiona sa mykla. V jednom okamihu si zotrela slzy a prehltla všetku bolesť a príkorie, ba dokonca zo seba vylúdila úsmev.
„Slniečko, čo sa stalo? Prečo nespíš?“ natiahla ruky k malému, päťročnému dievčatku, ktoré od neustáleho hladovania vyzeralo ešte menšie, a posadila si ho na kolená. Dievčatko sa ňu pozrelo obrovskými šedými očami a silnejšie si privinulo svojho jediného, obľúbeného plyšového medvedíka.
„Bojím sa.“
„Bojíš?“ Hermiona si privinula dcéru a začala ju hladiť po svetlých, skoro platinových vláskoch. „Nemusíš, Amy, som s tebou. Všetko je v poriadku.“
„Ale tam sú zlí ujovia! Zase som počula výbuchy, krik a na nebi zas lietala zelená hlava!“
„Sú ďaleko, nenájdu nás. Neboj sa, prosím,“ hlas sa jej zadrhol a v nose ju nepríjemne zaštípalo. Nie, pri dievčatku nesmie plakať, beztak jej je ťažko. Všetko je to nesprávne, deti by takto nemali žiť. Mali by mať množstvo hračiek a možnosť prechádzať sa po uliciach bez strachu, že by stretli smrťožrútov. Mali by žiť šťastne a bezstarostne, a tešiť sa zo slnka, čo svieti na oblohe, a nie z temného znamenia, na ktoré si už stihli privyknúť.
Sú to už štyri roky od konca vojny, ale nikto by si nebol ani pomyslel, že by mohla dopadnúť takto. Že zlo vyhrá a svet bude kľačať na kolenách pred šialeným krvilačným vrahom. Že sa Harry Potter, jediná nádej čarodejníkov, bude musieť skrývať bez možnosti aspoň dať vedieť svojim priateľom a spolubojovníkom, kde je, keď Temný pán vynakladá všetko úsilie na to, aby ho našiel. Jeho snahy ešte neboli korunované úspechom, ale ani Harrymu sa doteraz nevydarili jeho pokusy zničiť tyrana.
Keď sa Voldemort dostal k moci, nezmietol zo zemského povrchu všetkých protivníkov. Užíval si ich bezmocnosť. Niektorí sa mu podriadili, iní boli zabití. Ale mali snáď inú možnosť, než sa podriadiť, najmä po smrti Albusa Dumbledora a mnohých ďalších členov Fénixovho rádu? Život sa zmenil na nočnú moru. Tí, ktorým sa podarilo prežiť, si niekedy želali byť radšej na mieste mŕtvych. V krajine vládol zmätok a úplný chaos. Temný pán a jeho sluhovia mohli robiť, čo sa im zachcelo. Vraždy sa páchali jednoducho na ulici, ľudí kupovali a predávali, zosmiešňovali ich, usporadúvali sa predstavenia, ktoré mali slúžiť ako odstrašujúci príklad. A to všetko mohlo spôsobiť jediné malé previnenie, ako napríklad nesprávne povedané slovo o „pánovi“ či nespokojný pohľad.
Zvláštne, že sa Voldemort, snívajúci o ovládnutí celého sveta, zatiaľ uspokojil len so Spojeným kráľovstvom. Najhoršie ale bolo, že z krajiny sa nedalo uniknúť ani muklovským, ani čarodejníckym spôsobom (portály boli uzavreté). Opustiť krajinu mohli len tí, ktorí dostali osobné dovolenie od Voldemorta. V opačnom prípade ľudia nikdy nedosiahli cieľ svojej cesty. A nikto nevedel, čo sa s nimi dialo potom.
Nie, toto sa už nedalo nazvať životom, toto bolo peklo.
„Mami?“ Hermiona sa tak zamyslela, že skoro zabudla na svoju dcérku, ktorá jej skoro spala na rukách.
„Prosím, drobček?“
„Pôjdeš zajtra do mesta na nákup?“
„Áno,“ zachmúrila sa. Vždy, keď odchádzala z domu, sa Hermiona nevedela zbaviť myšlienky, že sa nemusí viac vrátiť. “Človek, ktorému robím upratovačku, šľak aby ho... no, hlavne, že mi aspoň trochu zaplatil, takže môžem ísť kúpiť nejaké jedlo. Čo by si chcela?“
„Chcela by som čokoládu.“ Hermiona ťažko prehltla, hrdlo sa jej zovrelo slzami.
„Amy, slniečko, veď vieš, že je to veľmi drahé. Budem rada, ak mi bude stačiť na chlieb.“ riekla a snažila sa lepšie prikryť usínajúce dievčatko dekou.
„Ja viem, mamička,“ usmiala sa Amy a vzdychla si, „ale nikdy som ju neochutnala, a tak veľmi by som chcela...“
Noc strávená premýšľaním sa skončila rýchlo. Hermiona už o šiestej vyhrabala zo skrine posledné zvyšky jedla – kúsok starého chleba a ovsené vločky, ktoré už dávno stratili chuť. Mlieko predstavovalo priveľký luxus , preto ich musela zaliať horúcou vodou. Hermiona ako vždy vysypala všetko na dcérin tanier, sebe odlomila len kúsoček chleba, a pustila sa do čítania novín .
„Aké nečakané!“ zasmiala sa Hermiona podráždene. „Voldemort sľúbil za Harryho hlavu ešte viac peňazí. Ľaľa ho, kto má peniaze...“
„Chcem, aby sme aj my mali peniaze,“ zatiahla Amy pomaly, aby si predĺžila pôžitok z vločiek.
„Budeme mať peniaze!“ povedala Hermiona s istotou. „Budeme mať veľký dom namiesto tejto tmavej kutice.“
„A čokoládu!“
„Určite. Len chvíľku popremýšľam, ako zaplatiť dane, a potom... Och, výborne,“ Hermiona obrátila pozornosť na ďalší oznam. „Dnes budú na hlavnom námestí zas niekoho predávať. Mohli by sme sa ísť pozrieť.“
Načo len čítala tie noviny, keď sa zakaždým len viac uisťovala, že sa tento skurvený svet rúti do priepasti.
„Mami, kúpme si niekoho!“
„Amy,“ zvážnela Hermiona, „kupovať ľudí je nemorálne. Aj keď, beztak by ich zabili...“
„Hej! Pohni si!“
Draco Malfoy sa zlostne pozrel na človeka, ktorý ich neustále postrkoval. Mimochodom, bol to bývalý priateľ jeho otca! Ako keby nestačilo, že ho najprv mučili, teraz ho museli pre zmenu viesť na tú najponižujúcejšiu udalosť v jeho živote, pričom nejaký smrťožrút, čo sa strašne pýšil svojou špinavou prácou, mal tú drzosť stúpať mu na nohy a dávať mu pohlavky. To nič, všetko čoskoro skončí. Jeho, syna Luciusa Malfoya, hoci celý život nenávidel svojho otca, nebude chcieť nikto zachrániť. Ale týchto úbohých, nešťastných ľudí, ktorým sotva stačilo na jedlo, nemohol z ničoho viniť. Určite nikto z nich nebude chcieť zaplatiť celý majetok za bývalého smrťožrúta. Aj keď to už bolo dávno. Aj keď oľutoval svoje činy a kajal sa. Aj keď už zaplatil za všetko.
To znamená smrť. Jedine že by si ho nejaká bohatá dcérenka niektorého z Voldemortových poskokov chcela kúpiť ako drahú hračku. Draco sa pri tej myšlienke, hoci sa nezdala byť až tak zlou a beznádejnou. Od školských čias, kedy za ním behala polovica ženského osadenstva, nestratil svoju príťažlivosť. Iba vtedy, keď sa pokúsil vystúpiť z radov smrťožrútov, kde nestihol pobudnúť ani rok, keď sa ho jeho vlastný otec najprv pokúsil zabiť, a potom ho len jednoducho vyhodil na ulicu, sa od neho všetci akosi odvrátili.
Po skončení školy sa musel dlho skrývať. Veď ani jedna zo strán ho neprijala. Ale teraz, po niekoľkých rokoch, nastal koniec. Do čerta! Nemohol ho Voldemort zabiť hneď? Musel ho vystavovať na posmech a ukončiť jeho život pred zrakom divákov?
Draca spolu s ďalšími dvoma neznámymi mužmi postavili na primitívnu plošinu. Okolo sa zhromaždila skupina divákov, medzi ktorými sa mihali aj muklovia. Áno, muklovia už dávno prestali existovať samostatne. Ani ich neminul smutný osud a teraz museli žiť všetci spolu, v hlbokej smradľavej jame.
Dracovi stačil jediný pohľad na obnosené šaty a krivo sa uškŕňajúce sa tváre, aby pochopil, že tu svoju záchranu nenájde. Ale keby Ortis stihol získať povolenie...
Bolo pravé poludnie, letné slnko neúprosne pieklo, nechávajúc mu na ramenách červené stopy (dokonca aj košeľu mu vzali), ktoré sa neskôr zmenia na popáleniny. Nie, nezmenia sa. Veď on už bude mŕtvy.
Pred ním predávali bývalého aurora, ktorý sa pokúsil zabiť Temného pána. Na tvárach mnohých sa dal čítať ťažko skrývaný súcit. Ale všetci mlčali, cena bola privysoká. Potom len krátke „Avada Kedavra“ a nešťastník sa zvalil na zem. Len pohľad, ktorý už dávno v nikom nevzbudzoval ani údiv, ani zdesenie.
„Tak, to by sme mali,“ s protivným úškľabkom povedal Michael Roys. Tohto potkana si Draco pamätal ešte z recepcií, ktoré organizoval jeho otec. „Náš ďalší kandidát – pán Draco Malfoy.“ V dave sa ozval tichý šepot, ale tento raz Draco nezbadal ani náznak súcitu. „Áno, syn Luciusa Malfoya, padlého v boji s aurormi. Ten známy zradca, ktorý sa po prvej, ním spáchanej vražde, rozhodol stiahnuť chvost medzi nohy a ujsť od nás. A Temný pán, ako všetci vieme, neodpúšťa zradu. Dá niekto za toto šteňa 20 siklov?“ Niekoľko párov rúk sotilo Draca dopredu. Suma bola v porovnaní so starými časmi malá, ba dokonca smiešna. Ani sa neurazil. Samozrejme, Voldemort vedel, že za neho nikto nezaplatí ani knut.
Minúta sa v úplnom tichu tiahla neznesiteľne pomaly. Ach, kedy, kedy už bude koniec?
„Nikto?“ Roys sa udivene zaksichtil. „Poriadne ste si to rozmysleli? Dobre teda,“ kývol na svojich pomocníkov. „Sám ho zabijem.“
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 31.12. 2010 | Epilóg | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 31.12. 2010 | 8. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 30.12. 2010 | 7. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 29.12. 2010 | 6. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 28.12. 2010 | 5. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 27.12. 2010 | 4. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 26.12. 2010 | 3. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 25.12. 2010 | 2. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 24.12. 2010 | 1. kapitola | |
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi ) | 23.12. 2010 | Úvod k poviedke | |