Napraviť chyby
5. kapitola
ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229
Preklad: Kukuričiarka
Beta-read: Bbarka, Jimmi
Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...
. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.
Piata kapitola
Neprešlo ani desať minút, Hermione sa to zdalo ako večnosť, ktorú strávila v pekle. Bezvládne sa zviezla na podlahu, oči doširoka otvorené, upriamené do jedného bodu. Spúšť vo vnútri bola taká obrovská, až sa jej zdalo, že ju roztrhá. Ale aj tento pocit čoskoro prešiel, zanechajúc po sebe len príšernú fyzickú bolesť v stále sa chvejúcom tele, a pocit, že život skončil.
„No?“ ozval sa zvrchu posmešný, ale ukojený hlas. „Čo sedíš? Okamžite to tu uprac. Počuješ ma? A oper moju košeľu,“ hodil jej čosi na kolená, „zasvinila si ju svojou nečistou krvou.“
Ale ona nič nepočula ani nevidela, ani sĺz viac nebolo. Len ruky automaticky sťahovali na hrudi roztrhnuté šaty.
„Ak okamžite nevstaneš, tak ťa potrestám, že...“ nedohovoril. Vchodové dvere do knižnice buchli ako hrom a Nott sa prudko obrátil. Hermiona nemala síl ani na to, aby zdvihla hlavu, ale aj tak pocítila tú tichú zúrivosť, ktorá zrazu naplnila izbu. Bolo ňou nasiaknuté všetko, dokonca sa vkradla aj do jej mozgu a donútila ho na chvíľu sa vyjasniť.
„Ty?“ zatiahol Nott, v jeho hlase zneli dosť zmiešané pocity.
„Spoznal si ma, čo?“
Nie, prosím, len nie on! Nemal by to vidieť. Hermione sa zatmelo pred očami, spadla na podlahu, cez hmlu vidiac len dva páry nôh.
„Samozrejme, že som ťa spoznal, hoci som ťa dávno nevidel.“
„Áno, dávno, odvtedy, čo si ma zradil môjmu otcovi.“
„Nebodaj sa na mňa za to stále hneváš?“ Nott sa zasmial. „Nemal by si, veď som len plnil príkaz Temného pána.“
„Nie,“ jeho hlas bol podivuhodne pokojný, ale kovová tvrdosť, ktorá v ňom zjavne zaznela, neveštila nič dobré. „To, čo si urobil vtedy, je nič v porovnaní s tým, čo sa stalo teraz.“
Dobre, že Hermiona nemohla vidieť jeho tvár, inak by sa čudovala tomu, ako bola skrivená nenávisťou.
„Hovoríš o tomto?“ Nott ledabolo mávol rukou smerom k nej, akoby bola hŕbou handier. „Vieš, na dievča s nečistou krvou celkom ujde. Ak chceš, môžem ti ju požičať...“
„Crucio!“ ozval sa chladný hlas a Nott zvrieskol. Tak prenikavo nahlas, že Hermione išlo hlavu roztrhnúť, a predsa zhypnotizovane počúvala, cítiac akési mračné uspokojenie.
Všetko sa skončilo rovnako nečakane.
„Ty!“ zreval Nott. Zúfalo hľadal svoj prútik, ktorý pokojne odpočíval v jeho košeli, čo ležala na zemi.
„Za to, čo si urobil,“ znel chladný hlas kata, „zaplatíš životom.“
„Nie! Nie!!!“
„Aj ona kričala „nie“, ale ty si nepočul.“
„Nie, Draco, prosím, len si spomeň...“
„Mlč!“ prvýkrát sa prestal ovládať a kričal. „Mlč, hajzel! Zmĺkni navždy. Avada Kedavra.“
Vedľa spadlo čosi ťažké. Prázdnota zmizla a Hermiona opäť vnímala všetku tú bolesť a zúfalstvo. Priala si len jedno – tiež umrieť. Stratila vedomie.
***
Zvláštny pocit. Prázdnota, akoby stratil niečo cenné, čo sa už nedá vrátiť. Ale veď tomu tak nie je, veď jemu je to jedno. Stáva sa, čo na tom... Tak prečo mu ide srdce puknúť? Prečo? Ten pocit sa mu vôbec nepáči, ale nechce odísť, mučí ho, týra.
Nie je to správne.
Dnes zabil človeka, hoci to už dávno neurobil. Prečo? Veď za ním išiel kvôli niečomu inému. Ukázal slabosť, podľahol svojím pocitom.
Nie je to správne.
Pohla sa, ale on ju upokojujúco pohladil po líci a silnejšie ju objal v strachu, že sa zobudí. Čo má urobiť? Čo má povedať? Nikdy nevedel vyjadriť nežné city, vedel sa len posmievať. A toto bola príhodná situácia, aby ju mohol mučiť, vyviesť z miery. Mohol by vymyslieť toľko urážok, ale nechcel.
Nie je to správne...
***
Všetko sa podobalo na blúdenie v tmavej jaskyni. Veľmi dlho šla, nevidiac cestu v úplnej tme. Niekedy, celkom zriedka, videla svetlo, ale nechcela za ním ísť. Svetlo, ktoré tak dlho hľadala, vzbudzovalo hrôzu, a ona sa chcela opäť ocitnúť v tme, utiecť, schovať sa... Niekedy počula hlas, ktorý jej čosi nežne našepkával, vtedy sa cítila tak dobre, tak pokojne, až sa to podobalo na šťastie.
Ale všetko sa zrazu skončilo. Akoby ju schmatla neviditeľná ruka a potiahla ju nahor, k nenávidenému svetlu.
Hermiona otvorila oči a znova ich zavrela. Zdalo sa, že bolo ráno. Za oknom svietilo slnko. Načo? Ako môže svietiť, keď v duši cíti len tmu a bolesť. Niekomu podarúva radosť, ale veď to nie je spravodlivé, ako sa môže niekto v tejto chvíli tešiť?
Škoda, že necítila ten opojný stav, ktorý zvyčajne býva po spánku, keď ešte nič nechápeš, len ležíš a pokúšaš sa rozpamätať. Ale ona na nič nezabudla, akoby to bolo len minútu dozadu, do najmenších podrobností sa zjaviac pred očami, a tak veľmi sa jej zachcelo naspäť, do tmy...
Ale všetko sa nezvratne vyjasnilo, sen zmizol, a v úplne jasnej hlave sa zjavil strach. Niekde nižšie, tam, kde býva duša, sa znova prebrala bolesť.
Jej hlava neležala na vankúši, ale na niečej obnaženej hrudi. Zvláštne, ale z toho poznania jej ani neprišlo zle. Pozrela sa dolu a uvidela silné ruky, čo ju objímali a vzbudzovali pocit bezpečia. Potom nadvihla hlavu, pohľadom skúmala krk, bradu a pery človeka, ktorý ležal vedľa nej. Napokon sa pozrela priamo do otvorených šedých očí, ktoré v tej chvíli nevyjadrovali nič.
„Aleba,“ ozval sa. „Spala si skoro päťdesiat hodín. Už som si myslel, že je to navždy.“
Hermiona nechcela odpovedať, či vôbec hovoriť. Odtiahla sa od neho, sadla si v kúte postele, pritiahla si kolená k brade a objala sa rukami.
„Si hladná?“ spýtal sa akoby odniekiaľ zďaleka.
Áno, zdalo sa, že bola hladná, ale aký to malo význam? Ako by mohlo mať teraz vôbec niečo význam? Do čerta, prečo je tu toľko svetla! Zatvorila oči.
„Prosím, nechaj ma samú,“ slabo zašepkala, nespoznávajúc vlastný hlas.
„Nie,“ pokojne odvetil Draco. „Ani mi nenapadne.“
Hermiona otvorila oči a nechápavo sa naňho pozrela.
„Čože? Zmizni, nechcem nikoho vidieť, je to snáď také ťažké pochopiť??“
„Je to pochopiteľné,“ povedal a lenivo si obzeral svoje nohy. „Ale akosi ma nezaujíma, čo chceš ty.“
To bolo príliš. Ľahostajnosť a želanie stratiť sa, rozplynúť sa vo vzduchu, zmizli a na ich miesto prišla zúrivosť.
„Ty! Si obyčajný krutý sviniar bez srdca! Ako sa opovažuješ!“ Hlas viac nebol slabý, kričala.
„Ja?“ uškľabil sa. „Čo také som urobil? To ty tu chceš sedieť a ľutovať sa, a vykašľať sa na všetkých okolo, ako aj na svoju dcéru, ktorá sa kvôli tebe už druhý deň znepokojuje!“
„Naozaj?“ Niečo čierne sa pomaly zbieralo v hrudi a čochvíľa sa to chystalo vychŕliť von. „Prečo všetci myslia len na seba? Prečo je všetkým jedno, čo cítim ja?“
Draco si sadol a priblížil sa k nej.
„A prečo,“ slzy, ktoré, ako sa zdalo, že už vyschli, sa znova rozkotúľali po jej lícach, „prečo nikto nechápe, že mi je všetko jedno! Chcem len zomrieť a nikdy viac o ničom nepremýšľať!“ Zúfalo mlátila päsťami do jeho hrude, a s každým úderom mala pocit, akoby jej vyberali kúsky niečoho ostrého, čo jej spôsobovalo neznesiteľnú bolesť.
„Prosím,“ Vzlyky lomcovali jej telom. „prosím, urob niečo, aby tá bolesť zmizla, ja už viac nevládzem, ja viac nevládzem...“
Pevne ju privinul k sebe a zbavil ju možnosti pohnúť sa.
„Výborne,“ zašepkal Draco, prehrabujúc sa prstami v jej vlasoch. „Dobré dievča, teraz bude lepšie, veď uvidíš...“
Ale neuľavilo sa jej tak skoro. Hermiona sa snažila držať zo všetkých síl a i to len kvôli dcére, lebo si sľúbila, že ju nikdy nezarmúti.
Bolesť sa postupne otupovala. O tri dni sa Hermione vrátil apetít, o päť zo seba dokonca vysúkala úsmev. A o dva týždne sa všetko zdalo len nočnou morou.
A, samozrejme, Draco bol pri nej po celý čas. Nikdy predtým sa Hermiona tak netešila z jeho ľahostajnosti. Správal sa tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Časom v to uverila dokonca aj Hermiona. Neprežila by súcitné pohľady, priateľské potľapkávania po chrbte či nezmyselné „všetko bude dobré“. Nie, nič z toho ani nebolo. A keď sa Amy spýtala, prečo mamička už nechodí do práce, Draco odvetil : „Bývalý pán ju musel pre jeho zdravotné problémy prepustiť.“, Hermiona kdesi vnútri pocítila teplo.
Draco ju viac v noci neobjímal, dokonca sa jej ani prstom nedotkol, za čo mu bola Hermiona vďačná. Jediná myšlienka o akomkoľvek fyzickom kontakte s mužom, nech by to bol sebamenší nevinný dotyk, v nej vzbudzovala zhnusenie.
„Spíš?“ Draco si vyzliekol košeľu, zaliezol pod deku a upriamil pohľad na plafón.
„Nie,“ Hermiona si vzdychla a natiahla si deku až po bradu.
„Vieš, Grangerová...“
„Hermiona,“ opravila ho.
„Vieš, Miona,“ zmĺkol uvažujúc, ako to znie, a zjavne zostal s výsledkom spokojný, „už dlho som sa ťa chcel opýtať...“
„Na čo?“ Hermiona sa naňho zvedavo pozrela.
„Predtým než sa to stalo,“ Draco sa zastal, keď pocítil, ako sa mykla, „nuž, mala si niekoho?“
„Nie, čo si,“ Hermiona sa znova naučila ironizovať, áno, ozaj jej je lepšie, „dcéru mám zo vzduchu!“
„Dobre si mi rozumela.“
„Nie, nikoho som nemala.“
„Prečo?“
„Drž už hubu, hej! Chceš ma potrápiť? Neradím ti to, teraz som schopná aj zabiť.“
„Nie,“ Draco zbieral odvahu. „Nechcel som sa ťa dotknúť, len som sa pýtal. A otec Amy, kde je?“
„Ďaleko,“ odbila ho Hermiona.
„Ľúbila si ho?“ Draco sa napol, príliš veľa záviselo od jej odpovede.
„Áno,“ Hermiona si zakryla dekou aj hlavu. Draco sa mykol.
„A on teba?“
„Nie,“ hlas jej znel pridusene.
„Nie? Ale teba to netrápilo.“
Hermiona vyliezla spod deky, sadla si a rozosmiala sa.
„Na čom sa smeješ?“
„Nie, na ničom, len som už túto otázku počula.“
„Ako sa ti teda podarilo dostať ho do postele?“ vyznelo to surovejšie, než čakal. Prestala sa smiať.
„Nikoho som nikam nedostala,“ precedila cez zuby, „bol zničený, všetci ho opustili, a bolo mu jedno, kde a s kým, hlavne sa chcel odreagovať.“
Zdalo sa mu, že sa rozplače, ale Hermiona len hlboko vzdychla a pokračovala : „Ty to, samozrejme, nepochopíš, ale mne bolo jedno, či ma ľúbi a čo bude potom. Len som chápala, že teraz, v tejto chvíli, ma potrebuje. Vieš, aké to je, keď cítiš, že ťa človek, ktorého ľúbiš, potrebuje? Si pripravený dať mu všetko, všetko, čo máš, vrátane seba samého? Tak vieš?“
Hermiona odrazu zmĺkla a pritisla si ruku k perám.
„Nie,“ Draco sa tiež posadil, „neviem, veď ja som ešte nikoho neľúbil.“
„Sviniar,“ zložila si ruky na hrudi a otočila sa. „Nič iné som od teba ani nečakala.“
„Hermiona,“ zľahka naklonil hlavu sledujúc jej profil, „vyrozprávala si tu zaujímavý príbeh, ale ja by som predsa chcel vedieť ešte niekoľko podrobností.“
„Akých?“ jej plecia sa napli.
Draco prižmúril oči.
„Chcel by som vedieť, kde, kedy a za akých podmienok sa to stalo a prečo si nič nepamätám.“
Hermione nedošiel hneď význam tých slov, veľmi pomaly otočila hlavu a s hrôzou v očiach sa pozrela do jeho ľahostajnej tváre. Dracovi sa zdalo, že počul zbesilé údery jej srdca.
„Dobre,“ povedal posmešne, „pomôžem ti. Myslím, že sa to stalo po plese v siedmom ročníku, práve keď som odišiel od smrťožrútov. Môj otec ma vyhnal z domu a povedal, že ak ma ešte raz uvidí, tak ma zabije. Áno, vtedy sa odo mňa odvrátili všetci, koho som predtým nazýval priateľmi. Ale mýlila si sa, nebol som zničený, bol som len mierne rozladený, a nikoho som nepotreboval, najmä nie teba.“ Minútu mlčal, kochajúc sa efektom svojich slov. „Ešte ti viem s istotou povedať, že to bolo v astronomickej veži, často som tam zvykol vodiť baby.“
„Mlč,“ Hermiona trhane prehltla guču sĺz, čo sa jej tisla do hrdla.
„Potom,“ s neochvejným výrazom pokračoval Draco, „myslím si, že si na mňa použila Obliviate, však rozum na to máš, že? Mám pravdu? Nepočujem!“
„Áno.“
„Skvelé. Ale jedna vec pre mňa predsa ostáva záhadou.“ Zastav sa, Draco, zastav sa, ty čertov sukin syn, „Čo sa stalo predtým? Veď v plnej príčetnosti by som nikdy nesúhlasil, však chápeš, aby som s tebou... čo to bolo? Elixír lásky? Alebo si sa odhodlala na Imperius?“
„Nenávidím ťa,“ zašepkala Hermiona. Vyzerala ešte mizernejšie, než vtedy, na podlahe...
„Ani ja k tebe nechovám nežné city. Ale naozaj si si myslela, že nespoznám vlastnú dcéru, vlastnú krv? Naozaj si ma mala za takého idiota? Ako si mohla,“ prudko sa prihnal k nej a jej tvár otočil k sebe, „ako si sa vôbec opovážila skryť predo mnou čosi také? Bála si sa mojej reakcie? Dobre si robila. Vieš vôbec, že keď som vtedy vošiel do tohto domu, skoro som ťa zabil?“
„Ale bolo to potrebné.“ V očiach sa jej zaleskli slzy.
„Vieš, Grangerová,“ na tom slove urobil dôraz, „hoci ma považuješ za netvora, som schopný všetko pochopiť a odpustiť. Ale nestrpím lži, počuješ? Nenávidím lož a zradu! Dobre, chápem, že vtedy si bola mladé, hlúpe dievčisko, ale zdá sa, že si ňou ostala. Ibaže teraz, vieš, dúfal som, čakal som, kedy mi to povieš. Ale ako vidím, nemala si to v pláne!“
„A ja som zas dúfala,“ aké horké sklamanie zaznelo v jej hlase, „že tvoje city ku mne sa aspoň trochu zmenili. Vidím, že sme sa obaja mýlili.“
„Chcem si spomenúť, môžeš to predsa urobiť? Tak poď, len jedno švihnutie prútikom.“
„Nie,“ Hermiona sa otočila, ale Draco jej stisol tvár silnejšie, nútiac ju pozerať sa mu rovno do očí.
„Nie?“ už sa nedokázal krotiť. „Chceš povedať, že mi nepomôžeš?“
„Nie,“ zopakovala.
„Nuž,“ hnusne sa uškrnul Draco, „opäť budem musieť všetko urobiť sám.“
Hrubo sa pritlačil k jej perám. Cítil, ako v ňom narastá niečo, čo sa vôbec nepodobalo zlosti. Cítil, že lapá po dychu, cítil jej zdesenie, ale nemohol sa prinútiť prestať. Len ju ďalej zúrivo, skoro do krvi, bozkával. Malé slabé rúčky ho tlačili do hrude, ale on si tú obranu ani nevšimol. Jeho vlastná ruka však zatiaľ stihla preskúmať krivky jej nádherného tela.
Nie. Bolí ju to. Nechce jej ubližovať, nikdy nechcel...
Draco sa od nej prudko odtrhol a sadol si na druhý koniec postele. Prstami si stláčal spánky. Nevidel ju, ale jasne si vedel predstaviť, ako sa bezmocne chúli do klbka. Líca mal mokré od sĺz, od jej sĺz.
„Nenávidím ťa.“ Ten tichý hlas sa mu vkradol priamo do duše.
„Veď ty predsa vieš,“ vzdychol, „veď ty vieš, že by som to nikdy neurobil, najmä nie po tom, čo...“
„Vypadni z môjho domu.“
„Odpusť mi...“
„Netreba, len odíď, prosím.“
Draco vstal. Košeľa, z ktorej kedysi boli jej šaty, sa mu príhodne váľala pod nohami. Neotočil, nepovedal ani slovo. Odišiel zo spálne. Cestou k dverám potichu vošiel do malej izbietky, kde spalo dievčatko, a opatrne ju pobozkal na čelo.
Až na ulici Draco pochopil, že práve vlastnými rukami zabil city jediného človeka, ktorý ho ľúbil. Jedinej ženy, do ktorej by sa sám mohol zamilovať. Ale ani mu na um nezišlo, že to zďaleka nie je koniec.
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 31.12. 2010 | Epilóg | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 31.12. 2010 | 8. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 30.12. 2010 | 7. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 29.12. 2010 | 6. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 28.12. 2010 | 5. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 27.12. 2010 | 4. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 26.12. 2010 | 3. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 25.12. 2010 | 2. kapitola | |
Ma_ria: ( Kukuričiarka ) | 24.12. 2010 | 1. kapitola | |
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi ) | 23.12. 2010 | Úvod k poviedke | |