Preklady fanfiction Harryho Pottera

Tretia kapitola

Pri pohľade na nich sa Hermiona mimovoľne usmiala. Vždy sa bála predstavy, čo sa stane, keď sa tí dvaja stretnú. Ani nedúfala, že sa niečo také vôbec stane. A už tobôž nie, že to bude vyzerať tak milo a dojímavo.

Hermiona sa poponáhľala do kuchyne, obávajúc sa, že by sa mohla rozplakať. V mysli rátala dnešné výdavky. Ráno mala tridsať siklov – polovicu jej týždennej výplaty. Desať z nich minula na krúpy, čo bola jediná lacná potravina v malom obchodíku v meste. Za zvyšok chcela kúpiť chlieb. Čo už, vyzerá to tak, že ani dnes, ani v najbližších dňoch chlieb nebude.

Aká nespravodlivosť! Hermiona buchla päsťou do stola. Nie všetci trpeli chudobou. Smrťožrúti a ostatní prívrženci Voldemorta, ktorých bolo čím ďalej tým viac, mohli galeóny prehadzovať lopatami. Mali všetko – jedlo, oblečenie, veľké domy... Občas chcela niekoho zabiť, napríklad svojho pána. Veď aj v Azkabane kedysi dobre varili. Ale teraz už nikoho do väzenia neposielali. Narušiteľov „zákona“ čakala smrť. Z izby za stenou sa ozýval veselý smiech. Utrela si slzy a tiež sa usmiala. Zaujímavé, čo bude ďalej?

Kaša bola uvarená za desať minút. Hermiona ju rozdelila na tri rovnaké diely a zavolala ich obedovať. Počas jedla sa Draco na Hermionu ani raz nepozrel, len si občas vymenil pár slov s Amy.

Bolo zjavné, že dievčatku sa hosť hneď zapáčil, hoci cudzích nemala veľmi v láske. Cudzích?

„Mami?“

„Čo je, slniečko?“

„Tá kaša mi nechutí.“

„Nebuď rozmaznaná. Nemáme cukor, takže budeš musieť...“

Dievčatko si vzdychlo a neochotne sa pohrabalo lyžicou v tanieri.

„Tak,“ vzal Draco situáciu do vlastných rúk, „vieš, Maličká, kedysi sme v škole varili kašu bez cukru naschvál.“

„Naozaj?“ zažiarili jej oči. „A načo?“

„Museli sme ju zjesť čo najskôr, a kto vravel, že mu nechutí, ten bol slaboch,“ so vševediacim výrazom vysvetlil Draco.

„Nechcem byť slaboch,“ zosmutnelo dievčatko.

„Správne. Pozri sa, mama už všetko zjedla a ani mne toho v tanieri veľa neostalo. Takže ti radím si trochu pohnúť.“

Amy bez ďalších slov za tridsať sekúnd vyprázdnila svoj tanier.

„Šikuľka,“ usmial sa Draco, „vyhrala si. A teraz sa choď hrať, ja zatiaľ pomôžem tvojej mame umyť riad.“

Hermiona sa mykla. Z nejakého dôvodu mala strach ostať s ním v miestnosti osamote. Postavila sa, vzala prázdne taniere a podišla k umývadlu v snahe tváriť sa, že je plne pohrúžená do umývania.

„No-no,“ zatiahol Draco zvyčajným spôsobom, „zvláštne, nepodobá sa ani na Pottera, ani na Weasleyho. A zdá sa, že okrem nich sa na teba v škole nikto ani len nepozrel. Je tak?“

Hermiona mlčala. Súčasne v nej vrela zlosť i príkorie, a mala problém pochopiť, ktorý pocit je silnejší.

„Nespomínam si na nikoho s takým výzorom,“ pokračoval Draco.

Neskúšal si pozrieť sa do zrkadla?

Hermiona sa rezko otočila.

„Podobá sa len na mňa.“

„Áno? Nepovedal by som.“

„Povedzme, že je to genetická chyba,“ ako len túžila zotrieť mu z tváre ten posmešný výraz.

„Áno, chyba, ale strašná chyba. Ako môže mať niekto taký, ako si ty, Grangerová, také nádherné dieťa, hmm?“

„Odkedy v sebe prechovávaš nežné city k deťom? A odkedy sa v tvojej slovnej zásobe vyskytlo slovo „nádherný“, hmm?“

Zasmial sa.

„Dobre, nechajme to tak.“

„Znamená to, že dnešný výsluch skončil?“ nevydržala Hermiona.

„Áno, ale ešte bude pokračovanie.“

Otočila sa a začala usilovne utierať už suché taniere. Ale Draco sa nechystal odísť.

„Ešte niečo?“

„Máš sovu?“ spýtal sa.

„Nie, veď ju treba kŕmiť!“ od zúrivosti sa jej triasli ruky.

„V tom prípade choď, prosím, na poštu a pošli tento list.“

Tanier letel k zemi a rozbil sa na márne kúsky. Draco nepohol ani brvou, len jej nevinne podal obálku.

„To je všetko?“ Nie, to nie je možné! Stál tak blízko, a Hermiona uvažovala, či mu stihne zlomiť sánku skôr, než ju za to zahrdúsi.

„Pekné od teba, že sa pýtaš. Nie, ale chcel by som si ešte dať kúpeľ a prezliecť sa do čistého. Ozaj, je tu vôbec kúpeľňa?“

„Dokonca dve,“ Hermiona sa odrazu upokojila, „uprednostňuješ klasickú, alebo tú s jakuzzi?“

„Samozrejme, že tú s jakuzzi! Čo je to za otázku?“

„Výborne,“ uškrnula sa, „a z čistého oblečenia ti môžem ponúknuť niektoré z mojich šiat.“

„Súhlasím,“ Draco sa doširoka usmial, ukazujúc tým svoje biele zuby, „snaž sa vrátiť čím skôr, drahá.“ Draco zdôraznil na posledné slovo a cmukol ju na líce, z čoho sa Hermione podlomili kolená.

„Budem sa snažiť, drahý!“

Hermiona kráčala po ulici a zlostne klopkala opätkami po asfalte. List už poslala list a ako prichádzala k domu, cítila sa ako domáci škriatok, ktorý splní každý pánov rozmar. Prečo Draco nemohol povedať, že mal za sebou veľmi náročný deň, že je strašne unavený a že nie je v stave vôbec niekam ísť? Naozaj nemohol slušne povedať, že je ten list veľmi dôležitý, a hanblivo sa jej tristokrát spýtať, či by ona, Hermiona, nemohla pre neho urobiť tú obrovskú láskavosť a poslať ho? Nie, nemohol.

Super! Hermiona pocítila neskutočnú radosť, keď si predstavila Draca Malfoya pod studenou sprchou. Horúcu vodu ani vaňu nemali. Kto vie, či mu vôbec napadlo zohriať si vodu kúzlom? Hermiona z duše dúfala, že nie.

Kľúč v zámke cvakol a ona vošla do domu s pocitom hroznej únavy. Ani nie tak fyzickej, ako skôr psychickej. Príliš veľa dojmov za jeden deň.

Keďže v dome boli len dve izby, tá väčšia slúžila aj ako Hermionina spálňa, aj ako obývačka. Samozrejme, mohla spať v jednej izbe s dcérou, ale už od detstva bola presvedčená, že osobnosť človeka a jeho samostatnosť sa formujú od ranného veku a každé dieťa by malo mať svoj vlastný, hoci aj celkom maličký, svet, kde by bolo pánom len ono samo.

Amy sedela v „obývačke“, pohodlne usalašená na podlahe, a hrala sa s plyšovým mackom menom Harry (bájky o národnom hrdinovi – teraz národnom zloduchovi – Harrym Potterovi neostali bez povšimnutia). Drobec zbadal mamu, usmial sa a priložil si prst k perám. O necelú sekundu Hermiona pochopila prečo.

Priamo v jej posteli sa bez ostychu vyvaľoval Draco Malfoy v celej svojej nádhere a sladko spal. Určite nemal ani poňatia, akým pohľadom ho teraz sledovala. Áno, „nádherný“ – to bolo to správne slovo. Jeho vlasy už boli čisté a rozsypali sa po vankúši. Hermionine šaty si premenil na pohodlné nohavice a ľahkú bielu košeľu. Ale hlavne – jeho tvár, taká nevinná, neskrytá pod maskou opovrhnutia a samoľúbosti. Podobal sa na anjela, a to naháňalo hrôzu.

Hermiona už raz videla spiaceho Draca Malfoya, a ten pohľad, lepšie povedané ten pocit, čo v nej vzbudil, neviedol k ničomu dobrému. Preto by sa mala aj teraz ovládať.

Draco sa opovážil nezobudiť sa až do samého večera. Bolo neskoro, Hermiona uložila dcéru spať a vrátila sa do svojej spálne s pevným rozhodnutím zobudiť hosťa a vydobyť si vlastnú posteľ. Ale na jej dobiedzanie iba čosi nezrozumiteľné zamrmlal a otočil sa na druhý bok.

„Hej!“ úprimne sa začudovala takej drzosti. „Okamžite... nie, ako keby nestačilo...“

„Mmmmm...“

„Nie, mňa nezaujíma, kde budeš spať!“

Draco sa v spánku usmial a Hermiona sa zriekla myšlienky zhodiť ho z postele. Aj keď je možné, že to nebolo súcitom či strachom z následkov. Hej, nebolo ťažké presvedčiť samú seba, že to tak naozaj je.

Vzhľadom k tomu, že nemala na výber, sa Hermiona bleskurýchle prezliekla do nočnej košele a ľahla si na druhú polovicu postele, tak ďaleko, ako sa len dalo.

***

Nechcelo sa mu vstávať, ale nemal na výber. Draco pomaly rozlepil oči a od prekvapenia ich znova zavrel. Chvíľu len tak ležal a v nádeji, že ten prelud zmizne, a až potom sa osmelil pozrieť na dievča, ktoré ležalo vedľa neho. Ženu – opravil sa. Jej tvár sa z neznámych príčin nachádzala oproti tej jeho, v príliš nebezpečnej blízkosti. Proti vlastnej vôli si obzeral tie nežné pôvabné črty. Výsledok týchto úvah ho tak vyľakal, že sa prudko otočil a vyskočil z postele.

Našťastie sa mu okamžite naskytla možnosť odvrátiť pozornosť od nevhodných myšlienok, lebo na parapete otvoreného okna sedela poštová sova. Ani mu na um nezišlo, že by list nemusel byť preňho. Ale aj keby ho taká myšlienka osvietila, rýchlo by zmizla. Nebolo možné ten rukopis nespoznať.

Odpoveď prišla rýchlo a ako sa na prvý pohľad zdalo, novinky boli nádejné.

***

Draco neznášal tie hlučné podniky, kam chodila kadejaká spodina! Ale adresa, uvedená v liste, ho do jedného z nich zaviedla. Muž, s ktorým sa mal stretnúť, vždy vyhľadával tie najtmavšie a najnenápadnejšie miesta, kde by ich nikto, teda aspoň podľa jeho názoru, nemohol odpočúvať. Ani tentoraz nemienil meniť svoj zvyk.

„Ahoj, Otris,“ Draco si sadol za stôl, kde už bol očakávaný, a vystrúhal na tvári úsmev.

„Draco, tak rád ťa vidím!“ na Draca sa pozeral starý bucľatý muž malého vzrastu. Plešinu zakrývala nekvalitná parochňa a jeho neustále behajúce prasacie očká Dracovi liezli na nervy.

„Písal si, že máš nejaké novinky,“ Draco sa rozhodol, že hneď prejde k veci. V takejto spoločnosti sa zjavne nebolo treba dlhšie zdržiavať.

„Áno,“ energicky zakýval chlap, „skoro sa mi podarilo pre teba dostať povolenie! To je skvelé, však?“

„Pravda, ale keby ma včera zabili, asi by to už nikoho nepotešilo, že?“ hneval sa a ani sám nevedel prečo.

„Nevedel som to, naozaj som to nevedel!“
„Samozrejme! Veď ty sa iba vyhrievaš v najbližšom Voldemortovom okruhu. Odkiaľ by si to mal vedieť?“

Ortis mlčal. Tento rozhovor sa nedaril od samého začiatku a Ortis veľmi dobre vedel, že neulahodiť Dracovi Malfoyovi nebolo o nič lepšie než nevyhovieť Temnému pánovi.

„Dobre,“ zmierlivo sa usmial, „teraz už bude všetko napravené, a čoskoro budeš...“

„Plány sa zmenili,“ prerušil ho Draco

„Už nepotrebuješ povolenie?“

„Naopak, teraz potrebujem tri.“

„Čože?“ zvolal Ortis tak hlasno, že niektorí zvedavci pri susedných stolíkoch otočili hlavy ich smerom.

„Tri. Potrebujem tri povolenia,“ chladne odvetil Draco.

„Ty si sa zbláznil! To nie je možné! Pozri, ako dlho zháňam jedno! Samozrejme, bol som blízkym priateľom tvojej matky, ale nemôžeš predsa tak zneužívať...“

„Moju matku sem naťahaj! Obaja veľmi dobre vieme, že mi pomáhaš iba kvôli tej obrovskej sume, ktorú dostaneš, ak sa plán podarí! A keby to bolo všetko inak, aj keby si bol sám mojou matkou, ani prstom by si nepohol!“ Draco sa znenazdajky upokojil a dokonca sa usmial. Opäť sa presvedčil, že je oveľa príjemnejšie jednať s chamtivými a vypočítavými ľuďmi. Stačí im ukázať zlatý galeón a urobia všetko, čo si len budeš priať. Preto ho vždy znechucovali čestní a statoční ľudia. Nikdy nevieš, čo máš od nich čakať.

„Kedy si sa tak rozhodol?“ Ortis sa mračil ako obloha pred búrkou.

Draco sa pozrel na hodinky.

„Pred desiatimi minútami, prečo?“

„Ale nič, ja len tak, že je to nereálne.“

Hm, načase vytiahnuť ťažší kaliber.

„Tak, aby bolo jasné, Ortis, ak urobíš to, čo vravím, dostaneš trojnásobok tej sumy, o ktorej sme sa bavili. Alebo sa okamžite postavíš a páliš ku všetkým čertom, aby som ťa nikdy viac nevidel. Máš tri sekundy na rozmyslenie. Raz, dva...“

„Počkaj,“ rozhodnutie ho zjavne stálo veľa síl, „urobím všetko, čo bude v mojich silách.“

„A čo najrýchlejšie!“

„Dobre.“

Dracove pery sa opäť roztiahli do úsmevu, ale tentoraz do spokojného úsmevu.

„A ešte niečo,“ nevinne pokrčil plecami, „nemohol by si mi požičať nejaké peniaze?“

„Peniaze? Koľko?“

„No... čo tak 50 galeónov?“

„Ale to je obrovská suma!“

„Sú to len omrvinky v porovnaní s tým, čo dostaneš.“

Ak aj Draco Malfoy o niečo žiadal, hoci to vždy nenávidel, darilo sa mu to prekrútiť naruby. Takže keď mu Ortis pod stolom podával mešec so zlatom, sám sa cítil byť Dracovým dlžníkom.