Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka prekladateľa: Gobblin – preklad v HP je česky skřet a slovensky škriatok. Preklad v Tolkienovi je česky skřet a slovensky ohyzd (ohyzdovia). Používa sa aj orkovia, goblinovia. Ja som zvolila ohyzd. Viď: http://www.kinema.sk/clanok.asp?id=3700. Citácie sú z českého prekladu od pani Pošustovej.

Kapitola 2

DRACO

Dopadol som na tvár. To prekliate dievčisko sa dostalo dnu za mnou a nie práve jemne mi vrazilo do chrbta. Už som čiastočne držal v ruke prútik - teraz odskackal po kamennej podlahe do čiernoty. Zaklial som po francúzsky a potom po taliansky, keď som sa vyštveral znova na nohy. Strhol som sa, keď mi bolesť vystrelila kolenami a lakťami. Nič som nevidel - dokonca som si nedovidel ani na špičku nosa.

"Geniálne, Grangerová!" vykríkol som, môj hlas sa odrážal od vysoko sa týčiacich stien. "Kvôli tebe som stratil prútik!"

"Prečo si ho vôbec mal vytiahnutý?" zhíkla, kým sa potkýnala niekde naľavo odo mňa.

"Aby som ťa ním zabil."

"Čože?" zjačala. "Vážne si chcel-"

"U Merlina, Grangerová, spamätaj sa predsa," zavrčal som. "Napadlo mi, že možno budem potrebovať prekliate svetlo!"

"Ach," roztrasene odvetila a potom jej hlas spevnel. "Lumos!"

Nič sa nestalo.

"Lumos!" zopakovala.

"Daj mi ho," načiahol som ruku tým smerom, kde som si myslel, že stojí.

"Nie!" začul som, ako buchla o stenu. To mi potvrdilo, že dvere zmizli.

"Ty ani nevieš, ako tú hlúpu vec použiť?" Urobil som tri kroky smerom k nej. Preklínal som tú tmu tmúcu a rukou som sa obtrel o jej plece. Silno som ju schmatol za rameno. "Daj mi svoj prútik!"

"Draco Malfoy, pusti ma -"

Mlátila voči môjmu zovretiu, ale ani ona nevidela. Bojoval som s jej buchnátmi, snažil som sa nedostať úder do tváre a ľavou rukou sa mi podarilo zovrieť jej zápästie.

"Nie!" zajačala, keď som ju pritlačil o stenu.

"Prestaň sa chovať ako decko a daj mi svoj prútik!" zareval som práve v okamihu, keď som jej ho vytrhol z pravej ruky. Zvrtol som sa, zdvihol som ho a zhlboka sa nadýchol. "Lumos!"

Nič sa nestalo. Vôbec nič. Ani iskrička. Bolo to, ako keby som držal konár z jedného zo stromov, čo rástli vonku. Potriasol som ním.

"Čo je s tvojím prútikom?"

"S mojím prútikom nič nie je!" dychčala Hermiona, jej hlas prekypoval zúrivosťou. "Vráť mi ho!"

"Dobre." Hodil som ho jej smerom. Narazil na kameň, potom padol na zem a odkotúľal sa.

"Kam dopadol? Draco, kam dopadol?" lapala po dychu, rukami šmátrala po kameňoch. Neodpovedal som. Moje oči sa stále snažili zaostriť pri pokuse zachytiť svetelný lúč, nejaký tieň alebo mihotanie sviečky. Ale nič tam nebolo. A podľa hĺbky ozvien, ktoré vytvoril náš ujačaný zápas, bola táto miestnosť úplne prázdna.

"Nemôžem ho nájsť," vykríkla Hermiona. "Nemôžem ho nájsť!"

"Ani ja nemôžem nájsť ten svoj!" vyštekol som a zaťal ruky.

"Díval si sa po ňom vôbec?"

"Díval? Ako som mohol dívať? Je tu tma ako vo vreci!"

"Ja to viem! Snažil si sa ho nájsť?"

"Aký má zmysel nájsť ho?" odsekol som. "Tu nefungujú!"

"Prečo by nefungovali?"

"Ako to mám vedieť?"

"Čo si si myslel, keď si sem vošiel?" dožadovala sa. Automaticky som sa zvrtol, ale stále som ju nedokázal vidieť.

"Počúvaj, ak sa ma pokúšaš nazvať blbcom -"

"Nepokúšam," odsekla. "Snažím sa prísť na to, kde sme!"

"V Komnate najvyššej potreby," odfrkol som.

"Ja viem!"

"Prestaň kričať!"

"Ty prestaň kričať!"

"Grangerová, ak nezavrieš zobák, tak ťa -"

"Pšt."

"Čo si povedala?" začal som, hlboko dotknutý.

"Pšššt!"

"Hej, neoceňujem, keď ma -"

Jej ruka ma zovrela okolo zápästia. Strhol som sa, pokúšal sa ju striasť -

"Počúvaj!" zasyčala. Stuhol som. Chvíľu som nič nepočul a práve som ju chcel odhodiť naprieč celou miestnosťou...

Keď sa v diaľke na druhom konci miestnosti rozžiarila oranžová žiara - miestnosti, ktorá bola evidentne trikrát dlhšia než akákoľvek chodba v mojom dome - prižmúril som, moje oči sa už totiž prispôsobili tme.

Hermiona mi ruku nepustila.

"Čo je to?" zašepkala, zrazu potichu. Nič som nepovedal. Z tej žiary vychádzali zvuky - rev, škriabanie. A potom ku stropu vystúpilo vysoké hvízdajúce zavytie.

V žilách mi stuhla všetka krv. Celým mojim telom prebehla silná triaška. Pokúsil som sa ovládnuť, ale dokázal som len prehltnúť a o krok cúvnuť.

"Draco, čo je to?"

"Horskí ohyzdovia," precedil som cez zuby. A potom sa mi všetky svaly zablokovali a ja som skamenel.

"Horskí ohyzdovia?" zopakovala Hermiona, zmätená. "Čože? Na hrade?"

Doslova som nebol schopný ani len odpovedať. Nedokázal som sa vôbec pohnúť.

"Nemali by sme utiecť?" Teraz moje zápästia zvierali obe jej ruky. To svetlo silnelo, rozťahovalo sa, aby odhalilo steny miestnosti - čo vôbec neboli steny, ale členitá skalnatá jaskyňa. A potom sa po tých skalách roztancovali ostré tiene kymácajúcich sa a plaziacich sa postáv. Smerom k nám sa niesol hrdelný, bublavý smiech a vrčanie.

"Draco, nemali by sme utiecť?"

To vrčanie zosilnelo na primitívny vreskot.

Zbadali nás.

A nech som sa snažil akokoľvek, moje svaly boli ako z olova - srdce mi bilo tak silno, že ma boleli žily na krku.

"Draco?"

"Ehe," zvládol som, ale nedokázal som ustúpiť.

"Tak poďme!" Hermiona ma trhla za ruku, otočila ma a tiahla ma vpred. V ďalšom okamihu sa tí ohyzdovia dali do šialeného behu, samozrejme boli nám v pätách, kymácali sa, dupali a škrípali zubami. Prinútil som svoje stuhnuté nohy fungovať, aj keď som sa potkýnal vpred do absolútnej čiernoty, vedený jedine prstami tej humusáčky.

"Poďme!" naliehala a ja som rozpohyboval svoje nohy rýchlejšie. Ohyzdovia chňapli po uvoľnenom konci mojej košele - cítil som, ako jeden pazúr zasiahol môj chrbát - začal som ostrejšie dýchať, ako keby som vdychoval nože. Zavrel som oči, pretože v tom nebol žiaden rozdiel, a utekal som tak rýchlo, ako som len mohol.

A potom, za mnou, začal z rozčúlených mužov vrčať a bublať zvrátený, rezonujúci spev.

Chňap! Lap! Strop sklapl

Třesk, plesk! Dup, křupl

Tam dolů hned, kde vládne skřet,

hohó, tam s tebou šup!

Břink, bim! Sem s ním!

Perlík, a kuj! Hohó, jsi můj!

Teď buš a buš a rob a služ,

hohó, teď kuj a kuš!

Chceš pryč? Prásk bič!

"Draco," zhíkla Hermiona, práve keď som skoro zakopol. Cítil som, ako ohyzd dýcha tesne za mnou - cítil som jeho zápach.

"Draco, niečo vidím!"

"Kde?" zjačal som a znova otvoril oči.

"Tam!" Ďaleko, preďaleko pred nami som zahliadol svetielko. A v tej chvíli moje nohy dopadli na niečo, čo sa ani trocha nepodobalo na kameň. Bolo to ako zem a ihličie z borovíc. A potom sa po oboch stranách okolo nás odnikiaľ zjavili stromy. Boli sme v lese.

Ohyzdovia sa stále blížili.

Sténej a skuč!

Kňourej a kňuč!

A rob a rob a čekej hrob,

kde vládce skřet smí popíjet,

hohó, kde má svůj svět!

"Sme... takmer... tam..." vydychovala Hermiona, jej zovretie zosilnelo. Teraz som mohol pred nami vidieť cestu - bola široká, pokrytá ihličím. Žiara bola iná, nie ako ohyzdia diera.

Akási jasnejšia, otvorenejšia...

Tesne vedľa môjho ucha cvakli čeľuste. Priškrtene som vykríkol a švihol rukou dozadu. Zasiahol som kožovité telo ohyzda. Potom mi jeden z nich zaťal zuby do zadnej časti nohy.

Zavyl som. Spaľujúca bolesť si razila cestu mojou nohou a chrbtom. Hermiona ma hodila do toho otvoru -

Vypadol som ním von z lesa. Vstúpil som do jasného zlatého svetla. Bolesť v mojej nohe zmizla. Na okamih som zbadal modrú oblohu a zožltnutú trávu. Potom som sebou hodil o zem.

Ticho. Nepokojný vietor šelestil vysokou trávou nad mojou hlavou. Chvíľu som ležal, paralyzovaný, srdce mi búšilo v ušiach. Ten vietor šepotal. Otvoril som oči.

Ležal som na bruchu na polámaných stonkách jačmeňa. Zlaté steblá stáli nahusto pri mojej tvári a rukách. Zhlboka som sa nadýchol a zovrel prstami tú ševeliacu trávu. Zemitá, sladká vôňa sena zaplnila moje pľúca. Zamračil som sa a potom som sa pomaly posadil.

Do vlasov sa mi vplietal teplý vánok. Na chvíľu som zavrel oči, keď do nich udrelo jasné, ničím neclonené slnečné svetlo. Zdvihol som ruku a utrel si tvár, potom som sa rozhliadol.

Sedel som v zlatistom poli jačmeňa, nado mnou obloha bez mráčika, tak ďaleko ako som dovidel vlniace sa steblá. Okrem jedinej veci.

V diaľke stál strom. Nádherný strom, ale nehodil sa sem. Na jednu stranu sa nakláňala prastará smútočná vŕba, jej dlhé vetvy prevísali k zemi. Prižmúril som oči. Už som tu predtým bol...?

Obzrel som sa. Za mnou sa týčil čierny les - ako nepriepustná kovová opona. Bola tam cesta, po ktorej sme práve prišli a ktorá vyzerala ako tunel cez horu. Za ňou čakala temnota a ticho. Ohyzdovia za nami nešli.

Vyštveral som sa na nohy, potom zízal na tú smútočnú vŕbu. Vietor rozvlnil moju košeľu, ale nespievali žiadne vtáčiky. Jediným zvukom bol šelest jačmeňa. Obzrel som sa na zadnú časť svojej nohy, čakal roztrhanú látku a ranu. Ale moja noha bola úplne v poriadku a nohavice som mal nedotknuté.

Napravo odo mňa do toho jačmeňa niečo narazilo. Stočil som sa -

aby som videl, ako Grangerová vystrelila do sediacej pozície, slama vo vlasoch, jej vlasy a viazanka úplne rozcuchané. Rozhliadla sa dookola, potom za seba na ten les, potom znova na tú vŕbu v diaľke. Zamračila sa.

"Kde sme?"

"Prečo si myslíš, že ja som ten, kto to bude vedieť?" dožadoval som sa, keď som sa pohol vpred.

"Kam ideš?" Začul som, ako vstala a dupala za mnou.

"Preč od teba?"

"Než čo? Než nájdeš tie dvere?" protestovala. "Ako to navrhuješ urobiť, keď vôbec nemáš prútik?"

"Tradičným spôsobom," odpovedal som. "Pohľadám ich."

"Sme uprostred poľa!" vykríkla. Nohy jej zastavili. "Draco, stoj."

"Nie."

"Draco, musíš mi povedať, kde sme!"

"Nie, nemusím," odsekol som, zvrtol som sa a venoval jej nepekný pohľad. "Aj tak je to tvoja chyba - keby si ma nesledovala a túto komnatu nepoplietla, nemuseli sme skončiť v tejto nočnej more."

Znova som sa otočil a vyrazil k tej vŕbe. Nepripustil som si, aby som premýšľal, prečo tam mierim.

"Počkaj."

Moje kroky spomalili a zamračil som sa. Obzrel som sa cez plece a nadvihol obočie. Hermiona zízala na zem.

"Čo je?" spýtal som sa. Pozrela sa mi do očí.

"Už som tú pieseň počula."

Rozhliadol som sa, v rozpakoch.

"Akú pieseň?"

"Tú ohyzdiu pieseň," povedala.

"Veľa sa zdržujeme v spoločnosti ohyzdov, há, Grangerová?" uškrnul som sa.

"Nebuď smiešny. Už som ju počula niekde inde!" naliehala. Potom mi venovala zarazený pohľad. "Myslím, že je z... jednej knihy."

To ma zastavilo. Namáhavo som prehltol.

"Je, však?" Urobila krok smerom ku mne. "Od Tolkiena?"

Moje oči zažiarili.

"Je to čarodejník," vyprskol som. "Ako by si ty vedela niečo o -"

"O knihe Hobit?" dokončila. Vypleštil som na ňu oči. Jej tvár sa rozjasnila.

"Áno! Je to z Hobita! Keď všetkých okrem Gandalfa zajmú ohyzdovia po tom, čo si kvôli búrke našli útočisko v jaskyni!"

Pokúsil som sa jej venovať pohŕdavý pohľad, ale nezabralo to. Takže som sa zvrtol a ďalej tým jačmeňom pochodoval k tej vŕbe.

"Nechápeš?" trvala na svojom. "Komnata najvyššej potreby má prístup k naším myšlienkach - je to súčasť jej kúzla! Vie, že si čítal Hobita." Dobehla ma a mohol som vycítiť ten čudný pohľad, ktorý mi venovala. "Prečo si myslel na ohyzdov?"

"Nemyslel som na ohyzdov!" tvrdil som.

"Fajn, ja som na nich určite nemyslela," povedala. Stlmila hlas. "Je to ako keby tá komnata vedela, čím ťa vydesiť..."

"Nebol som vydesený," blafoval som. Nepočúvala.

"Otázka je..." dumala. "Prečo by ťa chcela vydesiť?"

"Je to komnata, Grangerová," odpovedal som. "Tá nechce nič." Pokrútil som hlavou a zasmial sa na tú prázdnu oblohu. "Typický mukel. Zjavne nedokážeš pochopiť, že mágia má skrátka pravidlá."

"Čo tým myslíš?" dobehla tesne ku mne a nakúkala mi na tvár.

"Si neznesiteľná, vieš to, že?" mračil som sa na ňu.

"Čo. Tým. Myslíš?"

Zastavil som. Aj tak sa nezdalo, že sa k tej vŕbe nejako približujem.

"Počúvaj, dievčatko," zavrčal som. "Komnata najvyššej potreby vezme tvoje myšlienky a premení ich na realitu, správne?"

Dychtivo ma sledovala, jej hnedé oči rozžiarené, jej obočie zvraštené. Zaškrípal som zubami.

"Zvyčajne, keď ju ľudia nájdu, myslia a sústredia sa na jedinú vec," vysvetľoval som. Pripadal som si ako profesor Snape, keď sa snaží dostať nejakú myšlienku do Potterovej prázdnej hlavy. "Ale ak začneš myslieť na jednu konkrétnu vec a potom ti na myseľ naskočí tisícka ďalších, kým prechádzaš dverami, vrazíš do niečoho podobného, niečoho podobne šibnutého ako Alenka v Ríši divov." Zašermoval som jej prstom pred tvárou. "A to len v tom prípade, ak jednáš s nesústredenou mysľou jedného človeka, nie s dvoma ľuďmi, ktorí tam vrazia bez toho, aby si ujasnili, čo vlastne chcú."

"Ríša divov," zopakovala, ako keby to nechávala prenikať do svojho vedomia.

"Alebo Krajina-Nekrajina," zamrmlal som, pohol sa znova smerom k vŕbe cez tú vysokú, šelestiacu trávu. "Ako v Nikdy-nenájdeme-tie-prekliate-dvere."

"Prečo stále kráčaš týmto smerom?" zavolala Hermiona. "Dvere sú tam vzadu."

"Zdá sa ti tá cesta lepšia?" doširoka som ukázal na hlbokú, tmavú cestu do lesa. "Pokojne si choď. Nebránim ti."

Chvíľu nič nepovedala, potom za mnou vykríkla.

"Fajn! Aj tak tam je môj prútik." Zmĺkla, potom skúsila znova. "Malfoy, nedáva zmysel ísť tam, kam ideš ty."

"Počúvaj, Grangerová," vyhlásil som a otočil sa k nej tvárou. "Môžeš si robiť čokoľvek, čo chceš - ale nič ma neprinúti vrátiť sa tým priechodom skrz... tamto." Ukázal som rukou. Pohnal som ju tam rukou. "Pápá."

Na chvíľu na mňa zazerala, nerobila nič iné, len po pás stála v mávajúcom jačmeni. Potom sa zvrtla a kráčala nazad do lesa, jej dlhé kučery poskakovali a húpali sa na jej chrbte. Prevrátil som očami, vďačný, že som sa jej konečne zbavil.

Stále som kráčal k tomu osamelému stromu, ten slabučký šepot a šelest okolo mňa. Moje zamračenie zosilnelo, keď som študoval tú jasnú krajinu a zľahka sa kývajúce vetvy tej vŕby. Už som tu predtým bol? Alebo som si len predstavoval miesto ako toto?

Nakoniec som sa dostal bližšie k tej vŕbe - ktorá sa ukázala väčšia, než som kedy videl. Zdalo sa, že je dvakrát väčšia ako Zúrivá vŕba na školských pozemkoch. Ale táto neprejavovala žiadne známky toho, že by ma chcela prizabiť. Jej zelené, lákavé vetvy viseli k zemi, vytvárali okolo jej kmeňa záclony. Pamäť sa znova dala do pohybu. Zaváhal som, potom zdvihol ruku, aby som nejaké odtlačil nabok a vkročil do toho ticha a tieňa.

Vzduch prerezalo zvriesknutie. Zvrtol som sa, srdce mi šlo vyskočiť. Ozvalo sa to znova, pretínalo to to ticho, odrážalo sa od šedých, holých stromov čierneho lesa. Vydesený, primitívny, zúfalý vreskot - ako keby niekoho zabíjali.

Grangerovú.

Zovrel som tie nízko visiace vetvy a zízal na prsteň na mojej pravej ruke. Slnko sa odrážalo od striebra na erbe. Zatvoril som oči, zaškrípal zubami a silno stisol tie vetvy.

Vykríkla znova.

HERMIONA

"Toto je smiešne. Absolútne absurdné," zamrmlala som, odrážala vetvy z tváre, keď som vbehla do tieňov toho lesa. "Dvere sú tadeto. Prečo nemohol -"

Niečo sa predo mnou v tej hlbočine pohlo. Spomalila som a zastavila. Načúvala som.

Tiché plazenie, ako keď sa dlhé, hladké, ťažké telo pohybuje po poraste, zaplňovalo ticho lesa. Po tele mi prebehli zimomriavky. A potom som zazrela nejaké telo.

Bolo dlhé - možno desať metrov - a pohybovalo sa ako rovnomerná čierna rieka smerom ku mne. Prehltla som.

"Haló?" skúsila som. Moji rodičia by si mysleli, že som totálne scvokla, keď som oslovovala veci, ktoré sa plazili po zemi, ale podľa mojich skúseností častokrát odpovedali. "Haló? Je tam niekto?"

Ssssssssssssssssss…

"Ach, nie..." vydýchla som, o krok cúvla. Stúpila som na niečo mäkké.

Zhíkla som a s otočkou vyskočila -

Aby som videla, že všetka zem okolo mňa pokrytá je čiernymi zmijami. Hemžili sa sem a tam, po sebe a medzi sebou - boli ich hromady, plazili sa, posúvali a syčali. Nemohla som sa pohnúť, nemohla som nikam ustúpiť, pretože obkľúčili moje nohy, ako keby som stála vo vriacej kaluži dechtu. Tucty z nich sa pomaly sťahovali a otáčali svoje hlavy, zízali na mňa čiernymi, lesknúcimi sa očami. Stála som ako sviečka, ruky pritisnuté k bokom a prinútila som sa vzhliadnuť. Stisla som ústa, keď sa mi ruky a kolená začali triasť. Pretočil sa mi žalúdok a stuhla krv v žilách. Keď som bola malá, hadov som sa nebála. Bazilisk to zmenil.

"Toto nemôže byť skutočné," precedila som cez zuby. "Nemôže byť. Dracovi ohyzdovia neboli skutoční. Pochádzali z knihy. Toto nie je skutočné, toto nie je... uuuuuáááááá!" Moje slová sa zmenili na kňučanie, keď jeden had, jeden veľmi veľký had začal ovíjať svoje studené, hladké telo okolo a okolo a vyššie a vyššie po mojom členku, potom po mojom lýtku. Chcela som ho skopnúť a so zavytím utiecť, ale zahryzla som si do jazyka a prinútila sa stáť nehybne. Keby som sa pohla, uhryzne ma.

"Ach, vypadni, vypadni, vypadni!" prosila som, hrdlo sa mi sťahovalo. "Prosím, choď preč! Prosím-" Jeho silné slučky sa sťahovali okolo mojej nohy. Zapišťala som a pleskla po ňom.

Zaťalo to zuby do mojej pokožky, presne vzadu za mojím kolenom.

Vykríkla som tak, ako som ešte nikdy nevykríkla. Spaľujúca, prenikavá, búrlivá bolesť sa šírila skrz celú moju nohu. Siahla som nadol a strhla toho hada zo seba. Všade na rukách som mala krv. Hadí nepokoj zosilnel na paniku a z ich sykotu sa stal rev - ako nahnevané osy. Pokúsila som sa ich preskočiť, utekať nazad na jačmenné pole, ale oni mi skákali po nohách, zväzovali ma ako povrazy, ovíjali sa okolo mojich členkov. Padla som na kolená. Rukami som pristála na inom hadovi. Švihol sebou a zahryzol mi do zápästia. Znova som vykríkla, hrdlo mi trhalo a pokúsila som sa ho striasť. Zostal uchytený a napumpoval do mňa plnú dávku jedu. Potom ma ďalší uhryzol do lakťa. Ďalší do stehna. Slzy mi stekali po tvári a hádzala som sa na zemi, kopala a oháňala sa z plnej sily. Klbko hadov ma začalo sťahovať pod seba.

"Pomoc!" vykríkla som. "Ach, pomôžte mi, prosím!"

Celé moje telo horelo. Naraz ma pohrýzli stovky hadov, potom sa vrátili a uhryzli opäť. Cítila som, ako sa mi krv zaplňuje jedom. Zomierala som.

"Vstávaj! Grangerová, vstávaj!"

Tie slová ku mne prenikli skrz hmlu a hoci som sa pokúšala poslúchnuť, moje svaly sa nepohli. Potom ma za nadlaktie schytila silná ruka a vytiahla ma nahor.

Hady zo mňa spadli. Potácala som sa vpred. Niekto ma chytil rukou okolo pása. Potom mnou otriasali ostré údery, každý sa rozliehal s ráznym prásk - ale to nehrýzli mňa. Ruka, ktorá ma držala, sa pohybovala s každým tým prasknutím, ako keby tá druhá ruka bola príliš zaneprázdnená tým, že ten zvuk vytvárala.

"Do čerta.“ Prásk. „S tými.“ Prásk. „Hadmi!" štekal do taktu ten istý hlas. "A do čerta s tebou, že si mi stratila.“ Prásk. „Môj.“ Prásk. „Prútik!"

Tá ruka ma ťahala nazad, von z roja hadov. Potom ma dve ruky strčili do tvrdej kôry nejakého stromu.

"Zo všetkého... geniálne. Jednoducho geniálne," mrmlal ten hlas a ja som mala pocit, že sa mi niečo odtŕha z tváre. Zjačala som.

"Chceš, aby som to nechal ďalej ťa hrýzť?" vyprskol. Podarilo sa mi otvoriť oči, aby som našla rovno pred sebou stáť Draca Malfoya. Odhodil jedného hada - hada, ktorý sa asi držal mojej tváre - a potom sa rýchlo načiahol a odtrhol jedného z mojej hlavy, strhol ďalšieho, čo sa mi ovíjal okolo krku, potom sa sklonil a odmotal toho prvého dlhého z mojej nohy - zjavne som sa ho prvý raz nezbavila.

"Zmiznite!" zareval na tie stvorenia, keď vzal dlhú tyč a postupoval na ten roj. Zasyčali na neho, a ten dlhý otvoril svoje ústa a vydal ostré zavrčanie. Draco švihol a rozrazil mu lebku. Chvíľu sa krútil a potom zostal nehybne ležať. Hady, ako ustupujúci príliv, cúvali do temnoty. Draco, zadýchaný, sledoval ako odchádzajú.

Jed z mojich rúk a nôh sa rozptýlil. Siahla som si na tvár, aby som si nahmatala zranenie -

Ale nič tam nebolo. Pokožku som mala hladkú. Hľadela som na svoje ruky, predtým zaliate krvou. Z toho, čo som videla, boli čisté.

Draco odhodil palicu a potom sa otočil tvárou ku mne.

"Už si šťastná?" vyštekol. "Spokojná, že si taká chytrá? Čo som ti povedal?"

"Že ťa nič neprinúti, aby si sa vrátil tadeto," zašepkala som, keď som sa pokúšala zastaviť svoju triašku. Mračil sa na mňa. Utrela som si oči, ale na prstoch mi stále zostávali slzy.

"Nerozumiem tomu," pokrútila som hlavou. "Nikdy by ma nenapadlo, že Komnata najvyššej potreby môže byť taká diabolská -"

"To si vážne taká nevedomá?" Draco rozhodil rukami do vzduchu, potom si pleskol po stehnách. "Špička triedy, a predsa nedokážeš pochopiť ten najzákladnejší princíp." Prezrel si ma odhora nadol, ako keby hodnotil koňa, ktorý sa mu nepáčil. "Úbohá humusáčka. Obávam sa, že niektoré veci sa skrátka nedajú napraviť."

"Fajn, potom prečo mi to nevysvetlíš?" zarevala som, môj hlas preplnený strachom, ktorý som sa pokúšala prehltnúť. Draco urobil ku mne dobre premyslený krok, jeho jasné oči ma prišpendľovali na mieste, kde som stála,.

"Mágia nie je dobrá alebo zlá. Je to nástroj," povedal. "Keby som mávol svojím prútikom," zahral to vo vzduchu. "Keby som mal prútik, tak je to," vykrútil pery. "A povedal accio bolehlav a zavraždil ťa ním," ukázal na mňa. "Bude vďaka tomu accio kúzlo zlým?"

Hľadela som na neho, potom pokrútila hlavou. Tiež pokrútil svojou.

"To nie je mágia. Je to to, čo s ňou urobíš."

"Takže..." mrmlala som, keď som sa objala rukami. "Čo sme s ňou urobili?"

Pozrel na mňa, potom nás otočil k lesu. Dlhú chvíľu nepovedal nič. Potom sa zhlboka nadýchol.

"Neviem."

Obočie mi vyletelo dohora.

"Rozprával si, ako keby si vedel."

"Neviem, dobre?" strelil nazad a prebodol ma pohľadom. "Toto sa mi nikdy predtým nestalo."

"Počkať - ty sem chodíš často?" Urobila som krok smerom k nemu.

"Tak často ako ktokoľvek iný," vrátil - ale klamal. Nepozrel sa na mňa.

"Malfoy -"

"Pšt."

Zastala som uprostred kroku, potom nakukla do lesa, mimo cestu, smerom, ktorým pozeral Draco. Tam, kde som už skoro nedohliadla, som mohla vidieť kraj dverí. Dvere, ktoré vyzerali akosi povedome...

"Vyzerá to sľubne," rozhodol Draco a zišiel z cesty smerom k nim.

"Je to dobrý nápad?" zatvárila som sa.

"Pokúšam sa nájsť cestu von," odsekol Draco. "Ale ty samozrejme môžeš zostať tu a dať si čajíček s hadíkmi."

Zahryzla som si do pery, keď som sa pohla vpred, zastala, potom sa rozbehla za ním do tmavého lesa a zanechala tú cestu za nami.