Preklady fanfiction Harryho Pottera

Druhá kapitola

Draco sa pokojne pozeral na prútik, ktorým naň mieril Roys, a z ktorého mohol každú chvíľu vyletieť smrteľný lúč. V duchu uvažoval, či nemá ešte naposledy poslať tú sviňu do prdele. Ale viac, podstatne viac, sa mu chcelo ublížiť mu bez prútika, len ho udrieť jedným dobrým muklovským pravým hákom. Ibaže aj táto radosť mu bola odopretá kvôli zviazaným rukám.

„No tak, Roys,“ precedil Draco cez zaťaté zuby. „Nezdržuj. Už by sme to mohli skončiť, nie?“

„Nemaj strach, len som ťa chcel trochu potrápiť.“

„Sukin syn!“

Úder do brucha. Skvelé. Nielenže ho zabijú, ale predtým ho ešte aj zmlátia. Draco sa zohol a zalapal po dychu.

„Tak poď,“ zašepkal, „ty špinavý bastard, urob to konečne!“

„Dobre,“ zaškeril sa Roys, „keď tak pekne prosíš. Avada...“

„Počkajte!“

„Do čerta, čo je?“ Roys zaťal päste a obrátil sa.

Draco sa prinútil zdvihnúť hlavu. Jeho záchrankyňou sa zdala byť mladá slečna, aspoň tak usúdil podľa jej hlasu. Mala oblečený plášť s kapucňou a tvár jej nebolo vidieť.

Pribehla k Roysovi, stískajúc čosi v malej dlani, zatiaľ čo sa ju on snažil zabiť pohľadom.

„Ja, zaplatím, ja...“ dokonca aj cez látku bolo vidieť, ako sa chveje.

Doparoma, aký známy hlas. Hlupaňa, načo to robí?

„Ale ba,“ smrťožrút si zložil ruky na prsiach a posmešne sa ňu pozrel. „Čože sme to tak dlho zvažovali?“

„Ja, hm... nemohla som nájsť peniaze. Nemala som dosť a potom som vo vrecku...“

„Mlč! Do šľaka, dobre, ber si ho, kým vás oboch nezabijem!“

Draco po prvýkrát za posledných niekoľko hodín pocítil, že sú jeho ruky voľné a že ho do chrbta netlačí ostrý koniec prútika. Nemohol uveriť, že to takto dopadlo. Len tam stál a pozeral sa za dievčaťom, ktoré kráčalo preč z námestia a ani sa neobzrelo.

„No, čo stojíš!“ ktosi ho hrubo sotil dopredu a Draco vyrazil za svojou záchrankyňou, ktorá už zmizla za rohom. Nemohol kráčať, nohy mal ako z olova, a celé telo ho začínalo bolieť, hoci bolo možné, že si to predtým len nevšimol.

O niekoľko minút Draco zahol do ďalšej ulice, ale neznáma sa mu už dávno stratila z dohľadu. Poobzeral sa vôkol seba, ale nič nenašiel. Už chcel vyraziť preč, keď vtom začul plač, čo vychádzal sprava, z úzkej temnej uličky. Prešiel niekoľko krokov a konečne objavil dievčinu, ktorá mu zachránila život. Sedela na priedomí nejakého malého domčeka, zakrývala si tvár rukami a trpko vzlykala.

„Hej,“ počul sa povedať a cítil sa nesvoj, „ďakujem ti. Odpusť mi, ale tie peniaze ti raz určite vrátim...“

Dievča nereagovalo, len ďalej plakalo ako malé dieťa. Draco sa zamračil, posledné, čo potreboval, boli hysterické záchvaty. Kašľať na všetko, proste sa otočí a odíde... nie, to nesmie.

Kľakol si, opatrne jej dal dole kapucňu a odtiahol ruky od slzami zmáčanej tváre.

„Do čerta,“ bolo jediné, na čo sa zmohol. Tieto strapaté vlasy, hnedé oči... zdalo sa, že sa vôbec nič nezmenilo. Len tvár akosi pochudla a niesla stopy akéhosi nenapraviteľného žiaľu. „Grangerová?“

Hermiona prestala plakať, prudko sa postavila a odtlačila ho od seba.

„Nepríjemné stretnutie, však, Malfoy?“

Konečne to bola tá stará Hermiona Grangerová, s tvrdohlavým výrazom tváre a zdvihnutou bradou. Jeho bývalý vzťah k nej sa tiež začal prebúdzať.

„Áno, Grangerová, musím priznať, že po prvýkrát vo svojom živote s tebou plne súhlasím.“

„Počas nášho posledného stretnutia si sa ku mne správal inak.“ povedala a jej oči sa zaleskli zúrivosťou.

„Vážne? Čo tým myslíš, „humusáčka“?“

„Hajzel!“ Hermiona mu strelila facku, o čom tak dlho snívala, a rozhodným krokom sa vybrala preč. Draco niekoľko sekúnd horlivo uvažoval. Ale netrápila ho otázka, či vyraziť za ňou, v tom už bol rozhodnutý. Len nemohol pochopiť, prečo jej dovolil udrieť ho. Opäť... V živote dostal facku len dvakrát, a v oboch prípadoch od Hermiony Grangerovej.

„Počkaj!“ pár krokmi ju poľahky dobehol.

Sprudka sa zastavila.

„Vieš čo, Malfoy?“ Prečo je len k nemu taká zlá? Čo také jej povedal? „Nevyhodila som na teba svoje posledné peniaze len preto, aby som teraz musela strpieť ešte aj tvoju prítomnosť! Takže páľ ku všetkým diablom, aby som ťa už nikdy, počuješ, nikdy, nevidela!“

Posledné peniaze. Dracovi sa zdalo, že ho bodlo vo vlastnom svedomí. Áno, len sa mu to zdalo.

„Nie,“ povedal pomaly, „kúpila si ma. A akokoľvek zvláštne by to znelo - teraz patrím tebe. Okrem toho, nemám kam ísť, takže si myslím, že vôbec nebudeš proti, ak budem nejaký čas bývať u teba.“

Hermionino obočie sa vytiahlo dohora a, čo si budeme klamať, vyzeralo to naozaj rozkošne.

„Aká drzosť!“ Od hnevu zalapala po vzduchu. „Nie, slnko moje, prepáč, ale ty u mňa bývať nebudeš. Vyjadrila som sa jasne. Už ťa viac nechcem vidieť.“

„Hej,“ urazil sa Draco, „kam sa podela tá chrabromilská snaha pomáhať, podať pomocnú ruku a všetky tie kecy okolo?“

Hermiona prevrátila očami.

„Už som ti podala pomocnú ruku a urobila som viac, než si vôbec zaslúžiš. Takže, strať sa!“ znova vykročila, ale Draco sa nechystal tak ľahko vzdať. Naozaj nemal kam ísť, a navyše mu jedna dôležitá otázka nedala pokoja.

„Môžem sa niečo opýtať?“

„Nie.“

„Vďaka. Prečo si ma zachránila?“

Zachmúrila sa.

„Povedzme, že mi ťa prišlo ľúto. Znova.“

„Akože „znova“? Prvýkrát si nejako nepamätám.“

„Aj tak dobre. Budeš ma ešte dlho sledovať?“

„To závisí od toho, ako ďaleko bývaš.“

Hermiona sa vzdala a nebolo to až také ťažké. Hnevala sa, strašne sa naňho hnevala, hoci chápala, že si je sama na vine. Pravdu povediac, keď ho videla stáť na tribúne, želanie, aby ho zabili, sa predsa len na sekundu objavilo. Ale len na sekundu. Celé tie roky ho vinila za niečo, čo si on vďaka nej ani nepamätal. Bolo to nesprávne.

Ale teraz sa zmiešala krivda, zlosť a city, ktoré, ako sa jej zdalo, kedysi prechovávala k tomuto človeku. A strach, nepochopiteľný strach, že by ho znova mohla stratiť. Prečo jej len zovrelo srdce, keď ho videla nešťastného, utrápeného a unaveného? Možno keby mal aspoň košeľu, zdržala by sa... hlupaňa!

„Dobre,“ nezaujato pokrčila plecami, „je mi to jedno. Ale maj na pamäti, že máme len dve izby, dve veľmi malé izby, na ktoré si človek musí zvyknúť.“

„Máme?“ samozrejme, jeho sluchu nič neunikne. „Máš muža?“

„Nie, mám dcéru.“

Draco zapískal.

„Tak, tak, Grangerová, nemáš muža a ak sa nemýlim, ani si nikdy nemala, ale zato máš dcéru. Ako sa ti to len podarilo?“

Skôr, než Hermiona stačila zvážiť, čo robí, ho zdrapila za vlasy a pritiahla si jeho tvár tesne k svojej.

„Vo vlastnom záujme, Malfoy,“ zavrčala, „so mnou nikdy viac nehovor o tejto téme. Rozumel si?“ Draco na ňu pár sekúnd zízal, ale potom jej vykrútil jednu ruku a pritlačil ju k stene nejakého domu.

„Pochopil som.“ Hermiona sa zachvela, keď zacítila jeho horúci dych pri svojom uchu. „Ale aj ty vezmi na vedomie, že ak sa ma ešte raz pokúsiš udrieť alebo použiť silu,  alebo čo i len zvýšiš hlas, neručím za seba. Pochopila si?“

„Áno,“ krucinál, prečo sa tak rýchlo vzdala? „Pusti ma, bolí to!“

Len čo Hermiona zacítila, že je voľná, rozhodne pokračovala ďalej, pokúšajúc sa skryť slzy, čo sa jej znenazdajky vkradli do očí. Ešte stále mal nad ňou moc.

„Mám prosbu,“ povedal Draco lenivým, skoro láskavým hlasom. „Požičaj mi plášť, inak tu zhorím.“

Jedným rezkým pohybom si zo seba ten kus oblečenia strhla a hodila mu ho bez toho, že by sa vôbec otočila. Ale dokonca aj chrbtom mohla cítiť Dracov oceňujúci pohľad, ktorým kĺzal po jej príšerne obnosených šatách a hroznej postave. Nie že by bola naozaj príšerná, iba bola vychudnutá, čo pri súčasných podmienkach nebolo prekvapujúce. A vôbec, veď ju predsa nezaujíma jeho názor.

Zvyšok cesty prešli v tichosti. Hermiona sem-tam aj otvorila ústa, aby niečo povedala, ale keď nenašla vhodné slová, zavrela ich. Ani tak netúžila po priateľskom rozhovore s ním, ako skôr dúfala, že sa jej podarí odpútať Draca, ktorý stále kráčal za ňou, od dráždivého obzerania jej chrbta a krku. Hermiona sa už naučila cítiť a rozoznávať na sebe tento pohľad, nech bola v akokoľvek veľkom dave, ale stále sa nevedela naučiť, ako sa pri tom nečervenať.

Hermioninu tvár opäť zalial neľútostný rumenec, keď prichádzali k jej jednoposchodovému, schátralému a strašne maličkému domčeku, čo sa zatiaľ len vďaka kúzlu nerozpadol. Nuž, pomyslela sa, teraz sa určite začne posmievať tak, ako sa celé roky posmieval Ronovi. Tak čo je? Snáď som neohluchla?

„Milé,“ riekol Draco s absolútne nečitateľným výrazom na tvári.

„Milé?“ po prvýkrát sa Hermiona obrátila a pozrela sa naňho. „Ďakujem.“

Ani nestihla otvoriť dvere a malé, ale zato veľmi rýchle stvorenie jej okamžite skočilo do náručia.

„Ahoj, drobec!“ Hermiona pobozkala dcéru na čelo a vyvinula maximálne úsilie, aby sa nedívala na Draca.

„Mamička! Tak dlho si bola preč! Doniesla si niečo chutné?“

„Mám obavy, že okrem mňa nie,“ povedal Draco. Vošiel dovnútra a zavrel za sebou dvere. S prižmúrenými očami si obzeral to malé dievčatko. Amy sa zamračila.

„My budeme jesť teba?“

„Čo by si radšej – upiecť ma alebo uvariť v omáčke?“ Draco znel úplne vážne a na okamih ostala v rozpakoch aj Hermiona.

„Neviem,“ zamyslelo sa dievčatko, „ja ťa nechcem zjesť. Si sympatický.“

„No,“ zatiahol hosť, „myslím, že by s tebou mnohí súhlasili, však, Hermiona?“ s otázkou v očiach zízal na Hermionu, kým sa ona snažila dýchať pokojne.

„Sporná otázka. A vôbec,“ postrapatila dievčatku vlásky, „zatiaľ tohto protivného uja nebudeme smažiť. Okrem neho ešte niečo mám.“

„Naozaj?“ zajasalo dievčatko.

„Áno! Podarilo sa mi zohnať trochu lacnej krúpovej kaše, tak nám ju teraz všetkým uvarím!“

„Nemám rád kašu,“ zachmúril sa Draco.

Hermiona už mala na krajíčku, aby poslala tohto samoľúbeho hlupáka niekam ďaleko, keď vtom spravil niečo, od čoho jej srdce skočilo až do krku a divoko sa rozbúchalo. Draco bez opýtania vzal dievčatko Hermione z rúk a ako pierko si ju posadil na plecia a, ani nevzhliadnuc na Hermionu, vyrazil do izby.

„Takže,“ riekol Draco, „ako sa voláš?“

„Amy.“

„Amy? Strašné meno, ale to máte v rodine. Budem ťa volať Maličká, dobre?“

„Dobre,“ vôbec sa neurazila Maličká. „A ty sa ako voláš?“

„Draco Malfoy.“

„Môžem ťa volať...“

„Draco. Môžeš. Poďme, nech nezavadziame tvojej mame pri varení.“